Zlatý fond > Diela > Obyčajný príbeh


E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Obyčajný príbeh

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 53 čitateľov


 

Obyčajný príbeh

Továreň na drôt Augusta Rostiga stojí na periférii väčšieho mesta. Je to rozsiahla osada továrenských budov so štyrmi uličkami nových robotníckych domkov, ktoré sú zvonku obriadené a čisté, zdnuka väčšinou nečisté a páchnuce. Sú až prebytočne naplnené ufúľanými deťmi a muchami.

Rostig držal na logiku. Čítal, že robotník, žijúci v hygienických pomeroch, majúci dostatočný zárobok pre živobytie, je omnoho lepšia čiastka strojov ako vyhladnutý a chorľavý. Preto nastaval robotníckych domkov, dal svojim ľuďom slušnú mzdu a naložil im, aby žili „hygienicky a rozumne“. Totiž aby svoju telesnú súčasť udržiavali na úžitok práce, ktorú mu predali.

Robotníci chápali vec inakšie. Im nešlo o to, aby pán Rostig mohol vybiť z ich sily čím viac, ale aby čím najviac potešenia vyťažili zo svojho života. A že sa im zdal život najpríťažlivejší vtedy, keď mohli vykoristiť oné vlastnosti svojho tela, z ktorých mali najviac pôžitku, plodili bez poriadku deti a jedli-pili bez ohľadu na to, čo bude s nimi samými. Práce mali zvyškom i v továrni, a preto jej vo voľnom čase vystupovali na míľu z cesty, následkom čoho boli ich byty hotové skladištia nečistoty a neporiadku. Pán August Rostig by bol omnoho radšej, keby boli byty jeho robotníkov i zdnuka čisté, ako jeho dobre riadené a hladené stroje. Nemohol však premôcť odpor robotníctva voči neplatenej práci, i odbavil celú vec poznámkou, že sú nečisté prasce a ľudia iného druhu, ako je on so svojou rodinou. Keby mu bolo známe porekadlo, že i rozmarín páchne, keď narástol na truse, bol by sa možno s väčším porozumením poškrabal za uchom. Mohlo mu prísť na um i to, že aj jeho starý otec bol robotník v garbiarskej fabrike a že akiste nebýval v parádnych budovách, ktorých parket každý deň leštila cvičená chyžná. Ľudia však vždy rozmýšľajú takým spôsobom, aby mali pravdu, následkom čoho práve tú pravdu vždy uchytí diabol spomedzi nich.

Sebe postavil pán Rostig veľkú, pohodlnú vilu v rozložitej, parkovitej záhrade, susediacej s továrňou. Bolo to veľké moderné stavisko s plochými strechami, hladkými stenami, s oblokmi, ktoré sa miestami takmer jeden druhého dotýkali, miestami bol však len jeden na celej veľkej stene. Vila mala z každej strany inú výšku, boli na nej balkóny, terasy, ba i jeden vežovitý, asi trojposchodový výskok dohora. Staviteľ chcel sebe a ostatnému svetu dokázať, že je „cieľuprimeranejšie“, čím je celá vec nepochopiteľnejšia a odlišnejšia od zvyčajného spôsobu. Steny boli dnu a vonku hladké, namazané čím odlišnejšími farbami a namiesto zastaralých arabesiek a rozličných kvetových motívov počarbané kadejakými kubistickými geometrickými figúrami, od ktorých sa každému menilo v očiach.

Rostig hľadel na celú tú parádu zamračene, i jemu sa menilo v očiach od nej, cítil sa, akoby v koláči piesok hrýzol, ale keďže bol človek dôsledný, bil sa i s rodinou za ňu so svojimi priateľmi, ktorým závisť našepkávala ostrú kritiku. Celá stavba sa hanblivo kryla za stromy a za kry záhrady. Jej hlavný front bol obrátený proti širokej gaštanovej aleji a mal veľkú terasu, na ktorú sa vychádzalo zo salóna sklenenými dvermi, okrem ktorých mu dodávalo svetlo ešte štvoro veľkých štvorcových oblokov.

V teplý augustový večer sedel po večeri Rostig sám na terase, fajčiac dosť lacnú cigaru. Oblokmi sa valili lúče elektrického svetla na úseky záhrady a aleje, osvetľujúc ich miestami násilne ako reflektory. V salóne sedeli na bočnej súprave továrnikova žena, jeho syn Martin, dcéra Ida a zať Štrbavý, sedriálny sudca.

Rostig sedel v pohodlnom pletenom kresle a, odfukujúc dym cigary, hojdal nervózne krížom preloženú nohu. Rozmýšľal. Vile, ktorú len pred niekoľkými týždňami dokončil a zariadil, sa netešil a obchod nešiel zvláštne. Nebola konjunktúra a k tomu i česká konkurencia odberala kupcov. Dosiaľ mu šlo dobre, najmä vojna urobila z neho boháča. Jeho koníčkom bolo, že si namýšľal, že vždy treba logicky myslieť a že s konzekventnou logikou musí mať vždy úspech. Neprišlo mu však na um, že neexistujú také tabuľky, podľa ktorých by mohol vyrátať, či je jeho logika i správna. Teraz sa hneval, že hlúpi ľudia odmietajú jeho „prvotriedny“ tovar za horší čisto z politických príčin. Dosiaľ bol presvedčený, že dobrý tovar musí preraziť vo všetkých okolnostiach a teraz skusoval, že ľudia v masách vôbec nepoznajú spravodlivosť, a preto treba s nimi narábať podľa inej, masovej logiky, ktorú nepoznal.

Ani s robotníkmi sa nemohol dorozumieť, držal ich pohromade a bez štrajkov len krajnou bezohľadnosťou, následkom ktorej predpokladali o ňom, že pri prvom štrajku zavrie továreň bez ohľadu na nich a na škodu, ktorú tým utrpí, a že zostanú bez kúska chleba.

Ani rodina ho netešila. Pri všetkom bohatstve nemal zo života ani toľko potešenia ako hociktorý z jeho robotníkov, ktorý práve v kantíne pri pohári piva hulákal oplzlú pesničku.

Rostig vstal, že vojde do salóna a v spoločnosti strasie sa nepríjemných myšlienok. Stal si pred oblok a hľadel na skupinu zhovárajúcich sa. Stóra[1] na tom obloku bola odtiahnutá.

Agnesa, jeho žena, sedela pohodlne vo foteli, holé ruky opreté o operadla. Mala už vyše štyridsať rokov, ale zdalo by sa, že roky sa nedotkli jej krásy. Pred dvadsiatimi šiestimi rokmi si vzal mladušké slovenské dievča jedine pre jeho krásu… Mala čierne vlasy a belostnú pleť, ale ináč sa nevyznačovala inými darmi, duševne bola nesamostatná, ľahko bolo na ňu vplývať. Teraz nespúšťala veľké čierne oči z temperamentne rozprávajúceho zaťa, pri ktorom sedela Ida, opretá oňho. Ponášala sa veľmi na matku, bola ani nie ako mladšie, ale skorej trochu pokazené matkino vydanie. Jej vlasy neboli také havranovočierne a jej pleť nemala tú oslepujúcu belosť ako matkina, ktorej tvár bola okrúhlejšia, pery plnšie a bujnejšie ako dcérine. Idine oči prezradzovali nežnú, mäkkú túžbu, v jej správaní bolo čosi upomínajúce na prituľujúcu sa mačku, ktorá si žiada, aby ju hladili.

Štrbavý bol chlap, aký sa páčil ženám. Stal sa Rostigovým zaťom, lebo sa Ida veľmi doňho zamilovala, hoci i proti Rostigovej vôli.

Hovoril vždy tesťovi po vôli, čo Rostiga robilo len nervóznym, lebo si predstavoval, že má len jeho vlastné myšlienky, nadobudnuté na základe mnohého pozorovania a rozmýšľania, a hnevalo ho, keď počúval, že taký povrchný človek, za akého pokladal Štrbavého, hovorí o politike a sociálnych otázkach tak, ako on sám rozmýšľal. Neprišlo mu na um, že celú svoju múdrosť tak on, ako i Štrbavý berú z tých istých novín.

Rostig hľadel na svoju ženu, ktorá nespúšťala oči z Miloša. Ústa mala trochu otvorené, aby nestratila ani hlásku z jeho reči. Na jej tvári sa zračil najvrelejší záujem, aký si vedia nasugerovať najmä ženy počas reči ľudí, ktorí sa im vidia.

Továrnik stisol pery: zdalo sa mu tej pozornosti v tom pohľade primnoho. Keď Štrbavý dokončil reč, jej pekné prsia sa zvlnili, čo jej muža hnevne dojalo.

— Tak hľadia ženy na mužov, keď sú do nich zamilované, — zamrmlal, obrátil sa a odišiel do gaštanovej aleje.

Štrbavý bol oblečený so zvláštnou eleganciou, ale nerobil pritom dojem šviháka. Mal ako namaľované, červené, ostro rezané pery a pekne vysúkané malé fúzy. Hovoril veľmi samoľúbo, oblizujúc si často pery ako človek, ktorý myslí na bozky.

Martin bol strojný inžinier, zamestnaný v otcovej továrni, ponášal sa viac na matku ako na otca, od ktorého zdedil pichľavosť očí. Bol oblečený veľmi leda-bolo, až zanedbane, v ošúchanom športovom obleku. Veľkým vreckovým nožom si veľmi zručne čistil nechty, počúvajúc pritom švagra.

— Každá organizácia, každý kolektivizmus je nanič, robia z človeka stádové zviera. Samostatná borba mysliacich ľudí tvorí hrdinov, — vykladal Miloš.

— Si stádový zver, či sa ti páči, či nie, — odvrkol Martin.

— Kapitalizmus vyvíja osobnosť, kolektivizmus ju ubíja, to musíš uznať, — pokračoval Miloš, z ktorého ženy nespúšťali oči, oduševnene mu prisviedčajúc.

Pozrel do očí testinej, ktorá ich na chvíľku pomaly zavrela, potom zasa obrátila naňho. Miloš stále myslel, že jej pleť je belšia ako Idina a jej ruky okrúhlejšie a plnšie.

— Za celú dnešnú kultúru ďakujeme kapitalizmu. Bez neho by nebolo pokroku. Dnešný vysoký stupeň mravnosti v porovnaní so stavom minulého storočia je jeho dielom. Tvoj kolektivizmus ničí mravnosť. Človek-jednotlivec zmizne so svojím životom vo všeobecnosti, stanúc sa štatistickým číslom. Stane sa zverom, keď mu odoberiete ambíciu vyniknúť, a zverské pudy premôžu ho vo všetkom.

Martin sa usmial.

— Hah, vy ste pokrytci! Pijete víno, a kážete vodu. Milujete každú ženu, ktorá sa vám zapáči a predstierate zdržanlivosť. My nie sme askéti, neobmedzujeme životné radosti a pôžitky väčšmi, ako je prírodou vykázané. Vaša mravnosť je lož, vynájdená pre otrokov. Páni sa jej nikdy nedržali. Chudákov odháňate od hodovných stolov a vy pri nich hýrite. Nám ukazujete straku na kole v podobe posmrtného života, v ktorý sami neveríte. Každý rozumný človek si vezme, čo mu patrí, bez ohľadu na vaše hlúpe mravné predpisy.

Agnesa počúvala synove reči ako nejakú nikdy neslýchanú múdrosť.

Štrbavý hľadel s takým výrazom podivného pochopenia na testinú, že sa zapálila, keď to pobadala.

— Slovom: odtrhnete každý kvet, ktorý sa vám núka. Tisíc rokmi vyskúšané zákony mravnosti odhodíte nabok, — odvetil opovržlivo.

— Myslíš, že odstránime tisícročnú lož, že odhadzujeme okovy, ktorými ste ovešali zbabelcov a hlupákov. Dnes sme zmúdreli a nedáme sa viac odstrašiť daromnými strašidlami, — vysmieval sa Martin.

— Je celkom isté, že takou voľnosťou rozpútate omnoho viac nešťastia a vzbudíte omnoho viac duševného i telesného strádania, než aké trpeli ľudia sebakázňou.

— Miloš má pravdu, — skočila mu do reči Ida. — Pomysli si, koľko žiaľu zapríčiní každá nevera v láske! Či stojí s tým v pomere trochu toho pôžitku?

Ida hľadela vyčítavo na brata.

Martin zavrel nožík a strčil ho do vestového vrecka.

— Ja vám niečo poviem. Ty, Miloš, žiadaš obete a odriekanie a robíš opak toho. Omnoho ľahšie znesieš pohľad na utrápenú mater s biednym dieťaťom, ako na škvrnu na svojom kabáte. Dieťaťu by si možno pomohol, keby si materi dal peniaze, ktoré ťa stojí vyčistenie škvrny, a neurobíš to. Tá škvrna ťa viac mrzí ako vedomie, že neratuješ dieťaťu život.

Štrbavý sa povýšene uškrnul, hľadiac na testinú, ktorá sa tiež usmiala.

— Bratku, to sú daromné frázy. Dieťa patrí iste do nemocenskej pokladnice, od ktorej dostane potrebné lieky a keď je jeho mať biedna, tak je na vine nie škvrna na mojom kabáte, ale jej skorheľovaný muž, s tým nech urobí váš kolektivizmus poriadok. Ale to mu akiste ťažko padne, keď každý má právo na životné radosti, bez ohľadu na povinnosti.

Agnesa sa hlasite zasmiala a ťapla pri sebe sediaceho syna po pleci.

— No, teraz ťa Miloš vyplatil podľa zásluhy. Nemal by si o mravnosti tak nepekne hovoriť. To sa nepatrí. To je jednako len krásna vec, — hovorila akosi maznavo, akoby bola reč o peknom dieťati alebo mačiatku.

Ida hľadela s nedorozumením na matku. Celé jej správanie zdalo sa jej podivné. Prečo tak vyznačuje Miloša, prečo hľadí naňho tak podivne? Pre tie reči? Veď ona si z toho akiste málo vybrala. Bohvie, na čo myslela pri tej dišpute?

Štrbavý vo vedomí, že získal súhlas krásnych žien, vstal a podupkal, aby si vystrel vyžehlené nohavice.

— Marcinko môj, ty si ešte mladý. V hlave sa ti roja kadejaké nemožné idey, ktoré sú vôbec charakteristické pre socializmus. Jablko socializmu je pekne maľované, ale aspoň dnes sa ešte nedá zjesť, je nezrelé. Časom zmúdrieš. Iduška, poď. Už je neskoro.

Martin vyskočil a hodiac rukou, ponáhľal sa namrzene, bez slova z izby. Ida zvolala za ním:

— Neutekaj, Macko, idem s tebou!

Mrzelo ju, že sa nahneval na Milošove reči, i chcela ho udobriť a pobehla za ním.

Miloš, ostanúc s testinou v salóne sám, pristúpil k nej a išli spolu von. Keď boli pri vypínači lustra, zatočil ho Miloš tak, že salón ostal osvetlený len jednou lampkou pri dverách; bolo v ňom skoro tma. Miloš chytil Agnesinu holú ruku a bozkával ju drobnými bozkami, aby neostalo po nich stopy.

— Čo to robíš? — zašepkala Agnesa a chytiac jeho hlavu do malých mäkkých rúk, bozkávala ho, vpijúc sa mu na ústa.

Miloš ju privinul celým telom k sebe.

— V utorok prídem sám, mám tu úradnú robotu. Hľaď byť na chvíľu osamote. Túžim za tebou.

Rostig, vrátiac sa z gaštanovej aleje, stál už chvíľu pred stórou zakrytým oblokom. Na záclone videl podivnú siluetu: Miloš sa klonil nad rukou testinej a potom obidve tône splynuli do jednej, pričom bolo jasné, že tváre majú priklonené celkom jednu k druhej.

Netrvalo to dlho a tône zmizli; salón sa úplne zatlmil. Ale i udalosti, ktoré sa odohrávajú v priebehu minúty, vzbudia často myšlienky, ktoré zožierajú ľudského ducha dlhé hodiny. O tom sa mal Rostig príležitosť presvedčiť, keď sa skoro celú noc bez spánku prehadzoval na posteli.

Rostig mal vo svojej vile fajčiarsku miestnosť, ktorá bola taká odľahlá, že keď nebola v dome spoločnosť, zriedka kto ju vyhľadával. Pri nej bol malý kabinet, oddelený kobercom portiérou,[2] ústiaci pitvorom rovno do záhrady. Fajčiareň bola zariadená veľmi pohodlnými pohovkami a fotelmi a vyložená drahými východnými kobercami. Na stenách boli rozvešané ženské akty. Bol to vôbec sybaritský kút,[3] zvádzajúci k leňošeniu a k ostatným hriechom, ktorých začiatkom je záhaľka. Rostig si dával ta nosiť svoju čiernu kávu, pri čom, keď nebolo hostí, tvorila mu spoločnosť žena.

Vezmúc do úvahy jeho nadmieru prísny výzor, pedantnosť a s ničím nezjednávajúcu ostrosť životných názorov, nikomu by nebolo prišlo na um, že sa jeho intímny život môže od nich veľmi líšiť.

V utorok predpoludním odišiel do mesta za prácou, ktorú mal v komerčnej banke. Žena ho vyprevadila do záhrady, ktorou prechádzal a hľadela za ním, kým nezmizol medzi prvými domami mesta. Idúc záhradou, opierala sa o jeho ruku a prituľovala sa zamilovane k nemu, čo mu bolo zvláštne, lebo to často nerobievala. Myslel si, že je jednako nie múdry, keď si robí zbytočné starosti kvôli jej vernosti.

Rostig nebol z domu ani dobrú polhodinu, keď prišiel Štrbavý a išiel rovno do fajčiarne. V hale ani v chodbe nestretol nikoho; ticho prebehol nimi a otvoril pozorne dvere fajčiarne, v ktorej stála, ako v očakávaní, Agnesa. Mala oblečené svetlo-belasé hodvábne kimono, ktoré si pridržiavala na prsiach rukou. Keď vošiel Miloš, rozhodila proti nemu ruky a šata, roztvoriac sa, prezradila, že je vôbec jediná, ktorú mala na sebe. Ich láska razom dostúpila vrchol, zhádzali zo seba šatstvo a v paroxyzme[4] zabudli na svet. Keď sa prebrali a prišli zasa k vedomiu, Agnesa zazrela v portiére, oddeľujúcej fajčiareň od kabinetu, bledú tvár s neopísateľným výrazom mrzkého satyra: jej oči blýskali, ústa boli roztiahnuté dohora kŕčovitým úsmevom a od ich kútikov sa ťahali hlboké vrásky k brade; spomedzi roztvorených pier čneli rady zažltnutých zubov. V ukrutnom preľaknutí hodila sa na Štrbavého prsia.

— Pozri, — zašepkala priduseným hlasom, pričom sekala zubmi a ukázala hlavou na portiéru.

Štrbavý sa strhol viac následkom jej zmenenej tváre ako posunku a zazrel ešte miznúcu hlavu svojho tesťa.

Hrôzou boli ako ochrnutí, čakajúc útok oklamaného muža. Zrazu sa obidvaja schytili a obliekli so zimničným chvatom. Agnesa zalomila rukami a strašne mrzko zmrštiac tvár, hodila sa na pohovku, kde stonala a trhala si vlasy, vzlykajúc:

— Ty si všetkému vina! Nikdy som sa neprevinila. Ty si zloduch, ty si ma zviedol! Muž ma zabije a ja som nevinná!

Štrbavý počúval, zaväzujúc si kravatu pri portiére a keď nepočul nič, pomaly ju odchýlil. Kabinet bol prázdny. Šiel k dverám fajčiarne a počúval najprv pri nich. Keď bolo úplne ticho, pomaly ich otvoril: chodby i hala boli prázdne. Štrbavý bol chlap mocných nervov: prežil v živote jedno-druhé. Bol dva roky i na fronte a vynašiel sa i v ťažkých položeniach. Teraz si chytro rozmyslel, že hlavná vec je, aby uplynul nejaký čas bez násilnosti z tesťovej strany, ktorý umožní prebudenie chladnej rozvahy. Vedel, že tesť vždy nosí pri sebe revolver. Keby ho chcel použiť proti nim, bol by to urobil v prvom hneve. Teraz je pravdepodobné, že bude chcieť otázku inakšie rozlúštiť.

Prisadol k Agnese a šepkal jej, hladiac ju po hlave a chrbte:

— Upokoj sa. Otec je omnoho rozumnejší, než aby urobil nejakú hlúposť. Rozmyslí si najprv všetko a nájde rozlúštenie, ktoré nebude také strašné. Myslím, ako ho poznám, že bude veľmi hľadieť na to, aby nebol škandál.

Agnesa, ktorá vôbec nemala vlastnú myšlienku, dala sa takto potešiť. Čím viac času ubehlo, tým pokojnejšia sa cítila. Keď prešla hodina a nestalo sa vôbec nič, bola uistená, že muž jej už na tele neublíži, a to sa jej zdalo najhlavnejšie. Popreberali všetky možnosti Rostigovho pokračovania voči nim. Štrbavý každú vyložil tak, že v ich položení môže byť najvážnejšia zmena, že sa odlúči od svojej ženy, čo by bolo pre ich lásku najvýhodnejšie.

Keď nadobudla zas akúsi spokojnosť, ušla do svojej izby, aby sa obliekla a Štrbavý vyšiel kabinetom do záhrady, aby sa vzdialil domov.

Pri železných dverách záhrady, vedúcich na ulicu do mesta, videl stáť tesťa s dogou. Bol mu obrátený bokom a hľadel ostro na jednu z budov továrne, pred ktorou stál vagón, na ktorý nakladali tovar. Štrbavý sa strhol a zastal. Napochytre rozmýšľal, či má uhnúť a vyjsť inou stranou a či smelo kráčať k tesťovi, keď sa on obrátil k nemu a zavolal:

— Servus, Miloš!

Štrbavý bol týmto priateľským pozdravom v najvyššej miere prekvapený. Nevedel naskrze, čo si má myslieť. Pristúpil k tesťovi nedôverčivo, predpokladajúc u neho skorej nejaký úskok, ako odpustenie takého priestupku.

— Dobrý deň, otec. Čo porábaš?

— Ale hnevám sa na tých darebákov, ako nešetrne nakladajú tovar. Pozri, ako hádžu debny. A ty si skončil svoju prácu? Bol by som rád, keby tie katastre boli už v poriadku.

— Nie som ešte so všetkým hotový, — zamumlal Štrbavý. — Dobrý deň! — a utekal po ceste do mesta.

Hoci mal i dobré nervy, tesťovo pokračovanie mu ich jednako napínalo v zvrchovanej miere, keďže ho naskrze nechápal.

„Čo ten starý zmýšľa? Videl nás: bola to jeho hlava v portiére! Agnesa sa nemohla mýliť, keď som ju ja i nezazrel dosť jasne. Taký cynik nemôže byť, aby si z takého previnenia ženinho a zaťovho nerobil nič. Možno hľadí na to, aby sa nestal škandál. Dúfa, že keď raz zažmúri oko, vrátime sa na cestu povinnosti. Čo mieni urobiť?“

Štrbavému sa zdalo, že keby ho bol napadol, boli by sa nejako pojednali a bol by spokojnejší. Teraz nevie kde, kedy a ako vybúši proti nemu útok. Bol presvedčený, že mu to Rostig nedaruje a že zákerne udrie naňho tak, aby ho čím najciteľnejšie ranil. Utekal cestou a, hoci mal hlavu plnú starostí, myslel jednako i na Agnesinu lásku a hútal, kde by sa mohol s ňou zasa zísť. Videl veľké ťažkosti, s ktorými je to spojené, a keď si predstavoval rozličné možnosti, prichodili mu na um i prekážky, ktoré tvorí najmä celá spoločnosť, stojaca vždy na stráži na obranu mravnosti, keď ona obracia svoje zbrane proti cudzím hriechom. Jeho žena Ida mu vôbec ani na um neprišla. Zdala sa mu taká dobrá, taká nevinná, že si ju nemohol predstaviť v spojení s touto všetkou špinou.

Keď Rostiga odprevádzala žena záhradou pri jeho vychádzke do mesta, chcel si nahovoriť, že jeho podozrenie, že mu je neverná, je bezpodstatné. Ale cestou všetky okolnosti ešte lepšie uvážil a prišiel k presvedčeniu, že práve jej nezvyklá ľúbeznosť bola dôkazom jej úskočnosti. I vošiel do mesta, aby sa jej stratil z očí, ak by za ním vyzerala, a vrátil sa hneď inou ulicou domov; vkradol sa do kabinetu pri fajčiarni a čakal. Nečujúc nič, odchýlil obozretne záclonu a skutočne zazrel Agnesu, stojacu pred zrkadlom a opravujúcu si frizúru. Netrvalo dlho a vošiel dnu Štrbavý, a Rostig bol svedkom celého ich počínania. Bol už dávno ženatý, ale jednako mal i teraz svoju ženu rád čisto zmyselnou láskou; Agnesa sa k nemu chovala vždy so stydlivou cudnosťou, takže možno nikdy nemal príležitosť vidieť jej celé rubensovsky krásne telo.

Zmyselnosť úplne premohla jeho hnev a roztrpčenie proti Štrbavému a žene; umienil si, že použije jej poklesok, aby ju prinútil k tomu, žeby i jeho oblažila takou láskou, s akou sa oddala svojmu zaťovi, a preto sa rozhodol, že celú vec zamlčí. Predbežne však uvidí, ako sa pomery vyvinú.

Agnesino srdce, celý jej organizmus boli prebraté túžbou za Štrbavého láskou a nemohla sa pri najlepšej vôli tak premôcť, aby manželove želania mohla splniť, následkom čoho Rostig použil dosť malichernú príčinu na to, aby sa s ňou rozišiel. Keď sa presvedčil, že všetky jeho prosby a hrozby vyvolajú len ženin nárek, ale nijaké stupňovanie jej oddanosti, obrátila sa jeho túžba za ňou na hnev, nenávisť, závisť a želanie zapríčiniť jej a Štrbavému najväčšie útrapy.

Martin bol mladý, neskúsený človek, dobrého srdca, plný dobrej vôle pomôcť každému trpiacemu a presvedčený o oprávnenosti a spásonosnosti všetkých socialistických a materialistických náuk, sľubujúcich raj všetkým veriacim už na tomto svete. Život už mnohých časom naučil, že nevieme, či je na druhom svete raj, či nie, ale že ho na tomto svete niet, to je úplne isté.

Bol presvedčený, že len peniaze vládnu svetom, že sú darcom každej blaženosti a spokojnosti, že ony sú vlastne kľúčom k tomu vytúženému raju. Bol zamestnaný v otcovej továrni ako iní inžinieri a mal dosť a dosť príležitostí pozorovať zblízka spôsob života otcovho robotníctva a presvedčiť sa, keď chcel, že skutočne mnoho životných ťažkostí mohol zmierniť alebo odstrániť peniazmi. Skoro celý svoj plat a hodne peňazí, ktoré vylúdil od slabej matky, rozdal medzi otcových ľudí. Jednako pobadal mnoho a takých vecí, ktoré hlboko zaorávali do blaženosti ľudí, kde peniazmi nevykonal nič. A presvedčil sa, že to bolo práve v najbolestnejších prípadoch. Nevyhojil nešťastnú lásku a nevyliečiteľnú chorobu, nezamedzil nijakú náruživosť ani ženinu neveru a surovosti a bezohľadnosti muža. Vyvolal závisť robotníkov, ktorých nepodporoval a ktorí šomrali naňho, že podporuje len darebákov; ani tých, ktorým hľadel pomôcť, si nezískal, lebo im nemohol dať toľko, koľko by boli mohli rozhádzať. V továrni ho nepokladali za dobrého a šľachetného človeka, ale za natrhnutého blázna. Niekoľké ženy mu boli vďačné a niekoľkí rozumnejší chlapi ho ctili a mali radi, ostatní sa mu vysmievali a opovrhovali ním.

Rostig, ktorý kládol veľkú váhu i na šatstvo a vystupovanie členov svojej rodiny, dal Agnese značnú sumu na nový kožuch.

Martin vedel, že sa otec do kožušín veľmi nerozumie; potreboval, ako vždy, peniaze, i nahovoril matku, aby si namiesto pravého kožucha kúpila umelý, omnoho lacnejší a zvyšok peňazí dala jemu.

Rostig skutočne nepobadal klamstvo, kým mu Agnesina priateľka, pani advokátová Juliška Vačková, chcejúc jej poslúžiť, neurobila výčitku, ako môže pustiť svoju ženu na ulicu v takej naskrze neprimeranej hábe.

— Veď niečo také má každá pisárka, ktorá má za milého hoc i len menšieho bankového úradníčka!

Keď to Rostig počul, pošúchal si prstami jednej ruky nadlho natiahnuté líca a nerieknuc ani slova, šiel po krátkom pozdrave domov. Vyhľadal ženu. Náhodou bola vo fajčiarni, ktoré okolie ho ešte väčšmi rozzúrilo. S bezohľadnou surovosťou oklamaného a v láske ukráteného samca sa pustil do nej.

— Neklameš ma len ako manžela, ale i ako obchodníka ma chceš priviesť navnivoč. Prečo si si nekúpila kožuch, na aký som ti dal peniaze, ale akúsi handru? Komu si dala ostatné peniaze, svojmu frajerovi?

Agnesa, ktorá vo svojej prostoduchosti vôbec nechápala situáciu, myslela si, že ju kľaje najviac preto, lebo si myslí, že peniaze dala Štrbavému. Cítiac sa v tom nevinná, bola veľmi urazená. Ona vždy rada predstavovala veľkú dámu, takú, ako si myslela, že má byť — a teraz tiež afektovane, opovržlivým hlasom odvetila mužovi.

— Ty si vôbec v ostatné časy taký divný ku mne. V ničom ti nemôžem vyhovieť. Aká je to myšlienka, že by som peniaze na kožuch dala Milošovi! Je omnoho väčší gavalier, než aby prijal od dámy peniaze! Ja som dala z tých peňazí Martinovi na výpomoc tvojim biednym robotníkom.

Nešťastná žena svojou odpoveďou udrela naraz všetky boľavé body v mužovej duši. Každé jej slovo mu zaťalo do živého. Nadobro zdivel a zabudnúc sa úplne, kričiac, vyčítal jej svoju dobrotu a lásku, jej nehanebnú neveru, i to, že ho chce i obchodne zničiť.

Keď Agnesa videla jeho nikdy neslýchané zúrenie, stála sprvu proti nemu s oblednutou tvárou ako skamenená, potom sa hodila na pohovku a, zvíjajúc sa a bijúc po hlave, nariekala a nadávala ako hocijaká pospolitá žena. Keď vo svojich nadávkach neprestával, rozľútila sa a skočiac na nohy, vrhla sa k nemu ako rozľútená mačka a útočila naňho so skrivenými prstami a s najmrzkejšími výčitkami a prezývkami.

Rostig, ktorý bol v základe zbabelý, sa jej zľakol a cúval pred ňou. Keď sa napokon utíšila a len nariekala, pochlapil sa a riekol riadnym, ale rozhodným hlasom, že ju vo svojom dome viac netrpí. Dá jej mesačnú podporu, ale nech z jeho domu odíde. Podporu bude dostávať len pod tou podmienkou, keď odíde bývať do iného, vzdialeného mesta.

Agnesa medzi rozličné nadávky pomiešala na svoju obranu i to, že najväčšiu vinu na jej poklesku má vlastne Martin, ktorý tvrdil, že človek, žijúci na tomto svete, oprávnený je vybrať zo svojho života každý možný pôžitok.

Rostig si myslel, že ľahko bolo tam zviesť k hriechu, kde bola k nemu taká náchylnosť, ale jednako ho táto obžaloba ešte väčšmi rozdráždila voči synovi, na ktorého sa i pre jeho — ako si myslel — nerozumné chovanie hneval.

Dal si ho zavolať a vyčítal mu, ako sa vyjadril, nerozumné pokračovanie s robotníkmi, ktorých vlastne tým len kazil, lebo, podporujúc zväčša rodiny skorheľovaných alebo iným náruživostiam oddaných robotníkov, platí prémiu za ich naničhodnosť. Biedna korheľova rodina je vlastne odstrašujúci príklad pre iných mužov. Vieme, že každú vec možno odsúdiť alebo pochváliť podľa stanoviska, ktoré zaujímame.

Keď sa Martin bránil a otcovi tu i tu zaťal do živého poznámkami, že nevie naskrze utvoriť nijakú vzájomnosť medzi sebou a svojim robotníctvom, Rostig mu v hneve i to vyčítal, že jeho matka a švagor sa dopustili mrzkého previnenia a že vlastne príčinou je on so svojimi nerozmyslenými chlapčenskými táraninami.

Martin bol zvesťou o matkinom a švagrovom priestupku ohromený. Nemohol nájsť slovo, ako by vyjadril svoje búriace sa a navzájom si všelijako odporujúce city a myšlienky. Sklonil hlavu a, mädliac a prelamujúc ruky, mlčal. Videl razom celý stav a bol žalostne presvedčený, že následkom toho neodpustiteľného skutku rozbije sa celá ich i sestrina rodina.

Rostig, vidiac jeho ukrutné zarazenie a zronenie, pocítil vlastne len teraz, aký strašný úder utrpel celý jeho život.

— Ty nešťastník, ty si vina všetkému! Tvoje prekliate reči rozrušili celú našu rodinu. Nemal som z teba nikdy radosť a teraz si mi vrazil načisto nôž do srdca. Nechcem ťa viac ani vidieť! Strať sa mi z očí.

Nakoľko bol Rostig i sám pôvodcom svojho nešťastia, to nechcel nahliadnuť.

Martin sa bez slova obrátil a tackajúc sa vyšiel z izby.

Neprešla ani hodina, keď pribehla do domu Ida. Hľadala otca po všetkých izbách, ako víchor utekajúc z jednej do druhej, nezatvárajúc dvere za sebou.

Rostig bol v kabinete, sedel vo foteli a mal hlavu sklonenú na rukách, ležiacich na stole. Keď sa trochu upokojil, precítil s trápnou bolesťou, aký ukrutný úder spôsobil jeho životu Agnesin odchod. Nielenže bol na ňu privyknutý, ale miloval ju i dnes. V ostatné časy si mnoho ráz predstavoval, že ju nenávidí, že by nedbal, keby sa jej zbavil hocijakým spôsobom, pre ňu čím trpkejším. Teraz, keď odišla, cítil strašnú opustenosť a prázdnotu a zároveň žeravú žiadosť za ňou. Jednako keď si predstavil, že by ju zavolal naspäť, všetka jeho namyslenosť a hrdosť sa proti tomu vzpriečila. Dúfal, že keď bude trpieť on, bude trpieť i ona a to vedomie mu dobre padlo, lebo vzbudzovalo v ňom nádej, že ho bude prosiť o odpustenie. Mýlil sa však, ako sa často mýlime v posudzovaní svojich pomerov, keď nám túžby kalia rozvahu.

Jeho žena naskrze nebola taká nešťastná pre ich rozvod, ako si on želal. Túžila za svojím Milošom a teraz mala nádej, že jej bude možné sa s ním častejšie zísť. Jej muž, s ktorým veľmi dobre vyšla, kým ju nechytila bláznivá vášeň za Štrbavým, jej bol v ostatné časy veľmi na ťarchu; bola šťastná, keď odcestoval na niekoľko dní a mala od neho pokoj. Jej najväčšia starosť bola, aby jej dal dostatočnú apanáž a aby mohla bývať v takom meste, ktoré by jej zodpovedalo.

Keď ju Rostig vyhnal, utekala rovno k dcére, ktorej vyžalovala, že ju otec vyhodil z domu preto, lebo z peňazí, ktoré jej dal na kožuch, dala čiastku Martinovi pre jeho núdznych.

Ida, nájduc otca, zvolala, ani nezbadajúc zúfalú otcovu pózu:

— Tatuš, preboha, čo si to urobil s mamou! Veď je to hrozné! Dosiaľ ste žili ako hrdličky, a teraz pre takú maličkosť sa chceš odlúčiť od nej a vyženieš ju z domu!

Rostig pomaly zdvihol hlavu a, oprúc sa o stôl, vstal; bol veľmi zmenený, oči mal zapálené a opuchnuté; bolo na nich vidieť, že plakal. Ida sa zľakla, keď si povšimla jeho zúfalú tvár a zalomiac rukami, skríkla:

— Bože, aký si strašný! Čo sa to len stalo s vami?

Rostig pokrútil hlavou a povedal hlasom, na ktorom bolo badať, že premáha plač:

— Nič sa nestalo, len to, že tá žena viac nesmie do môjho domu!

Ida cítila, keď videla svojho ináč vždy takého rezolútneho otca, že sa muselo pridať niečo veľmi vážne, keď je taký zlomený; jednako sa pretvarovala, že berie všetko ľahšie, než jej to na duši zaľahlo, a riekla s trochou posmechu:

— Ale prečo? Pre ten hlúpy kožuch! Tatuš, majže rozum! Rozmysli si všetko ešte raz; veď je úplne vylúčené, že by si sa obišiel bez mamy! Teda načo robiť daromné nepokoje?

I prikročila k nemu, chytila mu ruku a bozkávala ju:

— Upokoj sa, utíš sa, veď je to nemožné, žeby ste nás všetkých urobili nešťastnými pre niekoľko tisíc korún!

Rostig hodil rukou; hnaný nepokojom, chodil — zastával.

— Ida, nemiešaj sa do celej veci. Poslúchni ma: choď domov, upokoj sa s myšlienkou, že to, čo sa stalo, sa nedá zmeniť. Je to nešťastie pre nás všetkých, ale lepšie bude, keď sa jeho príčinu nikdy nedozvieš. Keby si sa dozvedela, mala by si otrávený celý život. Choď, dieťa moje, a upokoj sa, — i privinul ju k sebe a pohladil po tvári.

Ida sa mu vymkla.

— Tatuš, ako si to myslíš, že by som ja mohla s takým povedomím mať pokojný život? Stalo sa niečo hrozné. Vezmem svoju čiastku utrpenia i ja na seba. Povedz, čo sa stalo?

Rostig sa zahľadel na bolestným očakávaním napätú dcérinu tvár a napokon sa začal smiať kŕčovite, dlho, tak, že sa Ida naľakala, priskočila k nemu a trhala ho za ruku.

— Preboha, otec, nesmej sa tak strašne! Povedz, čo sa stalo?

— Čo sa stalo? Nič zvláštne. Každý chce mať svoju čiastku životných pôžitkov, bez ohľadu na hlúpe, zastaralé predsudky. Tvoja mať a tvoj muž nie sú hlúpi.

Ida zalomila rukami.

— Pre umučenie božie! Mama a Miloš?

Otec pokýval hlavou.

— Áno, mama a Miloš sa prehrešili. Áno, prehrešili sa proti tebe, mne — proti všetkému na svete!

— Miloš, ktorý tak presvedčivo hovoril o potrebe mravnosti! Aký luhár! Ó, ja nešťastná! Biedna, úbohá, slabá mama!

Zrazu sa prudko obrátila k otcovi, so zábleskom nádeje v tvári.

— Ale však to nie je pravda? To je úplne vylúčené. Kto ti to povedal? To bude biedna klebeta.

Rostig smutne hľadel na dcéru.

— Bohužiaľ, je to celkom isté. Sám som ich videl. Tvoj muž a moja žena nás nehanebným spôsobom oklamali.

Ida sa hodila na fotel zblednutá a, trasúc sa, hľadela vytreštene na zelené gaštany pred domom.

— Zdá sa, že i tvoja mať i tvoj muž boli veľmi poslušní Martinovi žiaci. Koľko žiaľu tým narobili! Nuž ja som s tými ľuďmi hotový, urobil som cisársky rez; odhodím, čo by mi zožieralo srdce.

Ida vyskočila z fotela.

— Akí sú to hrozní ľudia! Pre chvíľkový pôžitok obetujú celé životné šťastie najmilších ľudí! Aké je to hrozné! Aký chlad cítim v prsiach, akoby mi boli vložili kus ľadu do nich. Matka odoberie dcére muža, a on, bože drahý, osobu, ktorú menuje matkou, miluje nedovolenou láskou! Otec, čo urobíme?

— Ja som už urobil svoje. S tými ľuďmi nemám viac nič do činenia. Pre mňa oni viac nežijú. Materi dám výživu, to je všetko. Súdiť sa s ňou nejdem, lebo nechcem celé to mrzké nešťastie verejne pretriasať.

Ida sa triasla na celom tele; zalomila rukami.

— Čo urobím ja? Nemôžem si ani predstaviť, že by som strpela dotyk, ba pohľad môjho muža. Zdá sa mi, že skorej by som zniesla hada, oheň. Aké je to strašné, taký človek! Ani s matkou sa nemôžem zísť. Nemôžem si predstaviť, ako by mi mohla pozrieť do očí? Musela by studom zahynúť! Otec, zostanem pri tebe. Ani už nejdem domov — nikdy.

Rostig hľadel so slzami v očiach na úplne rozrušenú, zničenú dcéru. Bol veľký sebec, ale v tú chvíľu zabudol úplne na svoje bolesti, keď hľadel na trápenie dieťaťa.

Martin si z otcových výčitiek mnoho nerobil, lebo sa mu zdali prepiate. Bolelo ho, že sa dve rodiny rozrušili, ale celé nešťastie pripisoval Štrbavému, ktorého veľmi dobre poznal ako farizejského nemravníka. Vedel, že je plnokrvným členom dnešnej inteligentnej spoločnosti, ktorá verejne hrá zástancu všetkých šľachetných zásad a v súkromí a priateľskom krúžku drží za dovolenú každú podlosť a oplzlosť, najmä k ženám. Bol presvedčený, že sa Miloš medzi svojimi priateľmi chvastá, ako zviedol svoju testinú, ktorá ešte nie je na zahodenie. Vedel veľmi dobre, že tí páni, hoci držia za svoju povinnosť v neznámej spoločnosti hrať mravných gentlemanov, nepokladajú priestupky nielen za hriech, ale naopak, za šport, za akési hrdinstvo, keďže sú často spojené s rozličnými ťažkosťami a i s nebezpečenstvami istého druhu.

Keď si vec trochu lepšie rozmyslel, nepokladal za vylúčené, že jeho poznámky o voľnosti lásky mohli mať na matku istý vplyv. Matka veľmi držala na svoju „modernosť“. Martin, znajúci ju dobre, vedel, že sa pokladala za mladú, krásnu a vďačne probovala účinok svojich vnád. Štrbavý, ktorý bol ako člen rodiny povinný hľadieť na jej česť, zneužil svoje postavenie na jej skazu.

Všetci hľadíme presunúť svoju vinu na iného, a Martin, mrziac sa na seba, že jednako v spoločnosti na to celkom neprimeranej hovoril o veciach, nepatriacich do nej, hneval sa ešte väčšmi na Štrbavého, lebo jeho podlosťou sa stalo z jeho, Martinovej, neopatrnosti veľké nešťastie, za ktoré ho robia nie celkom bez základu spoluzodpovedným.

Martin kráčal zamyslene spolovice nevystavanou ulicou, ktorá bola takmer úplne prázdna, do bytu svojej sestry, keď vyšiel oproti nemu z úzkej uličky jeho švagor. Štrbavý mal zlozvyk, ktorý sa Martina veľmi nemilo dotýkal: v povedomí svojej duševnej povýšenosti, elegancie a telesnej sily zhováral sa vždy s ním výsmešne.

Martin si nahováral, že ľudia sú premrštení, keď na tú „hlúpu lásku“, na ten sprostý contact des deux épidermes, kladú takú váhu a keď „čistotu“ dievčat a vernosť žien chránia každým možným spôsobom, zákonným, náboženským a spoločenským. A jednako, keď teraz stretol Štrbavého, búšilo mu do hlavy, že tento namyslený hlupák „sprznil“ jeho mať, teda urazil a zhanobil ju v najvyššej miere, ako muž môže uraziť ženu, použijúc ju za predmet pôžitku bez ohľadu na jej česť a česť jej rodiny; tú osobu, na ktorú bol od detstva privyknutý hľadieť s láskou a nie bez akejsi, hoci i trochu opovržlivej úcty a vďačnosti, i pobúrili sa v ňom všetky city, viažuce ho k rodine, a preto keď mu Štrbavý privolal posmešne: „Kdeže, kde, múdry Macko?“ — pristúpil k nemu a zvolajúc: „Ty podlý pes!“ — udrel ho z celej sily dva razy päsťou do tváre.

Štrbavý, nevediac ešte o tom, čo sa stalo v ich rodine, stratil následkom tohoto útoku všetku rozvahu a, vedený len povedomím bývalého frontového oficiera, vytiahol revolver a vystrelil dva razy na švagra: raz do pŕs a raz do čela. Nešťastný mladý človek sa zatackal a padol bez hlasu mŕtvy na zem.

Štrbavého odsúdili na dva roky do žalára; prišiel o svoje postavenie a Ida sa s ním rozsobášila, tak ako i Rostig so svojou ženou, nemajúc viac čo tajiť, keď následkom súdneho pokračovania prišiel celý kal jeho rodiny najavo.

Agnese platil Rostig na Idine prosby slušnú apanáž pod podmienkou, že sa presťahuje do iného mesta a povedie tichý, utiahnutý život. Presťahovala sa skutočne, ale žila, ako sa Rostigovci dozvedeli, veselo; často mávala u seba veselé spoločnosti a nebola nikdy bez priateľov. Napokon sa spriahla s penzionovaným kapitánom, ktorý ju prinútil k slušnému životu. Pravda, žili spolu len na vieru, lebo Rostig by jej bol prestal platiť apanáž, keby sa boli zobrali. Keď počul, že sa kapitán presťahoval do jej bytu, urobil to i tak, následkom čoho ju kapitán opustil a ona by bola zostala bez všetkých existenčných prostriedkov, keby ju Ida, hoci jej to otec najprísnejšie zakázal, nebola v najväčšej tajnosti podporovala. Keď videla jasne svoje pomery a ako blízko bola následkom svojej ľahkomyseľnosti krajnej biede, zmenila razom svoj spôsob žitia a žila v najväčšej utiahnutosti.

Rostig s dcérou hovorili vše o udalostiach, ktoré takto rozrušili ich život. Keď továrnik chladnokrvne posudzoval svoje pokračovanie, nahliadal, že nebolo správne. Vykryštalizovalo sa v ňom presvedčenie, že opovrhovanie predpismi mravnosti nerobí život cennejším a bohatším na radosti života; naopak, urobí ho celkom iste bezcenným a pri jeho bezcennosti sa revolver veľmi ľahko stáva sudcom i tam, kde by nemal byť, a konečným utešiteľom všetkých ťažkostí a bolestí. Bol pevne presvedčený, že úžasné rozmnoženie vrážd a samovrážd je nielen dôsledok núdze, ale skôr hriešneho života.



[1] stóra — (z fr.) ťažká záclona z látky

[2] portiéra — (z fr.) záves na dverách

[3] sybaritský kút — „pôžitkársky“ odpočinkový kút; podľa starovekého mesta Sybaris, známeho záhaľčivým životom

[4] paroxyzmus — (z gr.) prudký záchvat




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.