Zlatý fond > Diela > Pán svojej vôle


E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Pán svojej vôle

Dielo digitalizoval(i) Petra Pohrebovičová, Dorota Feketeová, Miroslava Školníková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 48 čitateľov


 

Pán svojej vôle

Porubský vždy dobre spával. Len tejto noci počul v susednej izbe smutne odbíjať jednu-dve hodiny. Obzrel sa okolo seba: ledva rozoznal rám na obloku, bola ešte tma.

Hľadel chvíľku roztvorenými očami pred seba, potom si pomyslel, že ešte zaspí, i obrátil sa od oblokov.

Nezaspal. Čosi ho mrzelo, ale nevedel, čo by to mohlo byť.

Rozmýšľal.

Či nábytok s vyrezávanými bocianmi nedal prilacno? Počítal. Nie, dobre ho predal. Len to je otázka, či Wagnerovci budú môcť zaplatiť za tie tri izby? Pravda, je to secesia-haraburdy,[1] ale jednako i jeho stáli vyše štyroch tisíc korún. Nie, to ho nemrzelo. Wagner má zámožných rodičov. Či sa Ondrejovi niečo nepridalo? Ale veď je už druhý rok pri vojsku a doteraz sa nič s ním nestalo. Ktože ho tam vie? I mrmlal si ticho Otčenáš, hľadiac si predstaviť boha láskavo sa k nemu nakláňajúceho. V prostriedku sa mu modlitba naraz zazdala veľmi detskou.

Hlavou sa mu plietol syn, modlitba, boh, obchod a pritom stále cítil nepokoj a že ho niečo nepríjemné zájde. Hútal a prehadzoval sa zo dve hodiny, keď začal jednako zaspávať.

Prudké zabúchanie na domové dvere ho razom vyhodilo z postele k obloku, na ktorom vytrhol záclonu a otvoril ho. Brieždilo sa, z oblohy zatiahnutej šedivými oblakmi mrholil drobný dážď, cez ktorý len od východu prerážala červená žiara vychádzajúceho slnka.

Na ulici pred dvermi stál chlap a pri ňom na kufríku sedelo do veľkej šatky zamotané malé dievča.

— Kto ste a čo chcete? — zavolal rozčúlene Porubský.

— Doviedol som vám Drozdákovie dievča. Zbohom!

Chlap sa obrátil a utekal, akoby ho naháňali.

— Postojte, postojte! — kričal za ním Porubský.

— Musím utekať na vlak! — odvreskol chlap a už zmizol za najbližším rohom ulice.

Porubský, zavierajúc oblok, si myslel:

„No, toto je pekné požehnanie! Hana mi posiela svoje dieťa na krk. Čo s ním. Načo mi tu fagan?“

Obrátil sa do izby, zapálil sviecu a obliekol si nohavice a nastokol papuče. Myslel si:

„Zasa tá nešťastná Hana! Že sa to ešte opováži vytrčiť hlavu! Čo sa ma tí ľudia už natrápili. A teraz mi ešte dieťa hodia na hlavu! Ale, kto to kedy slýchal?“

Vyšiel so sviecou na schodište a kráčal dolu schodmi, keď počul dolu dvere kľúčom otvárať.

„To Adam otvára.“

V prízemnej chodbe stretol sluhu, ktorý niesol kufrík a pred sebou potískal nevoľne idúce asi osemročné dievča.

— Čia si ty? — opýtal sa hurtom dieťaťa v slabej nádeji, že je to azda predsa len nie sestrino dievča.

Dievčatko tichučko, ustrašene zašepkalo:

— Som Žofka Drozdáková. Mama ma poslala k ujčekovi, že mi tu bude dobre. Včera išli všetci do Ameriky. Mňa sem doviedol Chovan.

Porubský sa veľmi hneval.

„Aká násilnosť, takto mi nočnou hodinou poslať dieťa! Nemal som z tých ľudí nijaké potešenie, vždy len mrzutosť, hnev, hanbu a vydieranie! Čert to vzal! A ako to chlapisko ušlo, a dieťa nemôžem vyhodiť na ulicu. Keby aspoň nejaká žena bola v dome!“

Srdito chytil dieťa za ruku a vliekol ho hore schodmi. Dieťa zjajklo a zvolalo:

— Joj, bolí ma ruka!

Starý Adam, ktorému bolo dieťaťa ľúto — veď jemu nepadlo na ťarchu — povedal:

— Ale nieže tak, nie, pán majster! Dosť má to dieťa biedy, nerobte mu jej ešte viac!

— Čo, tebe ľahko hovoriť! Ale čo si ja s ním počnem?

— Viem, že nemáte tých ľudí radi, ale čože môže dieťa za to, že sú naničhodní a že vám vždy len trápenie robili.

Porubský len fučaním ukazoval, ako sa srdí. V izbe zapálili lampu. Adam zložil ošumelý kufrík pri dverách, dievčatko zostalo pri ňom. Bola to žalostná skupina!

Muži hľadeli na dievča bez slova. Starý, neoholený Adam sa poškrabal za uchom a teraz on zafučal.

Ako Porubský pozeral na tú biedu, prenikali jeho hnev lúče milosrdenstva a ľútosti. Koľko ráz si umienil, že keby ho Drozdákovci na holých kolenách prosili o nejakú pomoc, ani vtedy by nikomu z tej rodiny nepomohol. Nie! Odvtedy, ako ho posledne na prolongačnú zmenku[2] vypožičanými peniazmi oklamali. Na jeho viaceré listy mu Drozdák napokon len posmešne odpísal, že taký starý somár, ako je on, Porubský, by mal mať viac rozumu. Že sa mu pre budúcnosť taká lekcia zíde!

A teraz mu ešte pošlú svoje dievčatisko do domu! Nočnou hodinou a akým spôsobom! Akoby šteňa hodili do vody!

— Poď sem bližšie, — povedal zachrípnuto.

Dievča sa primotalo k nemu bojazlivo, až sa skoro búšilo do neho. Zababušenému bolo vidieť len konček nošteka a čierne oči. Chudé ručičky mu trčali z krátkych rukávov. Na ľavej strane čela sa mu temnela tmavobelasá hrča.

— Strach ide z teba, prekristapána! Nikdy som nevidel biednejšie dieťa! A kde si sa to tak udrela?

— To ma otec tak ubil, keď som nasilu i ja chcela ísť do Ameriky.

— A kadiaľ ťa ešte ubil?

Dievča obratne zoblieklo kabátik a ukazovalo šmuhy na tenkých ramienkach a nad vystávajúcimi lopatkami.

— Beštie! — klial Porubský. — A to urobia páni! Keby ešte sedliak! Eh, nanič sú to ľudia…! A či nie si hladná, nechcela by si trochu mlieka a koláča? — pýtal sa Porubský.

— Ďakujem, len smädná som, prosím si ponížene trošičku vody. Tak mi je horúco, — vzdychlo si dieťa.

Adam bez rozkazu doniesol hrnček mlieka, pohár a koláč. Ponúkol ho.

Dieťa vzalo trasúcimi rukami mlieko, okúsilo ho a povedalo:

— Studené je, — i všetko dychtivo vypilo.

Koláča sa nedotklo.

— Adam, posteľ mu na pohovke. Uložíme ho.

Zobliekli dieťa, uriadili ho a uložili. Úbohé, všetko nechalo so sebou robiť bez slova: bolo na ňom vidieť, že je strašne zotročené.

Keď boli s ním hotoví, hľadeli na seba.

— Počujete, pán majster, tá bola veru na zlej strave.

Porubský hľadel zamyslene na zem.

„Ako sa ponáša na mať, akoby jej bola z oka vypadla. A Hana nebola zlé dievča. Hja, život je ťažký! Ten ancikrist ju zničil.“

— Adam, choď a pošli zajtra svoju Zuzku! Tu bude, kým to dieťa neodíde. Neviem ešte, čo s ním spravím.

— Eh, a či by ste mali srdce dieťa vyhodiť?

— Netáraj, ale choď a ráno pošli sem svoju Zuzku!

— Veď ja nič. Ale, ak by ste ho chceli vyhodiť, to ho radšej ja sám pritúlim.

— Nehnevaj ma, choď ešte spať, lumpisko staré!

Adam vyšiel, čosi mrmlajúc.

Porubský si ľahol.

„Tak hľa, to bolo to tušenie. Zaplať pánboh, že nebolo nič horšie! Akí sme my len ľudia nevedomí! Myslíme, že robíme, čo chceme. Keby som bol urobil, čo som umienil, bol by som to dieťa i s jeho kufríkom vyhodil na ulicu, že by sa len tak bolo za ním prášilo. Veď čo som sa nažiadal, aby som mal možnosť vyvŕšiť sa na tých ľuďoch, a teraz, keď som mal na to prvú príležitosť, urobím pravý opak toho, čo som si tak ukrutne žiadal urobiť. Cítim, že to nebožiatko neopustím, cítim, že by som nemal nikdy pokoj, keby som ho dal hoci len cudziemu, nespoľahlivému do moci.“

Dieťa sa nepokojne prehadzovalo, chytro a ostro dýchalo, vše i zaplakalo.

Porubský vyskočil z postele a podišiel k nemu. Pohladil mu čelo: bolo horúce. Popravil mu prikrývku i vankúš.

„Choré je; bohvie, čo vystálo. Ak mu ráno nebude lepšie, pošlem po Búroša… Aké je to len strašné, že je také dieťa opustené celkom na vôľu iných ľudí. Veď je to hotový predmet, každý si myslí, že môže s ním robiť, čo chce. A my máme svoju vôľu? Vôľu by sme mali, ale robíme alebo čo iný chce, alebo k čomu nás čosi v nás núti. A ja veru neviem, čo je vo mne.“

Porubský včas ráno vstal. Obzrel dieťa, spalo ticho a pokojne. Myslel si, nech si oddýchne, dokiaľ sa mu bude páčiť. Chytro sa poobliekal, oholil líca okolo malej končitej briadky a rozbalil kufrík, len motúzmi posťahovaný.

„Už ten kufrík dokazuje, akí sú tí ľudia darebáci!“

Vybral z neho biedne šatstvo a trochu bielizne a vytiahol na kúsku pokrčeného papiera napísaný sestrin list.

„Milý Romuald!

Viem, že sa budeš na mňa hnevať, že Ti svoje dieťa posielam bez predbežného upovedomenia na ťarchu. Ale radšej riskujem i to, že necháš dieťa na ulici, ako by som ho vzala so sebou, keď viem, že ho Náco tak nenávidí, že by ho iste zmárnil. Namýšľa si, že nie je od neho. Možno, že by som i ja preň niečo strašné urobila Nácovi. Iste ma boh pre iné hriechy takto tresce, lebo hriech, ktorý mi Náco vytýka, nemám. Nikdy sa mi ani v najhoršom nesnívali také veci, aké sa s nami robia. Všetko, čoho sme sa chytili, nám vypálilo nešťastne. Možno ma boh tresce, lebo som neposlúchla našu matku ani pri svojom vydaji. Neviem, prečo som ju tak nenávidela.

Predali sme všetko a ideme do Argentíny, kde sa Nácovi podarilo dostať miesto dozorcu na akejsi haciende,[3] bohvieako hlboko v krajine.

Keď prídeme na miesto, odpíšem Ti, ako sme došli, už i preto, aby si mi dal znať, čo je s mojím úbohým dieťaťom. Nech Ti boh odplatí za všetko, ako budeš s mojou Žofkou zaobchádzať!

Tvoja nešťastná sestra

Hana.“

Porubský sa zamyslel nad listom. Nebola tá Hanka také zlé dievča. Nepamätal sa, že by bola bývala taká zlá k matke. Pravda, keď ona dorástla, on už nebol doma. Najskorej ju neprajný osud tak roztrpčil, že sa sama obžalúva, hoci i bez dostatočnej príčiny. Veď to nešťastní ľudia robievajú.

O dievča sa postará, možno bude mať z nej potešenie na staré kolená. A možno i nie. Človek môže mať i dobré karty v rukách, a predsa celá hra pre jednu chybu zle vypáli. Hankino nešťastie bolo, že sa vydala za Náca.

Porubský bol stolársky majster. Rád čítaval všetko, čo mu prišlo do rúk. Stal sa samoukom a dal sa na výrobu nábytku, ktorý si sám kreslil, pričom sa vždy držal panujúcej módy, ale tú vždy prekrútil podľa svojho vkusu. Nevyrábal sériový tovar, jedna súprava sa líšila od druhej. Okrem toho bol pomerne dosť drahý, a tak si získal lepšie obecenstvo, ktoré vďačne zaplatilo istú originalitu jeho prác. Pracoval dlhé roky s tridsiatimi-štyridsiatimi robotníkmi, nadobudol si dosť pekný majetok: mal vkusný poschodový dom a niekoľko stotisíc korún v bankách, keď Žofka vyrástla na dievča súce na vydaj.

Pred dvoma rokmi sa od obchodu odtiahol a prepustil ho svojim dvom synom. Žil si pohodlne a najväčšiu čiastku času trávil čítaním. Keďže sa mu v živote vždy dobre darilo, pripisoval to svojej rozvažitosti a stal sa namysleným a hlavatým, pokladajúc ostatných ľudí za viac-menej obmedzených hlupákov, nezvyklých rozmýšľať.

Žofku vychovával prísne, ale nie bez dobroty. Bol presvedčený, že lepšieho dievčaťa niet široko-ďaleko, už i preto, lebo ju on vychoval. Zdalo sa, že mu je Žofka za jeho rodičovskú starosť úprimne oddaná a že robí všetko, čo mu na očiach vidí.

Žofka vyrástla na šumné dievča, ktoré vynikalo nežnosťou tváre a lichotivou jemnosťou správania. Týmito božími darmi, ktoré nijakou výchovou nemožno získať, naklonila si každého.

Žofke dvoril Daniel Kolman, účtovník bratov Porubskovcov, ktorý sa zdal byť statočný, usilovný a sporivý človek a v Žofke sa videl. Porubský súhlasil s tým, aby sa za neho vydala a sľúbil, že jej dá primeranú výbavu, slušný nábytok do troch izieb a stopäťdesiattisíc korún vena. Mladí sa zasnúbili a o pol roka mal byť sobáš.

V meste na brehu rieky neďaleko nádražia bol na predaj asi dvojjutrový pozemok.[4] V tie časy bola na drevo veľká konjunktúra. Každý chumaj, ktorý riskoval na obchod s drevom nejaký groš, zbohatol za rok-dva. V meste bolo dosť ľudí, ktorí videli možnosť pomocou píly na tom pozemku vyzískať slušný majetok, ale chýbali im pre obchod peniaze. V prvom rade im prišiel na um starý Porubský. Vyhľadali ho a vyložili mu celú vec. Všetko potrebné bolo ani schválne pre nich usporiadané: poloha pozemku, voda, stanica pri ruke, drevo v dostatočnom množstve na dosah, len peniaze zohnať. Na začiatok by bolo postačilo pol milióna. V prvom prekvapení sa Porubský celej veci spieral, nechcel o nej ani počuť. Hovoril, že on už chce mať s obchodmi pokoj. Ale Grünbaum ho jednako stále pokúšal, na ulici, v kaviarni mu stále dudal do uší, koľko zarobil lanský rok ktorý drevokupec a koľko predlanský. Teraz sa už i starý Roth — starý, nie mladý, to je ľahtikár — starý Adolf Roth zaujíma o ten obchod. Hovoril mu pred chvíľou Janko Káčer, že tristotisíc korún upísal.

— Pán Porubský, boli by ste nemúdry, keby ste si nechali ujsť taký zárobok. Bude vás to do smrti mrzieť. A potom, veď ste vy odborník, vám veru nikto straku na kole neukáže. Ktože sa lepšie vyzná v dreve ako vy, postavený stolársky ani nie majster, ale umelec. Ja, vidíte, mám biednych dvadsaťtisíc korún na bydle a tie vďačne vložím do toho obchodu.

— A čo vám tak na tom záleží, aby som sa i ja zúčastnil v tom podniku?

— Lebo vy ste ako odborník a bohatý človek istá ruka, že sa obchod prvotriedne vydarí. Popri vás chcel by som si i ja svoj chlebík pripražiť. Myslíte, keby som sa obával, že to nepôjde, že by som postavil svoju grešličku na kocku?

Porubský nebol ani peňazobažný, ani skupáň, ale sa mu jednako rozležalo v hlave, že by bola škoda núkajúci sa dobrý obchod odvrhnúť. Niekoľko dní ho myšlienka prenasledovala, že sa predsa zúčastní i on, aspoň čiastkou svojho majetku, na tom obchode. Zišiel sa s advokátom Lúčkom na ulici, inokedy s doktorom Búrošom a spomenul im, aký obchod sa mu núka. Lúčka mu povedal, že na obchode, na ktorom možno ľahko zarobiť, možno práve tak ľahko i utratiť. Že to nie je pre neho, ale pre ľudí, ktorí nemajú čo utratiť. Búroš mu zasa nadhodil, že má už dosť majetku a viac zháňať, ako človek môže potrebovať, je nemravné.

Porubský, ktorý už bol vtedy odhodlaný, že do obchodu vojde, predbežne so stopäťdesiattisíc korunami, sa smial na zastaralých náhľadoch svojich priateľov. Možno, keby mu boli opak radili, nebol by šiel na ten ľad, lebo veď on chcel byť vždy múdrejší.

Vložil do obchodu nie stopäťdesiattisíc, ale tristotisíc korún. Keď si celú vec dobre preštudoval, bol si istý, že píla za rok vráti celý do nej investovaný kapitál. O niekoľko mesiacov sa spoločnosti pridalo veľmi výhodne kúpiť väčšie množstvo dreva, i museli ešte zdvojnásobiť základný kapitál, aby sa vyhli drahšej pôžičke. Porubský vložil do obchodu, okrem päťdesiattisíc korún, ktoré dal Žofke na veno, všetky svoje peniaze a zaťažil i polovicu svojho domu, ktorá ešte bola na neho prepísaná, do jej celej hodnoty.

Píla robila prvé tri mesiace znamenité obchody. Potom drevo razom padlo, akoby z pištole vystrelil, i nastala taká derouta,[5] v ktorej len kapitálove najmocnejšie závody mohli po biede obrániť svoju existenciu. Píla Porubský a spol. sa zatopila a Porubský prišiel o celý svoj majetok. I čiastku domu, ktorá mu patrila, musel predať. Našťastie mohli ju kúpiť jeho synovia, ale ostatná čiastka Žofkinho vena odplávala.

Žofka sa vydala, keď píla dobre šla a jej muž sa osamostatnil, kúpiac si v Bystrici železiarsky obchod za stotisíc korún, na ktoré zaplatil päťdesiattisíc, ostatok bol splatný 15. septembra t. r. Kolman si nerobil kvôli peniazom nijakú starosť, lebo mu ich sľúbil Porubský, ktorý počítal s tým, že mu v ten čas potrebné peniaze ľahko vyplatí. Ale v júli bol hotový so svojím majetkom.

Kolmanovci boli pevne presvedčení, že Porubský celkom iste odložil im patriacich stotisíc korún, lebo ho poznali ako svedomitého človeka, ktorý nevedel dosť prísne odsúdiť každého, kto sa pustil do nejakých špekulácií za cudzie peniaze.

Začiatkom septembra ho v jeden večer navštívili v jeho izbe, keď sa už chystal do postele. Bol zoblečený do nohavíc, keď vošli. Prišli schválne z Bystrice, aby od neho vypýtali patriacu im sumu.

— Kdeže sa tu beriete v takýto čas a tak neočakávane. Musí vám byť veľmi náhlo, keď teraz prichádzate.

Žofka podišla k nemu a bozkala mu ruku, ako to vždy robievala, keď sa s ním stretla.

— Nuž prišli sme vás navštíviť. A ako sa máte, milý ujinko?

— Ako sa mám? Ako nahý v tŕní. Naháňajú ma zo všetkých strán a ja nemám čo do úst položiť. Tak sa mám. Na staré kolená sa budem musieť zasa svojho remesla chytiť.

Kolman zvolal rozčúlene:

— To ste možno i naše peniaze utratili?!

Porubský pozrel zamračene na neho:

— Ja som vaše peniaze nikdy nemal. Vy ste mali a máte moje. Ale ja vaše? Ani halierik!

Obidvaja Kolmanovci začali s krikom a Žofka i s plačom:

— Azda neodtajíte, že ste nám stopäťdesiatisíc korún sľúbili a posiaľ len päťdesiat dali? To nás o stotisíc korún chcete nestatočným spôsobom pripraviť? Ako my teraz ten obchod vyplatíme?

— Viete čo? Keď máte pravdu, choďte žalovať, ale si najprv nájdite súd, ktorý vám tie peniaze prisúdi. Viete veľmi dobre, že sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú. Možno, že som vám i sľúbil, ale teraz vám nedám. A keby som i mal, nedal by som vám, lebo by som potreboval pre seba.

Kolmanovci sa po tejto reči tak nahnevali, že sa vrhli s veľkým krikom na Porubského a dosť povážlivo ho ubili. Žofka ho poškriabala po tvári, že ho krv zaliala. Jej útokom bol taký prekvapený, že sa ani nebránil. Hľadel na ňu ako na nejaký zázrak; keby bola začala stolička pred ním vyskakovať sama od seba, nebol by býval väčšmi prekvapený.

Keď ostal sám, poumýval si dokrvavenú tvár a ľahol si do postele taký, aký bol, polooblečený, lebo celkom stratil duševnú rovnováhu. Len to sa mu stále plietlo v hlave, ako pred štrnástimi rokmi to dieťa pritúlil a ako ho ľutoval. On ho vychoval na mocnú, peknú osobu, aby ho teraz mohla takto dokaličiť. Veď Kolmanovci vedeli, že teraz peniaze nemá a že ich schválne nepremárnil a jednako ho takto prepadli! Zdalo sa mu, že niet pekla, ktoré by si tí ľudia nezaslúžili.

Dlho sa trápil bolestnou predstavou, akí sú neslýchane nevďační, keď sa mu začala natískať iná myšlienka. Myslel, že nemôže byť boha, keď trpí takúto skrivodlivosť; potom sa mu natískalo presvedčenie, že boh inakšie chápe dobro a zlo ako biedni ľudia, ktorí všetko posudzujú len podľa svojich malicherných sebeckých citov. I celú svoju mravouku si postavil na tom základe, že oko za ako a zub za zub. Boh celkom iste nebude spravovať svet podľa tejto zásady. Keby boh poslúchal ľudí, bola by od neho najväčšia nespravodlivosť, keby hneď na tomto svete neodmeňoval dobré skutky a netrestal zlé. Boh musí mať omnoho hlbšie, ľuďmi nepochopené podklady pre svoje konanie.

Veď keď on Žofku pritúlil, urobil to proti svojmu presvedčeniu, lebo ho duša na to prinútila. Možno, že i Žofka má pravdu, keď spáchala to, do čoho ju nútila jej duša, keďže ho poranila iste bez akéhokoľvek rozmyslu. Podľa obyčajného ľudského náhľadu sa správala k nemu vo zvrchovanej miere nevďačne, lebo za jeho dlhoročné najláskavejšie ošetrovanie mu teraz hľadela ublížiť tak veľmi, ako vládala. Ale či jej teraz nie je bližší jej muž a jeho blahobyt, keď im sľúbil toľko peňazí, že mohli kúpiť za ne obchod; a on síce v najistejšej dôvere v dobrý výsledok svojho podniku, ale predsa len riskoval ich peniaze, od ktorých závisela celá ich existencia?

Je veru otázka, ako by boží anjel spravodlivosti a lásky posudzoval ich skutky. Ktovie, či už neoľutovali svoje prenáhlenie? Veď veľkú väčšinu svojich skutkov robíme bez rozvahy, ako nás to niečo tisne, práve tak, ako skala padá z plochy v tú stranu, na ktorú stranu je najviac naklonená. A na tieto skutky nájdu oni vždy aj ospravedlňujúcu výhovorku, hoci bude i nemravná.

Má právo hnevať sa na nich, keď ho ubili a tak nevďačne s ním zachádzali, ale najprv musí svoju vinu voči nim odčiniť a zaplatiť, čo im sľúbil. Potom sa môže od nich navždy odvrátiť, ak si myslí, že to bude bohu najmilšie pokračovanie.

Porubský si pod „bohom“ predstavoval najhlbšiu spravodlivosť. Tak rozmýšľal v tú chvíľu. Ale potom ho ešte viac ráz nadišlo pokušenie odvrátiť sa navždy od takých nevďačníkov. No zakaždým cítil, že svojej nevoli voči nim nemôže vyhovieť, kým im podlžnosť nezaplatí. Po niekoľkodňovom váhaní sa rozhodol, že popredá všetko, čo ešte má, prijme ponuku ktorejsi pražskej stolárskej veľkofirmy a pôjde zasa za kresliča na tak dlho, kým Kolmanovcom nevyplatí tých stotisíc korún, ktoré im je ešte dlžen. Dúfal, že ani nie za rok ich vyplatí, keď vezme do ohľadu, že za všetky svoje veci môže utŕžiť asi päťdesiatisíc korún.

Ako sa rozhodol, tak i urobil. Za všetko svoje bydlo dostal na dobrovoľnej licitácii 47 tisíc korún, z ktorých poslal 46 tisíc Kolmanovcom, s upovedomením, že im ostatok skoro pošle, keď ho bude môcť zohnať. Zozbieral ho pri najskromnejšom živobytí za jedenásť mesiacov a bol šťastný, keď im mohol poslať poslednú čiastku. Zároveň im napísal, že chce mať teraz od nich navždy pokoj: listy nech mu nepíšu, lebo ich neprijme, návštevy nech mu nerobia, lebo sa s nimi nebude zhovárať. Vôbec nechce mať s nimi nič viac v tomto živote.

Vrátil sa domov k svojim synom, ktorí ho veľmi vďačne prijali a dali mu na prízemí príjemnú, do peknej záhrady obrátenú izbu, ktorú si sám vybral. Keď ho nadišla vôľa, pracoval trochu v dielni a nakreslil nejakú súpravu. Hocičo z rúk nevydal, len s čím bol spokojný.

Aký bol predtým neústupný a škriepnik, taký poddajný bol teraz. Každému dal za pravdu, seba pokladal za najhlúpejšieho. Jeho deti, nevesty a vnúčatá ho mali rady a tešili sa, keď mu mohli niečo urobiť po vôli: veď on tiež každému usiloval sa polahodiť. Mohol byť spokojný so svojím osudom. A nebol. Trápilo ho, že sa Kolmanovci ani raz nepokúsili odprosiť ho. Ani slova mu neodpísali, ani raz sa na neho nedopytovali, vôbec si ho nevšimli, akoby ho nebolo na svete. On by bol, ako si myslel, ich približovanie odmietol, ale by sa bol tešil, že by im mohol vyčítať ich nevďačné správanie. Zavše si i to myslel, že keby ho boli opätovne prosili, bol by im ich previnenie odpustil a žil s nimi v pokoji, keď i nie v priateľstve. Ale oni nešli k nemu a on sa predsa nemohol ešte pred nimi aj ponížiť.

Takto ho stále žrala nespokojnosť, že svojich ťažko zarobených stopäťdesiattisíc korún nemilobohu vyhodil a nemal za to nič, len že ho ubili a vysmiali.

Minulo zo päť rokov, čo pretrhol každé spojenie s Kolmanovcami, keď jedného krásneho júlového dňa, v ktorý slávili jeho sedemdesiate narodeniny, zaklopalo okolo deviatej ráno na jeho dverách dvoje detičiek, asi štvoročné dievčatko a šesťročný chlapček, s kytkami v ručičkách. Detičky boli parádne vyobliekané a mali veľmi pekné a milé tváričky. Zdali sa mu akosi známe, ale nevedel napochytre, čie sú. Chlapček sa postavil junácky pred starým pánom, sediacim pri obloku a dal mu kytku ruží a klincov. Dievčatko tiež odžmotlalo krátky pozdravček a podalo tiež kytku. Keď počul hlások dievčatka, razom mu skočilo na um, že je to Žofkin hlas a deti že sa celkom na ňu ponášajú. Srdce mu zabúchalo a ruky sa mu zatriasli dojatím. Chvíľku nevedel, čo má urobiť: cit ho tuho ťahal, aby tie krásne deti privinul na svoje prsia, ale teraz premohla jeho dušu zlá rozvaha, že sa tí ľudia toľké roky neobzreli o neho a že ho teraz chcú takou „komédiou“ udobriť. Detičky mu odovzdali kytky, ktoré opovržlivo odhodil na stôl a keď mu chceli ruku bozkať, nemilo ich odtisol. Čo mali detičky urobiť? Chlapček otrčil ústočká a dievčatko sa rozplakalo.

Keď ich mamička za dvermi počula, že sa jej útok proti ujcovmu hnevu nevydaril, vošla sama dnu.

Porubský s veľkým prekvapením hľadel na krásnu a milú paniu. Ako opeknela! Že by ho tá jemná dáma bola mohla kedysi tak doriadiť! Pozeral na ňu s hnevne odutou tvárou.

Žofka vošla do izby, akoby bola s ujcom na najlepšej nohe a akoby bola s ním bývala včera večer. Pozdravila ho milo:

— Dobré ráno, drahý ujček! Detičky, vezmite si svoje kvietky, — i zobrala kytky zo stola a dala ich deťom do ručičiek. — Ujko nerád kvety a teraz choďte sa baviť s deťmi do záhrady, — i vytisla ich obratne z izby.

Potom zastala pred Porubským, ktorý sa zamračene na ňu díval a hovorila mu celkom prosto a bez rozpakov:

— Ujček, vy sa hneváte na nás, na Kolmana a najviacej ešte na mňa, a máte pravdu. Za vašu veľkú dobrotu som sa vám veľmi mrzko odslúžila. Už neraz som to oľutovala a ľutujem stále. Boli by sme všetko urobili, aby sme vás nejako udobrili, ale ste zakázali, aby sme vám písali alebo vás navštívili. Čo sme mali robiť? My by sme sa vám vďačne odslúžili. Postavili sme pre vás v záhrade pekné bývanie; Kolman kúpil pre vás v istom panskom kaštieli na licitácii peknú knižnicu, v ktorej je mnoho cestopisov, ktoré vy tak radi čítate. Príďte k nám, môžete tam bez starosti žiť; zaopatríme vás všetkým, čo si budete žiadať. Bolí nás, že sme sa tak mrzko s vami rozišli. Ale sme boli vtedy obidvaja ukrutne rozčúlení, lebo sme celkom iste počítali s peniazmi, ktoré sme nevyhnutne potrebovali. Keby sme ich neboli dostali, boli by sme i o tie prišli, ktoré ste nám už dali. A vy ste teraz a vždy ste boli taký nesmierne statočný človek a my sme boli vtedy zlí, prchkí a suroví, lebo sme boli nemožne rozčúlení. Hneď, keď sme vtedy od vás odišli, sme to uznali a najmä keď ste nám poslali tých štyridsaťtisíc, až bolestne cítili. Povedzte mi, čo máme robiť, aby sme si získali vaše odpustenie a vašu príchylnosť?

Žofka zložila ruky a pozerala s milým úsmevom na neho, ako matka na trucovité dieťa, o ktorom iste vie, že sa o chvíľku udobrí.

Na Žofkinu reč Porubskému neslýchane odľahlo na duši; zdalo sa mu, že je teraz so všetkým na svete spokojný. Ale jednako, hoci bol starý a skúsený, nemohol sa natoľko premôcť, aby to i Žofke povedal. Myslel si: „Aká je istá, že urobí so mnou, čo chce. Nie, tak celkom ľahko to nepôjde, nech i ona pocíti, čo je duševne trpieť a sa trápiť.“

Zamračil sa ešte väčšmi:

— Ľahko by ste ma chceli vyplatiť! Vy ste mi celý život otrávili, to vám tak ľahko nemôžem odpustiť! Radšej nechcem mať s vami nič viac do činenia!

Vstal zo stoličky, išiel k druhému obloku a obrátil sa chrbtom k Žofke, aby nevidela, že sa mu tvár plačom trhá. Žofka prešla k nemu na ľahučkých nohách a bozkala ho nenazdajky na líce. Zašepkala mu:

— Hneváš sa, ty srdoš, ale sa musíš udobriť!

Porubský sa chytil za tvár a obrátil sa razom k nej.

— Darmo ma bozkávaš, neudobrím sa, aby si vedela!

Ale Žofka videla, že hoci slzí, predsa mu trochu do úsmevu potrhávalo ústa. Pozrela mu do očí, zasmiala sa milučko, bozkala mu obe ruky a ušla z izby.

Porubskému zasvietilo v duši ako dieťaťu, keď pozerá na vianočný stromček, že má Žofku veľmi rád a že to nebol hnev, ale jeho opovrhnutá, skoro rodičovská láska, ktorá mu užierala srdce.



[1] je to secesia-haraburdy — secesia, umelecký sloh z konca 19. storočia a začiatku 20. storočia, uplatnil sa v maliarstve, staviteľstve, užitom umení, priemyselných i remeselníckych výrobkoch. Predstavoval posledný pokus o štýlovú jednotu. Ako vidieť z Jégého poznámky, ktorá sa týka secesného nábytku, nepokladal ho za zvláštnu hodnotu. Od polovice tohto storočia však prudko stúpol záujem o secesné predmety a umenie vôbec.

[2] prolongačná zmenka — zmenka s predĺženou lehotou splatnosti

[3] hacienda (špan.) — farma, majer, vidiecky statok

[4] dvojjutrový pozemok — jutro, plošná miera siahovej sústavy (0,575 ha)

[5] nastala taká derouta (z fr.) — déroute, rozvrat, splašený útek, porážka




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.