E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Dáždnik

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 69 čitateľov


 

Dáždnik

Na poschodí starého domu bývali dve staré slečny. Dom bol starý, ešte z čias, keď malomestskí palieri stavali podlá svojho „slohu“: pod čím rozumeli, že každý z nich inú bylinu používal na okrasu domu. Jeden mučil utrápených murárov tým, že museli okolo dverí a oblokov z malty narobiť hrozná, iný bol pyšný na svoje jablká a hrušky alebo kadejaké listy. Rozumie sa, že tieto zázraky zamazali primeranými farbami, pravda, len prvý raz, keď dom bol celkom nový a majiteľ mal z neho ešte ukrutnú radosť, lebo celé obyvateľstvo mestečka postávalo pred ním a kochalo sa na novej pýche svojej rodnej obce. Keď bolo o niekoľko rokov treba dom prefarbiť, tak ho už obyčajne celý jednou farbou zamazali a červené hrozno a zelené listy zmizli pod ružovým alebo belasým náterom. Neskoršie sa i tento stával prozaickejším: ružovosť a modrosť ustúpila praktickej šedivosti a už len na orýpaných miestach vyzerali ešte pestré farby mladosti domu. Košíkovité, navonok vyčnievajúce mreže boli pripevnené i na poschodových oblokoch, lebo veď v oné časy, keď tieto domy stavali, boli azda i milenci i lúpežníci podnikavejší, vari i preto, lebo bolo skôr čo ukradnúť ako dnes, a dievčatá a nevesty nestačili ochrániť ani mreže.

Dve staré slečny, Genka a Lojzka Morských, neboli ani také staré na roky, ako svojimi názormi na život. Najskôr boli staré už vtedy, keď mali len dvadsať rokov, a to preto, lebo ich rodičia už boli hodne starší, keď sa im tieto dve potechy ich života narodili. Morskovci boli dosť zámožní, majetok im stačil, aby i oni sami v pomernom blahobyte trávili svoj život, ako aj na to, aby svojim dvom dcéram zabezpečili bezstarostné živobytie. Oni a ich dcéry pokladali za jediný bezpečný spôsob uloženia peňazí ich umiestnenie v sporiteľniach, a to tak, že ich rozdelili po mnohých ústavoch, lebo sa nechceli spoľahnúť len na jeden. Vôbec Genka a Lojzka sa držali prísne všetkých príkazov a zvykov rodičovských i vtedy, keď tých už dávno nebolo. Múdre a spoľahlivé im bolo len to, čo robievali otec — mať. Boli v každom ohľade do krajnosti konzervatívne. V celom svojom živote sa dívali na mužov ako na veľmi nebezpečné tvory, ktoré majú v hlave len samé úskoky a fígle, ako by mohli dievčatá urobiť nešťastnými. Pritom všetkom však, že sa na mužov dívali len so strachom, predsa ich k nim čosi ťahalo. A ten pocit akejsi neistoty robil ich ešte bojazlivejšími, lebo často cítili, ako by bolo dobre odpočinúť na prsiach muža a preukázať mu všetok cit dobroty a lásky, ktorý v nich prebýval.

Na každú novotu hľadeli s poverčivou hrôzou; aeroplány, kiná, röntgen, to sa im zdalo pokúšaním pána boha, čímsi neprirodzeným. Modernejší román, najmä trochu smelší, čítali len so šteklivým pocitom, že pášu hriech, z ktorého sa musia vyspovedať, a hanbili sa pritom ešte i samy pred sebou.

Ich živobytie bolo tiež zariadené, ako ho mali ich rodičia. Za povinnosť si považovali mať vždy plné obloky kvetín, a vlastne hlavná ich radosť bola, keď sa mohli navzájom pýšiť krásne vypestovanými pelargóniami, fuksiami a begóniami. Za najjemnejší parfum mali móšus[1] a v ich dome, ktorý udržiavali v pedantnom poriadku a čistote, vždy voňal rozmarín, rumanček, lipový kvet a iné liečivé byliny, ktoré podľa starého zvyku opatrovali ako isté pomôcky pri rôznych chorobách.

Ani Genka, ani Lojzka neboli škaredé; mali celkom pekné črty tváre a nie zlú postavu. A predsa sa nevydali. Príčina bola, že Genka sa narodila so zmrzačenou nôžkou a Lojzka — staršia — mávala každý rok raz zrádnik, čo okrem ich domáceho lekára, ich starého priateľa Rozinského, azda nikto nevedel.

I Genka i Lojzka by boli mali príležitosť vydať sa, ale keď si pomysleli na svoje telesné chyby, nemohli sa premôcť natoľko, aby ich prezradili i svojim prípadným mužom, a zostali radšej pannami.

A tak žili tieto dve ozaj cnostné ženy v živote malého mestečka, nezúčastňujúce sa na ňom skoro vôbec. Z času na čas ich navštívila niektorá staršia priateľka alebo rodina a v riadnych obdobiach i ony chodili na návštevy, na ktoré sa chystali sťa malé mesto na vítanie biskupa. Ich život plynul ticho a bez starosti; veľká udalosť bola v ňom, keď im zhynulo kura alebo keď skapala mačka.

A tu naraz ich tak ukrutne vyrušili!

Lojzka šla ráno, ako obyčajne, do kuchyne urobiť kávu na raňajky, čo nemohla nechať na slúžku, a tu našla v kúte pri Terkinej posteli skoro nový poriadny mužský dáždnik!

Lojzka sa dívala naň s prekvapením. — Terka, čo je to?

Terka, šumné, červenolíce dievčatko, asi dvadsaťročné, mrdla plecom: — Nuž čože je? Parapeľ, daj sa mi ho bože. Veď už vari videli parapeľ.

— Terka, dáždnik, a to mužský dáždnik! Ako ten sem prišiel? Nezabudol hu to azda pán doktor?

— Ešte čo, veď vedia, že ten nikdy nechodí s parapľom.

— Nuž čí je to dáždnik? Kto ho mohol sem doniesť?

Terka mrdla plecom a zohla sa, aby priložila do sporáka.

Lojzka zabudla i na kávu a utekala s dáždnikom ku Genke, ktorá ešte vylihovala v posteli. Už v susednej izbe kričala: — Genka, Genka, pozri, čo ti nesiem. Pomysli si, čo sa stalo, v našej kuchyni som našla mužský dáždnik. — I vniesla ho, opatrne ho kolembajúc za kvačku na jednom prste, aby sa ho čím najmenej dotkla. Buclatejšia Genka, ktorej vše vyšľahol i bystrejší blesk z očí, vyskočila z postele a pribehla k sestre. — Ukáž ho, aký je to zázrak? — I vzala ho, obzerala, roztvorila i zavrela niekoľko ráz.

— Poriadny, skoro nový dáždnik. To tu iste nechal nejaký pán!

Lojzka zalomila rukami: — Nejaký pán, pre Kristove rany! A čo by ten tu robil?

Genka vzala dáždnik, uložila sa s ním znovu do postele a obzerala ho rozčúlene ako nejaký zvláštny, zriedka viditeľný predmet.

— Hm, myslím, že to Terka bude najlepšie vedieť. Možno ho našla, alebo niekde vzala. Vieš, že sa dáždniky často tratia. Hľa, ani náš doktor nenosí dáždnik od tých čias, čo mu dva zmizli.

— Počuješ, keď je to pánsky dáždnik, iste tu bol nejaký pán! A ak bol i v izbách! Ty, Genka, mne sa zdá, že cítim taký zvláštny pach po tabaku, to bol iste mužský.

— Lojzinka, a naše nočné kabátiky a nohavičky boli na stole porozkladané. Vždy tú bielizeň ta kladie tá hlúpa Tera! — zvolala Genka, začervenajúc sa a tisnúc dáždnik mimovoľne na srdce.

— Prepánajána! Aká hanba, aká hanba! Neukážem sa viac na ulici ani za celý svet, — zvolala Lojzka, zalamujúc rukami.

— To je strašné, že sa to práve v našom dome stalo. Ale čo tu len hľadal ten „mužský“? Čo tu len chcel?

— Ale myslím, že azda predsa nebol v izbe, lebo tak by nebol dáždnik zabudol v kuchyni, — potešovala sa Lojzka.

— To máš veru pravdu. Aká si ty len múdra, na všetko myslíš! Vieš čo, Lojzka, najmúdrejšie bude, opýtame sa Terky, čo je to s ním. Tá bude iste niečo vedieť o ňom.

Istá vec, že Terka vedela, a či nevedela!

Lojzka zacengala a Genka si rozmyslela vec, a odložiac napokon dáždnik, vstala a obliekala sa.

Terka vošla s raňajkami do izby, a dokiaľ ich ukladala na stole, kývala Lojzka Genke, aby sa začala spytovať, čo je s tým dáždnikom. — No, Genka, no. Veď už začni.

Genka si zo dva-tri razy prebrúsila hrdlo a konečne začala:

— Ty, Terka, povedz, aký je to dáždnik? Ty to iste vieš. Veď vari nespadol z neba.

Terka ani nemukla, akoby nič.

— Terka, prečo nehovoríš? Kde sa ten dáždnik vzal v tej kuchyni, veď povedz, dievka moja. Veď si ho azda neukradla? — spytovala sa už i Lojzka.

— Nuž, keď už tak chcú vedieť, nuž im poviem, — začala Terka tak, že bolo na nej vidieť, že sa posmeľuje.

— Veď už hovor, no! — skričala na ňu Genka.

— Včera večer prišiel do kuchyne akýsi pán a pýtal sa, či som ich kravu nevidela. A ten zabudol tam ten parapeľ, no!

Genka i Lojzka zalomili rukami. — Prepánaboha; včera a akýsi pán! — skríkla Genka.

— V noci po kuchyniach chodiť a spytovať sa na kravu! Kto to kedy slýchal, — divila sa Lojzka.

— Nuž a koľko hodín už bolo, keď bol ten pán v kuchyni?

Terka utekala von a už vo dverách zvolala chytro: — Bolo už okolo pol dvanástej! — a zatrepla dvere. Iste považovala túto zvedavosť zo strany slečien za veľmi neoprávnenú.

Genke vypadli z rúk sukne, ktoré si pripravovala: — Lojzka, že vraj o pol dvanástej v noci!

— O pol dvanástej v noci chodia páni kravy hľadať po domoch! To je hrôza, čo to bude len s nami. Musíme to oznámiť slúžnemu, nech urobí nejaký poriadok, — lamentovala Lojzka.

— A keby to aspoň jalovicu, ale hneď kravu! — škandalizovala sa Genka.

— A kto to len mohol byť, kto to len mohol byť? — Hádala ďalej, a zabudnúc i na obliekanie, vzala zasa len nešťastný dáždnik do rúk a prezerala ho: — Nič na ňom nevidieť, kto by to mohol byť, nič!

Genka sa pri stálom lamentovaní a hádaní obliekla a naraňajkovali sa. Dnes zabudli na svoj každodenný rozhovor o dražobe, o zlej akosti kávy a pečiva pre ten nešťastný dáždnik.

Keď vošli obidve do kuchyne, inkvirovali zase Terku, ktorá naskrze nechcela vyjaviť, kto bol ten pán.

— Nuž a akože vyzeral, to si už len zaiste videla, — skríkla na ňu už nervózne Genka.

— Mal taký červený nos, — vytisla zo seba nevdojak Terka.

— Červený nos! Kto by to mohol byť? — pýtala sa zadivene Lojzka.

— Kto má tu v meste červený nos?

— Ojojój, červených nosov je tu dosť! — odsekla Terka.

— A aký bol? Vysoký, či nízky? — na to Genka.

— Starý, či mladý?

— Ani starý, ani mladý, ani vysoký, ani nízky, len taký ako všetci ľudia, — vysvetľovala Terka.

— A to si ešte svietila o pol dvanástej, ty naničhodnica. Čo ty petroleja spáliš, ani si ho nie hodna, — pustila sa do nej Genka.

— Ja som nesvietila, ja som už dávno ležala v posteli, — bránila si Terka svoju urazenú nevinnosť.

— Nuž a či ho azda po hlase nepoznať?

— Ktože tak hovorí ako moriak: hudry, hudry, hudry? Nik, iba on, — odsekla Terka víťazoslávne.

— Nuž veď to bol Gábor Búška! Ten lump, ten naničhodník, čo po všetkých kuchyniach sliedi. Aká hanba, aká hanba! — nariekala zasa Lojzka. — A veď ten ani kravy nemá, čože ten hľadal kravu?

Na túto otázku Terka zostala dlžná odpoveď.

— No a čo si to hneď nepovedala, kto to bol, ty, ty jedna naničhodná osoba, — kričala na ňu Genka.

— Keď som sa hanbila, no, — odsekla plačúc Terka. — Keby bol u nich býval v noci, tiež by sa hanbili povedať. Húhúhúhú.

— Preboha, aká hanba! U nás, u nás! V našom poctivom dome! — kričali slečny a utekali ozlomkrky, potkýnajúc sa na prahoch, do izby, aby nepočúvali tie strašné Terkine reči. V izbe sa podívali na seba a potom si padli do náručia a plakali žalostne, akoby ich bohvieaké nešťastie bolo stihlo!

Po troche sa utíšili a začali o veci predsa len chladnokrvnejšie rozmýšľať. Veď konečne čože sa stalo také hrozné? Že bol v noci v ich dome cudzí mužský, a ešte taký vychýrený lump, ako je Gábor Búška? Dobre, ale bol len v kuchyni, nuž a do kuchyne môže hocikto prísť, to nie je predsa ich hanba.

Našťastie ich prišiel navštíviť domáci lekár doktor Rozinský, ktorému, rozumie sa, vyrozprávali svoje žiale.

Doktor, veselý starší pán, šiel sa rozpučiť od smiechu nad rozhorčením tých dvoch starých detí. Vysmial a nahovoril ich, aby z pokuty nevrátili tomu darebákovi ten dáždnik, keď príde poň alebo ho bude pýtať.

Slečnám odľahlo na duši od lekárovho posmechu, ale dáždnik im preto neschádzal z umu. Ba čo viac, väčšinu svojho slobodného času strávili s ním alebo hovoriac o ňom. Robili s ním kadejaké pokusy, chodili pod ním, akoby pršalo.

— Pozriže, Lojzka, ako by sme to išli, keby som ja bola ženou toho pána a on by ma viedol pod pazuchou a držal dáždnik nad hlavou, — vábila Genka.

Lojzka vstala, chytila Genku pod rameno, a tak, premieňajúc sa — to bola Lojzka, to zasa Genka pánom — chodili po izbe, vymýšľajúc rôzne príhody.

Bolo zvláštne, ako sa staré slečny neprestali zabávať s tým dáždnikom len preto, lebo mali pritom pocit, že majú skutočne muža! Bol ten mužský lump, spustlý človek a len pisár pri obecnom súde, všetko jedno, ale bol mužský!

Náhodou bolo niekoľko dní pekne, a tak pánu Búškovi nešiel dáždnik na um. Raz sa však rozpršalo a tu vrazila Terka, príduc zo sklepu, do izby a zavolala:

— Pýta odo mňa ten parapeľ!

— Kto pýta ten dáždnik? — zvolala vyľakaná Genka.

— Nuž on, ten, tento, no! — kričala Terka.

— Pán Búška? — pýtala sa Lojzka.

— Nuž a ktože iný? — odvrkla Terka.

— Povedz mu, že mu ten dáždnik nevydáme! Kto sa po nociach po cudzích domoch vláči, toho musíme pokutovať, — povedala Genka, ktorú doprosta bolestne pichlo v srdci, keď pomyslela na stratu dáždnika.

Terka mrdla plecom a odvetila: — A ja dbám, nech urobia, čo chcú. Ja mu to poviem. — I odišla.

Keď Terka odišla, cítili sa Lojzka a Genka, akoby im hrozila nejaká ťažká strata.

— Lojzinka, čo urobíme? Ja mu ten parazol nedám.

— Ani ja, a čo bude čo robiť. Čože, obišiel by bez pokuty? O tom ani reči!

— A veď i doktor povedal, aby sme mu ho nedali. A potom, mne by bolo za ním tak — ľúto! — zvolala Genka a plačúc hodila sa na diván.

Podvečer zasa vošla Terka do izby, hoci ju nevolali. Zastala pri dverách a rozpačito mädlila zásterku.

— Čože chce Terka, — opýtala sa jej Lojzka — stavajúc okuliare a knižku na stôl.

— Nuž zasa som prišla po ten parapeľ. „On“ povedal, že ak mu ho nedajú, že bude všade rozprávať, že… — i zamĺkla.

— Čo bude rozprávať, hovor! — zvolala rozčúlene Genka, prestanúc štrikovať.

— Nuž povedal, že bude rozprávať všade, že ten parapeľ nezabudol v kuchyni, ale v izbe.

— A čože je na tom, keby ho bol zabudol v izbe? — mienila Lojzka.

— Ale v noci, keď bol v ich izbe, — vybúšila Terka a utiekla von. Genka sa zapálila ani oheň srdce.

— Ach, ach, bože, toto, takéto niečo! To je strašné, kto to kedy slýchal! Taký naničhodník, — kričali na seba a vyskočiac behali po izbe ani vyplašené, vyberajúc trasúcimi rukami dáždnik z kasne, kde bol uschovaný.

— Na, daj mu ho, daj mu ho, nechcem ho ani viac vidieť.

I vyhŕkli jej slzy z očí.

Lojzka pozrela na ňu ľútostivo, i prišla na spásnu myšlienku. Vzala céger,[2] v ktorom mala peniaze, a vyňala z neho desať zlatých. (Vtedy ešte rátali na zlatky.)

— Ty, Genka, nechaj ten dáždnik. Pošlem mu zaň desať zlatých. Veď za tie peniaze môže si kúpiť i nový, a hodvábny.

Genka s mimovoľným šťastným úsmevom odpratala zasa dáždnik na jeho miesto.

Gábor Búška bol s desiatkou spokojný. Lenže, pravda, vyrozpráva] celú udalosť po všetkých krčmách, v ktorých sa obrátil. Isté je i to, že si nový dáždnik nekúpil.

On už mal také šťastie s dáždnikom, že vždy našiel nejaký lepší „zabudnutý“.

Nuž bolo to už dávno… Od toho času Lojzka odišla ku svojim drahým rodičom. Už len Genka žije ako staručká dáma, ktorú každý má rád a ctí si ju, lebo je ku každému taká dobrá. S dáždnikom sa už dávno prestala hrať. Ale ho preto opatruje, nebožiatko, ako vzácnu relikviu, ku ktorej sa viaže jej jediná spomienka na šťastie a lásku v tomto živote.



[1] mošus (zastar.) — pižmo, voňavka

[2] céger (zastar.) — ručná taška




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.