ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Faninka prišla domov. Vlastne ona ten dom ani nepokladala za svoj opravdivý domov. Ten jej bol ešte vždy u Veselovskovcov.

Od matky prišla s úmyslom, že si ľahne, lebo sa veľmi zle cítila. Bola prechladnutá, bolela ju hlava i zuby. I dušu mala chorú a smutnú — až na smrť.

Ale sotva vošla do izby, prišla za ňou matka, pani Veselovská. Bolo na nej badať, že je prestrašená čo ako sa chcela premôcť, aby dcéru nenaľakala. Pozorne jej oznámila obsah otcovho listu a ani jej nedala času nad tým rozmýšľať, už ju obliekla do hodvábneho pláštika a hlavu obkrútila šálom. Obe takto prišli do Veselovskovcov.

Tu, doma, sa mladá žena cítila pokojnejšia, iba túžila po oddychu, po tichom odpočinku.

Veselovská bola rada, že si dcéru tak ľahko a bez prekážky dopravila domov. Ale dlho sa netešila.

Fekete prišiel domov, kone boli ako vyzvárané, ustaté nohy sa im triasli. Teraz Fekete na kone nič nedbal, ako zastal koč, skočil z neho a rovno do izby.

Pri rachotení koča vyšli na chodbu i Feketeho sestry a matka. Keď Fekete našiel izbu prázdnu, surovo zahrešil. Vyšiel von a opýtal sa, kde mu je žena?

— Od rána bola u Veselovskovcov, — odpovedala nevrlo matka, — potom prišla, a zasa odišla.

— Prišla po ňu Veselovská, — referovala Klára. — Videla som ju cez oblok. — Klára vždy sedela pri obloku a pozorovala okoloidúcich.

— Dobre! — odsekol Fekete a tak, ako bol, vyšiel bránou a pobral sa cez námestie do Veselovskovcov.

Matka a sestry sa neopovážili opýtať, čo je, čo sa stalo, len sa poobzerali na seba a vošli do svojej izby.

Faninka sa práve chcela odstrojiť, keď vošiel. Zľakla sa ho a zľakla sa i Veselovská.

Bol milý, usmievavý a láskavý, akoby to ani nebol ten istý človek, čo pred niekoľko hodinami vnukol Veselovskému ťažké obavy.

— Čo to vidím? — zvolal svojím vábnym, teraz lichotivým hlasom. — Moja žena tu? A vari sa tu chceš i na noc uložiť, há? — A pri týchto, položartom, nežnou výčitkou pohodených slovách vzal nemocnú ženu do náručia, bozkával jej čelo, ústa, ruky.

Chvela sa ako slabý prútik v jeho mocných rukách. Jeho láskavosťou bola prekvapená a predsa sa ho bála. Pozrela na neho s pokornou prosbou.

— Ach, muž môj, nehnevaj sa, bola som taká chorá, smutná a slabá, mamička ma chcú liečiť, bolia ma zuby, — hovorí mladá žena.

— Áno, — prízvukovala matka. — Pomysli si, pán zať, taká je slabá, veľmi chorá; tejto noci potrebuje starostlivú opateru. Veď azda nič nebudeš mať proti tomu, keď túto noc ostane tu? Ráno ti ju privediem zdravú, čerstvú, — dokladá Veselovská, pomýlená zaťovou neobyčajnou láskavosťou.

— Áno, muž môj, cítim, že tu vyzdraviem, — hovorí chorá. — A ráno mi už bude lepšie. Prosím, nechaj ma tu, len na túto jednu noc!

— Ale, ale, dušička, čo si myslíš? Akoby som mohol dopustiť, aby si tu spala? Kdeže sa podejem bez teba, či som ti ničím? — hovorí a opytuje sa tým naj nežnejším tónom a s jemnou výčitkou.

Faninka hľadí na neho s nepokojom a úžasom. Aký je milý, aký nežný, láskavý, už dávno taký nebol.

Fekete vzal Faninkinu ruku, pritiahol ju k pohovke, sadol si a vzal svoju mladú ženu tak nežne a pozorne na kolená, akoby bola krehká porcelánová figúrka, ktorá by sa mu mohla pri strmšom dotknutí rozsypať. Pritom jej hladkal rozpálené líčko, bozkával ruky a kolísal ju ako malé dieťa.

Veselovská bola bezradná, ale i ustrnutá a keď pristúpila k dcére, aby jej napravila čepček a vlásky, Fekete vzal i jej ruku a bozkával ju temer vrúcne.

— Táto mamička, táto! Aká je starostlivá, či nie, moja maličká? — Fekete pozeral z jednej na druhú svojimi záhadnými očami a lichotil ďalej.

— Ale, mamička mi moju maličkú ženičku kazí, ona nám doma nechce ani jesť, a tu jej všetko lepšie chutí, — obviňoval Fekete testinú ešte vždy žartom.

— Nieže, nie, pán syn, teraz jej vôbec nič nechutí. I kávičku mi pred chvíľou nechala a to je predsa jej najmilšie. Nuž a to je prirodzené, že každá matka chce ulahodiť svojmu dieťaťu, — vyhovárala sa Veselovská, dobrá matka. Pravda bola, že u Feketovcov nevarili dobre. Varila tam stará Marka, a čo navarila, to muselo byť dobré. Tak usúdila stará pani, ktorú i syn musel počúvať.

— Moja, moja biela holubička, — lichotil Fekete a pozeral Faninke do očú.

Oblokami zasvietilo ešte zapadajúce slniečko. Faninka hľadela s nevýslovným pocitom bázne, strachu, ale i veľkej únavy na svojho muža. Tichúčko zastenala a hľadela sa vyslobodiť z jeho objatia.

Tak i Veselovská stŕpla a nevedela, či má veriť svojim vlastným očiam a sluchu, keď videla veľkú nežnosť a láskavosť, keď počula to neobyčajné lichotenie a hlas, čo sa vkráda do srdca. Ako sa toto všetko zrovnáva s mužovým listom? Či mu azda cestou z Bystrice do Zvolena prešiel hnev a zlosť? Nevedela, čo si má o veci myslieť.

— Len ju nechaj, pán syn, keď je už raz tu. Nechže si odpočinie, je slabá a zmorená, veď vidíš, v akom je stave a taká žena potrebuje zvláštnej opatery, — dokladá Veselovská — potrebuje odpočinok, pokojný spánok.

— Veď to môže mať i doma, však áno, srdce moje? Moja matka sa do nás nestará a sestry ani tak, ale keby bolo treba, všetky sú hotové Faninke pomáhať. A ja nemám na celom svete inej radosti a potechy, len ju… Nuž dožičím jej toľko pohodlia, koľko len sama chce. Tak pôjdeme!

Vstal a nežne ju postavil na nohy.

Mladá žena sa trošku potočila, ale matka ju zachytila. Pozrela prosebne na neho a hladkala ho po ruke. V jej očiach zjavili sa slzy a ústa sa jej triasli.

— Bojím sa, — šepkala.

— Čoho sa máš báť, keď som pri tebe, blázonko? — odpovedal muž, pritisol ju ľavou rukou k sebe a pravou ju začal štekliť.

Zasmiala sa, ale kŕčovite a z úst sa vydral bolestný vzdych, skorej ston. Začala sa brániť, chytajúc mu ruky…

Veselovská sa zľakla, chcela Faninku brániť, ale Fekete sa už i spamätal a namiesto šteklenia hladkal svoju ženu nežne, láskavo a hovoril:

— Pomysli si len, dušička moja, čo by povedali ľudia, keby počuli, že mladá Feketyčka nenocovala doma? Rozprávali by, že sme sa vadili, alebo že som ti chcel ublížiť. No, pravda, či sa my vadievame?

Fekete pozrel na Faninku a ona ako stroj odpovedala:

— Ach, nie, my sa nevadíme.

Nevadili sa, lebo Faninka sa neopovážila povedať mu niečo napriek.

Veselovská azda aby zaťa predsa len obmäkčila, doniesla napochytro pripravenú večeru a víno. Fekete, držiac stále svoju ženu ľavou rukou pri sebe, s chuťou si zajedol lebo už bol hladný. Vypil na dúšok niekoľko pohárov vína, ba nútil, aby i Faninka pila z jeho pohára a potom vstal.

Na stoličke bol prehodený Faninkin pláštik a šál. Vzal šál a ukrúcal do neho mladú ženu. Pritom hľadel úporne na ňu a usmieval sa stále, maznal sa s ňou a bozkával ju, kde len mohol. Faninka to trpela, ale ešte vždy hľadela na neho s pokornou prosbou.

Veselovská, zachytiac šál za druhý koniec, prosila:

— Nechaj ju tu, pán syn, už je rozohriata, znova prechladne, bude horšie bolieť zúbok. Nechaj ju tu, len túto jedinú noc. Ani nebudem mať pokoj, ach, ostaň, dieťa moje.

— Mamička! — zvolala Faninka a chcela sa k matke pritúliť.

— Ale mamička, čoho sa bojíte? — opýtal sa Fekete a ruku, ktorou držala šál, chytil a bozkával dlhými bozkami. Veselovská si odťahovala ruku, ale on ju držal svojou mäkkou, vlhkou dlaňou a pokračoval:

— Ale keď si mamička myslia, že bude lepšie, ak Faninku sami odprevadia, nech sa páči s nami; presvedčia sa, že maličkú dobre opatríme. Ona sa skôr uspokojí, zaspí a v spaní prejde každá bolesť i žalosť.

Veselovskú to nepresvedčilo. Mužove slová jej nedali pokoja. Musel mať príčinu, nadarmo by nebol písal —

Fekete akoby bol uhádol jej myšlienky a nepokoj, povedal:

— Apuško prídu len zajtra. Museli ostať, bez nich by si páni nevedeli rady, — povedal s prízvukom trpkosti.

— Mňa nechali padnúť… — pri tých slovách sa zasmial a v tom smiechu znelo už čosi z toho pravdivého človeka, ale pokračoval zasa žartom:

— Ale to nič, veď to oni ešte obanujú, všakver, srdiečko moje. Ideme?

Veselovská zastala im cestu k dverám:

— Nechoďte. Nechaj mi ju tu, bojím sa o ňu, veď uznaj, pán syn, nikto ju tak nechráni, ak matka.

— Mamička! — zvolal Fekete, násilne premáhajúc rozčúlenie i hnev. — Faninka je moja. Dali ste mi ju, ak sa nemýlim, dobrovoľne.

Veselovská sklopila oči. Ach, dala mu ju dobrovoľne, to je isté, nevydržala Feketeho pošmúrny pohľad, cítila nevoľnosť a žiaľ. Ale Fekete pokračoval:

— A potom, kdeže má byť žena bezpečnejšia ako pri vlastnom mužovi? Či nie on je jej prirodzený ochranca, jej zákonitý muž?! Žena prislúcha mužovi, on má na ňu právo.

Ostatné slová zneli už ako hrozba, akokoľvek sa ešte usmieval a miernil v hlase v slovách. Aby potvrdil svoje ostatné slová, pokračoval:

— Ona je moja, a nikto nemá práva ju odo mňa odtrhnúť.

Veselovskú tieto slová predesili, zložila ruky a kŕčovite ich lomila. I Faninka sa zľakla, ale ani jedna z týchto slabých žien nemala odvahy vzoprieť sa násilníkovi. Jedine tak by to bolo bývalo možné, keby bola Faninka rozhodne povedala: Nikdy viac k tebe nepôjdem!

Ale mladá žena pozrela len s nevýslovným smútkom na matku a keď ju muž zasa nežne a láskavo privinul k sebe, keď ju bozkával na čelo a rúčky, sama rozhodla:

— Nuž, tak poďme, mamička. Veď on je dobrý, hľa, mamička, aký je milý, láskavý — a pohladkala si muža nežne po tvári.

Veselovská vzdychla. Bola premožená. On má právo na ňu, nie ona. Dala mu ju dobrovoľne, veru áno, dobrovoľne, ba temer s radosťou… Ach, keby len bol doma otec! Len prečo, prečo všetko tam nenechal a neprišiel — ona, matka, nevie si poradiť…

— Tak mamička vidí, že Faninka má rozum, ona ma veľmi, veľmi miluje, — chlúbil sa úškľabkom.

Čo ako nechcel, predsa bolo v tých slovách i niečo irónie.

Faninka sklonila hlávku a zbledla. Vedela, ako jej muž nemôže odpustiť, že poľutovala úbohého Mikuláša.

Fekete znova ovinul šál okolo Faninky a matka jej pomáhala ešte i pláštik založiť. I na seba prehodila Veselovská veľkú šatku a pobrala sa za mladým párom. Bolo jej smutno, veľmi smutno, hoci si v duchu opakovala: nemožno, aby jej ublížil, veď aký je milý, láskavý, nežný a potom, veď vie, čo Faninku čaká…

Celou nedlhou cestou cez námestie bol zhovorčivý a sľuboval Faninke, že na jar pôjdu cestovať. Ale ona s hanblivým úsmevom vravela:

— Ach nie, ja vtedy nebudem môcť cestovať, mňa tu bude držať náš malý anjelik.

A pri pomyslení na to, čo ju očakáva, utíšila a uspokojila sa. Verila, že jej toto dieťatko už bude žiť a posvätí mu svoj život.

Blaženým úsmevom pozrela aj na muža aj na matku. V tej chvíli podobala sa Madonne, aké maľujú nadšení maliari. Veselovská videla v svojej dcére vždy novú krásu a srdce sa jej chvelo radosťou i žiaľom a pozerajúc na chrám, čo bol opodiaľ, vzdychla si: Svätá Matka Božia, chráň moje dieťa! A prežehnala sa svätým krížom.

Keď vošli do brány Feketovie domu, pocítili silný zápach harmančekového odvaru a akejsi silice. V bráne stretli sa s najmladšou Feketeho sestrou, so Ziou, ktorá ich vítala a jej úbohá, nepekná tvár skrivila sa úsmevom, ktorý mal byť milý.

— Ktože je chorý? — opýtala sa Veselovská.

— Maminka majú kŕče a bolí ich hlava, — povedala Zia nedbale.

— Iste si pokazili žalúdok, — poznamenal Fekete posmešne. A už otváral dvere naľavo, vedúce do izby, v ktorej s Faninkou bývali. Teraz mali len tieto izby, tamtie na poschodí boli cez zimu neobývané. Stará pani nedovolila, aby sa tam kúrilo.

Izba, nie veľmi široká, skôr dlhá, bola pekná, sklepená. Obloky na ulicu zamrežované, ako v tom čase všade. Teraz už boli v nich kvety v pukoch, medzi nimi i malý kriačik rozmarínu.

Zdnuky viseli biele vyšívané záclony.

Náradie vzácne, ale nie jedného slohu. Bolo toho tu toľko, koľko sa len spratalo a všetko potrebné veci. Na jednej stene povešané staré, cudzozemské zbrane, i tunajšie nové. Na kasni hodiny cudzej práce a iné pamiatky z Feketeho ciest. Na druhej strane, na tej od brány, bola veľká kachľová pec, ktorá sa zvonku kúrila a pri nej starý, azda už dvestoročný kozub. Pri kozube lavička peknej práce. V kozube horel oheň, pec bola teplá. Okrem niekoľko kasní boli tu dve postele, na prostriedku okrúhly stôl a na ňom porozkladané písma a knihy. Kníh a písem nesmel sa nikto dotknúť.

Faninka vkročila do izby, ale hoci v nej bolo teplo, zamrazilo ju. Bolo tu troška dusno a vlhko. Fekete ako vkročil zhodil čiapku a potom dolomán na posteľ. Odpásal si šabľu a položil ju na stôl na písma.

— No tak, hrdlička moja, teraz sme už doma. Vidíš, tu je teplúško, tu je dobre, hneď si môžeš ľahnúť do svojej bielej postieľky a keď zaspíš, prestane všetka bolesť. Hľaďže, mamička ti pomôžu a sestry ťa obslúžia.

Zia ešte vždy stála pri dverách a dívala sa na brata, akoby ho teraz po prvý raz videla. Takého ho nepoznala, veď v dome nemal pre nikoho nežného a láskavého slova. A teraz, ako sa rozplýva v ľúbezných slovách! Veru, táto i tak nie pekná deva, bola v tom nemom údive rovno špatná a akoby hlúpa. A jej údiv sa stupňoval, keď videla ako brat otvoril tašku, ktorú kočiš doniesol z koča, vyňal z nej cukrovinky, u Feketovcov nevídané a po jednom ich pchal trpezlivej Faninke do úst. Tu úbohá sestra nevedela, či sa jej to sníva a či sa jej ináč vždy spurný brat tak premenil?

— No, čo tu stojíš, a dívaš sa, ako…?! — osopil sa na ňu brat, keď sa obrátil k sestre a videl ju tu stáť, ako zosobnený úžas. Jeho tvár sa razom premenila, keď rozkazoval:

— Nestoj tu! — povedal miernejšie, lebo si uvedomil, že Veselovská a Faninka hľadia na neho. — Choď do kuchyne, pripravte horúci punč s citrónom a s rumom, ponáhľaj sa! — povedal a zaškaredil sa na ňu.

Dievča vybehlo z izby, ani nevedelo ako. V kuchyni rozprávala Kláre, čo skúsila v Lajošovej izbe.

Faninku uložili do postele a Veselovská si prisadla k nej, držala jej ruku v svojej. Ako rada by presedela takto pri svojom dieťati celú noc.

Fekete otvoril zásuvku kasne a prehŕňal sa v rozličných väčších-menších skrinkách. Našiel, čo hľadal. Bol to prsteň s pekným opálom. Pritom vždy hovoril tu žartovne, tu veselo a lichotil žene i matke. Prsteň priniesol k Veselovskej a ukázal jej ho. Veselovská obdivovala krásny opál. Fekete zažal hrubú vysokú sviecu v striebornom svietniku a pri jej svetle spolu obdivovali hru farieb, ktorú vyvolal mihotavý plameň sviece.

Potom položili sviecu na stôl, a keď mu Veselovská podávala prsteň, vzal ho a chytiac Veselovskej ruku, natiahol ho na jej prst.

— Maminka má krásne ruky, len trošku zrobené. Nepristane ten prsteň na mamičkinu ruku? — opytoval sa Faninky, ktorá už-už zatvárala očká. A pritom opätovne bozkal Veselovskej jednu i druhú ruku.

— Ach, opál, — povedala Veselovská prekvapená, ale i nemilo dotknutá. — Opál prináša ženám žiaľ a bolesť, vezmi si ho, pán syn, opál nemám rada.

Ale Fekete prsteň už neprijal.

— To bude na pamiatku dnešného večera, — povedal.

Prišli obe sestry a priniesli na tácni poháre s horúcim punčom i piškóty. Fekete ako domáci pán veselo častoval matku i dcéru. Faninka hneď začala driemať, ako malé dieťa, uspokojila sa a tichým úsmevom zaspala.

Veselovská sa zohla nad ňu, šepkala vrúcnu modlitbu a bozkala ju. Faninka ešte raz pozrela a v polospaní povedala:

— Mamička, nech ma prežehnajú. — Matka to i urobila a hľadiac na dcéru, stála tu, nemohla sa od nej odtrhnúť.

Fekete už držal veľkú šatku, aby ju založil testinej na plecia. Zbadala, že si žiada, aby už odišla. Myslela si, že je ustatý, iste mnoho skúsil tento deň, chce si odpočinúť. Nemožno, aby Faninke ublížil.

Pozrela na neho i na spiacu dcéru. Čo videla, ju uspokojilo. On, dokonalý gavalier, nežný a láskavý manžel, nie, nemožno, aby tejto svätici ublížil.

Pošla k dverám, ale ešte odtiaľ sa vrátila pobozkať ružovú tváričku milovaného dieťaťa. Aká bola Faninka v tú chvíľu krásna!

Ale už tu stál Fekete a čakal, kedy pani matka odíde. Ako Veselovská vyšla, vyšiel i zať a zamkol za sebou dvere. Ešte ju ponúkol, aby šla pozrieť matku.

Stará pani už ležala v alkovni. V izbe bolo svetlo, svieca na stole a pri stole sedeli obe dcéry.

Z alkovne ozval sa hlas starej ženy:

— Ktože je?

— Ja som to, pani matka. Odprevadila som Faninku a teraz idem domov. Len som prišla kuknúť, ako sa majú? — hovorí Veselovská, pokročiac k dverám alkovne.

— Nuž, akože by som sa mala? Zle sa mám, — odpovedala stará pani. — Zasa ma tá kolika trápi, som len nešťastná osoba! — žalovala sa chorá. — A oni čo, pani matka?

— Prišla som s Faninkou, chudinka, je akási slabá, — hovorí Veselovská.

— Ach, čože tam slabá, rozmaznaná je, nech prepáčia, pani matka, ale čo je pravda, je pravda, rozmaznali si ju. Pravda, jedináčka, veď by oni vychovali deti, keby ich bolo zo šesť, ako som ja, psota, mala.

— No, nejdem ich už dlho unúvať, dobrú noc, pani matka! — povedala Veselovská a šla k dverám.

— Dobrú noc, — ozvalo sa z perín…

Veselovská šla na ulicu. Až potiaľ ju vyprevadil zať. Ako odišiel, pribehla za ňou Klára a chytila Veselovskú za ruku.

— Odprevadím ich, — povedala. — Musím ísť k Mamojčíčke, — vyhovárala sa. Veselovská dobre vedela, že Klára má niekde dostaveníčko, ale nepovedala nič.

Bola už noc, keď Veselovská prišla domov. Radšej by sa ešte bola vrátila. Všade jej bolo pusto, prázdno. Ani po Františkinom vydaji necítila tak jej neprítomnosť ako teraz. Uvedomila si všetko, čo sa dnes prihodilo. Nemala ju pustiť od seba… Len keby už bolo ráno, aby videla, že sa minulo nebezpečenstvo, ktorého sa otec bál. Veselovská si ľahla a po dlhom bdení konečne zaspala.

Ulice i tak prázdne, boli pusté. Drobný dáždik sa púšťal, zem voňala jarou. Noc bola tichá a tmavá.

Vojenská stráž, ako vždy, chodila popred rady domov.

Jeden vojak vo svojom ťažkom vyzbrojení kyrasíra strážil rad, kde stál radný dom. Jeho krok ani nebolo počuť po nedláždenej zablatenej ceste, povedľa záhradiek, ktoré si mešťania znova opravili a obrobili.

Okolo jedenástej, prechádzajúc popred Feketovie dom, počul krik a plač rozlievať sa z domu. Potom bolo počuť akoby padanie akýchsi ťažkých predmetov a buchot na dvere. „Rata, ľudia!“ ozval sa zúfalý ženský výkrik. Vojak zastal, načúval. Mal rozkaz pri podozrivom huku vojsť do domu obyčajného mešťana. Zemiansky príbytok bol spopod toho rozkazu vylúčený. No, mal právo i tu násilne vymáhať si vstup do domu, keď počuje tri razy zavolať: rata, alebo: pomoc. Načúval. Krik neustával a ešte počul: rata!

Potom nasledovalo ešte buchnutie, ako keď sa niekto vráža do dverí. Vojak zabúchal na vráta a zavolal: „Otvorte!“ Ale z domu sa neozval nikto. Čakal, počul, že ktosi prebehol bránou, i jedny dvere vrzli, počul i bosé nohy capkať po skalách, ale nikto mu nešiel otvoriť. Postál ešte chvíľku, a keď sa po tretie neozval výkrik, volajúci pomoc, šiel ďalej. Myslel si, vadili sa, teraz sa už pomerili… Oblokmi nevidel nič, len tak, akoby kdesi vo dvore prebehlo svetlo; videl to cez škáru v bráne.

Ale na druhom boku zablyslo sa malé svetielko. To už bola stará Marka, keď prišla so sviečkou z kuchyne do paninej izby.

Zia sa už skorej zobudila a volala v tme:

— Maminka, maminka, či nepočujú, Faninka plače a volá.

— Čože má plakať? Iste ju bolia tie zuby, veď to tak býva, — dudre stará.

Z dvora prišla i Klára. Domov sa dostala dvermi v múre, ktoré viedli zo záhrady do poľa „za múry“. I tá hovorí:

— Ale, maminka, Faninka veľmi kričí, treba ísť pozrieť, čo jej je.

— Nestaraj sa, ľahni si, kde si sa zasa túlala? — šomre stará. Stará Marka a obe dievčatá stoja pri dverách a načúvajú: Mariša hovorí:

— Musí zle byť, darmo by tak mladá pani nekričali. A ešte: rata!

— Už je ticho, — povie Klára.

— Ľa, už je ticho. Mazne sa, keby jej tu hneď mamička bola a boľavé miesto fúkala, — šomre stará. — Iste sa povadili, Lajo prišiel domov namrzený a niečo jej povedal, nuž a ona hneď do plaču. Viem to zo skúsenosti. Ale medzi manželov sa netreba miešať, lebo muž so ženou, ako deti pod stenou. A teraz spať. Zasa sa mi noc pokazila.

Mariša odchádza zasmušená do kuchyne, dievčatá uzimené, keď sa presvedčili, že na druhej strane všetko stíchlo, vošli do svojich postelí.

Ráno stará pani dlhšie spala, ani dievčaťom sa nechcelo vstať, len Mariša chodila znepokojená po dome. Proti obyčaji sa Fekete nehlásil, nebolo ho počuť ani v izbe, ani na dvore hrešiť sluhov a obzerať kone.

Osmelila sa, klopala na zamknuté dvere, ale z izby sa jej nikto neohlásil. Vojde k panej a ku slečnám.

— Tí mladí akosi dlho spia, pani urodzená! — hovorí verná slúžka s istou starosťou.

— Nuž, keď spia, tak ich nechaj spať, — odvrkla stará pani, ktorá bola obyčajne za rána zlej vôle.

— Ale to je proti ich zvyku, — dôvodí Mariša.

— Nuž, zaklop im na dvere, — radí pani.

— Už som urobila, keby ešte pani urodzená oprobovali.

Pani sa dvíha a stone:

— Ešte toto mi chýbalo, nemám dosť trápenia a ešte nejaká nepríjemnosť ma čaká.

Šomrajúc sa obliekla, ide k dverám, Mariša a dcéry za ňou, klope na dvere a volá:

— Lajoš, Lajoš, či ešte spíte? Čože nevstávaš? Počuješ? Ohlás sa.

Z izby nič. Teraz chápe, že je tam čosi v neporiadku. I ľudia sa zastavujú na ulici.

— Pani urodzená, zavolám pána Langeho, pána suseda.

A už beží. Medzitým, ako na zavolanie, zastavil sa tu i sused Róth, zeman, a podľa toho bol s Feketovci spriatelený. A prišiel aj Samuel Huszágh.

Títo páni spolu s kupcom Karolom Langom, najprv búchali na dvere a keď to ostalo bez výsledku, vypáčili dvere násilím.

Medzitým ktosi zavolal i mestský úrad a oficierov.

Dvere boli zdnu zabarikádované. Keď sa pánom podarilo odtisnúť prekážku, zhrozili sa nad tým, čo hneď pri dverách videli. Pri samých dverách kopa perín a v perinách v krvi ležala zakutaná mŕtva Faninka Veselovská. Mala veľa rán od šable, ruky, ktoré sa chytali šable, aby odrazili údery, boli dorezané a ako sa ešte bránila a utekala k dverám, chytala sa dvier a steny, tade bolo poznať dlaň i prsty úbohej, do smrti umučenej ženy. Desný to bol pohľad na mladú ženu a matku. Život mala rozpáraný a zo strašnej rany vyzerala malinká rúčka dieťaťa…

Na stole, na rozložených písmach, bola dokrvavená šabľa. Divnou náhodou bol práve na tom istom mieste dokument, listina z pravoty Jakuba Švarca. Tu bola i listina, kde stálo: „Deliberatus est“.^[48]

Tieto listiny s uschnutou krvou na nich sú zachované v stoličnom archíve.

Stoličky boli porozhadzované, aj iné náradie v neporiadku, všade stopy zúfalého zápasu.

Lange a Huszágh boli prví, ktorí vkročili do izby, za nimi vošli oficieri, úrad a potom i nepovolaní svedkovia tejto hroznej tragédie. Páni hľadali vraha. Sedel v kúte pri kozube na lavičke. Bol polooblečený, vidno, že ani nespal. Len kabát, atilu, mal vyzlečený, ale nohavice, čižmy a na nich strieborné ostrohy, mal ešte na sebe. Rukávy na košeli vysúkané, ruky i košeľa zakrvavená. Vlasy mu viseli v neporiadku do bledej a nadúchanej tvári. Oči pozerali pred seba s otupeným výrazom. Ani sval sa nepohol na jeho nabubrenej tvári.

Lange, ako videl, zvolal:

— Človeče, čo si to urobil!

— Keď si zeman, čo si už i seba nepreklal tou šabľou? — povedal Huszágh.

Vtedy Fekete si s nožnicami na papier pichal poza nechty a povedal hlasom tupým, neprirodzeným:

— Ja nie! — a na slová Huszághove: —

— Keď to bolí.

Od dvier sa ozval akýsi hlas:

— A túto to nebolelo, ty mordár, jaj, vyvliecť ho, obesiť ho!

Richtár Vachot predstúpil:

— Ticho, tu má právo hovoriť len úrad.

Ale brána sa naplnila ľudom, ktorý hrozivými slovami dobíjal sa dnu. Oficieri zastali pri dverách a bránili prístup do izby.

— Nabok, povedal jeden z nich. Na kamennej dlažbe bolo počuť ťažké kroky vojakov. Jeden z nich komandoval, aby obstúpili a chránili vraha.

Už to bolo veľmi potrebné, lebo rozhorčený ľud kričal:

— Dajte ho sem, bezbožníka, diabla, vyvlečte ho, zabite ho ako psa!

Iní zasa:

— Obesiť ho, hoci je zeman!

Lange, ktorý bol medzi ľudom obľúbený, pokúsil sa krotiť rozľútený dav.

— Ticho, ľudia boží, nechajte súdiť tých, ktorým súd patrí. Nebojte sa, aj jeho budú súdiť! Aj na neho je zákon!

— Zákon?! — kričí jeden z chudobnejších mešťanov. — Pamätajte, tomu sa nič nestane! Lotor, zbojník, ale my, my bedári, musíme smrť smrťou zaplatiť!

Vtom počuť nárek, a pomedzi ľud sa prediera Veselovská, nasledovaná svojimi služobnými.

Prostovlasá, ako bláznivá, s krikom a plačom vbehla do brány. Ľudia, čo ju poznajú, ustupujú, niektoré ženy hlasným nárekom vítajú nešťastnú matku a vykrikujú kliatby na hlavu vrahovu.

Nešťastná mať hodila sa na bezduché, dorúbané telo dcérino. Kričí v sebaobviňovaní:

— Dieťa moje, ja som ti príčina: Oh, že som ťa dala tomu zbojníkovi, aha, a ešte mi, ako na posmech, dal opál, že na pamiatku. Tu ho máš — a zahodila v tú stranu, kde stál Fekete, prsteň…

Pristupujú k nej panie, jej známe, s úprimnou sústrasťou a hľadia ju potešiť.

— Beda, jaj beda mi, nešťastnej, čo povie otec, veď si nám ty bola jediným potešením, svetlom našich duší!

Všetci s ustrnutím hľadia na úbohú matku. Jediný Fekete, obklopený vojakmi, chránený oficiermi a radnými pánmi, stál bez pohnutia, ľahostajný, akoby sa ho celá táto vec ani netýkala.

Prišiel i mestský fyzikus, obzrieť mŕtvolu. Nebolo ťažko odhadnúť príčinu ani spôsob smrti… Rozkázal previesť mŕtvolu do rodičovského domu.

Radní páni prezreli ešte izbu. Vzali zo stola šabľu a rozhádzané písma. Pre nebezpečenstvo, žeby nemali dosť moci odviesť vraha do mestského domu, prijali návrh dôstojníkov, že ho odvedú pod vojenskou strážou do zámku. Vtedy zámok už nepatril privátnej rodine, ale korune.

Dôstojník komandoval:

— Zviažte ho, a odveďte do zámku!

Kapitán holou šabľou kliesnil cestu. Ľud ustupoval ako skrotená šelma, hotová hodiť sa na korisť. Ľud nenávidel vraha i vtedy, kým sa vozil na štvorke a nenávidel ho i teraz.

Za vrahom niesol poddôstojník zakrvavenú šabľu.

Za nimi ešte vždy rozčúlený zástup, ktorý cestou do zámku rástol.

— Hľa, ešte mu dajú aj telesnú stráž, aby mu nikto neublížil!

— Hej, veď na neho neplatí zákon: oko za oko, zub za zub!

— Oni nás smú hanobiť, naše dcéry a ženy prenasledovať, oni smú zabíjať, vraždiť.

— Ticho, vedú ho do zámku!

— Ej, veď náš starý zámok, ako stojí, nemal ešte takého väzňa, ako je tento. A ten už videl národa, čo sa v ňom premlel, všakového.

— Ale taký lotor ešte v ňom nebol.

— Nabok, ide pohreb, — zvolali prední zo zástupu.

Pohrebný sprievod šiel práve proti tomuto nie menej smutnému sprievodu. A ako sa oba sprievody stretli, a tí, čo niesli rakev, troška zastali, vyskočil Fekete, vytrhol sa z rúk vojakov, kopol do jedného z nosičov. Chcel do rakvy, ale ju nezasiahol…

A teraz sa zástup hodil na vraha. Málo chýbalo, že ho nedostali do rúk, len veľkému úsiliu vojenskej moci sa podarilo obrániť ho pred rozzúreným ľudom. Ináč by ho boli lynčovali.

Konečne sa dostali do zámku. Keď sprievod prešiel prvou bránou, zatvorili ju, ľud ostal vonku a vraha odviedli do väzenia.

V dome nešťastia radní páni čo tam ostali, bránili prístup do izby. Medzi tými, čo sa ešte predrali dnu, bola Mamojčíčka, na chrbte so Zuzkou. Zuzka sa spustila na zem a ľahla si k Faninke, skrčiac sa ako verný psík. Pri tom kvílila spevavým hlasom, nariekala a rozprávala, že ona to vedela, že ten, čo škrtí a kántri cudzie ženy, raz zabije i svoju vlastnú.

Veselovská už ani plakať nevládala. Bola ako umučená. Len kedy-tedy vykríkla v zúfalom žiali, potom upadla do kŕčov. Ťažko skúšanú matku obstáli panie, potom ju odviezli na koči domov. Fyzikus jej dal nejaký liek a tak sa dala odviesť.

Kým písali zápisnicu, panie sa postarali, aby Faninkinu mŕtvolu previezli do rodičovského domu. Vyložili ju na Feketovie koč, ostatný raz ju odviezli kone, teraz už vysilené a skazené.

Radní páni na čele s richtárom Vachotom, Dušekom a inými, ako aj s prvými svedkami odhalenej vraždy, prezreli izbu, kázali vyniesť, čo súviselo s Faninkinou smrťou a potom ju zatvorili, dvere zapečatili.

Stará Feketová po prvom ohromení a niekoľkorakom výbuchu žiaľu nad svojím nešťastím, sa skoro spamätala. Ako videla, že radní páni idú izbu úradne zatvoriť, požadovala si veci, ktoré údajne patria jej. Niečo si hneď pobrala, ale iné úrad nedovolil odniesť. Bolo v tej izbe mnoho vzácnych vecí, o ktorých sa napísal inventár. Podľa neho vidno, že vrah mal veľmi cenné, z cudziny pochádzajúce predmety, najmä zbrane.

Na pohreb Františky Feketovej dostavilo sa panstvo z celej Zvolenskej stolice a nakoľko bolo možné pre krátkosť času, prišli aj páni z blízkych stolíc. Pohreb bol na tretí deň po smrti úbohej mladej panej, 1. apríla roku 1808.

Veselovská ležala chorá v ťažkej horúčke. Chvíľkami bola pri povedomí a vtedy jej plač a nárek bol srdcervúci. Ináč blúznila a v tých bludných predstavách videla svoju dcéru v rozličných podobách a veku. Zavše z kŕčovitého plaču upadla do kŕčovitého smiechu. A to bol vždy najvyšší stupeň choroby, ktorého sa i lekár i domáci obávali.

Pohrebný sprievod bol taký veľký, že obyvatelia Zvolena, ani tí najstarší, o takom návale ľudstva neslýchali a ešte mnohé roky spomínali aj detné deti na tento smutný sprievod.

Pri hlavnom vchode do rímskokatolíckeho chrámu musel sprievod zastať, kým rakvu, ozdobenú kvetmi a vencami vniesli páni zemani vo svojich smútočných, ale i tak nádherných úboroch do kostola. Stisk bol veľký a aby sa sprievod mohol obrátiť, hneď pri dverách smerom ku kaplnke, do krypty ktorej mali rakvu uložiť, zastali tí, ktorí šli za rakvou.

Pri samých dverách tesne opretý o stenu stál starý, biedny, šedivý a otrhaný žobrák. Ako sprievod zastal, Veselovský bol rovno vedľa žobráka.

— Pán veľkomožný, ich milosť — prehovoril žobrák.

Veselovský ako z ťažkého sna zobudený, pozrel na žobráka.

— Teraz sme si rovní, — pokračoval žobrák a smutne potriasol hlavou.

— Áno, Ondro, rovní v ťažkom zármutku.

— A, pán veľkomožný, tak, ako je Boh na nebi, tak je to istá pravda, že ruka, ktorá vašu prekrásnu dcéru pripravila o život, skazila i moju.

— Ale, amice, mňa darmo obviňuješ, ja som jej nie na vine, urobil som, čo som mohol — ale tá istá ruka —

Ostatné slová sa už stratili v šume, ktorý povstal v zástupe.

Za rakvou kráčal poviazaný vrah. Za pokutu nedovolili mu ani sa preobliecť, ani umyť. Jednu ruku mal uviazanú za chrbtom, druhú o šabľu, ktorú musel niesť na pleci. Šiel tak, ako ho našli v to ráno v izbe, uhorské spodky, čižmy s ostrohami, jemnú košeľu, ale roztrhanú, s rukávmi vysúkanými. Ako bol neumytý, neučesaný, vzbudil u každého odpor a pocit hrôzy. Lebo to, čo bolo pri ňom pútavé a milé, to bolo len strojené, naučené, jeho opravdivé ego ukázalo sa teraz v celej svojej úbohosti a zvrhlosti.

Keď sa zástup preriedil, vystúpil i Ondrej-žobrák zo svojho kútika a hovoril sám sebe:

— Tak, tak, rovní — a nerovní. Túto pochovajú so všetkou jej príslušnou slávou, a moju zahrabali kdesi v kúte nad harajchom. Túto vložia do krypty, a moja leží na mieste, kde nájdu miesto len pohanení, nepoctiví. Tejto zahučí organ, zazvonia zvony a nábožný spev rozlieha sa chrámom, nad hrobom môjho dieťaťa len meluzína zaskučí, vietor zaveje a ak kedy-tedy zaspieva bludné vtáčatko. Tu vence a kvety, tam len bodľač a hložina. Padajúce lístie zakryje hrob, o ktorom onedlho nebude ani chýru, ani slychu.

Obzrel sa ešte na chrám, odkiaľ odznievali ostatné akordy organa. Ľudia začali vychádzať a Ondrej pomaly, ďalej si šepkajúc svoje dojmy, poberal sa von z mesta, do svojej rodnej dediny.

Tichý jarný dáždik spúšťal sa na zem. Jar sa zasa dostavila, práve ako teraz rok, stromy pučia, trávička rastie, všetko sa zasa berie do nového života. Bolo chladno, vetrno, ako vo Zvolene v tento čas býva a Ondrej sa triasol zimou, utrpením a možno aj hladom.

Nasledujúcu noc občanov malej dedinky Bacúrova vzbudila žiara ohňa. Kraj dedinky stála chalupa, vlastne donedávna čistý domček, v ktorom kedysi panovala zhoda a láska. Teraz opustená chalupa horela ako svieca v tmavej noci a na hasenie sa nedalo myslieť.

Na druhý deň medzi dymiacimi hradami našli zuhoľnatené pozostatky Ondreja Skubíka. Hlavu mal položenú na pravý bok, pod ňou ruku a v zaťatej ruke kusy šatôčky, presiaknuté Madlenkinou krvou.