E-mail (povinné):

Ján Čajak:
Pred oltárom

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Dagmara Majdúchová, Martin Ivanecký, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Vladimír Fedák, Jana Sadloňová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 110 čitateľov


 

I

Malá železničná stanica Vážska je neobyčajne živá. Na laviciach, položených na slobodnom priestore, sedia ľudia, zväčša ženy, staré i mladé. Badať na nich napnutosť. Zraky často obracajú sa v tú stranu, skade vlak má prísť. Rozhovor viazne, len kde-tu počuť: — Ozaj, ako vyzerá? Či sa neopozdili? — Pri týchto slovách starosť a nepokoj rozprestrel sa na tvári jedinej staršej ženy. Ale akože by i nie, keď čakajú domov vojakov. Hej, pred troma rokmi tiež tak mnoho, ba viac sa ich zišlo, ale aký to rozdiel! Vtedy smútok, žiaľ a slzy. Ruky matkám kŕčovite skľúčené, oči od plaču červené úzkostlivo tekali v očakávaní osudného okamihu, v ktorom im vezmú synov, aby slúžili kráľovi, aby šli na „vojnu“.

Vtom ozval sa signál. Tváre ožili. Všetci skočili na nohy. Stará žena, naprávajúc si ručník na hlave, uprela pevne zrak v tú stranu, odkiaľ mal prísť vlak. O chvíľku zjavil sa biely obláčik a pod ním pohybuje sa čierna čiara. Krátke zahučanie oznamovalo, že vlak preletel cez železný most nad riekou. Malý kotúč pary vyletel z parostroja a za ním ostrý hvizd znamenal príchod vlaku. Stráň predĺžila a podávala jeho hlas zo skaly na skalu, až zanikol. Vlak vždy tichším a tichším tempom približoval sa, odrazu zafuňal, ako čo by si vydýchol po ťažkej práci, a zastal.

Vo vozni tretej triedy bolo počuť spev, ktorý jednak hneď umĺkol. Dvere sa otvorili a šuhajci s vojenskou čiapkou na hlave, pošinutou na pravé ucho, viržinku v ústach a slamku z nej za uchom, schodili dolu. Každý niesol so sebou kufrík.

Bolože to radosti! Tetka Miklúšovie — tak ju volali — nevedela sa dosť načudovať na svojom Boľovi, tak opeknel. Tvár ako panenka, len tie fúziky trochu kučeravé ukazovali vojaka.

Boľo pritisol k svojmu srdcu matku, vybozkával zvraštené líca, ktoré boli zvlažené slzami radosti. Medzitým jeho kamaráti sa tiež uvítali so svojimi. Každý sa poberal do svojej dediny. Podali ruku Boľovi, klopnúc opätkami salutovali po vojensky, a aby videl svet, že sú oni skúsení a z „mesta“, povedali si na rozlučnú: „Servus!“

Boľovi tak ľahko bolo okolo srdca. Slobodným sa cítil ani vták. Ten kostolík, ktorý sa nad neďalekou jeho rodnou dedinkou vypínal, ako čo by ho vítal, áno, i tá stráň so svojimi skaliskami a šumivým borom sa mu zdala ako niečo veľmi milé a sviatočné. Matka vytešená šla popri ňom po chodníku. Vše zastala. Obzrela si ho, či je to ozaj on. A keď ho videla takého strojného, takého svižného, zabudla na žiale, zabudla na trápenie. Začala mu rozprávať, čo sa stalo vo Vážskej: kto umrel, kto sa vydal. Boľo počúval a len niekedy nadhodil otázku:

— Čo myslíš, — povie matka, — zať Gašparovie ti umrel.

— Ale Martin? — spytuje sa Boľo.

— Veru Martin. To ti tak bolo: kosili sená, nuž a on všade prvý. Vyhriaty napil sa vody. O dva týždne bolo po ňom.

— A žena veľmi banuje za ním?

— Nuž veru bolo všelijako. Čo myslíš! Tri siroty zostali po ňom, a ona je ešte hodná, mladá. A to veľké gazdovstvo tiež nejde tak, potrebovalo by mladšieho gazdu. Starí sú, pravda, ešte živí, i čerství; ale vieš, predsa nejde im to tak, ako im išlo.

— A Anička Ondrášovie sa ešte nevydala? — spytuje sa Boľo akoby nič, ľahostajným hlasom a pritom uprel zrak na chodník.

— Veru nie. Bolo počuť, že ju Jožko Matejovie pýtal, a ona nič. Ja neviem, prečo sa len nevydáva? Keď sa jej niekto spýta, vždy len odpovie, že sa ona nevydá. Koho si len chce vyčkať? Dievča chudobné nemá preberať.

Boľo nepovedal ani slova. Medzitým prišli do dediny. Prsia vypäl a tak kráčal ani na strunách. Matka tiež, ako čo by omladla, kráčala rovno popri ňom, ako čo by bola chcela povedať: Pozrite, akého mám syna, však je pekný?

Ľudia sa zhŕkli okolo nich. Každý mu podal ruku, usmieval sa a privítal ho. V oblokoch bolo badať črty ukrytých dievčenských hláv. Boľo nepozorovane pozrel do obloka jedného dreveného domčeka. V oblôčku videl pri rozmaríne a muškáte čerstvo natrhanú kytku a akoby sa bolo niečo zabelelo. Úsmev preletel mu okolo úst. Kývol nepozorovane hlavou a šiel s matkou domov.

Rozletel sa chýr po dedine, že Boľo Miklúšovie prišiel z vojny. Každý len o tom hovoril. Celá rodina sa zišla večer u Miklúšov. Prišiel i strýc Tomáš, vicedirektor famílie, pozdraviť prišlého úda „slávnej famílie Vážskej“. Vážska bola dedina zemianska. Obyvatelia, vyjmúc židov a pár želiarov, boli všetko zemania, menom Vážsky, lenže sa nevolali podľa toho, ale podľa prímenia, alebo podľa rodov, ktorých bolo šesť.

Matka vítala a usádzala. Krčiažtek s hriatym koloval; ani škvarky v ňom nechybovali. Baranina, len nedávno zasolená, samý šialik (ešte mu i krčmár, ktorý bol i mäsiarom, voľkal), len tak voňala. Tvarožníky, krumpľovníky tiež nechybovali. Jedným slovom bola hostina na Boľovu počesť. Nebolo konca-kraja vypytovaniu. A ešte aká zvedavosť nastala, keď ukázal na ľavom ramene tetované srdce a v ňom meno a rok i deň svojho narodenia i slúženia. Strýc Tomáš sedel za vrchstolom. Pomaly si bafkal zo zapekačky. Pretiahnuc si rukou ako srieň fúzy, začal rozprávať, ako to dobre a spravodlivo bolo, keď zemianski synkovia nemuseli vláčiť teľa, lebo mali krajšiu robotu, a to: pri reštavráciách tvoriť bandérium, na ohnivých sivkoch a vraníkoch pred vicišpánom harcovať, ktoré už predtým doma poriadne vyobročili. — Teraz musíš i vojenčiť i daň platiť, a nemáš nič. Família hynie po horách na rúbaní a pri pltníčení, — vzdychol si strýc Tomáš a nazrel do krčiažteka.

Už sa dávno zmrklo, keď sa rodina rozišla. Matka šla si ľahnúť, keď všetko poupratovala. Boľovi tiež postlala.

— Nejdeš spať ešte? — spýtala sa vidiac, že si nelíha.

— Mne sa ešte nechce. Pôjdem ešte trocha von.

Vyšiel pod strechu, tam rukou siahol pod hradu. Vytiahol píšťalku, ktorú bol pred troma rokmi ta položil. Prebehol prstami po nej a ozvali sa milé, dávno nepočuté tóny z nej. Namočil ju ešte vo vedre, aby mala lepší hlas, potom, prejdúc cez dvor a záhradu, vyšiel na záhumnie. Priložil k ústam píšťalku a zanôtil si na nej tú starodávnu:

Preleť, vtáčku, preleť,
ej, ponad biele túrne,
povedz šuhajkovi,
ej, aby prišiel ku mne.

Hlas píšťalky sa rozliehal po doline. Bol krásny jesenný večer. Chladný vetrík povieval. Šumot borovíc blízkej stráne miesil sa so žblnkaním pod ňou tečúcej rieky. Dedina bola tichá, len kedy-tedy ozval sa brechot psa. Mesiac pomaly dvíhal sa na oblohe, v jeho lúčoch krajina sťa postriebrená sa rozprestierala. Vlnky rieky sa blýskali. Boľo šiel pomaly popri plotoch, až zastal pri jednej záhrade. Oprel sa o plot a jeho píšťalka zaznela roztúženým hlasom. Bolo počuť šumot ľahkých krokov, a hľa, v záhrade zabelela sa postava dievčiny, pomaly sa blížiacej k plotu. Prehodil sa cez plot a už držal dievčinu v náručí, ktorá s oddanosťou položila hlávku na šuhajovo plece.

Dlho držali sa bez reči v objatí, len tlkot sŕdc svedčil o rozvlnených citoch. Konečne vymkla sa Anička zo šuhajovho náručia. Slzy ligotali sa jej v očiach a predsa blažený úsmev prezrádzal veľké šťastie, ktoré cítila v túto chvíľu. Veď tri roky ho čakala, túžila za ním, bála sa oň, či jej verný zostane. Koľko narážok, úštipkov bolo jej treba pretrpieť. A všetko minulo, veď je tu, on, drahý. Vytiahne z ručníka kytku a vezme šuhajov klobúk, podperí ho. On obvinul ruku okolo svižného drieku a nahnúc sa k jej tvári, pobozkal svieže pery dievčaťa.

A dlho potom ešte stáli jeden pri druhom, veď toľko si mali čo povedať, nevediac sa dosť nahľadieť jeden na druhého.

*

Gašparovie dom stál naprostred dediny. Jednoduchý, no priestranný kamenný dom, pekne, čisto obielený. Široký dvor a rozsiahle hospodárske staviská dokazujú, že tu býva hospodár, ktorý je dobre operený. Zo stajne vyšiel starec v kabanici a v bielych súkenných nohaviciach. Krpce mal na nohách a obšúchaný klobúk so širokou particou sedel mu na hlave, spod ktorého sťa srieň biele a riedke vlasy padali mu na zamastený golier. Tisol pred sebou tragač, naplnený trusom spod statku, na blízku hnojnú kopu. Zastali, zhlboka si vzdychol, ručníkom utierajúc oholenú tvár, na ktorej už hodné strnisko ukazovalo, že je blízko sobota, čas holenia.

Jozef Gašparovie, tak ho volali, bol najbohatším gazdom v celej obci. Ľudia hovorili, že strieborniaky mericou meria. To je pravda, že keď za doby „geniálneho ministra“ staré dvadsiatniky prestali mať cenu, on veru poriadne vrecko odniesol na zámenu do najbližšieho berného úradu. Mal k tomu i mnoho poľa, lúk, pašienok a hory ešte nedotknutej. Dva páry volov, mnoho kráv a veľký kŕdeľ oviec dopĺňal jeho majetok. Kto ho nepoznal, nebol by ho držal za „pána brata“ slávnej famílie, ale za chudobného sedliaka. Do obecných alebo cirkevných záležitostí sa nikdy nestaral, nie že by sa nebol rozumel, ale nevedno či z egoizmu, či z tej príčiny, že sa mu zbridili manipulácie popanštených, v dlhoch po uši trčiacich údov famílie. Bol stelesneným typom slovenského gazdu, ktorý svojmu hospodárstvu obetuje celý život, každú myšlienku a silu. Pracoval neúnavne, neštítil sa nijakej roboty a to požadoval i od ostatných údov rodiny. Povrávalo sa, že jeho zať umrel od prílišnej roboty. Jeho žena, chudá, ale kostnatá, bola mu opravdivou pravou rukou. Ona viedla dom. Varila, prala, starala sa o všetko. Dohliadla na všetko, vôbec všade jej bolo, ale i boli komory plné masti, strovy, a truhly rozličného plátna.

Skromný bol na neuverenie. Obyčajne ľudia ho držali za skupáňa. Ale to je nie celkom pravda, lebo on nie tak pre lakomosť zhŕňal, ako z vnútornej potreby usilovného pracovania. Čas mal vymeraný sťa hodiny a tak i on stal sa strojom práce a predsa kedy-tedy pár slov prehodených prezrádzalo, že pozoruje i záležitosti iných a tá pasivita, že je len zovnútorná. Na učenosť nedal mnoho. Doktora nikdy nevolal. Raz ťažko mu ochorela žena, takže málo nádeje bolo na jej uzdravenie. Radili mu, aby dal zavolať lekára. — Ver sa tá ťažko vyhrabká, — povedal tichým a spokojným hlasom, a šiel po svojej práci, nechajúc lekára na pokoji.

Zuzka, jeho dcéra, vyšla na dvor, nesúc v šaflíku nápoj pre kŕmniky. Bola vysoká, pevná, žena dosť príjemnej tváre, asi dvadsaťsedemročná. Keď videla svojho otca tiskať ťažký tragač, nechala šafeľ na strane a prišla k otcovi, aby mu pomohla.

Mlčky vzala z jeho rúk tragač a pružným krokom potisla ho až na hnojisko.

— Ale, čože to len robíte? To nie je pre vás robota. Veď sluha príde už skoro z hory, nuž vykydá.

— Daj pokoj, dievka moja. Jano bude mať roboty dosť; hľa, treba mu sečky narezať, stelivo pripraviť. Roboty dosť, a sluha darebák už mohol pred dvoma hodinami tu byť. Hej, škoda Martina! — šomre si starý popod nos. — Robota by nám bola šla ako na masle. Tá nešťastná choroba!

Zuzka si tiež vzdychla a do očí vstúpili jej slzy, keď si pomyslela na mužovu smrť, s ktorým len sedem rokov žila, a hľa, teraz je vdova s tromi sirotami.

— Ďalej to tak nemôže ísť, gazdovstvo hynie a ja starý nedovladzujem. Musí to inak byť, — a pozrel Zuzke významne do očí.

Zuzka porozumela otcovi a zármutok rozlial sa jej po tvári. Rana, mužovou smrťou zadaná, nebola ešte zacelená, a deti jej tiež robili starosti. Odvrátila sa mlčky od neho a vezmúc šaflík, vyliala nápoj kŕmnikom, ktoré s kvikotom a grúlením vítali svoju mladú gazdinú. Otcova narážka na vydaj ju prekvapila. Do tých čias v smútku pohrúžená nemyslela na tieto veci. Žila po mužovej smrti tichý život, zaplnený domácou robotou a starosťou o svoje dietky. Rozpomienky na muža boli také svieže, že iným dojmom nedostalo sa miesta, a teraz, hľa, otec odrazu zasial jej novú myšlienku, ktorá začala v nej robiť nepokoj. — Eh, čo! — usmiala sa smutne. — Hlúposti! — a prešla rukou čelo, ako čo by odohnať chcela dotieravú muchu stade. Ale tá ju sprevádzala neúprosne i do izby; len keď zazrela svoje bucľaté najmladšie dieťa šmýkať sa po dlážke, drdlajúce a rúčky rozprestierajúce proti nej, vtedy ju nechala.

Skočila k malému Paľkovi, privinula ho k hrudi, náruživo celovala zafúľané líčka dieťaťa. — Nie, nie — vyhŕklo jej z úst a zase silne objala dieťa, ktoré prekvapene pozeralo na ňu, keď pocítilo na tváričke odkvapnuté materine slzy.

Jej mať osievala múku, lebo mali zajtra piecť chlieb. Sústrastne pozrela na dcéru. — Nežiaľ už toľko, dievka moja; veď je pán boh dobrý on všetko napraví. Hľa, máš z čoho žiť, i deti tvoje, nuž čo sa máš prespríliš trápiť a žalostiť?

A prešiel deň, noc zaľahla a s ňou pokoj rozložil sa nad celou rodinou, len Zuzke neprichádzal na viečka spánok. Rozličné myšlienky rojili sa jej v hlave. Darmo myslela na každodenné veci, na deti. Jej pery kedy-tedy i modlitbu šeptali, no otcove slová nedali jej pokoja.

*

Bola nedeľa. Boľo už zavčas rána vstal. Čistil si šaty a čižmy, aby na nich nebolo škvrny, a to tak pilne robil, ako čo by sa bol strojil na „parádu“ pred cisára. Ale ako by i nie, veď dnes ho mala po prvý raz vidieť v chráme celá dedina a família. On cítil, že zraky všetkých, keď pôjde, uprú sa naňho, vedel, že nejedno srdce rýchlejšie bude biť pri pohľade naňho, lebo darmo je, vojenčina pôvabnejším, vzácnejším robí šuhaja. Veď za tri roky bol v cudzine a za ten čas len kedy-tedy na par dní prišiel domov na návštevu ako pán. Vojak je ako i študent. Cítia sa oba v rodisku svojom ako „nadľudia“. Ale ani inak nemôže byť, keď z nich už na desať krokov páchne múdrosť. Hľa, ktorýže z mládencov vie takú štíhlu cigaretu ušúľať, hltať dym a nosom ho vypúšťať, čo mu ani slzy v očiach nezahrajú? Ktorýže sa vie tak rozkročiť, lýtka vystrieť, pohybovať nimi, čiapku do tyla zastrčiť a prázdnym patrónom opatrenou trstenicou poklepkávať po vyleštených sárach? Oj, to veru ani jeden z tých. čo sveta neokúsili, čo u cisára neslúžili. A veru i cítia svoju neroveň a závistlivo pozerajú naňho, ale len potajme. Nejeden doma na skrytom mieste probúva osvojiť si jeho spôsoby. A tak i Boľo cítil vážnosť svojho prvého vystúpenia, od ktorého záviselo jeho prvenstvo medzi mládežou vo Vážskej.

Matka s utajenou radosťou pozerala na svojho syna. Riadila izbu. Obloky stierala od rannej rosy, vôbec vrtela sa i ona. Na posteli už ležali jej sviatočné šaty — sivé listerové. Sukňa dlhá, samá riasa, lebo keď ju šili, neskúpili látkou ako teraz. Driek je, ako sa patrí, čiernymi zamatovými šnúrkami ozdobený a čepiec, hlavná ozdoba vydatej ženy — nie ako teraz, čo nerozoznáš dievča od ženy, keď chodia obe s holou hlavou až hanba — čepiec akurátny, zakryje celú hlavu. Kvety fialkovej farby, medzi ktorými množstvo drobných, na drôtiky nastýkaných čiernych perličiek sa blyští a končí sa čiernou stuhou — takou, akej hockde už nenájdeš — hodvábnou, na dlaň širokou, vlnistou. Veľký turecký ručník s bielymi strapcami najrozličnejších farieb a vzoriek na plece a atlasová zásterka s čiernou čipôčkou tvorí parádnu toiletu pani urodzenej. Je pravda, že všetko toto je už trochu vyblednuté, ba poznať pri bedlivejšom pozorovaní i zašívanie. Ale ako by i nie, veď sú už asi tridsať rokov v truhle a okrem vetrania len na výročité slávnosti a pri druhých významných udalostiach uzrú slniečka božieho.

Pri všetkej svojej robote pilne pozoruje, čo robí Boľo, a úsmev plný lásky a materinského blaha vyjasní jej mnohým strádaním predčasne zvraštený obličaj.

Bola i ona niekedy pekná, štíhla, švitorivá i usmievalo sa šťastie na ňu, keď sa vydala. Boli chudobní, keď sa zobrali, mali len domček a jednu zemičku, na ktorej zemiaky a kapustu sadievali. Muž chodil do hôr drevo rúbať a s pltnicou zarobil ten mozoľný groš, ale čože, ťažká robota nebola preňho a tak skoro začal kašlať, až sa vysušil na triesku a umrel. Nezostalo po ňom nič inšie len dlh a malé chlapča, ktoré sa vraj podobalo nebožkému ako vajce vajcu. Aby sa mohla vyživiť, musela nádenníčiť, prať u bohatších, grajciar ku grajciaru odkladať, aby len mohla dlžobu vyplatiť. A pán boh jej pomohol, domček i zemičku udržala, len starosť, trápenie a núdza zorali jej včasnými vráskami tvár a modré, niekedy pekné a veselé oči hlboko vpadnuté v jamkách bez lesku pozerali vôkol seba.

Doniesla synovi novú košeľu, ako sneh bielu, napredku s drobnými zámikmi, a preložila ju cez operadlo stoličky, aby tým lepšie sa ukazovala jej belosť. Hodvábny nákrčník — ešte od otca — položila k nej.

Boľo to všetko videl a tak ľahko mu bolo okolo srdca. Odhodil kefu a čižmu a šelmovsky, tak ako to za chlapčenstva robieval, objal matku a dočervena vybozkával jej tvár. Ona, akoby sa durdila, vraví. — Ale iďže, nebuď pochábeľ. Veď si ty už veľký! — Ale pri tom jej je tak milo okolo srdca, tak sa teší, že ma dobrého syna, a i ona neodolá, ale tak, ako robievala, kým bol ešte maličký, vzala jeho hlavu do oboch dlaní a dívajúc sa mu do očí, pobozkala ho na čelo a žartovne buchnúc ho po chrbte, súrila ho do obliekania.

— Ľaľa, či ho vidíš, maznáka; len čím skôr sa obleč, lebo onedlho budú zvoniť a nechcem, aby sme boli ostatní.

— Ojej! Ešte je dosť času! Kedyže ešte budú zvoniť? Za ten čas žobrák i z tretej dediny príde, — odpovedá Boľo, berúc zase kefu a čižmu, aby pokračoval v práci, kde prestal.

Nový kostol v gotickom slohu stál na konci dediny blízko fary, na vŕšku. Stavaný bol už od pár rokov, ale ani teraz nebol hotový, bo napriek milodarom a všelijakému zbieraniu, na ktoré pán direktor famílie a pritom inšpektor cirkvi bol chýrny, takže keď on len siahal do bočného vrecka po podpisnom hárku, už jeho známi chytali sa tobolky, predsa nedochádzala päta k uchu. Preto sa museli uskromniť so školským príbytkom, kde v učebnej sieni odbavovali služby božie.

Škola bola prenajatá v starom zemianskom dome, vystavanom na hornom konci dediny. Za onoho času vystaval ho Miklúš Vážsky, chýrny advokát, pýcha famílie, lebo vedel šikovne z čierneho biele a z bieleho čierne urobiť a k tomu vraj náležite oholiť stránky, takže odchádzali od neho veľmi ľahké, sprostené márnych vecí sveta tohoto, ale naplnené slovami a múdrosťou pána fiškála, až sa im hlava točila. Takto nazhŕňal si pekný majetoček, ktorý však bohvie pre akú príčinu (ľud si povrával, že spravedlivosť božia!), roztratil sa tak, ako prišiel, a pán Miklúš na starosť opustený umrel, nechajúc po sebe len dlhy a povesť, že chodieva mátať do svojho domu, nemajúc pokoja pre nečisté manipulácie, ktoré popáchal za živa.

Dom prešiel na licitácii pánu direktorovi do rúk za bagateľ, ktorý ho potom, keď škola i s kostolom vyhorela, dal z lásky ako inšpektor cirkvi na školu do prenájmu, ale len spoly. Cirkevníci, pravda, si šepkali, že nemá z toho škody. Z púhej lásky proti mladému učiteľovi, aby nebol tak samotný, držal v druhej polovici domu rozličných obyvateľov, raz strojníka, druhý raz faktora, a na jeseň, keď si myslel, že je tam najstrašnejšie bývať, lebo severák lomcuje vetchými oblokmi, trepe železnými okenicami a skučí dolu komínom, vtedy rozšíril svoju, starosť o chudáka učiteľa a poslal mu za spoluobyvateľov na pár týždňov svojich šiestich mlatcov.

Školská sieň bola obrátená na kostol. Jeden kút pri obloku bal obitý latkami, na ktoré bolo oblečené rúcho; ten slúžil za kanceľ, a cirkevná truhla, oltárnym rúchom naplnená, bola podnožím kancľa, aby kňaz mohol vyššie stáť. Pridalo sa raz, že kostolník zabudol truhlu zavrieť a pán farár miesto povýšenia hupol do truhly, takže sa stalo slovo skutkom: — Máličko a neuzříte mne, a opet máličko a uzříte mne. — Hovorilo sa, že v ten deň malý osoh doniesla kázeň, lebo pani sestry často museli zakrývať ústa ručníkom: voľačo im perami trhalo, až im slzy stávali do očí. Medzi dvoma oblokmi jednoduchý stôl s nohami na kríž slúžil za oltár. Na ňom svietniky, krucifix a papierové kvetiny boli jedinou okrasou skromného tohto stánku Hospodinovho. Popri stenách boli položené lavice matróny, školské stolice boli pre mužských. Učiteľova izba slúžila za sakristiu.

Už tretí raz ozval sa hlas zvona zo starej drevenej, osobitne stojacej zvonice. Nábožný ľud hrnul sa na služby božie. Pán kostolník s batôžkom, z ktorého agenda a luterák vykukávali, kráčal vopred a pán farár za ním.

Kostolník je vo Vážskej veľmi vážená osoba. Nielen preto, že je moc ráz na fare, ale i preto, že obyčajne mladí učitelia potrebujú pomoc pri spievaní: on považuje sa aspoň za vicekantora.

Boľo s matkou sa tiež poponáhľali. Boľo bol ani zo škatuľky, všetko sa na ňom lesklo. Malé fúziky, trocha brčkavé, pod nimi svieže pery, bystrý pohľad, to všetko ho činilo pekným šuhajom. K tomu nová, sťa sneh biela košeľa, prusliak so striebornými gombíkmi a všetko tak slušalo na ňom ani uliate. Keď vstúpil s matkou do kostola, všetci sa obzreli. Anička stála medzi dievčatami. Zazrela ho a zapýrila sa od šťastia. Matka uklonila sa pani sestrám, usadila sa k pani kurátorke, z druhej strany majúc za susedku Zuzku. Predtým ona sedávala bližšie dverám, cítiac svoju opustenosť a chudobu. Ale teraz načo by sa mala skrývať, keď má hodného syna? Veru nemusí sa zaňho hanbiť. Matke, ktorá má syna na ženenie, rýchlo stúpajú akcie.

Bani kurátorka s vľúdnym úsmevom pošinula sa, aby Boľovej materi urobila miesto a ani jej na um neprišlo zbadať premenu. Zuzka, v smútočných šatách sediaca, tiež pritiahla k sebe sukne, aby jej suseda mala priestrannejšie miesto.

Bohoslužba sa začala. Pán kostolník sedel pri učiteľovi, a spieval celým hrdlom, až bol červený ani rak, a kto sa opovážil inak zatiahnuť, ako to patrilo, obrátil sa a zazrel takým okom naň, že hneď mu hlas v hrdle zmrzol. Pani kostolníčka, ktorá z druhej strany pri pani kurátorke sedela, stúlila ústka a zbožným zrakom pozrela najsamprv na svojho manžela, potom po všetkých, akoby chcela povedať: hľa, ako vie, ako sa namáha! Bez neho nikde nič!

Zuzka všemožne sa vynasnažovala sústrediť pozornosť na zmysel piesne. Spievala horlivo, pri citnejšom mieste rýchle utrúc oko, ktoré bolo navlhlo; ale jej myseľ bola nepokojná. Hriešne myšlienky ju trápili; tu jej prišla na um možnosť vydaja, tu zase starosť o gazdovstvo. Ona statne bojovala so sebou, nútiac sa obživiť si rozpomienky na zosnulého muža; ale oproti nej na druhej strane stál Boľo a tie oči sa tak leskli, tie kučeravé fúziky tak boli vykrútené, pery také svieže, ešte i ten nákrčník taký pekný bol na bielej košeli!

Kňazov hlas zaznel z kancľa a sypali sa slová „o márnosti sveta tohoto“. Nejedna pani sestra si vzdychla, keď niektorá veta sa jej zapáčila. Zuzka horlivo uprela zrak na kazateľa. Chcela premôcť „hlúposti“, ale zato videla, ako Boľo pozrel na ňu. Srdce jej rýchlejšie bilo. „Čo je to?“ myslela si „Hlúposť“. Zbadala, ako jeho zrak skĺzol sa z nej a inde zabehol. Obzrela sa a a vidí jeho láskavý pohľad utkvieť na Aničke. Aničkina tvár sa jasala blahom.

Anička ako čo by bola cítila, že hľadí niekto na ňu, obrátila sa a videla Zuzku, ktorá bledá, s ustrnutým výrazom na tvári pozerala na ňu. Obe sklopili oči. Prečo, samy nevedeli. Aničke ako čo by mrázik bol prebehol po chrbte. Nebolo jej už tak veselo. Zuzka zahanbená sklopila oči a hnevala sa sama na seba, že náhodou zamiešala sa do veci, do ktorej ju je nič. Žiaľ jej zatiahol hruď. „Hľa,“ myslela si, „i ja som bola taká šťastná, i ja som mala na koho myslieť, koho čakať, na koho sa usmiať a to všetko sa minulo, všetko je preč… Veď som už stará mám troje detí“.

„Akého si ti vypriadla,“ myslela ďalej, „to prôšťa. Či ho vidíš? Veď on by si i bohatšiu mohol vziať“. A myseľ ako čo by jej bola ďalej zabehla, ako bolo slobodno. Pretiahla si ručníkom tvár a začala sa so skrúšeným srdcom modliť. Modlila sa vrele, s celou dušou za kňazom: — Bože náš, buď pri nás, buď v nás, buď vôkol nás. Zachovaj nás v pravom hriechov našich želení. — Keď prišla v otčenáši na „neuvoď nás v pokušení, ale zbav nás od zlého“, cítila poľahčenie. Prestal nepokoj a nastal mier duše. Príduc domov z kostola, vrele vyobjímala a vybozkávala si deti, ktoré bežali materi v ústrety. Zhodila sviatočné šaty a pomáhala materi dovariť obed.

*

Zuzka sama sedela v izbe a šila šatôčky deťom. Matka odišla trocha na priadky, otec bol vo vyhni. Janko, jej najstarší syn, bol v škole, a Marka, tá zase sa hrala s kamarátkami, len Paľko sa titlal okolo matere. Bola tak pohrúžená do roboty, že ani nespozorovala, keď sa otvorili dvere, ktorými vkĺzla suchá, v ošumelých šatách oblečená osoba.

— Dobrý deň Zuzka, — poklonila sa Kohútka. Ešte jej mať ukradla Michalovcom kohúta, nuž im to meno prischlo. — Jaj, ani som nevedela, že si sama doma. Kdeže sú pani stryná a pán strýčko? — Zuzka sa strhla, no keď videla Kohútku, usmiala sa. — Vitajte, stryná, už ste dávno neboli u nás. Sadnite si! Čože vás dobrého donieslo k nám? — a usadila Kohútku.

— Jaj, Zuzanka moja radostná, ani ma neusádzaj, veď vieš, mám mnoho roboty. Muž, ten starý korhelisko, už príde, nuž bude mu treba zase niečo do toho hrtana doniesť, a chcem i trochu halušiek mu uvariť s tvarohom; tak reku zabehnem k vám, či by ste reku mi takto nemohli za štyri grajciariky reku predať. Pravda, peňazí som nedoniesla, lebo vieš, ako je, práve teraz sme nie pri groši. Ale zato nič! Veď vieš, muž príde z roboty, nuž donesie, tak ti potom zaplatím i tých pár grajciarikov, čo som ti ešte predtým dlžná ostala. Oj, srdce moje radostnô, neboj sa ty nič, veď my to zaplatíme statočne. Ojej, čo len to! No, či by si ja cudzie na svedomie. No, to už nie! — hovorila rýchlym prúdom Kohútka, usádzajúc sa a pritom vše pozrela na dvere, či niekto neprichodil vyťahujúc pod kabátom schovaný tanier.

Starý Gašpar a jeho žena nemali ju radi, lebo bola ona žena lenivá a pritom klebetná. Všade strčila nos a už to rozniesla po dedine. Vyhliadla si vždy taký čas, keď Zuzka sama bola doma, lebo vedela, že ju môže ľahko občankať. Zuzka ju rada počúvala, lebo jej vedela po vôli hovoriť, tu poľutovať, tam zase niečo nového doniesť a ani nikdy neodíde prázdna od nej.

— Ach, bože môj! — vzdychla si Kohútka, — ešte vždy v smútku? No, veru to je už nie v poriadku. Ešte sa ti môže niečo stať. Už ako je, tak je, ale živý so živými a mŕtvy s mŕtvymi. Veď sa len nemôžeš dať zaživa zahrabať… Veď je pravda, pán boh ho osláv! — a tu si oči i nos utrela, — veď bol dobrý aj robotný, ach, aj na chudobu takto nezabúdal. Oj, veru nie… i nám, hľa, bol pomohol pred Veľkou nocou, keď sme to nemali čo a ako. Veď sa pamätáš.

Zuzka kývla hlavou.

— Už sa stalo, viac sa neodstane. A potom, vieš, bol slabý vždy, kašlal, no a ty vyzeráš ani ruža v najlepšom kvete; bol by hriech, aby si takto v smútku naveky vädla. Treba ti veru aj na vydaj myslieť, — a pozrela na ňu zvedavo, čo ona na to povie.

— Ale čo to len hovoríte, stryná. Ja? Veď mám troje detí! — a odvrátila si hlavu. Kohútka zbadala, že udrela na pravú strunu. Priblížila sa k nej a vezmúc Zuzkino šitie do ruky, chválila ho a vypytovala sa, komu šije a po čom to kúpila.

— Ach, veď je to len pekne, keď si to tak vieš sama ušiť… Ale, Zuzka, nepočula si, že Tomáš Matejovie, čo mu vlani žena umrela, chce sa ženiť? Je on veru chlap na mieste a má aj niečo majetku. Nuž a že má jedného chlapca, to veľa neznamená. Keď trocha odrastie, dá ho na remeslo a bude, akoby ani nebol.

Zuzka vybadala, kde asi mieri; len šila ďalej, akoby nič. Potom ľahostajným hlasom, z ktorého jednako vyznelo, že z toho nebude nič, povedala: — Je pracovitý a zaslúži, aby dostal sebe primeranú ženu.

— Miško Ferovie, — prerečie Kohútka s najnevinnejším výrazom, — by nebol na odhodenie.

— Ach, to je korheľ, ten len v krčme sedí. Beda tej, ktorá sa zaňho dostane — odvetí Zuzka.

— No, či ho vidíš, — začne zase Kohútka, — ale ti ten Boľo len opeknel. Či by si to bol niekto pomyslel? A tá Miklúška aká ti je hrdá, ako čo by plnú truhlu peňazí mala. Ľaľaď, len nedávno ti jej bolo dobre sedieť pri dverách, a teraz sa ti vystrčí k pani kurátorke.

— A prečo by si nesadla? — zastáva Zuzka a červeň vstupuje jej do tváre. — Veď v božom chráme sme si všetci rovni.

— Veď je tak, pravdaže je tak… hm, veď ja nič. Nie že by som chcela zle, ó, božechráň! Stryná Miklúšovie vždy boli akurátna osoba. A ako ti len vychovali toho Boľa. Veru mu niet páru, a čo ma najviac mrzí, je to, že tá kľampa… pozri ju, akého si ti vyberie. Ani ti nemá nič, len čo je na nej a zopár tých handár. No, dajtimibože, z toho sa nenaješ.

— Veru. Boľo by si bol mohol i majetnejšiu dostať. — Vtom sa zasekla a pozrela na Kohútku v zmätku, či voľačo nezbadala.

Kohútka fľochla na ňu, ale stavala sa, akoby nič a riekla: — Tak je, máš pravdu. Čože by si mal Boľo zahrdúsiť s ňou život, keď si môže vziať aj inú, ktorá je aj hodná aj majetná. — Pritom výrazne pozrela na Zuzku, ktorá sa zohla nad šitie, aby ukryla pohnutie.

Zuzka sa bála, že tlkot srdca ju prezradí. „Čo je to len?“ myslela si. „Veď mňa doňho nič, nech si robí, čo chce, veď je to hlúposť!“

— Oj, čo len to! — hovorila ďalej rýchle Kohútka. — Čo len frajerka. Či sa každá vydá za frajera? Hľa, Rózka, vodila sa za dievčenstva s Matejom Katrenovie. Aká to bola láska, a rodičia nedali ju zaňho, ale za Štefana. Nuž a či je nie dobre? Čo len to… Ale som zadlho tu meškala; jaj, musím sa ponáhľať! Tak reku, Zuzka, toho tvarohu ak by si mi mohla predať, veď ti ja už tie grajciariky donesiem.

Zuzka vzala tanier a šla do komory; za ňou Kohútka, chváliac všetko. Hodnú hrudu tvarohu položila na tanier a pridala k nemu ešte i rezeň slaniny. Kohútka rýchle zaobalila do ručníka tanier a potichu na prstoch vyšla na dvor, kde, poobzerajúc sa dookola, či starí ju nezbadali, nahla sa k uchu Zuzky, ktorá ju vyprevádzala: — Neboj sa, Zuzka, Boľo musí byť tvoj! — A nečakajúc odpovede, rýchlo sa stratila.

Zuzka ustrnule stála. Chcela odporovať, chcela vykríknuť, ale Kohútka už bola preč. Nával citov ju zachvátil. „Boľo jej! Teda on má byť jej? Hlúposť!“ Ale tá hlúposť tak sladkou sa jej zdala, tak žiadúcou! Odrazu vypukla v nej náruživosť mladej ženy, ktorá bola doteraz tlmená. Bolo jej jasné, že ho miluje, že ho žiada, že musí byť jeho. Rozčúlená vrátila sa do izby, kde malý Paľko plakal. Vzala ho na ruky, ale netuľkala ho tak srdečne ako predtým, bo bola naplnená obrazom inej bytosti, ktorá sa je stala takou drahou.

Miklúška vedela o Boľovom pomere k Aničke. Nebolo jej po vôli, že syn rád vidí dievča celkom chudobné. Radšej by bola bývala, keby si bol vyberal medzi dievčatami, ale bola dobrej povahy a k tomu si syna zbožňovala, preto nechcela mu kaziť vôľu, nechajúc všetko na pána boha.

Prala šaty, keď prišla k nej Kohútka. Bolo jej divné, čo ju k nej vedie, lebo Kohútka neotĺkala často jej prahov.

— Prišla som vás trochu vidieť, pani strynká, reku čo robíte. Práve ma cesta tadeto viedla. Bola som u Gáborov, nuž reku nazriem i k vám.

Miklúška usadila Kohútku pri obyčajnom vyhováraní, že práve teraz perú. — Ale viete, ako je, človek len odkladá s tým praním: raz je nepekný čas, druhý raz máš inde robotu, nuž doma robím vtedy, keď stihnem. A veru prádla sa mi, odkedy je Boľo doma, drahne nakopilo.

— Jaj, veru tak; veď vám je to i u druhých nie inak. Čo len vy, to je ešte nič, ale ja úbohá stvora! Lebo viete, ten môj starý, ten vám veľmi mnoho šiat počierni, ani by ste neverili. Nič nedá pozor na seba. Len teraz mu dáš košeľu, bielu ani kvet, a už čosi — kamsi fľak na nej ani dlaň. Čo máš, hriešna stvora robiť, zas len čistú daj, lebo vám je svet veľmi planý, hneď vezmú v reč, že si muža nefedrujem.

— Veru sa to i začierni najmä pri robote. Tu sa šuchneš, tam sa otrieš, to už ináč nejde, — prikyvuje Miklúška, pritom si hútajúc. „Ký beťah ťa sem len doniesol? Zaiste chceš niečo vyňuchať.“

— Tak je to, — hovorí Kohútka ďalej. — Ach, ale ste vy len šťastlivá osoba, pani stryná.

— Prečo, dievka moja? — spytuje sa Miklúška. — Veď celý môj život nebol inšie, len trápenie a hrdlovanie.

— Veď je pravda, svätá pravda, že ste mali mnoho trápenia: ale, buď chvála pánu bohu, ste sa dožili i radosti i synovi. Ach, ako vám ho chvália! Onehdá v nedeľu, keď ľudia šli z kostola, len o ňom hovorili. Ale čo je pravda, to je pravda, je ako vymaľovaný.

Miklúška, ani čo by na ňu ukladal, tak rástla od radosti keď jej niekto syna pochválil; ale zato, akoby nič, skromne odvetila: — Ach, nuž, len či je dobrý, a to je, chvála pánu bohu. Čože by sa stareli oň, veď je chudobný, nemá len ten domček, zemičku a dve zdravé ruky.

— Jaj nehovorteže, pani strynká, tak, — odvetila Kohútka, akoby urazená. — No, či je bohatstvo všetko na svete? Hľa, pozrite starého Gašpara, čože mu je z celého gazdovstva a bohatstva, keď nemá syna. Zaťko mu zomrel, nuž a tie dve ženy veru nedostačujú. Nemá ani kto by mu hnoj vykydal, musí na staré kolená sám i to.

— Veď je tak, — vzdychla Miklúška, — ale prečo si nedrží ešte druhého paholka, keď mu jeden nedostačí?

— Viete, ako je: Kubo robí, Kubo je. Nie je to tak, ako svoj. Tam by bol potrebný mladý gazda, aby dohliadal na všetko.

— I to bude, — odvetí Miklúška. — Čože, Zuzka nie je stará, ani tridsať nemá, nuž ľahko sa vydá, keďže jesto na čom žiť.

— Aj ja tak hútam, — skočila jej do reči Kohútka. — Ona je stvora mladá, pekná, mocná. Čo len troje detí. Či ich var’ muž bude chovať? Tie odrastú, ani sa nevie ako. Či je to tak, ako kde krajce treba čítať? To už nie! Keby ste len videli, čo je to tam toho, plné truhly plátna, pôlty slaniny, mäsa pôrčového, múky, strovy — tomu ani počtu niet. To vám je všade ani nabitô. A k tomu Zuzka je samá dobrota. Onehdy som bola u nej za štyri grajciariky tvarohu si kúpiť. Viete, ako je. Keď som sama doma, ani mi jesť nepríde do umu, ale mužovi, tomu aby vždy vypekal a vyváral. Tak reku idem si kúpiť. Dala: a čo myslíte, že prijala? Nasilu som jej podávala, že, reku ja zadarmo nechcem — to už nie, ale ona nie a nie, len vraj prijmite; ešte mi i kus slaniny odrezala. Nuž taká vám je to stvora.

— Veď ja viem, že Zuzka je dobrá žena a nie je pyšná, zaslúži, aby dobrého muža ešte dostala.

— Zaslúži, pani strynká, veru zaslúži. Keby ste vedeli, že ona nehľadí ani na bohatstvo, len na to, či je poriadny a či je nie korheľ. Onehdy, keď som to po ten tvaroh bola, tak sa mi od srdca vyžalovala. Obe sme sa srdečne vyplakali, — a už utierala koncom zásterky oči. — Ach, strynká moja, hovorila, ani neviete, aká som nešťastná! Otec chce, aby som sa vydala, aby ma vraj videl ešte zaopatrenú, aby mohol ešte on voviesť mladého neskúseného zaťa do gazdovstva. Veď by som sa i vydala, vravela, ale keď ten, koho by chcela, sa nedostane. — Tu zastala.

Miklúška bola ako na tŕní od zvedavosti. — Nuž a ktože to má byť?

— Jaj, to vám už nepoviem, lebo mi to pod najväčšou tajnosťou povedala. Musela som sa jej zadúšiť, že nikomu nepoviem. — Zastala. Čakala, či sa jej Miklúška bude spytovať.

Miklúška sa nespytovala. Zdalo sa, akoby bola pohrúžená len do roboty.

I pristúpila k nej Kohútka a utlmeným hlasom, aby nik nepočul, šeptala. — Strynká, poviem vám, aleže nikomu nepovedzte, preboha vás prosím. Zuzka nikoho nechce… — Vtom zastala, Miklúška naklonila ucho k jej ústam. — Zuzka nikoho nechce, len Boľa. To je tak pravda, ako že je boh nad nami.

Keď to vyriekla, vydýchla si, ako čo by jej kameň bol spadol zo srdca.

Pozrela na starú, ktorá prekvapene hľadela na Kohútku. Verila i neverila. Lichotilo to jej materinskej márnomyseľnosti, že najbohatšia žena lipne za jej synom, ale i robilo jej to starosti, keďže vedela, že Boľo už nadpriadol známosť s inou. Jej odrazu boli jasné výhody z toho sňatku. Boľo nemusí ísť do hôr na rúbanie, na pltnicu, kde sa chlapi len rozpijú a prechladnú. Bude doma, pri gazdovstve, nebude sa treba starať čo na zajtra… mal by všetkého v hojnosti.

— Je pravda, že žena je staršia ako on, — vraví Kohútka ďalej, — ale je i múdrejšia, nie kadejaký pochábeľ, čo si ti mužovi nevie ani polievky zapražiť. A potom čože je tri-štyri roky — dajtimibože! Hľa, ja som o šesť rokov mladšia ako môj muž a mám vrások na tvári ako do roka dní, a môj muž? Ten je ešte i dnes ako na strunách. Nie mladosť robí vek, ale spôsob, ako sa žije. Či má Zuzka nejakú starosť? Oj, tá vám bude i o tridsať rokov ešte nevesta!… A potom dievča, dievča. Nuž veď je to pekne, veď je to pravda; ale i tá krása sa stratí, a čo mi je po krásnej mise, keď je prázdna.

Kohútke sypali sa slová ani z vreca. Miklúška len počúvala, až ani nezbadala, len keď vovedno sedeli, jedna druhej ruku stískali a hlavou prikyvkávali.

Už sa zmrklo, keď Boľo prišiel z roboty domov. Kohútka mala ešte čo hovoriť. Keď ho zazrela, strhla sa. Prihovorila sa mu a významne pozrúc na matku, odišla domov.

Mať so synom sadli k večeri. Sedeli bez slova. Matka často pozrela na syna. Bolo vidieť na jej tvári, že niečo chce povedať, ale sa ostýcha. Už jej bolo slovo na jazyku, ale nevedela, kde začať. Boľo si chutne ujedal; poznať bolo na ňom, že vylačnel.

— Syn môj, chcela by ti niečo povedať, — rečie matka, keď vidí, že už odložil lyžicu. Ústa si utrel do uteráka a napil sa čerstvej vody z krčaha.

— Čože by ste chceli, mamo? — vraví Boľo a sadá si k peci na lavičku.

— Vieš dobre, syn môj, že som sa už zostarela. Už som slabá, nedovladzujem, tak si hútam, že by bolo dobre, keby ma mal kto zameniť a pomáhať mi. Hľa, už si chlap na mieste, tu je čas, aby si aj ty vstúpil do človečenstva a oženil sa, lebo čas uchádza a mladosť s ním, a ja by ťa ešte tiež rada videla opatreného.

— Veď ja som tiež už o tom rozmýšľal, lebo i ja vidím, že vám treba pomoci. Nuž keď si zarobím na svadbu, tak sa aj ožením. Pôjdem na mesiac, na dva do hory, nuž donesiem pár zlatých, a potom vám privediem nevestu do domu.

Matke to nebolo po vôli, že odkladá; ale ako opatrná len obďaleč začala. — Počuj, syn môj. Ja božechráň, aby sa ti chcela zastarieť do tvojho výberu; ale ako matka ti musím pripomenúť, že láska skoro pominie a vytriezvenie príde skôr, ako sa nazdáš. Hľa, i my s nebožkým tvojím otcom sme sa mali radi, ale čože to bol za život, keď sme celý ten čas biedili. Ja hneď po svadbe som na celé týždne samotná ostala, lebo tvoj otec musel ísť za zárobkom. Potom, hľa, tá choroba, všetky ťarchy sa na mňa zvalili. Akéže to šťastie? Ovdovela som, nemala som len pána boha a teba. Pán boh mi pomohol, ale cez koľké súženie som prešla, to len on sám vie. A tak i ty, keď si Aničku vezmeš.

Boľo sa strhol.

— No, no, veď ja nič proti nej nemám. Veď je poriadne, dobré a pracovité dievča. Ale keď si pomyslím, že i ty tam mi môžeš zahynúť, tak mi srdce stisne, hneď by plakala. — A ozaj, oči sa jej slzami zaliali.

— Ale, mamo, — teší ju Boľo, — veď sa len nebojte. Uvidíte, že všetko bude dobre. Ja a Anička vás budeme radi mať… a potom Anička vás bude vo všetkom poslúchať a vám pomáhať. Veď je pán boh dobrý, čoho nemáme, to mať môžeme; ešte všetkých darov nerozdal.

— Veď je tak, — vraví matka. — Ale predsa, keď si pomyslím, aké šťastie by si mohol urobiť… Hľa, hocktorá by išla za tebou. Počula som, že sa i Zuzke Gašparovie páčiš. Čo myslíš? Bol by si pánom. Miesto hory a dreva opatroval by si štyri voly a statok ani lasice. Keď by si na nich šiel po seno, každý by sa obrátil a závidel by ti; ešte by sa ti aj klaňali. Je pravda, že je trocha staršia; ale čože je to, zato je ona pekná a dobrá žena. Na deti by si nemusel zarábať, veď oni majú dosť a dosť. A tak by si nemusel hrdlovať, ani po kolibách spávať, ale na posteli v peknom kamennom dome.

Zamĺkla. Uprene pozrela naň, aký dojem urobila naňho reč. Ale Boľo mlčal, len pokrútil hlavou, že z toho nebude nič.

— A čo sa Aničky týka, neboj sa, že by si z toho niečo robila. Trochu by banovala, a potom by ťa zabudla a vydala sa za Jožka Matejovie, ktorý ju tiež pýtal a ktorý ešte i podnes čaká a nežení sa. I jej by bolo lepšie, lebo vieš, Jožko keď je i nie z bohatších, ale je ani nie najchudobnejší.

Boľo zostal stály. Pokrútil hlavou a kývol rukou: — Mamo, toho nebude nič. Ja a Anička sa už dávno radi vidíme. Ja neopustím Aničku, ako i ona pre mňa nechcela ísť za Jožka. Poručeno bohu, už sa my len zoberieme. A keď nemáme všetkého, aspoň sa radi máme a suchý chlieb nám lepšie bude chutiť ako Gašparov biely a mäkký.

Matka na tieto reči nepovedala ani slova. Boľo vyšiel von a ešte toho večera, zíduc sa s Aničkou, privinul ju silne k svojim prsiam a dlho ju držal v objatí, ako čo by sa bál, že mu ju niekto vyrve a tíško šeptal jej do ucha: — Nie, nik mi ťa neodoberie, ty budeš moja, len ty jediná. Nedám ťa za nijaké bohatstvá.

Aničke znela tá reč tak milo, ako nijaká hudba na svete.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.