ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Miklúška vyprávala si syna do hory. Ťažko ho púšťala, lebo sa bála o svojho jedináčka. Ale darmo je, „potreba zákon ruší“ a „z prázdnej misy sa nenaješ“, nuž mu neodporovala. Pri všetkom strachu o neho trocha bola i rada. — Nech skúsi, — hovorila, — môžbyť mu inšie tam svitne v hlave a potom nebude za tou naveky behať.

Boľo šiel ku krčmárovi, ktorý zídeným chlapom už meral špiritus a vážil rozličné články, ktoré mali zjednané.

Kto sa mu lepšie neprizrel, nebol by ho poznal. Mal na sebe krpce, hrubé súkenné nohavice, halenu, širák, spod ktorého trčala čierna plstená čiapka, zatiahnutá až na uši. Tanistru mal na chrbte, sekeru pod pazuchou a zapekačku pod nosom. Nik by nebol povedal, že je to Boľo, ten štíhly, vrtký Boľo. A on sám akoby sa okúňal, necítil sa dobre v týchto šatách.

— Veď sa ty navykneš, neboj sa, len čo týždeň alebo dva pobudneš medzi nami, — hovoril mu Miško Kudrovie, ktorému bolo trochu i smiešne. — Ľahšie teľa nosiť ako merindu, čo?

— Ojej, čo len to! — chlapil sa Boľo. — Či som chlapec a či čo? Keď do roboty, tak do roboty; veď uvidíme, kto čo stojíme.

Vystrel sa a pozrel smelo Miškovi do očí.

*

Od matere sa nakrátko odobral. Jej vyhŕkli slzy, no nepovedala ani slova. Prežehnala si ho a nespustila z očí, stojac vo dverciach, kým ho mohla vidieť, ako šiel s druhými.

Boľo pozrel ešte do okna nízkeho domčeka, v ktorom sa ukázala Anička. Kývol hlavou.

Práve vtedy napájali statok u Gašparov z válova pri studni, keď šli popred nich. Bujné červené junce s bielou lysinou na čele strečkovali po dvore, prskajúc sneh raticami.

— Hm, hodné sú pol štvrta, otcu-materi. A párne, ani čo by ich odstrihol, — hovorí Kohút, chlap strednej postavy s otylou červenou tvárou.

— A veru takých, prisahám, nevidíš, ani čo päť jarmokov pochodíš, — pochvaľuje starý Kudro, ktorý od kučeravých vlasov dostal toto prímenie, a vybral si z úst zapekačku, odpľul si, akoby i tým chcel zistiť, že je tak.

Zuzka práve vtedy vyšla von. V ruke niesla načerveno zafarbený kolovrátok, na ktorom sa leskla biela jemná ľanová kúdeľ ani ten sneh, priviazaná o kužeľ modrou šnúrkou.

Stretla sa s nimi.

— Kdeže ideš, Zuzka, kde? — opytuje sa Matejaš, starý, ale ešte i teraz jarý chlap.

— Na priadky, toť do susedov. Už som dávno nebola, — odpovedá Zuzka a pritom sa začervenie, bo cíti, že Boľo pozrel na ňu. Ona tiež pozrela naňho za okamih.

„Nie je ani špatná,“ húta Boľo. „A ako pozrela na mňa“!

Cesta ich viedla dolinou, cez ktorú tiekla rieka Čierna. Napravo dvíhalo sa predhorie Nízkych Tatier, ktorých vyťaté stráne, len kde-tu sihlinou porastené, snehom nedávno napadnutým sa beleli. Jednotvárnu belosť len krovie a vyčnievajúce skaly svojou tmavou farbou pretrhávali. To bol majetok Vážskej famílie.

Na protivnej strane černel sa pekný les, cez ktorý len kde-tu sa pôda zabelela, pokrytá snehom. Bol obecným majetkom Víľanova. Neraz vzdychol si nejeden Vážsky, keď šiel tade a vidiac svoje pusté grúne, porovnal sedliacku horu, ktorá pri každom vetríku silne zašumela.

A predsa Vážska nebola sama celkom príčinou svojho úpadku. Mala slávnu minulosť. Od Belu IV. rátali si zemianstvo a pri reštavráciách ich hlas mnoho znamenal. Ich majetky dakedy ťahali sa až na sedem hodín chôdze. Ale veľkú väčšinu už dávno vyhral erár po dlhom pravotení. Veľkú čiastku jednotliví popanštení údovia famílie či pravotením či inou cestou odpoly zdarma si pobrali, takže ostatným pánom bratom okrem pár roličiek, lúk a pašienok nedostalo sa nič. Kým ešte oni volili vicišpána a kým ich, počnúc od hlavného išpána až po stoličného pisára, všetci pánmi bratmi volali, bolo, ako bolo. Človek sa najedol i napil. A mal ťa kto i zastať a „pravdu“ prisúdiť oproti sedliakovi a židovi. Ale časy sa minuli. S konštitúciou prišla nová doba. Po školách vyučení páni bratia neznali viac chudobnejších, len keď potrebovali ich pri stoličných voľbách. Ich rečou opovrhovali, hanbili sa za starodávne zvyky a kroj, ktorý prezrádzal ich pôvod. Cítili, že sú oni páni, ktorým treba rolu hrať, no nie v hospodárstve, nie na duševnom poli. Kto sa lepšie vedel zabávať pri cigánovi, kto mu desiatku krajšie prilepil na čelo, kto viac vypil a chladnokrvnejšie prehral v kartách, ten vývodil. K tomu nešťastná náruživosť pravotenia! Toto boli opravdivé príčiny úpadku Vážskej. Chudobní, keď videli príklad od svojich predných, nasledovali ich. Jediný Gašpar kvitol hmotne, lebo pridržiaval sa dedovizne a jednoduchosti mravov; ale nemajúc okolo seba obživujúcej, obodrujúcej sily, skostnatel a stal sa otrokom práce a podivínom. Pri takomto duševnom i hmotnom úpadku zjavil sa v dedine žid s pinkľom a o pár rokov stal sa árendátorom, páleníkom, statkárom a naostatok i richtárom.

Dolina začala sa úžiť a vypúšťať bočné dolinky, porastené všade krásnou svrčinovou horou, len kde-tu sa belel vyrúbaný pás. Neďaleko napravo bolo vidno príbytky lesníkove a dvoch horárov. Odtiaľ bol revír erárny.

Nebo bolo sivé, zatiahnuté. Obrysy hôr nevystupovali určite, lebo ich farba splývala s farbou neba. Dolu dolinou dul tichý, ostrý vietor. Pri ceste na lúkach ukazovali sa šľaky líšok a zajacov. V diaľke bolo počuť skolenie loveckého psa, ktorý, natrafiac na stopu zveri, zvonivým skučaním a štekotom oznamoval nález lovcom. Jeho hlas sa ozýval vše tichšie, vše silnejšie, až odrazu bác, bác! Bolo počuť dva výstrely.

— Už ho majú! — hovoril Matejaš, pomykol plecom, aby si podvihol tanistru. — To náš feršter zaviedol poľovačku v Ráztokách na srny. Zaiste niektorý z jeho horárov dostane pušný prach od neho.

— Čidaže dostane! — odvrkne Martin Šimonovie. — Ten by dal niečo! Otrčí im z buteľky tej žbrndy a je po paráde. Veď ja hádam viem, ako to ide.

Len čo dopovedal, bolo počuť cvendžanie zvoncov. Sane, ťahané silnými vraníkmi, leteli proti nim.

— Hľaďže ti ho, veď je to náš Mojžiš. Bol zaiste u nadlesného v Čiernej, — a už vystupovali sa mu z cesty. Sane preleteli popri klaňajúcich sa.

— Hľaďže ti ho, aký je červený ani rak! Bol zaiste jednať na sochorce a chybné kláty.

— Hm, chybné, — poškrabal sa Imro Michalovie. — Keby som ja len také mal. Nuž a jeho píla na Bystrej čože pílila cez leto? Všetko také vymetané kláty. A dosiek napílil ani sklo, že im ani hradovské nechytia.

Rozhovor sa rozprúdil, jeden povedal to, druhý iné. Jeden o hospodárstve, druhý o zárobkoch.

Šuhajci počúvali starších, len zriedka zamiešajúc sa im do rozhovoru. Ale konečne zunovali tichosť a jednotvárnosť. Ondrej Jonášov zahvízdal na prste, až tak zacvendžalo v ušiach. To rozjarilo. Sprvu len pohvizdovali, potom dali sa do spevu. Spievali:

Boľo tiež spieval z plných pľúc. Líca mal červené, vyštípané od ostrého vetra a oči veselé, ligotavé. Tvár mu len tak kypela od zdravia. Zanôtil:

A starší sa usmievali na veselosti mladých a spomínali svoj mladý život.

Tu sa ozve chrapľavý hlas Kohútov:

Keď dokončil, mal tvár červenú a oči nabehnuté vodou, lebo bol si vypil.

Za ním ozval sa tenký, trasľavý hlas Martina Hlaváňovie:

— Ha-ha-ha! — sprevádzal ho smiech kamarátov, keď zavŕšil.

Hlaváň, ktorý mal tiež trocha pod kečkou, povedomým zrakom pozrel na druhých, ktorí mu svoju spokojnosť vyjadrili.

— Ale ti ju len vytiahol! No, kto by si to len vymyslel!

— Hja! — vzdychol si Hlaváň. — Dalo sa to niekedy spievať, kým bolo slobodno človekovi vypáliť si ten trúnoček. Čože, vtedy páleného bolo ani vody a nie takéhoto ako teraz, čo nevidíš za šesták, čo máš. Vtedy za šesták mohol si sa kúpať v ňom, a keď si ho prežrel, až ti v mozgu vŕtalo! Teraz, boh ich skáral, je všetko falošné. Čert by ich vedel, aké špecie dávajú doňho. Hľa, toť ľudia zhovárali sa nedávno, že vraj i ľuľok miešajú. A veru, keď si viacej naberieš, ako ti podnesie, nuž si ako blázon, i ten rozumček potratíš a hlava bolí i za dva dni, až má tresnúť.

— Veru je tak, — svedčí Matejaš, — všetko letí na nás. Pláca malá, nápoj drahý a planý. A ešte i tá trafika! Hľa, — vytiahne trojgrajciarový paklík. — Načo je to? Ani za tri dobré zapekačky. A keby aspoň dohán bol, ale keď z neho vytrasieš prach, očima niet čo vidieť. Alebo ti je poplesnený.

Hlaváň bol nízky, zavalisitý chlap, tak v štyridsiatich. Bol vždy veselý, hoci okrem domčeka a dvoch kúskov zemičky nemal len zdravia od pána boha a štvoro detí, ktoré ako mladé vtáčence vždy otvárali ústa na jedenie, takže uňho chlieb nemal kedy sa splesnieť. Jeho žena bola usilovná a vedela uskrbliť tu grajciar, tam zase groš, a o pár zlatých u nich nebolo nikdy núdze. I teraz on rozveseľoval druhých, ktorí ho radi videli a počúvali.

Zmrkalo sa, keď zabočili do úzkej doliny. Onedlho bolo vidno kolibu, z ktorej vystupoval dym.

Otvorili dvere. Naprostred koliby horela vatra. Okolo nej sedeli a ležali chlapi, ktorých postavy v dyme a pare len nejasno rozoznať. Krajný na vahančeku robil si cesto na halušky. Pred nim pri ohni stál začadený hrniec s vriacou vodou. Druhý mal pred sebou zemiaky, varené v kožkách. Lúpal ich, natieral bryndzou, ktorú mal v nádobke z dreva vydlabanej a chutne si ujedal. Ďalej v kúte ponúkali sa pálenkou a hlasno sa zhovárali.

— Pán boh daj dobrý večer! — pozdraví Matejaš sediacich.

— Ťhú, bisťubohu, nuž veď sa to z Vážskej! — skríkol Jano Valach, keď zazrel vchádzajúcich. Nechal i cesto na okamih.

— Dajbože i vám! — odpovedali druhí Bystrania, ktorí už chvíľa, čo prišli z domova — Čože tak pozde?

Po privítaní sa naši zložili. Poskladali si haleny a sekery. Každý na svoje miesto nad hlavou na dosku, kde mal ležať. Z tanistier vytiahli, čo mali na večeru. Vytiahli i krčiažteky a zazdravkajúc si ponúkali sa.

Vtom tí dvaja, v kúte si popíjajúci, dali sa do vady, z vady do bitky. Za minútu boli v klbku. Boľo, ktorý bol najbližšie, skočil k nim rozdvojiť ich. I podarilo sa mu. Ale tu oni do neho.

— Čo? Čo sa budeš starať? Či si ty náš richtár? — vykríkol jeden.

— Čo? Pán? — kričí druhý. — Pán urodzený, na peci narodený.

Boľovi udrela krv do hlavy.

— Ešte slovo a budete vedieť, s kým máte do roboty! — a začal vyhŕňať rukávy.

— A čo sa ty nazdáš, že sa ťa bojím? Ty. — Choď si k materi, aby ti nos utrela.

— Ha-ha-ha! — bolo počuť smiech niektorých Bystranov.

Skočil, vykríkol a už držal jedného za hrdlo. Druhý hodil sa na Boľa. Mladý Kudro priskočil Boľovi na pomoc. Bystrania zase svojim. Oči sa blýskali, päste zatínali, už i obušky začali hľadať. Len horko-ťažko upokojil ich Matejaš, ktorý mal medzi nimi vážnosť a bol akoby dozorcom nad nimi.

Ale ešte dlho bolo počuť šomranie a jednotlivé nadávky, až konečne si všetci ľahli okolo vatry a pospali.

Boľo dlho nespal. Pálené, čo vypil, potom bitka, sám nocľah a dym z vatry vystupujúci, ktorý dral sa do očí, nedali mu spať. Rozličné myšlienky kolovali mu v hlave. Myslel v polosne na Aničku. Chcel si ju predstaviť v duchu. Obraz bol mdlý, hmlistý. Konečne sa mu podarilo. Videl ju. Oči sa jej usmievali a on akoby cítil teplotu jej ramena, ktorým mu obvinula šiju. A hľa, oči prestávajú byť modré, vidí druhé, čierne, žiariace oči Zuzkine. Trhol sa a obrátil na druhý bok. Pomaly začali sa rýchlejšie pohybovať obrazy pred ním: biely kamenný dom, junce s bielou hviezdou na čele. Prišli mu slová matkine na um, že ľudia mohli by sa mu klaňať. Usmial sa. Cítil hrdobu, že len od neho závisí, aby bol v najbohatšom dome zaťom.

— Nie je špatná. Ale Anička, oj, tá je sto ráz inakšia.

Zaspal.

*

Ako to už obyčajne býva, že ľudia veľmi radi starajú sa do záležitostí mladých párov, tak to bolo i vo Vážskej. Každá pani sestra mala všetky na vydaj súce dievčatá a mládencov pod dozorom a každá z nich rovnala, ktorému ktorá by pristala. Pravda, máloktorá súhlasila s mienkou druhej, lebo každá mala svoj osobitný vkus a záujem a preto pri každom takom páriku stáli dve stránky: jedna, ktorá dopriala, druhá, ktorá nedopriala. Pritom ani jedna zo stránok nedržala sa pasivity, ale jedna chváli, druhá haní, a tak sa ani nezbadá, len keď celá dedina je plná rečí o páriku, ktorý je na rade. Nejednu slzu zotrú, nejeden hnev povstane, ba nejeden pár sa rozíde pre tú jedinú príčinu:

O Boľa a Aničku sa tiež zaujímali. Oba boli chudobní a tak sebarovní, ale Boľa si predsa viac vážili. Aničke málokto prial. — Čo len chce, prečo nejde slúžiť? — hovorievali.

Kohútka mala zlaté časy. Sotva bolo dňa, že by nebola aspoň pár slov prehovorila so Zuzkou a s Boľovou materou. Ale sa jej ani nevodilo zle, a uzlíky múkou, strovou a druhými vecami naplnené vždy mala pod pazuchou, keď odchádzala od Gašparov. K Zuzke sa tak vlúdila, že bez nej takmer ani jeden deň nemohla byť — čo len na jedno slovo, čo len na jeden pohľad. Vždy jej vedela povedať niečo o ňom, robiť nádej. Rozpaľovala jej city, aby neutuchli a tak neprestali i jej výhody.

Raz predvečerom Zuzka stála na preddomí, keď šla tade Kohútka. Zastavila sa pri nej a začala tichým hlasom:

— Dobrý večer, Zuzka. Tak si sa prišla trochu vyvetrať. Chúďa, vždy len mozoliť. Práce veľa, radosti nič. Nemáš sa ani na koho usmiať, nemáš sa s nikým milo pozhovárať. No, veď je to nič; to všetko prejde. Počkaj len, ešte ty budeš i veselá. Pôjde to tu všetko ako po masle.

— Ach, strynká, ani nehovorte; nebude to už ináč, ako je. Veď ja som už navyknutá na môj vdovský stav, ani nepomyslím na niečo iné. — A tu jemná červeň prebehla jej cez tvár a hlas sa jej trocha triasol a prezrádzal, že veru tá oddanosť osudu je nie taká pevná ako sa tvrdí.

— No len, no, veď ja to viem. Čože by som nevedela. Ale keď ťa tak vidím samu, vždy mi srdce stisne a myslím si: to nemôže ani byť, aby sis’ takto márnila mladosť. Hľa, musím ti povedať, novinu. Toť som počula od Kudrovky, muž jej prišiel včera, že sa Bystrania s našimi hneď prvý večer pobili a Boľovi, ktorý bránil, že sa tiež dostalo. — A pozrela rýchle na Zuzku.

Zuzka zbledla. — Nestalo sa mu niečo?

— Ale čoby, je taký zdravý ani chren. Do roboty je vraj ani sršeň. Aha, zabudla som ti povedať, bola som u starej Miklúšky. Tá ti je len žalostná. Tak sa mi vyžalovala, že či si ona syna, ktorého strážila ako dve oči v hlave, vychovala, aby sa jej zahrdúsil s tou —. Veď vraj by sa mohol dobre oženiť.

— Hádam ste niečo nahovorili? — spytuje sa Zuzka, sťahujúc obočie. Mrzelo ju, že ju ponúkajú.

— Ale ja? Nuž a ty si takô o mne myslíš? Ale o tebe? Veď som ešte nepotratila rozum. Veď to musí byť slepý, ktorému sa ty nezapáčiš. No, to už nie! Pravda, bola o tebe reč, aká si nešťastná a že by bola pomoc načim do domu; ale nič viac, ani slova. Nuž a to vie každý, že je tak, a nemôže si nik nič zlého myslieť.

Zuzka ako-tak sa upokojila, ba tešilo ju, že Miklúška by rada bola, keby sa to stalo.

Boľova matka tak sa vžila do myšlienky oženiť Boľa so Zuzkou, aby mu mohla zabezpečiť pohodlnejší život, že Anička stala sa jej veľmi nepohodlnou. Kedykoľvek sa s ňou zišla, alebo s jej matkou, len pár slov prehovorila, i to len tak cez zuby. Kohútka sa usilovala túto zášť i roznietiť.

— Veď vám je to tak, pani strynká, — hovorievala, — s tými mladými. Či vám to chce poslúchnuť? Skúsenosti to nemá ani zbla a nazdá sa, že život je len samé cukrovanie. A tu čo? Tých pár bláznivých týždňov, dajsamibože! Príde starosť či o chleba, či o ohrev, vždy načim niečo. A keď žena nedonesie do domu, veru je tam vždy zle. Prídu deti… žena aby vždy bola okolo nich, nemôže nič zarobiť, a zárobček, čo muž donesie, ten veru len-len že vystačí na chovu. Príde choroba, nuž je hneď hotová bieda.

— Ako by si mi čítala v srdci, dievka moja, — hovorí Miklúška s ustarostenou tvárou. — Tak som sa tešila, tak som si myslela, keď prišiel: No, teraz už strasiem starosť z hlavy, teraz ho už do človečenstva dovediem, zaopatrím, a tu, hľa, nové trápenie, nová starosť! Chcela som, aby mu dobre bolo, bez starosti; ale on nič, že veď pán boh všetko ešte nerozdal, že si ju len vezme, keď ho do týchto čias čakala. Ale ja viem, že je to ani nie s dobrým, že sa tak zbláznel za ňou. Veď je pravda, že je hodné a pracovité dievča… Ale predsa, ak má tak obísť ako môj muž… — a zafňukala a rožkom ručníka utrela si slzu z oka.

Anička vycítila, že sa niečo kutí. Cítila sa po Boľovom odchode opustenou, nemala sa komu vyžalovať. Nemohol ju potešiť, obodriť. Videla, že ľudia odrazu sú chladní, ba nepriateľskí oproti nej. Počula niekedy divné slovo alebo vetu, ktorej nerozumela, a zato ju to len urážalo. Často zbadala opovržlivý, mnohovýznamný úsmev pri priateľkách. Boľova matka stala sa tiež takou chladnou, neprístupnou. Dnes ráno napríklad šla Anička na studničku po vodu. Ako načierala, prišla i Miklúška. Chcela jej poslúžiť, ale ona odoprela: že nepotrebuje, že si sama naberie. Všetko toto bôľne sa je dotklo. Nemohla sa striasť nepríjemného pocitu a predtuchy.

„Čo to znamená?“ myslela si doma, ľahnúc si na lôžko. Ruky si položila pod hlavu a meravo pozerala do povaly. Tak jej bolo clivo, sama nevedela prečo, len keď sa pustila do plaču. Hojné slzy tiekli jej po líci, až kým sa nevpili do podušky. Ťažký vzdych vydral sa jej z pŕs.

— Čože ti je, dievka moja? Veď ty plačeš? — opytuje sa jej matka.

— Nie, mamička.

— Povedz, dcéra moja, svojej materi, čo ti je?

— Sama neviem, čo mi je, mamička. Len taká úzkosť prichodí na mňa. Neviem ani prečo, ani zač; len by pla-ka-la! — Fikanie pretŕhalo jej slová.

— Neplač, dievka moja, — teší ju matka, — prežehnaj sa a pomodli pánu bohu. Poruč všetko naň. On má starosť i na siroty.

Anička zložila ruky a vrúcne sa modlila. Onedlho usnula. Dýchala ticho, len niekedy bol jej dych pretrhnutý hlbším, trasľavým vzdychom.

Matka nemohla usnúť. Vedela, čo je jej dcére. Pochopila ona všetko. Smútok zaľahol jej na srdce. Dobre vedela o zlosti a nestálosti ľudskej, veď ju mnohoráz skúsila v živote. Dlho premýšľala a modlila sa. Nedalo jej pokoja, pristúpila k dcérinej posteli. Malý lúč mesiaca predral sa cez škáru zle zastretého obloka a osvietil bledé Aničkino čelo, okrúžené čiernymi vlasmi. Dlho sa dívala na ňu. Napravila jej hlavnicu i perinu, svojou suchou rukou ju prežehnala a ticho vrátila sa do svojej postele.

*

Boľo bol už štyri týždne v hore. Pomaly navykol na čečinové lôžko, na dym i na spoločnosť; s Bystranmi sa už dávno pomeril. Ruky mal stvrdnuté a mozoľovité, vôbec všetko bolo v poriadku. Kudro sa mu už neposmieval, lebo robota mu šla od ruky. Večer, keď sa zišli do koliby a si povečerali, on, keď už druhí chrapkali, rád sa ležiačky prizeral do vatry, ako plameň oblizoval polozhorenú štiepku a ako drevo pukalo a iskry fŕkalo. A vtedy myslel do budúcnosti. Vypočitoval si, koľko zarobí, ako ho bude Anička s otvoreným náručím čakávať, ako bude odkladať groš ku grošu, — a vtedy mu bolo tak dobre okolo srdca. Prebehlo mu hlavou i gazdovstvo u Gašparov. Tie lysiny juncov sa mu zabeleli. Zuzka tiež mu niekedy prišla do umu, ale to všetko preletelo.

Brieždilo sa. Vatra dohárala, len niekedy modrý plamienok vybĺkol. Pomaly sa zobúdzali chlapi. Vystierali sa, zívali, a škrabali sa po strapatých vlasoch. Prežehnali sa. Kohút ešte chrápal; večer užil viac, ako bolo načim. Ale zobudili i toho — fígľom. O chvíľu medzi hovorom vytiahol si každý z tanistry chleba, slaniny alebo bryndze. Ujedali si s chuťou.

Keď sa najedli, odložili všetko na miesto. Vzali sekery a vyšli von. Hustá para hnala sa dnu otvorenými dverami; bola tuhá zima. A ozaj silný mráz udrel im do tváre. Studené povetrie ich občerstvilo.

— Panebože, pomáhajže! — vzdychol si starý Matejaš a šiel chodníkom hore stráňou. Pod šľapajami vržďal zamrznutý sneh. Ostatní šli za ním. Nebo bolo čisté. Hviezdy sa bledo ligotali na ňom. Strana vrchu, na ktorý stúpali, bola vyťatá. Po nej ležalo množstvo zoťatých a oholených svrčín. Ich žltkavá farba sa miešala s belosťou snehu. Často zastali. Hlaváň zbadal, že zapekačku s mechúrom zabudol v kolibe; vrátil sa. Svah bol strmý, porastený sihlinou a krovím. Ako biely páper padal srieň z ratolestí a nejednému padlo i na šiju, poštekliac ho studenosťou.

Pomaly boli na hrebeni. Vrcholce Tatier rumenili sa v diaľke pred nimi, obliate vychádzajúcim slnkom. Doliny boli ešte temné, nad nimi ako nejaké biele more rozprestierala sa hmla. Ostrý vetrík pohyboval a vlnil jej hladinu, nad ktorou v diaľke ako veľká čierna čiapka vytŕčal Choč svoje temeno. Ako sa dvíhalo slnce, tak tratila hmla belosť a priberala náter jasavo ružový, až konečne zajagala sa v celej kráse. Lúče slnca a vetrík ju riedili. Pomedzi ňu ako trhlinou bolo vidieť kmitnúť sa krajinu, až sa pomaly tratila a zmizla. A diaľny kraj rozprestieral sa pod nimi.

Mali spúšťať brvná do doliny a tam ich ukladať na brehu rieky.

— Hospodinček milostivý, pomáhajže! — zavolal Kohút a bral do ruky kôl, ktorým vážili a dvíhali brvná. Traja pristúpili k nemu a zohnúc sa probovali pohnúť brvno, aby sa potom samo kĺzalo po snehu do doliny.

— Odrazu! — zavolal jeden. Podložili koly. Krv vystúpila im od namáhania do tváre a žily na sluchách im nabehli.

— Ešte raz! Nože ešte!… Bu-de, len e-šte! — Brvno sa pohlo a sprvu pomaly spúšťalo sa dolu, ale potom čím diaľ tým rýchlejším tempom rútilo sa dolu svahom. Tamdolu bolo vidieť pohybovať sa človeka.

— Va-á-ruj! — kričia zhora a ustrnulo pozerajú nadol.

Bolo pozde. Hlaváň nemal kedy odskočiť. Brvno sa rútilo náramnou silou. Zachytilo ho a odhodilo ďaleko.

Zdúpneli. Zabudli, že sa vrátil do koliby.

Leteli dolu ozlomkrk. Boľo bol medzi prvými.

Chudák Hlaváň ležal dolu hlavou, bezhybný. Klobúk ďaleko mu odfrkol. Vlasy mal nabité snehom. Halena mu bola roztrhaná a zacápaná. Obrátili ho. Bledú tvár mal snehom oblepenú, oči zavreté a z úst kvapkala mu krv.

Boľo stál ako zmeravený. Kohút hodil sa naň a plakal usedavo. Hlas mal strašný, viac sa podobal ryku dusiaceho sa zvera ako človeka.

Hlaváň bol ešte teplý. I odsekli dva drúčky, priekom položili druhé a zhotujúc takto nosidlá, položili čerstvej čečiny, prestreli na ňu halenu a pomaly na ne Hlaváňa.

Pri dvíhaní si vzdychol a otvoril oči, ale ich hneď potom zavrel. Po skrivených ťahoch bolo poznať, že mnoho trpí.

Prikryli ho ešte jednou halenou a pomaličky spúšťali sa s ním dolu stráňou. Bola to ťažká cesta. Chodník strmý a klzký. Nešťastník pri každom kroku zastenal. Jeho kamaráti, čo ešte pred chvíľou boli veselí, šli nemí, zblednutí. Matka nenesie si opatrnejšie dieťa ako oni nešťastného kamaráta.

Prišli do koliby. Jeden rozduchoval vatru, druhý mu rozpínal šaty.

— Dajte mu trochu páleného do úst! — kričí Matejaš. Vzali sklenku a pustili mu pár kvapiek do úst. Prežrel. Otvoril oči, ako čo by niekoho hľadal. I sperlila sa mu slza v oku a ústa zašeptali: — Deti moje, žena moja, už som vás dochoval. — Na perách zjavila sa mu krv, dych mu čím diaľ tým ťažší ostával. O hodinu bolo po ňom.

Pekne ho položili, ruky na prsia. Oči mu zatlačil Matejas. Obnažili hlavy a kľakli si okolo neho. Modlili sa… A tí drsní, hrubí ľudia, plakali. Slza sa slzou brázdila im zvraštené a stuhnuté tváre.

Boľa, ako najrezkejšieho, poslali do dediny oznámiť Hlaváňke a pripraviť ju na smutnú udalosť. Na ceste ohlásil sa u polesného a žiadal od neho sane, aby mŕtvy mohol byť čím skôr odvezený domov.

*

Hlaváňka bola doma. Priadla na kolovrate. Tiché vrčanie napĺňalo čisto vyriadenú izbu. Najmladšie dieťa, malá Marka s buclatými líčkami a očami ani trnky, v kútiku sa hralo s babkou. Pri peci na lavičke sedel kocúr a umýval si labkou hlavu. — Svrbí ma pravé oko, budem plakať, — utierajúc si oči, šomrala si Hlaváňka pod nos. — Bože, zachráň od zlého! — vzdychla a pozrela na Marku, čo robí. Dieťa sa bavilo. Priadla ďalej.

Zrazu otvorili sa dvere a vbehol asi desaťročný chlapec. Tvár mal červenú od behu a zimy. Po poklonení, čo behom urobil, zhodil kapseľku tabuľkou a knižkami naplnenú a dúchajúc si do prstov, podvihoval vše jednu, vše druhú nohu. Stonoha Miško, idúc zo školy, neopomenul viesť bitku snehovými guľami na ulici s kamarátmi.

— Mamička, ja by som jedol, — hovoril. Priplichtil sa k nej a otieral sa o ňu.

— Ale iď, ty žrút! Len vždy aby žuval! — polovážne prehovorila matka, ale pritom už vstávala, aby mu odkrojila okruštek chleba. Ako mu dávala, vidí, že má rukáv roztrhnutý.

— Ach, ty trhan otrhaný, zase si sa šklbal s niekým? Počkaj, veď ty dostaneš, keď ti otec príde domov. Budem mu žalovať a keď sa stretnem s pánom rechtorom, poviem im, aby ťa poriadne vytrepali za tvoju nezbednosť.

Miško veľa nedbal na to, vzal krajec z matkinej ruky a biele zuby zatnúc doňho, jedol, ani čo by pálil. Marka tiež nechala báby, otŕčala malú rúčku materi, aby i jej dala kúsok.

Mať sadla naspäť ku kolovrátku a priadla ďalej. Myslela na svojho syna Ondrejka, ktorý je už na druhý rok v meste za učňa. Pätnásťročná dcéra Katka priadla medzi dievčatami.

Bolo počuť chlapské kroky zvonku. Hlaváňka pozrela oblokom a videla, ako mužská postava kmitla sa popodeň. Trhla sa. Dvere sa otvorili a Boľo udychčaný, s utrápenou tvárou stál pred ňou. Keď ju zazrel, nohy sa pod ním striasli. Pozrela naň udivene.

— Čo je? Čo sa stalo?

Boľo nevedel nájsť slova. Teraz pocítil, čo donáša tejto úbohej stvore. Radšej by sa bol videl pod zemou.

Pozrela naň ostrejšie a videla úzkosť, zostrašenosť. Hrúza ju prejala.

— Pre boha živého, povedz, čo sa stalo! — vykríkla a hlas sa jej triasol od strachu.

— Nezľaknite sa strynká, — zajaká sa Boľo. — Ale drevo…

— Koho? Var’ môjho muža?

— Áno.

— Božemôj! — vykríkla zúfalým hlasom a ruky zalomiac, pritisla ich k sluchám.

Boľovi stydla krv v žilách.

Deti okolo nej stáli zostrašené. Malá Marka sa rozplakala.

— Deti moje! Siroty moje! — a v prvom návale vše jedno, vše druhé schytila a kŕčovite tisla ich k srdcu; potom vyskočila, prehodila na seba veľký ručník a vybehla na ulicu, neohliadnuc sa na nikoho, bežala v tú stranu, skade mali jej muža doviezť.

Boľo bežal za ňou i s Miškom.

Medzitým chýr rozletel sa po celej dedine, že zabilo Hlaváňa, ľudia sa zhlukli. Zuzka Gašparovie videla, ako malá Marka, zabudnutá na preddomí, i od zimy i od ľaku plače. Vzala ju na ruky a zakryla ručníkom, hladkajúc ju a tešiac. Veľké slzy tiekli jej po tvári.

Zjavil sa i smútočný sprievod. Hlaváň ležal na saniach, obklopený chlapmi. Pri ňom kráčala, jednou rukou držiac mužovu ruku a hlasite plačúc, jeho žena. Miško bežal pri materi a držal sa jej sukne, tiež plačúc prenikavo. Pred domom zastali. Sňali a odniesli Hlaváňa; položili ho na posteľ.

Keď ho takého nemého, bledého videla žena na posteli, hodila sa naň a celujúc stuhnuté ústa, prúdom sĺz zmáčala mu tvár. Všetko plakalo.

Boľo nemohol vydržať ďalej, bolo mu dusno. Vyšiel von. Pri vychádzaní buchol sa do jednej osoby. Bola to Zuzka, držiaca malú Marku na rukách. Plakala usedavo.

Prišiel domov. Mať ešte nevedela, čo sa stalo. Zadivila sa veľmi synovmu príchodu, lebo ho ešte nečakala. Keď ho videla tak vzrušeného, preľakla sa. Nazdala sa, že je chorý, že preto prišiel domov. Počujúc, čo sa stalo, striasla sa. Predstavila si, že sa to mohlo Boľovi pridať. „Keby mi ho tak zabitého boli doniesli, nebola by to prežila,“ pomyslela si. Cítila ľútosť nad Hlaváňkou, lebo veď ona vedela, čo je to, keď muž zomrie, ako je to potom s opustenou vdovou.

— Chuderka, čo si len počne so štyrmi sirotami, — vzdychala si a pozrela na Boľa.

Boľo bol ako dolámaný. Tá vzrušujúca udalosť, cesta, ktorú skoro celú behom vykonal, zase ten žiaľ, ktorý videl, všetko to ho tak vzrušilo, že nemohol ani myslieť, ani hovoriť.

Na matkine otázky odpovedal len trhano, nesúvisle. Bol veľmi ustatý. Matka mu predložila jedlo, aby si zajedol. Vychlipol si za dve-tri lyžičky a nechal tak. Ľahol si na lavicu pri peci, dajúc si pod hlavu kožuch. Matka odišla do Hlaváňov.

Chcel usnúť, ale dlho nemohol. Konečne zaspal. Často stŕhal sa zo spánku. Mal ťažké sny.

*

Hlaváňa pochovali. Veľký zástup vyprevádzal ho do cintora.

Boľovi dlho zunel verš pohrebnej piesne, ktorú mu spievali: — Můj bože, nevím, jak umřít mám. — Predstavoval sa mu obraz zúfalej vdovy a štvoro detí, objímajúcich otcovu rakvu. Tupé dunenie hrúd padajúcich na truhlu ho zastrašilo.

Nešiel naspäť do hory. Ten núdzny, ťažký život sa mu strpčil. Videl, že za nepomerne malú plácu musí mozoliť, životom vážiť, áno, je vydaný pokušeniu i spiť sa a niet výhľadu na polepšenie stavu. Čo zarobí, to i preje, a nie je toho veľa, čo donesie do domácnosti. Matka bola práve poslednou udalosťou veľmi zastrašená. Bála sa o Boľa. Sama nešťastná, videla všade len nešťastie, číhajúce na nich. Všemožne hľadela, aby už teraz pretrhol známosť s Aničkou, s ktorou videla pre neho len biedu a záhubu.

— Počuj, syn môj! — vravela mu jeden večer, keď sedeli sami za stolom, — nezaviaž si svet s Aničkou. Pravda, ona je dobré dievča, ale ste oba chudobní ako kostolná myš, čo z vás bude? Či som ťa zato chovala, trápila sa, aby som na staré kolená videla, ako živoríte? Uver mi, syn môj, tvojej materi, ktorá to všetko prežila.

— Ale ma čakala za tri roky, — vraví Boľo, hoci po posledných udalostiach i jemu odpadla chuť od ženby. Od tých čias ešte nebol u Aničky.

— Čo len to! A či ty vieš, že keby sa bol druhý, poriadnejší hlásil ako ty, či by ťa bola čakala? O tú nemaj starosti. Trocha si poplače, potom ťa zabudne a bude po paráde. Ale ty kuj železo, kým je horúce. Zuzka ťa rada vidí, viem, že by išla za teba. Čo myslíš? Staneš sa prvým gazdom v dedine.

Boľo nepovedal ani slova, ale matka zbadala, že rozmýšľa. Vstal, ale nešiel nikam a o chvíľu si ľahol. Dlho nezaspal. Mať počula, ako sa prehadzuje z boka na bok. Veľký boj bojoval so sebou. Za Aničku hovorilo srdce a milé rozpomienky na ich rozhovory, za Zuzku zabezpečená budúcnosť, bezstarostný život a bohatstvo. „Dievča, ako je Anička,“ uvažuje, „vždy si nájde muža. Muža?“ a tak čudne mu bolo vidieť iného pri jej boku… „Ale tá Zuzka má predsa len dobré srdce.“ Prišlo mu na um, ako držala malú Marku na rukách. „Hm, je ešte obstojná, a ako pozrela na mňa, keď som sa zišiel s ňou, idúc do hory… Ako by to len bolo, keby som sa tak ako mladý gazda prechodil po dedine. A tak tie junce zapriahnuť do voza a puknúť bičom, až by zahučalo. Či by mi závideli, najmä Kudro, ktorý sa mi posmieval.“ — Len-len že sa nahlas nezasmial. Čudné — zaspal s rozpomienkou na Zuzku.

*

Na druhý deň, akoby náhodou, prišla Kohútka do Miklúšov. Boľo bol tiež doma. Sedel pod pecou, pomáhal materi bieliť zemiaky.

— Dobrý deň, strynká!… Nuž a ty si doma? Ja, že si šiel zase do hory — a ty si tu. Dobre máš, keď nemusíš. Ach, božemôj, ja pre toho môjho starého vždy tŕpnem a každý okamih čakám, reku, či sa mu niečo nestane, alebo či neochorie.

— Veď všetci len tam nepomrú. Keď sa i stane nejaké nešťastie, nestane sa to tak často a nie s každým.

— Dajže ty pokoj. Lepšie je len, keď človek môže sedieť doma pri gazdovstve a pri plnej mise. Hej, krvopotne zaslúžený je to groš!… Strynká! — hovorila tichšie, ale tak, aby i Boľo počul, — prišla som vám povedať veľkú novinu. — A pozrela na Boľa.

Boľo sa robil, akoby ani nepočúval. Stará sa k nej bližšie pritiahla. — Čo za novinu?

— Ale, nuž či neviete? Veď hádam to už i vy viete, že Zuzka Gašparovie má pytača.

— Čože, pytača?

— Veru, pytača, a to hútajte koho?… Miška Ferovie.

— Ale, Miša? — hovorí Boľo. — A šla by za toho ľahtikára? — Odvrátil sa, akoby niečo hľadal. Táto zvesť ho nemile dojala. Cítil, akoby niečo utrácal, čo malo jemu patriť.

— Ľahtikár? — spytuje sa nevinne Kohútka. — Veď mladosť — pochabosť. Čo si on trochu i zaskočil a vypil — čo len to! Keď on takú dobrú, peknú a k tomu bohatú ženu bude mať, veď on nebude chodiť nikde. Čože mu bude, pánovi!

— No, to je nemožná vec, aby išla zaňho! — vyhŕkol Boľo.

— A prečo? — hovorí Kohútka. — Zuzka je na vydaj, je bohatá a môže sa vydať, za koho chce. Môžbyť, že by ona za druhého radšej išla, čo by bol i chudobný, lebo vieš, ona na bohatého nehľadí, keď je sama dosť bohatá. Keby si ty to všetko videl, oči by si si vyočil! Ale čože má robiť, keď ju nepýta? — A oči jej hovorili: „Ty hlupák, či ani teraz nerozumieš, či ti na lopate nepodávam?“

Boľovi sa zaiskrili oči. Tak mu bolo teplo okolo srdca. Porozumel. Nepovedal ani slova, len vyšiel von. Hlavu mal plnú myšlienok. „Eh, čo!“ a hlavou hodil nazad, „poručeno bohu, vezmem si ju. I sebe pomôžem, aj Aničke nezaviažem sveta.“

Umienil si, že celej histórii s Aničkou dnes večer urobí koniec.

*

— Anička, — vravel jej, stretnúc sa s ňou v ten istý večer, keď šla na priadky. — Anička! — a tak mu bolo ťažko vyriecť osudné slová. Ona kráčala popri ňom. Hlavu mala sklonenú k zemi, ručník stiahnutý do tváre, takže ani pri mesačnom svetle nemohol vidieť z jej tváre nič. — Vieš, — hovoril ďalej a hlas sa mu triasol od pohnutia, — my sme oba chudobní… —

— A to ty len teraz vieš? — zašeptala ona a zrýchlila krok.

— Vedel som ja, ale, vieš… mať, potom Hlaváň… veď vieš. Nechcem, aby si dakedy pri mne biedila.

— Nie tak, — vraví ona rozochveným hlasom. — Ja som chudobná, a ty sa bojíš biedy skrze mňa?

— Ale nieže, — riekol neistým hlasom a rukou lenže ju neoblapil okolo pása, ale ako čo by sa bol obával. Zdalo sa mu, akoby múr bol povstal medzi nimi — neodvážil sa.

Keby Anička bola pozrela naňho tým vrúcim pohľadom, akým predtým hľadievala naňho, bol by odhodil všetko a bolo by bývalo ako predtým; ale Anička nepozdvihla hlavy. Oči mala plné sĺz, nohy len-len že ju niesli od veľkého žiaľu, ale nechcela ho pred ním ukázať, aby sa nemohol hrdiť pred nikým, že plakala pred ním. Nie, radšej umrie!

— Daj mi pokoj; vidím, že je už všetkému koniec. Čo mi nedáš pokoja? Čo sa hráš i teraz so mnou? Iď si k tej, ku ktorej patríš! — vyhŕklo z nej a rýchlym krokom odišla od neho.

Boľo stál ako omráčený. Hľadel za ňou, či sa neobzrie, či nezastane. Neobzrela sa. Už chcel za ňou bežať a vtedy mu kmitla myšlienka v hlave: „Veď sama potrhala zväzky s tebou, a môžbyť ťa ani nemilovala opravdivo.“ Vrátil sa domov. Bol zlej vôle. Matka pozrela naňho i videla, že sa voľačo stalo. Čakala trocha, kým jej sám povie.

— Už je všetkému koniec! — vykríkol a akoby cítil pri tom zlosť i bôľ i radosť. — Môžete zajtra ísť na prepáčky do Gašparov.

Keď to mať počula, hodila sa mu od radosti okolo krku a bozkávala ho na líce, volajúc ho sladkými menami ako za detinstva, a keď si ľahla, ďakovala pánu bohu, že jej Boľa zachránil.

*

V druhom dome matka s dcérou tiež v objatí sa držala a plakali vedno. Mať hladkala dcérine vlasy, táto fikala jej na hrudi. — Neplač, dievka moja, netráp sa, — a samej ako hrach veľké slzy kvapkali na dcérinu hlavu. — Veď to všetko prejde, veď to všetko bude dobre.

— Áno, prejde, — vraví dcéra. — Bože môj, bože môj, čo som urobila, že ma tak tresceš? — A od žiaľu sa celá triasla.

— Uspokoj sa, dosť si sa už nažalostila; ešte sa ti niečo stane. Poď, ľahneme si obe. Uvidíš, že ešte i na nás pán boh zhliadne. — A ako malému dieťaťu pomáhala jej sa zobliekať.

*

Miklúška na druhý deň šla na návštevu, alebo lepšie rečeno na výzvedy do Gašparov. Vyznať treba, že šla s istou ostýchavosťou, lebo nebola si celkom veci istá; len čo od Kohútky vedela. „Nuž a na Kohútku“ — teraz jej to prišlo na um, „nie je dobre spoliehať sa.“

Dobre ju prijali. Zuzka od radosti len sa tak vrtela okolo nej. Stará bola tiež prívetivá. Učastovali ju, ako sa patrí, i kávy jej dali. Poukazovali jej všetko v komorách i sklepoch. Miklúška neprestajne híkala a ochkala, keď videla nabité truhly bielym plátnom ani sneh. Vrátila sa celkom uveličená domov. Nevedela od radosti, čo robiť. Ruky si trela, usmievala sa. Vše sa na Boľa zahľadela: ako čo by to ani on nebol. Narozprávala mu toľko a ešte viac nachválila. Boľo pomaličky sa vžil do nového položenia, a preto mu dobre padli matkine reči, ktoré ho akoby opájali. Usiloval sa myslieť len na Zuzku, na nový život, ktorý ho očakával. A keď mu prišla náhle na um Anička a pocítil nepokoj, vtedy šiel k materi, ktorá hneď obrátila rozhovor na Gašparovcov a utlmila plamienok starej lásky.

Zuzka pomaly pripravila rodičov na možnosť vydaja za Boľa. Boli prekvapení, ale nie dlho. Matka čože by neurobila kvôli dcére, len aby ju videla šťastnou. Otcovi zase išlo o to, aby čím skôr bola pomoc v gazdovstve, nuž a o Boľovi nepočuli, že by bol korheľom alebo darebákom. Bol mu teda vítaný. Ani matka ani otec nemysleli na to, či sú primeraní k sebe, bo veď hlavné čo im bolo: budú mať na čom žiť, a mysleli si, že on im bude až do smrti vďačný za to, že dostal sa ako chudobnej vdovicin syn do bohatého domu. Nuž neodporovali. A tak sa stalo, čo sa malo stať: boli pytačky, a po pytačkách o tri týždne mala byť svadba.

Že Boľovo ženenie vyvolalo vo Vážskej neobyčajný ruch, dosvedčuje i tá okolnosť, že pani sestry, i mladé i staré, áno i mládež i stárež valne sa zhromaždili na službách božích, aby mohli na svoje vlastne uši počuť neobyčajnú udalosť. Kohútka tiež v celej svojej víťazosláve sa ustanovila; pravda, svoje povedomie ukrývala, ako mohla. Stiahla zbožne ústa, ale pritom kráčala rovno a vážne, a sadajúc si podvihla sa i štyri razy, naprávajúc si sukne, aby to všetko vyzeralo tak, že ona tiež má právo, ba aké právo — keby len vedeli — počuť potvrdenie noviny, ktorá tak rozvlnila tichú hladinu vážskeho života.

Konečne zaznel ťažko čakaný „amen“. (Už dávno nemal takej dlhej kázne pán farár.) Všetko zatíchlo. Nikto ani nezakašlal. Všetci upreli zrak na kazateľa. Zazneli slová, ako keď po daždi kvapka za kvapkou padá zo strechy: — Uvodí sa láskam vašim kresťanským v známosť, že nalezajú sa osoby, ktoré umienili si v mene blahoslavenej trojice vstúpiť do stavu manželského… — A keď prišiel na „poctivú a urodzenú vdovu Zuzanu…“, bolo počuť hlasité a prenikavé „ach!“. Všetci obrátili sa v tú stranu, a tu videli, ako si Kohútka zakrýva oči bielym ručníkom a po mykaní plecami bolo možno súdiť, ako ju to strašne dojalo. Po ohláškach nastal šumot. Nedočkaví ľudia vyslovovali svoje podivenie i svoju mienku.

— Len keby to bolo šťastné. — A z tónu bolo poznať, že si taký iné myslí. Iná, majúca dcéru na vydaj, so zlostným úsmechom pošepla susede: — Ach, veď som ja to už dávno vedela; lenže som nechcela hovoriť a šíriť reči. No, koho si vybrala, nechže si ho má… Chuderka Anička, tak mi je jej ľúto. — A práve ona to bola, ktorá najväčšmi závidela Aničke, keď ešte Boľo chodil k nej.

Služby božie sa zvŕšili. Ľud vyhrnul sa z kostola v menších a väčších skupinách. Pani sestry nemohli sa rozlúčiť. Pri každom dome stáli dve lebo tri a po kyvkaní hláv bolo poznať, že pokračujú v uvažovaní udalosti.

*

Popoludní Boľo s matkou sedeli doma. Matka mala pred sebou Zpěvník a spievala potichu trasľavým hlasom:

Boľo tiež niekedy zachytil, hoc mu myšlienky inde blúdili. Oprašoval sa. Strojil sa do Gašparov vidieť si mladú. Vtom sa otvorili dvere a tichým krokom vstúpil strýc Tomáš, Boľovho starého otcov brat. Mal už dobre vyše sedemdesiat, ale zato dosť čerstvý a vysoký starec. Vlasy a fúzy mal ako srieň. Keď ho zazreli, vstali oba; po privítaní posadili ho za vrchstola.

— Prišiel som vás vidieť, že ako sa máte? — hovoril, vypúšťajúc zo zapekačky hustý dym, ktorý pomaly sa začal rozširovať nad stolom.

— Teší nás, pán strýčik, — vraví Miklúška, — že ste prišli, — a v rozpakoch utiera od prachu stôl, ktorý ináče len tak sa leskol od čistoty.

— Počul som, syn môj, na vlastné uši, že sa ženíš. Tak som ti prišiel zavinšovať, aby ťa pán boh požehnal v tomto tvojom predsavzatí.

— Pán boh uslyš! — vzdychli oba.

— Tak je, tak, synku! Na vážny krok si sa odhodlal. Hm — i budeš mať čo jesť; ale počul som, že si mal i predtým známosť, čo? — a pozrel prísne na Boľa.

— Ach, nuž, strýčko, to len tak, — vraví mať, — veď viete, mladosť si to nevie rozvážiť čo a ako. Mladí sú ako slepí. Či tí vidia do budúcnosti?

— A ty, dievka moja, či ty vidíš do nej? Či vieš, čo sa stane zajtra, alebo len dnes večer?

— To máte pravdu, že nevieme my ľudia nič; ale predsa, keď sa môžeme zaopatriť lepšie, prečo by sme sa nezaopatrili.

— Ej, veď zaopatriť, zaopatriť, a ktože ti syna zaopatrí? Mladého, čerstvého, mocného. Gašparovci?

— No, už je len lepšie, keď má pri čom robiť, ako z holých rúk žiť, — bráni sa Miklúška. — Hľa, i my s mužom, čo sme mohli?

— A Gašparov zať čo mohol? I ten už hnije. Ej, deti moje, daromné je naše namáhanie. Všetko od boha. Ak ťa pán boh nepožehná, môžeš mať všetky poklady sveta, nič ti nepomôže. Vieš, čo je bohatstvo, synku? Láska a pokoj, a k tomu príde i požehnanie božie. Či ty to cítiš? Premýšľal si ty o tom?

— Ale prečože by sa nemali radi, — vraví Miklúška, bojac sa, ze by Boľo mohol vykonať ešte nejaké „hlupstvo“ pod dojmom starého reči. — Veď je Zuzka dobrá a hodná a ma ho veľmi rada.

Starý zbadal, že sa začínajú hnevať. Prestal, len zašomral: — Veď ja nič; čože, mňa starého už nik nerozumie. Bohvie, za našich časov sme sa nebáli tak života, ale sme mali i viac dôvery v boha, a neslopali sme toľko, ani na parády sme toľko nevydávali ako teraz. Či teraz vidíš poriadneho chlapa? Všetko len také skrčky. Čože, za mojej mladosti by dvoch takých preskočil. — A hovoril ďalej plynne o svojich mladých časoch, ako vtedy bolo, ako sa on so svojou starou obznámil. Ani nezvedel, ako sa dostal do svojho elementu. Mrkalo, keď odišiel.

Boľo bol znechutený.

— Ale čo ho počúvaš? Vieš, on len po svojom. To ti je už tak so starými ľuďmi. Všade nájdu háčik, nič sa im nepáči. Vždy len svoje spomínajú. Čože bolo vtedy? Za štyri groše funt baraniny; za toľko i holba vína. Vtedy sa mohol i s holou vŕbou oženiť, i tak vyžil. Ale či teraz, keď je všetko čo na nôž, to za groš. No len choď pekne a pozdrav i odo mňa. A pekneže sa mi maj okolo starých i okolo Zuzky. Kúpila som, tuhľa, promincní, nezabudniže dať deťom, privďač sa, aby ťa radi videli.

*

Konečne prišiel očakávaný deň. Skoro celá dedina bolo na svadbe. Každé sa to usilovalo čo najokázalejšie sa ukázať. Boľo bol ani na obrázku, len bol trocha bledý. Všetko mal na sebe nové, počnúc od čižiem na harmoniku, až po vyšívanú košeľu, dar to nevestin. Na prsiach a za klobúkom mal pripätý rozmarínový prútik s červenou stuhou. Z vačku trčal mu rožtek bieleho ručníka so širokou čipkou a venčekom, vyšitým červeným pamukom a v ňom jeho meno — tiež nevestin dar.

Mladá bola oblečená v hodvábnych šatách menistej farby a na hlave mala biely, ružovými púčikmi okrášlený čepiec. Všetci na nich pozerali. Po zvyčajných rečiach starejšieho a oddávača nastalo lúčenie. Mať privinula Zuzku k sebe, rukou urobila krížik na čelo, bozkala ju a utrela si slzami naplnené oči. Otec ich tiež požehnal. Zuzke, keď objímala deti, vyhŕkli slzy. Úzkostlivosť, ba výčitku cítila, či neobetovala deti svojej sebeckosti. Boľova mať tiež plakala, keď im žehnala. Boli to slzy radosti. Boľo necítil sa dobre. Bol ako na tŕní. Všetci naňho pozerali ako na nejaký div. Rád by sa bol už striasol všetkého, aby už raz bol tomu koniec. Stiesnenosť ho ovládala, lebo len teraz začínal chápať vážnosť položenia. Do týchto čias mu to bolo také niečo ako hračka, ako čo by sa to ani stať nemohlo. Vôbec nemyslel to ozajstne. Teraz, keď len jeden krok a mal prestať jeho mládenecký život, bolo mu ho ľúto.

Zazvonili na sobáš. Sprievod sa pohol. Všetko bolo na ulici, čo len chodiť vládalo, vidieť svadbu. Keď išli popri Aničkinom domku, Boľo kukol nepozorovane v tú stranu, či ju neuvidí. Strach ho ovládal. Ak by teraz tak pribehla a pred všetkými vykričala ich ľúbosť a jeho neveru, z nôh by spadol. Nevidel nikoho a tak trochu uspokojený kráčal medzi družičkami.

Stáli pred oltárom. Učiteľ s kostolníkom zaspievali. Sviece na oltári horeli. A oni dvaja stáli jeden pri druhom. Nepozrel na ňu, ale cítil jej blízkosť. Veľká úzkosť opanovala mu srdce. Cítil sa hriešnym, vierolomným. Myslel si: „Čo len tá tam robí? Môžbyť, plačom sa zájde. Koľko ráz sme si sľubovali vernosť — a ja tu pri tejto! Ktovie či teraz v zúfalstve si niečo neurobí?“ Slnečný lúč cez okno padol mu práve na tvár. Obrátil sa trochu k Zuzke. Videl jej tvár osvetlenú. Zbadal jej okolo očí drobné vrásky a od nosa k ústam hlboko sa ťahajúcu čiaru. Na hornej pere zaleskli sa drobné chĺpky, jej postava nemala nič dievčenského na sebe. A to všetko práve teraz bolo také jasné. A v duchu videl tú, ktorú pre bohatstvo odsotil. Tú peknú, štíhlu postavu, tie hladké líčka, ústa ako jahoda červené a svieže, a tie oči, ach, tie oči s takou výčitkou naň hľadeli. Tak by sa bol rád niekde ďaleko, veľmi ďaleko odtiaľto videl. Tak by bol rád vykríkol plnými pľúcami: „Ľudia, nie túto, ale tamtú milujem!“ Nemohol. Hrdlo bolo mu suché. Pretiahol si ručníkom tvár. Ručník ostal vlhký od potu.

A vtedy zazneli kazateľove slová. Začal o ustanovení stavu manželského ešte v raji. Prešiel na lásku a povinnosti manželské. — Len tam je božie požehnanie, kde sa manželia verne milujú a podporujú sa. Či vieš, akú povinnosť berieš na seba, že ty nielen manželom, ale i otcom máš byť osirelým dietkam, a to dobrým, milujúcim otcom?

A kazateľove slová hrnuli sa a padali na Boľovu hlavu a každé slovo zadávalo mu ťažký úder. Hlavu klonil nižšie a nižšie. Zdalo sa mu, že nie pár minút, ale jedno desaťročie prebehlo mu nad hlavou.

„Otec, troch detí otcom si!“ myslel. Teraz len videl jasne, že nie poľahčenie, ale ťarchu vzal na seba, pod ktorou už teraz kloní šiju.

A svadobníci zbadali, že v Boľovi sa niečo deje, i začali si šepkať a zvedavým zrakom naňho pozerať.

Niečo sa jemne dotklo jeho ruky. Bola to Zuzkina ruka. Trhol sa. „Hľa,“ myslel si, „tej je to už nie nové, ona smelo a isto stojí tu. Veď už bola tu, keď prvému mužovi prisahala vernosť až do smrti a teraz zase mne.“ Nenávisť pocítil proti nej a odtrhol ruku od nej s pocitom, ako čo by ho bolo niečo uštiplo. Keď prišlo na prísahu, len ticho, sotva zrozumiteľne odriekal za kňazom.

Bolo po sobáši. Svadba bola veselá. Muzika hrala, len tak vrelo, každé sa poddávalo pôžitku a svadobnej nálade. Len niekoľko starších ženičiek prejavovalo svoje mienky a skúsenosti: — Už ako je, tak je, pani kmotra, ale sa mne to všetko nepáči. Pamätajte, že to nebude dobre.

— Pravdu máte, — riekla druhá. — Veru sa i mne tak zdá, že je nie všetko v poriadku s tým Boľom. — Vtom priblížila sa jedna z nepovolaných i zamĺkli a prešli na druhú vec v rozhovore.

Vo všeobecnej veselosti i Boľo okrial, ba i na Zuzku sa usmial. Pocit pri sobáši sa stratil, keď videl, ako ho všetci obklopili, ako mu vinšovali a ako mu závideli. Keď videl tú hojnosť všetkého, bol pyšný. „Hľa,“ myslel si, „to všetko je i moje! Tu som ja pánom.“

Všetko sa veselilo. Len v dvoch domoch panoval smútok. Anička s matkou v ten deň pretrpeli nevýslovné muky, zatvorené do svojej izbietky, do ktorej bolo počuť hudbu. A u Kohútov tiež zavládol smútok. Kohútka ešte pred týždňom prala, žehlila všetko. Čepiec si obnovila. Sukňu, áno, i driek si dala prerobiť po móde, ba i múky nulovej kúpila na koláče. A povážte, ľudia! Ju, Kohútku, nevolali na svadbu. Ju, ktorej mali čo ďakovať, že sa to stalo. — Hanba a posmech! — Od žiaľu, zlosti a hanby nevedela, kde sa má podieť. Čakala do ostatnej minúty a tu nič. I prišiel muž opitý domov, nemohla sa vyvŕšiť na inom, začala sa s ním vadiť. Z reči do reči, až konečne sa pochytili a Kohút svoju milú polovičku náležite poobracal, takže nielen na chrbte, ale i pod okom mala modrý fľak, čo jej päsťou prilepil, keď mu ona desiatimi nechtami začala brázdiť tvár.

Že ju nezavolali, to bola jednoduchá vec. Zuzka, ako mladá nevesta, bola inými starosťami zaujatá. Málo sa starala, koho rodičia zavolajú. A rodičia, rozumie sa, Kohútku nechceli mať na svadbe. Keď Zuzka zbadala chybu, už bolo pozde.