ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Fagová, Ruženka.

RUŽENKA (poťahuje obrus na stole; urovnáva periny na posteli): Musím čím skôr do poriadku všetko priviesť, kým nezídu sa pozvaní.

FAGOVÁ: Len pousiluj sa dieťa moje, aby všade bol poriadok a čistota! Keď som bola dievkou, a bez chvály riecť môžem, že švárnou, to otec tvoj len pre vlastnosti tie zamiloval si ma, bárs i o mnoho bohatšie sa mu ponúkali. Ale on vravel: čo po majetku, keď neni poriadku! Ruženka moja, čo matka starostlivá a ťa milujúca, spýtam sa ťa na niečo. Čo ty hovoríš na nadchádzanie k nám Janka Orlovského? Veď vari neušlo tvojej pozornosti, že ľahostajný mu dom náš iste neni.

RUŽENKA (hanblivo, objíme matku a sadne si k nej): Nuž, matičko milá, čo mám vám riecť na túto otázku; sama neviem ani, že keď ku nám príde, ja tomu rada som. Ja celý svet bych v radosti zobjímala…

FAGOVÁ (hladká Ruženku): Blahé roky tvoje, puk lásky srdca mladučkej devušky rozvíja sa a tys šťastná v prvých dňoch ľúbosti. Len dieťa moje: sen jeden toť nedávno mi také špatné tušenia dáva, že ty s ním šťastná nebudeš. A to mňa trápi; dňom i nocou na mysli mi tanie. Videla som teba ovenčenú letieť povetrím, hen poza Váh a keď nad Váhom si sa vznášala, naraz povíchrica strhla ťa v rozbúrený prúd a ty vo vlnách si zhynula.

RUŽENKA: Sny, matičko, klamú. Rozplašte myšlienky tak dumné a deľte sa so mnou o moje blaženie.

FAGOVÁ: Tak dieťa moje! Ktoráže matka netešila by sa, keď vidí dcéru svoju spokojnú s životom. Ó, ja od tvojej maličkosti som tešila sa v tebe, a teraz, keď už vyrastnutú a pre partu rozkvitnutú ťa vidím, to blahorečím vždycky svojmu životu.

Predošlé, Janko Orlovský.

JANKO: Šťastlivý deň vám prajem v príbytku tomto.

FAGOVÁ: Aj tebe Janko; buď vítaný u nás! Čo tak spešno prichodíš?

JANKO: Áno, spešno, lebo už obavu som mal, že zameškám schôdzku; ale ako vidím som ja tuná prvý.

FAGOVÁ: No však ostatní poschodia sa iste, lebo vážnej rady treba v mnohej miere. Ale to už taká obyčaj, že každý čaká, kým suseda vidí k miestu sa uberať! A kohože si zvolal?

JANKO: Všetkých prednejších! Chceli síce ešte mnohí prísť, zvlášť z mladších ľudí, tak var celú dedinu nemôžeme prijať; tak len čo vážnejší zídu sa k porade!

FAGOVÁ: I tak dosť, lebo čo tí ustália, akoby to dedina celá si žiadala…

JANKO: Pomimo niektorých, čo vždy protirečia! Na prímer Báčkor ten všetko úradom donáša a každý rozhovor tam udáva.

FAGOVÁ: Čo robiť? On z pokrvenstva je úbohého a obce hlava. Musí na dve strany obzerať sa; ale však Janko, on to dobre mieni.

JANKO: Kto s pánmi si ruky podáva a tam rady kuje, nie je ten priateľom dobrej našej veci.

FAGOVÁ: Náhly súd vynášaš Janko nad Bačkorom! Ale však posadni! Ustal si asi, nechže prinesiem ti niečo k občerstveniu. (Preč.)

Janko, Ruženka.

RUŽENKA (potuteľne hrozí Jankovi): Nieže tak ohnivo, mladý pánko, konaj! Aby si si nepopálil prstečky v tom ohni!

JANKO: Som vo svojom elemente, Ruženka, keď pravdu treba obhajovať, bo protiví sa mi v duši každá krivda.

RUŽENKA (naivne): A preto k nám tak nečasto chodíš! Veď od včerajška som ťa nevidela a mne prichodí, že to celá večnosť, bárs je to len deň! Pravda, Janíčko, už viacej nenecháš mňa tak dlho čakať?!

JANKO (chytí ju blažene za ruku): Ruženka, kam ďalej, tým viac mi srdce za tebou túži. Tys dňov i snov mojich jediným zjavením. Keď ulicou idem, bárs aj na inom konci by som mal prácu, ani sa nezbadám, až keď som už vo vašom dome. Nuž, darmo je; však myslím, že ty nenadurdíš sa na mňa pre tú pošetilosť!?

RUŽENKA: Ako by som mohla! Však znáš, čo na tvoje otázky som ti dala v odpoveď! Či hádam by som teba i seba klamala? Tys — vravela som ti pravdivo — srdca môjho zvoleným junákom; od teba ma viac v živote už nič neodlúči, iba snáď ak nevernosťou zlomil bys sľub, abo bys zabudol, žes Slovenska synom a rod svoj zapredal.

JANKO (vášnivo): To nestane sa nikdy! (Objíme ju.) Ó, keby len prišla chvíľa, keď mojou, mojou na veky bych ťa nazvať mohol, a odviesť do domu ako ženičku! Keby sme už spolu ruka v ruke si snívali blaženosti raj! (Ruženka sa pritúli k nemu.) A preto Ruženka, ja ustálil sa, že dnes požiadam rodičov o ruku tvoju. Súhlasíš by tak sa stalo?

RUŽENKA: Ach, Janko, už od mamičky mojej chceš odtrhnúť ma spolovice? By som už pred svetom tebe náležala!

JANKO: Pred Bohom si už mojou, buď ňou aj pred svetom. A verím, že obdržím túto rúčku.

RUŽENKA: A ak nie?! (Náhle sa rozídu; Ruženka zase niečo napráva, Janko sadne na lavicu.) Preboha, prichodia rodičia i pozvaní hostia!

Predošlí, Fagová, Faga, Fula, Jakub, Fulová, Bačkor, Michal.

FAGOVÁ (ide popredu): Vstupujte priatelia do príbytku nášho! (Víta a usadzuje; sadajú.) Vitajte, susedka, vitajte tiež u nás! Ako nás to teší, že ste nami nepohrdli! (Posadajú, niektorí stoja.)

FAGA (stojí pri stole): Priatelia moji! Dal som vás povolať vo veľmi vážnej veci! Dal som vás povolať, aby oznámil vám, že nemala výsledku naša skromná žiadosť na biskupskom dvore, lebo nám poslali odpoveď, že žiadostiam našim vyhovieť nechcejú a chrám neposvätia, dokiaľ poslušnosťou k úradu duchovnému nevrátime sa znovu. A žiadajú, aby sme odstúpili od otca Hlinku; vraj len tak bude zhoda medzi nami! Povedzte mi teda, čože máme robiť, aby dielo sväté ku skončeniu prišlo?!

BAČKOR (vstane): Čože, už budeme toľko prosiť chodiť? I tak čelom múr neprerazíme; preto ja radím: poslúchnuť to, čo oni nám kážu. Veď sú oni vrchnosť naša a sám Boh káže, vrchnosti aby sme poddaní vždy boli.

JANKO: Ale i tá vrchnosť má znať svoje medze a nie ku zlému privodiť tých, ktorí jej k správe ustanovení sú. I nad snahou vrchnosti stojí ľudu vôľa, a tú poslúchnuť i vrchnosť musí! Preto, keď so vzdorom idú nám v ústrety, aj my si zastaňme tvrdo za svoju vec!

JAKUB: Ako národ izraelský v čas nebezpečenstva zhromaždil sa vôkol chrámu svojho a bránil si ho proti útokom nepriateľov, tak učiníme aj my. Ruka poškvrnená nesmie naň obeť posvätenia priniesť!

FULA: Tak, máte pravdu! Nesmie priniesť!

BAČKOR: Ale však vidíte, že k ničomu tak neprídeme. Už koľko sme chodili a koľko písali! A či aký výsledok to malo? Aj svetské vrchnosti krivým okom na nás hľadia!

MICHAL: To len preto, že vy nás udávate a tak ich priazeň pre seba hľadáte!

FULA: Tak je, tak, Bačkor! Lepšie by si robil, keby si s nami držal!

BAČKOR: Ja len dobre chcem našej obci! Však som tu predsa senátorom a i vám radím, aby ste v pokoji vrchnosť poslúchli, lebo so vzdorom k cieľu neprídeme.

FULA: Bol si aj dnes za úradmi a tí ťa poslali k nám nás nahovárať! Ale prostredníctvo tvoje je nám nie potrebné.

JANKO: Som síce vekom ešte vám nie rovný, ale myslím, že slovo preriecť mi dovolíte! Pozrite na dlane svoje. Koľké tam mozole! A tie mozole vy na chrám ten ste poznášali! Nie krajciare, ani nie zlatky, ale stovky poodtrhávali ste si z majetkov a dali ste na cieľ ten. Od základu, až po kríž, to všetko je z vašeho, to všetko krvopotne ste si poskladali! Kde boli tie vrchnosti vtedy? Či dali nám len halier na ten kostol?

FULA: Ver’ ani krajciara!

JANKO: A pán biskup, prečo nepredchádzal pomocou prvý?! A teraz nám chce rozkazovať. A my by sme mali otca Hlinku vynechať? Povedzte na čisté duše svoje, či by bol ten kostol postavený býval, keby jeho nebolo; keby nebol dňom, nocou pracoval, povzbudzoval, zhromažďoval, od dobrých ľudí pomoci vymáhal!? A my by sme mu tak mali platiť, my jeho vynechať?!

VIACERÍ (skríknu): Nie! Nikdy nevynecháme!

JANKO: Či na toľko by sme sa pozabudli, či tak mizerní ľudia by sme boli, aby sme nevďakom platili?!

BAČKOR (s hnevom): Ty si ešte malý pán, nemusíš tak kričať!

FULA: Má Janko pravdu! Nevďačnými nebudeme!

JANKO: A preto, keď oni nám odkazujú, že s Hlinkom nesvätia, my im odkážeme, že bez Hlinku nesvätíme.

BAČKOR (vstane a zberá sa preč): Tak nič nezvediete. Ale vidím, že slovo chlapčiska mladého má viacej výsluchu, než dobrá rada moja, vzdialim sa, bo s ním sa dohadovať nejdem. (Preč s hnevom.)

MICHAL: Šťastlivú cestu až k pánu slúžnemu!

JANKO: Zasadíme sa, aby vôľa naša predsa zvíťazila. Ale so zradcami ako je Bačkor priateliť sa nesmieme!

FAGA: Ja viacej ruky na zdravenie mu nedám. Smutné je to poblúdenie, keď vlastníkov svojich zapredáva!

JAKUB: A nás všetkých vyháňa z nášho vlastníctva. Lebo už tak je to s nami, že ani vo vlastnom dome nebudeme istí!

JANKO: Áno, vo svojom vlastnom už nie sme doma; ale ako cudzinci sme považovaní na dedovizni otcov a dedov našich! Či nevidíte a nebadáte, že proti Slovákovi všetko je dovolené; či nevidíte a neslýchate, ako nám odcudzujú školy a tupia jazyk Bohom nám daný, ako preháňajú, tupia a žalárujú vodcov našich; ich duševne ubíjajú a k mlčaniu nútia, aby sme tak aj my hlasu nepočujúc, otrokmi nemými zostali! Zajac ten v poli a srna v lesoch istejší sú si životom, než Slovák slobodou. Oj, kruté to časy zavládli nad nami! A tu treba svornosť a skalotvrdá vôľa; len na týchto dvoch sa zlomí panstvo vrahov našich! (Klopanie na dvere.)

Predošlí, Hlinka (vstúpi, všetci povstanú z miest a udivene, prekvapene hľadia na neho.)

HLINKA: Pochválen buď pán Ježiš Kristus!

VŠETCI: Až naveky amen. (Ruženka, Fagová, Fulová i viacerí idú mu ruku bozkať.)

FAGA (radostne): Otče velebný, ako?! Vy tu medzi nami?!

HLINKA: Áno, medzi vami, deti moje! Priateľom podarilo sa vyslobodiť ma z väzenia, do ktorého ma nespravedlivo vsadili a tak od vás odlúčiť chceli, aby tým lepšie zdarili sa ich plány! No, ja myslím, že vy verní zostali ste sebe a neochabujete v pozdvihnutom boji!

FULA: Nie! S čistým srdcom vravím, ba čo viacej, ešte utužení sme, sťa oceľová reťaz! A teraz pod vaším vodcovstvom, verím, že aj zvíťazíme.

HLINKA: Oj, rád by som zase postavil sa na čelo boja, ale žiaľ mi, priatelia, že s vami nezotrvám. Ja rozlúčiť som prišiel sa dnes s vami.

VŠETCI (prekvapene): Ako, azda by ste nás opustili?

JANKO: Nemožná to vec!

HLINKA: Áno, opustím vás, lebo musím, ale len na čas! Potom tým radostnejšie bude naše zhľadanie. Idem do Prahy a ku bratom do Čiech a Moravy, tam srdciam, čo nás porozumejú vyžalovať krivdy naše a prijať posilu k ďalšiemu boju! Oj, duše moje, ja viem, že tam majú pre nás slová ľútosti, viem, že tam bijú srdcia, čo nad krivdou našou nielenže, slzy vyronia, ale i k žertve hotové sú; viem, že tam junáckym zápalom horia duše za vec našu svätú a preto idem, nech zvedia, ako trpia bratia ich pod Tatrami. Hoj, viem, že namárno klopať tam nebudem.

JANKO: A kedyže zase vrátite sa k nám?!

FAGA: Nám clivo tu bude bez vás.

HLINKA: Neviem a nemôžem na otázku tvoju, Janko, odpoveď dať. Som teraz vyhnancom, ktorý po svete sa túlať musí. V povolaní ma pretrhli, k oltáru svätému ma nepripustia a bez práce byť, to nevydržím. Mne práce treba! Ja posvätil som život povolaniu môjmu: ja slúžil Bohu, i cirkvi svätej vždycky so šľachetným zápalom; ja z tej duše ľúbil som a ľúbim vás, ľud môj — a to mojím hriechom, to moja vina, pre ktorú ma honia a hania, ako zločinca! No vzdor tomu i v tej nevôli ja vlasti i národu, Bohu i cirkvi mojej verným synom zostávam. Príde čas, príde, verím, že porozumieme sa; potom tým sladšie bude mi zadosťučinenie. — Ale súri mi čas krátky, preto zbohom bratia moji; majte ma v pamäti. (Podáva ruku všetkým a lúči sa.)

JANKO: Velebný otče. Vy odchádzate a dlho snáď vás neuvidíme. Preto mám prosbu k vám a verím, že tajnej službe mojej vyhoviete. Hľa, tu zaľúbil som si Ruženku a ona prijala môj sľub manželstva. Nuž, buďte mi prostredníkom prímluvou u jej rodičov a ak dostanem jej ruku, buďte svedkom a žehnateľom nášho zasnúbenia.

HLINKA: Slyším, Janko v radosti slova, žiadosť tvoju; aj oddávna už myslím, že jeden druhému Bohom ste súdení! Čo ale vy, priateľ náš milý, na to poviete?

FAGA: Ja vďačne prijímam teba Janko za syna, bo viem, že šťastným urobíš moje drahé dieťa. (Fagová i Ruženka plačú; Janko, Ruženka kľaknú pred rodičmi, ktorí žehnajúc ich, kladú im ruky na hlavy.) Usilujte sa vždy po vôli božej chodiť a Boh požehná vás, ako aj ja vás žehnám teraz. (Janko a Ruženka vstanú. Ruženka objíme si mať, ostatní blahoprajú.)

HLINKA: Pri lúčení tomto mojom smutnom, predsa hľa, lúč radosti svieti! Som svedkom, Janko i Ruženka, vašeho oddania. Ja z mojej strany vás pozdravujem a žehnám. Láska tá, ktorá teraz srdcia vaše viaže, nikdy nech nechladne, ale rozmáha sa. Žite blažene, národu svojmu život váš posväcujte a na deň tento vždy s radosťou rozpomínať sa budete. Zbohom teda aj vám, snúbenci blažení, do videnia! (odchodí.)

JANKO: Dovidenia, zbohom! Keď vrátite sa potom, otče velebný, pred oltárom už v chráme našom oddáte nás spolu a zviažete zväzkom manželským!

HLINKA: To v rukách Božích je, syn môj Janko! Ale Boh azda dá dožiť i toho dňa radosti!

VŠETCI: Zbohom, otče velebný!

JANKO: Pozdravujte i v našom mene bratov našich, Čechov a Moravanov a im povedzte, aby spomenuli si v slobodnom lete svojom na ujarmený národ náš! Zbohom, zbohom.

(Vospolné lúčenie, podávanie rúk, všetci vyprevadia Hlinku až von z izby.)

Janko, Ruženka (stoja v objatí.)

JANKO: Aká blaženosť víri mi dušou, srdcom! Ruženka! Mojou menujem ťa; moja si pred Bohom i svetom!

RUŽENKA: Tvoja, Janko, naveky!

JANKO: Teraz stonásobnou pružnosťou sa vrhnem do boja, bych splnil sľub daný pred oltárom chrámu našeho a pred otcom Hlinkom zložím ti prísahu manželskej vernosti. Hor sa, drahá, do boja!

(Opona spadne.)