Zlatý fond > Diela > Na mylných cestách


E-mail (povinné):

Anton Bielek:
Na mylných cestách

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Peter Kašper, Zuzana Babjaková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 81 čitateľov


 

1

Hana Balejová nestačila ani putne zložiť, čo bežala do komory. Handrár pískal už pred oblokom a gazdiné nerady zameškajú príležitosť, aby si mohli zadovážiť ihiel, nití a podobných do domácnosti potrebných maličkostí. Skrútila do uzla handier a vybehla von. Handrlák už zašiel za dom. Dala si ruku nad oči, volala:

„Hej, počujete?“

Šuhaj sa obrátil, podhodil batoh na pleci, pustil píšťalku, priviazanú na remienku o kapsu.

„Máte ihly?“

„Oj, mám gazdinka, čoby nemal. V oleji kalené, svietia ako striebro.“

„A ako vás volajú?“

„Jozefom — gazdinka.“

„A odkiaľ ste?“

„Z Brvníšť.“

„Čo mi dáte za toto?“ a ukazovala na batoh.

„Hm, neviem, ukážte, čo oko uvidí, srdce uverí.“

„Pozrite si; pol roka som ich zbierala.“

„No, dám vám ihiel a nití.“

„No, to snáď za taký batoh. Samá priadza. Na letáky vám ich pokúpia.“

„Tak, keby to bolo ako prv. Ale teraz vám i z dreva papieru narobia. Handra neplatí…“

„Ja, čoby nie. Musíte sa len popraviť. Šnôrky potrebujem a stužka sa tiež zíde dievčaťu do vlasov.“

„Keby mohol.“

„Príde druhý, dá.“

Medzi rečou prišli na dvor i deti a obstanúc matku, dívali sa raz na handrára, raz na truhličku, naplnenú bielymi a žltými obrúčkami, ihlicami, gombičkami a bohvie ešte čím. Jednánka trvala, handrár musel povoliť, vyberal ihly, čítal ich na dlani a dával gazdinej, potom vybalil z papiera šnúrky a meral na palici, na ktorej mal vrúbikom naznačený ríf.

„Tak,“ prisviedčala gazdiná; potom doložila: „nenaťahujte tú tkanicu. Pripusťte, aby nám konope narástli. Z čoho vám handier narobíme…“ a zvíjala do klbka tenkú šnôrku.

Keď bola kúpa prevedená, Hana zobrala veci a riekla:

„Vidíte, koľký to batoh za pletku ste kúpili!“

„Veru, mnoho tovaru, málo peňazí…“

„Hľa, veru nemáte krivdy.“

„Nezarobím, gazdinka, ani pod necheť. Je vám to škaredé remeslo. Nachodíš sa, natlčieš nôh a nevieš začo. Kedysi to lepšie platilo.“ Potom obrátil sa k deťom, ktoré túžobne hľadeli na otvorenú kasničku, a hovoril:

„Aj vy by ste chceli, čo? No dám vám pre druhý raz. Pán boh požehná.“ A nastrkol im na prst po prstienku.

Gazdiná zvrtla sa a vyniesla mu hrnček mlieka. Šuhajovi zasmiala sa tvár.

„Okoštujte z nášho.“

„Zaplať pán boh. Dobre sa vám darí?“

„Chvalabohu, pri chudobe. Len aby spŕchlo, čo by paše pribudlo.“

Večer zatým sa blížil. Slnko sadlo na horu, povetrie začalo vlhnúť. Nad dedinou rozostrel sa modravý kúr, chladivý vetrík tiahol od hôr, statok vracal sa z paše domov a gazdiné obracali sa okolo večerných prác.

Deti ešte bavili sa vonku a obdivovali lesklé sklo v prstienkoch zapravené. Hana bola už v izbe, volala na deti:

„Janko, zabehni po raždie, treba už oheň rozložiť. A ty, Mariška, naškrabeš zemiakov, nemáme ku kapuste. Otec prídu čochvíľa. Ja idem po plátno.“

Vyšla potom na dvor, odtiaľ ku potôčiku, kde na pažiti mala priadzu vystretú. Zobrala, vrátila sa, podojila kravu a rozložila oheň.

Deti sadli na prípecok a dívali sa, ako sa strojí večera. Ich buclaté, zdravé líčka, očervenené teplom, vyzerali zdravo. Izbica osvetlená žiarom ohníka vyzerala čisto, príjemne. Deti pomaly počali podriemkávať a kľuckať.

„Už by ste spali, no dočkajte, hneď vám dám večeru. Nemusíte ani otca vyčkať.“

A pohladila ich a posadila bližšie ku stene, aby nespadli. Potom odstavila hrnce, nakŕmila deti, pomodlila sa s nimi, prežehnala ich a uložila.

„No tak, teraz spite, aby ste ráno včas mohli vstať.“ O chvíľu bolo počuť jednotvárne dýchanie malých. Hana sadla ku stolu, vzala starú bielizeň a pozerala, kde čo treba zalátať. Kedy-tedy podvihla hlavu a načúvala, či muž nejde. Mal už tu byť. Zasa sa snáď zastavil v krčme. A cez jej tvár preletela chmúra, ale znova dala sa do šitia a šila, akoby chcela zlé myšlienky zahnať. Lampička v izbe blikotala slabo, pahreba hasla, v kútoch bolo pritma a v tej samote akoby sa clivota rodila. Smutné myšlienky obstali jej hlavu, starosti rojili sa mladej žene pred očami, a ten život zdal sa jej taký smutný. Občas pozrela na deti, potom zas sadla ku stolu a šila ďalej.

Už bolo hodne na večer, keď prišiel muž. Zhodil pílu v pitvore, sekeru odložil do kúta a vstúpil do izby. Išiel krokom strmým. Hana vstala, odložila šitie a spýtala sa:

„Nemožno ťa dočkať, kde si toľko?“

„Zastavili sme sa u Jakuba,“ odpovedal muž vyhýbavo.

„Ondrej, daj pozor,“ hovorila žena chladno, „v dome niet ničoho, bolo toho už dosť. Mysli ďalej od nosa.“

Muž sa obrátil a prudko skočil jej do reči:

„A čo ti zas chýba, daj mi radšej večeru.“

„Mne nechýba nič, a keď i, strpím. Ale pozri,“ ukázala na deti, „tým treba mnoho,“ odvetila Hana ticho, odmerane, a ten jej hlas bol taký chladný, cudzí, že ťažko ho bolo počuť. Ondrej sa zadíval, seklo v ňom, nevedel, čo urobiť, či sa pustiť do hádky, či zmraštiť čelo a udusiť v sebe nevôľu. Díval sa koso na ženu, keď išla k prípecku po večeru. Napodiv jej tvár bola tichá, nebolo na nej ani znáčku vzrušenia, hnevu, nespokojnosti. Iba ten chladný výzor bolo znať na nej. Bez slova prisadla a šila ďalej. Muž položil si na roh stola jedenie a večeral. Chutilo mu. Celý deň v hore, v tvrdej práci, a žena, keď zájde s kamarátmi na občerstvenie, ešte mu výčitky činí. Snáď nezaslúži? I bol presvedčený, že mu krivdí, že nemá práva mu to povedať. Bol by jej to rád povedal, ale nedalo sa. Hana bez slova sedela a šila ďalej. Neskôr znovu začali sa rozprávať, no hovorili iba o všedných veciach, žena opatrne vyhýbala všetkému, čo by mohlo vyzvať spor. Ondrej pojedol, posedel, a potom mrzutý, neuspokojený odobral sa spať.




Anton Bielek

— prozaik, publicista, učiteľ, zakladateľ a vydavateľ Ľudových novín, po emigrácii redaktor slovenských novín v Amerike Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.