ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Minuli tri mesiace. Milostivý biskup zhliadol na chudobu Ondrejovu a prítulnosť drobných detí k Hane, ktorú siroty ľúbili ako matku, udelil dišpenzáciu od prekážky švagrovstva. Hana už bola ženou Ondrejovou. Svet prestal rozprávať o vdovcovi, ktorý sa oženil, a o neveste, ktorá sa vzala na troje detí. Starosti a každodenné práce zaujali novú rodinu a deň za dňom plynul všedne. Ondrej iba čo doma prenocoval. Celý deň bol v horách pri dreve a mladej žene od roboty iba čo svitalo, mrkalo, toľko mala na hlave.

Slnko už osušilo rosu, keď Ondrej s kosou vrátil sa domov. Kosil lúku nad domom. Raňajky už boli na stole. Pojedol a náhlil sa za kamarátmi.

„Obed musíš doniesť za mnou, Hana,“ hovoril Ondrej v náhlivosti, „budeme na Rokli.“

„A ideš rovno?“

„Nie, stavím sa u Takanca, ak by ho ešte doma stihol.“

Vonku bolo už živo. Gazdiné prestierali pri potoku plátno, húsky sa pásli po kameňoch, ľudia išli po robote, záprahy tiahli do poľa. Na lúkách v záplave slnečnej skveli sa tráviny, kvety a od hôr vial chlad.

Hana dosť skoro vžila sa do svojho povolania. Pravda, nebolo v jej novom domove tej duševnej zhody, toho srdečného tepla, ktoré manželstvu dodáva opravdivého posvätenia. Tá nemá výčitka na jej tvári, ktorá Ondrejovi už toľkokrát vôľu pokazila, duševného mieru ho pozbavovala, ktorá mu bola akoby živou výčitkou za jeho slabosti, vždy mu bola pred očami. Pravda, tieto protivy nezachádzali do krajnosti. Vyjmúc nezhôd, ktoré obyčajne zapríčinili Ondrejove krčmové vychádzky, žili ticho, pravda, každý pre seba, v medziach nutnosti, ktoré im spoločné záujmy vyznačili.

Ondrej rýchlym krokom poberal sa do hory. Stavil sa u kamaráta, no už ho nenašiel doma. Išiel za ním, aby ho dohonil. Zazrúc ho pod horou, volal. Druh dočkal.

„Čo tak neskoro?“

„Kosil som lúku, pribavil som sa. A ty?“

„Ja idem k horárovi. Dočkal som radšej doma, aby som nemusel vyčkávať, kým vstane.“

„Ideš o šlóg.“^[1]

„Nu, máme spolu zasiať pohánku.“

„Veru i ja musím kedysi k nemu. Máme tam ešte za plavenie.“

Dolinka sa úžila a krútila sa napravo. Odraziac sa od kamaráta, stúpal hore chodníkom k Rokli. Jeho plecnatá postava nachýlila sa vpred. Často sňal klobúk a utieral si znoj. Bol zamyslený. Prišlo mu na um, že to, čo vyrobí, nevystačí na prednovie. Keď Hana prišla za ním s obedom, ukázal jej, kde nabrať trávy, a keď si oddýchol, mal sa do roboty. Pomaly prichádzal večer. Robotníci zobrali sa domov. Blížiac sa k dedine, jeden po druhom odrážali sa chodníčkami domov, Ondrej dosť skoro išiel sám. Bolo sa už dobre zmrklo. Ustatý v myšlienkach kráčal. Ani nespozoroval, že ide okolo neho žena.

„Ľaľa, aký je pyšný, ani sa na človeka neobzrie.“

Zdvihol hlavu; prihrbená, o palicu opretá stála pred ním Katrena Boncovie.

Ondrej postál; od zbehnutých nahováračiek nevidel starú Katrenu. Bol by radšej neviem čo opustil, ako sa mal s ňou zísť. Bude mu zaiste vyčitovať levity. A teraz práve je taký, že by ho ani na tri vozy nezobral. Katrena pristúpila bližšie a pýtala sa:

„No, akože je, mladý ženáč?“

„A ako má byť?“

„Ja som myslela, že si budeš aspoň pohvizdovať. Mladá žena, nedávno sobáš… a ty taký akýsi zamyslený…“

„Aká ste prajná… čo idem z veselia?“

„Tak z veselia nechodia, vezú sa. A ako sa ti vydarila mladá žena?“

Ondrejovi na túto otázku akoby pred zrakom preletel ten chladný, nevšímavý výzor ženinej tváre. Po chvíľke povedal:

„No vidím, prajete mi, keď sa tak dopytujete. Dobre, chvalabohu.“

„Hm,“ krútila hlavou stará a ostrý úsmev zahral jej na tvári, „akosi neskoro odpovedáš… no veď len aby tak bolo.“

„Hneváte sa, že som vás neposlúchol, no muselo to už tak byť…“

„Oj nie, čo by tam. Ja stará už len bochník chleba a pomodliť sa pánu bohu. Ale vieš, keď má človek uši… počuje.“

„Čo?“ skríkol Ondrej.

„No, no, len nekrič. Čo my starí ani nič počuť nesmieme?“ vpadla mu do reči Katrena. „Zapchaj ľuďom ústa a bude…“

„Nie, vy nebudete utŕhať,“ kričal Ondrej, „musíte povedať. Nebudem vám zapchávať ústa…“

„Ľaľa, ako sa rozsršil, keby sa ťa mal kto báť. To ešte, budeš ma biť, čo? A just ti poviem, aby si nemyslel! Hej, keby mohla, zaspievala by ti, vieš tú:

A Katrena zas urobila krok a dívala sa ohromenému Ondrejovi do očí.

„Hahaha, vidíš, ako sa dívaš. Myslíš, že sa ťa kto zľakne…“ Ale potom hodila hlavou a riekla, akoby sa bola o lanskom snehu vyprávala.

„Ale ja tu s tebou krákorím a doma budú čakať. No nič to… tak, môj milý. Povedala som ti: Ondrej, neondej. Čo si chytil, to si drž. Ak chceš, ešte sa porozprávam s tebou o tom.“

Katrena už odkuľhala a Ondrej stál ešte vždy ako pribitý. Ten smiech, tie pichľavé oči, tá zhrbená postava! A ešte mu hovorí, že sa s ním pozhovára! Čo to len môže byť. To nie je možné, aby Hana… Zlosť a závisť z nej, chce sa pomstiť, že som Francu tak nechal. I zrýchlil krok, akoby chcel utiecť pred zlými myšlienkami. Ale darmo. Utekali za ním, vrývali sa mu do srdca. „Mladá žena, starý muž,“ opakoval si nechtiac sípavé slová stareny a Hana, ten chladný, nevšímavý výzor jej tváre, zjavila sa mu pred zrakom a rozmnožovala trpkosť v jeho srdci.

Strmo vstúpil do izby. Žena práve dohotúvala večeru.

„Najlepšie si prišiel,“ hovorila, „deti, poďte, povečeriame.“

Sadli si ku stolu. Ondrej sotvaže sa dotkol jedla. Vstal potom od stola, nepovedal slova, vyšiel von. O chvíľu sa vrátil a vystruhoval lyžičky. Bolo mu v tej izbe ako cudziemu. Hana bola okolo detí, líhali si. ,Iba čo sa s deťmi mazne,‘ myslel, ,o mňa sa ani neozrie, ani nepozrie na mňa.‘ Tá chladnosť, ktorá predtým nemilo ho mala, teraz ho zrovna pichala, popudzovala.

Od rozhovoru so starou Boncovie premenilo sa mnoho v tichej chalúpke. Ten inokedy dobrý, poddajný Ondrej stal sa mrzutý, prudký. Zvady, pohoršovania a vystávanie z domu boli na rade. Hana s ťažkou obavou pozorovala túto zmenu. A prišlo to všetko tak náhle, neočakávane, že nevedela si vysvetliť, čo sa s Ondrejom stalo. Ba on sám nevedel, čo sa s ním robí. Raz by sa bol päsťou utĺkol, zas bol smutný, zvadlivý. Ani nevedel sám, čo robí. Tu vrátil sa nečakane z práce, večerom, keď sa navracal z práce, pozoroval oblokom, čo mu žena robí, či nieto druhého v izbe a zas robil si výčitky, že jej krivdí, ale červ podozrenia ho premohl, on kráčal nastúpenou cestou, prechádzal všetky stupnice utrpenia, podľahol; a nové zachádzky do krčmy, nedostatok, ťažké položenie uplakanej ženy, búrlivé výstupy v rodine stali sa každodennými.

Šťastie ešte, že Hana našla koľko-toľko úľavy v deťoch, ktoré prilipli k nej celou dušou, našli v nej to, čo sa sirotám málokedy podarí nájsť: dobrú matku. V tomto ťažkom položení vliekol sa deň za dňom. Ondrej prichádzal domov večer. Raz nenašiel ženy doma, deti hrali sa na priedomí. „Kde je mamka?“ pýtal sa. Reč jeho bola zdurná, že deti strachom pozreli naňho. Spamätal sa, opýtal sa druhý raz.

„Išla do dediny.“

Zobral sa za ňou, no hneď sa vrátil. Založil oheň, pristavil večeru, a keď žena prišla, skríkol:

„Kade chodíš?“

Hana zdvihla oči. Hlas mužov hnevlivý, tvár preblednutá. ,Čo je mu zasa,‘ pýtala sa v duchu. Odpovedala ticho:

„Bola som u sesternice.“

„Večer sa nemusí chodiť po sesterniciach. Večer sedávajú poriadne ženy doma.“

„Čo sa ti robí?“

Ale on neodpovedal, hnev zatajil mu reč, iba divo pozrel na ženu, že sa jej strachom nohy podlamovali. ,Šalie, nie je pri rozume,‘ myslela rozčúlením, žiaľom sa trasúc. Hnev i bolesť zápasili o ňu. Zblednutá pozrela na muža. Potom vyšla von a pustila sa do usedavého plaču.

Ondrej nehľadal príležitosť zhovárať sa so ženou. Bol málovravný, mlčal a dusil v sebe všetko. Žrali ho hrozné pochybnosti. Rozmýšľal, ako by mohol byť osamote s Katrenou Boncovie a dozvedel sa, čo o jeho žene vie. V dome panoval pomer hnevlivý; Ondrej kedy len mohol, utekal von z domu. Zastal obyčajne v krčme medzi kamarátmi a prepil tam do posledného grajciara všetko. Raz, bol už večer, keď sa vracal domov. Bolo mesačno, keď išiel. Ľudia v húfoch sedeli pred domami, alebo stáli na ceste. Zakrútil bočnou cestičkou, aby ho nikto nevidel. Za najbližším domom zhliadol ženskú vychádzať na cestu. Pozrie, stará Boncovie pokuľhávala pred ním. Zrýchlil krok, volal:

„Pochválen Pán Ježiš Kristus: odkiaľ, krstná mamka?“

„Ľaľa, kde ho človek vidí; naveky amen,“ postála a hovorila Katrena, „odkiaľ?“

„Bol som trochu medzi svetom; a vy?“

„Ja len tak, vieš, ako starý človek, u dobrých ľudí.“

„Čo nového v dedine?“

„A čo by taký lazár vedel ako ja. A potom vieš, čo by som i vedela, nepovedala by som ti, tebe sa moje reči neľúbia.“

„Tak, keď hovoríte také, akoby ste sa nad ľudským nešťastím radovali…“

„Chceš povedať, že hovorím pravdu.“

„A toť ste tiež pravdu povedali…“

„Ja, hm, synak, ako chceš. Veď ja som ti nepovedala ani za máčny máčik.“

„Veď nie a nablížili ste sa mi dosť.“

„Tebe? Čo ja mám s tebou?“

„Nu, teda žene; to je jedno.“

„Keď som ťa varovala?“

„Tak, varovala. Počali ste na ňu to najhoršie. Je vám radosť, keď môžete pichať. Keď máte čo, povedzte rovno. Ale nie klebety roznášať!“

„Hneď som vedela, že to tak bude,“ smiala sa Katrena a podoprela sa na palicu. „No neboj sa, nepoviem ti už nič. Keď klebety, nuž klebety.“

„To ja viem, vás na takom kolese krútili. Podpichnete, hriech spravíte a potom sa smejete ľuďom.“

„Vidíš ho, ako káže! A čo si chcel odo mňa vedieť?“

„Ja,“ hovoril Ondrej pomätene, „nič. Len to, že keď viete na moju ženu čo, aby ste to rovno povedali. Podkúšate ani zlý duch, hanbite sa!“

Starej sa zablesklo v očiach. Postála, prikrčila sa a tak kričala:

„Podkúšam, ale ja podkúšam. Joj, nikdy nevyhnutnej veci! To mne ty povieš, starej žene. Ty mňa budeš pre tvoju ženu kunírovať?“

Prestala hovoriť, dýchala prudko. Potom zatíchla na chvíľu a dodala:

„Nuž, keď myslíš, nejdem sa s tebou doháňať. Nech ti je.“

„Já, to by ja videl. Ani z miesta sa nehnete, kým nepoviete všetko,“ zvolal rozjedený Ondrej, bojac sa, že Boncová mu ujde.

„Ľaľa, Ondrejkovatý, myslíš, že sa ťa zľaknem? Na mne si budeš jed vylievať preto, že tvoja žena je záletnica. To ako to. Stála som už pred inakšími ľuďmi a tu som. Podkúšam, klebetím. Darmo, pozde, milý drozde! Mal si sa nešalieť, starigáň! Tak je, my všetci sme slepí, my zahovárame, i tí, čo sa ti za chrbtom smejú, zahovárajú.“

Starej blčala z tváre škodoradosť. Ondrej stál, nevedel slova povedať.

„A čo sa nazdáš, že nikto nemá oči? Nevidí svet tvoju ženu večerami do dediny? Čo tam chce? Vieš, kam chodí?“

„Nehučte, čo pre vás ani k sesternici nesmie ísť?“

„Ba, k bratrancovi, tak, k bratrancovi. K sesternici sa ide a bratranec od susedov hybaj poza ploty do schôdzky. Ale ani nazdať sa nesmieš, už je zle. Povedz pravdu, prebijú ti hlavu. Tak je to, keď sa človek na staré dni zblázni. Rozumej, ak môžeš. Mal si slúchnuť, teraz už ti je neskoro.“

A stará nechajúc omráčeného Ondreja samého, odhapkala preč.

Tento stál, nevedel sa spamätať. Akoby mu kameň do pŕs hodil. Vedel, že Hana častejšie zachádzala k sesternici, ale že by tam chodila za cieľom hriešnym, o tom sa mu nesnívalo. Počul síce, keď ešte bol vdovcom, že Hanu chcel sesternicin sused Pažitný, ale že by ona teraz kvôli nemu ta chodila, to sa mu ani vo sne nepozdalo. V stave veľkého vzrušenia utekal domov, chcel všetko vedieť, chcel bohviečo urobiť. Ovesil hlavu. Tie posmešné slová „starigáň“ hučali mu v ušiach, akoby hranami zvonil. Ťažkým krokom vysilený dostal sa domov, sadol za stôl a položil ťažkú hlavu do dlaní.

Hana prišla práve z maštale. Dala večeru a uložila deti.

„Ondrej, zajtra mala by som do mesta.“

Muž hodil hlavou, neodpovedal.

„Treba deťom na košieľky, sú vydraté.“

„Nenie peňazí.“

„Mám čosi z jarných prác uložené,“ zahovárala žena. „Navarím včasráno obed a pôjdem. Či mi prídeš naproti?“

Ondrej zostal ráno sám. Pozrel, či sú kľúče od komory v stole, nakukol do maštale, opatril húsatá, potom sa obliekal, sadol na prah a fajčil. Rozmýšľal, čo žena myslela pod tým, keď sa ho pýtala, či príde proti nim? „Vyzvedala sa. Chce vedieť ako spiatky. No prídeme tomu na šľak.“ A akoby ho dačo poštiplo, zas zostával popudlivým, v hlave sa mu rojilo podozrenie a ubíjalo rozsudok. Nevedel sa dočkať večera. Išiel k ženinej sesternici a pýtal sa:

„Doma ste?“

„Doma, Zuzka išla na púť.“

„Ozaj?“

„Vybrala sa i s Hankou. I Pažitný išiel s nimi.“

Ondreja akoby varenou vodou oblial; teraz mu v hlave svitlo, prečo sa ho žena pýtala, či im príde naproti. Aby mu nevyčítali z tváre, čo v ňom vrie, obrátil sa rýchle a išiel preč. ,A múdro si to navliekla. Vzala Zuzku i deti, aby to oči ľuďom tak nevykálalo. No, ale bude to lepšie tak. Aspoň sa skôr dopátram pravdy. Bude všetkému koniec. Načo je i taký život!‘ hučal si v zúfalstve a vliekol sa smutne domov. ,Áno, pôjdem, musím zvedieť, čo sa mi robí za chrbtom!‘ A sotva slnko zašlo, za vrchy, zamkol domec a išiel.