Zlatý fond > Diela > Trenčiansky Matúš


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Trenčiansky Matúš

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Katarína Mrázková, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Erika Majtánová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 73 čitateľov

Úvod


Cuncta trahit secum vertitque
volubile tempus,
nec patitur certa currere
puemque via.
Matthaeus de Chák[1]

Pre obnovenie a oživenie slávnej pamiatky našich hrdinov v národe slovenskom rozprávať vám idem, drahí rodáci moji, o najslávnejšom, no bohužiaľ i poslednom bohatierovi uhorského Slovenstva — o Trenčianskom Matúšovi. Nakoľko budú stačiť moje vedomosti o vtedajšom veku a spisovateľská schopnosť, sprítomním vám v zábavnom síce, ale na číročistej historickej pravde a na logike udalostí osnovanom líčení drievnych dejín Matúšovu dumu, vrchol jeho slávy a úžasný jeho pád, aby ste tak uvideli a spoznali tú priepasť bied, do ktorej bol s Matúšovým pádom slovenský národ vsotený. — Lebo keď ho pripravili o samosprávu a samostatnosť, olúpili o plody viacstoročnej činnosti, poviazali na nohách i rukách, odňali mu i len možnosť vzmužiť sa, vzchopiť sa a zotaviť sa, takže napokon, keď udusili v ňom už všetku národnú hrdosť, keď ho pripravili o všetky národné práva, musel sa stať povrheľom tohto sveta, ba politickým popolvárom i vo vlastnej domovine.

Sú Slováci, ktorí už ani neveria, že by ten terajší národ ,valachov, pltníkov, drotárov a drevorubačov‘ bol mal snáď i nejaký vznešenejší zástoj v dejepise našej milej uhorskej vlasti. A sú Slováci, ktorí už ani neveria, že by určenie slovenského národa od nepamäti sveta bolo bývalo iné ako večná služba a otroctvo! — Vidíte, drahí rodáci moji, my už tak sme navykli na to naše odveké jarmo ducha, že si ho už ani nevšímame, ba mnohí z nás myslia, že to tak musí byť. Koža našej národnej hrdosti už tak otupela, zhrubla a zmozolovateľa, že šidlom treba do nej pichnúť, aby to do živého zasiahlo.

Oj, kedysi to celkom inak bolo!

Ten istý, teraz otupelý, hmotne i duševne zmorený národ, čo teraz tu tak biedne živorí s obťatými ratolesťami sily a zdaru, národ ako holý trup, ako zmŕtvený peň, ten istý národ bol kedysi jarý, bystrý, mohutný, slávny. Z jeho lona rozpriadali sa slávne deje, bohatierske skutky, zo stredu jeho prúdili idey s blahosľubným vplyvom na mohutný i mravný vývin človečenstva.

Akože je to teda, že o niekdajšej mohutnosti a sláve slovenského národa, o bohatierskych skutkoch jeho hrdinov dejepisci nášho veku tak zanovite mlčia, že o tom ani sám náš slovenský národ nevie? A ak to všetko vskutku tak bolo, ako to všetko zapadlo, ako to zaniklo?

Sú dejepisné pramene, ktoré obsahujú ojedinelé iskierky objasňujúce nám deje tých predávnych vekov, avšak slabé svetielka týchto, nám Slovákom prajných iskierok, od dávneho času dusí a tlmí kainovský požiar lži a klamu podpaľovaný zášťou neprajných nám dejepiscov, ktorí v slovenskom národe vidia len masu určenú od pravekov k službe cudzincom, ľud biedy a zbabelosti, ľud hany a manstva. Tak stavali dlhé veky naši neprajníci budovu uhorskej histórie, ku ktorej, bohužiaľ, ešte nejeden i z otcov a bratov našich pomáhal voziť tehly a skáľa. Nie div teda, keď sme nielen mlčali, lež v krátkozrakosti svojej ešte často i sami pomáhali stavať, že teraz už celý svet drží tú budovu za pravú a dobrú a za spoľahlivú skrýšu dejepisu. Pritom predsa je isté, že jej základom je lož, jej hlavnými múrmi klam, jej pokrovom krivda a násilie. Z toho teraz už asi vysvitá, aké veľké zásluhy pri budení národného povedomia majú tí vedomci naši, ako sú Sasinek, Záborský, Hostinský, Hložanský, Trenkus, Križko a iní, ktorí so smelým čelom a neúnavnou silou chytajú sa do rúcania tej teraz mohutnej budovy lži a krivdy, ktorí s nadobyčajnou horlivosťou snažne usilovne domáhajú sa tých malých, neprajníkmi našimi všemožne udusovaných iskierok, aby z nich rozžali vatru pravdy a spravodlivosti, ktorá prebudí, oživí a posilní národnú hrdosť a národné povedomie. Len jedno je, čo nás musí pri spomienke na veľké zásluhy týchto našich vedomcov prenesmierne bolieť a ňadrá naše hlbokým žiaľom naplňovať, a to je, že sám národ nie je vstave ešte ich prácu chápať a dostatočne oceniť, a my, inteligencia slovenská, nie sme vstave za tie veľké zásluhy sa im čo len skromne odslúžiť, tým menej opatriť im také nezávislé postavenie, v ktorom by sa mohli úplne posvätiť vede a národu a upravovať menovite našu študujúcu mládež na cestu historickej pravdy, dosiaľ tŕním a bodľačím zarastenú, dosiaľ tarasami lži a klamu zahatenú.

Ktože napríklad neučil sa z nás ako chlapec v školách, že roku 884 po Kristu hnuli sa chrabrí Maďari z Ázie, prišli k Dunaju, porazili kráľa Svätopluka, podmanili si Slovákov a založili uhorské kráľovstvo?

Či to naozaj tak bolo?

Aby i tí ctení čitatelia moji, ktorí sú v dejepise Uhorska menej zbehlí, mohli pochopiť zástoj Trenčianskeho Matúša, treba mi aspoň pár slovami spomenúť staršiu históriu Uhorska, s ktorou v nerozlučnej súvislosti stojí celé Matúšovo pôsobenie.

Svätopluk I., kráľ Veľkej Moravy, ktorý v Stolnom Belehrade dal bol okolo roku 892 svojej dŕžave vtedajším okolnostiam primeranú a na vôli národa osnovanú ústavu, zomrel 10. mája 894 a zanechal troch synov: Mojmíra, Svätoboja a Svätopluka II. Veľkomoravská dŕžava skladala sa za Svätoplukovho panovania z troch, na základe vyššie spomenutej ústavy úplne samostatných, len veľkňazovou čiže kráľovou osobou spojených marchií alebo okolí. Tieto tri okolia sa menovali:

1. Panónia medzi Dunajom, Ľutavou (Lajta) a Sávou, ktorej veľkniežacím sídlom bol Stolný Belehrad. Erb tejto marchie predstavoval sa štyrmi vodorovnými bielymi čiarami na červenom poli, ktoré vraj označovali Lajtu, Sávu, Dunaj a Tisu.

Tuná ešte len to poznamenávam, že časom sa iste preukáže, že to, čo pražský Kosmas o Velegrade píše, nevzťahuje sa na moravský Velehrad, ale na panónsky, čiže Stolný Belehrad.

2. Čiernouhorsko, skladajúce sa z kraja zatiského a časti Sedmohradska s kniežacím sídlom na Marušove, pozdejšie v Kniežacom (Gýlas) Belehrade (Gyula-Fehérvár). Erb tejto marchie bol ten istý, ktorý podnes užíva Sedmohradsko.

3. Bielouhorsko alebo terajšie Slovensko, medzi Tatrami a Dunajom až po Topľu, Tisu, Zaďvu z jednej a Moravu z druhej strany, s kniežacím sídlom v Nitre. Erb tejto marchie predstavoval sa jej hlavnými troma vrchmi (Tatra, Fatra, Matra) modrej farby so vztýčeným dvojkrížom na prostriedku v červenom poli.

Každá táto marchia alebo krajina mala svojho osobitného kňaza a to Marchia panónska veľkňaza, čiže kráľa, a druhé dve marchie údelných kňazov, ktorí skladali veľkňazovi údelnú prísahu (Wasalleneid). Každá marchia mala svoj osobitný zákonodarný sbor, svoje vlastné zákony, vojsko, hrady, váhy, miery, peniaze atď.

Starý kráľ Svätopluk nasledovne podelil tieto tri marchie na základe ústavy vydanej v Stolnom Belehrade roku 892 medzi svojich troch synov, ktorých všetkých rovnako miloval a preto žiadnemu z nich nechcel ukrivdiť: veľkňaz Mojmír dostal Panóniu, údelný kňaz Svätoboj dostal Čiernouhorsko a najmladší syn údelný kňaz Svätopluk dostal Bielouhorsko, čiže naše terajšie Slovensko. Títo traja bratia, ako je známe, nebárs sa znášali, a preto ich otec ešte i na smrteľnej posteli napomínal k zhode a svornosti, aby boli ako nezlomná viazanica prútov. Avšak sotva zažmúril otec oči, bratská nesvornosť, ktorá dotiaľ len pod pahrebou tlela, vybúšila skazonosným plameňom a vypukol boj brata proti bratovi. V Nitre sídliaci Svätopluk totižto nebárs bol spokojný s poručeným mu údelným kniežatstvom; „Prečo vraj Mojmír má byť veľkňazom a ja jeho vazalom? Veď ja som takisto syn veľkého Svätopluka ako on. Prečo by som nemal právo na svojom území byť od neho úplne neodvislým kňazom?“ Tak rozumoval mladý, nerozvážny a neskúsený Svätopluk a svoje chúťky pomaly i začal uskutočňovať, z čoho rozpriadali sa vždy horšie a povážlivejšie spory, až konečne sa vec musela riešiť mečom. Jedna i druhá stránka, chcejúc si zabezpečiť istotu úspechu, postarala sa i o pomocné voje. Obozretný Mojmír spojil sa rýchle s bratom Svätobojom, ktorý mu dopomohol získať si žoldnierske voje maďarské. Svätopluk ale zavolal si na pomoc Nemcov.

Pravda, ako vidno, bola na strane Mojmírovej a boj, ktorý nastal i skutočne podľa pravdy riešil tento bratský spor. Mojmír a Svätoboj s pomocou nájomného maďarského vojska porazili nitrianskeho Svätopluka a jeho marchiu si rozpoltili. Ale už okolo roku 930 zaujali Česi jej západnú časť až po Hron a Poliaci územie medzi Hronom, Tisou, Topľou a Dunajom, takže keď tieto časti asi deväťdesiat rokov zostali takto roztrhané, zmietali ich tie najneblahejšie osudy. Mojmír, chcejúc sa odmeniť Maďarom za pomocné služby, ktoré mu preukázalo ich nájomné vojsko, dal svoju dcéru za ženu Árpádovmu synovi Zlatoňovi, a s jej rukou, po odstránení Svätoboja, i údelné kniežatstvo Čiernouhorskej marchie. Po smrti Mojmírovej ale Zlatoň dosiahol dedičstvom i veľkniežací panónsky prestol a ako on, tak i jeho syn Tokyš (Toxus) panoval nad spojenými marchiami Panónie a Čiernouhorska. Takyšovi synovia rozdelili si dedičstvo, ktoré im ostalo po otcovi tak, že veľkňaz Gejza dostal Marchiu panónsku a kňaz Ladislav holec Marchiu čiernouhorskú čiže Zatisie a Sedmohradsko ako údelné knieža. Po Gejzovi zdedil Panónsku marchiu jeho syn, svätý Štefan (pôvodne Vaceslav, Voic, Vgek). Tu vznikol zase asi taký rodinný spor ako roku 895 medzi synmi veľkého Svätopluka. Totiž Štefanov strýko Ladislav holec (plešivý) chcel, aby nie on — starší — bol Štefanovým údelným kňazom, ale Štefan — ako mladší člen rodiny — jeho údelným kňazom. I teraz vec sa riešila bojom. Roku 1002 šťastlivo porazil Štefan cára Ladislava i jeho synov, cára Andreja a Belu, a k Panónskej veľmarchii opäť pridružil strýkovu marchiu Čiernouhorskú, čiže Zatisie a Sedmohradsko, ale nie ako podmanenú zem, lež iba ako údelné kniežatstvo a ponechal mu jeho staré práva a drievne ustanovizne.

Spomenul som, že okolo roku 930 rozčesnutá bola marchia Bielouhorského kniežatstva na dve časti, v ktorých tiež údelní kňazi patričných panovníkov vladárili. Takýto údelný kňaz svätováclavskej koruny bol za čias Štefanových kňaz Ctibor, ktorý sídlil v Nitre. Ctibor ale udelenú mu marchiu zaplavil zbytočne poľskými a českými vojami a dobrodruhmi, usilovne podporoval snahy kňazov západnej cirkvi, vôbec teda tak vladáril, že nespokojnosť slovenského, od deväťdesiatich rokov všelijakými neblahými osudmi zmietaného národa, zo dňa na deň vzrastala. Vtedy v slovenskom národe vznikla myšlienka holdovať svätému Štefanovi pod podmienkou, že bude naklonený obnoviť ústavu veľkého Svätopluka a ju slávnostnou prísahou potvrdiť. V túžbe splniť toto prianie, národ obracal svoju pozornosť hlavne na Jóba, muža národu a cirkvi verne oddaného a už i preto vôbec cteného, že po praslici bol vnukom kňaza Svätopluka.

Novozámocký Jób odobral sa teda s bratislavskými veľmožmi (Brastburg) Vencelínom a jeho synom Sebeslavom, s Jaroslavom a jeho príbuzným Hontom a mnohými inými, veľmožmi do Stolného Belehradu a menom slovenského národa vyjednával s kráľom Štefanom o pripojení Bielouhorska ako údelného kniežatstva k panónskej korune. Svätý Štefan, žiadostivý nielen hranice svojho kráľovstva rozšíriť, ale upevniť v ňom i trón mojmíroarpádovskej dynastie, radostne uvítal toto vyslanstvo slovenského národa a zoberúc svoje čaty roku 1018 tiahol k Nitre proti českému Ctiborovi. Keď ho porazil, pripojil Bielouhorsko na večné časy k svojej korune a ponechal jeho drievne práva a ustanovizne a vôbec celú ústavu Svätoplukovu. Jóba menoval údelným kňazom Bielouhorska a dal mu svoju sestru Šarlotu za ženu. Prísaha, ktorá sa konala vtedy v Nitre a v ktorej sa potvrdzujú všetky staré práva marchie Bielouhorskej ako údelného kniežatstva a touto prísahou potvrdené drievne ustanovizne (instituta), na ktoré odvolávali sa potom ešte i roku 1222 bielouhorskí veľmoži, boli tou osou, okolo ktorej točila sa všetka činnosť nášho Trenčianskeho Matúša. On nechcel iné, len aby ten, kto po vymretí dynastie mojmíroarpádovskej zasadne na trón uhorský túto drievnu, svätým Štefanom zloženú prísahu a tiež staré ustanovizne Bielouhorského údelného kniežatstva opätovným slávnostným potvrdením obnovil, oživil a utvrdil.[2]

Tretiu vojnu viedol svätý Štefan roku 1028 proti Ochtumovi, kňazovi, ktorý sídlil na Marušove. Porazil ho a jeho územie pripojil k panónskej korune. Pretože teraz už väčšiu časť jeho dŕžavy tvorili údelné kniežatstvá Čierneho a Bieleho Uhorska, prijal pre krajiny svojej koruny miesto názvu Panónie názov Uhorska.

Mylná je teda podľa všetkého mienka, že by svätý Štefan bol založil nejakú novú ríšu s novou ústavou. To neobstojí. Svätý Štefan len obnovil ústavnú dŕžavu Veľkej Moravy a dal jej iné meno. Mylná je podľa toho i tá mienka, že by kráľ Štefan bol vydal pre krajiny svojej koruny dajakú novú ústavu. To tiež neobstojí. Svätý Štefan jedine drievnu, v Stolnom Belehrade roku 892 vydanú ústavu kráľa Svätopluka[3] obnovil a utvrdil, čo už i z toho zrejme vysvitá, že decretum S. Stephani čo do zmyslu úplne súhlasí so Svätoplukovou ústavou, ktorú spomínajú juhoslovanskí kronikári.

A teda ako za čias Svätopluka I. i za čias svätého Štefana pozostávala uhorská dŕžava z tých istých troch marchií:

1. Z Panónskej marchie so sídlom v Belehrade, neskôr — pri vzmáhaní sa cirkevnej centralizácie — v Ostrihome, kde panoval sám veľký kňaz čiže kráľ.

2. Z Čiernouhorskej marchie, ktorá sa skladala zo Zatisia a Sedmohradska, so sídlom v Kniežacom Belehrade (Gyula Fehérvár), kde panoval osobitný údelný kňaz, závislý od veľkňaza čiže kráľa.

3. Z Bielouhorskej marchie alebo terajšieho Slovenska medzi Tisou, Moravou, Karpatmi a Dunajom, kde tiež panoval osobitný, v Nitre sídliaci údelný kňaz, ktorý rovnako závisel od veľkňaza belehradského čiže kráľa uhorského.

A tento poriadok vecí trval po Štefanovej smrti ešte vyše dvesto rokov. Nasledovne za panovania kráľov z krvi árpádovskej nebolo v Uhorsku takej územnej celistvosti, aká je teraz a politickú jednotu tvorila len spoločná osoba veľkňazova čiže kráľova. Bola to federácia rôznych národov osídlených v troch samostatných marchiách Uhorska, ktoré však v prípade nebezpečenstiev, čo by im hrozili zvonku, stáli ako jeden múr, za milenú vlasť zliali sa v jednu čatu pod veliteľstvom kráľa, za posvätnú osobu ktorého s poddanskou ochotou cedili svoju krv. Podrývať základy tejto, všetky národy uspokojujúcej, vskutku a vpravde slobodomyseľnej ústavy, alebo druhými slovami, centralizovať túto uhorskú dŕžavu — začala najprv hierarchia západnej cirkvi ako moc postavená proti východnej cirkvi. Pod plášťom cirkevnosti vo vyšších, pod zásterou nábožnosti v nižších kruhoch usilovne sa pôsobilo za ideu scentralizovania uhorskej dŕžavy. V týchto snahách maďarizmus sa používal ako nástroj proti slovanizmu. Za čias panovania posledného Árpádovca bola na cirkevnom poli centralizácia uhorskej dŕžavy už dokončená, ale politická sa veľmi pomaly kľuvala. Až mladý Karol Róbert, vedený vplyvom kňazstva, začal ju veľmi usilovne uskutočňovať. Nastal zase ten istý boj, ktorý už roku 907 a roku 1002 prebiehal za drievnu ústavu dŕžavy a proti nej. Na tejto strane, teda za centralizáciu, stál Karol Róbert s kňazstvom, na tamtej čiernouhorský kňaz Ladislav Opor a náš slávny Matúš syn Petrov z rodu Čáka narodený roku 1243. Spod Matúšovej zástavy idea federatívneho Uhorska, duma o podunajskej obci ešte raz zažiarila krásnym svetlom svojím od Tatier k Dunaju, no pri Rozhanovciach žiara tá jedným úderom zhasla, zanikla! Či len na čas, na päť, šesť storočí a či na veky? To sám pán boh vie.



[1] (lat.) Všetko vlečie za sebou a mení plynúci čas, nikomu nedá kráčať istou cestou (Matúš Čák).

[2] … oživil a utvrdil — „Tuším, že mu zasvietila zhasnutá hviezda Veľkej Moravy, či na jasne, či len medzi chmárami, súdiť nemožno. Ale čo aj nezablysla mu táto hviezda, z jeho vyvedených a skutkom ustálených úmyslov bola by vstala z hrobu vlasť slovenská. Dejiny jeho sú kus pohrobní dejov krajiny a vlasti našej (Veľkej Moravy). Ľahko sa domyslieť, že jej pamiatka nebola v ten čas celkom zabudnutá a zaniknutá,“ Ľudovít Štúr (Živ., s. 113 — pozn. autora).

[3] Svätopluka — Túto ústavu zreteľne zdeľuje Anonymus Presbyter dioklejský, ktorý v predmluve udáva, že ju preložil zo staroslovenského rukopisu (pozn. autora).





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.