E-mail (povinné):

Félix Kutlík:
Lazar

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Petra Pohrebovičová, Daniela Kubíková, Veronika Ptačinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 52 čitateľov


 

Lazar

Povesť z hercegovského života

Spev vtáctva, radosť šťastných ľudí a okrasa diev sa pominie; pár divých hrdličiek, dve srdcia milencov a láska materina sa rozdvojí. Všetko drahé a milé sa míňa, všetko je na tomto svete nestále; všetko, okrem boja Slovanov, ktorý vedú od stáročí za svoj život s malou hŕstkou priateľov.

Viem, že sa vám ľúbia kvetnaté vŕšky, spevavé hory a v nich roztratené malé domce slovanské. A akoby aj nie, veď v dedinôčke býva otec, matka, brat, milenka a dobrý ľud, verný Bohu a verný rodu!

Takou milou slovanskou dedinkou je v Hercegovine i Nové Selo. Tiché, milé miestečko, kde si každý šuhaj zaslúži meno junáka a kde každá deva v slovanskej nevinnosti odrastá. Do Sela nevedie zunovaná hradská; vedú k nemu len cestičky a chodníčky, lebo je skryté za horami a lesami, ovinuté potôčkami, a tak sa skrýva pred svetom.

Za dávnych časov dedinka Nové Selo ležala pri hradskej. Agovia, begovia, spahovia, subaši, nizami a pandúri trýznili, ustavične ukrivďovali občanov na majetku a devy na cti. Na náradu starého Nikolu rozlúčili sa Selania s dedinou a preložili ju medzi hory a lesy, aby Turkovi nestála v ceste. Rozlúčiť sa s dedinkou, kde si sa narodil, hrával čo dieťa a stal sa človekom, je ťažká vec; no opustíš všetko, keď ti tak, ako to starý Nikola Selanom vykladal, povedia, že v novej domovine zachrániš si všetko, čo ti je sväté a drahé.

„Deti,“ rozprával Nikola Selanom, „neprejde dňa, aby nás nejaký náhončí toho diabla v Carihrade v našej dedine netrápil. Žijem tu sedemdesiat rokov, ale neprežil som v našom Sele sedemdesiat spokojných dní. Matka mi hovorila, že práve vtedy, keď som sa narodil, vrútil sa vraj do nášho domu kadi[1] a odvliekol za mňa desať piastrov. To som už i sám videl, že mnohých z vás pri bohoslužbách napadli Turci, keď ste prijímali sv. krst, sv. telo Spasiteľa, a len poplatky vám umožnily zúčastniť sa darov božích.“

„Tak je, pravdu hovorí otec Nikola!“ potvrdili jeho slová utrápení Selania.

„A koľko ste stratili,“ vravieval Nikola, „najkrajšiu jahničku, kozičku a čo iné, — keď si u vás aga zuby zabrýzgal a keď ste ho nachovali, museli ste mu za to ešte i zaplatiť.“[2]

Nikolove reči presvedčily občanov, aby dedinôčku opustili a odsťahovali sa medzi hory a lesy, kde mali väčší pokoj ako v starom Sele. Ako vrabec za hospodárom, ako koza za trávou a kríkmi, tak Turek túžieva za dedinami kresťanov, aby sa zmocnil majetku a stal sa przniteľom kresťanskej cti.

Nikolu veľmi ctili jeho spoluobčania. Pre jeho vlastnosti každý si ho obľúbil. Poznal udalosti a povesti národné, poznal otcov a dedov, vedel rozprávať o bojoch a víťazstvách; preto obyčajne každý chodieval k nemu na besedy, najmä v zime, za dlhých večerov. Hostia chceli poznať starú a dávnu minulosť, o ktorej on vďačne rozprával; veď jej poznaním si oduševnení Hercegovinci zachránili reč, vieru a život. A keď mládeži rozprával o páde svojich troch synov, mali ste vidieť ten velebný oheň na starcovej tvári!

„Padli moji synovia,“ vravel Nikola, „veď Hercegovinec nesmie v dome umrieť, ale na mejdane.[3] Daj im, Bože, večnú slávu!“

To boly reči Nikolove.

„A či si pomstil svojich synov, otec Nikola?“ spytovali sa mládenci.

„Pomstil ich národ, a i ja som bol v boji s národom,“ odpovedal Nikola.

„A kedy príde deň našej slobody a kedy bude oslobodená Hercegovina?“

„Deti,“ vážnym hlasom vravel Nikola, „na tieto otázky vám nemôžem odpovedať, veď nesedím v božej rade! Že On, Všemohúci, nás vzkriesi a oslobodí, to verím, to viem a to vám i ja vravievam. Ale deti, ešte mnohí z nášho národa zahynú v tureckom jarme; nech vás však teší, že naše deti budú slobodné. Aby sa to stalo, musíte sa držať Boha, ctiť rodičov a starcov a musí vám byť svätá nevinnosť vaša i vašich blížnych. Len potom premôžete zlostného Turka. Koľko ráz už svitol deň našej slobody, no vždy ho zahnala nevera, podlosť, zradenie vodcov. My sme v jarme vyrástli, ale i v jarme sme sa naučili ctiť slobodu.“

V známom kruhu rodinnom milo sa sedí a beseduje, a najmä Hercegovinec je vzorným miláčkom národných povestí. V Hercegovine sa točia besedy okolo takých rozličností, ktoré nám Slovákom nie sú známe ani podľa mena. Tu sa vraví o únose diev, o trýznení kresťanov, o výpravách hajdúchov, o jednotlivých junákoch; potom sa zasa spievajú junácke, milostné a bôľne piesne. Starí mladým rozprávajú a opisujú vojny, pomsty, smrť a život junákov, pamätnosti o skalách, lesoch a rumoch. Besedy a rozhovory vykuzľujú minulosť, za ktorú sa Slovan má hanbiť len preto, že nepriateľovi pomáhal zničiť seba samého.

Nikola sedí v svojom domci a obtočený je zvedavými mládencami, ktorí prišli k nemu na besedu.

Šedivé vlasy ozdobujú jeho hlavu, jeho oči nestratily blesku. Usmievavo hľadia mládenci na Nikolu, ako by mu vraveli:

„Dosiaľ sme boli verní viere a národu, lebo tvoje reči nás oduševnily.“

Dnes je u Nikolu krásny veniec mládencov. V ich očiach zjavuje sa žiaľna, túžbou preniknutá spokojnosť, v ich srdci je živá slávna minulosť. Dnes ich však zamestnáva len biedna prítomnosť. Jeden z mládencov pri husliach ospevuje slávnu vlasť, ktorá sa má utvoriť a druhí mu načúvajú. Najvznešenejšia čiastka piesne bola tam, kde spevák nechá v boji padať junákov a kde matky a milenky hanbia sa oplakať mŕtvych synov a milencov. Spevák dospieval a poslucháči v tichosti premýšľajú o obsahu piesne.

„Deti,“ hovorí Nikola, „pekné je obetovať sa za vlasť a byť v smrteľnom boji. Hej, keď si pomyslím na ten milý mládenecký nepokoj, keď sme sa hnali na zlostného Turka, keď nám špinil česť a habal majetky, keď sme bránili nevinnosť, odpadlíkov súdili a trestali. Deti, vtedy omladnem a myslím, že tie staré časy sa len včera minuly, že z boja som sa len včera vrátil, aby som si oddýchol v domácom kruhu. Ale keď som sa už tak zamyslel na tie smutno-slastné časy, budeme si dnes o nich rozprávať a oživíme si staré hroby. Otvorím vám hrob, na ktorom stojí čierny kríž, v ktorom odpočíva mládenec, junák smelý a verný našej viere a domovine. Ešte nikdy som vám o ňom nerozprával a vždy ma duša zabolí pri spomienke na junáka Lazara, keď si pomyslím, že bratská ruka vyhasila jeho milý a veľa sľubujúci život; stalo sa to z pomsty pre domnelú urážku cti a pohostinnosti. Počúvajte!“

*

Ešte v starom našom Sele, začal Nikola, stál domec, patriaci vdove Jelene. Bývala v ňom s dvanásťročným synom Lazarom. Jej láska k synovi bola naozajstná, materinská. Bol jej potešením, radosťou a životom; o ňom snila, nad ním bdela a o ňom myslela. Jej muž Jefrem slávne skončil svoj život na bojišti. Prepadol bašu, ktorý z nášho okolia vliekol chlapcov za janičiarov. V tom boji oslobodil chlapcov, bašu zabil, ale on sám padol. Jelena malého Lazara v dobrom cvičila, stárež uctiť prikazovala a vynasnažovala sa v Lazovi vyvinúť junáckeho ducha. Ako orol učí mladé lietať pod oblakmi a na kráľovský rod nemusí ho upamätúvať, tak ani Jelena nemusela Laza poúčať o slávnom živote, keď bol Jefremovým synom. Lebo tak je, že Hercegovinka svoje deti telesne porodí a duševne zrodí.

Deti, poznáte harač,[4] zulum,[5] poznáte pekelnú zlosť bašov. To všetko už videly vaše oči. Všetko nenávidíme, čo z druhého žije, no tisícnásobne nenávidíme Turka, ktorý nás považuje za stádo hoviad, ktoré ubíja, kedy sa mu ľúbi. A či poznáte harač detí? Či divokí Turci neodoberajú našim matkám dietky? Veď i vás skrývaly pred begmi, ktorí násilne brali chlapcov a odvďačovali sa nimi bašom a títo zasa pekelnému zradcovi v Carihrade, ktorý si z nich utvoril nepremožiteľné voje janičiarov, našich najväčších nepriateľov.

I naše Selo navštevoval zlostný Ajdar-beg, aby chytal našich synkov a zavďačil sa nimi sultánovi. Dobre vedel, že jeho otca zničil Lazov otec Jefrem, keď pochytal chlapcov v našom Sele; aj to dobre vedel, že po Jefremovi ostal syn Lazo, ktorého si teraz umienil zajať, aby pomstil otcovu smrť. Keď sa Ajdar priblížil k domu Jeleny, privítala ho slušne, ale nie ponížene.

„Kde ti je syn Lazar?“ spýtal sa Ajdar Jeleny, „prečo ma nikdy neprivíta pred tvojím konakom?“[6]

„V horách pasie stádo,“ odpovedala Jelena. „Čo máš s ním? Ak mi to nechceš povedať, nuž choď za ním a tam sa s ním porozprávaj.“

Dobre vedel Ajdar, že v horách sú i pätnásťroční chlapci nebezpečnými bojovníkmi a že tam v každom kríku schováva sa smrť. Ako by sa bol opovážil v hore vyhľadať Laza? Ajdar čakal na dobrú príležitosť a príhodný čas, aby mohol bez nebezpečenstva zajať Laza.

Všetci čobani[7] boli pred Vstúpením božím so svojím stádom na horách, len jediný Lazo sedel doma pri umierajúcej matke. On, ktorý od detstva neplakal, dnes roní slzy.

Jelena sa ešte raz vzmužila a vrúcne objímajúc syna, šeptala: „Chráň sa Ajdara, ktorý ťa chce zajať a odvliecť za janičiara. Pomodli sa za matku a buď verný viere a Hercegovine. Nikola bude tvojím otcom, toho ti nechávam na ochranu.“

Jelena práve dokonávala, keď Ajdar so subašmi[8] obkľúčil jej dom.

Vyzvedači boli zaniesli Ajdarovi zvesť, že Lazarova matka umiera a že Lazar sedí pri nej zronený. Ajdar chcel využiť príležitosť, i vybral sa do Sela, aby zajal bezmocné ľvíča.

No, hoci i veľká bola Lazova bolesť, hoci lúčenie s matkou bolo preňho veľmi ťažkým a omračujúcim, predsa zbadal, keď Ajdar so subašmi obkolesil jeho dom.

Lazo sa ani nepohol, ba keď ho beg von vyvolával, ešte väčšmi sa pritúlil k matke, aby nemohla počuť známy Ajdarov hlas, ktorý ju mohol usmrtiť.

Ale Jelena jednako umrela.

Lazo pristúpil k oknu a spýtal sa Ajdara:

„Čo chceš, beg? Čo ťa práve dnes priviedlo do Sela?“

„Nevolal nás dnes toľko ráz muezín[9] k modlitbe, koľko ráz som ja volal na teba, a ty si sa neozval svojmu pánovi.“

„Nemohol som počuť tvoje volanie, lebo som počúval posledné slová matkine. Prosím ťa, netráp ma dnes žiadosťami a ani nechcem vedieť, čo chceš. Nechaj ma, aby som matku uložil do zeme a sľubujem ti, že prídem sám k tebe, aby som počul tvoju vôľu.“

A nečakajúc ani na Ajdarovu odpoveď, odstúpil od okna.

„Subaši,“ zvolal Ajdar, „podpáľte strechu na konaku; nech zhorí tá zlostnica a nech oheň vyženie toho momka.“[10]

„Nerob to, beg,“ vybehne Lazo z konaku a zavolá na Ajdara. „Pozri hneď ťa asrael[11] poľúbi!“

A Lazo držal namierený dieferdan[12] na bega.

„Dnes nechcem nikoho usmrtiť, keď mŕtva leží moja porodica;[13] no, ty ma k tomu prinútiš. Nemáš a nepoznáš ľudskosti, lásku syna, úctu, ktorú máme k mŕtvym, keď ma dnes trápiš a chceš mi spáliť matku. Vzdiaľ sa, tvoju žiadosť vyplním, ale teraz sa vzdiaľ!“

Lazar prestal bega prosiť, keď spozoroval, že strecha horí. Pribehol ku matke, vzal ju na ramená, vybehol s ňou cez oheň pred dom, na mŕtvej uhasil zapálené šaty, matku si složil k nohám a chvíľu sa díval na otcovský dom. Obrátil sa k zarazenému begovi:

„Zapamätaj si tento deň, beg, zapamätaj si ho; veď previnil si sa na mŕtvej, čo ti azda aj tvoj prorok zakazuje. Či ťa nezabolelo srdce, keď si ma videl s mŕtvou z domu cez oheň ísť a jej šaty hasiť? Beg, keby Lazo Jelenin mal moc a keby si tú moc mohol kúpiť za toto mŕtve telo, zničil by som vás, vás zulumťarov[14] hercegovských. Strať sa, v hneve sa topí moje srdce a oči plačú. Choď beg, daj mi dnes pokoj, sám prídem k tebe! Chytro prídem a počet vydáš Lazovi!“

Kým Lazo takto hrozil begovi, dobehli sme na to smutné miesto, aby sme videli strašné divadlo. Náhle nás Ajdar — Lazovými rečmi rozhnevaný — uvidel, hneď sa bral preč. Naši spozorovali, že Jelenin dom len subaši mohli podpáliť a preto ich zo Sela vyhnali s rachotom gúľ. Ja som namieril svoj dieferdan na Ajdara, ale nestrieľal som; nechal som ho živého Lazovi.

Mŕtvu matku Lazovu sme odniesli do môjho domu; pozdejšie oddali sme jej telo posvätenej zemi. Keď mŕtvu spúšťali do hrobu, Lazo zvolal:

„Mati, ostaneš mi v srdci živá!“

A založil si na oči fez, aby sme nevideli jeho ľútostivý plač.

Lazo nikoho nemal v Hercegovine a tak stal sa mojím synom a býval u mňa.

„Otec,“ povedal mi raz, „čo si za človeka, keď ma nechávaš u seba hlivieť? Čo ma nevypovieš z domu a nepošleš ma za hajdúcha?“

Videl som, že Lazo tajil vo svojej duši vážne nádeje, junácke túžby, odhodlanosť a smelé i odvážne skutky.

„Synok môj,“ vravím Lazovi, „si mojím hosťom; nikdy ťa z domu nevypoviem. Sám sa chováš, mojich ľúbiš a mňa si ctíš; prečo by si teda nemohol u mňa bývať?“

„Chybí mi niečo, srdce mi tlačí neznáma túžba, ktorá ma vždy väčšmi trápi. Ak ma bude trápiť ešte za dva týždne, okrejem a pôjdem k Ajdarovi, aby vydal počet zo svojej ukrutnosti.“

„Lazo, srdce sirotinské,“ hovorím, „pravdu máš, večnú pravdu. Nevytváram ťa zo svojho domu, si mojím synom a všetko je tvoje, čo mne prináleží; preto prijmi moju radu, ktorá do tvojho srdca prinavráti pokoj. Vidíš, tvoje ovce na planinách pasú cudzí čobani, ty si ich však nikdy nejdeš pozrieť, nejdeš popásť, a možno, že ťa už nepozná ani tvoj tikavac.[15] Len zo svojho stáda si môžeš vybudovať dom, kúpiš si náradie a tak sa staneš občanom. Potom je už na čase, aby si si z našich diev vybral jednu za ženu, ktorá by ťa opatrovala a odchovávala ochrancov našej svätej viery. Priveľký smútok nectí nás, nectí mŕtvych. Vieš, že som stratil troch synov, koľko túžieb mi zničili Turci, koľko bolestí premohla moja duša a predsa som nezúfal. Tu som ja starec a teším sa, že ma Boh zachránil, zachránil i druhých a všetky kríže nepremohly mňa biedneho starca. Vedz teda, že naši slávni, v zemi odpočívajúci predkovia len hodných súdruhov očakávajú vo svojich hroboch.“

„Otče, mám sa pomstiť na Ajdarovi, on musí zhynúť! Tu mi daj radu, tu mi ukáž, že ma v nešťastí miluješ a neopúšťaš.“

„Lazo môj, patrí sa, aby sme sa spravodlive mstili za živých, ale mŕtvi prináležia Bohu; Ajdara On bude súdiť.“

„Otče,“ prudko zvolal Lazo, „my sme božie nástroje a my teda plňme svoje povinnosti. Potom, keď sa Ajdar zrúti na zem, nech sa so mnou stane, čo Boh chce.“

Onemel som. Nerád hasím mládenecký oheň, ba, keď je možné, oživujem ho. Takto sa, hľa, Lazo navždy pripútal k môjmu srdcu!

Lazo rozdal svoje ovce našim Selanom. Keď i ku mne niektoré dohnal, hovoril mi:

„Otče, prijmeš tento dar odo mňa. Ovečky ti dávam, že si ma choval a aby si mal z čoho uhostiť hajdúcha, keď prijde k tebe! To je moja vôľa, ktorú schváliš.“

Na spálenisku rodičovského domu Lazo postavil kríž. Keď som sa ho spýtal, prečo to urobil, odpovedal:

„Nech každý vie, že je to miesto žiaľu a smútku, že tam Turek podpálil kresťanskú strechu nad mŕtvou matkou srbského syna. Povesť o tom v našom národe nikdy nevyhasne; kríž na spálenisku bude hlásať boj proti divému Turkovi.“

V našich krajoch sberali sa begovia a spahovia[16] k ťáve,[17] aby vzdali úctu prorokovi. Nie je to pravá úcta, je to len obrad, ktorý begovia používajú k tomu, aby ich národ považoval za polosvätých. Medzi tými, čo chceli navštíviť ťávu, bol aj Ajdar.

„Nedoprajem ti tú radosť, nie,“ zvolal Lazo, keď počul, že Ajdar chce byť pútnikom, „musíš skapať!“

Ajdar išiel na návštevu k Selimovi, ktorý býval v Dobroči, aby sa s ním pred odchodom k prorokovmu hrobu poshováral. Cestou, sediac na koni, obracal v ruke tesbethu,[18] aby svet videl, že i on je z tých, čo ku Kaabe[19] pri obnovení mesiaca odcestujú. Na tejto ceste Lazo pristavil Ajdara.

„Poznáš ma?“ zvolal na Ajdara. „Nie som kesedžija,[20] som Lazo, ktorý ťa pred rokom prosil, aby si nezapaľoval strechu nad mŕtvou matkou. A či moje prosby pohly tvoje srdce k ľútosti? Či si sa zhrozil nad divadlom, keď si videl horieť šaty na mojej materi? Či nie si synom toho, pre ktorého zahynul môj junácky otec? Či si sa mohol väčšmi previniť na mne? Už si na to zabudol? Čo bledneš deli[21] beg. Vedz teda, že dnes na veky zbledneš. Bráň sa.“

Ajdar pohol svoju bedeviju,[22] bedevija letela s ním napred. Lazar sa nemo díval na Ajdara, potom priložil dieferdan k lícu, zamieril na Ajdara, vypálil a beg sa zvrátil na zem…

„Otče,“ vravel mi Lazo, keď po tomto výjave prišiel ku mne rozochvený a vzbúrený, „Ajdar je mŕtvy! Pomstil som otca, pomstil matku!“

*

Starec sa na chvíľu zamlčal; potom pokračoval:

Mŕtvo, ticho bolo v našej Hercegovine. Hynuli sme v tureckom jarme. Nikde nebolo počuť spievať našich piesní. Mládež žila, rástla a umierala doma. Matky rodily Turkovi poddaných sluhov a úslužných duchov. Náš národ vymieral, náš národ nežil.

V tomto biednom čase sa objavil Lazar a Hercegovina zasa začala ožívať. Po horách a lúkach ozývaly sa spevy, mládež tančila kolo, kde tu ponachádzali Turci svojich mŕtvych pandúrov, po horách sme večerami vídali oheň, Turek so strachom vydieral harač, jedným slovom, Hercegovinci zasa sa hýbali. A to všetko bolo dielom urazeného junáka Lazara. Bojazlivci predpovedali Lazovi pád, ale junácky oheň v Lazovi nik nemohol uhasiť, lebo ho zažala turecká svereposť.

Lazar, keď videl, že národ s vytrvalosťou nebojuje, opustil svoju domovinu. A prečo to urobil? Dychtil za krutejším bojom, s Turkom chcel ustavične bojovať na život a na smrť. Bože môj! Keď si ťa predstavím, Lazo môj, ako si ty mladušký v túžbach predletel svojich vrstovníkov, ako tvoj duch šľahal a pálil plameňom slobody, ako si mi rozprával o sláve otcov, ktorí nám zanechali svätú a vážnu minulosť a ako si žialil nad zničeným od Turkov otcovským duchom; ešte i dnes mi je clivo za tebou, že sme ťa stratili, lebo mal si sa stať vodcom nového pokolenia, postrachom našich vrahov. A to sa nestalo a nemohlo sa stať! Ale celkom sme ťa nestratili, lebo v novom pokolení vídavam tvojho ducha.

Pekné sú obrázky, deti, ktoré neškvrní zrada, ale zdobí vernosť k rodu a viere. V nich hľadám potešenie vo svojej starobe. Už som Bohu pripravil dušu a vo svojom dlhom živote som sa presvedčil, že len vtedy bude Slovan — teraz v jarme hynúci — slobodným, keď sa mu zbridí službičkovať. A keď sa vo večnosti stretnem s Lazarom, s radosťou mu poviem túto pravdu: Lazo, Hercegovina je ešte nie, no bude slobodná!

Kdeže si teda mohol nájsť Lazo život lahodiaci, keď u nás nevedel žiť? Viete, kde je Čierna Hora. I to viete, že tam každý náš brat je bohatierom, viete, že tí bratia ustavične bojujú s Turkom. Ta, na Horu, odišiel Lazo.

Na Cetini u sv. vladyku [23] hlásil sa Lazo a oznámil mu cieľ svojho príchodu.

„Svätý otče,“ hovoril vladykovi, „keď si ty otcom Černohorcov, keď sa ku všetkým chováš s láskou, azda i ja, biedny Hercegovinec, by som sa mohol zúčastniť tvojej otcovskej lásky! Nič si neprosím, len tvoje sväté požehnanie a prijatie nás Hercegovincov medzi tvojich bojovníkov.“

Práve bol deň sv. Ilju. Na Cetini v chráme sám vladyka slúžil pred oltárom. Ľud v pokore prijímal požehnanie sv. otca, ktoré ho činí bezpečným pred každým nebezpečenstvom. Medzi prítomnými bol aj Lazar s niekoľkými Hercegovincami. Pri požehnaní na prsiach si prekrížil ruky a pritískal si ich k hrudi, aby utíšil rozochvené srdce. To krásne množstvo junáckych horalov, ten lesk zbrane, tá pokora a tichosť pri službe, prítomnosť zbožňovaného vladyku, to všetko tak pôsobilo na Lazara, že sa cítil prešťastným. —

Vladyka po skončení služieb božích prihovoril sa k nábožnému ľudu:

„Deti moje! Pri dnešnej slávnosti máme i hostí, rodákov podľa krvi, viery a nešťastia. Prišli k nám zo súsednej Hercegoviny, aby sa mohli s nami zúčastniť na ničení dušmanína, vraha našej viery a života. Ako by sme neuvítali hosťa tak vzácneho, ako je Lazar? Chce sa i s prišlými Hercegovincami s nami deliť o strasti a slasti života. Ako by sme ich nemali prijať za bojovníkov Kristovho kríža, ktorému chceme vydobyť úctu? Buďte teda pozdravení v mene národa odo mňa, Lazar i so svojimi bratmi!“

Vladykovi pokrvní Joko a Stevan predviedli Lazara pred svätyňu a pred samého vladyku. Lazo vyzeral ako deva, keď prvý raz povie mládencovi, že ho večne ľúbi; na jeho tvári sa zjavily ťahy, ktoré prezradzujú vznešenosť duše, v očiach pokora, ktorá chlapa zdobí a ktorá každému je milá.

Ani jedna tvár neprezradzovala, že s prijatím Lazara a jeho druhov za Černohorcov nie je spokojná, a to azda nielen preto, že je to vôľa vladykova, ale najmä preto, že každý sa tešil z Laza. Matky myslely na svadby, otcovia, že ich synovia sa nedajú Lazom v boji zahanbiť, a junáci, že ukážu Lazovi, ako sa to na Hore bojuje. Len Lazo mal oči k zemi upreté.

„Vidím,“ riekol vladyka, keď Laza pred neho predviedli, „že všetci ste spokojní s prijatím tohoto junáka a jeho bratov medzi bojovníkov Hory. Spytujem sa ťa, Lazo, tu verejne ako úprimného Slovana: miluješ so svojimi bratmi Boha Otca, Syna a Ducha Svätého?“

„Milujem!“ jadrne a vážne odpovedal Lazar.

„Verím ti,“ riekol vladyka, „a chcem to vedieť preto, lebo v našich radoch len kresťani bojujú a ich pomocníkmi iní nemôžu byť. Či si odhodlaný so svojimi bratmi verne zastávať každú piaď zeme pred Turkom, naším nepriateľom?“

„S pomocou božou, áno!“ bola Lazarova odpoveď.

„My pomstíme každú zradu smrťou, preto poznaj naše zákony! Či si odhodlaný so svojimi bratmi uctiť si stárež, matky, bratov a sestry naše! Či sa nepreviníš na našej cti?“

„Nepoznám nijaké zneuctenie stáreže, matiek, bratov a sestár. Svoju česť nikomu nedám, od nikoho cudziu nežiadam, a tak i moji bratia.“

„Ak sa previníte na tejto domovine, ktorá sa teraz stáva vašou, nad vami je už napred vynesený súd: smrť. Bojíte sa smrti?“

„Každý Hercegovinec sa bojí zradnej smrti, tej sa u vás nedožijeme; smrti v boji sa nebojíme, veď kto padne, má život večný.“

Lazar a bratia Hercegovinci kľakli si po tomto vyznaní pred vladyku.

„Vyhlasujem vás teda,“ vladyka položil ruku na Lazovu hlavu, „za hostí Čiernej Hory a požehnávam vás v mene Trojjediného Boha. Nik vás nenútil stať sa Černohorcami, slobodne ste si volili, prijali ste naše zákony a tak stali ste sa našimi bratmi!“

Vladyka dal Lazarovi a jeho Hercegovincom pobozkať kríž, aby ich prijatie bolo kresťansky potvrdené.

Lazar vstal i s bratmi.

„Lazo,“ hovoril vladyka, „viem, že každý Černohorec by ťa vďačne prijal za hosťa, no ty si hosťom mojich bratancov.“ — Ľud bol stále ešte v chráme, lebo Lazo stál ešte pred oltárom.

„Svätý otče,“ ozval sa Lazo, „nech ťa Boh i s tvojím národom požehnáva a v bojoch víťazstvom sprevádza! Viem, čo si žiadal od nás, a nezabudneme na svoje sľuby, lebo prísaha je svätá. Neprišli sme sa dívať na vašu domovinu, nie využívať hosťovské právo, nie sa zneuctiť; prišiel som so svojimi bratmi bojovať s tvojím národom proti Turkovi. Ale keď svitne deň, že i v mojej ubiedenej domovine povstane junáctvo a moji bratia budú sa biť s Turkom, bol by som podliakom, keby som potom s bratmi neodišiel na pomoc svojim rodákom. Len dotedy budeme vašimi, pokiaľ nás doma nepotrebujú!“

„Božia sláva a víťazstvo Slovanov nech sa šíri či tu v Hore, či tam dolu v Hercegovine,“ hovoril vladyka. „Tvoju podmienku prijímam a dokladám ešte to, že keď deň, ktorý spomínaš svitne, i my pôjdeme s tebou do Hercegoviny pomáhať tvojim rodákom.“

Deti, riekol Nikola, taký, hľa, bol Lazar Jefremov!

Lazar býval na Cetini u bratancov vladykových, rozprával ďalej Nikola. I túžil po boji s ukrutným Turčínom. Chcel bývať na hraniciach, aby každý deň mohol bojovať s Turkom. To sa hneď nestalo. Akýsi nepokoj zmocnil sa jeho búrlivej duše a akási nová túžba sa v ňom zrodila, ktorá úplne zaujala jeho srdce a smútkom odela jeho mladistvú tvár.

Márne sa priatelia dopytovali po príčine tejto premeny.

„Pobratime,“ riekol istého dňa Stevan Lazovi, „dívam sa na teba, ako zaľúbená deva na svojho miláčka, ako mať na svoje milé dieťa; tvoj zármutok ma sužuje. Už v chráme božom, keď ťa vladyka požehnával, bol si smutný; teraz sa však zdá, ako by niekto bol otrávil tvoju dušu. Prečo sa trudíš, prečo hynieš? Vzmuž sa, vyjasni čelo, a vyžaluj svoj bôľ priateľovi svojmu! Alebo azda Stevanovi nedôveruješ?“

Bol že vám to za junáka — ten Stevan! Jeho jasná tvár závodí s ružou, jeho výška s mladou jedlicou, jeho ruky sú ako rozpäté krídla orlie, jeho krok bystrý ako krok ľva, reč jasná a zvučná ako černohorský potôčik. Hoci je ešte mladý, vidieť na ňom, že z toho orlíčaťa vyrastie orol.

„Stevan,“ ohlásil sa Joko, „či ozaj nevieš, prečo smúti náš Lazo? Či nevieš, že Lazo videl Jelenu Kovačičovu? Od tej chvíle smúti, túži a sužuje svoje srdce.“

Joko a Stevan sa chutne zasmiali a mysleli si, že ľahko zaženú Lazov smútok.

Lazo sa pousmial, ale len tak, ako keď slnko na chvíľku vykukne zpomedzi oblakov a potom sa zasa stratí.

„Videl som Jelenu,“ riekol smutne a zahľadel sa pred seba, „ale je dcérou sardara[24] a ja som biednym a chudobným junákom!“

„Čo biednym?“ zvolal Joko. „Si naším pobratimom a máš právo na každú Černohorku! Naše sestry nehľadia na hodnosti, ale len na junáctvo, a tým sa ty môžeš pochváliť!“

„Nesmiem sa priblížiť k jej srdcu, lebo som len za krátky čas hosťom Hory a nemám ešte junácke zásluhy.“

„Keď chceš dostať Jelenu,“ vážne riekol Joko, „ja sám pôjdem na pytačky do Kovačičov. Keby som nemal Angelu, iste by som miloval Jelenu, lebo ona je druhou krásavicou na Hore. Či pravdu vravím, Stevan?“

„Pravdu! Ona je okrasou našej Hory. To všetci vieme. A nepochybujeme, že je milá a svojmu mužovi bude verná. Veď i jej brat Sava, náš pobratim, je statočný junák, ktorý sa v boji nedá zahanbiť, lebo sa môže pochváliť víťazstvami a Jelena je jeho sestrou! Nechajme to, bratia. Mám vám teraz obom oznámiť druhú, zvláštnu zprávu. Včera som bol v Záhorách na Neguši; tam som sa dozvedel, že na Grahove leží so svojím vojskom Ali baša. Sto hromov, na Grahove Turek! Junáci na Záhore ma vyzvali, aby sme Aliho prepadli a zničili. Privolil som a sľúbil, že zajtra sa medzi nich vrátim. Nuž a vy dvaja pôjdete s nami?“

„Pôjdem,“ prudko riekol Lazar a smútok sa naraz stratil s jeho tvári.

„Nie som proti tomu,“ doložil Joko, „čo však povie brat môj vladyka?“

„Keď zbijeme Turka, prídeme mu povedať, čo sme vykonali,“ odpovedal Stevan. „Výpravy sa zúčastní len mládež. Aj naši otcovia tak bojovali, a my sme ich deti. Bude to nevýslovná radosť na Hore, keď otcovia prídu za nami na Grahovo, a najdú tam zničených Turkov a nás ako víťazov pozdravia!“

Vyše tri sto mládencov pod vodcovstvom Stevana sa vybralo na Grahovo. Keď Smail-aga videl blížiť sa Černohorcov, ustupoval, aby zmámil mladíkov, ktorí sa bez rozvahy hnali za ním. Neskoro zbadali, že ich Smail obtočil so všetkých strán; ani jeden však nemyslel na oslobodenie, ale len na slávnu a junácku smrť.

Boj bol ukrutný. Smail namáhal sa pokoriť prvý raz na lov vyletevších orlov. Bol to zvláštny boj, ktorý ešte i dnes mládencov Hory oduševňuje.[25]

„S Bohom, Hora!“ zvolal Stevan a s handžárom v ruke viedol svojich druhov do krvavej bitky.

„S Bohom, Hora,“ odpovedali mládenci a vrhali sa do tureckých radov.

„Umet i Muamed!“[26] skríkli Turci a valili sa so všetkých strán na junákov.

„Za mnou bratia!“ volá Stevan a smelo dorážajú na fanatických Turkov.

Boj zúril. Len potom handžáre mladých junákov prestaly kosiť obeti, keď, do hŕstky stisnutí, nemohli sa už pohybovať. Vtedy sa z kruhu vyrútil Lazo a zvolal: „Hurrá, bi a tlč za slávu Hory!“

Nanovo si prekliesnili cestu, ale po chvíľke sa za nimi zasa zavrela. Lazar schytil barjak[27] a hodil ho medzi Turkov: „Bratia, náš svätý barjak Turci šliapu!“

Kolo junákov sa rozšírilo, barjak znovu zavial, ale zrazu množstvo Turkov udusilo kruh junákov a oni — hynuli. Turci sekali ich hlavy, aby deň na Grahove mohol byť oslávený.

Smail-aga pozrel na hŕbu zničených mládencov. Jeho srdce sa pohlo citom diabla. Keď videl, že jeho vojaci junákom odrezujú hlavy, zvolal: „Dosť je hláv pre vás; tých niekoľko, čo ešte ostalo tým štencom na väzoch, patrí mne a nechávam ich sokolom za pokrm.“

Medzi tými, ktorým neoťali hlavy, ležal Lazo a Jelenin brat Sava. Turecké vojsko sa vzdialilo z bojišťa.

Keď sa Lazo prebral, mrak sa začal vláčiť po zemi.

„Joko, Stevan,“ volal tichým hlasom a díval sa dokola, ale nedostal nijakej odpovedi. Len v diaľke počul výkriky: „Allah, Allah!“

Víťazstvom opojené Smailovo vojsko tiahlo ďalej.

„Moji bratia sú v boji,“ vzdychol si Lazar, „a ja tu ležím, ja som tu zaostal.“ Ako sa však zhrozil, keď sa podvihol a videl pri sebe zohyzdené telo Jokovo a Stevanovo!

„Tak vás zohyzdili,“ bôľne hovoril Lazo a díval sa na svojich pobitých druhov. „Len tento tu má hlavu. Či žiješ, pobratim?“

Bol to Sava.

„Lazar,“ tíško sa ohlásil, „ešte žijem; páli ma rana, daj mi vody.“

Lazara premohol závrat a svalil sa na zem.

„I ty umieraš,“ vzdychol si Sava, „ty miláček sestry mojej; len ja biedny ostávam žiť!“

Sava naklonil sa k Lazovi a šeptal mu do ucha:

„Pozdrav tam hore všetkých junákov, ktorí padli za slobodu.“

Sava sa biedne ťahal po zemi a hľadal žriedlo občerstvujúcej vody.

Všade v ceste ležali mu mŕtvi druhovia. Poznával ich po zbrani a šatoch.

„I vy ste mŕtvi!“ zvolal, keď dotiahol sa k Jokovi a Stevanovi. „Besný Turek vám odsekol hlavy, aby od bašu dostal čelenky.[28] Ukrutne sa za vás pomstíme!“

Potom premohla ho zimnica a sklonil svoju hlavu na zomdleného Laza.

Všade je hrobové ticho, všade pusto a len dve srdcia na bojišti bijú, ako by šeptaly, že ešte budú žiť. Hviezdičky svietily na pole krvavého boja a chladný večierok obživoval Savu a Lazara.

Tak, hľa, boli udusení mládenci na Grahove. Rodičia zasmútili nad padlými mládencami, ale neplakali zúfale; veď v posvätnom boji za Kristovu vieru a zlatú slobodu rodičia syna, sestry bratov a milenky milencov požehnávajú.

*

Na druhý deň po boji shromaždili sa niekoľkí chlapi z okolia a poniektorí pohraniční Černohorci. Sobrali mŕtvych a pochovali ich v svojej dedine. Savu a Lazara odniesli ku Kovačičovi, kde sa obaja vyliečili.

V chráme božom na Cetini vladyka slúži sv. omšu a modlí sa s národom za junákov, ktorí na Grahove padli. Najväčší bôľ sa zjavil na tvárach prítomných, keď vladykov hlas sa triasol pri modlitbe a oči slzami zalialy knihu.

Sava a Lazar nezúčastnili sa na zádušniciach. Obaja sedia doma, dumajúc o Grahove a bratoch, ktorých tak chytro stratili.

Zvonček na kláštore práve ohlasoval, že zádušnice sa skončily. Hlas zvona prebudil Savu a Lazara z dumania.

„Pobratime,“ riekol Lazár, „i nám mal tento zvon práve tak vyzváňať, ako zvoní našim mŕtvym druhom. My biedne žijeme!“

„My žijeme,“ odpovedal Sava, „ale kto pochopí vôľu Svätého? My žijeme, žiť budeme k pomste, ktorá sa nám dostala za podiel. I ja by som bol vďačne život skončil na Grahove, lebo v takom boji padnúť je túžbou môjho srdca. Ale či to nie je hanba pre nás, že takto biedne žijeme?“

„Naši videli mŕtvych okolo nás ležať a tak nemáme sa čo hanbiť. Môžu vidieť tvoje rany, ktoré svedčia, že si sa bil s nepriateľom. Ale ja som nešťastnejší. Mňa Turci len udusili, rany na tele nemám, preto sa hanbím, že žijem.“

Lazar sklonil svoju hlavu k zemi, ako by sa hanbil, že nie je raneným.

Do siene vstúpila Jelena, Savova sestra.

Tvár ružová, oči veľké, čierne, bujné vlasy vo vrkočoch, biely, svetlými kvetmi vyšívaný plášť, útla postava, žena — to bola Jelena.

„Pri kláštore hrajú kolo,“ riekla zvučným hlasom k bratovi a Lazovi, „pod stromami spevák ospevuje boj na Grahove; patrí sa, aby ste sa národu ukázali.“

„Nuž, pravda, pôjdeme,“ prisvedčil Sava; „idem si po zbroj,“ a odišiel.

„A ty, Lazar, čo smútiš? Či si chorý, že tvoja tvár bledne? Poď i ty s nami; aspoň okreješ na tele i duši.“

„Mám tam ísť a hanbiť sa pred národom?“ spýtal sa Lazar a prosebným pohľadom sa pozrel na Jelenu. Deva kochala sa v jeho pohľade, ale ihneď oči uprela na druhé miesto.

„Prečo by si sa hanbil?“ usmiala sa Jelena. „Ktorý junák bol na Grahove, ten je pred Horou, i pred Jelenou víťazom. Poď len s nami, počuješ junácku pieseň a úcta národa je tvojou odmenou.“

„Ty chceš, aby som išiel, nuž pôjdem,“ riekol Lazar a Jelenine reči staly sa jeho útechou.

Sava, Lazar a Jelena odišli ku kláštoru.

Veľa sveta sa shromaždilo pri kláštore. Mladí tančili kolo, starí načúvali spev slepca, ktorý vážnym hlasom ospevoval víťazstvá v boji sa vyznačivších junákov. Keď zabávajúci sa zbadali, že sa k nim blížia Sava, Lazar a Jelena, opustily hry a besedy a poberali sa za nimi ku slepcovi.

Sava je bledý; utrápily ho rany. Len smelosť časom jeho bledú tvár ožiarovala. Lazar sa pozrel na ľud, ale hneď sklopil oči, ako by sa ľudu hanbil. Jelena sa smelo dívala na všetky strany, ako by chcela povedať: „Sava je mojím bratom a Lazar je miláčkom mojej duše.“

Slepec začal ospevovať boj na Grahove; ľud umĺkol. Ospieval Joku a Stevana, ospieval oduševnenú mládež a lásku k rodu a vlasti. Spomínal junáka Hercegovinca, ako rozlomil bojovný kruh Turkov, ako handžárom, ktorý sa zohrial v krvi, delil rany a ako oslobodil barjak. Nakoniec zaspieval, že Smail-aga nechal dvoch junákov za pokrm sokolom, ktorí sa teraz stanú pomstiteľmi na Grahove padlých bohatierov.

Lazarova tvár sa vyjasnila. Porozumel, že si hanbu na Grahove nevyslúžil.

Spevák dospieval.

„Lazo je pržibabou[29] a nie junákom!“ zavolal niekto zo zástupu.

Sava sa pobúril, hľadal bezočivca a siahol na handžár, aby ho potrestal.

„Nie,“ riekol Sava, keď poznal przniteľa slávnosti, junáka dobrého mena; „tento deň nepoškvrním vraždou. Simeon, zneuctil si hosťa Hory a môjho pobratima. Vieš, kde bývam, poznáš naše zákony!“

„Hanbu som si vydobyl na Grahove,“ smutne riekol Lazar. „Sava môj, nie som viacej hosťom Čiernej Hory!“

Škoda, že sa Lazar nepozrel na Jelenu! V jej očiach bol by našiel zadosťučinenie. Jelenine oči hovorily:

„Lazo, kto bol na Grahove, nie je pred Horou a Jelenou pržibabou!“

Veniec diev obtočil s Jelenou Lazara a Savu a so spevom ich odprevádzaly do Kovačičovho domu.

„Deti,“ vraví Nikola, „kedyže tá prekliata závisť a nesvornosť vyhynie u Slovanov?“

*

Ľud na Záhorí chcel vidieť Savu a Lazara. Úcta, ktorá sa pri takej príležitosti miláčkom národa preukáže, je krásna a dojímavá; hojí všetky rany a víťazstvu vzdáva úcta. Len takýto život utvoril Horu a podnes ju stráži a udržuje.

„Vojvodca Vuketič,“ hovoril Sava Lazovi, „povoláva nás na Záhorie a my sme jeho hosťami. Prijal som pozvanie; myslím, že i ty ho s radosťou prijmeš.“

„Sava môj,“ prosil Lazar, „môžeš odo mňa chcieť, aby som s tebou navštívil Smaila v jeho koňaku, môžeš chcieť moje srdce, alebo čo si len želáš, všetko ti vyplním, len nechci, aby som išiel na Záhorie.“

„A prečo, Lazar môj? Či sa hanbíš so mnou ta ísť?“

„Či nevieš, čo mi Simeon nedávno vykrikoval? A teraz mám ísť na Záhorie, aby som počul nový posmech. Žil som junáctvu a posmechu sa nechcem vystavovať.“

„Simeon ťa len z pomsty pomenoval pržibabou, aby ťa vyhnal z Hory, a —“

Sava prestal hovoriť. Lazar sa ľútostivo pozrel na svojho milého priateľa.

„Či som azda zradcom, že ma chce vyhnať z Hory?“

„Nie.“

„Či som sa previnil proti Simeonovej cti, alebo azda proti cti jeho brata alebo pobratima?“

„Hovorí, že si ho urazil na cti.“

„Tak? Česť som priniesol medzi vás a nezneuctil som nikoho; bez cti sa nevrátim ani do svojho Sela. Dobre je, že som na tvoje naliehanie ostal ešte za čas na Hore; ak by som sa bol skorej vzdialil, Simeon by si bol myslel, že som pred ním zutekal. Dokážem Simeonovi, že som nevinný a dokážem mu i to, že sa neviem báť a že ten, ktorý je denne prichystaný na smrť, nepošpiní si dušu hriechami a ako naozajstný junák žije i umrie!“

„Mýliš sa, pobratim môj drahý. Chcem ti to objasniť! Pri rozličných zábavách a tancoch moja sestra sa najčastejšie zabávala so Simeonom. Tie zábavy boly nevinné. A Jelena, hoc aj vedela, že Simeon láskou ku nej zahorel, nikdy mu nič nesľúbila. Ako si ty na Hore a odkedy k nám chodievaš, nechodieva ona na zábavy. Preto si Simeon myslí, že si mu Jelenino srdce odcudzil a že pre teba ním pohŕda.“

„Pobratime, vieš, že som nevinný; aj to vieš, že som Jelenu od Simeona neodviedol. Keď som videl tvoju sestru, priznám sa, že sa v mojej duši zrodil mocný cit, ktorý ma trápi a ktorý ma núti stále myslieť na Jelenu. Možno, že by ma ten cit bol ovládol, keby som bol smel myslieť, že ako prostý junák môžem serdarovu dcéru dostať za ženu. No nebohý Joko a Stevan ma znepokojili, keď hovorili, že smiem myslieť na Jelenu. Keby vtom nebol prišiel výpad na Grahovo, neviem, čo by sa bolo so mnou stalo. Spýtaj sa Jeleny, veď si jej bratom, či som sa osmelil jej srdce omámiť túžbami svojho srdca? Ale dnes nech chladná myseľ rozkazuje rozmaznanému srdcu: tvoju sestru zo svojho srdca vyháňam!“

Posledné slová Lazar vyslovil veľmi zarmútene.

„Nie, pobratime, nie. Nesmieš zničiť srdce svoje a sestrino, ktorá ťa vrúcne miluje. Ona mi ako bratovi povedala, že si miláčkom jej srdca. Chceš zničiť milé srdce, ktoré v tvojom nachádza zemský pokoj? Dáš Simeonovi zničiť svoje šťastie? Nebuď citlivý! Milujete sa a ja som s vašou láskou spokojný. Nech ťa nemýli, že je moja sestra serdarovou dcérou; veď junák, ktorý bol na Grahove, je vyvýšený nad každú hodnosť. Nezarmucuj ma teda svojimi rečami, pobratime drahý! Hneď idem ku sestre a neskoršie sám pôjdem na Záhorie. Keď sa vrátim, sám ti vypýtam Jelenu od rodičov.“

Sava odišiel ku sestre. Lazar opustil Kovačičov dom.

„Jelena moja, Jelena drahá“ a Sava pobozkal svoju sestru. „Možno, že zajtra ťa už nebudem bozkávať. Šťastná si, že sa Lazar stane tvojím mužom, šťastný je aj on, že ťa dostane.“

Sava všetko porozprával sestre, čo Lazovi povedal, len to nie, že ju Lazo chce vytvoriť zo svojho srdca. Dobre urobil, lebo bol by zničil srdce láskou rozžaté, srdce citlivé.

„Sava môj,“ riekla Jelena, „naozaj chceš, aby Lazo bol mojím mužom? Azda len nevystrájaš žarty?“

„Nie sú to žarty, to je holá pravda,“ odpovedal Sava. „Ak by tvoje srdce chcelo druhého a nie Laza, bol by som nešťastný!“

Jelena si zakryla rozplamenenú tvár. Na vzbúrené srdce položila si ruku a hľadela ho utíšiť. Sava uspokojený odišiel.

*

Lazar opustil Kovačičov dom a poberal sa k Simeonovi. Cestou nič nevidí, na nič nemyslí; cíti len, že jeho život nastúpi novú dráhu.

„Tak je,“ vraví si zadumaný, „tak urobím!“

A stúpa k Simeonovmu domu.

Škoda, že cesty našich junákov sú klzké, škoda, že naši junáci si nehľadajú radu u starších, škoda, že junácky duch nepozná a nestavia si hrádze. Mnohí už preto zahynuli v súbojoch, mnohí si sami vzali život a mnohí odbehli k Turkom!

„Pochválen buď Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý!“ poklonil sa Lazar, keď vkročil do Simeonovho domu.

Simeona nebolo doma.

Jefrem, brat Simeonov, neprijal pozdrav a jeho zrak nebol ani trochu vľúdny.

„Som kresťan a myslím, že sa nachádzam v kresťanskom dome,“ riekol urazený Lazar; „divím sa však, že ma ako takého neprivítaš kresťanským pozdravom.“

„Aj ja som kresťan,“ štipľavo riekol Jefrem, „ale babám neďakúvam.“

„Babám?!“ nahnevane zvolal Lazar a premeral Jefrema. „Keby som bol babou, bál by som sa k vám prísť, k takým junákom, čo sa s pece dívali na Grahovo.“

„Hľadáš škriepku?“ zvolal Jefrem.

„Nebojím sa vyhrážky, ale bojím sa vraždy na cti a junáctve. Azda aj ty, brat Simeonov, si schopný takej vraždy?“

„Nehádam sa s tebou, ale sa ťa spytujem, čo chceš v tomto dome?“

„Hľadám tvojho brata. Chcem sa s ním rozlúčiť.“

„Dávno ťa už očakáva na ceste do tvojej domoviny. Aj on sa chce s tebou rozlúčiť.“

„Idem, poznám zákony slušnosti, preto mi ich nemusíš vykladať. I ty sa chceš so mnou merať? Dobre, neľakám sa Jefrema. Bývam v Sele, tam dolu v Hercegovine; tam ťa budem očakávať.“

Lazo vyšiel zo Simeonovho domu, kde zasa pohanili jeho citlivé srdce. Zaumienil si, že opustí Cetinu a Horu.

Lazar si zastal nad Cetinou a dlho a nemo sa na ňu díval. V tomto meste bol šťastný, ale stratil v ňom všetko, čo mu bolo drahé a milé!

„S Bohom, slávna Hora!“ vzdychol si. „Junácke nádeje ma doviedly k tebe a ty si videla, že som ťa nezneuctil. Želám ti rozkvet a vždy slávne víťazstvá nad Turkom; želám ti takých synov, akých si stratila v boji na Grahove. I ty, drahá Jelena, ktorá si našla v mojom srdci útechu, ži šťastne! Miloval som ťa; a hoc to bola láska nevinná a krátka, bude vždy blažiť moju dušu.“

Lazar nezbadal, že ho počúva Simeon, vzdialený len na niekoľko krokov.

„Aj ty, drahý pobratime Sava,“ pokračoval a sperlily sa mu oči, „ži blažene a šťastne! Odpusť, že bez tvojho vedomia som opustil váš dom a teba, že som ťa neprivinul k svojim priateľským prsiam. Ochraňuj si sestru, svoj život odnesiem Hercegovine; jej ho posvätím do konca dní. Nestretneme sa viacej v tomto časnom živote! Nemysli si, že som opovrhol tvojou sestrou, nie; vzďaľujem sa od prameňa šťastia, aby som sa hodil do náručia hajdúskeho žitia. Azda tam pominú všetky moje bolesti!“

„Dlho sa lúčiš s Horou,“ zahrmel Simeon na Lazara.

Lazar pozrel na dotieravca.

„Dlho sa lúčim,“ pokojne riekol Lazar, „veď prežil som v nej milé a drahé dni; preto neutekám z nej bezcitne, lebo láska ma ku nej viaže. Hľadal som ťa v tvojom dome; počul som od Jefrema, že ma očakávaš na ceste. Čo chceš? Tu som! Chytro hovor!“

Simeon pristúpil k Lazarovi a prísne sa díval na svojho soka. Potom vytiahol pištoľ a riekol:

„Pripravený si zápasiť? Jeden z nás musí padnúť!“

Lazar sa pozrel na zúrivého Simeona nevinne, ale i zmužile a jeho pohľad aspoň na chvíľu utíšil zúrivca.

„Mám sa pripraviť k boju? Myslím, že mi udáš príčinu, prečo sa hneváš na mňa a ako som sa proti tebe previnil?“

„A kde sú tvoje pištole?“ rozhorčene sa spýtal Simeon.

„Pištole? V srdci Hory cestujem bez nich a v Hercegovine sú dobré a dostatočné i pästi proti nepriateľovi. Ale hovor, čo chceš odo mňa?“

„Dobre vieš, čo od teba chcem. Chcem ťa potrestať, lebo si mi odvábil milenku. Nie je to veľká vina?“

„Keby som ti bol milenku nečestne odvábil, zaslúžil by som si tvoj hnev. Ľutujem ťa však, že milenka ťa sama opustila.“

„Tak hovoríš o Jelene? Ak tak, nuž je ničomnicou a tvojou pobehlicou!“

„Simeon, nehovor tak biedne! Smrťou trescem lúpežníka svojej a Jeleninej cti. Pravda je, že moje oči rady videly Jelenu; no na týchto prsiach nikdy nespočívala a jej ústa nikdy sa nedotkly mojich; len dnes som sa dozvedel, že ma milovala, ale i to len od jej brata. Nie je vinou a hriechom, že moje srdce o nej snilo. A keď chceš mať Jelenu, vieš, kde býva, choď k nej a oznám jej svoju vôľu. Odo mňa si ju nepýtaj; tebe som ju nevzal, lebo tvojou ani nikdy nebola! Ale to ti hovorím, neurážaj ma!“

Simeon stál nepohnute; len jeho tvár prezradzovala, že v srdci mu búri veľký nepokoj. Cítil, že ho Lazar duševne prevyšuje; cítil, že mravná moc Lazarova je nezvratnou skalou.

„Len vtedy sa presvedčím,“ hovoril Simeon, „že si pravdu hovoril, keď sa v mojej prítomnosti pred Jelenou, tak ako predo mnou, osvedčíš a zaprisaháš.“

„Nerozumiem ti.“

„Nerozumieš? Nuž pôjdeš so mnou do Kovačičov.“

„To sa nestane! Mám právo vrátiť sa, každý by ma tam vďačne uvítal, ale do Kovačičov sa nevrátim a nevyplním tvoju vôľu. Mňa nikdy viacej neuvidí Hora!“

„Teda by si naveky chcel kaliť moje šťastie? Veď povedomie, že na Horu sa môžeš vrátiť, ničilo by moje šťastie a Jelena by ma nikdy neľúbila! Musíš ísť!“

Lazar sa prísne pozrel na Simeona.

„Máš otvorenú cestu do Kovačičov, nestojím ti v ceste. Keby si bol junákom, nezastavoval by si ma a milenku by si nehľadal u mňa; si nakaz,[30] ty si balija.[31] Nie si opravdivým synom Hory! A čo chceš s tou pištoľou? Jeden výstrel je tvoj, potom budeš mojím a budem s tebou zachádzať ako s babou. Či vieš, že si smrteľne urazil moju česť, keď si ma pred národom nazval pržibabou? Kde si však bol, keď sme boli na Grahove? Viem, že si medzi zajacmi prvým junákom! Prichystaný som k boju a smrti, ale neviem žiť pre posmech blížnych. Prvý výstrel je tvoj, druhý môj. Poď za mnou!“ — Lazar odchádzal z územia Čiernej Hory a Simeon ho nemo nasledoval. Na planine Gacku, ktorá je ešte i dnes našou, zastali.

„Simeon,“ vravel Lazar, „tu sa rozrieši náš spor. Nechcel som sa s tebou biť na Hore, lebo som bol jej hosťom a skropiť ju krvou bol by pre mňa večný hriech. Tvoja pištoľ nám dnes musí obom slúžiť; že je tvojou, nuž nech je prvý výstrel tvoj. Chcem sa s tebou smieriť, keďže náš život nie je istý. Tu máš moju ruku! Boh nech ti odpustí viny! Ak padnem, svoje zabitie ti odpúšťam.“

„Ja sa mám s tebou smieriť? Nie! — Odčítaj kroky a zastaň si k cieľu!“

„Simeon, ľutujem ťa, že si sa zrodil na Hore, lebo si obyčajným vrahom. Nuž ale reč nemením; odpúšťam ti viny, ja som s tebou smierený. — Mám dvadsať rokov, nuž na dvadsať krokov budeš na mňa strieľať. Maj sa na pozore, ja na päťdesiat krokov srazím jablko so stromu. Nechci, aby som ti to dosvedčil skutkom.“

Lazar odčítal kroky. Na mieste, kde zastal, prežehnal sa.

„Strieľaj!“ zvolal na Simeona.

Simeon strelil… Lazar sa svalil na zem.

Deti, smutne vravel Nikola, tak, hľa, zahynul Lazar.

A dobrý starký zaplakal.

Práve som stál pred svojím domcom, keď sa výstrel ozval na planine. Pobral som sa, aby som videl, čo sa stalo. Našiel som Lazara v krvi zmočeného, ale ešte živého. Rana bola smrteľná. Po dvoch ťažkých dňoch umrel a pochovali sme ho na tom mieste, kde som ho našiel a kde i dnes stojí jeho kríž.

„A čo ti rozprával?“ spytujú sa mládenci Nikolu. „Či preklínal Simeona?“

Mnohé veci mi Lazar vyrozprával, všetko to, čo ste dnes odo mňa počuli. Simeona nepreklínal a len toto povedal:

„Len to ľutujem, že ma Černohorec zabil; odpúšťam mu však každú vinu.“

*

Nebudem vám opisovať plač našich, keď sme Lazara pochovávali; lebo city, ktoré vtedy boly v mojom srdci, ešte i dnes vo mne žijú. Bol to podivný bôľ, no — nechcem vám ho opisovať. Ani nebudem vám rozprávať o posledných hodinách Lazarových. Načo by som ich pamiatku vo svojej duši dnes obživoval. Najradšej o nich vtedy myslím, keď si spomeniem na víťazstvá našich otcov. Možno, že raz vám opíšem umierajúceho Lazara, lebo nechcem, aby jeho pamiatka so mnou vstúpila do hrobu.

Odišiel som potom na Cetinu, aby som vyplnil poslednú túžbu Lazarovu. Tam ma privítal Sava a starý Kovačič. Moja zvesť o Lazarovej smrti predesila jeho priateľov. Oj, tie naše bôle, kedyže prestanú? Kedy nám svitne deň spásy?

Po Lazarovom zavraždení Simeon prišiel do Kovačičov, aby si vypýtal Jelenu. Kovačič nechcel zahanbiť pytača, neodmietol ho, ale ho poslal ku Jelene.

Keď Simeon predstúpil pred devu, chladne ale úctivo ho privítala.

„Ďakujem ti, Simeon,“ riekla Jelena, keď jej oznámil svoju túžbu, „že tvoje srdce si vybralo mňa za zornicu života. Ver mi, že tebou neopovrhujem, ale moje srdce nie je už moje a tak nemôžem ti ho dať.“

„Tvoje srdce je zadané? A komu si ho zadala?“

„Nie si spokojný s mojou odpoveďou? Maj úctu ku mne a nevtieraj sa do tajností nevesty, lebo sa ťa netýkajú! Preto oddaj svoje srdce druhej deve a mne daj slušný pokoj!“

„Jelena!“ nahnevane zvolal Simeon, ako by ho boly ranily jej reči; „si ukrutná, keď takto zachádzaš so svojím dávnym priateľom. Či je Jelena azda Lazarovou nevestou?“

„A keď je Lazarovou, nuš čože potom?“

„Ja som Černohorec, nesmieš mnou opovrhnúť,“ pobúrene vraví Simeon a v jeho očiach sa zjavil plameň zlosti.

„Ale srdce moje, ktoré ty chceš, je moje,“ povie Jelena. „Vedz teda, že som nevestou junáka Lazara. A teraz odíď odo mňa.“

„A kde je tvoj junák?“ so zlostným úsmevom sa spytuje Simeon.

„Kde je Lazar? On vie, kde býva Jelena a v Hore sa nestratí. A čo sa posmievaš, čo urážaš posvätné city? Nepovedala som Lazarovi, že ho milujem; ani on mne, že ma ľúbi; neviem, čo chceš svojimi urážlivými rečami povedať.“

„Vedz, že tvoje ústa nikdy nespočinú na jeho ústach,“ posmešne sa zasmial Simeon. „Neteš sa šťastiu; keď ja nie, ani ty nebudeš šťastnou. Jeden musel ustúpiť s cesty, lebo nemôžeme ťa mať dvaja; a ten, čo odstúpil na večné časy, bol Lazar.“

„Čo to hovoríš? Čo si vykonal Lazarovi? Hovor.“

„Chceš to vedieť? Moja guľka neletela do vzduchu: trafila a usmrtila Lazara.“

Jasný blesk omráči, nepredvídaná zpráva zarazí a neočakávaná smrť ohromí človeka. Pred Jelenou stál vrah Lazarov, rušiteľ jej šťastia a pokoja. Jelena nemohla plakať pred Simeonom.

„Je pravda, čo hovoríš?“

„Povedal som; načo to mám opakovať? Lazarova smrť je mojím víťazstvom.“

„Víťazstvom? Akým? Áno, nad tebou zvíťazilo peklo! Myslíš, že môžem milovať vraha? Klameš sa! Počuj ma. Zákernícky si zabil hosťa Čiernej Hory, ktorý bojoval na Grahove, zatiaľ čo si sa ty niekde v kúte povaľoval; zabil si človeka, ktorého požehnal svätý vladyka; zabil si milenca mojej duše: choď a strať sa mi! Menom vladyku ťa vypovedúvam z Hory. Inak ťa bude prenasledovať pomsta môjho brata až do smrti!“

Simeon odišiel. Pred jej rečami musel sa skloniť, lebo hovorila pravdu.

Len teraz Jelena horko zaplakala. I Černohorka zaplače za milencom, keď nezahynie v boji za vieru a rod, ale pomstou alebo v súboji.

Keď Sava počul odo mňa, čo sa s Lazarom stalo, odišiel k Jelene. Našiel ju v najväčšom žiali. Sklonila hlávku na bratove prsia a topila sa v duševnom bôli. Márne ju tešil. Podťatá ruža vždy zvädne.

Bolo to len za srdce, to srdce Jelenino! Podobalo sa rannej rose, nevykvitnutej ruži, a to srdce teraz krvácalo, vädlo, hynulo.

„Vzkries Lazara!“ prosila brata. „Ak to urobíš, budem sa tešiť životu. Neteš ma márnymi rečmi; bez Lazara umriem, žiada sa mi umrieť.“

„Jelena,“ prosil Sava, „poď k Nikolovi; priniesol ti zvesť o Lazarovi; istotne sa potešíš.“

„A kde je Nikola?“

„Jelena, srdce drahé,“ vravím, vkročiac s Kovačičom do izby, „nesmúť za junákom, lebo si dcéra Čiernej Hory!“

„Umrel Lazar?“ oborila sa na mňa. Z mojich očí vyčítala odpoveď. I zľúbala mi ruky, ktorými som doopatroval Lazara.

„Tak ma požehnával? A ty si prišiel pre mňa, aby si ma uložil k Lazarovi?“

Tešil som Jelenu, ako som mohol.

Keď som ju utíšil, vrátil som sa do nášho Sela.

Jelena sa nikdy nevydala. Keď bratia Černohorci bojovali so sverepým Turčínom, ošetrovala ranených; teraz zaväzuje ako starenka rany bohatierskych Hercegovincov. —

Luka Vukalovič menuje ju anjelom strážcom svojich padlých bojovníkov.

Simeon sa poturčil v Hercegovine.

Deti, riekol Nikola, tak som vám o Lazovi dorozprával všetko, čo som vedel. Chráňte sa bratovraždy a premáhajte city svojho srdca a náruživosti, keď ide o vydobytie slobody pre Kristovu vieru a náš ujarmený národ. Pracujme, milujme sa a vytrvajme v krvavom tureckom jarme; Boh dá, že prekliatemu polmesiacu onedlho odbije posledná hodina!



[1] kadi — sudca

[2] Keď sa Turek u kresťana hostí, dá si za to zaplatiť, lebo si — vraj — pošpinil zuby kresťanským jedlom.

[3] mejdan — bojište

[4] harač — daň

[5] zulum — násilenstvo

[6] konak — dom

[7] čoban — pastier

[8] subaš — četník, strážnik

[9] muezín — hlásnik na minarete

[10] momak — mládenec, čeľadník

[11] asrael — anjel smrti

[12] dieferdan — puška

[13] porodica — matka

[14] zulumťar — tyran

[15] Tikavac — baran, čo vodí ovce. Keď sa nepriateľ blíži ku stádu, valach si hodí pušku na plece a uteká preč; keď to tikavac vidí, uteká za valachom a za tikavcom všetky ovce.

[16] spahovia — poturčení šľachtici

[17] ťáva — sväté miesto, Mekka

[18] tesbetha — pátriky

[19] Kaaba — hrob Mohamedov v tureckom jazyku

[20] kesedžija — turecký zbojník

[21] deli — smelý, víťazný

[22] bedevija — arabská kobyla

[23] vladyka — biskup, je od národa považovaný za svätého

[24] sardar — okresný veliteľ

[25] Boj na Grahove je historický.

[26] Umet i Muamed — ľud Mohameda; tak kričia v boji Turci

[27] barjak — prápor, zástava

[28] čelenka — strieborné perá, ktoré sa za kresťanské hlavy dostávaly; bol to „ozdobný znak“

[29] pržibaba — kto olúpi staré ženy; koho tak pomenujú, cíti sa nešťastným

[30] nakaz — potvora

[31] balija — toľko čo Turek





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.