ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krátka, ale smutná história

Obaja plakali.

Keď on prestal, tu začala ona bolestne fňukať. Tak sa zabávali asi tri hodiny. Ale bol aj veľmi pekný večer, ktorý oboch milencov tak mäkko naštimoval.

„Kiež bych,“ pretrhol naraz Artúr dlhé ticho, „ó, kiež bych dušu svoju vliať mohol do sĺz svojich a život svoj do tvojho, potom by som viac nebol.“

Ona ale zodvihla slzami sperlorosené oko k listom zefýrami ovievaného jazmínoletníka,^[1] osvieteného bledou lunou a tíško mu šeptala: „Čo by som ja bola teraz bez teba? Keď si ty nie, ani mňa nieto.“

„Ah, aké nebo, aký svet, aká priepasť leží v slovách tvojich!“ zvolal on bolestne a z blízkeho jazera melodicky zašumel milostný večerný spev žabiek, zmyjí a kukučiek a cvrkanie cvrčkov, lebo v celom okolí nebolo dostať riadneho slávika.

„Ach, Artúr môj,“ začala teraz Lenóra (lebo tak sa menovala milenka), „ty nevieš ešte, že môj ujček nechce privoliť k nášmu sobášu.“ Pri slovách ,k nášmu sobášu‘ sa milý nápadne striasol (akoby od ľaku), pustil sa do plaču a chcel preč, ale žaby zakŕkali.

Lenóra, ktorá tiež čítala svojho Shakespeara, nestratila ducha, a mlčky skríkla:

„Zostaň, milý, ešte je ráno ďaleko. Bol to slávik a nie škovránok, čo zazumel ti v uchu clivom.“

On zostal. Nastala hrozná pauza. Ona tíško skučala.

„Čo skučíš?“ pýtal sa on.

„Nám nič iné nepozostáva ako smrť,“ stonala Lenóra. On nemo prisvedčil a s odhodlanosťou Senecu^[2] a smelosťou Scaevolu^[3] vytiahol z ľavého vačku svojho svetlomodrého wertherovského fraku^[4] paklík básní, svoje ,slzopiesne‘ a čítal ich, bôľne nariekajúc.

Pri sto deväťdesiatej šiestej piesni (po ôsmich riadkoch) umoril ju plač, ona — zomrela.

„Prečo ja nič necítim?“ zvolal, hroziac nebesiam, „vari ma sila mojej mladosti mieni ratovať? Nevďačné unúvanie!“

A čítal ďalej až po dvesto štyridsaťdeväť. Tu naraz zatíchol mu hlas, hasnúce oko zatiahol smútočný flór, ešte raz vzdychol a potom tašiel za svojou Lenórou.

Toto je krátka, ale smutná história Artúra a Lenóry.