Zlatý fond > Diela > Artúr a Lenóra


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Artúr a Lenóra

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Ina Chalupková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 78 čitateľov


 

Artúr a Lenóra

Krátka, ale smutná história

Obaja plakali.

Keď on prestal, tu začala ona bolestne fňukať. Tak sa zabávali asi tri hodiny. Ale bol aj veľmi pekný večer, ktorý oboch milencov tak mäkko naštimoval.

„Kiež bych,“ pretrhol naraz Artúr dlhé ticho, „ó, kiež bych dušu svoju vliať mohol do sĺz svojich a život svoj do tvojho, potom by som viac nebol.“

Ona ale zodvihla slzami sperlorosené oko k listom zefýrami ovievaného jazmínoletníka,[1] osvieteného bledou lunou a tíško mu šeptala: „Čo by som ja bola teraz bez teba? Keď si ty nie, ani mňa nieto.“

„Ah, aké nebo, aký svet, aká priepasť leží v slovách tvojich!“ zvolal on bolestne a z blízkeho jazera melodicky zašumel milostný večerný spev žabiek, zmyjí a kukučiek a cvrkanie cvrčkov, lebo v celom okolí nebolo dostať riadneho slávika.

„Ach, Artúr môj,“ začala teraz Lenóra (lebo tak sa menovala milenka), „ty nevieš ešte, že môj ujček nechce privoliť k nášmu sobášu.“ Pri slovách ,k nášmu sobášu‘ sa milý nápadne striasol (akoby od ľaku), pustil sa do plaču a chcel preč, ale žaby zakŕkali.

Lenóra, ktorá tiež čítala svojho Shakespeara, nestratila ducha, a mlčky skríkla:

„Zostaň, milý, ešte je ráno ďaleko. Bol to slávik a nie škovránok, čo zazumel ti v uchu clivom.“

On zostal. Nastala hrozná pauza. Ona tíško skučala.

„Čo skučíš?“ pýtal sa on.

„Nám nič iné nepozostáva ako smrť,“ stonala Lenóra. On nemo prisvedčil a s odhodlanosťou Senecu[2] a smelosťou Scaevolu[3] vytiahol z ľavého vačku svojho svetlomodrého wertherovského fraku[4] paklík básní, svoje ,slzopiesne‘ a čítal ich, bôľne nariekajúc.

Pri sto deväťdesiatej šiestej piesni (po ôsmich riadkoch) umoril ju plač, ona — zomrela.

„Prečo ja nič necítim?“ zvolal, hroziac nebesiam, „vari ma sila mojej mladosti mieni ratovať? Nevďačné unúvanie!“

A čítal ďalej až po dvesto štyridsaťdeväť. Tu naraz zatíchol mu hlas, hasnúce oko zatiahol smútočný flór, ešte raz vzdychol a potom tašiel za svojou Lenórou.

Toto je krátka, ale smutná história Artúra a Lenóry.



[1] Kto koľko-toľko skúseností má, uznať musí, že milenci jedine v jazmínovom letníku dlieť môžu (pozn. autora).

[2] Seneca — Lucius Aenneus Seneca (4. pred n. l. — 65. po n. l.), hlásateľ filozofie duševnej vyrovnanosti a pokojnej pevnosti — zvanej stoicizmus.

[3] Wertherovský frak — narážka i na vonkajšiu spriaznenosť postavy s precitlivelým a melancholickým hrdinom diela J. W. Goetheho Utrpenie mladého Werthera (1774).

[4] Scaevola — Gaius Mutius Scaevola, postava zo starorímskych dejín. Svoju odvahu dokazoval tým, že si spálil na ohni pravú ruku.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.