E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Biela labuť

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Kašper, Ivana Bezecná, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Janka Danihlíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 62 čitateľov


 

Biela labuť

Doktor Verný sa viezol z Viedne priamym rýchlikom do Ríma. Sedel v polkupé prvej triedy a prezeral rozličné noviny, ktoré si nakúpil na stanici. Bolo pekné májové ráno. Otvorenými oblokmi valil sa do vozňa lichotivý jarný vzduch; horizont kraja sa pýšil tvrdými, na vrcholcoch snehom krytými Alpami, okolo dráhy sa zelenali lúky a polia strakateli stromami: samý kvet. Verný sa cítil mocný, tešil sa zo svojej tridsaťpäťročnej mladosti a radoval sa, že sa striasol nemocničných trampôt a starostí na celé štyri týždne. Tešil sa na Taliansko, ktoré už viac ráz navštívil. Ako starých známych išiel pozrieť obrazy, stavby, sochy a krajiny, za ktorými mu duša túžila ako za milým dievčaťom. Nenapil sa vody z fontány di Trevi[1] v Ríme, a jednako ho ťahalo za tým európskym rajom, ako ťahalo od vekov či surových barbarov alebo moderného učenca a či krásnu, rozmaznanú ženu.

Jeho radostný, spokojný pocit nedal mu pokoj: vibrovali v ňom všetky nervy, nemohli ho upútať ani jedny noviny, ani výhľad na krajinu. Keď pozeral na jedno, zdalo sa mu, že druhé je vábnejšie. Vyrušovalo jeho pokoj i vedomie, že v susednom polkupé sú dve, podľa smiechu a reči mladé anglické dámy, ktorých rozhovor bolo vše celkom dobre počuť, lebo boli i na jeho i na ich kupé otvorené dvere.

Nudil sa s Corriere della Sera,[2] hoci čítal i nepriateľský, proti Juhoslávii namierený článok, ktorý by ho inokedy zaujímal. Zrazu zdvihol hlavu od novín, keď sa dvere pred ním zatmili: zazrel vysokú, veľmi elegantnú mladú dámu a mimovoľne ľahučko sa usmial a zašepkal: „Sapristi!“ — vyhol sa za ňou a nespustil z nej oči, kým nezmizla v chodbe susedného vagóna. Cítil, že sa začervenal, i pokrútil hlavou nad sebou. Myslel si, že urobil tvár ako ovca, takže sa tá bohyňa musela na nej usmiať. Iste je to jedna zo susediek. Je to ozajstná hra prírody, že sa táto žena tak podobá obrazu krásnej Američanky, ktorý minule videl po Weekly Times.[3] Všetko na nej zodpovedalo: zlatopobelavé mikádo, veľké belasé oči, ostro rezané červené, trošičku priveľké ústa, trochu krátky rovný noštek, okrúhla brada a čerešňová ružovosť tváre. K tomu vysoká, elastická, plná figúra. A ruky! Do hroma, dosť veľké a elegantné, akoby si ich požičala od medicejskej Venuše.[4]

Verný sedel nahnutý nad novinami; pozeral do nich, ale v duchu videl stále krásnu ženu. Krútil hlavou nad sebou i nad divom. Napokon sa ustálil na tom, že dáma predstavovala typ istých Američaniek.

Jeho hútanie už chvíľu trvalo, keď počul na chodbe štrknutie a zazrel kotúľať sa peniaze. Skočil a zazrel druhú dámu zo susedného kupé, stojacu zohnuto vo dverách a pozerajúcu, kde sa zakotúľali peniaze; v rukách držala otvorenú peňaženku a usmievala sa svojej nehode.

Verný sa jej tiež usmial.

— Dovolíte, aby som vám pomohol? — oslovil ju po anglicky.

— Veľmi vám ďakujem. Som taká nešikovná. Ale príčina je vlastne peňaženka, na ktorej sa mi pokazilo zavieranie.

Dáma vybehla na jednu stranu chodby a Verný na druhú a zbierali peniaze: boli to šilingy, koruny a sovereigny.[5] Podal jej, čo našiel a spýtal sa, či jej ešte mnoho chýba. Hľadel jej do očí a úsmev ani jej, ani jemu neschádzal z tváre. Veď sa museli usmievať, keď sa tak pozdali jeden druhému. Verný si myslel, že je to osoba ozaj na zjedenie. Aké má milé oči, aký trochu posmešný, akoby všetko rozumejúci a odpúšťajúci úsmev, a jednako jej v tých veľkých čiernych očiach sedí i čosi melanchólie. Angličanka si myslela, že hoci je i privyknutá na atletické postavy of our boys:[6] našich chlapcov, jednako málokedy videla takú súmernú, vysokú figúru, akú má tento cudzinec. A ako sa jeho tvár pri istých pohyboch ponáša na Byronovu!

Verný sa obzrel, či neuvidí ešte niekde nejaký peniaz, ale nenašiel nič. Angličanka ho uistila, že má už všetky peniaze a poďakovala mu ešte raz. Potom vošla do svojho kupé a Verný vyzeral na chodbe oblokom. Hľadel na kultivovaný kraj, ale v duši mu jednako zotrvávali Angličanky. Cesty — i poľné — boli zriadené, po poliach roztratené chutné domce a ploty okolo nich z pevného materiálu, v dobrom stave. Pomyslel si na naše ošarpané ploty z halúz a biedne, vydraté poľné cesty, ktoré dávajú kraju zanedbaný, chudobný vzhľad.

Trochu sa obrátil a zistil z dymu, vychádzajúceho z kupé, že dáma si zapálila cigaretu. Nad dverami jej oddielu bol zákaz fajčenia.

— Madame, vystavujete sa nebezpečenstvu, že vás sprievodca upozorní na veľký priestupok a že budete platiť veľkú pokutu.

Dáma sa trochu strhla.

— Čože som urobila?

— Nezbadali ste? Fajčíte v kupé pre nefajčiarov. Nie každý sprievodca je zdvorilý človek… Odporúčam vám presťahovať sa na ten čas, kým chcete fajčiť, do môjho kupé. Aby ste nemysleli, že ma poháňa egoizmus, ostanem za ten čas na chodbe.

Dáma vstala a vyšla na chodbu.

— Prijímam vaše pozvanie, ale len pod podmienkou, že vás nevyháňam z vášho hradu.

— Priznám sa vám, že sú i také okolnosti, v akých vďačnejšie sedím v kupé, ako stojím na chodbe. Fajčíte rada, náruživo?

Dáma sa hlasito zasmiala.

— Nefajčím náruživo rada. Vo vlaku ma vše bolieva hlava a proti tomu najlepšia medicína je cigareta.

Verný vytiahol obočie, akoby bol urobil nejaký zvláštny objav a riekol:

— Ako?

Dáma trochu zadivene podotkla:

— Aké „ako“?

— Som lekár, urobil som teraz na vás nové pozorovanie, ktoré si znamenite zapamätám.

— Som zvedavá, čo to môže byť?

Verný sa chvíľočku na ňu díval: myslel si, že dávno nevidel takú chutnú, milú osobu, ako je táto. Bol by dal mnoho za to, keby bol mohol trochu pohladiť jej chudé líca. Postavu mala veľmi peknú, zrejme športovaním vyvinutú.

— Nuž poviem vám. Viete, že pri dámach sa vyskytujú ťažké, veľmi vážne ochorenia, ktoré možno liečiť len krásnymi toaletami, autami, alebo prípadne luxusnými kúpeľmi?

— Indeed?[7]

— I vaše fajčenie patrí iste do tejto kategórie. Veľmi vás ľutujem, lebo sa obávam, že vás hlava bolí každý deň niekoľko ráz. Mňa by aspoň bolela, keby som fajčil také znamenité cigarety, ako sú vaše.

Dáma sa zasa hlasno zasmiala.

— Okúste jednu. Sú americké a doniesla ich so sebou miss Palmerová, s ktorou cestujem. Pokiaľ ide o bolenie hlavy, nemáte celkom pravdu, — i potriasla rozhodne hlavou, pričom mu hľadela do očí.

Verný vzal z dózy ponúkanú cigaretu, okúsil ju a prevrátil oči.

— Prvotriedna! Madame, fajčenie týchto cigariet je celkom iste zdraviu veľmi nebezpečné, hoci uznávam, že nemám pravdu, čo sa týka vášho bolenia hlavy. Ale iste možno nimi liečiť aj iné bolesti a tak ľudia, ktorí ich môžu fajčiť, budú stále na kadečo trpieť. Miss Palmerová je dáma, ktorá prešla do reštauračného vozňa?

— Išla si vypiť šálku čaju.

— Iste i ju bolieva hlava.

Dáma sa zasa zasmiala.

— Myslíte, že tiež fajčí? Niekedy.

— Viete, že sa podobá obrazu, ktorý bol pod menom „Americké dievča“ uverejnený vo Weekly Times, ako keby to bola ona? Preto som bol celkom prekvapený, keď som ju zazrel. Iste muselo byť prekvapenie na mojej tvári veľmi zreteľné, lebo ma vysmiala.

— Sir, vidím, že radi vyhýbate pravde z cesty. Boli ste prekvapený, lebo vás očarila jej krása, ale nie preto, že sa ponáša na akýsi obraz. Moja predbežná dobrá mienka o vás začína dostávať značné pukliny.

— Som zúfalý, madame. Radšej sa priznám a uznám, že i ju pokladám za očarujúce stvorenie.

Dáma urobila vážnu, privážnu tvár a vstala, že vyjde z kupé, hoci cigaretu ani spolovice nevyfajčila. Verný skočil, aby jej uvoľnil cestu, urobiac pritom nešťastnú tvár.

— Čo, vy už odchádzate?

— Máte kontinentálne spôsoby, na ktoré nie sme zvyknuté.

— Odpusťte mi tentoraz, madame. Parole d’honneur,[8] že viac sa neprehreším. Budem trpieť bez slova i najväčšie sužovanie.

— Tak dobre, skúsim to, — i zasa si sadla. — Viete, že je miss Rosy Palmerová naozaj jedno z najkrajších amerických dievčat, ktoré nemožno napochytro porovnať s nejakou priemernou osobou, ako som napríklad i ja? Viete to?

— All right, zapamätám si, že miss Rosy Palmerová je jedno z najkrajších amerických dievčat. Ale že vy ste obyčajná, priemerná osoba, na to nerobím poznámku len preto, lebo sa nechcem vystaviť vašim trestným sankciám.

— Dajte si pozor! Miss Rosy je dcéra multimilionára a je to ozaj, akoby tí ľudia mali možnosť zadovážiť si za svoje peniaze všetko, čo je najvzácnejšie a najkrajšie na svete.

— Madame, viete, že je to vlastne príšerné, taká osobnosť a vy s ňou cestujete len tak, akoby bola obyčajná smrteľníčka. Počul som vás, že ste sa spolu i smiali. Ako sa môžete v takej spoločnosti smiať? Ja by som sa len díval na ňu ako na Budhu. No, pravda, človek na všetko privykne, teda i cestovať s takým zosobneným Kohinorom.[9]

— V jednom máte pravdu. Tí ľudia chápu celkom inakšie svet a život ako my. Najmä ženskí členovia takýchto rodín, ktorí sú privyknutí, že môžu mať všetko, čo stojí peniaze.

— Odpusťte moju predošlú poznámku, že sa vám divím, že ste sa spolu smiali. Možno i vy ste miliardárova dcéra, ktorý si tiež mohol za svoje peniaze zadovážiť, čo si len zaželal.

— Ste nenapraviteľný. Ja som dueňa[10] miss Rosy. Cestujem s ňou, aby som dávala na ňu pozor. Okrem mňa má ešte sekretára, sluhu, chyžnú a šoféra s autom.

— Ráčte odpustiť, ale ako dueňa máte neodškriepiteľné nedostatky, ktoré môže každý pobadať.

— Ktoré sú to? Možno ich napraviť?

— To je úplne beznádejné. Koľko dueň poznám zo španielskych a talianskych rozprávok, všetky sú staré a škaredé. Nechcem vám lichotiť, ale nemôžem ani pri najlepšej vôli uznať, že by ste sa mohli honosiť týmito vlastnosťami, alebo že by ste si ich mohli nacvičiť hocijakým tréningom.

— Ha-ha-ha! — smiala sa dáma a Vernému sa zdalo, že pozrela naňho jednako len ešte milšie, ako vôbec hľadela; pritom držala v ruke vyfajčenú cigaretu, aby ju odhodila.

Verný jej podložil noviny.

— Sir, mýlite sa, čo sa týka dnešných dueň. Zdá sa mi, že ste veľmi zaostali ešte niekde v minulých storočiach. Ja som vzor dueň, som vdova (pritom sa zapálila a veľmi chutne sklopila viečka), omnoho staršia ako miss Rosy a ako ste sa mohli i sám presvedčiť: neúprosne prísna.

— Ste iste vzor dueň, hoci sa vekom nehodíte na to postavenie, lebo ste najviac o tri-štyri roky staršia od miss Rosy; ale veď taký milionár si iste vyberie najlepšie i v tomto ohľade. O tom nepochybujem ani najmenej.

— Veru tých milionárov musí človek poznať, keď chce s nimi nejako vyjsť. Viete, že v spoločenskom ohľade je omnoho väčší rozdiel medzi multimilionárom a inteligentom, ako medzi inteligentom a princom? Milardári sú veľmi exkluzívna spoločnosť a hľadia veľmi zvysoka na ostatnú spoločnosť. Veď to nie je ani div, keď ich životný štandard je úplne odlišný od štandardu všetkých ostatných ľudí, ktorí väčšinou nemajú ani tušenie, ako títo ľudia žijú. Milionárka sa práve tak nestýka spoločensky hoci napríklad so znamenitým advokátom alebo povestným lekárom — profesorom, ako sa nestýka znamenitý londýnsky advokát s továrenským robotníkom alebo farmárom. V ich spôsobe života je omnoho väčší rozdiel. Vôbec predstavte si ľudí, v živote ktorých všemožný peniaz nehrá zástoj. Možno poznáte prípad znamenitého francúzskeho spisovateľa Bourgeta,[11] ktorého newyorský milionár pozval na prednášku do svojho paláca a po prednáške prosto poslal domov? A s Bourgetom obcovali i panovníci.

— Čo rozprávate, ma veľmi neoduševňuje ani za vašu krásnu miss Rosy, hoci by bola i najkrajšia i najbohatšia zo všetkých tých bohýň.

Angličanka potriasla ľahučko hlavou.

— Mýlite sa. Miss Rosy, hoci i taká boháčka, je pomerne veľmi milá. Možno preto, lebo mnoho cestuje, a tak sa musí stýkať i so skromnejšími ľuďmi, najmä v Európe.

Vtom vstala, aby išla do svojho kupé. Verný vyskočil a uhol sa jej na chodbu, pričom skoro buchol do prichádzajúcej miss Rosy. Pozrel na ňu mimovoľne s prísnou tvárou; miss Rosy mu vrátila pohľad úplne bezvýrazne, akoby bola pozrela na obločný rám.

— Kate, škoda, že ste neboli so mnou: dávno som nepila horší čaj ako dnes. Ozajstný rekord.

Mrs. Kate,[12] vychádzajúc z kupé, trochu sa zapálila; kývla mu hlavou a vošla s miss Rosy do ich oddelenia.

Verný sa zobral a odišiel do reštauračného vozňa. Mal dosť dojmov na rozmýšľanie.

Viezli sa celý deň a Verný sa všemožne usiloval, aby svojim susedkám čím najmenej stál v ceste. Idúc z reštauračného vozňa, našiel ešte jeden sovereign, zrejmý dôkaz toho, že mrs. Kate radšej odtajila stratu, len aby ďalej nikoho neustávala. Trochu sa zadivil, že najatá spoločnica tak ľahkomyseľne zachádza s funtmi šterlingov.[13] Nechcejúc dámy vyrušovať, poslal jej ho po sprievodcovi.

Keď sa vrátil po olovrante, na ktorom, ako aj na obede, mali účasť i anglické dámy, našiel ich stáť v chodbe, hoci prišiel za nimi hodne neskoršie. Keď prechádzal do svojho kupé, do ktorého mu medzitým prišiel i akýsi, pravdepodobne nemecký finančník, s vyšívanou čiapkou na hlave, zbežne sa podíval na dámy, neprezrádzajúc nijaký záujem: zazdalo sa mu, že miss Rosy pozrela naňho nie tak úplne nevšímavo ako predpoludním a potom vošla do svojho kupé. Mrs. Kate pristúpila k dverám jeho oddelenia a ľahučko sa usmievajúc, kývla mu hlavou.

— Ďakujem vám.

Vyskočil k nej.

— Nechýbajú vám ešte peniaze?

— Nie, ani penny…[14] Nevzbudzuje vo vás tento strašne pustý kraj stiesnenosť? — spýtala sa ho, aby obrátila rozhovor na iný predmet.

— Tento Tarvizský priesmyk je veru hrozný. A najstrašnejšie je, že v ňom bývajú ľudia. A koľkí! Je záhadné, ako žijú tu medzi týmito skalami, kde ešte rastú i kríky len tu i tu, i to aké pokrčené. Podívajte sa na ich domce poskladané z kameňov, väčšinou bez vakovky.

— Obvešané biednou bielizňou. Bielizeň je vôbec pre Taliansko charakteristická. Všade jej je plno. Je to dôkaz, že jej majú málo, keď ju vždy perú. Poznáte Dürerovu kresbu Melanchólia?[15]

— Poznám tú zúfalú osobu. Máte pravdu. Tento kraj je ako cesta do Danteho Pekla;[16] životnejšie znázorňuje melanchóliu ako Dürerova kresba. Keď to vidím, prichodia mi na um moje najtemnejšie hriechy.

I usmial sa.

Mrs. Kate sa zdalo, že má prísnu tvár, ktorá celkom neočakávane zmäkne, keď sa usmeje. Pokrútila šelmovsky hlavou.

— Ale, veď vidíte i mnoho krásneho, to by vás malo tešiť.

— Naopak. I to krásne ma často len bolí, lebo sa ho musím zriecť, nie je moje.

— Pane, nikto nemá všetko krásne. Múdry človek je spokojný, keď má aspoň niečo z neho. Nesmiete byť taký egoista.

— Lekár, a egoista! Myslím, že nám váš znamenitý conpatriot[17] nespravodlivo stúpa do poctivosti. Aspoň veľkej väčšine lekárov iste. Nepokladajte za nejaké chvastanie, čo vám poviem. Som pevne presvedčený, že skoro všetci cítia tak ako ja; preto vám to spomínam, lebo je to charakteristické pre všetkých. Mal som vo svojej nemocnici posledné dni dva také prípady, ktoré ma veľmi dojali, kde sme so svojimi kolegami urobili všetko možné, aby sme pomohli — a bohužiaľ, bez akéhokoľvek výsledku. Dal som na svoje trovy — išlo o chudobnú mladú matku, ženu úradníka — doviesť k nej i znamenitého profesora: nič nepomohlo, umrela. Nechcem tým povedať, že ku každému takému chorému dávam zakaždým dovážať profesorov. Ale sú prípady, kde s radosťou obetujeme peniaze, aby sme zachránili v ľuďoch dôveru k nášmu ľudskému cíteniu a nie k svojej vede… I preto som teraz ušiel na nejaký čas sa prevetrať, lebo naše povolanie bez strát nejde a nemáme vždy nervy prenášať tieto straty bez otrasov.

Mrs. Kate pozrela naňho s výraznejšou melanchóliou, ako ináč hľadievala.

— Zdá sa, že ste primäkký, citlivý. Našťastie nemôžete vziať na seba všetky bolesti sveta tak, ako jeho krásu. Veda je nie boh, nemôže byť dokonalá. Keby ste zachránili každého, nebola by v tom nijaká zásluha, — riekla mu skoro šeptom a stisla mäkkou rúčkou jeho ruku.

— Vaše spolucítenie ma dojíma a posilňuje, madame. Ďakujem vám. Príde mi iste mnoho ráz na um.

Teraz sa usmiala milá pani.

— Máte ho neobmedzene.

Kývla mu hlavou a odišla k miss Rosy, ktorá vidiac ju vchodiť, odložila revue, ktorú prezerala.

Verný si myslel, aký jemný takt má tá pani. Odišla s milým slovom, keď začínala byť situácia trochu pálčivá. Možno ju nikdy viac neuvidí. Ale celkom iste mu jej obraz nevymizne z duše, vždy uvidí pred sebou milú tvár všetko rozumejúcej osoby s melancholickými čiernymi očami.

Odišiel do svojho kupé a hľadiac na pusté skaliská priesmyku, dal voľný beh svojej fantázii. Bol slobodný a nijakou ženou neviazaný. Škoda, že je spletená s tou americkou bohyňou… Pravdepodobne sa už viac s ňou nebude môcť ani zhovárať. Keby aspoň vedel, kde idú. Aká by bola jeho cesta bohatá, keby sa zavše s ňou stretol a mohli si vymeniť svoje náhľady o krásnych umeleckých predmetoch!

Pôvodne si umienil, že sa v Benátkach nezastaví. Čo tam? Neťahalo ho nič do mesta, vystavaného počítajúcim, nemilosrdným kupeckým duchom, cifrovane ako strakatá mydlová bublina, s umením bez pravej veľkosti a slobody, možno len s dvoma-troma naozaj veľkými a sympatickými umelcami.

Teraz sa mu vtierala myšlienka, že sa dámy zastavia na deň-dva na Lide. Príroda je tam prekrásna, kúpele v belasej Adrii vábia každého, kto ich raz okúsil.

Skúsi šťastie a ostane tam niekoľko dní.

Keď mrs. Kate vošla do kupé, miss Rosy sa na ňu s tôňou irónie usmiala.

— Kate, drahá, musel vás ten váš cudzinec veľmi dojať; boli ste taká sentimentálna, že som sa bála, že sa rozplačete. Dajte si pozor, Kate, dajte si pozor!

— Nuž je to človek s dušou. Obyčajne hľadíme na každého neznámeho ako na antipatického egoistu, ktorému len zavadziame v úzkom vozni. A koľko ráz sa mýlime! Myslím, že skoro vždy.

— Čože vás tak dojalo? Ako dobre, že ste sa s ním tak spriatelili, aspoň sa máme čím cestou baviť.

— Vidíte, Rosy, aká ste nekonzekventná. Pred hodinou ste ma hrešili, že som ľahká vdovička, pozerajúca na mužov a teraz ma chválite!

Mrs. Kate obšírne vyrozprávala, ako to dámy — i najinteligentnejšie — robievajú, o čom sa zhovárala s Verným.

— Čo myslíte, Kate, nie je váš doktor trochu prisentimentálny? Takí chlapi nemávajú pevnú povahu. Pomyslite si, Kate, chlap bez vôle…! Viete čo? Myslím, že urobíme najmúdrejšie, keď vystúpime v Udine a budeme sa trochu voziť po krajine na aute.

Mrs. Kate návrh nemilo dojal.

— Prečo, drahá?

— Lebo váš cudzinec ide iste do Benátok, ktoré sú také malé, že by sme sa s ním museli zísť či na Piazzette,[18] či na Lide. A keď sa s ním zídeme, obávam sa o vás, Kate!

Miss Rosy pozerala mrs. Kate do očí so strojenou prísnosťou. Kate sa zapálila.

— Čo vám budem tajiť, že sa mi ten cudzinec vidí? Iste sa mi vidí, a vám, sweet heart,[19] sa vidí tiež.

Rosy sa zapálila ešte i na obnaženom krku, jednako hrdo vztýčila hlavu.

— Ale iste, je to pekný vzor muža. Ale že by som sa oňho zaujímala, to tajím. Vystúpime v Udine?

Mrs. Kate cítila, že by Rosy bola omnoho radšej, keby jej odporovala a keby išli rovno na Lido. Ale teraz si trochu zo vzdoru myslela: „Keď to mrzí mňa, nech to mrzí i teba,“ i povedala:

— Dobre, vystúpime. Hoci mi je to celé trochu smiešne: utekať pred človekom, ktorý nás naskrze neprenasleduje.

Miss Rosy chcela zahladiť stopy svojho cítenia, ktoré ju nútilo nedopriať mrs. Kate cudzinca, keď sa ona pre svoju prílišnú veľkopanskú pýchu nemohla dostať s ním do styku, i povedala:

— Poviem vám pravdu, chcela som vystúpiť v Udine i bez cudzinca. Hlavné, všetkými turistami navštevované mestá sú nám už i tak známe. Na vidieku je mnoho zaujímavostí a mnoho milej intimity ozajstného života, ktorý vidíme v malých mestách v jeho skutočnosti, kým vo veľkých len ako masku.

— Rosy, — zvolala mrs. Kate s posmechom, — vy hovoríte ako profesorka na prednáške! Ako je ťažko pretvárať sa tomu, kto nie je na to zvyknutý! Vy ste taká drahá!

I stiahla jej hlavu k sebe a bozkala ju.

V Udine vošli do vagóna sekretár a sluha miss Palmerovej, zobrali ich plédy a skvostné toaletné tašky i knihy a otvorili pred dámami dvere vagóna. Miss Rosy kráčala s hrdo vztýčenou krásnou hlavou. Pozrela na Verného a oči sa im stretli, ale ostali nemé. Keď išla za ňou mrs. Kate, vyskočil a poklonil sa jej.

— Good bye, — riekla milo, s úsmevom.

Verný pozrel na ňu s prekvapeným ľakom, že už odchádzajú, i zamrmlal čosi nezrozumiteľné a pokročiac k obloku, hľadel za nimi. Bol už večer; na nie veľmi skvele osvetlenej stanici bolo málo ľudí, medzi ktorými bolo vidieť prechádzať Angličanky k východovým dverám. Neboli ďaleko od vozňa, z ktorého vyšli, a Vernému zatrepotalo srdce, keď sa mrs. Kate obzrela a kývla mu ešte rukou i hlavou a keď pobadal i ľahučké kývnutie hlavou miss Rosy.

Obrátil sa a preniesol svoj kufrík do kupé, z ktorého dámy vyšli a hodil sa na sedadlo. Bolo ešte plné ich jemného parfumu.

Smial sa i hneval na seba, že ho nepatrné kývnutie miss Rosy tak dojalo. Mrs. Kate razom ustúpila do pozadia pred skvelou krásou Američanky a pred bleskom jej ohromného bohatstva. On pokladá za bohvieaký znak záujmu jej skromnučké kývnutie hlavou, a ona, ak vôbec niečo, tak si myslela: „Čože by som mu nekývla hlavou, veď ho nikdy viac neuvidím. Nech má radosť.“

Kým bola najmenšia možnosť prísť s ním do styku, vôbec si ho nevšimla, ani toľko, ako čvirikajúceho vrabca na strome.

Cítil sa ponížený. Vyhováral sa sám pred sebou, že nemá na to príčinu, veď sa voči nej neprevinil v ničom. Jednako ho nemilo mučilo vedomie, že by bol blažený, keby ho oslovila, alebo keby sa zúčastnila na jeho rozhovore s mrs. Kate, čo by bola celkom obyčajná zdvorilosť. Ale on pre ňu vôbec nejestvoval. Možno mimovoľne, bez rozmyslu mu kývla hlavou, ako sa kývne sluhovi, žobrákovi, vôbec každému bez rozmyslu — a jeho to tak vzrušilo!

Bolo mu jedno, kde pôjde teraz. Vábne ženy zmizli z jeho cesty. Keď si umienil, že pôjde na Lido, nuž pôjde ta na niekoľko dní.

Večer prišiel na Lido a ubytoval sa v hoteli Excelsior. Trávil dni, ako mohol; kúpal sa, hral tenis a prechádzal sa po meste. Na tretí deň popoludní sedel, ako si to už navykol, v kaviarni oproti prístavisku vaporettov[20] a prezerajúc noviny a popíjajúc čiernu kávu, hľadel na obecenstvo, prichádzajúce parníkmi. Myslel si, že ľudia málokedy pôsobia takým stádovitým dojmom ako v Benátkach, keď vystupujú po môstku z lode a prechádzajú sa v tlupách v istých hodinách po meste, putujúc od jedného pamätného miesta po druhé. Všetci majú tie isté popudy a nejasné predstavy o videnom a hľadia na seba či s hanblivosťou, či so závisťou alebo s posmechom. Bol presvedčený, že všetci prisahajú na bezmierne chvály svojich reklamných cestopisov a pokladajú za nevzdelaného hlupáka, kto si dovolí mať inú mienku. Veľké množstvo z nich tvoria zamilované novomanželské páriky, ktoré, tlačiac sa k sebe ako trúce sa ryby, nemyslia na nič len na seba a svoju lásku. Benátky sú vôbec svätyňou prvých obetí Venuše a nie San Marco, ale Kupido a Merkur by mali byť ich patrónmi.[21] Na Piazzette možno tak pripadajú pozorovateľovi vo veľkej väčšine nepekné a všedné páriky zaľúbencov ako všetko všade špiniace holuby.

Zasa prišiel vaporetto a Verný hľadel na schádzajúcich. Zrazu chytil pri ňom na stole ležiace Figaro[22] a zakryl si ním tvár. Zbadal medzi prichádzajúcimi svojho priateľa, advokáta Paľka Chovana, ktorý si sebavedome vykračoval nábrežím so svojou ženou Marienkou.

Asi pred štyrmi rokmi bol Verný zamilovaný do Marienky, pokladajúc ju vtedy (bože môj!) za najkrajšiu na svete. K tomu sa všeobecne povrávalo, že dostane hneď po sobáši od otca — veľkokupca — pol milióna vyčítaných na stôl v hotovosti. Kým však šťastne váhal, či si ju už vziať a vzdať sa klinickej kariéry, prišiel jeho priateľ Pavol a nátlaku rodičov ľahko povolivšiu Marienku si vzal. Verný nechcel pred Chovanom ukazovať, ako mu celá udalosť zarezala do živého, pretvaroval sa, že si z Marienkinej nevery mnoho nerobí a udržoval s ním priateľstvo ďalej: zavše ho navštívil a stýkal sa i s jeho ženou celkom priateľsky. Cítil však voči nim dlhší čas rozhodnú nevraživosť, ktorá sa časom zmenila na ľahostajnosť.

Keď ich teraz zazrel, obzeral si ich dôkladne spoza novín, keď kráčali vzdialení od neho nie viac ako desať-pätnásť krokov.

Marienka, teraz trochu vychudnutá, obstojne šumná osoba, mala tvár veľmi obyčajnú; oblečená bola, hoci so zrejmou nádherou, v neprimeranej toalete a rozhodne nie vkusne. Verný si pomyslel na Angličanky, zašatené s krajnou eleganciou a bolo mu ľúto, že sa naše slovenské dámy nevedia obliekať a že majú len vo výnimočných prípadoch očarujúce vystupovanie. Rozmýšľal, čo je príčina a prišiel k presvedčeniu, že uchvacujúce správanie je vždy výsledkom vysokovzdelanej, dobrotivej duše a istoty ovládania situácie. Naduto, veľkopansky držať sa naučí každá chyžná, ale nevie vložiť dušu do tváre a do svojho vystúpenia, kto ju nemá.

Verný sa nechcel zísť s Chovanovcami. Boli mu priobyčajní možno práve preto, lebo bolo vidieť na nich, že sú zámožní a že si myslia, že si môžu niečo dovoliť. Porovnávajúc ich mimovoľne s mrs. Kate a miss Rosy, cítil, že by mu vyslovene zle padlo, keby sa v ich spoločnosti zišiel s Angličankami. Mrzelo by ho, keby si mysleli, že takí sú ľudia triedy, do ktorej patrí i on.

Rozhodol sa, že odcestuje zajtra predpoludňajším vlakom do Florencie. Veď čože tu má ešte robiť? Bohviekde Angličanky zašli! Veď čože je tým? Sú voľnejšie ako vták, lebo ich nič neviaže k nijakému miestu, len ľubovôľa.

Večer mimochodom videl, že sa Chovanovci ubytovali v Grand Hoteli Hungaria a že iste pod zámienkou neznalosti inej reči obcujú tam s personálom a tamojšími hosťami po maďarsky, hoci vedia po nemecky. Iste nie sú hrdí na svoju slovenskosť, ale ju zataja…

Ráno bolo prekrásne, od mora povieval ľahučký vánok. Nevydržal v izbe; chytro pohádzal na seba tenisový úbor a vyšiel na ihrisko.

Bolo iba šesť hodín a len tu i tu sa mihol človek okolo hotela alebo na nábreží.

Na ihriskách už bol akýsi život. Na jednom bola spoločnosť troch dám a dvoch pánov a na druhom obďaleč hrali dve dámy, ako sa mu zdalo, hodne pohodlne. Išiel smerom k nim; keď sa priblížil, poznal s úplnou istotou, že sú to miss Rosy a mrs. Kate.

Sprvu bol radostne prekvapený. I zrýchlil krok, ale hneď ho i stíšil: je otázne, či je on dámam taký vítaný, ako ony jemu. Mrs. Kate ho iste milo privíta, ale aký posunok urobí miss Rosy? Jednako kráčal ďalej, lebo si myslel, že je jeho povinnosť pokloniť sa dámam. Potom už môže zariadiť svoje správanie podľa ich pokračovania.

Keď bol od ihriska nejakých dvadsať krokov, zvolala naňho mrs. Kate:

— Good morning, doktor! Poďte sem!

Verný rezko vykročil a poklonil sa. Len Kate mu podala ruku a miss Rosy kývla s malým úsmevom hlavou. Obidve boli v tenisových úboroch skvostné a bolo mu na tvári vidieť, že s obdivom hľadí na ne. Verný mal teraz príležitosť prvý raz si dobre obzrieť miss Rosy. Pri nedostatočnom pozorovaní nemohol pobadať na jej tvári hrdú, trochu opovržlivú črtu, ktorá zacláňala i jej úsmev.

Mrs. Kate podotkla:

— Dobre ste prišli. Viete dobre hrať? Miss Palmerová hrá prvotriedne, ja nie veľmi, nuž moja hra ju neveľmi baví.

Miss Rosy sa hrala s loptou a s raketou.

— Nuž, hrám obstojne, — poznamenala ledabolo.

— Som veľmi rád, že môžem s vami hrať. Smiem sa vám predstaviť? Som Ján Verný, lekár z B., Čechoslovák, presne Slovák. Vôbec akási špecialita, lebo neverím, že by ste poznali mnoho Slovákov.

Dámy sa usmiali. Miss Rosy podotkla:

— Ste veru prvý Slovák, s ktorým sa zhováram, hoci je ich u nás v Amerike dosť.

Mrs. Kate povedala:

— Never mind it,[23] nerobte si z toho nič, hlavná vec je, či dobre hráte tenis. Ak áno, tak sú Slováci brave boys,[24] ak nie, tak je to v našich očiach veľká národná chyba. Ináč, keď ste vy prezradili svoje inkognito, prezradíme vám i my, že sme miss Rosy Palmerová z Detroitu a mrs. Kate Jarvie z Oxfordu.

Verný sa trochu usmial.

— Priznám sa vám, že sa vašej známosti úprimne teším. Čo sa týka hry, myslím, že hrám dosť obstojne, keď ma nerozčuľujú. Nuž, šampión nie som.

— Tak ukážte, čo viete. Hrajte jeden set s miss Palmerovou a ja budem kritizovať.

Prvé dva gamy[25] Verný tak ľahko prehral, že vôbec nič nepočítal.

Mrs. Kate poznamenala s ľútostivým posmechom:

— Ó, doktor, vy Slováci musíte byť majstri v iných hrách, keď v tenise dosahujete rekord absolútnej nespôsobilosti. Myslím, že by som vás i ja nabila.

Miss Rosy vytiahla obrvy dohora a bolo na nej vidieť, že stratila záujem o hru.

Verný bol taký zaujatý pozorovaním krásnych pohybov svojej odporkyne (bolo na nej vidieť, že je i v tomto ohľade cvičená znamenitými učiteľkami), že úplne zabudol na hru. Bol by najradšej odložil raketu a hľadel na uchvacujúce stvorenie. Na slová mrs. Jarvie sa spamätal.

— Veru máte pravdu. Ale prosím ešte trochu trpezlivosti; možno, že sa zoberiem.

V hre potom ukázal, čo vie. Pomyslel si, že dámy by nadobudli presvedčenie, že možno i preto hrá tak slabo, aby si získal ich priazeň. Ale dobrej hráčke nepadne dobre, keď sa s ňou zahrávajú.

Ostatné gamy vyhral a miss Rosy, namýšľajúca si hodne o svojej hre, bola trochu nepríjemne rozrušená, keďže už bola pokladala výhru za istú. Trochu zamračene sa spýtala:

— Hráte ešte jeden set?

Mrs. Kate nespustila oči z pekného muža, ktorého postava v tenisovom úbore sa veľmi výhodne uplatňovala; navrhla, aby hrali v trojke, lebo sa obávala, že ak miss Rosy zasa prehrá, namrzí sa naňho a bude sa vyhýbať jeho spoločnosti.

— Dovoľte, mrs. Jarvie, ešte jeden set s miss Palmerovou. Iste ma teraz načisto nabije a potom vy budete mať príležitosť zahojiť moje rany tým, že sa mi dáte premôcť.

I hrali druhý set, a mrs. Jarvie s úprimným potešením hľadela na krásnu hru, výkrikmi vše dávajúc najavo svoj obdiv.

Nebol veľký rozdiel, ale jednako vyhral Verný. Miss Rosy bola spokojná sama so sebou a hoci i prehrala, podala mu ruku s úsmevom:

— Doktor, vy ste fair player.[26]

— Ďakujem vám, miss Palmerová. Dúfam, že v najbližšej hre ma vy premôžete. Mnoho mi nechýbalo. Hráte prvotriedne: musel som sa veľmi zozbierať.

Mrs. Jarvie im gratulovala.

— Ale teraz si poďte zahrať so mnou. Dúfam, že zachránim česť anglických dám!

Hral s mrs. Kate a — prehral. Prehral — a nie schválne. Kate vôbec nebola zlá hráčka a Verný bol milým chovaním miss Rosy taký dojatý, že myslel len na ňu a hra mu bola čosi vedľajšie.

Mrs. Kate ukazovala, že je na svoju výhru veľmi hrdá. Miss Rosy, hľadiac na Verného, usmiala sa s porozumením.

— Mrs. Jarvie, vy ste falošná: veď vy hráte prvotriedne.

— Ó, áno, vždy, keď budete hľadieť inde, a nie na hru, vyhrám. You can be sure of it.[27]

Miss Rosy sa zapálila.

— Dámy prišli včera večer?

— Áno a ostaneme tu niekoľko dní, ak nás tunajší Angličania a Američania neodoženú, — podotkla mrs. Jarvie.

— Je to pravda, že nás je všade primnoho a všetci naši ľudia si myslia, že je ich povinnosť starať sa o zábavu osamelých dám a natískať im svoju vôľu. A my sme si s mrs. Jarvie teraz umienili, že budeme žiť tak, ako sa bude páčiť nám a nie cudzím pánom.

Mrs. Kate hľadela na Verného a kývla hlavou.

— Áno, vyhneme sa im. Mne by to bolo ľahké, keby som bola sama, ale…

— Neverím, — zasmial sa Verný.

— Ó, iste, ale miss Rosy sa ich nemôže ohnať. Ostanete ešte tu?

— Možno ostanem. Chcel som dnes odísť do Florencie, ale keby som si mohol ešte raz s vami zahrať, vďačne by som ostal. Vidí sa vám Lido a Benátky?

Mrs. Kate spľasla rukami:

— Ako sa mi tu vidí! Aké krásne belasé je tu more s bielymi, stále sa meniacimi penami na brehu! Je to, akoby vietor pokyvoval jemným svetlobelasým hodvábom s čipkovými bielymi okrajmi. Nad ním práve také belasé nebo a v tej belasosti stratený polokruh krásneho mesta so stále sa meniacim životom veľkých morských lodí, parníčkov a gondol. Je to ako zem so svojou krásou a tvorbou ľudí, vsunutá do nekonečnosti mora a neba.

Miss Rosy i Verný sa usmievali nad oduševnením peknej panej.

— Madame, vy ste hotový básnik! Ako mocne musí na vás účinkovať krása!

Miss Rosy povedala:

— Keď sa podívame na tú tvorbu, očaria nás paláce, chrámy, sochy, obrazy nehynúceho pôvabu dvíhajú dušu na Olymp!

Bol veľký rozdiel v prednese mrs. Kate a miss Rosy, ktorá hovorila s chladnokrvnosťou a akousi nedbalosťou.

Verný hľadel s obdivom na krásne ženy; prekvapoval ho spôsob ich vyjadrovania. Jednako ho pokladal za trochu prepiaty a preto poznamenal:

— Nie som veľký obdivovateľ tohto mesta. Iste sú jeho prírodné krásy veľmi uchvacujúce, i ľudia tvorili tu mnohé diela povznášajúce nás na Olymp, ale na ten Olymp, na ktorom sídlili aj mnohí bohovia, ktorí boli neprajníkmi ľudského pokolenia.

Pomaly sa vzďaľovali z ihriska.

— Ako môžete tak hovoriť, vy strašný človek! — naskočila naň s predstieraným rozhorlením mrs. Kate.

Miss Rosy sa usmiala.

— Dajte si pozor, mrs. Kate vás ubije, ak sa opovážite haniť jej sväté mesto.

— Nuž, Benátky sú pekné, skorej chutné so svojimi palácmi a kostolmi, lenže paláce sú jeden ako druhý: rozmanitosť obločných oblúkov veľký rozdiel medzi nimi nerobí; renesančné a barokové paláce sú zasa podobné jeden druhému a je ich pomerne málo. Všimli ste si palác Vendramin-Calergiho[28] s nápisom: „Non nobis, Domine, non nobis.“[29] V Palazzo Ducale[30] je i poprsie tohoto briganta:[31] aká je to pretvárka a faloš! Vyjmúc dvoch-troch, sú to všetko obydlia malých ľudí, majúcich potešenie jedine vo svojej domácnosti a v tom, že môžu týmito schránkami pekných žien súperiť medzi sebou. To nie sú stelesnené túžby mocných, voľných mužov a ich bojov. Predstavte si paláce vo Florencii: taký Palazzo Pitti, alebo Riccardi[32] alebo Guadagni!

Madame Jarvie poznamenala:

— Veď v tomto ohľade máte pravdu, ale jednako dojem celého mesta z Canal grande[33] je taký, že nemá podobného.

— Iste je to ojedinelý dojem už i tým, že niet mesta, ktorého ulice by tvorili lagúny a ktoré by bolo spravované takým spôsobom ako Benátky. Mne aspoň nie je známe, že by inde vláda a hlava štátu po stá rokov sídlila v paláci, ktorý je zároveň jedným z najukrutnejších žalárov. Moc, blahobyt a šťastie, založené na mučiarňach a najhroznejšej neistote bezpečnosti svojich obyvateľov, lebo veď nikto si nebol istý, či ho už tej noci neprepadnú jeho spoluobčania, majúci ho strážiť, či ho neodvedú sbirrovia[34] do toho pekla na svete, hoci bol i najnevinnejší! A k tomu to pokrytectvo a samá nepoctivosť! Ideu svojho parádneho kostola a všetkých svojich palácov vzali od cudzích, práve tak ako sochy a stĺpy do veľchrámu. Ukradli aj telo svojho svätca. Nevybojovali ho, ale ukradli, ako najobyčajnejší kmíni, zabaliac ho do slaniny, aby ho mohamedánom urobili odporné. Vrchná polovica ich Palazzo Ducale je prísna a chmúrna; spodná polovica by sa so svojimi čipkovitými galériami hodila do letohrádku v krásnom parku. Ich Ponte dei Sospiri[35] je zvonku prekrásna, milá hračka, zdanlivé miesto pre zamilované schôdzky. Zdnu je hrozná chodba do mučiarní a čo je najstrašnejšie, pred inkvizičný súd desiatich katov, ktorí sa svojou zbabelosťou nútili do ukrutností, bojac sa ukázať cit milosrdenstva alebo spravodlivosti.

Miss Rosy zvolala:

— Ich dóžovský palác je krásny plum-cake[36], naplnený najhroznejším jedom.

Mrs. Jarvie pokrútila hlavou a usmiala sa:

— Nemáte pravdu! Vy dvaja vidíte všetko pričierne. Rosy, vám sa páčili Benátky, kým vám ich doktor nepokazil. Krásne obrazy Belliniho, Tiziana, Tintoretta nevyrástli na hroboch ani v mučiarňach.

— Madame, všimli ste si poprsia dóžov v Palazzo Ducale? Videli ste portréty Tintoretta i Tiziana, ich senátorov a kadejakých prokurátorov?

— Máte pravdu, — poznamenala miss Rosy, — to všetko sú hrozné tváre: alebo zákernícke, alebo ukrutné. Ó, Kate, nenávidím toto mesto!

— Madame, boli ste už v ich žalároch?

— Nebola a ani nepôjdem, — odvetila s chutnou trucovitosťou mrs. Kate. — Myslíte, že nemáme v živote dosť nemilých dojmov, i keď nebeháme za nimi?

— Moja drahá, tak nemôžete správne súdiť, keď hľadíte na všetko len z krásnej strany, — riekla miss Rosy vážne poučujúcim hlasom.

Verný sa zasmial ich škriepke.

— A čo myslíte, že som tým niečo stratila? Čo mám z toho, keď si kazím svoj milý optimizmus a keď som smutná?

Mrs. Kate pritom strčila päťlírnik do dlane otrhanému chlapcovi, predávajúcemu noviny, ale noviny od neho nevzala.

— Ako lacno ho urobím šťastným na celý deň!

— Nepôjdete dnes do mesta? — spýtal sa Verný. Dámy hľadeli na seba spýtavo. Miss Rosy pokrútila záporne hlavou:

— Ešte neviem.

Mrs. Jarvie poznamenala:

— Najskorej nepôjdeme, lebo musíme písať listy. Už sme skoro celý týždeň nevybavili túto milú povinnosť. A aká vďačná práca je opisovať našim milým svoje dobrodružstvá; sú to takí vďační čitatelia! Aké sme pred nimi duchaplné! Však, Rosy?

— Iste, a právom.

— Ale zajtra ráno prídeme na tenis, — riekla miss Rosy, keď sa jej zazdalo, že Verný osmutnel.

Boli v hale hotela, kývli Vernému hlavou na rozchod a odišli.

Zmizli tak neočakávane, že sa Verný cítil veľmi opustený. Nahováral si, že sú bezohľadné. Myslel si, že by bolo najlepšie odcestovať a nechať ich tak. Mal dosť času pobaliť a odviezť sa na stanicu. Išiel pomaly do svojej izby a preobliekol sa do vychádzkových šiat, i pobalil po troche. Hľadel oblokom na more a na život na jeho brehoch. Deň sa mu zdal do rána nekonečne dlhý! Bolo mu veľmi clivo za Angličankami. Vyšiel na nábrežie a nerozmýšľajúc (predstavoval si stále najmä miss Rosy pri rozličných pohyboch), chodil hore-dolu, nevediac sa odhodlať na nič. Čakal vaporetto, hoci vedel, že neodcestuje. Zdalo sa mu, že by sa vďačne zišiel s Chovanovcami len preto, aby sa s nimi povadil. A tak jednako sa prevliekol čas, ktorý by bol stačil na jeho odchod na stanicu, a on neodišiel.

Pozrel na hodiny: bolo pol jedenástej, vlak do Florencie už odjachal.

Sadol na vaporetto a zišiel na Piazzettu. Bola plná potulujúceho sa obecenstva, ktoré pozostávalo väčšinou z darebáčiacich Benátčanov. Boli mu protivní vylízaní šviháci, chcejúci koketovať a flirtovať s cudzinkami, vykrúcajúc na ne svoje hladné oči. Nejedna husička si namýšľala na svoju neodolateľnú krásu, keď sa taký chudák prilepil na jej kroky. Mnohé dámy — i prázdnohlaví páni — sa dali fotografovať, obsadení holubmi, v úzadí majúc San Marco alebo dóžovský palác. Verný sa uškrnul, hľadiac na šumnú mladú paničku, keď si po fotografovaní obzerala svoje svetlé hodvábne šatočky. Iste si pomyslela, že sa s holubmi viac fotografovať nedá.

Odišiel ku kostolu St. Giovanni e Paulo,[37] pod ktorým stojí socha condottiera[38] Colleoniho.[39]

Obzeral krásnu sochu tohto starého zbojníka a hneval sa na Benátčanov; Colleoni im urobil platné služby a jednako ho otrávili. Prijali od neho stotisíc dukátov na jeho sochu, ktorú boli povinní postaviť na Piazza San Marco alebo na Piazzette.

Hoci je Colleoniho socha dielo Verrocchia[40] a Leopardiho,[41] jedna z najkrajších jazdeckých sôch na svete (mnohí kritici hovoria, že vôbec najkrajšia), prešibaní Benátčania postavili ju do zastrčeného kúta, nad úzku, páchnucu lagúnu, hoci by ich Piazzette bola tvorila prvotriednu okrasu. Colleoni nebol nobile[42] z ich kruhu.

Popoludní vošiel do dóžovského paláca a obzeral si z dlhej chvíle dôkladne v jeho dvore všetky sochy; potom vyšiel na poschodie do zasadacích sál, všímajúc si tam viac obecenstvo ako obrazy, ktoré už mnoho ráz poprezeral.

Stál v Sala del Maggior Consiglio[43] pred Tintorettovým „Paradisom“[44] a vše pozrel na obraz akoby s ľútosťou, že znamenitý maliar také dlhé roky strávil v základe nie mnoho znamenajúcou maľovačkou, vše zas hľadel na ostatné, pomerne nie obzvláštne vynikajúce ohromné obrazy, pokrývajúce rozsiahle steny. Zazdalo sa mu, že počul za sebou hlas mrs. Jarvie, i obrátiac sa pomaly, videl ju s elegantným mladým človekom. Pokročil k nej a poklonil sa: videl záblesk potešenia v jej očiach.

— A vy ste tiež tu! Miss Rosy bude rada. Podívajte sa, tam stojí. Hľadí na čiernu škvrnu na stene, kde mal byť obraz Marina Falieriho.[45] Choďte k nej a môžete spolu kritizovať Benátky, ako sa vám bude ľúbiť.

Verný pozdravil miss Rosy, ktorá ho nezbadala, len keď stál pred ňou a oslovil ju. Privítala ho s milým úsmevom a podala mu ruku.

— Čo viete o tom nešťastnom dóžovi? V cestopise je toho o ňom málo.

I ukázala na čierny štvorec na stene.

— Ako vždy: Cherchez la femme.[46] Falieri bol starý úradník republiky, keď sa stal dóžom. Mal mladú, krásnu ženu, ktorej dvoril Michele Steno. Pri viacerých príležitostiach sa správal voči dóžovi posmešne a Falieri si nemohol od pyšného nobila zadovážiť nijaké zadosťučinenie. Dóžovstvo bolo už vtedy parádnym postavením bez akejkoľvek moci. Moc mali v prvom rade traja „kápovia“ desiatich, ktorí mohli bez akejkoľvek zodpovednosti i zo svojho stredu dať popraviť, kto im bol podozrivý. Nešťastný Falieri chcel dostať moc do svojich rúk a hľadal na to spojencov medzi nízko stojacimi občanmi republiky, nemajúcimi vôbec nijaké politické práva. Pravda, sprisahanie sa vyzradilo a Falieriho sťali na Scala dei Giganti.[47] Ľutujete ho?

— Možno ho ľutujem, ale úctu, s ktorou som hľadela na tú čiernu škvrnu, viac nemám. Myslela som, že príčina toho, čo robil, bola oddanosť republike a nie žiarlivosť a pomstychtivosť. Som zvedavá, čo sa stalo s jeho ženou?

— Ani ja ho neľutujem. Skoro nikdy neľutujeme starca, ktorý sa zamiluje do mladej ženy. Je to neprirodzené. Jeho žene sa nič nestalo. Nobilovia si navzájom nevykáľali oči, keď nemali na to príčinu.

Miss Rosy sa obrátila a kráčala zo sály. Verný šiel s ňou, obzrúc sa za mrs. Jarvie a jej spoločníkom. Nebolo ich vidieť, najskorej vošli do inej miestnosti.

— Nemali by ste vôľu ísť si pozrieť Ponte dei Sospiri a žaláre, čo len povrchne, keď ste ich ešte nevideli?

Miss Rosy pozrela naňho akosi zvedavo a pohla máličko plecom.

— Nedbám. Dosiaľ som sa nemohla na to odhodlať.

— Úplne postačí, keď si obzrieme miestnosti súdu a jeden-dva žaláre nad zemou. I to postačí, aby človek navždy zanevrel na Benátčanov, keď si pomyslíme, ktorí tam celkom nevinne trpeli strašné útrapy a hroznú smrť.

— Myslím, že trochu jednostranne posudzujete tých ľudí. Veď oni jednako bránili bezpečnosť svojho štátu. Viete, že sa zo všetkých talianskych republík len Benátky udržali pri veľkej moci a ich obyvateľstvo žilo pokojnejšie ako obyvateľstvo Florencie alebo Milána.

— Neviem, či to bolo naozaj tak. Macchiavelli[48] chváli benátsku konštitúciu. Ale predstavte si, že Benátčania boli stále otrocky utlačovaní, najmä triedy okrem nobilov. V iných štátoch boli zavše nepokoje, ale v pokojných časoch mali občania slobodu a istotu života a voľnosti. Tu v tejto izbe della Bussola sú dvercia schránky, do ktorej padali infámne denunciantské listy[49] cez leviu tlamu, nachádzajúcu sa v predizbe.

Miss Rosy zastala, na tvári jej bolo vidieť stiesnenosť.

— Bože môj, veď i úradník, ktorý vyberal listy z tej nešťastnej schránky, musel to robiť trasúcou sa rukou, či nie je oznámený on alebo člen jeho rodiny.

— Čo viac, i desiati vodcovia, ba i členovia collegia dei tre, tvoriaci trestný senát, neboli si istí, či nie je jeden z nich oznámený. Že bol nevinný? To mu veľmi nepomohlo. Loredanovci[50] žili v nepriateľstve s Foscarovcami. Dvaja z nich náhle umreli. Syn znamenitého dóžu Jacoma Foscariho bol iste nevinný v zločinoch, pre ktoré ho prenasledovali, nespáchal zradu, len už mučením ohlúpený prosil milánskeho Sforzu,[51] aby sa ho zastal a následkom toho ho zasa tak skatovali, že onedlho umrel. Jeho otec nemal ani toľko vlády, aby vykonal to, že by mohol v rodičovskom dome umrieť. Odvliekli ho na Krétu, tam zahynul. Potom prenasledovali dóžu Francesca Foscariho,[52] ktorý, hoci bol sľubom zaviazaný do smrti sa nezriecť dóžovskej hodnosti, jednako musel už ako vyše osemdesiatročný starec opustiť dóžovský palác. Keď ho obecenstvo videlo opierajúceho sa o palicu schádzať Scalou dei Giganti, ľutovalo ho, ale nikto sa neopovážil ani hlasom ani posunkom preukázať svoj súcit. Každý vedel, čo by mu bol zadovážil aj mimovoľný pohyb. Veď keď zmizol člen hoci najvplyvnejšej rodiny, neopovážili sa jej príslušníci ani len vyzvedať, kde sa mohol podieť, aby i na nich nepadlo podozrenie. Collegio dei tre[53] robilo čo chcelo v tajnosti, aj bez vedomia senátu desiatich, bez zodpovednosti. Môžete si myslieť, aké hrôzy tí traja, svojou úradnou mocou skazení ľudia museli popáchať. Je mnohonásobne dokázané, že zneužili svoju moc na odstránenie ľudí, ktorí im z hocijakého ohľadu zavadzali, alebo ktorým sa chceli pomstiť. To všetko sa dialo v miestnostiach, ktoré ideme pozrieť. Môžete si predstaviť, že v takto spravovanom štáte mohol byť človeku život milý?

Vošli do siene, v ktorej zasedávali „desiati“.[54] V jednom z kútov sú dvercia.

— Tadiaľ privádzali obžalovaných pred sudcov, — podotkol Verný.

Miss Rosy kývla hlavou. Chvíľku stáli, ticho obzerajúc miestnosť. Potom si pozerali do očí, dorozumievajúc sa pohľadom. Miss Rossy cítila mrazenie po tele.

— Bože, ako mnoho ľudí tu stálo s tým pocitom, že by vďačne dali všetku lásku, všetko šťastie života za momentálnu smrť!

— Iste je málo takých miest na svete, na ktorých by ľudia boli pretrpeli viac najhroznejších úzkostí, ako na tomto.

— Keby sa nárek a vzdychy, ktoré toto miesto zapríčinilo, spojili v jeden hrozný chorál, bola by to hrozná obžaloba človeka.

— Divím sa, že Dante nepostavil za jeden z najukrutnejších pekelných trestov: byť súdený nemravným, predpojatým a zbabelým sudcom. A tu v susedstve je izba troch pohlavárov desiatich, ktorí boli vlastne koreň a prameň všetkého zla a slávy Benátok.

Išli do žalárov cez Ponte dei Sospiri.

Miss Rosy zbadala, s akou vypočítavou brutálnosťou je most zdnu vystavený: uzučké, strmé schody, z kameňa len zhruba okresaného, vedú do úzkej chodby, lebo je dĺžkou rozdelený na dve polovice: v jednej stáli drábi, aby zúfalému väzňovi vzali akúkoľvek možnosť i len pomyslieť na nejaký pokus o útek. Zvonku sú v stene mosta v oblokoch pekne kresané kamenné mreže, cez ktoré vidieť na lagúny a mesto; zdnu za nimi sú ešte mocné železné, aby nešťastníkovi ozaj neprišlo na um chcieť ich vyboriť a zhodiac sa do lagúny, radšej sa v nej utopiť, ako predstúpiť pred ukrutných benátskych sudcov. Vydratá kamenná dlážka mosta ukazuje, koľkí kráčali touto hroznou cestou za dlhé veky!

Z mosta prišli do veľkej sklepenej, len na surovo omietnutej predsiene, údajne mučiarne, z ktorej vedú chodby do žalárov. Vošli do prvého, ktorý sa im ukázal. Bola to dosť veľká sklepená miestnosť s oblokom na chodbu. Musel to byť iste žalár pre veľkých pánov. Ale aj on pôsobil tak, že i človek silných nervov zamrel hrôzou, keď ho videl. V malom obloku sú mreže hrúbky detského ramena a dvere nie sú z dosák, ale z dubových trámov a na nich železné závory z tyčí hrúbky mužského ramena. Z toho žalára vôbec nebolo možno ujsť, i keby neboli na ňom strašné mreže, lebo väzeň by z neho vybehol len na chodbu, ktorá bola plná drábov a špehov. Ale ako skľučujúco museli mreže pôsobiť na dušu úbožiaka, ktorý sa dostal do toho hrozného žalára!

Miss Rosy a Verný stáli v otvorených dverách žalára a pozrúc na seba, vošli do miestnosti, preplnenej pamiatkami mnohých obetí.

— Miss Palmerová, čítal som v istom románe, že pani odlúčená od svojho milého želá si radšej byť s ním v temnici, ako pri svojom mužovi v kaštieli. Čo poviete na to?

Miss Rosy sa odvrátila a hľadiac zamrežovaným oblokom riekla po chvíli, keď si Verný už myslel, že mu neodpovie:

— Nemôžem to posúdiť. Ale myslím, že by pre milujúcu ženu muselo byť hrozné dívať sa na útrapy svojho milého. Iste by celú lásku otrávil pocit starosti a žiaľu. A s mužom, milujúcim ženu, by to muselo byť podobne. Nezostalo by nič iné, ako spolu umrieť. Nemyslíte?

I obrátila sa k Vernému a hľadela mu do očí.

— Yes, máte pravdu. Bol by to hrozný egoizmus chcieť mať svoju milú pri sebe i za cenu takých útrap. Ale nepôjdeme už odtiaľto?

Miss Rosy sa trochu šelmovsky usmiala.

— Vaše ponáhľanie sa odtiaľto nepoukazuje na mnoho citu.

— Ale prosím! Vďačne tu ostanem, keď rozkážete. Len by som to dal na taký prípad trochu zariadiť.

— No, tak až druhý raz. Teraz pôjdeme vyhľadať mrs. Jarvie a mr. Toma.

— Mr. Tom je pán, s ktorým bola mrs. Jarvie?

— Áno, náš sekretár, robiaci vždy to, čo sa jemu ľúbi. Myslím, že sa mu najlepšie ľúbi dvoriť mrs. Jarvie.

— Dávam mu za pravdu, — podotkol Verný s úsmevom, hoci sa ho vedomie, že sa sekretár zaujíma o mrs. Kate, veľmi nepríjemne dotklo.

Vyšli na Scala dei Giganti a čakali tam na mrs. Jarvie a Toma, ktorí o štvrť hodiny prišli, keď ich, predtým hľadali po celom paláci.

Verný si myslel, že jeho povinnosť teraz je opustiť dámy, aby nemali pocit, že sa im natíska, i odporúčal sa im. Pri odchode miss Rosy poznamenala, aby zajtra nezabudol prísť na tenis, lebo že je dlžen revanš.

Verný odchádzajúc mal pocit, že ide v ústrety najvyslovenejšej nude. Na čo si pomyslel, nič ho netešilo.

Miss Rosy po jeho odchode naložila sekretárovi rozličné vykonávania, takže ostala sama s mrs. Kate.

Kráčajúc pomaly Piazzettou, mrs. Jarvie podotkla:

— Čo teraz? Budeme sa práve tak nudiť ako predpoludním. Pôjdeme sa na Lido kúpať?

— Škoda, že Verný odišiel. Čas sa s ním jednako lepšie míňa. Má také myšlienky, že sa dá s ním hovoriť.

— Mohli ste ho zadržať; myslím, že by bol vďačne ostal, — riekla s úsmevom mrs. Kate. — Poďme písať listy.

— Veru sme predpoludním nenapísali ani jeden. Stále ste hovorili len o Vernom.

— Neviem, kto z nás viac. Jedno je však isté, že ste vďačne počúvali.

— Je to človek z iného prostredia, ako sme my. Tak je prirodzené, že musí mať pre nás mnoho originálneho.

Mrs. Kate sa trochu falošne usmiala.

— Nič iné ho nerobí zaujímavým?

Ráno sa zišli na tenisovom ihrisku a hrali. Ale nie s tou zaujatosťou ako deň predtým. I medzi hrou robili dlhé pauzy, ktoré vyplňovali rozhovormi. Všetkým trom sa zdalo, aké trefné poznámky im prichodia na jazyk a aký veľký pôžitok majú zo svojich rozprávok. V tenise ani nedokončili hru a odišli z kurtu.

V hale hotela sa zasa rozišli.

— Tak, good bye, mrs. Jarvie; Good bye, miss Palmerová. Idem predpoludním do Florencie.

Obidve mu potriasli priateľsky ruku.

Verný vo Florencii prvé tri dni sedel skoro celý čas, kým boli obrazárne otvorené, v galérii Uffizi.[55] Zavše zašiel na chvíľu do Palazzo Pitti, ale nemajúc tam pokoj, vrátil sa naspäť do Uffizi. Keďže si to želal, nasugeroval si takmer istotu, že miss Palmerová a mrs. Kate musia prísť do Florencie a keď budú tu, musia navštíviť galériu v Uffizi.

Chodiac po sieňach a chodbách a stojac vše pred niektorou sochou alebo obrazom, chcel hľadieť naň, ale skôr-neskôr sa zbadal, že nevidí umelecký predmet, lebo jeho duch blúdil inde. Stále mu boli v hlave anglické dámy. Namýšľal si, že by nemohol dostať lepšiu ženu, ako je mrs. Jarvie. Má peknú, premilú tvár, súmernú postavu, nie je staršia ako dvadsaťpäť-dvadsaťšesťročná a iste veľmi sympatickej, prispôsobujúcej sa povahy. Peniaze nehľadal, sám zarobiac toľko, že by mohol rodine dovoliť aj istý luxus. Ale vždy keď i začal svoje fantázie o mrs. Kate, preskočil dosť skoro na miss Rosy, aby od nej neodišiel. Pokladal ju za hrdú a chladnú a vôbec si nenamýšľal, že by išla zaň. Ale jednako mu neschádzala z umu jej neobyčajná krása. Jej prelestné pohyby, ktoré, hoci mala i priveľkú postavu, boli jednako očarujúce, graciózne a elegantné. Zavše mu prišli na um niektoré jej posunky, pohľady alebo úsmevy a tu sa nemohol zbaviť predstavy, že jej nie je celkom ľahostajný. Vždy mu znel v ušiach jej mäkký, lichotivý altový hlas, keď niekedy niečo zvlášť milé povedala.

Keď sa natrápil takýmito predstavami, rozmýšľal o svojom pokračovaní. A tu prezrel seba samého a smial sa i hneval na seba.

Mal zásadu, aby človek mal sám seba tak v moci, že keď si dobre rozvážil, čo by bolo treba urobiť, aby si to rozkázal ako dôstojník vojakovi a vykonal rozkaz, i keď je to spojené s nepríjemnosťami. A ozaj sa často vnútil do skutkov, ktoré mu boli v značnej miere nemilé. Lenže to boli vždy len skutky malého dosahu.

Teraz si nahovoril, že jeho túžba za Angličankami je úplne bezzákladná. Angličanky pravdepodobne už dávno naňho zabudli a zabávajú sa ktovie s akými veľkými pánmi. Tak čo je i jeho po nich?

Všetko to hútanie bolo daromné, lebo Angličanky nemohol vyhostiť zo svojej hlavy. Po troch dňoch nešiel už do Uffizi, ale chodil po meste, navštevujúc paláce a kostoly. Všade ich hľadal medzi obecenstvom, ale bez výsledku.

Rád navštevoval baziliku San Miniato al Monte.[56] Tešila ho vychádzka von z úzkych ulíc mesta na príjemný sparkovaný kopec, na ktorom bol jeden z najstarších florentských chrámov a prvý stavaný v toskánskom slohu. Je obtočený malým, ale veľmi útulným cintorínom s niekoľkými dojemnými sochami.

Veď koho by nedojali umelecké sochy, plné života, predstavujúce mladých ľudí, keď sú postavené na hroboch! A neveľká bazilika so svojím milým, štíhlym stĺporadím, osvetleným cez široko poroztvárané portály priateľským jarným slnkom, vľúdne vábi k návšteve, za ktorú sa odplatí takými krásnymi prekvapeniami, že ich ťažko kedy zabudneme. Iste, hoci so stiesneným srdcom, častejšie pomyslíme na kryptu, v tomto chráme umiestnenú nad jeho dlážkou v boku kopca, do ktorej vyjdeme hore mramorovými schodišťami z oboch strán oltára, obdivujúc pritom utešené, z bieleho mramoru vytesané čipky a arabesky, robiace dojem jemných výšiviek.

V krypte sú krásne sarkofágy a sošky utešených mladých paní a dievčat… Aké je to smutné a koľko žiaľu a bolestí halia tie krásne mramory; okolo mnohých z nich sú poukladané čerstvé vence a kytice: všetko to znaky ešte nezahojených, bolestných rán srdca.

Verný každý raz navštívil týchto svojich tichých priateľov a s dušou plnou tiesne za stratenými Angličankami žialil za stratenými preludmi a potešeniami svojej cesty. V roztrpčenejších chvíľach začal zle zmýšľať o živote vôbec.

Život však prekvapí niekedy i príjemne.

Posledne vyjdúc z kostola išiel ako obyčajne na neďaleké Piazzale Michelangiolo, aby sa kochal v krásnom výhľade na mesto. V širokej, zeleňou krytými kopcami obrúbenej doline, zavlažovanej Arnom, rozlieva sa záplava domov s červenými škridlicovými strechami, z ktorej vyčnieva množstvo najrozličnejších veží, kupol a palácov. Zeleň kopcov sa strakatie roztrúsenými vilami a malými osadami. V strede mesta sa vypína vo všetko opanujúcej ohromnosti Duomo della Santa Maria del Fiore[57] so svojou báječnou kupolou.

Verný, hľadiac na prekrásne divadlo, myslel viac na ducha Florenťanov, ktorý vytvoril tieto umelecky jedinečné zázraky, ako na ich umeleckosť a výzor. Zabratý do týchto myšlienok, zabudol i na miss Rosy a mrs. Kate.

— Here is our[58] doktor! — začul hlas mrs. Jarvie.

— Good day, mr. Verný, — ozvala sa i miss Rosy.

Verný sa zvrtol ako otočený spruhou. Klaňal sa dámam. Na tvárach a posunkoch všetkých troch bolo vidieť, ako sa tešia, že sa zišli.

— Kde ste sa schovávali, vy nešťastný človek? Hľadáme vás už niekoľko dní, chodíme po kostoloch a obrazárňach a nikde vás niet, — hrozila mu mrs. Jarvie prstom.

Miss Rosy stála pritom, akoby ju reči mrs. Kate vôbec nezaujímali a hľadela na ňu bez slova.

— Pravdu povediac, veľmi som si želal, aby ste prišli do Florencie. Som tu taký opustený. Naši Slováci málo cestujú a tak môj výhľad zísť sa so známymi je veľmi malý. Pomyslite si, keď si človek všetky svoje zážitky a geniálne poznámky, aké má ináč každý, musí nechať len pre seba.

— You are right,[59] doktor, človeka tešia, len keď ich môže vysloviť a keď ho za ne pochvália,- usmiala sa miss Rosy.

— Pravda, človek nesmie povedať všetko, čo si myslí a cíti, a to je také smutné, — hovoril Verný s veľmi utrápenou tvárou. — Ale jednako sa opovážim vám prezradiť, že sa mi Florencia so všetkými svojimi krásami vo vašej spoločnosti omnoho lepšie vidí ako bez nej.

Miss Rosy sa zasmiala.

— Nepochybne i my patríme k jej okrasám, keď sme tu.

— Iste, — kývala mrs. Kate so strojenou vážnosťou. — Keby Florenťania mali rozum, postavili by si nás alebo naše sochy na Loggia dei Lanzi,[60] aby zvýšili svoj cudzinecký ruch.

Miss Rosy sa smiala a Verný poznamenal veľmi vážne a precítene:

— Máte pravdu, madame, mali by to urobiť.

Úprimné presvedčenie, vyznievajúce z Verného reči, vohnalo obidvom dámam červeň do tváre.

— Dávni Florenťania by to boli iste urobili. Tí, ktorí rozkázali svojim staviteľom, aby im postavili najkrajší a najväčší chrám, aký len môže byť na svete. Pomyslite si, aký je rozdiel medzi občanmi florentskými a benátskymi, ktorí rozkázali svojim ľuďom, aby len tak ukradli ideu svojho kostola, ako pokradli i stĺpy a sochy doň!

— Taký, ako medzi ich duomom a chrámom sv. Marka! — zvolala miss Rosy.

— Uznám, že kupoly sv. Marka sú pozlátené škrupiny v porovnaní so zázračnou, temer nepochopiteľnou výšavou a priestranstvom kupoly duoma.

— Tak i z vás sa stane Šavol Pavlom, dear madame,[61] — riekol Verný. — Dojem, ktorý som mal, keď som prvý raz zastal medzi duomom, campanillou a battisteriom,[62] je možno jedinečný na svete.

Miss Rosy mu s oduševnením prisvedčila, pričom sa jej oči nezvyčajne leskli.

— Áno, doktor. A v Benátkach, stojac pred San Marcom a palazzom, mám pocit, že sa dívam na cifrované veci v panoráme.[63] Tu ma tie budovy ohromujú a zároveň pozdvihujú, že človek môže vytvoriť niečo také veľkolepé a vysoko umelecké.

Verný hľadel na ňu s oduševneným obdivom, mysliac si, že tak chytro neuvidí takú krásnu ženu, ako bola miss Rosy v tú chvíľu.

Miss Rosy precítila význam jeho pohľadu a sklopila oči.

Mrs. Jarvie hľadela na nich a trochu vydýchnuc, usmiala sa; v jej úsmeve bol tieň trpkosti. Poznamenala však:

— Dovolíte, aby som i ja prispela na oslavu Florencie? Nezabúdajte na Ghibertiho portály,[64] ktoré, hoci nie veľkosťou, ale umeleckosťou, nestoja nižšie, ako Giottova campanilla[65] a Brunelleschiho kupola.[66]

— Ó, mrs. Jarvie, my s obdivom uznávame váš opravdivý umelecký vkus!

Dámy poslali svoje auto do mesta a išli pešo s Verným, rozprávajúc si ďalej o svojich skúsenostiach.

Umienili si, že vo Florencii ostanú dlhší čas, preto si najali vilu na ľavej strane Arna. Verný, hoci bol už odhodlaný, že odcestuje, poznamenal, že ostane ešte niekoľko dní, na dôkaz toho, ako sám zachovával svoje naloženia. A Verný bol všeobecne známy ako človek pevného slova.

Zavolali ho na čaj a išiel vďačne.

Ich rozhovory sa točili vždy okolo všeobecných tém, vo vynachádzaní ktorých bol Verný nevyčerpateľný. Keďže sa jeden druhému videli, hľadeli si byť podľa možností príjemní. Všetci traja boli pomerne vysokovzdelaní a dosť duchaplní a tak sa svojimi rozhovormi dobre zabávali a stali sa milými navzájom. Chodili po meste navštevujúc najmä zaujímavé predmety, vozili sa po okolí a vše si pre zmenu zahrali tenis alebo biliard, majúc obidvoje vo vile.

Verný mal prevahu nad svojimi spoločnicami skoro v každej otázke ako i v hrách. Dal si však veľmi záležať na tom, aby im ju nedal cítiť. Vediac, že sa obyčajne rozprávajúci omnoho lepšie zabáva ako počúvajúci, hľadel otázkami dámy pohnúť k opisovaniu amerických a anglických pomerov, dávajúc veľký pozor, aby to boli také veci, na ktoré mohli byť hrdé a o ktorých hovorili vďačne. Pri navštevovaní rozličných pamiatok nehľadeli na to, aby videli každú maličkosť, ale aby si najdokonalejšie veci čím najživšie vštepili do duše.

Michelangelove sochy v Segrestii nuove[67] účinkovali na Verného takým mohutným dojmom, že obledol a okolie očí mu sčervenalo. Trasúcou sa rukou pohladil (hoci bolo prísne zakázané) sochu Noci.

Mrs. Kate zašeptala:

— Doktor, čo vám je, cítite sa zle?

Mocný otras účinkoval i na dámy, ktoré ešte neboli svedkami takého mohutného dojmu umeleckého diela na niekoho.

— Boh zachovaj! — odvetil ticho Verný. — Každý raz, keď vidím tieto zázraky umenia, ma prejdú vlny takého dojatia, ako myslím prešli prvých kresťanov, keď hľadeli na pozostatky apoštolov.

— Viem, prečo ste pohladili tie sochy, — poznamenala miss Rosy dojatým hlasom.

— Prečo? — spýtala sa trochu posmešne mrs. Kate.

— I ja som sa ich dotkla. Nazdávam sa, že keď Michelangelo pracoval na tých sochách, museli atómy z neho zostať na nich. Keď sa ich teraz dotknem, tak pohladím ruku najväčšieho umelca, ktorý kedy žil na svete.

Verný prikývol.

— Mám ten istý pocit. Ale videli ste Michelangelov pamätník v chráme Santa Croce?[68] Čo si musíme pomyslieť, keď porovnáme tieto nepochopiteľne skvostné ženské postavy a tieto sochy dvoch Medicich, dvoch nobodys[69] (niktošov), ktorí v živote nič nedokázali, Lorenza II. a Giuliana[70] — tieto nedostihnuteľné krásne diela s nemotorným pomníkom, ktorý postavili jemu!

— Nemáte pravdu, doktor, — odpovedala mrs. Jarvie. — Michelangelov pomník nie je v Santa Croce. Jeho pomník je tu, je v kupole sv. Petra,[71] je v Sixtínskej kaplnke,[72] je všade, kde sú jeho diela.

V Segrestii nuove miss Rosy dojala skvostná prostota bez akéhokoľvek luxusu.

— Porovnajme túto miestnosť, kde je skoro všetko výtvorom Michelangelových rúk a jeho ducha, s nekonečným prepychom hrobky ostatných Mediciovcov. Neviem, či niekde tak bije do očí rozdiel medzi tým, čo tvorí génius a čo môžu urobiť milióny.

— Hoci, dear miss Rosy, keby boli tieto sochy na predaj, vaši rodáci by ich omnoho drahšie zaplatili, než čo stálo mauzóleum toskánskych granducov.[73]

— Možno, že by si i miss Rosy kúpila jednu z tých krás, — usmiala sa mrs. Kate.

— Iste by môj otec neľutoval vymeniť zlatom tieto mramory, — riekla miss Rosy s hrdým pohnutím hlavy.

Bolo už po piatej a odišli autom do svojej vily.

Na Ponte Vecchio[74] zišla mrs. Kate, robiaca vždy kadejaké nákupy, poprezerať, čo zaujímavé tam majú zlatníci. Keď prišli domov, poslali auto po ňu naspäť.

Miss Rosy nechala Verného v jednom zo salónikov a odišla na krátku chvíľu do svojich izieb. Verný, hľadiac oblokom na vavrínové kry a cyprusové aleje, rozmýšľal zronene o tom, že o niekoľko dní musí odcestovať. Keď si predstavil, že sa musí rozlúčiť s miss Rosy, stislo sa mu bolestne srdce, takže si pobúchal päsťou po prsiach, aby ho nejako upokojil. Nuž ale čože chcel? Veď na to nebolo možno ani len myslieť, že by si ju mohol vziať. Za mrs. Kate mu nebolo tak ľúto; nahováral si, že preto, lebo s ňou nemusel pretrhovať styky.

Počul tichučký šuchot a obrátiac sa, zazrel miss Rosy, ktorá vošla do salóna. Hľadel na ňu s obdivom. Aká bola krásna! Nikdy ju takú nevidel! Mala oceľovobelasé šaty, pančuchy slezovej farby a svetlobelasé črievičky; na prsiach jej visela reťaz z jantárových perál veľkých ako orech.

— Dearest,[75] miss Palmer, odpusťte moju poznámku: keby dobrý maliar namaľoval teraz váš portrét, dostal by sa naraz do radu najpovestnejších maliarov.

Miss Rosy sa trochu zapálila a kývala hlavou s milou hrdosťou:

— Áno, odpustím vám to. Ba nie odpustím, ale teším sa, že sa vám vidím.

Verný pocítil, že mu udrela krv do tváre. Miss Rosy nehovorila s ním nikdy takým spôsobom.

— Je mi veľmi ľúto, že sa zajtra-pozajtre už musím od vás odobrať. Moje aranjuezské dni sa končia.

Miss Rosy si sadla na malý empírový fotel, ktorý napriek svojej nie veľkej pohodlnosti mal výhodu, že nezakrýval nič z krásnej postavy.

— Dajte mi cigaretu.

Verný jej podal zlatú dózu s cigaretami, ležiacu na malom vykladanom stole.

Po zapálení cigarety hľadela miss Rosy chvíľočku na koberec pod garnitúrou.

Napokon, keď Verný začal hovoriť, pretrhla ho:

— Musíte už zajtra odcestovať? — riekla trochu pritlmeným hlasom, hľadiac mu prosto do očí.

Verný vzdychol:

— Neúprosná povinnosť ma volá.

— Odišli by ste, i keby som vás prosila, aby ste ešte zostali?

Verný si sadol neďaleko nej do fotela zrejme preto, aby získal aspoň chvíľku času na rozmyslenie, čo jej má povedať.

Cítil, že príde do ťažkého postavenia, jednako v tú chvíľu bol jeho cit omnoho mocnejší ako jeho rozvaha, i riekol tupo:

— Myslím, že v tom prípade ešte skorej.

— Nerozumiem vás, — riekla ticho trochu neistým hlasom, ktorý prezradzoval, že vie, prečo chce už odcestovať.

— Keby som na vašu žiadosť teraz ešte ostal tu, bolo by mi potom omnoho ťažšie odísť ako teraz.

— Tak: chcem, aby ste ostali!

— Ó, drahá miss Rosy, vy vzbudzujete vo mne neuskutočniteľné nádeje.

Miss Rosy polámala cigaretu na popolníku, potom pozrela milým, šelmovským úsmevom na Verného, nespúšťajúceho z nej oči.

— Vy ma máte rád?

Verný sklonil hlavu a chytil si ju obidvoma rukami; chvíľu ju tak držal a potom, vztýčiac ju, ako človek odhodlaný na všetko, zašepkal:

— Neviem vám vypovedať, aká ste mi milá. Nemal som ani tušenie, že niekoho možno tak ľúbiť. Som veľmi nešťastný!

— Nebuďte nešťastný, i ja vás ľúbim. Chcete ma bozkať? — podávala mu obidve ruky a nahnúc sa k nemu, núkala mu ústa.

Verný sa hodil k nej na kolená a oblapil ju okolo drieku, jej ruky mu ovinuli krk, pozreli si chvíľku do očí, akoby chceli vedieť, či je to ozaj všetko pravda a zamreli blaženosťou v prvom bozku.

Potom mali príležitosť presvedčiť sa hodnú chvíľu, v aké dieťa premení láska i vážneho i tvrdého človeka.

Keď vošla mrs. Kate, obzrela ich trochu upodozrievavo a poznamenala, že sa jej podarilo kúpiť zaujímavé zlatnícke starožitnosti a odišla do svojej izby preobliecť sa.

— Kate poznala, že sa tu niečo stalo. Iste vie, že sme sa zasnúbili. Ó, tá má oči! Bude akiste veľmi prekvapená!

Poznámka, že sa zasnúbili, Verným otriasla. Iste, snívajúc o miss Rosy, staval si veterné zámky i o tom, ako by žili, keby sa zosobášili. Lenže vedel veľmi dobre, že takéto zámky sa stavajú bez ohľadu na skutočnosť a vážne vôbec nemyslel na to, že keby ho miss Rosy i milovala, či by si ho vzala za muža. Teraz ho svojím správaním a oddanosťou tak prekvapila, že jej lásku, hnaný túžbou za krásnou ženou, bez rozvahy prijal.

Predstava, že si ju musí vziať za ženu, padla mu ako trpká kvapka jedu do pohára slasti.

Keď o krátky čas prišla mrs. Jarvie k nim, bol veľmi vážny, skoro skormútený; i miss Rosy sa správala tak nenútene, že mrs. Kate hľadela na nich celkom pomýlene.

Zhovárali sa o jej nákupe a Verný onedlho odišiel, keď ho miss Rosy milo vyzvala, aby zajtra prišiel včaššie ako inokedy.

Verný, vyjdúc na ulicu, kráčal úplne bez uváženia, ktorým smerom ide. Jeho duša bola celkom vyzdvihnutá z verají. Chvíľami bol hrdý a šťastný, že ho taká krásna, vzdelaná a bohatá žena obdarovala svojou láskou a oddanosťou, a v nasledujúce chvíle sa mu bolestne vrezalo do srdca, že je úplne vylúčené, že by si ju mohol vziať za ženu. Musel by jej obetovať celý doterajší život, všetky svoje záujmy, celé svoje doterajšie bytie. A bola otázka, či je žena, i bohatá a ľúbiaca takej obeti hodná? Predstavil si, že zosobášiac sa s ňou, išiel by do Ameriky a vzdajúc sa svojho povolania, na ktoré miss Rosy nehľadela so zvláštnym rešpektom a sympatiou, žil by ako nejaký trúd z jej majetku, iste nenávidený a opovrhovaný jej spoločnosťou. Alebo, keď povážil možnosť, že by išla s ním do jeho nemocnice, tak sa mu natískala neodbytná istota, že by o krátky čas zunovala i našu chudobnú spoločnosť i naše veľmi provinciálne, uzunké pomery. V dôsledku toho by musel prísť rozchod alebo unudený život, plný zriekania a pretvárky. Nemohol nájsť východisko z týchto ťažkých okolností. Chcel si nahovoriť, že keby odišiel s ňou do Ameriky, časom by iste našiel spôsob uplatniť sa i v jej pomeroch, ale vo vedomí mu nezvratne sedela istota, že by za nijaké peniaze a nijakú lásku nemohol trpieť čo i len stopu opovrhovania alebo posmechu. Predstavil si, akú smutnú postavu by musel hrať medzi ľuďmi, ktorých spôsoby života a svetonáhľad sú mu celkom cudzie a neznáme a ktorí by s tým väčšou nenávisťou hľadeli na votrelca, lebo im odobral prekrásne a bohaté dievča, za ktorým iste mnohí z nich túžili. Okrem toho by sa musel vzdať svojho povolania, s ktorým už zrástol a ktoré mu bolo milé, na ktoré si zvykol hľadieť ako na úplne uspokojujúci životný cieľ.

A tak sa jeho radosť obrátila chytro na trpké utrpenie. Mal miss Rosy veľmi rád. Myslel si, že hlavné črty jej povahy sú súrodé s jeho životnými náhľadmi, že je v základe šľachetného, dobrotivého srdca; pravda, skazeného do istej miery tým, že každú jej žiadosť vždy vyplnili, že vôbec nie je privyknutá na nijaké zriekanie, čoho dôkazom je i jej terajšie správanie sa voči nemu. Zapáčil sa jej a ona si ho bez akejkoľvek lepšej rozvahy chce vziať. Je hrdá, čo je prirodzené, lebo bola vychovávaná v pomeroch, ktoré ju museli takou urobiť. Keby vedela, že jej muž by nehral taký zástoj, aký si ona predstavuje, jej láska k nemu by tým trpela a ktovie, koľko by vládala vytrpieť, aby vôbec nezahynula?

A teraz čo urobiť? Upovedomiť ju, hoci s prebolestným zriekaním, že si ju nemôže vziať? Ako tým bude trpieť jej hrdosť, ako zanevrie naňho a v aký hnev a opovrhnutie sa obráti jej láska! A to má urobiť žene, ktorá mu je nadovšetko milá? Za ktorú by doniesol akúkoľvek obeť, okrem zrieknutia sa svojej cti!

Rozmýšľajúc potĺkal sa po uliciach do noci. Bolo okolo polnoci, keď prišiel do svojho bytu. Sediac a chodiac hore-dolu po izbe, vymýšľal jeden plán za druhým, aby všetky odvrhol.

Okolo jedenástej sa zjavil vo vile miss Palmerovej a sluha ho zaviedol k mrs. Kate na terasu.

Mrs. Jarvie zdala sa mu byť veselšia ako inokedy, ale keď ju lepšie pozoroval, nadobudol presvedčenie, že jej veselosť je strojená. Zdala sa byť akási roztržitá. Upravovala kvety do vázy a stále jej padali z pripohyblivých rúk. Pozrela naňho.

— Mr. Verný, vy sa akosi necítite dobre. Šťastný snúbenec by mal byť omnoho blaženejší.

Verný sa začervenal.

— Tak miss Rosy vám povedala?

— Áno, že ste sa zasnúbili. Blahoželám vám! — I podala mu mäkkú, teplú rúčku.

— Ďakujem vám čo najsrdečnejšie, — riekol i bozkal jej ruku.

— Viete čo, miss Rosy sa ešte neukáže ani o dve hodiny. Čo myslíte, chce byť pre vás očarujúca.

— Bože môj! Očarujúca! Veď je ona i tak hotový anjel, načo sú jej dve hodiny?

— Môj drahý, to len taká majstrovská chyžná vie, čo znamená dokonalá dáma v každom ohľade. Viete čo? Prejdime sa. Poďte na Piazzale Michelangiolo; odtiaľto to nie je ďaleko.

— Pôjdem vďačne s vami.

Prišli do parku okolo San Miniato skoro bez slova; obidvaja boli zahrúžení do myšlienok, ktoré nepokladali za zrelé na vyjadrenie.

Verný sa zohol a zdvihol na ceste pohodenú vetvičku myrty.

— Čo poviete na naše zasnúbenie? Mrs. Jarvie, vaše mlčanie je také podivné!

— A mne vaše, dear Verný. Vaše srdce je ťažké — len láskou?

— Poviem vám pravdu, väčšmi starosťou ako radosťou.

Mrs. Kate zastala, obzrela sa: okolo nebolo nikoho vidieť. Bola neobyčajne vážna a pery sa jej trochu triasli. Sklopila veľké čierne oči.

— Poviem vám, že vás mám rada a že mi je veľmi ťažko hovoriť o vašom zasnúbení. Keď budem celkom úprimná, pomyslíte si, že hovorí zo mňa žiarlivosť. — Zatíchla na chvíľku, akoby rozmýšľajúc, a potom riekla skoro šeptom: — A ktovie, možno, že i hovorí?

— Vy ma máte rada? Drahá mrs. Kate, iste nie radšej ako ja vás. Ste mi nekonečne sympatická. Poznám vašu dobrotivú dušu a som presvedčený, že len úprimný záujem o miss Rosy a možno i o mňa diktuje vaše slová.

— Tak poďme ďalej. Rozmysleli ste si, aké bude vaše spolužitie s miss Rosy?

— Rozmyslel a nespal som od starosti celú noc. Aby som vám pravdu povedal, pokladám svoj sobáš s Rosy za veľmi problematický.

— Prečo?

Verný jej vyrozprával všetko, o čom cez noc rozmýšľal.

— Prečo ste sa nevyhli tomu vyznaniu, veď ste museli vedieť o ťažkostiach, s ktorými je vaše manželstvo s Rosy spojené?

— Vaša spoločnosť mi bola a je nadmieru milá. Kde som ja s tým počítal, že by ma Rosy chcela za muža!

— Doktor, vy ste statočný človek. Ubezpečujem vás, že máloktorý muž by tak hovoril, keby mohol dostať do svojej moci takú krásnu ženu a toľké milióny dolárov ročného dôchodku, ako má miss Palmerová. A možno, že tí muži by mali pravdu a vy že ste nesmelý, naivný Slovák! Ale, hocijako, ja vám dávam za pravdu.

Verný bol plný nádeje, že mu mrs. Kate vyhovorí jeho starosti z hlavy. Keď teraz počul jej slová, riekol smutne:

— Tak vy pokladáte moje obavy za oprávnené?

— Áno, vaše obavy sú oprávnenejšie, ako myslíte. Viete čo? Urobte pokus, ktorým nič neriskujete. Ja lepšie poznám povahu miss Rosy ako vy. Som s ňou už skoro pol roka a mne sa ukáže taká, aká je. Ona je veľmi dobrá a má vo svojej povahe mnoho šľachetného. Zamilovala si vás ako Desdemona Othella pre nebezpečenstvá, ktoré vytrpel, pre rozličné romaticky znejúce udalosti, ktoré ste jej zavše rozprávali z vášho života a okolia a ktoré sú pre ňu niečo úplne nové. Účinkoval na ňu i veľký záujem, ktorý máte o umenie a že máte o mnohých veciach inú mienku, ako je v estetikách a cestopisoch. Pokladá vás za geniálneho človeka. Ste vôbec celkom nová postava v jej živote. Tieto posledné týždne sme sa okrem vás nestýkali s nikým. Je otázka, či nebude styk s inými pánmi vplývať na ňu tak, že premôže dojem, ktorý ste na ňu urobili. A keď nepremôže, tak aspoň oslabí, keď vás tu nebude. Máte i tak už odcestovať domov: tak choďte o dva-tri dni. Ostaňte doma tri, nie, povedzme len dva týždne. Potom sa vrátite, alebo nie, podľa toho, ako sa vyvinú pomery. Dajte mi svoju adresu, aby som vám mohla písať, keď bude potrebné.

Verný jej bozkal ruku s úprimným citom vďaky a oddanosti. Dal jej vizitku so svojou adresou, ktorú si odložila do vizitkovej kabelky.

— A ja nesmiem vedieť vašu adresu, dearest mrs. Jarvie?

I mrs. Kate mu dala svoju vizitku, na ktorej pripísala ulicu: Highcourt street 6.

Verný ostal vo Florencii ešte tri dni a zažil s miss Rosy neopísateľne blažené časy. Rosy bola najmilšia, najoddanejšia snúbenica. Zdalo sa, že sa jej povaha celkom zmenila, lebo sa stala neuveriteľne skromnou. I sama mrs. Kate bola ňou úplne pomýlená a keď sa Verný odoberal, zašepkala mu, hoc i zronene, že má nádej, že sa miss Rosy láskou tak zmení, že bude z nej znamenitá, prispôsobujúca sa žena.

Prvých päť dní po svojom príchode dostal Verný od miss Rosy každý deň láskou preplnený list, na ktorý podobným tónom odpovedal. Štvrtý, či piaty deň mu písala i mrs. Kate, že Rosy vo dne i v noci sníva len o ňom, jej hlava je plná plánov, ako budú spolu žiť a ako utvoria vzorné manželstvo pre celé Spojené štáty.

Nadišiel deň, keď list neprišiel. Nasledujúci deň prišiel o stranu kratší, bolo v ňom mnoho lásky, ale jednako citeľne menej ako v predošlých.

O deň neskôr dostal list od mrs. Kate. Dozvedel sa, že boli vo Fiesole, kde sa v Teatro romano[76] stretli údajne so starým známym, s marchesem[77] Arrigom Consalvim. Pán marchese ubezpečil dámy, že pri predošlej ceste miss Palmerovej, keď bola vo Florencii s rodičmi, mal veľké šťastie byť jej predstavený. Je to aristokrat od päty po hlavu, najistejšieho a veľmi šarmantného vystupovania. Je to pekný Talian, čierny, s čiernymi fúzikmi, s karmínovými perami, belostnými zubmi a očami ako žeravé uhlíky. Je pohyblivý, stále hovorí. Gestikuluje a je nadmieru zábavný. Nemožno sa mu ubrániť, každému nanúti svoju vôľu. Rosy je tým človekom celkom pomätená. Nahliada, že je veľký rozdiel medzi Consalvim a Verným. Consalvi iste nie je taký rýdzi charakter, ale omnoho zábavnejší spoločník a človek veľkého sveta… Po anglicky hovorí slabo (Rosy tvrdí, že „veľmi zábavne“), ale po francúzsky dokonale.

Má auto s čudesnou, brilantnou karosériou; je oveľa parádnejšie a bohatšie ako auto miss Rosy. Pravda, mr. Bruce, šofér Rosy, hovorí, že je to staré železo a vymaľovaná stará kasňa. „Svoje auto“ by nedal ani za plný nákladný vlak takých hračiek.

Verný sa po prečítaní týchto listov cítil podivne. Hoci pokladal za rozumnejšie rozlúčiť sa s Rosy, jednako by bol býval šťastný, keby ho nejaká neočakávaná udalosť alebo náhoda prinútila, aby si ju vzal. Listy urážali jeho lásku i jeho mužskú hrdosť.

Čože, taký taliansky vetroplach, siahajúci zrejme za bohatstvom miss Rosy, má ma vyhodiť zo sedla!

Keď sa trochu upokojil, nadobudol presvedčenie, že bude najlepšie, keď sa jeho pomer s miss Rosy vôbec roztrhne. Akáže je to osoba, ktorá kvôli každému komediantskému Talianovi zabudne na svoju lásku! A akú lásku! Prišla mu na um i rozprávka o Bielej labuti a princovi, čo v mesačnú noc pri jazere vystopoval priletevších dvanásť bielych labutí, ktoré, zvlieknuc zo seba perie, stali sa krásnymi dievčatami a kúpali sa v jazere. Perie najkrajšej princ schoval, takže po kúpaní ho nemohla vziať na seba a odletieť s ostatnými. Musela ísť s princom, ktorý si ju vzal za ženu. I mali sa veľmi radi a princ, mysliac, že keby i mohla, by viac neuletela, ukázal jej jej perie. Ona si ho obliekla a uletela mu otvoreným oblokom.

Či by to neurobila i Rosy? Tak sa zdá, že áno, lebo je to žena tak vychovaná, že urobí zadosť každej svojej chúťke.

Verný odpovedal na listy a nové dostal len o nejakých päť dní.

I miss Rosy i mrs. Kate mu písali, že ich marchese Consalvi zasa vtiahol do spoločnosti, že trávia dni a noci samými zábavkami, vychádzkami, tancami, hrami. Majú vždy plný dom hostí. Niet naozaj čas myslieť na lásku a vypisovať dlhé listy. Miss Rosy mu napochytre posiela niekoľko vrelých bozkov. (Ó, ako túži za ním!) Mrs. Kate mu písala, že ak reflektuje na miss Rosy, aby bezodkladne prišiel, lebo ich láska je vo veľkom nebezpečenstve. Consalvi robí všetko možné, aby si ju získal.

Verný mal niekoľko ťažko operovaných pacientov, osud ktorých mu ležal veľmi na duši, i nemohol sa odhodlať utekať za bielou labuťou, ostal pri svojich chorých.

Odpísal dámam, že príde asi o týždeň alebo dva, keď bude so svojimi chorými v poriadku. Veď sa miss Rosy tak chytro míňa čas, ešte chytrejšie ako jemu pri práci.

Zasa len o týždeň dostal milý a prekvapujúco vážny list od Rosy. Ona hneď deň po ich zasnúbení kábelovala rodičom, že si vybrala znamenitého človeka za muža a že by bola veľmi šťastná, keby bezodkladne prišli, aby ich blaženosť bola zabezpečená navždy.

Toto bol vážny list, ktorý Verného razom vytrhol zo všetkých pochybností. Sľúbil miss Rosy, že si ju vezme a tu mu nepozostáva nič iné, ako splniť svoje slovo bez ohľadu na to, aký bude následok. A nemusí sa vždy tak zle stať, ako sa človek obáva. Zdá sa, že Rosy je omnoho hlbšieho citu a pevnejšej povahy, ako by sa myslelo.

Odhodlal sa, že zariadi svoje veci čím najrýchlejšie a o dva-tri dni odcestuje. Rosy odpísal svoje rozhodnutie.

V ten istý deň popoludní dostal expresný list od mrs. Kate. Píše mu, že rodičia miss Rosy sú vysokovzdelaní, pomerne mladí ľudia a že sú veľmi zvedaví na Verného. Nemôže povedať, že by boli veľmi oduševnení dcérinou voľbou, ale mienia jej nechať voľnú ruku. Oni by chceli mať omnoho radšej za zaťa plnokrvného Američana a to z ich vlastného spoločenského kruhu. Prišiel s nimi mr. Robert Rooster, tak sa zdá, ďalšia rodina, ktorého pokladá mrs. Kate za nebezpečného soka. Chudáka marchesa Consalviho odbavil jedným slovom, nazvúc ho clownom, nad čím sa Rosy a rodičia chutne zasmiali, lebo skutočne má mnoho z pohybov týchto artistov.

Mr. Rooster je vysoký, dobre urastený, rozhodne pekný muž, ráznych, inteligentných čŕt v tvári; má len dvadsaťsedem rokov a je veľký boháč. Miss Rosy pozná už dávnejšie a nejaký flirt už iste bol medzi nimi. Teraz ich vidieť často po kútikoch a v záhrade spolu a Rosy naskrze nerobí dojem veľmi šťastnej snúbenice. Preto bude dobre, ak Vernému záleží na nej, aby bezodkladne prišiel. Myslí, že i tak bude mať ťažké postavenie.

Prvý Verného dojem po prečítaní listu bol, že by bol omnoho múdrejšie urobil, keby sa bol uchádzal o mrs. Kate. S miss Rosy, keby ju dostal, by jeho život nebol pokojný. Musel by sa zrieknuť svojej samostatnosti a ona by robila, čo by sa jej chcelo.

Teraz zase nadobudol presvedčenie, že hoci má i Rosy rád, bude múdrejšie, keď sa s ňou rozíde.

Keď prišiel do Palmerovej vily, stretol sa našťastie v hale s mrs. Kate, ktorá ho veľmi srdečne privítala.

— Práve dobre ste prišli. V salóne niet cudzieho, len Palmerovci a mr. Rooster. Poďte, ja vás uvediem.

Palmerovci sedeli na terase, čítajúc a prezerajúc noviny; Robert a Rosy stáli spolu pri obloku.

— Privádzam vám iste veľmi milého hosťa, — ozvala sa mrs. Jarvie. — Mr. Verný — mr. Rooster.

Palmerovci, počujúc, čo sa deje, vošli do salóna. Urobili na Verného veľmi priaznivý dojem dobrých, vzdelaných ľudí. Všetci ho privítali celkom priateľsky, najupätejšou sa mu zdala práve Rosy. Keby sa bol vmyslel do jej položenia, bol by jej správanie lepšie pochopil a neprivlastňoval ho len strate náchylnosti k nemu.

Takto bolo postavenie Verného hodne háklivé, a preto sa nemohol striasť istej strnulosti a neistoty v správaní. O Palmerovcoch predpokladal, že nie sú zaňho, cítil, že sa Rooster díva naňho trochu opovržlivo a od Rosy sa mu nedostalo posmelenie.

Hovoril po anglicky dobre a plynne. Ale Američanov často nerozumel a dával preto nepriliehavé odpovede a zmiatol sa. Mrs. Kate mu podľa možnosti priskočila na pomoc a zavše trochu trápnu situáciu šikovne a taktne zachránila v jeho prospech. Miss Rosy, zrejme trochu rozladená, sa rozhovoru nezúčastnila. Palmerovci rozprávali o svojej ceste. I Verný bol v Amerike a dovolil si niektoré poznámky na americké pomery, na ktoré Palmerovci neodpovedali, zrejme, lebo — ako si Verný myslel — nesúhlasili s ním a zavracať ho nechceli.

Po štvrťhodine, ktorá sa celej spoločnosti zdala veľmi dlhá, sa Verný odporúčal. Nezdržiaval ho nikto ani najmenšou poznámkou, ani ho nikto nepozval, aby svoju návštevu opakoval.

Keď Verný prišiel do hotela, zhádzal zo seba cutaway[78] a obliekol sa do cestovných šiat. Prišiel do Florencie v očakávaní porážky a to vedomie mu ju i zadovážilo. Vošiel k Palmerovcom stiesnene, s pocitom, že sa mu bude ťažko vyslobodiť bez väčšieho otrasu od Rosy, ten pocit prešiel i na Rosy a výsledok bol taký, aký jedine mohol byť v takých okolnostiach.

Napokon, hoci mal i ubolené srdce, hoci mu i bolo žalostne ľúto za prekrásnou a milou Rosy, ktorá vedela byť taká nekonečne ľúbezná, cítil uspokojenie, že sa dostal zo situácie, ktorá nezodpovedala jeho náhľadu na život. A tešil sa tým, že hrdým zrieknutím sa jednako ukáže, že je človek, ktorý radšej prinesie i veľkú obeť, skôr než by sa jej mal vyhnúť i najmenším — ako si nahováral v tú chvíľu — pokorením.

Sadol si a napísal miss Rosy list, plný lásky, uznania a vďaky za jej nevysloviteľnú dobrotu a nikdy v jeho pamäti nevyhynúcu lásku a dal jej naspäť slobodu rozhodnutia. Odporúčal sa jej rodičom. Jej nie. Lebo veď ona je vždy a stále s ním a nikdy z jeho duše nevymizne. (Tak si to myslel vtedy.)

Zavolal boya, poslal list do vily a odcestoval o krátku polhodinku najbližším vlakom z Florencie. Bol to vlak do Pisy, i sadol doň a šiel, hoc i okruhom, domov k svojim chorým, starosť o ktorých iste vylieči jeho ťažko zranenú dušu.

Keď prišiel domov, našiel list od mrs. Kate. Robila mu výčitky kvôli jeho pokračovaniu. Urobil na Palmerovcov veľmi dobrý dojem, videl sa im. Miss Rosy je veľmi nešťastná a veľmi zronená. Palmer o hodinu po jeho odchode išiel do hotela vrátiť mu vizitu a pozvať ho na večer na hostinu, na zasnúbenie a dozvedel sa, že práve odcestoval. Kam? Nevedeli mu povedať a keď prišiel naspäť, našiel Rosy celkom nešťastnú s jeho listom. Bohužiaľ, situácia sa teraz už nedá zachrániť. Palmerovci nemôžu za ním behať a miss Rosy si nemôže predstaviť, ako by on — Verný — mohol svoje slová odvolať.

Čo si myslel a cítil Verný, keď čítal tento list?

O týždeň dostal z Florencie balík, v ktorom bol obdivuhodný antický šperk. Bolo to oko zo slonovej kosti, ktorého farbisté čiastky pozostávali z drahých kameňov. Vo vnútornom kútiku bol briliant znázorňujúci slzu. Viečka sa dali zavrieť a oko robilo pri istom ich postavení uchvacujúci smutný dojem.

V étui, v ktorom bol šperk, našiel kartičku so slovami: From Rosy Palmer.[79]

*

S mrs. Jarvie si písali i ďalej. Asi o mesiac odcestovali Palmerovci do Ameriky a mrs. Kate sa vrátila do Oxfordu. S Palmerovcami ostala v stálom spojení a tak mohla asi o pol roka Vernému napísať, že sa Rosy vydala za Roostera a zdá sa, že je celkom keď i nie šťastná, ale spokojná so svojím osudom.

Mrs. Kate myslela, že rozdiel medzi blaženosťou a spokojnosťou možno veľmi ťažko určiť; sú to pojmy, ktoré nemožno odvážiť. Ona pevne verí, hoci Rosy tu i tu v tichý, osamelý večer — akých zaiste mnoho nezažije — alebo v peknú mesačnú noc i trochu zatúži za zašlým krásnym fantómom minulosti, že si srdce žiaľom neujedá. Celý jej pomer k Vernému iste slúži skorej na prehĺbenie a okrášlenie jej života, ako na jeho strpčenie.

Verný, súdiac podľa seba, bol tej istej mienky. Upevňovalo sa v ňom presvedčenie, že bez pevných duševných koreňov vôbec niet trvalej lásky. Jeho myšlienky sa už dosť dávno prestali zaoberať miss Rosy a na jej miesto nastúpila mrs. Kate.

Zavše si namýšľal, že svojím pokračovaním voči miss Rosy preukázal, že má cennejší charakter. Zriekol sa radšej krásnej ženy a veľkého bohatstva, ako by sa bol vzdal svojho činorodého života v prospech svojho rodu. Pravda cesta, ktorou k tomuto výsledku prišiel, nebola bez chvíľ slabosti. Niekoľko ráz zakolísal, ale jeho pevná príchylnosť k povolaniu a rodu napokon zvíťazila.

Keď si však rozobral vplyv mrs. Kate na svoje rozhodnutie, presvedčil sa, že vlastne ona mu nielen umožnila výsledok, ale mu ho vsugerovala. Bez nej by nebol odišiel z Florencie a po odchode to bola ona, ktorá, hoci ho i zdanlivo obodrovala, aby Rosy neopustil, jednako mu tak predstavovala pomery, že stratil dôveru k nej a k prajnému výsledku svojho uchádzania sa o ňu.

Prišla mu na um otázka, prečo tak robila, či naozaj chránila záujem jeho a či svoj? Či jej nezáležalo na tom, aby Rosy opustil, dúfajúc, že si možno vezme ju?

Verný nestratil svoju príchylnosť k nej, i keď pokladal toto jej stanovisko za pravdivé, naopak, robilo mu ju to ešte cennejšou. Ťažko tvrdiť, že jej pokračovanie nebolo korektné, lebo bolo naozaj veľmi otázne, či spolužitie Verného a Rosy by bolo šťastné. Verný sa vzpieral možnosti, že by si bol Rosy vzal za ženu, keby mrs. Kate urobila všetko v prospech jeho ženby, lebo tak by bol musel uznať, že jeho povaha je slabá.

A jednako, koľko ráz myslel na milú, krásnu mrs. Kate, videl ju vždy usmievajúcu sa. Vždy sa mu zdalo, že ho pokladá za muža, s ktorým si môže zahrávať, ako sa jej ľúbi. Ale nech je, ako chce, radosť je s ňou hovoriť. Je potešenie hľadieť do očí tejto múdrej, dobrotivej ženy! Aký podivuhodný takt má v obcovaní s ľuďmi, kedy, čo, komu dobre padne! Ako pomáha každému, aby sa ukázal v najlepšom svetle!

Otázka, že by si ju mohol vziať za ženu, mu neschádzala z umu. Akú by mal domácnosť s takou ženou! Radosť by bolo s ňou žiť! Myslel, že by iste išla zaňho, veď mu prezradila, že ho má rada; jej materiálne postavenie nemôže byť také skvelé, že by prevyšovalo to, čo by jej on mohol zabezpečiť, keď chodila, hoci s milionármi, ako spoločnica na cesty.

Spýtať sa jej nechcel a ona sa o svojich pomeroch nikdy ani jediným slovom nezmienila.

Rozhodol sa, že budúci rok navštívi Anglicko a že zájde i do Oxfordu a prekvapí svoju milú priateľku. A naozaj, v pekný júnový deň zastalo auto s doktorom Verným vo veľmi elegantnej Highcourt ulici pred číslom šesť, ktoré bolo vybité na železných šrankových dverách záhrady veľmi bohatej vily.

Verný kázal šoférovi čakať a obzerajúc si nádhernú budovu zvonku, kráčal starostlivo pestovanou zahrádou k vchodu, pred ktorým bola loggietta[80] s balkónom. Nebol si na čistom, v akom postavení býva mrs. Kate v tomto dome. Najskorej bude spoločnicou pri nejakej bohatej dáme. Zazvonil a onedlho otvoril vysoký sluha v čiernych šatách dvere a vpustil Verného do haly.

Verný sa trochu neisto spýtal sluhu:

— Býva v tomto dome mrs. Kate Jarvie?

— Yes, sir.

— Mohol by som sa teraz s ňou zhovárať?

— Možno, pane, ráčte mi dať svoju navštívenku.

Pritom mu odobral klobúk a zvrchník a zaviedol ho do veľmi vkusne a príjemne zariadeného salóna.

Nečakal dlho, keď vstúpila staršia, šumná dáma. Mala v ruke vizitku a hľadela na ňu lorňonom.

— Pán doktor Verný?

Verný sa poklonil.

— Áno, madame. Môžem mať to šťastie hovoriť s mrs. Jarvie?

— Áno, len ráčte trochu počkať, kým sa preoblečie. Bola v meste nakupovať. Vy ste zaiste ten pán, s ktorým vlani cestovala po Taliansku?

— Áno, madame. Tohto roku som navštívil Anglicko a nechcel som obísť takú milú dámu, na ktorú mám príjemné rozpomienky.

— Máte pravdu, mrs. Jarvie je veľmi príjemná pani. Ale, hľa, už je tu.

Mrs. Jarvie sa zjavila v roztvorených dverách, vedúcich do knižnice. Mala svetlé šaty, bola v nich skvelá. Usmievala sa ako vždy, len z očí jej tentoraz netrúchlila melanchólia, ale svietila radosť. Prišla k Vernému a podala mu ruku.

— Buďte vítaný u nás. Aké prekvapenie! Prečo ste nepísali ani slovíčko, že prídete?

— Bál som sa, že by ste mi ušli, keby ste vedeli, že prídem. Takto som vám to znemožnil.

Staršia dáma vstala. S úsmevom podotkla:

— Mám ozaj inú a súrnejšiu prácu, ako vás, mladých ľudí, vyrušovať.

I odišla.

Kate sa usmiala.

— Číta román od mrs. Crokerovej; to je tá súrna práca. Ale sadnite si.

Verný jej chytil ruku.

— Nesadnem si, kým mi neodpoviete na jednu otázku.

— Tak dobre, nesadnite si. Ale ja si môžem?

— Tiež nie, prosím vás, lebo by to komplikovalo celú moju prácu. Kate, drahá, ja som len kvôli vám prišiel do tohto krásneho mesta. Vlani ste mi povedali pod bazilikou San Miniato, že ma ľúbite.

— Povedala som, že vás „mám rada“, a nie ľúbim.

— Prosím vás, nerobte mi daromné slovné ťažkosti. Povedali ste, že ma ľúbite; ja som si to veľmi dobre zapamätal.

— Nuž, a ak som i tak povedala, čo je na tom? Poznám pánov, ktorí sa za rok i z omnoho horúcejšej lásky vyliečili, — podotkla trpko, hľadiac na zem.

— Kate, drahá, vy sa na mňa hneváte pre Rosy?

— No, trochu, — i usmiala sa.

— Verte mi, že mi ani vo sne neprišlo na um opovážiť sa siahať za Rosy. Ona sa mi ponúkla, ona si ma chcela vziať, možno, v chvíľkovej nálade. Čo som mal robiť? Napokon, keby som ju bol veľmi chcel, bol by som sa inakšie správal, uznáte?

— Uznám. Tak, čo chcete teraz s tým dlhým úvodom ako v Shawových dielach?

— Drahá Kate, chcem, aby ste nechali svoje tunajšie postavenie tak a aby ste išli so mnou na Slovensko. Možno, že by sa v mojej nemocnici našlo i lepšie.

Kate sa usmiala.

— Ale jednako si sadnite k tomuto pokonávaniu. Som zvedavá, aké? Za prvú opatrovníčku alebo kľučiarku?

— Nie. Myslím najprvšie, ktoré tam vôbec je, ktoré by vás postavilo i nad vedúceho lekára.

— A to že je aké?

— Žena toho lekára.

— A to ste vy?

— Áno, moja maličkosť, — riekol Verný a pery a ruky sa mu triasli od rozčúlenia.

Mrs. Kate hľadela vše na povalu, vše mu pozrela do očí. Potom zhlboka vzdychla.

— Dobre, pôjdem, — riekla vážne, — ale len s jednou podmienkou.

Verný, ktorý očakával, že sa mu blaženosťou hodí do náručia, stisol obočie.

— S akou?

— Dajte si pozor, čo vám poviem: s podmienkou, že nevezmete svoje slovo naspäť ani v tom prípade, keď sa dozviete o mne niečo, čo posiaľ neviete a čo by ste prípadne mohli pokladať za dostatočnú príčinu na to, aby ste ma nechali tak, ako ste nechali i miss Rosy.

Verný bol v značnej miere zarazený, i mrs. Kate hľadela naňho s napätou netrpezlivosťou:

— No, osvedčte sa!

— Bože môj, aké sú to podmienky! Viem, že ste osoba bezúhonná. Tak, tu je moja ruka a čestné slovo, že nie.

Mrs. Kate mu podala svoju mäkkú, hladkú rúčku a Verný ju, pravda, nevypustil, kým ju viac ráz nebozkal. Kate si vydýchla zhlboka.

— Tak, dear sir, vy sa mýlite čo sa týka môjho postavenia. Ja som nebola najatá spoločnica miss Rosy, ale jej hosť. Išla som s ňou na prosby jej rodičov, lebo ju nechceli pustiť samu na cesty.

— No, a tu ste nie zamestnaná ako spoločnica dámy?

— Nie, milý priateľ, naopak. Tá dáma je moja milá spoločnica.

— Tak čia je táto krásna vila a celé jej veľkopanské zariadenie?

— Hanbím sa za svoju nehodnosť, ale to všetko je moje.

— A, pravda, máte i kapitál, aby ste mohli žiť takému bytu primerane, — zvolal Verný so zúfalým rozčúlením.

— Do plaču mi je, keď sa musím priznať, že mám asi päťdesiat-šesťdesiattisíc funtov šterlingov, čo je podľa vašich peňazí asi sedem-osem miliónov korún.

— Ó, milá mrs. Jarvie, do akej nemilej situácie som sa dostal! A ja, žobrák, takej milionárke núkam svoju biedu! Prečo ste mi nikdy ani slovom nenaštrkli, že nie ste spoločnica Rosy, ale jej hosť! Čo mám teraz robiť?

Kate vyskočila zo svojho fotela a pristúpila celkom k Vernému.

— Dali ste čestné slovo, že moje postavenie nebude robiť prekážky, či nie?

Verný vzdychol žalostne:

— Dal.

— Máte ma rád, alebo nemáte?

— Mám vás omnoho radšej, ako som miloval Rosy, lebo ste mi povahou omnoho-omnoho milšia.

— Tak teda si ma už raz vezmite, lebo musíme ísť na lunch,[81] ktorý sa celkom skazí.

I sadla si mu do lona a oblapila ho svojimi okrúhlymi rukami.

Napokon, hoci i vzdychajúc, pritúlil ju k sebe a medzi bozkami zabudli i na lunch i na celý svet a blúznili len o svojej láske…



[1] fontána di Trevi — jedna z najkrajších rímskych fontán; podľa povery, kto sa z nej napije vody, musí sa do Ríma vrátiť

[2] Corriere della Sera — talianske buržoázne noviny, milánsky večerník, založený r. 1876, vychádza dodnes

[3] Weekly Times — (angl.) Times týždenník

[4] medicejská Venuša — starorímska socha bohyne Venuše, ktorá sa našla pri vykopávkach blízko Ríma; dlho bola v zbierkach rodiny Mediciovcov

[5] šilingy, sovereigny — shilling, menová jednotka v Anglicku a viacerých západných krajinách; sovereign — zlatá minca v hodnote 10 shillingov

[6] postavy of our boys — (angl.) postavy našich chlapcov

[7] indeed? — (angl.) naozaj?

[8] parole d’honneur — (fr.) čestné slovo

[9] cestovať s takým zosobneným Kohinorom — Kohinor (Hora svetla), jeden z najväčších diamantov na svete

[10] dueňa — (špan.) spoločnica mladého dievčaťa v bohatej rodine

[11] P. Bourget (1852 — 1935), francúzsky spisovateľ konzervatívnej ideovej orientácie

[12] mrs. — (angl.) skratka mistress — pani; užíva sa len pred menom

[13] funty šterlingov — pound sterling, jednotka anglickej meny — libra šterlingov, delila sa na 20 šilingov

[14] penny — malá anglická minca; 12 penny bol 1 šiling

[15] Dürerova Melanchólia — A. Dürer (1471 — 1528), slávny nemecký renesančný maliar a grafik. Jeho obraz Melanchólia je z r. 1514 a predstavuje zamyslenú okrídlenú postavu, ktorá je vlastne alegóriou Geometrie.

[16] Danteho Peklo — Dante Alighieri (1265 — 1321), najväčší taliansky básnik; Peklo tvorí prvú časť jeho eposu Božská komédia (1307 — 1321), vrcholného diela európskeho stredoveku

[17] conpatriot — (lat.) vlastenec

[18] Piazzetta — námestie v Benátkach s palácom dóžov

[19] sweet heart — (angl.) srdiečko, poklad

[20] prístavisko vaporettov — vaporetto (tal.) parníček

[21] nie San Marco, ale Kupido a Merkur by mali byť ich patrónmi — narážka na fakt, že benátske dejiny sú poznačené obchodníckou hrabivosťou a zločinmi z lásky

[22] Figaro — známy francúzsky pravicový denník, založený r. 1854, ktorý vychádza dodnes

[23] Never mind it — (angl.) to nič, nič to

[24] brave boys — (angl.) skvelí chlapci

[25] dva gamy — (z angl.) v tenise časť setu (dve hry), v ktorej podáva ten istý hráč

[26] fair player — (angl.) poctivo hrajúci hráč

[27] You can be sure of it — (angl.) s tým si môžete byť istí

[28] Vendramin-Calergiho palác — jeden z najkrajších benátskych palácov; r. 1481 ho postavil Pietro Lombardi (1435 — 1515), sochár a architekt ranej renesancie

[29] Non nobis, Domine, non nobis — (lat.) nie nám, pane, nie nám

[30] Palazzo Ducale — palác benátskych dóžov

[31] brigant — (z tal.) potulný lúpežný vojak, zbojník

[32] Palazzo Ricardi — palác Mediciovcov vo Florencii

[33] Canal grande — Velký kanál v Benátkach, preklenutý mostom Ponte Rialto

[34] sbirrovia — (tal.) drábi, mestskí strážcovia

[35] Ponte dei sospiri — (tal.) Most vzdychov; most, po ktorom odchádzali obvinení Benátčania z Dóžovho paláca do väzenia

[36] plum-cake — slivkový koláč

[37] St. Giovanni e Paolo — dominikánsky kostol v Benátkach (zv. Zanipolo), jeho autorom je tiež Pietro Solari (Lombardo)

[38] condottier — veliteľ žoldnierskych vojsk v Taliansku v 14. a 15. st.

[39] B. Colleoni (1400 — 1475), kondotier v milánskych a benátskych službách. R. 1447 porazil so svojím vojskom vojvodu Orleánskeho. R. 1467 velil vojsku benátskemu proti Florencii. Časť majetku venoval Benátkam, za čo mu mesto dalo vystaviť pomník — jazdeckú sochu — od A. del Verrocchia. Socha stojí na námestí St. Giovanni e Paolo.

[40] Verrocchio, Andrea di Cione zv. Verrocchio (1435 — 1488), významný benátsky sochár a maliar ranej renesancie.

[41] A. Leopardi (zomrel okolo r. 1522), taliansky renesančný zlatník, a sochár, ktorý dokončil Verrocchiovu jazdeckú sochu B. Colleoniho

[42] nobile — (lat.) príslušník vládnúcej vrstvy

[43] Sala del Maggior Consiglio — (tal.) Sála Velkej rady v paláci dóžov

[44] Tintorettovým Paradisom — „Paradiso“ (Raj), známy Tintorettov obraz z r. 1540 v Sále Veľkej rady

[45] M. Falieri — jeden z benátskych dóžov (1354 — 55), bol popravený

[46] cherchez la femme — (fr.) hľadajte za tým ženu

[47] Scalo dei Giganti — (tal.) Schodište obrov

[48] N. Macchiavelli (1409 — 1527), taliansky politik, diplomat a teoretik politickej moci. Vo svojich spisoch bojoval proti feudálom i pápežovi, ale bol za nastolenie silnej diktátorskej vlády. Princípy, pomocou ktorých sa mala táto vláda dosiahnuť, boli nemorálne.

[49] infámne a denunciantské listy — podlé a udavačské listy

[50] Loredano — šľachtická benátska rodina, z ktorej vyšli traja dóžovia: Leonardo (1501 — 21), Pietro (1567 — 70) a Francesco (1752)

[51] Sforza, člen vojvodcovskej rodiny v Miláne, kde vládla (po rode Visconti) v rokoch 1450 — 1535

[52] F. Foscari (okolo 1372 — 1457), šesťdesiaty piaty benátsky dóža. Bojoval proti Milánu, dobyl Bergamo, Cremonu, Bresciu a tak rozširoval benátske územie. Neskôr získal i Ravennu a r. 1443 zjednotil takmer celé Taliansko proti neapolskému kráľovi. Vznikla však proti nemu opozícia a tá ho obvinila, že zavinil republike straty. Dňa 25. októbra 1457 sa musel vzdať úradu. Svoj pád prežil len o šesť dní. Jeho tragický osud vylíčili viacerí básnici, napríklad Byron.

[53] collegio dei tre — (tal.) kolégium troch

[54] Consilio dei Dieci — (tal.) Rada desiatich; najvyšší mocenský orgán v Benátskej republike, známy svojvôľou a absolútnou mocou

[55] galéria Uffizi — v paláci Uffizi vo Florencii, ktorý postavil G. Vasari v r. 1560 — 80 pre Cosima I. Medici; Galéria obsahuje bohaté zbierky Mediciovcov.

[56] bazilika San Miniato al Monte — kláštorný kostol vo Florencii, začiatok stavby r. 1013, krásna inkrustovaná fasáda je z r. 1062

[57] Duomo della Santa Maria del Fiore — najvýznamnejší kostol vo Florencii s nádhernou kupolou (dielo Brunelleschiho). Navrhol ho Arnolfo di Cambio, v jeho prácach pokračoval Francesco Talenti.

[58] Here is our… — (angl.) tu je váš…

[59] Yow are right — (angl.) máte pravdu

[60] Loggia dei Lanzi — budova, ktorá patrila k mestskej radnici. Vznikla v r. 1376 — 1391 a jej autorom je buď Orcagna alebo F. Talenti. Vnútrajšok Loggie je akýmsi múzeom plastík a sôch. Najpozoruhodnejšia je socha Persea od Benvenuta Celliniho.

[61] dear madame — (angl. fr.) drahá pani

[62] campanilla a battisterio — (tal.) zvonica a krstitelnica

[63] panoráma — tu sa myslí na plastické zobrazenie krajiny či výjavu, obyčajne kruhovité, bežné v rozličných pamätných budovách a múzeách

[64] Ghibertiho portály — L. Ghiberti (1378 — 1455) taliansky sochár a zlatník, veľká postava začiatkov renesancie vo Florencii, autor viacerých výtvarne riešených vchodov do budov a kostolov

[65] Giottova campanilla — Giotto di Bondone (1266 — 1337), priekopník renesančného maliarstva a staviteľstva. Jeho campanilla je osobitne stojaca zvonica pri kostole Duomo della Santa Maria del Fiore.

[66] Brunelleschiho kupola — F. Brunelleschi (1377 — 1446), významný taliansky renesančný architekt, autor náročnej kupoly kostola Santa Maria del Fiore. Jeho riešenie bolo návodom na stavbu podobnej kupoly v chráme sv. Petra v Ríme.

[67] Michelangelove sochy v Segrestii nuove — časť chrámu San Lorenzo, kde sú dva náhrobky príslušníkov rodu Mediciovcov. Na prvom sú Michelangelove sochy Noc a Deň, na druhom Ráno a Večer.

[68] Michelangelov pamätník v chráme Santa Croce — Michelangelov hrob zdobí náhrobník menšieho „majstra“ Vasariho. Nevystihuje veľkosť mŕtveho.

[69] nobodys — (angl.) niktoši, nuly

[70] Lorenzo II. Medici (1492 — 1519), vojvoda z Urbina; Giuliano Medici (1479 — 1516), vojvoda z Nemours. Menej slávni príslušníci Mediciovcov; ich idealizované sochy umiestnil Michelangelo v nikách nad náhrobníkmi. Je naozaj irónia osudu, že práve oni majú také skvostné náhrobky, kým významnejší príslušníci rodu, napríklad Lorenzo (1449 — 1492) — mecenáš a podporovateľ umení, alebo jeho brat Giulianno (1453 — 1484) nemajú nič.

[71] kupola sv. Petra — r. 1546 prevzal po A. da Sangallovi dostavbu chrámu sv. Petra v Ríme Michelangelo. On navrhol riešenie veľkolepej kupoly.

[72] Sixtínska kaplnka — dielo G. de Dolciho z r. 1473 — 84, postavené na príkaz pápeža Sixta IV. (odtiaľ jej názov). Vnútorný strop vymaľoval Michelangelo; jeho maľby sa pokladajú za vrchol renesančného umenia.

[73] toskánski granducovia — šľachtici

[74] Ponte Vecchio — most zlatníkov vo Florencii, pravdepodobne od Neriho di Fioravante, z r. 1345

[75] dearest — (angl.) najdrahší

[76] Teatro romano — (tal.) Rímske divadlo

[77] marchese — (tal.) markýz

[78] cutaway — (angl.) druh zvrchníka s guľatými prednými okrajmi

[79] From Rosy Palmer — (angl.) od Rosy Palmerovej

[80] loggietta — (z tal.) malá lodža

[81] lunch — (angl.) olovrant




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.