Zlatý fond > Diela > Tri dni zo Štúrovho života


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Tri dni zo Štúrovho života

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Alžbeta Malovcová, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Erika Majtánová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 64 čitateľov

Tri dni zo Štúrovho života

Skutočná udalosť, rozprávaná podľa výpiskov z priateľovho denníka

Od 15. júna 1312, keď pri Rozhanovciach bola zlomená moc a sila posledného bohatiera slovenskej slobody, až do roku 1848 hustá tma pokrývala obzor nášho národnopolitického života. Slovák driemal, spal, hlivel, lebo behom času prestal sa cítiť Slovákom čo do občianskych práv. Bol Slovákom len rečou, občianstvom bol Uhrom a toto jeho uhorstvo, stotožňované v najnovšej dobe vládcami osudov vlasti s maďarizmom i jeho národnopolitické práva natoľko ohrozovalo, že si už ani netrúfal ohlásiť sa za ne, a obmedzoval sa len na číre vzdelávanie sa v slovenskej reči. Touto úlohou sa v tretej a v štvrtej desatine nášho storočia zapodievalo tiež už len výlučne naše šľachetné kňažstvo oboch vierovyznaní. Ale čím Slovák i v tomto ohľade bol skromnejší, prepych maďarstva i na tomto poli vždy tým vyššie vystupoval, takže napokon i to púhe vzdelávanie sa v materinskej reči pokladali za zradu vlasti a ústavy. V týchto časoch násilného odnárodňovania, v neblahých dobách, keď vrchnosť palicami hnala slovenský ľud do kostola počúvať maďarskú kázeň, keď pre utrápenú dušu rodoľuba nikde nebolo potechy, nikde výhľadu na obrat k lepšiemu, na nádej prislúžiť pravde a spravodlivosti pre krivdou zbitý národ, istotne sladkým balzamom museli byť pre bôľom utrýznené srdcia našich národu verných synov a dcér tie nebeské hlasy, ktoré prví spevci národa Hollý[1] a Kollár[2] vylúdili zo svojich strún. Lebo keď už nebolo inde potechy, Slovák tešil sa aspoň svojou peknou a slávnou minulosťou, ktorú po prvý raz tak verne líčil mu poet Hollý, tešil sa pohľadom na osemdesiatmiliónové Slovanstvo, na ktoré prvý upútal jeho pozornosť básnik Kollár a tešil sa konečne nádejbudiacimi veštbami[3] jedného i druhého, vďačne veriac v boha a dúfajúc, že ,žije ešte Slovák a žiť bude voždy so slávou,‘ a že ,čo sto vekov bludných hodlalo, zvrtne doba.‘

Svätokrádežou by bolo odmerane tvrdiť, že v našich menovaných dvoch národných génioch rozžali sa tie hviezdy veľumu jedine následkom surového nátlaku maďarstva. No nepochybné je, že krivdy na Slovákoch páchané neboli bez vplyvu na smer ich myšlienok a na ich čákodajné veštby. Ale menovite tieto krivdy boli príčinou, že sa medzi nami rýchle ujali a obľúbili vidiny, ktoré zvestoval všeslovan Kollár. Slovák nesmel sa cítiť vo vlastnej domovine, v uhorskej dvanásťmiliónovej rodine Slovákom, dobre mu teda padlo môcť sa cítiť aspoň v dume svojej členom osemdesiatmiliónovej slovanskej rodiny, ktorej jeho prvý spevec takú krásnu budúcnosť zaveštil. A preto darmo žalujú sa bratia Maďari na panslavistické intrigy a agitácie Ruska, na kumštovné rozdúchavanie panslavizmu v uhorskom Slovenstve. Jediným búniteľom[4] a prirodzeným rozširovateľom panslavizmu bolo nešťastie nášho národa a krivdy páchané na Slovákoch. Ak tieto prestanú, iste zanikne i panslavistické búnenie, ak ale tieto stučnejú na rováš našich práv, nepochybne vzmáhať sa bude i v slovenskom národe vrelosť pocitu spolupatričnosti k jednej rodine, ktorej výrazom bude činnejšia vzájomnosť slavianska. Že je tomu tak, tomu nasvedčuje už i história. Kedykoľvek odvrhol Maďar čo len i na okamih uzdu násilnej maďarizácie, kedykoľvek smel sa Slovák cítiť vo svojej vlasti nielen Uhrom, ale i Slovákom, kedykoľvek trebárs i len slovami a na krátku chvíľu privinul Maďar k sebe Slováka ako rovnoprávneho brata, v jeho prsiach roznietil sa posvätný plameň vlastenectva a iskrenný pocit bratskej spolupatričnosti k jednej bratskej rodine. Tak to bolo na jar roku 1848 a tak to bolo i na jar roku 1861. Uradostený uhorský Slovák roku 1848 prvý raz po dlhých piatich sto rokoch dal znak politického života, iskrenne tisnúc Maďarom mu podávanú bratskú ruku, hotový ku každej obeti za milú slobodu, za drievnu ústavu a za milovanú svoju vlasť, ak tieto tri veci, ako mu sľubovali, budú spoločným majetkom všetkých, od tisícročia tu spolubývajúcich a za čias Mojmíroarpádovcov rovnoprávne, preto i skutočne v bratskej svornosti žijúcich národov uhorských. Avšak medové dni tohoto národného zmierenia netrvali dlho. Šidlo maďarskej ctižiadosti vládnuť zase dosť skoro vytislo sa z vreca a násilné maďarizovanie všetkých úradov poskytlo menovite našej hornouhorskej šľachte vítanú náhradu za stratený urbár[5] poddanstva. Ledva vybŕdol ľud zo želiez jedného urbára, už chystal sa mu nový na národnom poli a ak sa kto ohlásil proti tejto k nebu volajúcej krivde národa, bola nad ním s krajinským povykom vyslovená anatéma[6] rušenia ústavy a podlej vlastizrady.

Ten istý osud stihol i prvé národné zhromaždenie, vydržiavané dňa 10. mája 1848 v Liptovskom Svätom Mikuláši, ktorého dvaatridsaťčlenné povereníctvo zostavilo Žiadosti. Zhromaždenie ich prijalo[7] a menom slovenského národa so synovskou dôverou predložilo jeho jasnosti uhorskému kráľovi, jeho výsosti nádvorníkovi a kráľovskému námestníkovi, vysokému uhorskému snemu a vysokému kráľovskému uhorskému ministerstvu.

Mnoho ráz počul som v najnovšej dobe pomenovať mesto Turčiansky Svätý Martin Betlehemom slovenského národného života. Ja by som bol tej mienky, že ak vôbec možno porovnať rodisko slovenskej politickej viery a spásy s rodiskom bohočloveka, nášho spasiteľa, Betlehemom slovenským vlastne pomenovať by sa mal Mikuláš a Nazaretom Martin, lebo isté je, že predchodcom svätomartinskoturčianskeho Memoranda[8] bolo vyššie spomenuté zhromaždenie a že ono má svoj nepochybný zárodok vo svätomikulášskych Žiadostiach národa slovenského.

Porovnajte žiadosti tohto manifestu s Memorandom a iste uznáte, že to tak je. Obsahom oboch týchto, v histórii Slovenstva veľadôležitých listín tiahne sa podľa vzoru švajčiarskej ústavy červená niť federácie národov žijúcich pod korunou svätého Štefana. Takáto federácia bola základom i našej drievnej svätoštefanskej ústavy, za ktorej blahonosné a jedine spásodajné inštitúcie i náš bohatier Matúš[9] pri Rozhanovciach vykrvácal. A či je voľačo v oboch týchto listinách, čo by nebezpečenstvom ohrozovalo ústavu vlasti, čo by sa priečilo celistvosti krajiny, čo by narušovalo poddanskú vernosť dedičnému trónu najjasnejšieho habsburgského domu, čo by sa nezrovnávalo so vznešenými vidinami slobody, bratstva, rovnosti, čo by odporovalo prúdu časoducha?… Niet! To najiskrennejšie uhorské vlastenectvo, posvätná ľúbosť otčiny, nezlomná poddanská vernosť ku kráľovi, úprimná, opravdivá slobodomyseľnosť, vrelý cit bratstva a rovnosti previeva ich obe. A predsa, kadenáhle doznali sa o nich riaditelia smerodajných kruhov v politike našej vlasti, bez odkladu boli obe zatratené. Roku 1861 uspokojili sa neprajníci slovenského národa už len silou mocou zohnanými protestami proti nášmu Memorandu z národného zhromaždenia, odbývaného dňa 6. júna v Turčianskom Svätom Martine a predloženému uhorskému snemu a kráľovi. No nie tak to bolo r. 1848 s manifestom národa, na zhromaždení v Liptovskom Svätom Mikuláši osnovanom, bo sotva rozniesol sa po krajine chýr o výsledkoch tohto národného zhromaždenia, už následkom ministerských opatrení lietali po stoliciach komisári, lapali a väznili nielen prítomných a tých, čo i len doma prisviedčali obsahu Žiadostí, ale i každého, kto sa opovážil verejne vyznať, že je Slovákom, iba často i tých, čo boli v podozrení, že si kedysi kúpili dajakú slovenskú knižku, abo že radi čítajú slovenské spisy. Časy tohto divého teroru, sláva bohu, pominuli a neblahé následky boja krivdeného Slováka s krivdivším mu bratom Maďarom sa behom času zajazvili, obyčajný to koniec bratských nesvárov. A hoci je ešte jedna mocná strana medzi Maďarmi, ktorá keby sa sveta nehanbila i teraz ešte by asi nedbala tak zaobchodiť s nami ako roku 1848 zaobchodila, predsa sa už, menovite uprostred slobodomyselnej stránky maďarského národa, nachodia jednotliví muži, ktorí práve pochopili záujmy vlasti, ktorí majú jasné názory o zrastení jestvovania Uhorska so spravodlivým riešením národnostnej otázky, nelámu viac palicu nad našimi rodoľúbymi snahami a sú za to, aby sme aj my konečne dostali to, čo nám po božom zákone náleží. A preto verím, že ak slovenský národ i po tretí raz ešte v príhodný čas ako národ prehovorí a ohlási sa, nebudú mu viac na tento jeho národný hlas odvetou ani šibenice, ako roku 1848, ani protesty, ako roku 1861, ale vyslovenie úplnej národnej rovnoprávnosti, ktorá jedine môže byť zárodkom rozkvetu, blaha, moci a slávy uhorskej. Bože daj, aby nám tie časy čoskoro svitli!…

Z tých čias divého fanatizmu, ktorý zachvátil všetkých našich odrodilcov ako dáka nákaza hneď po vydaní národného manifestu, budem ti, ľúby čitateľu, rozprávať jednu skutočnú udalosť, zaujímavú to epizódu zo života nášho veleslávneho prvého národného kriesiteľa Ľudovíta Štúra, z ktorej uvidíš, s akými nebezpečenstvami bolo vtedy spojené vyznávanie slovenstva. No zároveň sa presvedčíš, že ľúty je síce človek vo svojom fanatizme, slepý oproti najsvätejším právam iného, že moc skrivodlivej vlády je veľká a ďalekosiahla, no milostivý je Hospodin a bez jeho svätej vôle sa na hlave spravodlivého ani vlások nepohne.

Ľudovít Štúr je zvláštny, epochu tvoriaci zjav v histórii národa slovenského. On prvý obrátil svoj zreteľ na ľud, dobre vediac, že čo by tých národne uvedomelých Slovákov medzi kňazstvom a učiteľstvom hneď trebárs dvetisíc bolo (a isté je, že ich roku 1843 všetkých dohromady ani päťdesiat nebolo), že je to všetko ešte primálo pre vydobytie národných práv pre krivdený národ a že táto skromná inteligencia národa bez veľkej masy ľudu nie je dostatočným faktorom pri politických bojoch. A preto on aj prvý udrel na životnú strunu národa, keď si za úlohu svojho pôsobenia vytýčil národné prebúdzanie ľudu. Za týmto účelom namiesto cirkevnej češtiny, na Slovensku len evanjelickému ľudu zrozumiteľnej, od ktorej sa ale spisovná reč česká postupom literárneho rozvoja tiež vždy viac a viac vzďaľovala, pozdvihol pri spoluúčinkovaní našich slávnych mužov Hodžu a Hurbana stredné, vo Zvolene, Novohrade, Honte, Tekove, Turci, Orave a Liptove bežné podrečia s rozličnými menšími odchýlkami za spisovnú reč slovenskú. Tým dal výraz zásade, že osveta z bratského ohnišťa môže síce krásne svetlo poskytnúť inteligencii národa, ak sa ale má stať majetkom celého národa, treba, aby mala korene vo vlastnom ľude, čo je u nás možné len rečou dostupnou všetkému ľudu. Okrem toho ale, čo nie je menej vážne, epochálnym skutkom pozdvihnutia slovenskej reči na reč spisovnú malo sa pretrhnúť päťstoročné živorenie slovenského národa a prekliesniť cesta istému pevnému smeru slovenského človeka v politickom koncerte národov uhorských, čím umožnilo sa nadviazať na drievnu politiku národa, ktorej pozdným síce, ale verným odrazom stal sa Liptovský manifest a Turčianske memorandum.

A mládež so zápalom svätého nadšenia išla za svojím prvým národným kriesiteľom, zahoriac za vidiny, ktoré jej on zvestoval. Keď odrástla a na dosky činného života vystúpila, verne apoštolovala medzi svojím ľudom a keď prišla doba skutkov a obetí, dala svetu skvelé dôkazy toho, že hotová je žiť a ak treba i mrieť za blaho, slobodu a slávu národa.

Ostatne ponechajme podobné úvahy o historickom jave Štúra v rozvoji uhorského Slovenstva jeho budúcemu životopiscovi. Teraz už bez ďalších odchyliek pristúpim k predmetu svojej besiedky.

Na liptovskosvätomikulášskom zhromaždení sa zúčastnil aj Ľudovít Štúr. Prišiel za týmto cieľom do Liptova z Prahy a bol jedným z najúčinnejších údov tridsaťdvačlenného povereníctva, ktoré osnovalo Žiadosti slovenského národa. Z Liptova naspäť do Prešporka sa vybral s Ďurkom Hodžom[10] dolu Považím. Tam už ale kolovali prísne obežníky proti ,panslávom‘. Pri budatinskom moste prepustila ho tam postavená stráž len vďaka slovenskej dobrote strážnikov. Šťastlivo sa dostal k svojmu milému priateľovi Štefanovi Závodníkovi[11] do Veľkej Diviny. Tu prenocoval a včas ráno vybral sa na krytom vozíku, ktorý práve bol z Nitry kaplána doviezol, do Trenčína. Asi o hodinu po jeho odchode hľadal ho už v Divine komisár Szeghy. Váh v ten deň bol veľmi vzbúrený, a preto Štúr musel v Zarieči dlhší čas čakať, kým sa na kompe do Hričova previezť mohol. Ale i toto opozdenie mu len k záchrane jeho života poslúžilo, lebo ak sa o hodinu skorej do Predmieru dostane, práve tam natrafí na Mórica Maršovského, vtedy ľúteho prenasledovateľa hnutia slovenského, ktorý koňmo priletel z Maršovej do Predmieru a po krčmách hľadal Štúra. Keď ho v Predmieri nenašiel, trielil do Bytče, domnievajúc sa, že Štúr z Diviny pešky išiel cez Marček, Zarieč, Oblazov a Kotešovú do Bytče k svojmu priateľovi Eugenovi Geromettovi.[12] Keď Štúr hradskou cestou išiel okolo bytčianskeho prievozu, videl tam jedného koníka letieť do Bytče a ani netušil, že je to človek, vyslaný uväzniť ho. Tak sa Štúr dostal šťastlivo do Trenčína, kde mu ale nové nebezpečenstvá hrozili, z ktorých len tak vyviazol, že sa ukryl. K ďalšej ceste pre lepšiu bezpečnosť bola opatrená príležitosť[13] z dediny, lenže na ňu musel veľmi dlho čakať, takže sa z Trenčína len o pol druhej po polnoci pohol, zamieriac cez Kostelnú, Štvrtok, Haluzice, Bošácu do Zemianskeho Podhradia k oddanému a vernému priateľovi Slovákov Gustávovi Ostrolúckemu,[14] u ktorého sa za dva dni zabavil. Po všelijakých bočných, väčším dielom nocou konaných cestách dostal sa konečne do Modry k svojmu bratovi Karolovi,[15] skadiaľ svojho spoločníka Ďurka Hodžu vystrojil do Prešporka, aby mu doniesol šaty, bielizeň a peniaze. Šaty a bielizeň Hodža síce doniesol, ale peniaze nie, lebo listy s peniazmi, adresované na redaktora Národných slovenských novín Ľudovíta Štúra pošta bez redaktorovho riadneho plnomocenstva nikomu nechcela vydať a Štúr, keď odchádzal do Prahy, zabudol dať dočasnej redakcii takéto plnomocenstvo. Ostatne, keď sa vrátil Hodža z Prešporka do Modry, Ľudovíta Štúra už tam nenašiel. Vrchnosť sa totiž dozvedela o jeho prítomnosti a chcela ho dať lapiť. Avšak na tajné avízo, obdržané z emresovského domu, Štúr utiekol do farskej záhrady, práve keď už gardisti v nedeľu podvečer dňa 28. mája dolnou bránou mašírovali na evanjelickú faru a prv než gardisti dom obklopili, zmizol.

*

Brieždilo sa. Bolo 29. mája 1848. Ráno chladné a pošmúrné, polia a nivy rosou ako sklenými perlami posiate. Ešte celá príroda odpočívala a len z tichých dedín ozýval sa ranný spev kohútov.

Z hôr od perneckej strany od východu k juhu v smere k Jablonovu kráčali dvaja mužovia. Jeden asi päťdesiatročný, strednej územčistej postavy, s tvárou počernou, s výrazom slovenskej dobrosrdečnosti a prostoty. Druhý voľačo vyše tridsaťročný, krásnej vysokej postavy, s tvárou milou a peknou, s geniálnym výrazom vznešeného ducha a čistého šľachetného srdca. Jeden i druhý sa kedy-tedy ohliadali vpravo a vľavo a bádavo pozerali do ranného šera.

„No chvalabohu,“ vzdychol si starší, poprávajúc si pušku na pleci, keď na jeden vŕšok vyšli, z ktorého vidno bolo v rannej pare zahalenú dedinku. „Jablonov je už tu a vy čochvíľa v bezpečnosti.“

„Ešte nie úplne, pán Veštík!“ odpovedal mladší, „bezpečnosť je len za hranicami. Ktovie, čo tu na mňa čaká?“

„O váš čo najrýchlejší priechod za hranicu, viem, že svedomite postará sa jablonovský pán farár.“

„Ale, pán Veštík, Jablonov je tu. Opätovne vás prosím, vráťte sa naspäť, nevydávajte sa pre mňa ešte i vy zbytočnému nebezpečenstvu.“

„Povedal som večer, vysokoučený pane, že vás nielen cez hory, ale i k pánu farárovi Galbavému odprevadím, a teda musím zadržať svoje slovo.“

„Ej, veru ste mi veľkú službu preukázali…“

„Nespomínajte to, vysokoučený pane. Bola to len moja povinnosť, ktorú som s najväčšou radosťou vykonal a v službe národa, ako som raz od vás počul, nemá sa pravý národovec štítiť žiadneho nebezpečenstva. Nuž a či ja neslúžim národu, keď váš drahocenný život ratujem?“

Miesto odpovede podal Ľudovít svojmu sprievodcovi ruku a srdečne mu ju stisol.

O štvrť hodinky nato boli v Jablonove, kde ešte všetko bolo pohrúžené v spánku a len šumenie stredom sa vlniaceho potoka narušovalo tichosť májového rána. Mlčky a rýchle kráčali naši pútnici prostriedkom hornej ulice dolu ku kostolu, kde farská budova v severnom rade úhľadných domkov stojí. Predo dvermi fary zastali a pár ráz prudko zazvonili. Vtom sa pred domom, práve oproti fare stojacím, objavil človek a so zadivením hľadel na túto včasnú návštevu. Veštík ho zbadal. „Ej, keby nám len čo najskôr otvorili!“ zašeptal a upozornil na nemilého svedka tohto výjavu i svojho vznešeného súdruha.

Čitateľu môj drahý, sme u Galbavého. Ja neviem, či si ty, láskavý čitateľu, tiež zbadal kedy ten zvláštny cit, to akési pohodlie duše, akúsi príjemnú ľahkosť srdca, ktorá rozhostí sa v hrudi človeka, keď tak na ceste postavený vkročí do domu, o ktorom vopred vie, že tam ho vďačne vidia a že v ňom okrem obyčajného pohostinstva nájde i šľachetné, milé duše a čo hlavná vec, ľudí telom i dušou našich, svojmu národu bezpodmienečne oddaných, ku každej službe, ku každej obeti ochotne hotových. Keď človek do takéhoto domu príde, čo by tam i hneď prvý raz bol, cíti sa ako doma, zdá sa mu všetko také známe, akoby si už na tej kanape kedysi pri dôvernom besedovaní bol hovel, akoby bol pri tom veľkom orechovom stole už viac ráz obedoval. Slovom, človek ku každému predmetu, ktorý tuná vidí, cíti akúsi sympatiu. Usmievaš sa, ľúba čitateľka? Neusmievaj sa! Videl som ja už ľudí, ktorí muškátový lístok stískali a bozkávali. Prečo?… že im ho taká mäkká okrúhla ručička podala, ako je snáď i tvoja a ktorá sa stala ich najvrúcnejšou túžbou života. Počul som, že na plesoch napil sa junák čaju z tej črievice, v ktorej jeho ľúbezná krásavica s ním mazúr tancovala. Prečo, lebo zahorel túžbou pretancovať s ňou celý mazúr časného života. A iste čítala si i ty, ľúba čitateľka, že boli ctitelia výtečných mužov, ktorí za ich tabačnice, perá a podobné pletky mnohé tisíce dali i dávajú. Či div teda, že sa človek dobre cíti na tej kanape, na ktorej i jeho srdečne ctený priateľ dumáva o blahu národa? Či div, že všetko to, čo ma obklopuje, čo milé a drahé je môjmu rovesníkovi bied a radostí, milé je i mne?

Keby bol Štúr i v čas pravidelného behu verejných vecí na pohodlnej príležitosti v pravidelný čas došiel na priateľskú návštevu k nášmu šľachetnému veteránovi Galbavému, iste i jeho hruďou boli by sa rozliali tie isté city sladkého pohodlia a bol by veľkými krokmi pár ráz premeral tú priestrannú izbu, pomädlil rukami, pozrel von oknom a zase obrátiac sa k dverám prehrnul ľavicou svoje pekné gaštanové vlasy. Potom by bol zastal pred vľúdne usmievajúcim sa domácim pánom a povedal: „Ah, ako sa u vás dobre cítim.“ Z tohto si môžeme predstaviť, ako sa musel cítiť Štúr, keď ho stíhali úradní lapaji o život usilujúci mu nepriatelia a len-len že z Modry mohol uvrznúť do hôr k polesnému Veštíkovi, ktorý ho za tmavej chladnej noci cez tri míle široké vysočizné hory a hlboké doly, jarky, vrchy, skaly a kotliny verne previedol; ako sa, hovorím, cítiť musel náš drahý Ľudovít, keď po tejto osudnej strastiplnej noci dňa 29. mája ráno okolo tretej hodiny ustatý, umazaný, upotený vstúpil konečne do tichého príbytku horlivého národovca, oddaného mu priateľa Jána Galbavého.

Prv ale než by som Štúra uviedol do tohto rýdzeho národného príbytku, dovoľ, ľúby čitateľu, aby som ťa s jeho domácimi bližšie oboznámil. Zo životopisu tohto nášho výtečníka sú mi známe nasledujúce dáta: Michal Galbavý po viacročnej kuchárskej službe u grófa Batianiho v Malých Bieliciach prevzal hospodárstvo po svojich starších v Broďanoch, kde sa mu roku 1801 narodil syn Ján. Avšak malý Janík hneď v prvých rokoch stratil matku a krátko na to i otca, takže nebožký osirotenec dostal sa pod svedomité tútorstvo svojho ujca Andreja Galbavého, kuchára u nitrianskeho kanonika Vojtecha Boršického. Následkom toho náš Janko dostal v Nitre svoje prvé vychovanie, tu sa školoval a tu i prvé štyri gymnaziálne triedy vychodil. Vždy sa s akýmsi sladkým pocitom za Nitrana držal, hoci sa do tejto ľúbeznej harmónie jeho domovinných citov často istý horký pazvuk miešal, záležajúci v tom, že mu páni piaristi už i v tých prvých štyroch triedach každodenne húdli ten istý obľúbený refrén: ,Nem szabad tótul beszélni.‘[16] Takáto prepiatosť nejestvovala ani u benediktívnov v Trnave, ku ktorým prešiel do piatej a šiestej gymnaziálnej triedy, lebo tuná aspoň náboženstvo vyučovalo sa v materinskej reči a spoločenský rozhovor smel sa viesť v ktorejkoľvek reči. V jeseni roku 1818 prijatý bol Ján Galbavý za klerika do semeniska svätého Štefana, kde si za šesť rokov odbavil filozofiu a teológiu. Potom prešiel do ostrihomského presbyterstva, kde bol vysvätený za kňaza, a disponovaný za dvorného kaplána rodiny Benčíkovskej na Füš. Stadiaľ prešiel do Veľkých Levár za kaplána, po troch rokoch do Modry, kde i hrôzy cholery v roku 1831 prestál. Nato zase po troch rokoch dostal sa do Kuchyne a konečne roku 1838 ako farár do Jablonova. Galbavý je muž veľmi vzdelaný a mnoho dobrého prečítal a, čo nám je obzvlášť drahé a milé, jeden z najvernejších synov národa, o čom všetkom skvelé svedectvá vydávajú jeho početné články, písané do Štúrových a Lichardových novín,[17] potom do Pešťbudínskych vedomostí (pod menom Rodomila), ba i do Sokola, Obzoru a matičného Letopisu. Bože, daj nášmu národu jednu tisícku Galbavých a iste mu iné svitnú časy!

Dňa 20. mája včas ráno tohto nášho drahého a milého muža prudké cenganie zvončeka vytrhlo z ranného čujného spánku. Rozumie sa, myslel si, že ho k nezdravému volajú. Zobral sa teda, vstal, obul papuče, obliekol župan, keď sa medzitým spomenuté prudké zvonenie viac opätovalo, čo si on vysvetľoval ako súrnu potrebu kňaza pre nezdravého. Konečne čuje v ambite[18] temné kroky slúžky Marieny, čuje odomknúť uličné dvere, ale miesto obyčajného rozhovoru o chorľavcovi a kňazovi čuje akýsi tajný šepot, ktorý ale tiež len pár okamihov trval a hneď na to neznáme kroky, blížiace sa k dverám jeho spálne a rezký klepot na dvere, čo všetko zrejme sa protivilo obvyklému domácemu poriadku, zavedenému na jablonovskej fare pri pravidelnom behu vecí.

„No, no, hneď!“ zavolá domáci pán s napnutým hlasom a ponáhľa sa odtisnúť závoru. A keď otvorí dvere, neverí očiam, bo koho vidí? Svojho milého priateľa Ľudovíta, o ktorom už i do Jablonova doletel chýr, že vysoká vláda sľubuje skvelé odmeny za jeho uväznenie.

„Preboha, človeče, kde ste sa vy teraz tu vzali?“ to bolo všetko, čo vo svojej prekvapenosti a ustrnutosti bol v stave povedať.

„In fuga constitutus!!“[19] bola Štúrova odpoveď. „Hneď vám všetko vyrozprávam, len vstúpme skorej dnu.“ A keď vošiel do izby, opýtal sa: „Či som u vás bezpečný?“

„U mňa, brat môj,“ odpovie Galbavý, „čo na mne záleží, to ste zaiste bezpečný. A ako teraz tu na vidieku veci stoja, môžete sa na túto bezpečnosť v mojom dome celkom spoľahnúť, ak by nám len dajaká mimoriadna, zvláštna prípadnosť koncepty nepomútila, odstránenie ktorej nestálo by v mojej moci. No dá boh, že sa to nestane a naposledy, ak by aj prišlo dačo, hotový som vás verne a svedomite ako dobrý priateľ zastať a zachrániť.“

„Isté je,“ prejal slovo Ľudovít, „že ma vrahovia národa i tuná budú hľadať, lebo rozposlali už obežníky na všetky strany, aby ma uväznili… a prečo? Prečo, brat môj drahý?“ zvolal Štúr s výrazom hlbokej bolesti, „iba preto, že svoj národ ľúbim, že to robím, čo si oni za najkrajšiu cnosť pokladajú, ale ak to činí iný, je to hriech a podlá zrada ústavy a krajiny.“

„Brat môj drahý!“ tešil ho domáci, „nezarmucujte sa takýmito myšlienkami. Buďte dobrej vôle. Oni zaiste pasú za vami, no boh je dobrotivý, on spravodlivého v biede neopustí. A mňa veľmi teší, že práve v tejto vašej neresti u mňa hľadali ste bratské útočište. Ďakujem vám za vašu dôveru ku mne a vedzte, že vaša spravodlivá záležitosť je teraz i mojou, a napokon, ak má niekto padnúť, nech radšej tisíc národu zradných Kainov padne ako jeden nevinný, roduverný Ábel.“

„Srdečná vďaka vám za tieto šľachetné slová.“

„Neďakujte, ctený priateľu! Ešte sme nič nevykonali a veru treba je nám teraz náležite byť na pozore, aby sme previedli, čo chceme. Sú to teraz smutné časy, časy hrôzy a strachu. Brat hotový je brata zradiť a oddať ho na smrť a najväčší nepriatelia človeka sú obyčajne jeho domáci a pokrvní. Preto, hľa, nesmieme meškať, každý okamih môže nám záhubou zahroziť. Teraz nám teda nepozostáva iné, ako sa spolu poradiť, čo a ako robiť a ustáliť sa na dačom. Ale dovoľte,“ doložil prostosrdečne, „aby som si aspoň nohavice a čižmy natiahol, lebo som ešte vždy len v župane.“

Medzitým usalašil sa i Ľudovít v susednej, takzvanej ,hrubej izbe‘, odložil dvojcievovú pištoľ, poutierali sa a prikročil k oknu, z ktorého bol výhľad na ulicu.

„Pán farár, pán farár!“ zvolal s výrazom utajeného prestrašenia, keď na druhej strane pred domom oproti fare ešte vždy videl toho človeka stáť, čo tam stál, keď sa naši pútnici do fary domáhali a zbadal, že oči tohto jediného svedka jeho príchodu i teraz ešte ostro upreté sú na farskú budovu, akoby chcel vyskúmať, čo sa v nej deje.

„Čo je?“ ohlásil sa domáci pán, ktorý hneď nato vkročil do izby.

„Nie je hen to richtár?“

Keby bol vtedy Galbavého dakto putňou vody oblial, nebol by ho viacej zarazil ako táto neočakávaná Štúrova otázka, lebo zaraz mu zišli na um tie najnovšie vrchnostenské nariadenia, podľa ktorých sa predstaveným obce prísne nakladá, aby každého prespolného neznámeho, najmä v ,čiernom kabáte‘ zastavili a ak sa nevykáže celkom riadne kto je a čo má za prácu, aby ho uväznili a v putách slúžnemu dopravili. Jablonov vtedy patril do stupavského okresu, ktorého slúžny býval v Bystrici a iste by vtedy len vítané bolo bývalo, keby mu boli došikovali takýchto podozrivých ľudí. S ustrnutím teda prikročil i Galbavý k oknu a keď sa pozrel na svedka Štúrovho príchodu so značným uľahčením srdca riekol: „Ach, to je Štefan Palla, môj verný kostolník.“ Pri týchto slovách i Ľudovítovi značne odľahlo.

„Iste sa domnieva,“ pokračoval farár, „že sa dakam na cestu vyberám, a preto snáď i on včaššie vstal ako obyčajne.“

„Ale nejdete nikam?“

„Nie. No, ale teraz mi už povedzte, odkiaľ, čo a kam idete?“

„Ja idem rovno z Modry,“ rozprával Ľudovít, „kam som v sobotu popoludní dorazil, chcejúc tam u brata Karola dočkať Ďurka Hodžu, ktorého som včera ráno vystrojil do Prešporka pre peniaze a šaty. Včera večer som však ešte zavčasu dostal výstrahu, aby som sa ratoval, lebo že ma lapia. Takhľa sa mi pošťastilo, keď už gardisti boli na ceste, aby ma uväznili, do Harmónie k Veštíkovi uskočiť, ktorý ma cez hory k vám doprevadil.“

„A kdeže je ten dobrý človek?“ pýta sa starostlivý domáci.

„Poprosil som ho, aby na chvíľku, kým sa dohovoríme, posedel v čeľadníku.“

„Dobre, ten dostane dačo na raňajky a musí sa zaraz vrátiť domov. To káže nám opatrnosť, aby sme pozornosť ľudu na seba neobrátili.“

„Urobte, ako najlepšie myslíte a len mi čím skôr opatrite dakoho, čo by ma cez hranicu previedol. Ja síce, ak treba v čestnom boji vďačne i život položím za svoj národ, ale v rukách takých surových loptošov nemilobohu na šibenici hanebnou smrťou zahynúť, to by som predsa nerád.“

„Ej, priateľu, nespomínajte smrť. Smrť je pre nemocných, pre mocných je zápas s neresťami! Budeme sa teda boriť, pokým budú sily stačiť. Ale na to nemyslite, že by ste mohli ísť hneď ďalej. Ja nemám takého človeka, ktorý by vás cez hranicu doprevadil. To len ja sám musím urobiť a teraz hneď naskrze niet na to čas. Povediem dnes i procesiu, bo máme prosbové dni, preto nemožno sa mi teraz vzdialiť z domu a tak vašu ďalšiu cestu musíme odložiť predbežne na neskôr. Zostaňte vy tu v tejto izbe a ja idem spraviť poriadky straniva dajakého občerstvenia pre vás i pre Veštíka, ktorého bez odkladu zadnými záhradnými dvermi preč vystrojím.“

S tým tašiel do čeľadníka a kuchyne, aby konal, ako hovoril. — Kto nášho Galbavého bližšie zná, vie, že je vždy na všetko bedlivý, ba často až úzkostlivo starostlivý býva a menovite o veci a záležitosti, ktoré sa v priateľskej dôvere jeho ochrane zveria, svedomitejšie bedlí než o svoje vlastné. Akože teda nemal cítiť trápnu úzkosť teraz v takej osudnej dobe, keď na kocku bol položený drahý život najlepšieho syna mladého Slovenstva a národného vodcu, ktorý v bratskej dôvere zveril svoj život jeho ochrane? Vyznal to potom Galbavý neraz pred svojimi priateľmi, ako ho vtedy ťarcha tejto veľkej úlohy náramne tlačila, takže vraj myseľ jeho, vyrazená z obyčajnej koľaje pocitom vážnosti a veľkosti prevzatej úlohy, valne sa pobúrila a ešte ani počas vybavovania cirkevných obradov nemohla sa utíšiť. Až keď po službách božích sám zostal v kostole, vrhol sa pred oltárom na kolená a prosil boha o pomoc. V skrúšenej modlitbe utíšila sa jeho duša, rozvlnená páliacim nepokojom a hruďou rozlial sa mu sladký mier v boha dúfajúceho kresťana. Mal teraz skalopevný úmysel ratovať Štúrov život za každú cenu a čoby ho hneď trebárs i vlastným životom musel vykúpiť.

Posilnený modlitbou a vierou v božiu milosť, lásku a dobrotu navrátil sa z kostola do fary, kde si Štúr medzitým hovel po užitých raňajkách pri fajke dobrého dohánu. „Hic labor hoc opus“ [20] hovorieva náš starký Galbavý a tieto slová opakoval pre seba i teraz, keď sa navracal do fary a kul plány na vyslobodenie svojho drahého hosťa.

„Brat môj drahý!“ rečie k nemu, sotvaže zavrel za sebou dvere. „Nebojte sa, pôjde to. Rozpoviem vám, ako som si ja celú vec rozmyslel. Ja som si už v mladom veku svojho školského života privlastnil a podnes v pamäti zachoval jednu axiomu, ktorá takto znie: dissimulatio est ars inter innocentissimas una.[21] I nám treba sa teraz v terajšom kritickom položení tohto nevinného remesla chytiť, a musíme, kde to bude potrebné, simulovať. Vy, ak vám ľúbo, môžete i zatajiť svoje meno a pod dajakým cudzím menom vystúpiť…“

„Mám aj pas,“ skočí mu hosť do reči, „na cudzie meno písaný.“

„To je teda celkom v poriadku,“ pokračuje domáci, „no hraničná čiara je odtiaľto vzdialená na dobré tri hodiny cesty a predsa vás cez ňu len ja, inn propria mea persona[22] môžem a musím previesť, ak sa nemáte vystaviť dajakému nebezpečenstvu. Toto sa ale dnešný deň už naskrze nemôže stať, lebo k tejto ceste potrebujeme predovšetkým úplne spoľahlivú príležitosť. Takúto ale je tu ex abrupto[23] ťažko dostať a ak sa budeme za ňou tu v dedine zháňať, môžeme v osade takého hluku narobiť, že sa tým samým prezradíme a ak nás tí holomci na fare pred naším odchodom neprekvapia, dohonia nás prv, než sa dostaneme do sucha. A najhoršie je pri tom všetkom to, že ja ešte ani zajtra nemôžem odísť z domu, lebo som práve zo strany patronátskeho úradníctva dostal list, v ktorom ma žiadajú o obed pre akúsi komisiu, ktorá má zajtra prísť do Jablonova v pravotných záležitostiach. Komisia sa bude skladať z malackého hlavného slúžneho, z komisára, fiškála a panského úradníka. Nasledovne ja bez zbytočného povyku a podozrenia len pozajtra môžem odísť z domu, dotiaľ ale budem mať čas porobiť potrebné poriadky pre našu púť, ktorá by mala byť v stredu. Dotiaľ musíte byť spokojný so skromným bydlom v mojom letníku. No, zoberte sa a poďte. Ešte jedno, vy sa teraz pred mojimi domácimi odoberajte odo mňa, ja vás budem zdržovať, ale vy sa len berte a ja poviem, že vás teda cez záhradu vyprevadím. To je, viete, preto potrebné, ak by vás potom u mňa hľadali, aby som mal svedkov, že ste skutočne odišli. No poďme!“

Štúr nepovedal ani slova, vopchal si pištoľ do vrecka, vyšiel s farárom na ambit a začal sa odoberať. Galbavý ho všemožne zdržiaval, ale keď tento neustúpil, povedal mu, že mu cez záhradu chodníkom bližšie bude do Malaciek, že ho teda tadiaľ vyprevadí. Tento rozhovor, ktorý sa odohrával v ambite, počula všetka farská čeliadka, menovite kostolník Štefan Palla, pani Anna Jurkovičová, stará, tu z milosti živená rechtorská vdova, gazdiná Terézia Rovenská, pomocnica Elena Matíčková a slúžka Marína Rusniaková. Na to zaviedol Galbavý Štúra do svojej záhrady, obohnanej zo všetkých strán múrom, v ktorej strede sa nachodí jednoposchodový, dosť pohodlný letník.

„No, tu je váš dočasný byt,“ rečie domáci pán, vprevádzajúc ho do letníka, „tu budete mať bezpečný úkryt a ja sa postarám, aby vám v ňom nič nechýbalo. Ak by sa blížilo dajaké nebezpečenstvo, ja vám zaraz nezameškám signalizovať a na ten prípad by ste sa museli utiahnuť alebo hen do mojej stodoly, stojacej konča záhrady alebo zadnými dvermi do poľa.“

„Ale prosím vás, priateľu,“ rečie Ľudovít, „aspoň dajakú knihu mi dajte na čítanie.“

„Bude aj to. Ad felix revidere.“[24]

Sotva vrátil sa Galbavý do svojej izby, už prikvitol k nemu Štefan Palla, kostolník s otázkou zvedavosti: „Či to neboli ten pán, čo tu už raz u nás na Veľkú noc aj v kostole boli?“

„Ba áno,“ odpovie Galbavý, „oni to boli, ale už odišli, lebo sa do Prešporka ponáhľajú.“

„Teda len tak nakrátko…?“

„Veru len tak, Štefan, ako to v tom evanjeliu stojí: Za máličko a uzriete ma.“

S touto odvetou uspokojil sa kostolník tým viac, že i sám bol svedkom odberania sa Štúrovho. Náš starý Galbavý cez deň viac ráz nadišiel do záhrady a Ľudovíta v jeho ergastulu[25] zakaždým navštívil. Samo sebou sa rozumie, že pre jeho čeliadku to ostatne naskrze nápadným nebolo, lebo býva jeho každodennou obyčajou častejšie nahliadnuť do záhrady. Večer pobavil sa Galbavý dlhšie v letníku, keď sa odoberal, povedal mu Štúr, že on Veštíkovi naložil, aby oznámil jeho bratovi Karolovi v Modre, že je v bezpečnosti v Jablonove na fare. Myslí si teda, že ho Jurko Hodža snáď tuná bude hľadať a k svojmu príchodu použije bezpochyby nočnú tmu. Toto Štúrovo tušenie sa hneď prvý večer vyplnilo. Sotvaže Galbavý zanechal Štúra v letníku a vstúpil do dvora, vidí, že mu v ústrety kráča jeden mladý štíhly šuhaj, ktorý sa ostýchavo obzerá vpravo a vľavo. Aha, pomyslel si domáci, to bude on, o tom svedčia i jeho váhavé kroky. Aby mu teda pomohol z rozpakov, oslovil ho: „Či zo Záhoria idete, priateľu?“

„Zo Záhoria, velebný pane,“ odvetil mladík neistým hlasom a skúmavo uprel čierne oko na milú tvár neznámeho kňaza.

„Ľudovíta hľadáte?“

„Áno, toho hľadám.“

„No, poďte do izby, zložte sa, potom vás zavediem k nemu.“

Keď Hodža zložil v chyži svoj batôžtek a zvrchník, rozpovedal mu domový pán, ako Ľudovít prišiel a kde je a oboznámil ho i s plánom, ako ho v stredu chce dostať za hranicu. Vyjavil mu, že sa veľmi teší jeho príchodu, lebo že je Štúr akýsi veľmi zadumaný, že sa najbližšej budúcnosti nášho národa obáva, že málo hovorí, je do seba uzavretý a že domáci pán má nádej, že Štúr bude Hodžovým príchodom koľko-toľko zbavený svojich trápnych myšlienok. A skutočne sa tak stalo, lebo sotvaže Hodža vošiel do letníka, Štúr navidomoči ožil a obsypal príchodzieho tými najrozličnejšími otázkami. Hodža mu rozpovedal, ako stoja veci pri redakcii Slovenských Novín, že ich teraz už len sám brat Janko s nádejeplným a ráznym Ľudovítom Dohnánym rediguje a že o krátky čas pre nedostatok kaucie celkom zaniknú. Ďalej mu zvestoval, že bielizeň a šaty mu doniesol, ale peniaze nie, lebo mu to poštový úrad bez riadneho plnomocenstva nechcel vydať a napokon mu podrobne vyrozprával, ako modranskí gardisti v nedeľu večer obklopili faru, ako ho hľadali po izbách, v komore, v pivnici, na povale, ba i v samom kostole a ako hromujúc odišli z fary, keď to tam nenašli. Nato spomenul i rozličné vidiecke a krajinské novinky, z ktorých menovite jedna z horných strán nášho Ľudovíta veľmi zamrzela — upotrebenie vierovyznania k agitácii.

„Ha, bedač!“ zvolal Štúr s výrazom trpkosti, „tým už nič nie je sväté! Katolíkov búria proti luteránom, luteránov proti katolíkom vierou. A, bohužiaľ, nájdu sa krátkozrakí, čo nedovidia nitky týchto ničomných intríg a dajú sa nabaláchať, že je voľačo vo veci. Veď nám teraz nejde o vieru!… Ajhľa, oni starajú sa o ňu pre druhých, a sami ju nemajú. Bezbožníci, na piaď neuhodia a chcú hviezdy ráňať. Zvony bez srdca, komuže chcete zvoniť? Bedač podlá! Dobre ona vie, že teraz nikomu nejde o vieru, ale o slobodu a život národov. Dobre ona vie, že ide tu o kožu tých, čo dosiaľ z mozoľov ľudí žili, ktorým tak zaľúbil sa tento pohodlný spôsob žitia, že ťažko sa im rozlúčiť s ním a miesto fyzického otroctva, strateného zrušením urbára, chcú si násilnou maďarizáciou do želiez mravného otroctva okovať náš slovenský ľud. Jarmili ho dosiaľ urbárom, potom ho budú maďarčinou! No bez boja to nepôjde, páni! Bude to boj krutý a dlhý, v ktorom jedna alebo druhá stránka musí vykrvácať. Bude to boj proti ľútym a jedovatým drakom, o akých rozprávajú naše povesti. A takýmto drakom je u nás tá večná reakcia slobody a práva, ktorej hlavy sú výsady jednotlivcov, aristokratické chúťky, dedičné hodnosti, centralizácia, maďarizácia a germanizácia, despotizmus. Iba pre tieto svoje nekalé ciele upodozrievajú oni národu verne oddaných katolíkov, že títo chcú luteránov pokatolíčiť, a národovcov luteránov, že chcú katolíkov poluteránčiť. Odtiaľ ten ich strach a krokodílsky plač, teda nie plač za vieru, ale jedine a výlučne za ich líškou podšitú kožu. Neznabohovia! Chceli by tento boj národnosti s národnosťami preniesť z poľa politiky na pole viery, ale dá boh, že génius národa zachráni náš ľud od tejto skazy, že sa im pekelná ich machinácia nevydarí.“

„To dúfam i ja, moji drahí bratia,“ prejal slovo domáci pán, „a verím v boha, že sa vyplnia vaše túžby. No, že pri ich vyplnení postavia sa im do cesty nesčíselné ťažkosti, to je isté, lebo ja tuším, že tým streštencom ani nejde tak o slobodu, ústavu a neodvislosť krajiny ako o nadvládu ich národnosti a preto sa obávam, že tejto nadvláde, ak bude treba, prinesú v obeť i slobodu i ústavu krajiny. Veď už teraz počuť chýry z rozličných strán krajiny, že vláda straší ľud rozpúšťaním stolíc a menovaním plnomocných komisárov. Nuž kde tu ústava, kde tu sloboda? Ale čo hneď celú ústavu vyzdvihnú z čapov a súmykov a čo hneď celú krajinu zaplavia komisármi, my sa musíme ozvať proti všeobecnej násilnej maďarizácii, lebo ak predošlé otroctvo náš ľud hmotne hubilo, toto nimi novovymyslené mravné otroctvo mu hrozí i duchovnou záhubou… Ostatne, bude, ako bude! To viem, že ten divotvorný meč božskej spravodlivosti, ktorý ste i vy spomenuli, skôr-neskôr i tejto nehode odzvoní, ,lebo obveselí pán svojich milovníkov, byť dlho trpeli zlosti ukrutníkov.‘ Dobrý je Hospodin, on zahanbuje pýchu a ukrivdeným dáva milosť. Bratia moji, verte, kedykoľvek o tejto veci rozjímam, vždy mi na um zídu tie slová žalmistu: ,vyplieň, pane, všetky ústa falošné a jazyk hrdomluvný, ktorí vravia: jazyk náš velebíme, ústa naše sú od nás a kto je pánom naším?… Pre biedu núdznych a vzdychanie chudobných včuľ povstanem, vraví pán, povstanem v bezpečnosti, dúfanlivo činiť budem v ňom‘.“

„A skutočne, páni,“ hovorí po malej prestávke Jurko Hodža, „pre biedu núdznych a vzdychanie chudobných pán svojimi nástrojmi skutočne povstávať počína. Ja som v Prešporku hodnoverne počul, že v Chorvátsku vec už vrie a dosť skoro vypukne vo verejnú vzburu proti Kossuthovi.[26] Podobne i dolnozemskí Srbi chystajú sa vraj k rozhodnému boju, len ešte čakajú na vhodnú zbraň.“

„A to by pravda bola?“ skríkne Štúr ako vo vytržení.

„To má byť číra, čistá pravda!“ potvrdzoval Hodža.

„Ďakujem ti, láskavý Hospodine, na výsosti!“ s nadšením zvolal Štúr a vrhol sa na kolená.

Nastala významná prestávka, Štúr vstal, prešiel pár ráz po letníku, opäť sa vrhol na pohovku a dumal.

Galbavý, ktorý si sprvu neveľmi bol povšimol slová mladého zpravodajcu, až teraz, keď videl, aký dojem urobili na Štúra, začal rozmýšľať o ich veľkom význame.

„Teda verejná vzbura?“ riekol Galbavý tíško, akoby pre seba.

„Nie vzbura to, ctený priateľu,“ ozval sa Ľudovít, keď počul jeho slová, „jedine nutná sebaobrana! Vy sami ste vyznali, že nášmu národu ide o život, nuž či mu ho ani brániť nebudeme? No bude to kriku, bude to osočovania, pred Európou, že sa nemaďari spojili s kamarilou a reakciou proti ústave, slobode a neodvislosti krajiny, ale to obozretne zamlčia, kto nemaďarov celkom vytvoril z požívania slobody a krajinskej ústavnosti, kto ich národným zotročením násilne nahnal tejto reakcii do saku… Hahaha! Počkajte len, zaplatíte vy ešte za vašu spupnosť!… Hlásali voľnosť, rovnosť, bratstvo, pokým potrebovali národy k nátlaku na Viedeň, keď tam ale dosiahli, čo chceli, namiesto voľnosti a bratstva hrozia ôsmim miliónom nemaďarov národným otroctvom, stoličné právomoci nivočia a vysielajú komisárov, ktorí v každej dedine šibenice dajú stavať pre tých, ktorým by táto novosvetská sloboda nešmakovala.“

„Nepochybne by bolo veľmi želateľné,“ povie po chvíli Hodža, rozmýšľajúci o tých šibeniciach, „keby ste sa čím skôr dostali ta za hranicu.“

„Bude i to!“ zvolal Galbavý, „len trpezlivosť, lebo netrpezlivosťou môžeme všetko pokaziť.“

„Neviem, ako to pôjde,“ pokračoval mladík, „v Prešporku som počul, že Štúr, Hurban a môj brat sú podrobne opísaní po celej hranici, ba i vo Viedni a že ich zatykačmi stíhajú.“

„To sú pletky!“ odvetil na to domáci pán, keď spozoroval, aký nemilý dojem urobili tieto slová na Štúra, „to iste budú len chýry, roztrúsené pre postrach našincov. A naposledy, ak by aj vskutku boli pravdivé, čo ja ale naskrze neverím, ja vám stojím za to, že nášho Ľudovíta bez úrazu prevediem cez hranicu. Som tam známy a viem, ako tam veci idú. Ak aj dorazil ta nejaký maďarský zatykač, tam si ho veru veľmi nepovšimnú. Uisťujem vás, páni, že to všetko dobre pôjde.“

„Dal by pán boh!“ vzdychol si Ľudovít a po malej prestávke sa spoločnosť rozišla — Štúr ostal v letníku sám a Hodžu zaviedol domový pán do hosťovskej izby.

Galbavý chcel odísť, ale horúcokrvný Jurko nepustil ho tak ľahko. On s ním ešte osamote nehovoril, musel mu teda aspoň teraz vyliať svoje city vďaky a oddanosti, vlniace sa mu hruďou.

„Ah, aké to šťastie,“ zvolal s nadšením, „aké to nesmierne šťastie pre nášho Ľudovíta, že na takého dobrého a verného priateľa natrafil!… No, čo by len z neho bolo bývalo, keby nie vás, velebný pane, kam by sa bol podel… kam by sa bol obrátil,… kde by bol utrápenú hlavu sklonil? Oh, vďaka, tisícnásobná vďaka celého národa vám, vy ste jeho život ratovali.“

„Nieže, nie tak, môj mladý bratku,“ vyhováral svoj pekný skutok šľachetný kňaz, „ja som vykonal len svoju povinnosť ako človek a keby mňa tu nebolo, bratku môj, iste by bol druhý, snáď ešte lepší odo mňa. Svet vždy má i dobrých medzi sebou. Či by už nemalo byť na svete človeka, ktorý by nepodal ruku topiacemu sa? Ej, tak veľmi zle nesmieme ešte o ľuďoch myslieť,… to by bola hanba pre celé človečenstvo, keby sa to malo dokázať. A potom, bratku, veď sme i kresťania a ako takým pamätať nám treba na to, že kresťan bez lásky k blížnemu nemôže byť kresťanom. A ktože mal lásku blížneho k tomu, čo upadol medzi lotrov? Všakver Samaritán, ktorý sa ho zaujal. Kto nie je takým samaritánom, nie je dobrým a pravým kresťanom. V nešťastí skúšajú sa charaktery. Dobre to naše porekadlo hovorí: Daj mi, bože, plačidruha, spevodruha si sám nájdem. Či ho znáte?“

„Nie, to som ešte nepočul.“

„No teda si ho dobre zapamätajte. A teraz idem, musím sa postarať o dajaké občerstvenie pre neho i pre vás.“

„Veru nezaškodí,“ prostosrdečne poznamenal hosť, „lebo som náležite vyhladol.“

„No postaráme sa o dačo. Teda do videnia!“ domáci pán tašiel a bedlil ako starostlivá Marta o pohodlie svojich hostí. Ľudovítovi sám potajme zaniesol čosi na záhryz do letníka, ba sám mu priniesol i koberec a pripravil mu na diváne pohodlnú posteľ. Keď sa ale navrátil k svojmu druhému hosťovi, naložil mu, že sa musí zavčas rána vybrať na spiatočnú cestu, že mu dá človeka, ktorý ho prevedie cez hory do Modry, kde Ľudovítovmu bratovi môže oznámiť, že je Ľudovít v bezpečnosti a že ak do soboty večera nedostane o ňom z Jablonova žiadnu zprávu, môže byť ubezpečený, že sa Štúr šťastlivo dostal cez hranicu do Rakúska.

*

Svitol druhý deň, deň to nových obáv a starostí. Jurko Hodža sa zavčas rána vybral na spiatočnú cestu a šťastlivo sa dostal do hôr, cez ktoré ho viedol Galbavého spoľahlivý človek.

Hneď po odbavení raňajšej pobožnosti tašiel domáci pán do letníka, majúc vačky kabáta napchaté syrom a chlebom. Keď si svojho hosťa podľa najlepšej možnosti počastoval, oznámil mu, že sa na dnešok musí z letníka vysťahovať, lebo jeho hosťom, ktorých dnes očakáva, by mohlo napadnúť vojsť do záhrady a možno i do letníka nahliadnuť. Za záhradou je humenisko, za humeniskom dve farské stodoly a medzi stodolami dvere s východom do poľa. Zadnými záhradnými dvermi zaviedol Galbavý Štúra do ľavej stodoly, dal mu ta chleba, kus studenej pečienky, sklenku vína, džbán vody a povedal mu: „Tu sa ticho držte, do večera sa neuvidíme. Ak by vám dáke nebezpečenstvo hrozilo, ja vám ho zaraz budem signalizovať. Kľúč vopchám tuto pod bránu, vy si otvoríte a hen tými dvermi, ktoré sú len znútra zarígľované dostanete sa do poľa, hen k tomu lesu a tak do Malaciek…“

„Oj, ta nie, pane, tam ma poznajú.“

„Dobre, teda nie ta, ale severne, bokom vedľa Malaciek, potom popri Gajaroch na prievoz k Morave, cez ktorú vás iste bez všetkých otázok a prekážok vďačne prevezú, len im zaplaťte. Tu máte i peniaze. Ostatne, toto je len výstraha a opatrenie pre prípad mimoriadnych udalostí, ktoré, viem, že budú zbytočné.“

„No, staň sa vôľa božia, ja som na všetko hotový,“ vzdychol si Ľudovít. Vošiel do stodoly a podal ruku svojmu ochrancovi.

Tento sa vrátil do fary, napísal kuchynskému kaplánovi Antalovi Pachmanovi, mužovi to národu verne oddanému, priateľský list, v ktorom ho žiadal, aby ho zajtra, to jest v stredu, prišiel zastúpiť v úradných povinnostiach do Jablonova, lebo musí v súrnych záležitostiach odísť z domu. Po vystrojení tohto listu robil prípravy k prijatiu hostí. Okolo poludnia skutočne prišla do Jablonova pripovedaná komisia, ktorá sa skladala z hlavného slúžneho, komisára, fiškála a panského úradníka. Okrem toho, ale len náhodne, prišiel i pernecký farár pán Karol Otočka na ,susedskú návštevu‘.

Komisia rýchle pokonala, čo úradné konať mala a asi o jednej popoludní zasadli páni k pohostinnému stolu nášho jablonovského farára. Sotva strovila sa polievka a zaliala sa ,quadraginta guttis‘[27] tu Karol Otočka prehovorí čosi po slovensky a fiškál hneď nato urobí svoju poznámku: „Eh, nem kell mindig tótul povedálni, tót nem ember!“[28] Ktovie čo chcel pán fiškál docieliť tou hlúpou poznámkou, snaď jeho úmysel bol hneď na začiatku obeda rozvíriť dišputu, aby sa dozvedel, kto sa mu opováži protirečiť a uvaliť tak na seba podozrenie vykričaného ,panslavistického‘ zmýšľania.

„Hahaha!“ rozosmial sa domáci pán, chcejúc žartom dať iný smer tejto nepríjemnej poznámke, „pravdu majú, pán fiškál, ale či vedia, kde to porekadlo svoj pôvod vzalo?“

„Kde?“ chechtal sa pravotár, „nuž tam, že Slovák nie je človek.“

„Aj, božeuchovaj,“ replikoval farár, „má to svoj zvláštny historický pôvod. Nech len počujú, ja im to rozpoviem.“

„No, halljuk hát!“[29]

„To vedia, že Maďari pred svojím príchodom do Uhorska boli nomádsky národ. Mali kone, taligy, šiatre a iné nič. Hospodárstvu a remeslám sa naskrze nerozumeli.“

„Ja, to už bolo veľmi dávno.“

„Veď áno, dávno to bolo, ešte keď boli pohania, keď jedni z nich vzývali divotvorného boha Číňanov Taota, druhí mohamedánskeho Allaha. Vtedy ich vytisli z Ázie a porazili Khadzari, prišli teda do Európy, osadili sa v zatiských krajoch Uhorska medzi pohostinnými Slovanmi, ktorí už vtedy mali riadne stavané domy, obce a mestá a zapodievali sa remeslami a orbou. Nuž vidia, keď tí kočovnícki Maďari tak orať videli slovenského hospodára, nuž sa nad tým veľmi divili a rozprávali si: ,Hiszen ez taot, to jest boh, nem ember.‘[30] Tak, hľa, povstalo to sprosté porekadlo, že je Slovák bohom a nie človekom.“

„Videt, amice,“ poznamenal nato komisár, „si tacuisset!“[31] čím sa tento nemilý rozhovor na veľkú radosť domáceho pána skončil.

Ale radosť jeho netrvala dlho. Totižto predsedajúci hlavný slúžny, o ktorom tiež tuším platilo to latinské: qui sic astutam gestat sub pectore vulpem,[32] naraz sa vytasí s nasledujúcou novinkou: „Ale, páni, či ste už počuli? Práve dnes som to v novinách čítal, že toho chýrečného pansláva Štúra v banských mestách chytili a obesili.“

Domáci pán ostal pri tých slovách ako omráčený, ale premohol sa a nedal na sebe svoje zarazenie nikomu ani najmenej znať. Pilne hľadel pred seba do taniera, krájal nachodiaci sa na ňom kus pečienky na drobulinké kúštičky a jedol ich. No rýchle sa pozbieral a pomyslel s ako tak utajeným úsmevom: ,Tak, ako ste Štúra obesili, môžete, nedbám, povešať, vy krvižíznivci, celý národ!‘

Podivné, že na spomenutú novinku, s ktorou sa vytasil slúžny, nikto nepovedal ani ah, ani oh. Iba po dlhšej prestávke panský fiškál poznamenal tónom, akoby si želal zakončiť rozprávku o tejto veci: „Hja, kto čo hľadá, nájde.“

Po obede nebavili sa hostia dlho na fare. Domáci pán bol akýsi nebárs zhovorčivý, spoločnosť trochu miešaná, v ktorej to vzdor všetkému namáhaniu predsa nešlo tak od srdca k srdcu. Slávnej komisii, cítiacej sa v slovenskom dome nie najpohodlnejšie, nepozostávalo teda iné, ako odobrať sa. Komisia tašla a po jej odchode bral sa preč i pernecký farár, ktorého Galbavý vyprevadil cez záhradu popri osudnej stodole von do poľa. Ledvaže zatiahol za ním závoru na dverách, zamieril rovno do stodoly.

„No poďte, brat môj ľúby,“ riekol Galbavý Štúrovi, ktorý ho netrpezlivo očakával a túžil po svojom vyslobodení, „poďte naspäť do svojej rezidencie v letníku. Povetrie je už čisté.“

„Koho ste to tadeto odprevádzali?“

„Perneckého farára Karola Otočku.“

„Čo to za človeka?“

Galbavý miesto odpovede stisol plecami a potom dodal: „Fele[33] voda, spoly víz.“[34]

Keď prišli do letníka, domáci pán sa rýchle postaral o čerstvé jedlo pre svojho hosťa i o čerstvý pohár vína a vody. Potom si obaja sadli na pohovku a dôverne besedovali, najmä domáci pán, ktorý mal dostatočný materiál na rozprávanie. Rozprával o dnešnom obede, o svojich hosťoch a o ich rečiach. Keď oznámil Štúrovi slúžneho novinku, tento na to naskrze nič nepoznamenal.

„No pán brat,“ počal Galbavý po dlhšej prestávke, keď už o obede a hosťoch nebolo čo vravieť, „blíži sa rozhodná chvíľa. Poriadky som už porobil, môj suplent ešte dnes príde do Jablonového, príležitosť je hotová a dostaví sa punkt o dvanástej hodine pred faru. Má ma zaviezť na železnicu, kde, ako som furmanovi už vopred oznámil, mám veľmi súrnu prácu. Ale môj furman nesmie o vás vedieť prv, až keď sa už na pol ceste zídeme. Ale o tom potom. Ostatne, teraz musíte figurovať ako môj rechtor, bo tak budeme bezpečnejší. Čajda, a váš pas kdeže máte?“

„Tu mi je vo vrecku.“

„Tlačený?“

„Nie, písaný. Písal ho môj priateľ H. v Liptove.“

„Tlačený by bol iste lepší. Zatiaľ zbaví i tento.“

Hrkot voza pretrhol toto besedovanie. Galbavý sa ponáhľal do fary. Kuchynský pán kaplán, Galbavého suplent pre zajtrajšok, už bol tu a na voze dorazil na návštevu jediný brat domáceho pána. Prišiel náhodou a práve v taký čas, keď Galbavý, zaujatý duševne veľkou starosťou o oslobodenie Štúra z pazúrov stíhajúcich ho lapajov, nemohol byť najpríjemnejším spoločníkom.

Po vzájomnom pozdravení a po zodpovedaní známych všeobecných otázok navrhol brat Galbavého, aby sa išli prejsť do záhrady. Išli teda ta všetci traja. Chodili hore dolu okolo zatvoreného letníka a rozprávali sa o nepokojnom behu sveta. Hostia Galbavého ani ako zamak netušili, že i ten letník ukrýva vo svojom lone jedného výtečného činiteľa osudov ich národa. Ctenému čitateľovi bude snáď divné, že Galbavý tajomstvo o Štúrovej prítomnosti nezveril ani vernému národovcovi Pachmanovi, ba ani len svojmu vlastnému bratovi. Kto bližšie pozná Galbavého, iste sa domyslí, že to nerobil z dajakej nedôvery voči Pachmanovi a svojmu bratovi, ale že to robil z čírej šetrnosti. Ktovie, či podarí sa mu previesť Štúra cez hranicu? Ktovie, či ho nepoznajú a oboch neuväznia a či potom i podporovateľa jeho úteku nebudú žalárovať a trýzniť ako podporovateľa domnelej krajinskej zrady? I pomyslel si teda, načo prichystať na takýto prípad tým krvižíznivcom ešte viacej spoluvinníkov a obetí? ,Ak si požaduje Štúrov pád ešte i druhú obeť, poručeno bohu, nech ňou ja sám budem!‘ Tak si myslel šľachetný kňaz a zmýšľanie toto iste je vznešené, pekné, hodné v plnej miere vďačného uznania každého národovca.

*

Odbila polnoc, nastal tretí deň. Jasno je ako v rybom oku, hviezdičky sa trblietajú na temnej klenbe nebies. Je krásna jarná noc a celá príroda je ponorená v hlbokom spánku. V Jablonove je ticho ako v hrobe, iba tam dolu pri kostole čosi zľahka šramoce. Je to tíško sa pohybujúci voz, ktorý zastal na dolnom konci na pravej strane dedinky, pred dobre známym nám farským príbytkom. Nato zľahka otvoria sa farské dvere a v nich ocitne sa mužská postava, ktorá furmanovi pološeptom privoláva: „Zaraz som tu. Len chvíľku pozhovej!“ Nato beží do záhrady a rovno do letníka.

„No, môj ľúbezný brat!“ povie Galbavý svojmu chránencovi dojatým hlasom, „čas je, poďte a zbohom!“

„Môj milý, dobrý brat!“ zvolal Štúr so slzami v očiach a chcel sa odobrať, „ako, ako vám ďakovať?“

„Neďakujte za nič. Čo som urobil, urobil som zo srdca rád. Bože daj, aby nám to i dobre vypadlo. Boh vás požehnaj i všetky vaše kroky. Zbohom!“

Štúr chcel hovoriť, ale nevládal, tak veľmi bol dojatý dobrotou svojho priateľa, ktorý, ako to Štúr dobre cítil, preukázal mu takú službu, ako dosiaľ nikto na svete.

Ešte jedno horúce objatie, jeden iskrenný bratský bozk a priatelia vystúpili z letníka do tmavej noci. Galbavý otvoril dvere na záhumní a pustil Štúra von s týmito slovami: „Týmto chodníkom pôjdete ta dolu, ale sa ho nespúšťajte. Chodník vás dovedie na jednu cestu, no tú zanechajte a tým istým chodníkom prídete na druhú cestu, tej sa držte, tou choďte pomaly dolu k lesu. Ja vás budem na voze nasledovať a keď vás dohoním, prihovorte sa mi a požiadajte ma, aby som vás odviezol.“

O pár okamihov nato sedel už Galbavý na voze, kázal furmanovi Jánovi Mäsarovičovi, aby pomaly poháňal, žeby sa potme dajak neprevrhli.

Štúr musel náležite zaberať, lebo ho Galbavý už pri samom lese dohonil, načo domnelý pocestný zastal pri ceste a zavolal: „Postojte trochu, prosím.“

„Kto je to?“ pýta sa farár.

„Ja som pocestný, idem zo Záhoria a rád by som sa dostal cez tento les do Malaciek, no bojím sa, že tu v noci poblúdim, lebo nie veľmi poznám cestu.“

„Hja veru, môj milý,“ poznamená nato Galbavý, „kto nie je tu dobre známy, ten tu ľahko poblúdi nielen v noci, ale aj vo dne.“

„A oni, prosím, kam idú?“

„Ja idem do Rakúska na železnicu.“

„Veď i ja by som ta chcel. Či by ma, prosím, nemohli so sebou vziať, vďačne im zaplatím.“

„Odkiaľ sú oni?“

„Ja som rechtor z Pezinka.“

„Ale, Štefan Rámus?“

„Áno, Štefan Rámus.“

„Ah, ľaľa, ako je tma, ani by som ich nebol poznal. No nech sa páči sadnúť si hor, amice,… aspoň nám veselšie bude!“ Domnelý pezinský rechtor Štefan Rámus sadol si na voz.

Jánovi Mäsarovičovi nemuselo byť toto nespodievané pribudnutie ťarchy na voze akosi po vôli, lebo keď prišli v lese na rázcestie, zastal a upozornil domnelého rechtora, že tu napravo odráža sa cesta do Malaciek, načo ho ale náš Galbavý zaraz zahriakol: „Ale, Janko, veď si počul, že aj tento pán do Rakúska pospiecha a táto cesta, ktorou my pôjdeme je kratšia ako tamtá na Malacky. Veď vari pán rechtor nemajú robotu v Malackách?“ obrátil sa s otázkou k Štúrovi.

„Nie, nemám tam žiadnu robotu a i mne by bolo milé, keby som sa čím skorej dostal na železnicu.“

„No, Janko, teda pohni!“

Nato všetci zamĺkli. Každý sa zaoberal svojimi myšlienkami, svojimi dumami, na vzlet ktorých krása tichej jasnej noci iste neostala bez účinku. Hrobové ticho noci narušoval len tupý monotónny hrkot voza, kedy tedy i dosť nepríjemne, lebo na stromoch sa ani len lístok nepohol. Hlbšie kde tu čuť bolo elegické zvuky čiernych drozdov, sťa by boli vedeli, čo to za podivný sprievod tiahne ich lesom. Akási tajomná melanchólia, zdôrazňovaná magickou žiarou miriád jagajúcich sa hviezd zaľahla na celú prírodu a citmi clivosti opanovala i duše našich dvoch priateľov.

Cesta cez les trvala dobrú hodinu. Za lesom prišlo sa do dedinky rečenej Štvrtok, z ktorej pospiechalo sa čírym, v nočnom šere clivej pustatine podobným poľom vpred k rieke Morave. Keď naši priatelia dorazili do hraničnej osady Uhorskej Vsi ležiacej z tejto strany Moravy, už svitalo.

Janko Mäsarovič na farárov rozkaz zatiahol do veľkého hostinca, stojaceho pri ceste, aby tu kone nakŕmil a očakával návrat Galbavého. Pritom obdržal iste vítané mu splnomocnenie i k svojmu občerstveniu na útraty najímateľa povozu. Keď mu i Štúr k tomuto cieľu jeden dvadsiatnik do ruky vtisol, bol ešte príjemnejšie prekvapený a mrmlal: „Ľaľa ti ho i s rechtorom, veď je to dvadsiatnik!“

Štúr i Galbavý, tento náročky v reverende, tamten vo svojom obyčajnom rúchu vydali sa z Uhorskej Vsi pešky na ďalšiu cestu cez Moravu, ktorá je tu od dediny ešte asi na štvrť hodiny vzdialená. Prv, než ta prišli, rozpovedal cestou opatrný a s tunajšími okolnosťami dobre známy farár ešte raz svojmu priateľovi všetko, čo držal za potrebné oznámiť mu. Nezabudol pripomenúť dĺžku dreveného, cez rieku vedúceho mostu a budovy, stojace na jeho dvoch koncoch. Na tejto strane stálo totižto mýto uhorské a na pravej mýto rakúske, príbytok policajnej stráže, prehliadania pasov, tovarov atď. Pritom obozretne doložil: „Ja som farár a vy môj rechtor, nechajte teda vždy len mňa ako svojho predstaveného hovoriť a jednať.“

Medzitým priblížili sa k samému mostu. Štúr si vzdychol, Galbavý v duchu a v pravde prosil boha o pomoc. V dome uhorského mýtnika panovalo ešte ticho. Podľa zdania tam ešte spali. Smelo teda kráčali naši priatelia ďalej. Sotva však spravili desať krokov, ozve sa za nimi hlas mýtnika: „Warten sie, meine Herrn! Wer sind sie?“[35]

Pútnici zastanú. Galbavý sa obráti a riekne: „Ich bin der Pfarrer von Apfelsbach.“ [36]

„Ja, der Herr Pfarrer von Apfelsbach. Gehorsamer Diener! Glückliche Reise!“ [37] odvetil mýtnik a vošiel do domu.

Nato kráčajú pútnici po moste ďalej a vidia už zďaleka pri úplnom rozvidnievaní sa na rakúskej strane na ľavom boku mosta mýtnikovu búdu, na pravom boku, v jednej nížine od severu, šesť-osem krokov od mosta budovu pre policajný úrad. Pred touto budovou vešala jedna mladá, čisto oblečená žena bielizeň na sušenie. Oproti nej na moste stála cisárska stráž, totižto pohraničný jáger v rovnošate a so zbrojou, švárny to driečny a mladý šuhaj. Keď tento strážnik zbadal ale ženu, vešajúcu bielizeň, oprel sa o operadlo mostu a rozprával sa s ňou podľa zdania veľmi dôverne, takže pohrúžený v tomto rozhovore bol k blížiacim sa cestovateľom obrátený chrbtom. Títo, rozumie sa, chceli využiť príhodnú príležitosť, aby sa vyhli všetkým dopytom a prehliadkam a brali sa naľavo k mýtnikovej búdke, pred ktorou už sedel mýtnik.

„Was zahl man für eine Mauth?“[38] pýta sa ho Galbavý.

„Zwei kreutzer, meine Herrn!“[39]

Zaplatili, tašli a zatočiac na bočnú cestu stratili sa z obzoru hraničnej stráže, ktorej sa iste ani nesnívalo, že vtedy dakto prešiel cez osudný, ňou strážený most, že prešiel práve ten, ktorého zatykač (Steckbrief) len deň predtým dorazil i na toto oddelenie pohraničnej stráže.

Na stanici sa Štúr zišiel náhodou ešte s jedným prešporským známym kandidátom teológie, ktorý mu prepustil svoj tlačený pas, s ktorým sa teraz už Ľudovít už či do Viedne či do Prahy bezpečne mohol obrátiť.

*

Dňa 31. mája 1865 — rozprával môj priateľ, — nocoval som v Senici. Včas ráno hnul som sa zo Senice, lebo som chcel navštíviť nášho pochvalne známeho veterána, horlivého národovca, Jána Galbavého, farára v Jablonove.

Keď som dorazil do prívetivej dedinky, kázal som zatiahnuť rovno do fary, kde mi ale bolo rečené, že pán farár je ešte v kostole. Bolo mi to nápadné, lebo som o žiadnom sviatku nevedel. Chcel som i ja ísť do kostola, ale sotvaže som vyšiel z ambitu na ulicu, videl som už samotného pána, navracajúceho sa z kostola.

„Ale veď je dnes streda, pán farár!“ prihovoril som sa mu po vzájomnom srdečnom pozdravení, „čože ste mali tak dlho za prácu v kostole?“

„Hja, má to svoje príčiny!“ odvetil s vytešenou tvárou, „držal som tam Te Deum laudamus.“[40]

„Nuž?“

„Poďte dnu a rozpoviem vám to.“

Vošli sme. Galbavý zložil reverendu a dal doniesť raňajky. Po ich užití dal sa mi podrobne rozprávať zaujímavú epizódu zo Štúrovho života, ako sa menovaný náš oslávenec dostal z Modry k nemu a od neho práve dnes sedemnásť rokov tu za hranicu. Zaviedol ma pritom do záhrady a zaraz mi ukázal i pamätný letník i osudnú stodolu, ba potom mi predstavil i dosiaľ žijúceho furmana Jána Mäsaroviča, ktorý sa i teraz, keď som mu pár šestákov do ruky strčil, dušil, že on dňa 31. mája 1848 nie Štúra, ale pezinského rechtora Štefana Rámusa do Uhorskej Vsi odviezol.

„Kadenáhle som sa od železnice domov vrátil,“ končil šľachetný starec svoje rozprávanie, ktoré som ja s najväčšou pozornosťou sprevádzal, „a i doma všetko v najlepšom poriadku našiel, išiel som do kostola. Tu som sa rozpomenul na slová sto dvadsiateho tretieho žalmu ,život náš ako vták vytrhnutý je z osídiel lovcov‘, ,laqueus contritus est et nos liberati sumus‘[41] a vzdával som vďaku pánu bohu za jeho pomoc pri tomto vyslobodení. Odvtedy každý rok dňa 31. mája za toto vyslobodenie slávievam svoje srdečné Te Deum laudamus, aké som i dnes s blahými rozpomienkami na neblahú minulosť z hlbín svojej duše slávil. Bohužiaľ, že toho, koho sa ono najbližšie týka, niet už medzi nami… Pán boh mu daj slávu večnú!“

„Večná mu pamäť!“



[1] Ján Hollý — (1785 — 1849), klasicistický básnik, ktorý svojím dielom ospieval hrdinskú minulosť Slovákov a silne vplýval na myšlienkový svet štúrovskej generácie.

[2] Ján Kollár — (1793 — 1852), preromantický básnik lyrickoepickej skladby Slávy dcéry (1824), ktorou sa stal priekopníkom idey všeslovanstva.

[3] Čákodajné veštby — autor myslí na predzvestovanie hrdinskej budúcnosti Slovanstva.

[4] (srb.) Buričom.

[5] Urbár — 1. kniha obsahujúca súpis poddanského majetku; 2. poddanská pôda, ktorej vlastníkom bol zemepán a držiteľom urbárny sedliak.

[6] Anatéma — vyobcovanie z cirkvi, kliatba.

[7] Zhromaždením prijaté Žiadosti — Žiadosti slovenského národa z 10. mája 1848 boli revolučnou petíciou, v ktorej sa v štrnástich bodoch požadovalo, aby Slováci dostali zastúpenie vo všeobecnom uhorskom sneme bratských rovnoprávnych národov Uhorska, aby sa zriadili osobitné národné snemy, aby národní poslanci zastávali záujmy svojich národov, aby sa do verejného rokovania zaviedla materinská reč, zriadilo sa národné školstvo, stanovili národné symboly, vyhlásilo všeobecné volebné právo, sloboda tlače, oslobodenie od urbárskych povinností, aby bol z väzenia prepustený básnik Ján Kráľ a jeho priateľ Rotarides a aby národné práva získali aj obyvatelia Haliče.

[8] Memorandum — Memorandum národa slovenského, schválené slovenským národným zhromaždením v Turčianskom Svätom Martine dňa 6. júna 1861 formulovalo na prahu novej ústavnej epochy slovenské požiadavky. Žiadalo, aby bola zákonom uznaná osobnosť národa slovenského, jeho reč, aby sa vyznačila národnostná oblasť horno-uhorského — slovenského Okolia, aby boli povolené národné školy a inštitúcie a zrušili sa zákonné články, protirečiace rovnoprávnosti a slobode národov.

[9] Bohatier Matúš — feudálny veľmož Matúš Čák Trenčiansky (umrel 1321) bol podľa Paulinyho romantických názorov zákonným dedičom tradícií Veľkomoravskej ríše a bojovníkom za národnú federáciu, údajne zakotvenú už v zásadách vlády uhorského kráľa Štefana I. (1001 — 1038).

[10] Ďurko Hodža — (1824 — 1879), mladší brat Michala i Ondreja Hodžu, neskôr notár v Turanoch.

[11] Štefan Závodník — (1813 — 1885), katolícky farár a dekan v Pružine, slovenský národný dejateľ.

[12] Eugen Gerometta — (1819 — 1887), katolícky farár v Nitr. Strede, spolupracovník a priateľ J. M. Hurbana a Ľudovíta Štúra.

[13] Príležitosť — záprah, voz.

[14] Gustáv Ostrolúcky — brat Mikuláša Ostrolúckeho, ktorý pomohol Štúrovi roku 1847 pri získaní poslaneckého mandátu za mesto Zvolen.

[15] Karol Štúr — básnik, starší brat Ľudovíta (1811 — 1851), od roku 1839 profesor na gymnáziu v Modre, od roku 1846 až do smrti farár tamojšej cirkvi.

[16] (maď.) Neslobodno hovoriť po slovensky.

[17] Lichardove noviny — ide o Slovenské noviny, ktoré v rokoch 1849 — 1861 vydával vo Viedni Daniel Lichard (1812 — 1882).

[18] Ambit — stĺpová chodba, vedúca dookola.

[19] (lat.) Na úteku zastavený.

[20] (lat.) Táto práca, toto dielo.

[21] (lat.) Pretvárka je jedno z najnevinnejších umení.

[22] (lat.) V mojej vlastnej osobe.

[23] (lat.) Bez prípravy

[24] (lat.) Šťastné do videnia.

[25] Ergastulum — (lat.) väzenie, žalár

[26] Košút — Ľudovít Kossuth (1802 — 1894), advokát, predstaviteľ buržoázno-demokratického pohybu a vodca maďarskej revolúcie v 1848 — 1849.

[27] (lat.) Štyridsiatimi kvapkami

[28] (maď.) Netreba vždy po slovensky (hovoriť), Slovák nie je človek.

[29] (maď.) No počúvajme teda!

[30] (maď.) Veď to je „taot“, nie človek.

[31] (lat.) Vidíte, priateľu, kto mlčí.

[32] (lat.) Kto nosí pod srdcom túto ľstivú líšku.

[33] (maď.) spoly

[34] (maď.) voda

[35] (nem.) Počkajte, páni moji! Kto ste?

[36] (nem.) Ja som farár z Jablonového.

[37] (nem.) Áno, pán farár z Jablonového. Úctivý služobník! Šťastnú cestu!

[38] (nem.) Čo sa platí mýtne?

[39] (nem.) Dva grajciare, páni!

[40] Te Deum laudamus — slávnostná ďakovná bohoslužba

[41] (lat.) Putá sú zlomené a my sme slobodní.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.