ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Náš bývalý profesor francúzštiny pán D. priniesol nám pred triapäťdesiatimi rokmi francúzsku knihu, aby sme ju prekladali do slovenčiny. Bola to pekne ilustrovaná zbierka rozličných príbehov, cestopisov, dobrodružstiev, veselých i smutných udalostí zo starého a nového veku.

Okrem poľovačiek na levy, tigre a obrovské hady nás najväčšmi zaujímali rozprávky o cestách na mori do Ameriky, Indie a Afriky, a medzi tými zvlášť tie, pri ktorých nám od strachu a hrôzy naskočila husia koža. Nie je teda div, že sa nám zapáčila rozprávka o nešťastí fregaty Medúzy, pri ktorom celá posádka až na niekoľko ľudí zahynula v mori v počte niekoľko sto mužov. Týchto niekoľko nešťastníkov plávalo o smäde a hlade po mnoho dní na plti zhotovenej z brvien a sudov pred zatopením fregaty, kým na nich náhodou nenaďabila iná loď, ktorá ich zachránila.

Sprievodná ilustrácia nám živo vyobrazila hrozné položenie tých chudákov, ako pri strašnej búrke na rozvlnenom mori v zúfalstve zalamujú rukami.

Táto rozprávka sa nám výnimočne zapáčila, naša koža bola ako strúhadlo a ľúto nám bolo len, že sme sa tak neskoro narodili a nemohli sme teda tým nešťastníkom prispieť na pomoc. Môj starší brat, aby to skúsil, neželal si nič iné, ako stať sa námorníkom. Divnou náhodou sa mu to neskoršie aj splnilo, pravda, iba spolovice, lebo to stroskotanie vystalo.

V neskorú jeseň toho istého roku stalo sa u nás rodinné nešťastie. Následkom podrobnej prehliadky a skúmania vyšlo najavo, že je veru naše ohromné koryto — vydlabané z veľkého lipového stromu — práve na najkritickejšom mieste, totiž na dne, prevŕtané červíkmi a spráchnivené, takže sa viac na ďalšiu službu nehodilo. Vianoce neboli ďaleko a matka objednala nové koryto, aby bolo v čom obárať ošípané, ktorých sa pred sviatkami zabíjalo pravidelne viac kusov.

Samo sebou sa rozumie, že my, chlapci, sme svedomite sledovali celú tú revíziu. Otázka koryta sa novou objednávkou neskončila, lebo pre matku nastala otázka, čo so starým korytom. My sme už mali plán hotový. Koryto sme od matky vyžobrali a tá, rada, že s ním nemá ďalšiu opletačku, ani sa nás nespýtala, načo ho chceme, a jednoducho nám ho darovala.

Plní radosti, ako keby nám boli darovali admirálsku loď, vtiahli sme drahého invalida do kôlne k nášmu dobrému priateľovi, čižmárskemu majstrovi a súčasne domovníkovi nášho domu, ktorý nám bol veľmi naklonený už i preto, lebo mal za ženu našu bývalú kuchárku Zuzku, čo mu varila také chutné halušky a guláš.

Zamýšľali sme prestrojiť koryto na „Medúzu“ a dlho sme sa radili a špekulovali, ako to najšikovnejšie spravíme. Podplatili sme meštekom dohánu nášho dobrého priateľa tesára Mateja, aby nám bol na pomoci radou a činom, čo aj svedomite splnil. Čižmár a tesár museli nám sľúbiť, že o veci nevyzradia ani zamak, a skutočne sa celá rekonštrukcia uskutočnila v takej tichosti a tajnosti, že sa naši rodičia nedozvedeli ani slovíčka a matka pravdepodobne na staré koryto celkom zabudla.

Nechcem rozprávať o tom, koľko smoly a kúdele sme u známych čižmárov a povrazníkov vymodlikali alebo zakúpili — najväčším dodávateľom bol však zaiste čižmárov učeň Náco, ktorému sme zato sľúbili, že ho pustíme budúceho leta na slivky do našej záhrady pri Hrone. Sľub sme svedomite dodržali, pričom však vyšlo najavo, že mal päť alebo šesť subagentov-kolegov, ktorí u svojich majstrov kradli a prinášali mu za podiel z tých sľúbených sliviek smolu i kúdeľ. Takto zaopatrení vysekali sme dno koryta a priateľ Matej pribil nám naň dosky, pričom sme všetky škáry čo najlepšie vypchali kúdeľou napustenou smolou.

Práca nebola ľahká. Spočiatku naša fregata púšťala do nej naliatu vodu ako sito, ale pozornou prácou a usilovnosťou konečne sa nám podarilo zapchať všetky diery. Na bokoch sme vyrezali otvory pre veslá, ktoré nám zhotovil Matej zo starých rázštepov s pribitými doštičkami.

Pri týchto všetkých prípravách nám pomáhal náš kamarát Kiss Mátyás, maďarský chlapec zo Šajó-Gemera, ktorého vzal otec k nám do domu, aby sme sa priučili maďarčine, čo vtedy v Banskej Bystrici nebola ľahká vec. Mátyás nám patril telom i dušou a držal s nami v zlom i dobrom. Priviedlo ho k tomu ponaučenie, ktoré sme mu ochotne poskytli hneď v prvý večer jeho vstúpenia do nášho domu. Priviezol ho furman z Brezna i s jeho kufrom obtiahnutým bravčovou kožou aj so srsťou. Nemo sme obdivovali chlapca a ešte väčšmi ten predpotopný kufor, ale rozhovor viazol, lebo my sme nevedeli ani slova po maďarsky a on ani slovo po slovensky. Mal úzke uhorské, belasé, vyšnurované nohavice, k tomu aj vestu a krátku kazajku s olovenými gombíkmi. Nohavice mal zastrčené do vysokých čižiem. Bol v rovnakom veku s nami, o hlavu menší, a dobrák od kosti.

Starší brat a ja mali sme zvláštnu izbu v prízemí, kde sme aj spávali; najmladší brat a sestra bývali však s rodičmi na prvom poschodí. Izba bola veľká. Stála tam otcova knižnica a k našim dvom posteliam pripravili ešte tretiu — pre Mátyása. Po večeri na prvom poschodí vzali sme Mátyása dolu k nám, kde mal postavený aj kufor. Otec nás vyprevadil a dal Mátyásovi potrebné naučenie, z čoho sme nerozumeli ani slova. My dvaja sme sa vyzliekli a ľahli do postelí. Mátyás si však sadol na kufor a začal žalostne fňukať a spievať maďarské lamentácie. Chvíľu sme čakali, no keď to neprestávalo, tak sme ho posunkami a slovensko-nemecko-francúzskou miešaninou posielali spať, ale všetko nadarmo: kochal sa aj naďalej a vždy väčšmi v tých svojich srdcelomných lamentáciách.

— Paľo, — ozval sa môj brat, — nože mu povedz, aby už raz prestal.

Ľahko povedať, keď nevieš, ako mu to máš dať na vedomie! Konečne nás prešla trpezlivosť.

— Vieš čo, Paľo? — ozval sa znovu brat. — Zmláťme ho! Keď už fňukať, tak fňukať, aspoň bude mať na to príčinu.

A hneď sme sa dali do toho. Vyobšívali sme milého Mátyása — a prostriedok bol veru výborný. Milý Mátyás prestal fňukať, vyzliekol sa, ľahol si do postele a o chvíľu spal ako poleno. Za tento brutálny prostriedok by som si dnes sám nadiktoval „päťadvadsať“. Ale čože sme my vtedy — desať a jedenásťroční chlapci — vedeli o nejakej túžbe po rodisku a po rodičoch? Bola to úprimná chlapčenská logika: my sme chceli spať, on nám v tom prekážal, tak sme ho pri nemožnosti ináč sa s ním dorozumieť poriadne zmlátili. To je vôbec vždy a všade „utima ratio“.

Od tých čias bol Mátyás naším najoddanejším priateľom a neprešiel rok, stali sa z nás praví maďarskí Demosténovia.

Naša fregata vo svojej premene navidomoči postupovala, ale míňal sa i čas a po krátkej jeseni nastala skorá a tuhá zima. Hron a rybník na Úhrade — ako vopred určené bojištia — nám pred nosom zamrzli. Zostala iba riečka Bystrica, ktorá zamrzla len pri krajoch, tak asi na siahu od brehov, a silný prúd uprostred sme si vybrali na to, aby pyšne niesol našu fregatu, ktorej iste nebolo páru na svete.

Pri samom ľavom brehu potoka, asi kilometer nad železným hámrom, mal kantor a organista veľkú záhradu a ostredok. Jeho syn, náš dobrý priateľ, pripravil nám tam miesto v kôlni, kde sme pomocou tesára uložili našu admirálsku galeju. Dolu vodou to išlo napodiv dobre, no hore vodou na veslovanie naše sily nestačili, a tak sme boli nútení fregatu proti vode ťahať na povraze, pričom vždy javila náklonnosť oprieť sa predkom o ľad alebo o korene stromov, preto ju musel vždy jeden z nás odstrkovať veslom alebo žrďou, kým predný voj ťahal za povraz.

Tak sme sa vozili po Bystrici asi desať alebo dvanásť ráz, niekedy v takej krutej zime, že sa ešte vždy čudujem, ako nám neomrzli palce a ruky. Konečne celkom neočakávane prišla katastrofa. Rad zadného voja — odstrkovať „Medúzu“ — prišiel na mňa. Bol som teplo oblečený v hrubom silnom svetlohnedom zimníku. Zima bola obstojná a na vesle mi stále zamŕzala voda. Ako som tak raz oprel veslo o fregatu a potisol plnou silou, veslo sa skĺzlo a ja som spadol z brehu na ľad, ktorý sa podo mnou preboril. Zotrvačnosťou pádu preletel som ponad fregatu pod ľad náprotivného brehu, iba čiapka mi vletela do „Medúzy“. O chvíľu som potom strkal hlavu do ľadu a hoci som aj dobre plával, predsa by mi to nebolo nič pomohlo, keby sa nešťastie nebolo stalo niekoľko metrov nad záhybom Bystrice, kde sa potok ostro obracia na pravú stranu. O pár sekúnd bol som v otvorenom prúde a pomocou kamarátov dostal som sa horko-ťažko na breh, pričom mi najviac zavadzal pobrežný ľad, ktorý sa podo mnou boril. Ešte vždy mám v pamäti, ako sa mi pod ľadom neprestajne menili pred očami belasé, zelené a červené kolieska.

Pri osem-desať stupňovom mraze bežal som cez celý Úhrad — najmenej pätnásť minút — k čižmárovi, lebo domov ísť som si netrúfal. Tam ma Zuzka postavila na široké ohnisko, rozložila vatru, čo by sa pri nej hneď celý baran mohol upiecť, a tam som sa musel obracať okolo ohňa ako na kolmom ražni, kým nezmäkol zimník primrznutý o spodný kabát, takže sme ho mohli vyzliecť. Len pri pleciach, kolenách a lakťoch bolo voľno, všetko ostatné zmrzlo ani trieska. Potom ma Zuzka obliekla do mužovej košele, uložila do svojej postele a tak ma prikryla perinami, že som sa pod nimi dusil. Uvarila mi lipového čaju a bolo mi dobre i teplo ako kráľovi. Medzitým sa moje šaty a bielizeň sušili pri vatre. Za dve hodiny potom uschlo, čo mohlo, len ten tvrdohlavý zimník — bol vraj z anglického súkna — nechcel dobre schnúť a bol ešte aj na tretí deň o dobré poznanie tmavší, lebo mi otec hovoril, že sa mu zdá, ako čo by farba môjho zimníka bola stmavela. Vymotal som sa, ako som vedel.

Ešte keď som ležal u čižmára v posteli, prišiel brat s kamarátmi a tí potom rozprávali o smutnom konci našej fregaty „Medúzy“. Chudera, pustená na slobodu, plávala bystro po Bystrici, dostala sa do mlynice, ktorou tiekla voda na ohromné koleso železného hámra, a tam sa rozbila na triesky.

Tak skončila naša „Medúza“.

Asi o štrnásť dní po tom prišlo nové koryto. Brat mi vraví:

— To by bola Medúza, čo?

Otec prezeral koryto, pričom sa spýtal na staré a matka povedala, že ho darovala nám. Otec sa spytoval ďalej a tak vyšla celá história najavo. Výsledok bol, že sme dostali poriadny trest, ako čo by sme my boli príčinou, že Hron a rybník zamrzli a že vôbec bola zima.

Cítili sme sa náramne ukrivdenými.