E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Cholera

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Ivana Bezecná, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 66 čitateľov


 

Cholera

„It is long long since,“ hovorí — myslím — Robert Burns.[1] „Dávno-dávno je od tých čias,“ riekol mnohý aj okrem Burnsa. Avšak ja Burnsa citujem, lebo som náhodou tento citát čítal v jednom nemeckom diele, a tak upotrebiac ho, mám príležitosť vzbudiť dojem, že viem po anglicky. Milý čitateľ mi to uverí a nemilý (rozumný) takto rozmýšľa: „Načo ten človek tu kladie cudzie floskule, keď vie, že ich nik nerozumie? Aby klamal svet, keďže je isté, že ten citát potiahol z — na Slovensku všesvetovej maďarčiny alebo nemčiny.“ Podľa temperamentu zakľúči rozvažovanie slovom: babrák, nešťastník, trubiroh, alebo kôň Kristov. A zo sto pádov má deväťdesiatdeväť ráz pravdu.

Avšak nie o tom som chcel rozvažovať, ale o celkom inom. Bohužiaľ mám ten zlozvyk, že mnoho hovorím, a ešte horší zlozvyk — skutočne úplne neodôvodnený — že si namýšľam, že hovorím aj múdro! Mnoho statočných, v bojoch života vyskúšaných priateľov som už preto stratil! Dlho sa namáhali tie statočné duše, aby ma napravili, aby túto fixnú myšlienku z mojej hlavy vybili. Nešlo to, hodili beznádejne rukou a nechali ma konečne stranou. Súc takto úplne opustený, skúsim to teraz s tebou, milý čitateľ. Pripravený som na to najhoršie.

Dávno je to, čo som sa ako mladý lekár usadil v Stredných Blatniciach, sídelnom meste kokavskej stolice. Pri všetkej skromnosti musím predsa povedať, že som si za krátky, nápadne krátky čas zadovážil veľmi rozšírenú prax v kruhoch Cigánov, muzikantov a hostinských obsluhovačiek. Keďže som človek mnohostranný, nebol som spokojný len s týmto účinkovaním, ale hodil som sa aj na finančníctvo a udržiaval veľmi živé styky so sporiteľňami sídelného mesta. Následkom toho druhého poľa môjho účinkovania som bol vstave prvému skvele dostáť.

Obecenstvo a úradné kruhy boli s týmto mojím účinkovaním oboznámené a vzali na pochvalnú známosť, a preto aj zdraví chválili moje lekárske vlastnosti a chorí zase vynášali moje spoločenské dary. Hľadali len príležitosť, ako a kedy ma vyznačiť podľa zásluh. Konečne nadišla aj tá. Vypukla cholera! Boli prípady v Pešti a aj v susedných stoliciach. Beatus ille, qui procul negotiis.[2]

Naše blatnícke obecenstvo je s oduševnením obetavé. Pravda v takých prípadoch, kde ho to vonkoncom nič nestojí. I teraz ma s potešením obetovalo, aspoň chcelo — cholere. Poslalo ma na bojisko s gestom starej Volumnie,[3] i keď slová, s ktorými odprevádzali môj odchod, neboli také vzletné, ako tie, ktoré táto stará pani použila, keď poslala Coriolana vrahom do náručia. Ctené obecenstvo si iste povedalo: „Nech ho čert vezme.“ Priznám sa, že som si ja o ctenom obecenstve myslel celkom to isté. Odišiel som s držaním gentlemana-hrdinu: chladne a odhodlaný k tomu najhoršiemu. Moje predsavzatie bolo však omnoho uspokojivejšie ako bezpečnosť cteného obecenstva. Pone me pigris, ubi nulla campis, arbor aestiva recreatur aura…[4]

Nič tak nedokazuje svedomitosť už vtedajšej administrácie, ako pokračovanie slúžneho Paľka Ploviča, aby moje poverenie čím skôr zdelil! Do polnoci ma vyčkával v kasíne so značnými obeťami, hrajúc tarok a ferbľu, a keď som neprichádzal, nuž ma tá svedomitá duša išla hľadať, hnaná jedine horúcim citom povinnosti do iných hostincov, až ma konečne svojím diogenesovským lampášom[5] neskoro po polnoci vysvietila v bumste u Müllera,[6] do veľmi vážnej práce zahrúženého.

— Aha, tu je, vedel som! — — zvolal a kolembal mi lampášom pred nosom.

Noli turbare circulos meos,[7] — odvetil som chladne a odstrčil lampáš. — Sadni si a pi, dobré je!

On zahasil lampáš, odložil ho na bezpečné miesto a potom si prisadol k stolu do spoločnosti. Už zo zhasenia lampáša som hneď vedel, že mieni zostať.

— Vidím, že si zahrúžený vo veľmi vážnej práci a preto ľutujem, že ťa musím vyrušovať, — začal Paľko, keď najprv po troch-štyroch pohároch ustálil, že „tentoraz“ je ten nápoj dosť obstojný.

— Áno, vyrušuješ ma v práci, — pokýval som vážne hlavou, ako duch Času v poviedke. — Študujem účinok alkoholu na apercepciu, totiž na ľudskú chápavosť.

— Pardon — cigánsku, — spomenul Taras Buľba, môj sused sprava.

— Pozri, Paľko, môj systém je tento: Cigán vypije dúškom pol litra vína, a potom sa musí naučiť jednu pesničku. S hodinami v ruke dávam pozor, za aký čas to urobí. Večer, keď sme pokusy začali, naučil sa pesničku za tri a pol minúty; teraz po ôsmom pol litri už pol druhej hodiny krúti hlavou nad: „Ja som šuhaj z Kapušian“. Pri každom druhom takte skočí do Šneider Fány a vadí sa a zauškuje bandu, že mu falošne hrajú.

V pokusoch sa pokračovalo. Plovič je človek geniálny, ktorý vždy preukazoval porozumenie pre každú skutočnú vedu. On sám vynašiel celý rad nových pokusov; napríklad: k jeho menu sa viaže krásny experiment, ako chytro chápe Cigán nôtu, keď predspevujúci s kelnerkou tancujú, alebo keď Cigán sedí na stolici, na stole a spievajúci leží na zemi ako na výlete v hore.

Ráno pri rozchode mi povedal Plovič po dlhom trápnom rozmýšľaní, že mi má čosi povedať, ale nevie čo. Až v samej bráne môjho bytu: — No predsa mi zišlo na um! Pôjdeš za cholerového komisára do Kňažovian a dáš pozor, aby cholera sem neprišla.

— Pôjdem, — riekol som ako vždy — určito, zaštopľujem stolicu ako fľašu.

— A čo platíte na deň?

— Desať zlatých.

— Vec je v poriadku. A aký predstrelok[8][9] môžem dostať?

— Popredku strieľať nebudeš, ale ak potrebuješ groše, založím ťa.

Neviem ešte, ale myslím, že by som potreboval.

Vec je v poriadku. A kedy mám ísť?

Ešte dnes.

— Hm! Mám ešte niekoľko pacientov, nuž ale obetujem sa všeobecnému dobru.

Paľko pozrel na mňa vyčítavo. — Prečo nie si úprimný voči mne?

— Pacientov! Ja ti ich prevezmem: Terču z teba vyliečim a brugósa[10] dám zavrieť, do tých čias, kým neprídeš.

Výprava proti cholere vytiahla do poľa. Na furmanskom voze bol umiestnený súdok so surovou karbolkou, dvaja fúzatí, veľmi dobre naladení pandúri s flintiskami, na ktorých boli na meter dlhé, strašne vyzerajúce bajonety, hodný demižón borovičky, starý pisár Tarasom Buľbom[11] nazvaný ako podkomisár, kočiš a ja. Samozrejme, že Taras Buľba sa inakšie volal. Avšak toto meno mu tak prischlo, že mu raz aj zmenku s dobrými žírami[12] v jednej sporiteľni prijali, na ktorej bol takto podpísaný. A túto jednu zmenku aj pomaly, veľmi pomaly splácal, o ostatné sa ani neobzrel. Buľba mal povesť, že je vôbec nespitný. V každej spoločnosti, kde sa pilo, svietila jeho plešivá hlava, dymila jeho večná fajka a prebleskovali cez hustý kúr jeho dlhé, na prsia visiace pobelavé fúzy. I pri mnohoročných skúsenostiach sa vždy našiel dajaký entuziast,[13] ktorý chcel Buľbu o šampiónstvo v pijatike pripraviť. Do tých čias sa to nikomu ani zďaleka nepodarilo, a preto aj trónil Buľba vo veselých spoločnostiach skromne, ale povedome ako Budhova socha.

Keď som sa spýtal Ploviča, čo mám za povinnosti ako cholerový komisár, nuž mi povedal, že môžem robiť, čo chcem, len choleru nesmiem dnu pustiť. Všetky príchody do stolice boli kordónami zavreté, iba cez Kňažovany mohli ísť cestujúci do nej, a tu som stál ja ako archanjel s vytaseným palošom a odprášil každého podozrivého — (toto pošepky hovorím) — ak sa nedorozumel s mojím druhým podkomisárom krčmárom Majerom. Et si fractus illabatur orbis, impavidum ferient ruinae.[14]

Keď sme prišli do Kňažovian, postavili sme hlavný stan v Majerovej krčme, lebo táto stála na veľmi strategickom bode; opanovala železničnú stanicu a križovatku hradských ciest.

Buľba poslal do obce pandúrov, aby došikovali štyroch pomocníkov a potom znalecky vykoštoval privezenú borovičku ešte raz, lebo ju prvý raz vyproboval, keď sa kupovala. Nadišli ho rozličné pochybnosti, nuž tie rozptýlil. Ja som sa za ten čas dal s krčmárom do styku, aby prijal druhé podkomisárstvo, čo aj vďačne urobil.

Za hodinu pandúri priviedli štyroch vyvrheľov ľudskej spoločnosti (aspoň tak vyzerali), i zariadili sme dezinfekčnú miestnosť vo veľkej prázdnej pivnici krčmy, kde sme postavili veľkú vaňu s vodou, do tejto naliali dakoľko litrov surovej, infámne[15] zapáchajúcej karbolky a každému vyvrheľovi vtisli do päste po štetke na krátkom porisku. Vodca vyvrheľov, chlapisko nesmierne dlhý, s hrdlom ako žirafa a s nohami do x, osvedčil sa v mene súdruhov, že službu budú konať len pod tou podmienkou, ak budú mať voľný prístup k demižónu borovičky, ináč nie, lebo ten smrad nik nevydrží, ak sa „dáko“ nepremáha. Zvolal som vojenskú radu oboch komisárov, a predložil otázku. Po dlhej debate si Buľba odlial z demižóna svoju statočne odmeranú porciu a povedal, že teraz nech sa robí, čo chce. Ja som rozhodol, že k demižónu dostanú voľný prístup aj pandúri a dajú pozor, aby vyvrheli všetko naraz nevypili, lebo tak ich nemožno použiť. Pandúri významne žmurkli jeden na druhého a uistili ma, že nedajú vyvrheľom všetko vypiť. To už nie! Toto ubezpečenie ma úplne uspokojilo, keďže som pandúrov poznal ako mužov rozšafných a bohabojných, čo som im aj povedal. Skromnosť týchto znamenitých mužov najlepšie dokazuje, že moju poznámku považovali za žart a že jeden z nich riekol, že ja fu-fu-furt len na fi-fi-fígle my-my-myslím.

Súc s týmto v poriadku, rozdelili sme si úlohy medzi sebou takto. Buľba si vzal dozor nad železnicou, Majer nad hradskými cestami a ja som mal vrchnú inšpekciu. V podozrivých prípadoch som mal obzrieť cestujúcich, či nie sú chorí. Buľba sa postavil s fajkou v ústach na stanicu, a Majer, ktorý musel mať veľmi podrobné známosti v úradnom pokračovaní, vytiahol pokrčený hárok papiera zo zásuvky stola, kde sa tento dosiaľ dobre cítil v spoločnosti hrebeňov s vlasmi, kadejakých kľúčov a okružkov chleba s maslom a lekvárom. Hárok vyhladil rukou a napísal naň zhora: Iktató.[16] Potom pokračujúc napísal: číslo 1. Rozkaz železničnému dozorcovi, aby zo susednej obce Sednice nedovážal robotníkov na „štreku“, lebo tam „zúri“ cholera. (Bol tam jeden podozrivý prípad v dôsledku užitia mnohých cholerových bacilov v podobe nezrelých slivák.) Potom číslo 2. Rozkaz fabrikantovi na kadejaký drevený tovar G. A. Schwarzovi, tiež v Sedniciach, aby tento oddnes do Kňažovian na železnicu nevozil.

Tieto písma sme vystavili, každé na štvrť hárku papiera, podpísali všetci traja a odoslali na patričné miesta. Potom sme čakali, čo sa bude robiť. Dulce et decorum est pro patria morti![17]

Medzitým som sa išiel presvedčiť, ako pracuje moja dezinfekčná mašinéria. Práve prišiel vlak a s vlakom hodne obecenstva pospolitého i panstva. Toto sme pekne zaviedli k pivnici a po šiestich púšťali dnu. Tu ich vyvrheli vzali do práce a kropili odušu tou smradľavou vodou. Účinok bol prekvapujúci. Krik, preklínanie, prosenie, ba i plač, čo vyvrheľov a pandúrov pohlo len k tomu, aby čím „svedomitejšie“ pracovali. Pandúri a vyvrheli považovali toto všetko za prvotriedny žart. Rehlili, rehotali i chichotali sa, že takmer kropiť nevládali. Jeden z vyvrheľov, prezývali ho „zákrtom“, mal pravé plece omnoho vyššie ako druhé, a hlavu naklonenú nad ľavé, takže keď chcel hore pozrieť, kukal jedným okom dohora ako kura. Zákrt používal rafinované spôsoby kropenia, najmä u ženských, na celkom neočakávaných miestach tela. Čo z toho za nadávky a preklínania povstali, si môže predstaviť len ten, kto urobil študijnú cestu peklom, ako skúsený muž Vergilius a — klobúk dolu! — Dante.[18] Večer prišiel do krčmy železničný dozorca a náramne zdvorilo sa spýtal slávneho komisariátu, kedy rozkáže, aby vlaky prestali celkom chodiť? Nerád tú prílišnú zdvorilosť. Je to vždy znak toho, že zdvorilý pán si je svojej veci veľmi istý. Kto musí brániť neistú vec, ten kľaje a robí krik, aby protivníka zastrašil.

Následok otázky dozorcu bol, že v nás hrklo ako v starých hodinách.

Majer sa prvý prezradil a zvolal: — Was heisst,[19] vlaky zastaviť?

Druhý som bol ja, ktorý zvolal, že vlaky zastaviť nechceme, to by bol prinebezpečný žart, my že sa len v tichosti medzi sebou chceme bavkať. Buľba videl v svojom živote inakšie búrky, ten ani fajku z úst nevytiahol.

Dozorca nám vysvetlil situáciu. Povedal, že ak nesmie doviesť robotníkov zo Sedníc na trať, nuž nemôže ručiť za jej bezpečnosť a následkom toho musia vlaky prestať chodiť.

Na ja! Videl som, kde chce! Poznamenal i to, že už v tejto veci telegrafoval do Pešti na riaditeľstvo. Mňa táto poznámka mrzela. Poviem pravdu, mrzela ma. Myslel som, že z toho budú opletačky a môj kňažoviansky sežúr[20] sa skôr skončí, ako by to bolo milé. Skúsený muž Taras Buľba vyňal fajku z úst, pohladil si čutorou fúzy a povedal celkom nedbalo: — Netelegrafovali ste! — a fajčil ďalej.

Dozorca riekol: — Prosím úctivo, musel som telegrafovať, nuž som to urobil.

Skúsený muž riekol ešte chladnejšie: — Netelegrafovali ste!

Dozorca na to: — Neviem, či už odoslali zo stanice môj telegram, ale ja som ho kázal hneď odoslať.

Skúsený muž Taras Buľba: — Vy ste telegram do Pešti nepodali, nuž ho ani neodoslali. Vy musíte najprv vášho inžiniera upovedomiť a len tak sa môže telegrafovať do Pešti. Ale vy ste ani inžiniera neupovedomili.

Dozorca sa začal hnevať, a keďže nemal pravdu, začal napádať Buľbovu poctivosť, pýtajúc sa ho, že prísne berúc, kto je on vlastne, keď sa takto opováži s ním zhovárať?

Taras Buľba sa vyjadril, že je vedľajšia vec, kto je on. Pre uspokojenie ho ubezpečil, že takým pánom je aj o polnoci ako pán dozorca na pravé poludnie. Hlavná vec je, že pán dozorca luhá. Keď došli v diplomatickej hádke na tento bod, skočil som im do reči.

— Postojte, páni! Čo vlastne chcete, pán dozorca? Zrejme to, aby sme dovolili vašim robotníkom zo Sedníc dochádzať sem. Nuž dobre. Dovolíme, ale len pod výmienkou, že ich každé ráno naši muži vydezinfikujú! — povedal som, zapálil som si cigaretu a išiel von. Začul som ešte dozorcovu poznámku, že on s Buľbom urobí poriadok… Keďže by sa mohol nájsť z milých čitateľov dajeden, ktorý by bol zvedavý, ako sa skončila aféra medzi Buľbom a dozorcom, nuž v krátkosti spomeniem, že sa títo hodní muži duelovali.

Výsledok bol pre dozorcu smutný…

Zbraň totižto mal právo voliť Buľba.

Nad ránom som videl cez riedku hmlu, ako vliekli štyria železniční dozorcovu „mŕtvolu“ domov…

Buľba sa ráno tiež žaloval, že ho bolí hlava, čo sa mu ešte nikdy nestalo, a že mu v noci skapalo sedem litrov borovičky.

Dozorcu, pokrivkávajúceho o palici, som videl iba o tri dni. Žaloval sa, že sa mu už pár dní akosi hlava krúti.

Mors et fugacem persequitur virum.[21]

Z povinnosti máš len vtedy potešenie, keď ju nevyplníš! Tento aforizmus je jasný a plytký, ako každá veľká pravda.

Prosím z rozkošných čitateliek tie, o ktorých sa mienka ich mamičiek vykryštalizovala i v slove, vyslovenom len vo svätyni najužšej rodiny, totižto v slove „pochábeľ“, nech idú na chvíľku do druhej izby, lebo chcem rozprávať veci, ktoré nepatria do krážov ich pestrých myšlienok.

Viem, že v každej poetike vyznačujú ako zbytočný balast reflexie v rozpravnom diele. Viem. Ale reflexie múdre a duchaplné sú predsa len výnimka! A ja si namýšľam, ako aj každý spisovateľ do tohto hriechu upadúva, že moje reflexie sú tá výnimka!

Teda každá veľká pravda je jasná a ľahko pochopiteľná, a predsa hľadajú v myšlienkach hĺbku a s ňou spojené temno. Rád by som videl, do ktorej vety, do ktorého slova som nie vstave vmyslieť si, čo chcem, keď voľne popustím dobre naolejovanú myšlienkovú mašinériu. Pravda musím chcieť! Johann W. Goethe zomrel so slovami: „Mehr Licht!“ Keďže to povedal Goethe, jajajajajaj, aká v tom hĺbka! A zrejme chudák nemyslel na nič inšie, iba aby mu ešte jednu lojovú sviečku zapálili (lebo také vtedy i veľkí páni pálili). Nech Ján Brboliak povie na smrteľnej posteli: „Viac svetla!“ nuž nebude nik nad hĺbkou jeho žiadosti oči prekrúcať a ruky zalamovať, ale jednoducho mu povedia: „Kdeže ti ho vezmeme, vieš, že niet petroleja!“ A tým je vec odbavená. Ja mám pevný úmysel stať sa chýrečným spisovateľom! Preto som si na všetky prípadnosti aj svoje posledné slovo nahotovil. Ťažko mi je už teraz ho prezradiť, ale ho predsa prezradím. Je to slovo „bum“. Ak budem mať čas, nuž ho tri razy zopakujem takto: „Bum, bum, bum!“ Prosím vás, čo si človek s vydýchnutým rozumom môže pri tom všetko pomyslieť! Vojny, výbuchy, Cuvierove svetové katastrofy,[22] oproti tomu evolúciu, Darwina atď., slobodu, svetovú, demokraciu, boľševizmus, zauchá a — bolenie brucha.

Som človek skromný, uznám, že mám chyby, mnohé chyby. Ale jednu dobrú vlastnosť rozhodne mám: akonáhle poznám pravdu, žijem podľa nej! Podľa uvedeného aforizmu máš z povinnosti len vtedy potešenie, keď ju nevyplníš. Tohto som sa teda svedomite pridŕžal: nebol som v Kňažovanoch ani v noci ani vo dne, ale som sa zdržiaval radšej v susedných mestečkách, kde sa skôr našli mojej vzletnej duši zodpovedajúci druhovia. Preto som bol dva dni po uvedenom súboji veľmi prekvapený, keď som prišiel včasráno vlakom zo susedného R., počul som pred pivnicou ohromný krik, hluk, volanie na ratu a vôbec všetko doteraz ďaleko presahujúci štabarc. Pribehol som na javisko miesta a uvidel som tento desný obraz: rozšafní a bohabojní muži, ako aj moji vyvrheli, stáli na ceste pred pivnicou, mokrí ako myši s visiacimi vlasmi a fúzami a kliali, prskali a nadávali. Chvíľami sa jeden, druhý z nich schopil a raz na jednej, raz na druhej nohe skackajúc vytriasal vodu z uší. Okolo nich stála čata železničných robotníkov ako diabli na obraze Luca Signorelliho[23] a strkali ich a rehotali sa nad nimi. Práve som začal chápať, čo sa tu vlastne stalo, keď ako poslední vyleteli z pivnice aj Buľba a Majer, celkom takí domáčaní ako vyvrheli: Buľbovi mokré fúzy temer po brucho siahali a Majer do polovice utopený, pľuval a vracal karbolovú vodu.

Vec sa stala tak, že vyvrheli dva razy s ohromným zadosťučinením pooblievali železničných robotníkov do nití. Títo obrátili papek druhým koncom a málo chýbalo, že nepotopili mojich svedomitých dezinfektorov. Koniec veci bol, že múdrejší ustúpi, železničiarov sme viac nekropili. Veru pre kadejakú choleru sa nik nedá utopiť!

Jedného dňa prihrmel na stanicu elegantný koč s nóbl kočišom a sluhom. Prišiel pre „osvíceného“ pána Lajdakovského z Lajdakoviec, nášho vrelomilovaného poslanca atď. atď., ktorý mal prísť vlakom z Pešti. Urobili sme poriadky, aby bol vrelomilovaný prijatý, ako sa patrí: Majer odcestoval, a ja s Buľbom sme si vyzreli na stanici prázdny vozeň, z ktorého sa dalo dobre pozorovať, čo sa bude robiť. Pandúrom som naložil, aby sa do veci nemiešali a vyvrheľom som sľúbil po litre extra borovičky, ak sa budú držať, ako sa patrí. Konečne prišiel vlak.

„Ó ľude, dívaj sa na komedianta sveta tohto!“

Obielenú rakvu jeho telesnosti, ktorá v sebe skrývala toľko špatnosti, pokrýval nápadne elegantný zvrchník svetlokávovej farby, ktorý svojím strihom pripomínal pancierový odev svätého Juraja na Pisanellovom obraze.[24] Znamenitý maliar trečenta[25] nepomyslel, že podľa strihu kepeňa jeho svätca bude sa odievať jeden z hriešnikov 19. storočia. Ľahko zoskočil z vozňa a uberajúc sa perónom, hádzal rukami pozdravy, ako to robia staré primadony, ktoré protivnou ľúbeznosťou chcú nahradiť vnady, ktoré im príroda už odobrala. Blahosklonnosťou nahrádzal cennejšie skutky, ktoré svojim voličom zostal dlžný. Klaňajúc sa na všetky strany popošiel od vozňa už štyridsaťdeväť krokov. Bol so sebou spokojný a plný sebadôvery vo svoju moc. Za ním kráčal s koženými cestovnými batohami jeho nadutý sluha, ktorý podľa zvyku týchto otrokov, s pýchou niesol rovnošatu svojej poddanosti. Urobil štyridsaťdeväť krokov. Medzi štyridsiatym deviatym a päťdesiatym krokom stál jeho osud. V nekonečnosti čias bolo napísané, že tu na tomto bode očakáva majstrovsky ušitý zvrchník temná Moira,[26] čierny neúprosný osud homérskych hrdinov. V nekonečnosti čias bolo určené, že vyvrheľ „Zákrtom“ zvaný urobí službu ľudskej spravodlivosti vtedy, keď povoľnejší k tomu komisári sa zbabelo ukryjú do prázdneho vagóna a odtiaľ sa budú vyškierať, nechápuc svoju vlastnú podlosť, že krásnu službu spravodlivosti prepustia jednému z posledných ľudského pokolenia, ktorého k výkonu ženie len zverský pud, že obdrží zato liter nápoja zvaného borovička.

Medzi štyridsiatym deviatym a päťdesiatym krokom stála Moira: Zákrt chytil pána za rukáv a riekol svojím surovým hlasom: — Nech idú i oni do pivnice, musíme aj ich pokropiť. — Avšak „hriech v rúchu“ namaľovanom trečentistom sa nepoddal tak ľahko, keď sa i striasol. Zostával ešte v svojej ľúbeznej úlohe, poklepal Zákrtovi po pleci a povedal: — Dobre, dobre, syn môj, len sa staraj o iných. Avšak tentoraz spravodlivosť stála na pevných základoch, lebo viac vážila v očiach Zákrta a jeho druhov fľaška s pekelným nápojom ako v srdciach nesvedomitých úradníkov vedomie ich povinnosti. Dlhý vyvrheľ sa zamiešal do reči. — Nech len idú, kvôli nim nik nechce choleru slopať! — Pán Lajdakovský sa i so svojím sluhom bránil, nechcel ísť, hľadal komisárov. Tých nebolo. Pandúrom hrozil. Tí keď videli okolo seba pospolitý ľud, neodvážili sa takú nespravodlivosť podporovať a z chabosti, nie z citu povinnosti, urobili tiež raz pravú službu a vyzvali pána, aby sa i on podrobil zákonu.

„Per me sevatra la perduta gente“[27] stojí nad pekelnou bránou Danteho.[28] „Cezo mňa sa ide do vlasti zatracencov“, mohlo stáť i nad pivnicou hebreja.[29] Vyvrheli zničili arcidielo podľa Pisanellovho obrazu vystavené a zničili i krásny účes a utešene vysúkané fúzy, skvejúce sa na tvári hriechu.

A tak hľa upadol pred časom do priepadliska, jemu od vekov určeného, zvrchník podľa Pisanellovho atď. atď.

Milý čitateľ, určite ti prišiel na um Carlyle,[30] keď si čítal popis katastrofy zvrchníka. No vidíš, ako si uhádol. Pravdaže je to písané slohom Carlyleovej „Francúzskej revolúcie“. Z tohto pravda i to vidíš, že my Slováci môžeme mať, kedy len chceme, Carlylea a spisovateľov podobného kalibru. Jedným slovom, kedy chceme. Chyba je len to, že nechceme? Nie je chyba! Veď Slovák je ako mramorový Michelangelov[31] balvan, v ktorom každá možná krásna socha spočíva. Vezmi hociktorého Slováka a dotkni sa ho čarovným prútom vymenovania, a máš z neho dokonalého správcu, úradníka, kupca, redaktora, slovom čo chceš a ktorý sa nepotrebuje nič učiť. Hlavná vec, aby bol Slovák, lebo len ten je tým Michelangelovým balvanom! Ostatné národy sa musia učiť, študovať, trápiť, trpieť núdzu, my chvalabohu nie. My sme hotoví, ako Minerva vyskočila hotová z hlavy Jupiterovej.[32]

Druhý deň popoludní prišiel na bričke do Kňažovian slúžny Plovič so stoličným inžinierom.

Ako ma Plovič zazrel, vytiahol akýsi papier z kapsy kabáta a podal mi ho.

— Na, čítaj, čo si porobil a čo sa s tebou stane.

Papier bol dlhý telegram ministerstva vnútra adresovaný hlavnému županovi stolice, v ktorom najprv dostal po nose, že pokračoval bez ohľadu na ministerské nariadenie. Jeho hlavná čiastka ale bola, že som sa opovážil G. A. Schwarzovi zakázať voziť tovar do Kňažovian, že ma treba postaviť pred disciplinárku, na škripec natiahnuť, potom zmárniť, spáliť a popol na všetky strany sveta rozhádzať, okrem toho ma majetkovo na zodpovednosť ťahať a úplne zničiť, aby vôbec po takom tvorovi znaku nezostalo. Amen.

Tento šteklivý tón telegramu ma pohol k smiechu, úradným lekárom som nebol, nuž som sa na disciplinárku díval veľmi zhora, a majetkovo ma zničiť, mňa, ktorý som sa nachádzal v závideniahodnom postavení Cigána, ktorému už i druhé prasa zdochlo?

Ploviča mrzel môj smiech.

— Človeče, čo si idiot? Nechápeš, čo sa ide s tebou robiť?

— Paľko, ty si kretén, ak si myslíš, že mňa ten telegram mrzí. Smejem sa, že tvoj slávny hlavný župan dostal poriadne po raťafáku a čiastočne i ty s ním, pre jedného židovského fabrikanta, ktorý vám takto cez rozum prešiel, obrátil sa rovno na ministra, a nie na jeho hodných služobníkov, a takto vyzradil vaše nezrelé pokračovanie, že ste takého nezrelého človeka, ako som ja, na vážne miesto poslali.

Plovič moju nezrelosť vďačne uznal, ale nezrelosť ich pokračovania uznať nechcel. Nezrelo pokračoval podľa neho okrem mňa G. A. Schwarz, ktorý nie je žid, ale Nemec: Gustáv Adolf Schwarz. Keby bol Gustáv Adolf žid, bol by vraj prišiel ku mne, vlastne k Majerovi a bol by mu ponúkol desať zlatých, a vec by bola bývala v poriadku. Ťažkosti by boli zmizli ako hmla pred letným slnkom. Ale že bol G. A. Nemec, obrátil sa na ministerstvo, mysliac, že tým vyhrá. Nevedel, neborák, čo je v Uhorsku minister a čo je stolica! Stolica je sila, proti ktorej je jeden minister nič, a ktorý k tomu ešte urobil tú hlúposť, že pre takú lapáliu urazil župana.

— Mnoho hovoríš, Paľko. Faktom je, že G. A. vykonal, čo chcel a že ste vy dostali po ňufáku.

„Netáraj do sveta, kým nevieš, čo sa stane! Naskutku pošli posla do Ledníc k Schwarzovi, že zákaz dovozu rušíš, a že môže so svojím tovarom ísť, kde a kedy chce, a síce od tej minúty počínajúc, ako dostane tvoju správu.“

Poslal som dlhého vyvrheľa do Ledníc, ktorý ta zabehol za desať minút.

Medzi Lednicami a Kňažovanmi tečie dosť veľká rieka, ponad ktorú viedol dlhý a vysoký most!

O hodinu sme vyšli k mostu. Plovič, inžinier so šiestimi chlapmi a ja. Videli sme asi na dvesto krokov od mosta blížiť sa zo desať — štrnásť ťažko naložených furmanských vozov; viezli Schwarzov tovar.

Keď boli vozy na dvadsať krokov od mosta, začali chlapi z mosta brvná vyberať; keď prišli celkom k nemu, už bolo na oboch poloviciach toľko brván povyberaných, že sa vozmo nedalo viac prejsť.

S tovarom šiel i Schwarz. Hneval sa a hrozil. Nič mu nepomohlo. Plovič bol plný falošnej sústrasti a veľmi zdvorilo poučoval, že by sa teraz obrátil na ministra premávky, ten vraj naučí inžiniera, ako sa opováži dať rozobrať most práve vtedy, keď sa má Schwarzov tovar cezeň previezť. A možno, že sú tie brvná ani nie také zlé (ešte ho pokúšal).

Schwarz obzeral brvná a zistil, že tie ešte aj rok vydržia a že žiada, aby na jeho vlastnú zodpovednosť mohol s vecami prejsť. Inžinier o tom nechcel ani počuť. Pánboh chráň, aby on takú zodpovednosť na seba bral!

Keď sme boli za mostom, Plovič zastal a bodnúc sa prstom do čela zvolal: — No kde je rozum? Teraz vidíš, čo je administrácia a čo je to stolica?

*

Dulce loquentem Lalagen amabo, dulce ridentem.[33] Nahliadnem, že moje latinské citáty pasujú k textu ako päsť na oko. Myslím ale, že citovať po latinsky je pre slovenského spisovateľa conditio sine qua non.[34] Badám aj to, že poklad citátov našich spisovateľov je dosť malý. Vyčerpáva sa asi nasledovnými citátmi: Quo usque tandem,[35] o tempora, o mores,[36] difficile est satyram non scribere[37] a hlavne, ó hlavne: videant consules![38]

Dovolil som si preto dakoľko nie natoľko zodratých citátov predložiť. Keďže som textu zodpovedajúce nevedel, musel som použiť aj také, ktoré sa nehodia. Možno, že ich iní páni spisovatelia budú vedieť lepšie použiť. A veľkej časti čitateľov je beztak všetko jedno, čo je v citáte, keď mu nerozumejú, lebo múdry človek nie je len ten, čo po latinsky (zle) vie.



[1] R. Burns — (1759 — 1796), škótsky lyrik a baladik, skladal básne na staré nápevy

[2] Beatus ille qui procul negotiis (lat.) — Blažený, kto stojí bokom od verejných záležitostí

[3] stará Volumnia, Coriolanus — G. M. Coriolanus, hrdina starých rímskych legiend. Vyhnaný z Ríma odíde k Volskom a tiahne na Rím. Jeho manželka Volumnia a matka Veturia ho uprosia, aby odtiahol. On poslúchne, ale náčelník Volskov ho dá za to popraviť. Príbeh spracoval v rovnomennej hre Shakespeare.

[4] Pone me pigris, ubi nulla campis, arbor aestiva recreatur aura. (lat.) — Za mnou, kde na neúrodných poliach nič nerastie, letný strom osviežuje vánok.

[5] diogenesovský lampáš — Diogenes zo Sinopy (404 — 323 pr. n. l.), grécky filozof, prívrženec školy kynickej. Bol populárny, lebo bol chudobný. K jeho životu sa viaže rad legiend, jedna z nich hovorí, že býval v sude, druhá, že chodil po Aténach s lampášom v ruke a hľadal človeka.

[6] v bumste u Müllera (z tur.) — podradná krčma

[7] Noli turbare circulos meos (lat.) — Neruš moje kruhy.

[8] Predstrelok — Vorschuss, podľa terajšej módy vystruhnuté slovo, teda v tomto prípade kričiaci anachronizmus. Avšak teraz je móda tak prekladať cudzie slová, že sa nevezme do ohľadu predmet, ktorý má slovo vyznačovať, ale jeho cudzie maďarské, alebo nemecké pomenovanie, a to sa otrocky preloží. Keďže je teda „predstrelok“ slovo módne krásne, ja od neho nemôžem odstúpiť napriek tomu, že je to anachronizmus.

[9] vorschuss (nem.) — preddavok

[10] brugós (z nem.) — zlostník

[11] Taras Buľba — kozácky hrdina rovnomenného románu N. V. Gogoľa (1809 — 1852) z roku 1835

[12] zmenka s dobrými žírami — žírovať, previesť zmenku na iného ručiteľa, ručiť inému

[13] entuziast — nadšenec

[14] Et si fractus illabatur orbis impavidum ferient ruinae. (lat.) — Aj keď svet sa zrúti, neohrozeného muža nezasypú ruiny.

[15] infámne — hnusne, hanebne

[16] Iktató (maď.) — Zápisnica

[17] Dulce et decorum est pro patria morti (lat.) — Sladké a vznešené je umrieť za vlasť.

[18] Vergilius a Dante — V Danteho (1265 — 1321) diele Božská komédia básnika sprevádza peklom rímsky poeta Vergilius (70 — 19 pr. n. l.).

[19] Was heisst…? (nem.) — Čo hovorí?

[20] sežúr (z fr. séjour) — pobyt

[21] Mors et fugacem persequitur virum (lat.) — Smrť prenasleduje zbabelého muža.

[22] Cuvierove svetové katastrofy — G. Cuvier (1769 — 1832), francúzsky prírodovedec a lekár, zakladateľ porovnávacej anatómie. Vykladal zmeny zemského povrchu striedavým vystupovaním morí a katastrofami, ako bola potopa, v dôsledku ktorých vyhynuli na zemi veľké plazy a zvieratá.

[23] diabli na obraze Luca Signorelliho — L. Signorelli (1450 — 1523), taliansky maliar, predchodca Michelangelov. Ilustroval i Danteho Božskú komédiu.

[24] na Pisanellovom obraze — V. Pisano, zv. Pisanello (1397 — 1451), maliar fresiek a obrazov, medzi ktorými je i známy sv. Juraj.

[25] trečento (z tal.) — trecento, obdobie v talianskej umeleckej a literárnej histórii 14. storočia.

[26] temná Moira — Moiry, v gréckej mytológii bohyne osudu

[27] Per me se va tra la perduta gente (tal.) — verš z Danteho Božskej komédie Peklo, Spev tretí, v. 3 (Cezo mňa konáš k zatratencom cestu; prel. V. Turčány)

[28] Celá táto hrozná veta je citovaná taliansky a do slovenčiny preložená v Tovaryšstve I.

[29] hebrej — tu židovský krčmár

[30] Th. Carlyle — (1795 — 1881) anglický spisovateľ, historik, filozof. K jeho najlepším prácam patrí Francúzska revolúcia (1837), písaná brilantným slohom.

[31] Michelangelo — M. Buonarroti (1475 — 1564), slávny taliansky renesančný sochár, staviteľ, maliar, básnik

[32] Minerva vyskočila hotová z hlavy Jupiterovej — Minerva, rímska bohyňa múdrosti, víťazných vojen, ochrankyňa práva (totožná s gréckou Athénou), sa podľa Hesioda narodila bez matky, z hlavy Jupiterovej.

[33] Dulce loquentem Lalagen amabo, dulce ridentem (lat.) — (Horacius): Ľúbezne hovoriacu, ľúbezne sa smejúcu Tárajku budem ľúbiť.

[34] conditio sine que non (lat.) — nevyhnutná podmienka

[35] Quo usque tandem… (lat.) — Dokedy ešte…, úryvok zo slávnej Cicerónovej reči proti sprisahancovi Catilinovi

[36] ó tempora, ó mores (lat.) — ó časy, ó mravy

[37] difficile est satiram non scribere (lat.) — ťažké je nepísať satiru

[38] videant consules (lat.) — nech vidia konzuli




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.