Zlatý fond > Diela > Prečin a výprask


E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Prečin a výprask

Dielo digitalizoval(i) Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Martina Jaroščáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 55 čitateľov


 

Prečin a výprask

O starom Kerekešovi hovorili, že bol kapitánom pri husároch. Aspoň jeho profesorovanie veľmi pripomínalo toto remeslo, lebo mal na čierno zafarbené fúziská, vysúkané ani strážmajster a klial ani obšitoš. Z dejepisu, ktorý nám prednášal, toho sakramentsky málo vedel, lebo celú svoju prednášku „voľne“ prečítal z učebnice, ktorú vložil do katedrovej zásuvky pred seba.

Keď vošiel do triedy, i ten najväčší zurvalec skočil do školského haptáku[1] a sklopil oči a keď vybral zápisník, každý cítil, ako mu bije srdce a modlil sa, aby aspoň tentoraz neprišiel naň horký kalich odpovedania, lebo kto odpovedal, či vedel, či nevedel, vyšiel z tej procedúry celý vyzváraný. Kerekeš totiž chcel očividne preukázať svoje majstrovstvo v nadávaní a v hlúpom vtipkovaní, ktoré je také lacné, keď sa deje na úkor človeka, ktorý sa nesmie brániť.

Sedeli sme, krčiac sa za tým, čo sedel pred nami, takmer ani nedýchajúc a robiac sa „mŕtvymi“ ani chrobáky. Kerekeš z katedry pásol na nás zlovestné okále. Na jeho úsmeve bolo vidieť, ako sa pasie na našom strachu a pomaly prehrabujúc zápisník, pozeral, koho má vyvolať. Rátali sme, koľko strán obrátil a kto mal pocit, že na jeho meno hľadí, tomu hmýril mráz po chrbte. Robil si i taký žart, že spomínal mená dvoch-troch a fixoval ich, dokiaľ nevyvolal zrazu jedného, ktorý sa už cítil viac-menej istý. Tentoraz vyvolal akéhosi úbohého židíka, z ktorého však nemal veľkú radosť, lebo po prvé ten zbabelec ukrutne mal nadretú celú lekciu a po druhé nebavilo ho sekírovať toho neboráka, ktorý hoci bol už oktaván, hneď plakal pri každom ostrejšom slove: nehlesol, ale také slzy mu kvapkali na knihu ani slivky.

— Sadni si, ty bedák, ty otrocká duša, — zreval naň Kerekeš, — taký si sprostý ani konské kopyto. Nadrieš úlohu a svoje vlastné slovo nevložíš, ty miliónnásobný somár.

— Arpád Fazekaš, — zvolal z čista jasna bez toho, žeby bol do knižtičky pozeral, — to je chlapák, ten nám to vyloží svojimi slovami.

Fazekaš bol druhou egyptskou pliagou[2] triedy: bol už vyše dvadsaťročný a na svoj vek silný a šplhúň. Jeho hlavnou pasiou bolo ukazovať svoju silu na každom, a preto robil s nami rôzne bolestné žarty, ako je ťahanie za vlasy, uši, štopanie do bokov a nadávanie do živého. A to všetko, keď bol profesor v triede; keď sa mu niekto sprotivil, tak ho zbil nemilosrdne medzi hodinami. Okrem toho mal Fazekaš i tú vlastnosť, že vynucoval pôžičky od každého, u koho cítil nejaký groš. Pravda, peniaze nikdy nevrátil. Keď Kerekeš vyvolal Fazekaša, všetci sme si vydýchli. Dopriali sme mu tú zábavku. Mali sme v jednom i radosť i pomstu.

Fazekaš vstal v lavici a pripravil pred sebou knižku tak, aby sa dalo z nej pohodlne čítať.

— No, — povedal profesor, keď Fazekaš bol so svojou prípravou hotový, — teraz vezmite tú knižku a doneste ju sem.

Fazekaš sa veľmi pomaly redikal z lavice, naťahoval pritom krk, aby zazrel von oblokom vežové hodiny, či bude tá produkcia dlho trvať.

— Chcete vedieť, koľko je hodín? — opýtal sa ho Kerekeš. — Nebojte sa, na jednu poriadnu sekundu vystačí u vás i päť minút, lebo ste vy také prázdne vrece, ktorému chytro dôjdeme na dno.

Fazekaš vyšiel pred lavice a postavil sa k mape Európy, ktorá visela na stene. Všetci sme boli prekvapení, že predsa vedel niečo. Vypytoval sa ho na Fridricha Barbarossu[3] a on vedel o ňom, že to nebol nejaký kominársky majster, ale nemecký cisár, že podmanil Miláno a zomrel na križiackom ťažení. Ohľadne doby sa mýlil, lebo si čas splietol s francúzsko-nemeckou vojnou[4] v rokoch 1870 — 71; zato bol tým istejší ohľadne polohy miest, jednoducho buchol päsťou po mape bez toho, že by čo len pozrel, kde udrie. A darilo sa mu; Miláno vložil do Fínska.

Kerekeš sa nahol z katedry: — Kde je Miláno? Kde, ukážte! Pri Záprdkovciach, či kde? Myslíte, že i tam bývajú len samí svinskí pastieri ako vo vašom ctenom rodisku?

Fazekaš buchol päsťou po Švédsku, Kerekeš prisvedčil hlavou: — No, dobre.

Koniec dlhého naťahovania bol, že ho poslal na miesto s tou poznámkou, že dnes odpovedal aspoň na statočnú sekundu.

Fazekaš si sadol do lavice a noriac obidve ruky do hustých čiernych vlasov, díval sa teraz do knihy pred ním ležiacej, aby sa presvedčil, čo to chcel vlastne vedieť od neho profesor. Lenže dejepis ho dlho nebavil. Svoju porážku chcel nejako napraviť a zišlo mu na um, že by bolo omnoho lepšie ísť do známeho pajzlíka,[5] ako drieť na zajtra zbytočnú lekciu, ktorú sa beztoho iste nenaučí. K pajzlíku však treba nejaký ten groš, i rozhliadal sa po triede, koho by mohol načapovať.

Môj sused v lavici mi strčil potajomky drobnú kartičku do dlane. Celkom nevinne som ju roztvoril, nevedel som, netušil som, ako sa zamračila obloha nado mnou a ako stratím naraz všetku vôľu k životu (napriek tomu, že sme v ten deň na obed mali guláš a halušky s bryndzou), keď prečítam tých päť slov, ktoré boli na tom úbohom papieriku!

Viete, čo znamenala pred štyridsiatimi rokmi pre oktavána jedna zlatka, jeden strieborný rimštiak? Aké pôžičky, aké možnosti nakŕmiť sa viršľami,[6] safaládami, koľko malých pohárov piva, a pritom koľko nežných, tajne užitých pohľadov čašníčok a koľko strachu môcť byť pre tieto lukulsko-sardanapalské hostiny[7] vyhodený zo školy, sa schovávalo v tom malom krúžku? Toho všetkého som sa musel zriecť v prospech nielen svojho, ale, bôľ bôľov! — bol som už i vtedy natrhnutý idealista — v prospech nášho všeobecného nepriateľa, zhubcu a tyrana! Cítil som v útrobách taký žravý bôľ, ako keby som sa bol najedol hrachu s čerstvým chlebom. Môj bôľ bol pravda duševný, ale nie menej trápny, ako tá najvydarenejšia kolika.

Fazekaš mi odpísal, aby som mu požičal jednu zlatku. Posmech, ako keby som bol býval vstave požičať dve zlatky! Čo som mal robiť? Bol som zbabelec, volil som prenášať radšej duševný bôľ ako telesný, i požičal som mu tú zlatku, tú jedinú, ktorú som mal. Doniesol ma úplne na mizinu.

Týždne sa míňali, prešiel vytúžený prvý, ale prešiel darmo. Márne boli moje žalobno-prosebné pohľady, daromné moje prosby aspoň na skromné splátky! Fazekašova odpoveď bola štopnutie do boku, v tichosti vydelený pohlavok, alebo krv poburujúce posmešné poznámky.

Rozprával mi, aká krásna bola Ilka, a aké znamenité boli pri nej viršle s chrenom. Ten podliak vedel, že Ilka bola vtedy môj ideál, ktorý som chcel vytrhnúť z bahna mravnej a telesnej záhuby!

Môj duch sa zahalil do temnorudého oblaku pomsty. Božemôj, na akých objektoch sa naučíme precítiť Othellovu žiarlivosť a Romeovu lásku a k akým divným fantáziám ma zvádzali Cassius a Casca a ten najvydarenejší zo všetkých zákerníkov: Jago![8]

Dovoľte, krásna čitateľka, krátke odbočenie, ktoré treba na dôkladné porozumenie môjho hlboko založeného plánu pomsty.

Cirkevný učiteľ — nazývaný obyčajne pánom rechtorom — mal už i v oné časy hmotne znamenité postavenie. Veľmi často sa mohol švábky a kapusty do sýtosti napukať a nejeden si mohol i skoro každý rok sviňu zaklať. Je celkom isté, že boli i takí, ktorí si mohli pri sporiadanom živote, pravda, už i za krátkych desať-pätnásť rokov, odložiť toľko, koľko im stačilo na nové háby. Nie div, že takíto ľudia zbujneli, nevpratali sa do kože, a že robili i veľký luxus. V počte detí totižto obyčajne si dopriali tú veľkú radosť i v desiatich-dvanástich exemplároch.

Pán rechtor Nikodém Kalný z Bukoviec bol vzorom tejto triedy a jeho syn Pius bol jeden z jeho troch synov, okrem ktorých sa honosila rodina ešte i deviatimi dievčatami, z ktorých si už len tri utierali noštek opakom ruky.

Pán rechtor vychovával Pia prvotriedne. Vedel, že ľudia omnoho viac jedia, ako je zdraviu na osoh, a preto svojim deťom dal len toľko zjesť, aby sa im duša neodlúčila od tela a na druhej strane ich cvičil šľachetne znášať rôzne trampoty a bolesti. Pius bol napríklad taký nacvičený na údery, že ak ho niekto udrel len mäkkým jedľovým kolíkom po hlave, tak nie na jeho kotrbe, ale na kolíku vyskočila hrča a očernela koža.

Aký majetok stál Nikodémovi Kalnému poruke, tým neskúpil, keď išlo o jeho deti. Preto zo starého roztrhaného kalendára mohol veľmi ľahko dať svojmu synovi i meno jarmočné, obyčajné, napríklad „Jano“ alebo „Miško“; ale keďže bol muž veľkodušný, dal mu meno vzácne, ktorým sa honosia len pápeži, dal mu meno Pius. Pre jeho deti nebolo tomu vzácnemu mužovi nič pridobré. Keď šiel, ako jediný z jeho synov, na gymnázium, prepustil mu i starý zimník, kus zo znamenitého súkna ušitý, ktorý dostal do daru od svojho brata advokáta, a ktorý pani Kalná na všeobecný obdiv celej dediny tak popristríhala, že Pia bolo z neho vidieť napriek tomu, že tá rozšafná osoba rátala s tým, že mu kabát musí slúžiť počas celých gymnaziálnych štúdií. I klobúk mu dal, a to ten najlepší z troch, ktoré mu už od dávnych rokov verne slúžili. Dal mu svoj vysoký kávový pinč s uzučkou obrubou, ktorý si brával do mesta a na najlepšie pohreby. Papierom ho tak vyfiltroval, že malému Piovi predsa vyzerala brada z neho a keď obrátil hlavu hodne dohora, tak mu aj oči blýskali spod obruby. Tento klobúk musel byť zo znamenitého materiálu, lebo ho Pius ešte i v ôsmej triede nosil. Škoda, že ten ctihodný šat nevedel písať memoáre; keby to bol nejako predsa urobil, boli by sa vyrovnali Saint-Simonovým[9] štyridsiatim zväzkom o dvore Ľudovíta XIV.

Pius chodil do gymnázií trinásť rokov a potreboval istú maniakálnu posadnutosť, aby sa cez túto hladovú púšť pretrápil. Ale Pius chcel byť za každú cenu šéfom železničnej stanice, a to nebolo možné bez gymnaziálnej matúry. Jeho vedúcou hviezdou bola čiapka so zlatými šnúrami a s okrídleným kolesom.

V ôsmej triede mal už dvadsaťjeden rokov i dúfal, že čo ako, matúru bude mať za sebou, keď bude mať dvadsaťštyri rokov.

Z čoho Pius žil počas gymnaziálneho štúdia, je večná záhada. Z domu nedostával nič, alebo skoro nič, a keďže bol i veľmi slabý žiak, tak ho nikto nepotreboval na korepetovanie.[10] Ale pán boh, šatiaci ľalie na poli a kŕmiaci vtáčikov v lesoch, nezabúdal naň. V ôsmej triede povzbudil štyroch spolubývajúcich spolužiakov, aby ho nenechali aspoň hladom zahynúť. Pius býval u jedného gazdu v komore, kde bolo naukladané rôzne haraburdie. Za komnatu neplatil nič, ale vtĺkal — ako hovoril — azbuku do tvrdej hlavy gazdovho syna. Ako som sa presvedčil, vtĺkal nie azbuku do hlavy, ale kliny do polien, za čo sa mu dostalo i za hrnček kyslého mlieka a čierneho chleba tu i tam.

Ja som býval s troma kamarátmi u starého vyslúženého strážmajstra, kde sme sa i stravovali. (Vďačne si spomínam na toho znamenitého muža, ktorý našu, v niektorých ohľadoch zanedbanú výchovu, skutočne po otcovsky dopĺňal. Naučil nás kliať, že to bola radosť počúvať, a slivovicu z vodových pohárov piť.) Obed i večeru nám nosil do našej izby.

Na tejto okolnosti sme založili plán zachrániť ho od smrti hladom. Urobili sme syndikát a zložili ako základný kapitál osem grajciarov, za ten obnos sme kúpili hlinený hrnček a drevenú lyžicu. Pri jedení sme do hrnčeka nakradli polievku, mäso a prívarok alebo múčnik a vydali ho za dverami čakajúcemu Piovi, ktorý tú miešaninu s najväčším apetítom zjedol. Že bolo všetko v jednom hrnčeku, z toho si nič nerobil. Či sa to všetko zmieša v hrnčeku alebo v žalúdku, to mu bolo jedno. Po obede sme ho zavolali už celkom smelo na dezert, lebo ten sme nedostávali od domácich. Mali sme totiž plný kufor jabĺk, ktoré nám pán boh požehnal z okolitých záhrad.

Prvý raz si Pius musel jablko zaslúžiť. Posadili sme ho na stoličku a dvaja mu chytili odzadu ruky a držali dobre. Jeden z nás mu celembal na špagát zaviazaným, čo väčším jablkom okolo úst. Pius mal len ústami, bez pomoci rúk, do jablka zahryznúť. Robil tie najčudnejšie grimasy, ústa mal veľké, roztváral ich, že mu bolo do brucha vidieť, mal si čeľuste vytknúť, klial, fučal, zubami škrípal, jablko nedajbože zachytiť. A my sme sa smiali, že nás v bokoch klalo.

— Pusťte ma! — zakričal naraz. — Pusťte ma, lebo vás všetkých pomárnim. — Všetci sme ho držali. Ale daromná bola naša práca: vytrhol sa nám, hodil každému jednu po chrbte, že sme sa len tak prehli a hybaj, ušiel.

Museli sme ho prosiť, aby prišiel zasa na obed.

Jeho päste sme volali kopytami, lebo koho udrel, ten to cítil, ani keby ho kôň kopol.

Úder, ktorý som dostal od neho po chrbte, vzbudil vo mne myšlienku, ktorá slúžila na to, aby svetový poriadok spravodlivosti bol aspoň v jednej záležitosti prevedený.

Povedal som Piovi:

— Počuj, Pius, dám ti zlatku.

Pius na moju reč ani len uchom nekývol; pokladal za úplne vylúčené, aby som ja zlatky len tak rozhadzoval.

— Namojdušu ti dám zlatku.

— Šalieš sa? Kde by si ty vzal zlatku!

— Fazekaš mi je dlžen zlatku, zinkasuj si ju od neho, dám ti ju, — riekol som veľkodušne.

— Ďakujem ti pekne, nechcem takú zlatku. Od toho ju nevybiješ.

— Ja nie, ale ty, lebo ty si chlap. Ty sa ho azda bojíš?

— To nie, ale nechcem tú zlatku.

— Aspoň sprobuj, možnože ti ju dá podobrotky.

— Podobrotky? Fazekaš? O tom ani reči. Pár zaúch, to hej, ale zlatku? Ani šesták!

I odišiel.

Nasledujúci deň bola sobota a poobede sme nešli do školy. Sedeli sme všetci štyria doma a neučili sa — pánbohchráň — ale hrali karty — králky — o dušu spasenú. Bola to veľmi duchaplná hra, ktorá sa vždy skončila bitkou, lebo prehrávajúci museli tie najbezočivejšie vtipy trpezlivo znášať. Ľudská nátura nevydrží prehrávať a navyše sa dať ešte i čo najkrvavejšie vysmievať a preto bol koniec vždy všeobecná seč. Každý deň sme sa rozišli ako smrteľní nepriatelia a každý deň sme sa zišli ako najlepší druhovia, keď sme sa mali zasa hrať.

Boli sme v najlepšom, keď vošiel do izby Pius.

— Počuj, daj mi kartičku na tú zlatku, idem k Fazekašovi.

Napísal som na kúsok papiera, že zlatku, ktorú mi je Fazekaš dlžen, prepúšťam Piovi Kalnému. Ostatní podpísali kartičku ako svedkovia a Pius šiel. My sme sa hrali ďalej.

O pol hodiny sme videli mihnúť sa Piov kávový, teraz navrchu už šedivý pinč, popod obloky.

— Aha, už ide! — Skočili sme a otvorili pred ním dvere.

Pius vošiel. Jedno oko mal celkom zapuchnuté a obelasené a líce na druhej strane také vyduté, ani keby mal v ňom jablko. Ale vstúpil ako víťazný hrdina — laesus, sed invictus miles[11] — a buchnúc päsťou po stole, vysypal z nej tri šestáky.

— Človeče, ale ťa doriadili — zvolal Miško Hanzík.

— Hahaha, to je nič, keby ste Fazekaša videli, — zvolal Pius uveličený. — Myslím, že sú už zo traja doktori pri ňom.

— Nuž, akože sa to všetko zbehlo? — pýtal som sa, pučiac sa od škodoradostného smiechu.

— Vošiel som k nemu do pitvora a zobliekol som si kabát a odložil klobúk, — rozprával Pius, — a potom som vrazil do jeho izby. Podal som mu tú kartičku. On ju pozrel a drgol plecom: „Dobre“, povedal, „mne je všetko jedno, či som tebe dlžen, či tomu lumpovi.“

„Ale ja potrebujem tie peniaze hneď a zaraz. Keď nemáš, požičaj si od domácej.“

„Hahaha, čo si myslíš! Ten prameň je dávno vyčerpaný. Schovávam sa pred ňou, ako môžem, nie aby som ju ešte vyhľadal.“

„Mne je to fuk, zaplať!“

„Ponáhľaš sa?“ pýtal sa.

„Ponáhľam!“

Šiel ku dverám a otvoril ich: „Keď sa ponáhľaš, tak utekaj!“

„Ak mi nezaplatíš, zoberiem ti knihu,“ a chytil som na stole ležiaci atlas.

„Nechaj tú knihu!“ zreval na mňa a trhal mi ju z rúk. „Tú som si práve nachystal, že ju predám.“

Ja som však nepopustil. On mi jednu fukol a ja nelenivý som mu tiež hneď jednu strelil po bruchu. Zreval ako býk a skočil na mňa. Je vám to mršina. Dlho sme sa tentušili. Všetko sme v izbe rozhádzali, i dve stolice polámali. Chcel ma vyhodiť, ale nevládal a ja keď som sa už pustil do toho, nechcel som odísť bez peňazí. Nakoniec sa mu predsa tá zábavka zunovala, i vypučil mi tie tri šestáky a zaprisahal sa, že mi i ostatok zaplatí, keď bude mať.

Pius podnikol proti Fazekašovi ešte dva útoky, pravda, počas dlhšej doby. Musela ho muka alebo potrhané topánky veľmi tískať, aby sa opovážil do tej levovej jamy. Dohromady vybojoval z tej zlatky sedemdesiat grajciarov, keď Fazekaša vyhodili zo školy.

Ja môžem povedať, že mne to bolo tú zlatku hodno, keď som Fazekaša vše videl popuchnutého krivkať do školy. A ako sa vyhováral, čo sa mu stalo! Pravda, ľutoval som ho, ľutoval, akí sme to už ľudia úprimní.

Pius Kalný sa prepostil za toho staničného prednostu. Ale aký je to človek! Neviem, či ho tak tešilo dosiahnutie životného cieľa, ako keď doniesol tých tridsať grajciarov v zaťatej pästi do našej spoločnosti.



[1] hapták (zastar.) — vojenský postoj: pozor!

[2] egyptská pliaga — narážka na desať egyptských morových rán, spomínaných v biblii

[3] Fridrich Barbarossa — (1121 — 1190), rímsko-nemecký cisár, ktorý sa zúčastnil jednej z križiackych výprav a tam zahynul.

[4] s francúzsko-nemeckou vojnou — myslí sa vojna z rokov 1870 — 1871 medzi Francúzskom a Pruskom, keď Nemci už obliehali Paríž. Vojna viedla k vzniku Parížskej komúny.

[5] pajzlík — verejný dom

[6] virštle — párky

[7] lukulsko-sardanapalské hostiny — L. L. Luculus (1. st. pred. n. l.), rímsky štátnik a vojak, veľký boháč, ktorý po odchode z funkcií poriadal nákladné hostiny, neskôr známe ako „lukulské hody“, Sardanapal (Assurbanipal), asýrsky kráľ, podľa povestí žil veľmi prepychovo a vydržiaval veľký dvor i hárem.

[8] Othello, Romeo, Cassius, Casco, Jago — postavy zo Shakespearových drám Othello, Romeo a Júlia a Július Caesar

[9] Saint Simon — (1675 — 1755) francúzsky spisovateľ a dvoran. Jeho pamäti sú hlavným prameňom pre poznanie udalostí z konca sedemnásteho a prvej polovice osemnásteho storočia (doba Ľudovíta XIV.)

[10] korepetovanie (z lat.) — opakovanie prebratej látky

[11] laesus sed invictus miles (lat.) — ranený, ale nepremožený vojak




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.