E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Obrázky

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Katarína Šusteková, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 98 čitateľov

I. Obrázky nové

Nápis

Pliaga maďarónstva chytala sa už i dediny slovenskej. Ba tisla sa maďarčina už i na hrobitove. Koľko Ištvánov, Jóžefov, Miháľov atď. odpočíva v Kristu Pánu po šírom Slovensku! Tak to svetu napísal kňaz, tak učiteľ, tak to bolo hrdšie… A mne sa srdce triaslo, že neni už úcty, neni ani na hrobitove, ani k zemi, ani k mŕtvym…

Aby ujsť pohoršeniu a bolesti, utekal som už do hôr, k pastierom, do hlbokých dolín, k zverom a vtákom, aby som nepočul ani hvizdu železnice, najmä v prvé mesiace svetovej vojny, keď maďarčina po slovenskom kraji až zúrila.

Dnes.

„Čas vše mění, i časy.
K vítězství on vede pravdu.“

Čas zmýva i maďarské náhrobné nápisy nad Slovákmi a nové sú slovenské. Milé je už prejsť sa po tej záhrade rovnosti a pošepotať si, hoci len srdcom, mysľou, s priateľom, známym…

Ba nedávno zvítal som sa tam s ujčekom Baďurkom tak srdečne, že od citu zvlhla mu tráva na mohyle rosou-slzou. Poznali sme sa po tridsiatich rokoch ako včera, ako dnes.

Ujček Baďurko neskoro sa bol oženil. Neviem, prečo. Vari že bol chodil do latinskej školy, potom však štúdie nechal, či už pre chudobu a či prečo, a vyučil sa tesárstvu. Keď napokon do otcovského domu mohol doviesť ženu, doviedol z mesta hutnícku dcéru. Mal už okolo štyridsaťpäť rokov.

Detí u nich rodilo sa ako u nás: mnoho. Rástli sme spolu, spolu sa ihrali, besy robili, do školy dedinskej i mestskej razom chodili, pravda, ktorý do jednej, ktorý do druhej, ako buď vôľa a schopnosť bola, alebo kam rodičia usúdili a zaviedli.

Tie maďarské školy a spoločnosť, ich výchova rozdelili nás, rozdelili v povolaní, v názoroch. Ja som sa prebudil v láske k národu, štyria chlapci Baďurkovie prebúdzali sa tiež pod dobrým vplyvom otcovým, ktorý čítal Národného hlásnika, Raráška, býval richtárom, notárom, salašným gazdom a zostával i zostal verným Slovákom až do smrti, ale synovia jeho nevydržali, ľakli sa boja, ústrkov, ktorých počiatok videli na mne. Heslu môjmu, že radšej budem suché zemiaky jesť, ako by som mal zradiť národ, ktorý som už raz poznal, nešlo im do hlavy a po jednom sadali na módny voz maďarónstva. Ja, dvadsaťročný, zvedavý snilko, otec ich, temer sedemdesiatročná múdra hlava, ktorá pamätala veľké deje v národe, roky štyridsiateôsme až deviate, šesťdesiate až sedemdesiate piate minulého storočia, veľkých ľudí našich, o ktorých som ja len tu i tam niečo čítal, do rozprávky doniesol s ujčekom Baďurkom a dával výraz lásky k nim v piesni, v básni, ktorú oni skladali — to vrstovníkov mojich nevábilo, len strachom naplňovalo pred farárom, novým notárom a cudzími pánmi z mesta. Šli za veselou zábavou, kde sa o slovenčine nehovorilo, ale kde sa varil guláš, narážal súdok piva, kde nechybeli karty a kde vše viac zneli piesne od Debrecína, ako od Kriváňa…

Synovia Baďurkovi volili praktické, obchodné povolanie: šli do mesta do kancelárií a jeden sa stal kňazom. Z dcér jedna vydala sa až do Pešti.

„Synovia moji,“ hovorieval starec, keď sme sa vše v lete zišli na návšteve v dedine, „vy nie ste Slováci… Tuto Miško je Slovák, ale vy nie!“

„Ale ba, tata, sme aj my Slováci,“ smiechom prerušil najstarší, a s poľutovaním hladkali synovia hlavu otca, starca, ktorý už nerozumie dnešnému času.

„No, nie ste Slováci,“ opakoval starec, ale zavreli mu ústa sľubnými rečami, veselým, zahlušujúcim smiechom, dobrou vôľou a hostinou, kde pre samé vynukovanie a svoje rozhovory nestačili počuť reči otca a nepripustili vážnejšieho slova.

„Nepočúvajte ho, otca, už je starý. Už ani hlavou, ani očami… Len ho nechajte, nehádajte sa s ním, nech si hovorí, čo chce. Vypočujte, prisvedčte, a bude rád, že váš hlas počuje,“ tak naúčala i sama mať „chlapcov“ a bola šťastná, že im ani sama nerozumie, lebo len všedné reči šli slovensky; keď niečo z obchodu, z úradu si začali, to už šlo slovo tak, slovo inak.

Synovia Baďurkovi v maďarsko-židovských službách zapreli otca, aby sa dobre mali; nevesty, dcéry rodili už vnúčatá, s ktorými sa starý otec už ani slovensky nedohovoril. Ale deti, vnúčatá, utuľkali jednak naďpapu (starého otca) ako milú hračku, ako staré, dobré zvieratko, že mu až slzy tiekli od lásky k nim, nevinným, a od hriechu rodičov, to jest jeho vlastných dietok. Koľko dúm predumal, koľko slov nevyslovil, iba tajne, mne, keď sa deti rozišli.

„Ako som sa vám úfal, detičky… Márne! Ale ja už umriem, a vy sa nebudete musieť hanbiť za mňa, keď ste tak svetu a chlebu podľahli, a deti vaše, tie si už ani nespomenú na túto dedinu, že tu bol ich koreň.“

Synovia, zaťovia, dcéry sa trochu cítili dotknutí, ale už nevedeli, čo robiť, a tak želeli starca, že je už ako dieťa, má skoro osemdesiat rokov, bolo by mu už lepšie tam…

„I mama by si oddýchli,“ priložili skorocel materi a žartom, želaním zdravia, zastieraním pravdy lúčili sa všetci s otcom, zvali ho naoko k sebe, že oni zase prídu, aby ho zdravého našli.

„Už mne je to jedno, deti moje, či zdravého, či chorého, či živého alebo mŕtveho ma tu nájdete. Ja viem, na čom stojím s Pánom Bohom, a vy pre mňa spokojne žite. Ja už z domu nepôjdem; nebojte sa, hanby vám pred svetom, pre malú lásku, nespravím.“

Nespravil. Nikde pred nedôvernými ľuďmi pre „malú lásku“ detí nespomenul, slova toho na širšie nerozvádzal, deťom, vnukom, ani zbaláchanému svetu slovenčinu a rodolásku už nevykladal.

„To je už nie do tohoto sveta,“ zlomene mi šeptal, keď som ho tiež vše navštívil a tešil, že bolo lepšie Slovákom i zase bude…

Zoslabený zrak, sluch; telo túlilo sa na stolčeku u piecky do slimáčka. I počul niečo a — nehovoril, i videl niečo — slepý bol, akoby v inom už svete, v oblaku dymu, ktorý spravil si fajočkou, večne teplou „štiavničiankou“, a v robote, ako bolo fazuľku, hrach pučiť, lyžicu, vahanček strúhať, jahniatka, teliatko opatriť.

Nekonečne ma obtuľkal, keď som už o národe a jeho dejoch i ľudoch viac vedel, ako on prežil a videl, a keď plietol si epizódy, roky, osoby a ja som ho vedel upamätať.

„Keď nie moji synovia, spomeň si niekedy na mňa ty, v duchu našom, lebo ja už pôjdem k otcom,“ šepkal mi, ľúbajúc mi v suchých dlaniach hlavu, keď som ho v roku, v dvoch mohol raz navštíviť.

I tak umrel. Nezvedel som, kedy; synovia jeho mi neoznámili. Možno obávali sa niekoľkých mojich slov, ktoré by som bol im a svetu povedal.

Len po svetovej vojne, keď som išiel pozrieť tých, čo mi v mladosti milí boli, druhov detskej hry, chlapčenských výčinov, mládeneckých spevov a túžob, nadšenia národného a slovenských spevov milovníkov, mnohých predčasne onemelých — našiel som i hrob ujčeka Baďurku.

Stojím v stráni hrobitova a hľadím a neverím očiam svojim. Dusím cit, ktorý mi oblial, hrdúsim myšlienku, ktorá ma upamätúva na starca, na tie jeho suché dlane a zaslzené fúzy, ktorými ma objímal a bozkával.

„Itt nyugszik Bagyurkó József. Élt 1836 — 1912.“[1]

Tak čisto po maďarsky. Ó, rozkoš života, ó, mamon! Tak ste zatemnili duše ľudské, že ani mŕtveho nepoznali vlastné deti, učené, vzdelané, ale bez srdca, bez lásky k duchu a pravde. Či by som mal hriech, keby som ten kríž vylomil a udrel ním po hlave v prvom rade toho syna-kňaza? Nevylomím. Pomodlím sa: dobrí otcovia naši, ktorí ste nás v potu tvári učili jesť chlieb svoj, aby sme vernosť zachovali; svätí mučedlníci a vojaci boží, ktorí ste vykúpili krvou a smrťou svojou i Slovensko, živte duchom svojím, moju vieru, že „čas k vítězství vede pravdu“.

Prešli dva roky. Dnes je maďarská tabuľka z kríža sňatá. Vinu za ňu má niesť zmaďarčená dcéra v Pešti. Synovia pochopili veľkosť ducha svojho otca i bôľ jeho výčitiek času i deťom a vracajú národu, čo sa ešte vrátiť dá.

Syn-kňaz napísal na novú tabuľku správne meno otcovo, odmaďarčil svoje a slovensky si ho píše i sám.

A mne sa zdá, že spod zeme veje dobrý duch otca na celú širokú rodinu a dedinu, a zaveje azda i na tú dcéru v Pešti, ak sa niekedy vráti aspoň v mysli navštíviť otca a svoj rodný dom i slobodnú slovenskú vlasť.

Nečakaný obrat

Súdny sluha Janko Smida býva na dedine a včelári. Iba tretie leto, a už z jedného roja vyšiel na päť klátov. A akých klátov! „Amerikánov“, ako že v našej dedine všetko novotné a veľké radi nazvú „amerikánskym“.

Smidove „amerikány“ majú rámiky ozaj veľké, ako tably na farských oknách. Keď o Jozefe prvý med vyberal, ani kmotrovi nemohol poslať celý plášť medu, lebo sa nevmestil na tanier. Rozkrojil ho na štvoro a vďačil sa rodine i susedom, aby nepovedali, že sa jeho včely po ich záhradách lacno pásli, i deti poštípali, ba i tetka Dora v jeseni, keď hrušky triasli, tiež bola stúpila bosou nohou na Smidovu včelu, za čo jej sľúbil „bolestné“. Teraz však predsa pozabudol dať, ako sa to stalo ešte niekoľkým, ktorým dostalo sa iba Smidovej poznámky, že včely med v hrnčíčkoch nenosia…

Prvé dva roky totižto nebolo medu, nikto ničoho nevidel, včiel Smidových nikto si nevšímal. I býva v uličke, ktorou svet málo chodí. Ale potom na Jozefa, keď chlapec po dedine roznášal v litrovke medovec, na tanieri v bielom uzlíku med, ani žiaci o Vianociach oplátky, upozornili sa na nevďačného suseda a skúpeho priateľa všetci, ktorým medu a medovca neuštedril.

„Aj vlani nám ovocie jeho včely načínali, hubili horšie od osí…“

„A čo ho vraj mal! Za koryto pekárske. Ona ho umývala z múky na potoku. ,Má môj starý troška medu, aby sa neskysol, umývam korýtko…‘ A to korytisko na šesť chlebov!“

„Ráno leteli po mašinu do mesta a potom tri dni točili, a to v pivnici. Dvere zavreli, okienko zakryli. Tajne, iba deti vyniesli novinu, keď počuli mašinu hrkotať… Sa mu my nelakomíme naň! A keď nevesta zľahne, uvaríme hriateho s cukrom a zázvorom, to bude inakšia vôňa, ako z jeho medu,“ urážala sa tetka Dora, čo mala v jeseni tri dni nohu opuchnutú, že skoro kapca nemohla obuť.

„Zhlc si ho, keď nedáš!“

„Ani čo by len na Vianoce, na oplátky…“

„Už čo by omelinku krave, keď sa otelí…“

„Bodaj sa mu prekysol, aby sa mu prekysol!“

Takto a všelijako inak šomrali bližší-ďalší susedia, na ktorých Smida nepomyslel, že by tiež čakali…

„Tvojich oplachov, čo sa deti babrili, napi sa sám, nebude ti pilúl treba,“ narážali na medovec.

A hnevy, fuky.

Medu a medovca dostal i nerodina, nesused, ale dôležitý faktor — dedinský stolár-naturalista, čo Smidovi kláty robil. Len tak, podľa obrázkov, ktoré Smida z rozličných časopisov navystríhal. Miery bolo-nebolo, ale majster Bečka, šesťdesiatpäťročný starý praktikus, i od oka uhádol, a konečne — doska nepustí. A čo na jeden si Smida dreva doniesol, každý inak zafarbil, aby si ho včeličky poznali. Už vyfarbil každú farbu, čo v meste predávali. Modrú (to už ako že je Smida dobrý Slovák), bielu, červenú, žltú, zelenú. A dopoly úľa tak, odpoly inak, že radosť a krása…

„Akože budeme miešať farby na leto, ak nás Pán Boh a včeličky rozmnoží?“ zakladá si majster na svojej schopnosti, a jednak ustarostene myslí pol rokom napred, a Smida nevie poradiť.

„Premyslíte do leta,“ teší ho iba.

„Premyslím, premyslím, ale mysli i ty.“

Keď sa zase stretli, majster už mal premyslené. „Ja bych maľoval kvety, zvery, baču a — vieš koho? Jánošíka! Tol bol Slovák!“ oduševňoval sa starý majster.

„Viete čo, ujček? Ja som premyslel!“ hovorí Smida a už má iba obavu o majstrovo umenie. „Keby ste vy uhádli namaľovať — viete čo? Erb, viete, našej Československej republiky…“

„Erb, a čože by to malo byť, syn môj?“

„Nuž kríž, aj lev, aj…“

„To sa mýliš. Kríž je, braček drahý kresťanský erb…“

„Veď, veď, ale je tam aj inšie ešte. Kríž, ale nie ako kríž, ale dva kríže…“

„Tak to bude apoštolský…“

„Nie, slovenský! A lev český!“

Stolár pritvára oči, mrští obočie, dumá a rozhodne povie:

„Mám šesťdesiatpäť rokov, ale to som ešte nevidel.“

„Ja vám ho donesiem na obrázku.“

„To bude najmúdrejšie. Dones z mesta, ukáž, prizreme sa. Bol by čert jarabý, aby sme nenamaľovali! Môjmu Kristu Pánu, čo som ja vyrezal, zamaľoval a do obrázka pod sklo vložil, klania sa i dnes päť dedín na Krížnych mostoch!“ pýši sa starý majster, že kedysi pred štyridsiatimi rokmi, po istom nešťastí, na Krížnych mostoch priali si ľudia mať Krista, a on, Bečka, ho tam zdarma postavil pre lepšiu opatrnosť paholkov a opilcov.

Smida skutočne doniesol veľký znak našej republiky, namaľovaný zlatom, striebrom, modrou, červenou a bielou farbou, ako si ho požičal od pisára sponad hlavy predsedu súdu (ktorému i tak nechybel, lebo bol privyknutý na uhorský címer).

Starý stolár nepovedal viac, iba:

„Krása, tá naša republika, synku, krása! Teraz ja už vidím: kto sme my, čo sme my! Ďakujem Bohu, Otcu nebeskému, že som sa toho dožil. I tú obrátenú (obratovú) daň už vďačnejšie zaplatím, keď viem, komu. To sa musíme pochlapiť! A poviem ti hneď: tu treba mať nielen farby, ale i modličky.[2] Modličky si ja vyrežem, ale farby, farby — tie budú drahé!“

„Tie ja kúpim, čo budú čo stáť! Patrí sa mi ukázať, keď som pri štáte zriadencom. Nech svet vidí, že som Slovák a republikán.“

„Neboj sa, budeš aj amsdínerom, len pozhov, si mladý,“ pamätal si majster starý názov kancelárskych sluhov.

Smida každý večer z mesta čo-to doniesol na úľ, stolár rezal modely a maľoval. Zavretí, ani ukázať, iba oni dvaja a chlapec Smidov, čo med roznášal a ide do druhej latinskej. Ten nosil špiritus na hriato a ujčeka Bečku poučoval, ako to oni majú v škole.

„Ja som si už v hlave rozmeral. Teraz len keby si ty mne vedel po letáč toho leva ľahkou rukou nahodiť… Na kríže ja už modličku mám. Ostatné by som od oka… Nie hračka ani pre učeného maliara, a ja som len naturalista. Ale sa ešte nezahanbím, keď chcem! Môjmu Kristu Pánu sa päť dedín na Krížnych mostoch klania už štyridsať rokov! Len pomôž, keď si žiak.“

V tej dôvere k synkovi rástol i otec Smida, a tak všetci traja pretláčali, kreslili, zväčšovali, zmenšovali na rozmery úľa, maľovali na „modličky“ z lepenky vyrezané, schnúť nechávali, zase maľovali a pili hriato s medom, že po týždni, keď už i Smidová bola zvedavá a vážila čas i peniaze, vyšiel z roboty nádherný obraz. Krása! Republikánsky znak, skoro ako na obrázku, len trocha v inej rozlohe. Po letáč do pol úľa bol lev a tie „orlice“, ako ich študent Smida poučil: jedna z Moravy, druhá zo Sliezska; nad letáč tri kopce („Tatra, Fatra, Matra“), pamätal si zo školy i starý Bečka, a na nich dvojitý kríž. Medveďa karpato-ruského dajú na iný klát; ostatné „nevyšlo“.

Pod kríž vymaľoval Bečka ešte korunu a z koruny vypína sa nielen dvojitý kríž, ale plápolá z nej i zlatá žiara nebeská, ako i z uhlov ramien krížových sálajú zlaté i strieborné lúče, podľa príkladu, ako si ho starý majster pamätal a našiel v starej svojej českej modlitebnej knižke.

Bolo to teda trochu inak, ešte dokonalejšie, ako na obrázku, čo Smida do kancelárie vrátil, aby nechýbal z inventára. Spokojní, ba šťastní boli všetci traja, a hrdá bola ešte i študentova mať, keď chlapec ukázal, čo je na tom jeho práca.

„Bože, keby žili naši… otec, mama!“ želelo sa Smidovej mŕtvych rodičov, že nemôžu vidieť svojho vnuka, ktorý nielenže sa dobre učí, ale už i maľuje.

„Len aby klát voľne uschol,“ obával sa majster, keď kládli úľ do včelína. Smida však čakal roje a už bolo prichystané „republikánovi“, ako nový úľ svorne nazvali, miesto vo vrchnom rade, uprostred včelína.

„Nech svet vidí, že som Slovák a republikán,“ hrdil sa Smida, súdny zriadenec, keď vyplácal majstra a spočítal trovy.

„Ba bude procesia na Božie telo,“ dokladá Smidová a od radosti nevie dopovedať myšlienku, čo svet na Božie telo u nich uvidí.

„Ozaj! Žena moja… Len by ten roj zatiaľ vyšiel,“ zohrieva sa i Smida ešte viac a želá si roja i procesie dvojnásobne a čím skorej.

Novému úľu podivovali sa i včelky vôkol, ba skusovali i do letáča.

„Len sa berte von, do roja, uvidíte,“ poháňal ich gazda.

Roj slúchol, vyšiel. Osadili a povymetali i uličku popred dom, ako vždy pred sviatkami a tobôž pred procesiou, ktoré bývali iba tri či štyri do roka.

Tak prešiel sviatok Božieho tela, a šla procesia i uličkou popred Smidovcov, kde v záhrade síce trochu bokom od cesty a viac do slnca stál nový úľ a celý včelín, ktorý by dnes radi otočiť všetci Smidovci viac do uličky, svetu na oči.

„Azda ho len toľký národ zbadá,“ želal si Smida, Smidovka, majster i gymnazista, každý pre svoju zásluhu, a Smida nadto ešte i pre svoj republikánsky cit.

Úľ naozaj zbadali, a hneď na procesii sa začali chvály.

„Hľaďte, ľudia boží!“ a údiv nedal dopovedať.

„Čože je toto?“

„Ach, tento sviniar!“

„Takto sa rúhať Pánu Bohu v prevelebnej sviatosti.“

„Tomu sa ti už potom musia dariť včely…“

„Ale nečudo, že je v súde, kde sa všetky hriechy schádzajú!“

„Taký republikán pohanský!“

„Pohan a publikán!“

„Socián!“

Sviniar, pohan, publikán, socián a republikán šlo z úst do úst, že to bolo badať i na nábožnej piesni, lebo sila hlasu tam pred Smidovci, ako vlna na mori, klesla, veď všetky ženy miesto spevu — reptali.

Smidovka hneď tam chcela muža brániť a vykladať, že je to erb republiky, ale šepmo nedalo sa stá ľudí utíšiť, a tak hneď tam zvalila vinu na muža a sama si nebola istá, či je na úle erb republiky a či, bože, by aj ju bol muž oklamal…? A či by to hriato bolo im zmiatlo rozumy?… Ale veď chlapec nepije. I medzi chlapmi nastala vrava. Oborili sa na Smidu, že dal velebnú sviatosť namaľovať. Vyšla z toho škriepka. Ale farár počul, pozastal, vážne sa otočil — stíchol.

Procesia prešla, služby božie sa skončili, a v dedine bolo veľké pohoršenie, ktoré sa roznieslo, ako oheň. Niektorí horlivejší katolíci by boli najradšej bežali včelín i Smidu zapáliť pre rúhanie sa Bohu.

Však predsa sa doradili inak. Žalovali ho farárovi, a aby mali hneď hlavného svedka, zachytili starého Bečku. Ten sa však na svoju starú kresťansko-katolícku dušu dušil, že velebná sviatosť v reči nebola. On iste nevie, ale Smida s chlapcom stále tvrdili pri robote, že maľujú erb Československej republiky.

„Nevravte ,Česko‘… A keď už musíte povedať to slovo, tak pomlčte, rozdeľte. Takto: ,česko-slovenskej‘,“ poučoval farár Bečku i žalobníkov.

Bečka žiadal, aby kvôli jeho cti, ktorú chce si zachrániť až do hrobu, šli korporatívne a prvý pán farár — presvedčiť sa, či je na úle erb republiky a či velebná sviatosť.

„Ja nejdem!“ vyskočil a vykríkol farár, že všetci ustrnuli a čakali, čo povie, lebo sa už triasol. „Seďte!“ a všetci si rýchle zase sadli a farár sa hneval. „Ešte nepoznáte môjho ducha?! Keby, panebože, bola velebná sviatosť!“ dvíha farár oči k nebu a spína ruky. „Ale ak je tam skutočne erb republiky? Veď včeličky sú posvätné zvieratká. Hovoríme, že umierajú, čo iba o nich a ľuďoch…“

„To je pravda,“ prisviedčajú žalobníci a všetkým, okrem Bečkovi, sa uľahčuje na duši.

„Ale, milí moji veriaci, na republikánsky erb ja pozrieť nemôžem, nesmiem. Ja toho českého leva ani vidieť! A kto ho má, alebo nosí, nemá viery katolíckej, lebo Česi sú husiti, horší od luteránov… Choďte si, ja nejdem! Ja som kresťan-katolík, ja len náš kríž svätý, ktorý nám navalili Česi, ako… ako… Židia Kristu Pánu!…“

Žalobníci povstali, a všetci si utierali oči, že nám Česi navalili kríž.

Farárovi sa nedalo takto ďalej pokračovať i skončil:

„Ale bez jednej prašivej ovce bude salaš…“

„To bude,“ utešovali sa žalobníci, a hľadiac jeden na druhého, rozchádzali sa, ale predsa ich čosi v duši miatlo. Je to ozaj velebná sviatosť, či erb republiky?

Farárom takto nečakane obrátení, len tajne chodili okolo Smidovho včelína nazerať: či je toto, či onô? Jedni vraveli, že je to predsa len akoby velebná sviatosť nad letáčom, druhí, že kdesi-čosi videli, že treba na celé hľadieť, a vtedy nevychodí… Zložili sa, tajne kúpili veľký erb republiky a zrovnali s Bečkovou maľbou. Nemohli inšie, dali Smidovcom priezvisko „Republikán“. Smida prestal byť „Jankom“, a je „Smida-Republikán“.

„Ale hriešny je i Bečka…“

„Čože on, chudák starý… A spomeňte si Krížne mosty…“

Tak skoro by bol dostal i Bečka nejaké prímeno, zachránil ho iba jeho Kristus Pán na Krížnych mostoch.

Na kolieskach

Listy, telegramy, telefóny — volajú i tisnú ma do okresu. Bratia oznamujú mojím menom zhromaždenia, čakajú ma.

„Musíš sa ukázať!“

Vzal som kufrík a poď. Veď som tak neraz prešiel Slovensko. Pravda, vtedy len kradmo a zastaviac sa iba tam, kde práve žil povedomý Slovák, ktorý sa odvážil byť členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti, alebo opovážil sa odberať niektorý časopis, kúpiť knižku. To sa chytro obišlo. Teraz, na slobodnom Slovensku, pred voľbami k tomu, voľno mi vojsť do každej dediny, mesta, do každého domu.

,Koľkože je to dedín? Koľko miest? Koľko domov?‘ Rátam si v mysli a vychodí, že volebný okres, tri župy, neobídem ani do Vianoc.

,Ukázať sa! Nuž, reku, kým podrážky vydržia, zostanem. Aspoň poznám obnovený svet slovenský. Ved som ho päť rokov nevidel, vysotený ďaleko do Ruska a na Sibír, odkiaľ často zapochyboval som, že nebude pre nás návratu.‘

Ale tajný sen sa splnil!

Vezú ma na československej železnici, lístok mi dali na slovenské slovo, stanice zmyli si maďarskú farbu i meno; slovenské a české slovo smelo, ako doma, znie na staniciach, vo vlaku, z úst cestujúcich i zamestnaných.

Nový svet! Ktože by ho nevidel, neprecítil v hĺbke srdca, kto zrovnáva predvojenné časy, keď sme za slovenské slovo vždy dávali nervy, reskírovali zrážku, neraz i pokutu. Kto už z toho samého nemá radosti a necíti oslobodenia spod klady, ten si pod Maďarmi nikdy po slovensky lístka železničného nekupoval.

Po staniciach noviny, knižky našské vyložené celkom otvorene, hrdo; ba i chlapec do okien vytŕča, do vozňov lezie a jarmočnícky vykrikuje mená časopisov. ,Keby si ty to, synku, bol zavolal osemnásteho roku na jar, boli by ťa obesili,‘ dumám si v mysli, ,a teba iste dnes mrzí, že časopisov ešte málo predáš.‘ „Sem daj, z každého čísla po jednom!“ Natešený do odchodu vlaku sčitúva, koľko mu za ne príde peňazí, československých peňazí, na ktoré hľadím, hľadím a neviem sa nadívať. Nie pre hodnotu, ale pre to československé slovo. Veď na starých maďarsko-nemeckých nebolo slovíčka nášho! Obecenstvo je akoby oživené, obrodené: každý hovorí a zná slovensky; kšeftári so svojou nemčinou alebo maďarčinou sú tichí, utiahnutí, akoby cítili, že nehodí sa to už pre tento číry slovenský kraj. Dosť bolo! — Veď svieti slnce, nový život strojí i príroda, nového ducha zbiera, hľa, i tento, tu vo vlaku národ, a vôkol celý svet slovenský. Dosť bolo potupy! Čušte kuvici! A stíchajú, lámu sa v mysli, lámu náš jazyk, ktorý dosiaľ každý zaznával.

Pozorujem besedujúcich, čítam — cesta uletí a prichodí mi vystúpiť. Zišla mi na myseľ povinnosť. Tri župy, kde začať, ako, kedyže vás prejsť?

Začneme v meste. Ale ľudia mesta, ktorí žili z ruky do úst a nikdy nepozreli na Tatry, nikdy neprežili bôľov rodenia sa národnej slobody — nedali mi hovoriť. Oni už mali svojich „ruských“ prorokov… A bol by som azda niečo nového povedal i z Ruska, na vzor ktorého chceli by zariadiť i našu republiku.

Keď nie v meste, zájdem na dediny, tam sú azda nie ešte všetci takí múdri ako v Ružomberku, a poprajú mi sluchu.

Do týždňa obišiel som iba niekoľko dedín. Strašne zastaralým spôsobom: pešky, čím zmámil som hodiny a celé poldni na cestách. Chlapci, bubeníci obecní zvolávali mi svet, a svet neprišiel. Bolo to v týždni, tak chlapi a mladý národ bol v robote, v poli. Prišli starci, babky a deti.

„Čo vám, starkí a deti, hovoriť o politike? Rád som, že vás vidím, že ste zdraví, na slnci! Opatrujte dobre deti; prídu do školy, dostanú knižky, naučia sa čítať, bude potom už v dedine knižnica, beseda, prídu im do rúk časopisy, azda pán učiteľ, azda niekto iný prichodiť bude k nim s prednáškou, porozprávajú sa, rozhľadia — a bude možno hovoriť i o politike. Ale vy, starkí a babky, sa už toho nedožijete. Budem vám teda čítať rozprávky, zapáľte si do fajočiek, posadajte si na podstenia vôkol.“ Zarazia sa nad touto rečou a niektorí sadnú, niektorí nie a chlapci nazerajú mi do knižočky. Počúvajú, potom z ničoho nič začnú pokašlávať, deti drobné sa mrštiť a babky i starci posunkami, očami, šuškaním vyrušovať ma.

„Čože sa vám nepáči? Je to veselé,“ myslím na humoresku a sám sa jej smejem.

„Ach, to sú len také taľafatky!“

„A o nás!“

„My to dávno vieme!“

„Povedzte nám, čo sme ešte nepočuli.“

„Nám tak ľahko hlavu neprekrútite. Tu už boli všelijakí páni, čo by chceli naše hlasy. Darmo nedáme!“

„Povedzte, za koho stojíte!“

„Ak ste za chudobu…“

„Na nohách som k vám prišiel.“

„Mohli ste sa doviezť.“

„Radšej by som vám bol doviezol vagón múky a voz slaniny.“

„Niečo hovoríte! To je už reč! Tak povedzte svoj program.“

Povedal som. Spomenul slobodu, slovenčinu, zeme, fabriky… Páčilo sa všetkým. Chválili do očú. Deti hľadeli, ako si starkí utierajú tu i tam oči, najmä keď som hovoril o slobode a slovenčine v časoch predvojenných a dnešných.

„Vy ste náš!“

„Za vás naše hlasy!“

A starkí a babky mi prišli ruky podávať, rukáv hladkať. Deti, chlapci vyskakovali ako barance na pažiti.

Keď som sa porúčal a zberal preč, šli za mnou na koniec dediny, podávali mi ruky, dôverne sa ma spytovali:

„A koľko vy máte koliesok?“

Málokedy bol som tak zmätený, ako na túto otázku. Prebehli mi vari všetky porekadlá o „kolieskach“ mysľou.

„Ľudia moji, prepáčte, ale ja nie som blázon!“

„Božechráň! Počuli sme vás. My chceme vedieť, koľko koliesok máte?“

„Kde?“

„Na voze.“

„Akom?“

„Nuž čo vás zvezieme do snemu…“

Vydýchol som si.

„To ja neviem, moji milí.“

„Tak akože vám budeme hlasy oddávať?“

„Po mene.“

„Po mene, po mene… My nevieme všetci čítať,“ dohovárali mi s výčitkou, ako môžem byť taký nevedomý, keď to dosiaľ každý rečník vedel, a iba ja — nie.

Zaslúžene dostal som v tejže dedine dva hlasy a do snemu sa nezviezol.

„Já již patrona mám…“

Hľadím na kalendár.

„16. máj. Sviatok. ,Hej, vtedy bolo dobre, keď bolo päť-šesť sviatkov do týždňa a každú sobotu výplata.‘“ povedajú v Tajove. „Ktoréhože predsa nechali tí socialisti?“

„Svätý Ján Nepomucký.“

„Ale to je český svätý,“ upozorňuje ma prednosta. My budeme robiť. Niekedy to mohol byť sviatok i na Slovensku, ale čo sme boli pod Maďarmi, dostali vrch kráľovskí svätí: Ištván, Imre, Lásló kiráľ… Čo máme republiku, sme my Slováci bez svätých. Ba z nášho rodu vraj ani jedného dosiaľ nebolo.

„Tak teda: Slováci vyhlasujú Čechov za bezbožných, a predsa oni svätých majú a my nie,“ omína ma rozkaz, že budeme robiť.

„Ináč bolo niekedy, pred stá rokmi, keď sme boli zajedno s Čechmi. Slávieval sa i na Slovensku Ján Hus, a keď sa ten ľuďom zunoval a roku 1729 postavili si nového patróna, Jána Nepomuckého, i my Slováci sme sa tiež bratom Čechom naň utisli.“

Koľko Slovákov bolo v Prahe na procesiách, keď pred dvesto rokmi vyhlasovali Jána Nepomuckého za svätého, neviem, ale isteže tam boli aj s hudbami, keďže sa dedom našim tak zapáčil, že si ho postavili na každý most, aby upomínal: pozor, tu je voda!

Zamýšľam sa, spomínam.

„Ba na mnohých miestach, ako napr. v Trnave, v Bratislave stojí na moste, a pod ním ani kvapky vody.“

„Chceli ho mať, nuž prosto nasklepili most a sv. Jána Nepomuckého postavili naň. To bola bratská československá láska! Kým takej nebude, budeme vždy na 15. mája robiť a Česi budú svätiť,“ skončil prednosta a vchádzal do svojej izby. „A to všetko zavinili nám Maďari a teraz ľudáci!“ a tresol zlostne dverami, lebo práve by sa mu tiež bolo hodilo na tri dni odísť do Liptova pstruhov lapať…

„Keď ľudáci nechcú, nech nesvätia, ale ja som Čechoslovák a robím si na sviatok Jána Nepomuckého historické právo, ktoré v mojom rodnom Tajove nie je ani tak dávno prerušené.“

Za môjho detstva bývala v predvečer procesia na most, kde z jednej strany stál sv. Ján Nepomucký a z druhej sv. Florián s džberíkom, z ktorého sa mu namaľovaná voda liala, lebo ho krivo držal. Chodievali sme ich prosiť, aby nás chránili pred požiarom a potopou. I chránili verne, iba sv. Florián bol — bohvie prečo — trochu zabudol na dedinu a dopustil, aby ju pred pätnástimi rokmi oheň spálil. (Ktorí nevyhoreli, tí teraz ľutujú, že majú staré domy.) Svätý Ján Nepomucký drží sa verne. Od nepamäti potopy v Tajove nebolo. A mal by sa čo i hnevať na našich dedinčanov, lebo ho po prevrate akýsi zaťatý autonomista preto, že bol sv. Ján Nepomucký Čechom, z kaplnky vystrčil do potoka, aby šiel domov. Ale sv. Ján nie, iba si pri páde rozbil nos, čoho znak dosiaľ znáša, aby učil, že Česi majú trpezlivo od Slovákov všetko zniesť v mene pokory a bratstva.

Okrem procesie s litániami k sv. Jánovi Nepomuckému (z ktorých sa však už nepamätám ani na jednu prosbu a nemám ju ani z čoho vypísať, lebo „Zlatého nebe klíče“ našiel som už iba polovičku v starootcovskom dome) ctili si naši starí Jána Nepomuckého ešte aj ináč. Tak tajovský rechtor, dobrý Slovák, pred tridsiatimi-štyridsiatimi rokmi, keď ho maďarón-farár vytískal do predčasnej penzie, že neučí dostatočne maďarsky a farár sa nemôže šplhať, každý týždeň raz, ledva dočkajúc pondelka, pustil ticho organ a tým hlasnejšie spievaval po pol omši sólo:

Boha svého vzývam,
píseň si zaspívám
k potěšení;
k radosti ctitelům
a svým neprátelúm
k zahanbení.
Ja již patróna mám,
a to jest svatý Ján
Nepomucký.

A že mu česť skrze zlých ľudí a bezbožné jazyky odňatá jest.

Bolo to „nevlastenecké“, že sa rechtor utiekal pod ochranu svätého Čecha, a nie Maďara, farár tým viac zatvrdol a učiteľ predsa len musel ísť do penzie. Nebol v tých dobách sám, čo tak pochodil.

Dávnejšie dávali i krstné mená chlapcom po sv. Jánovi Nepomuckom. Tak i posledný riečanský farár, ktorý okolo roku 1820 umrel v Podkoniciach, menoval sa Ján Nepomucký a jeho nástupca tiež tak.

Ba tiež moji dvaja ujčekovia, hoci obidvaja boli Štefanovia, ako dobrí Slováci dali si doniesť z Prahy ešte i hodiny na stenu s obrazom sv. Jána Nepomuckého na pražskom moste. Neviem, či by také teraz kto v Čechách ešte mal, ale jedny ešte štrkajú náhodou u môjho brata v Tajove. Ako chlapec vídal som ich u ujčeka v tmavom kúte vysoko pod povalou so štyrmi pondusmi a motúzkom, za ktorý, keď — na veľké prosenie — ujček potiahol, bili mi na jeden zvonček štvrte, na druhý hodiny, čo sa mi zdalo neslýchanou hudbou a zázrakom. Takých viac v tej dobe v šírom okolí nebolo, keďže hodín i tak mnoho na dedinách nebývalo, lebo starí naši držali sa v robote hodín slnečných: „Ráno svitne a večer príde sám.“ Tieto nepomucké hodiny trochu ostarli, ako ujčekovi už asi pred dvadsiatimi rokmi odbili poslednú. Štvrte nebijú, ani hodiny; už iba ukazujú, lebo olovené pondusy vystrieľali sa cez vojnu na líšky a srny. I ciferník stmavel celkom, iba biela košeľa (alba) sv. Jána pod XII. hodinou a čierny biret, fúzy a brada vyrážajú sa ešte určite, no sv. Ján už starobou naklonil hlavu a rád by už vari aj s hodinami do múzea, lebo má veľmi ťažkú službu. Stráži totižto nového gazdu, aby nebýval dlho v hostinci, od čoho už ustáva horšie ako od služby na moste, lebo na most chodia ľudia predsa len opatrnejšie ako do krčmy.

Ale vydrží i tu i na mostoch po Slovensku. Vie, že keď budeme lepšími Čechoslovákmi, aspoň takými, ako boli dedovia naši, že znova zaspievame mu k pocte aspoň 15. mája s bratmi Čechmi piesne, ktoré sú i dnes ešte po povalách a v starých modlitebných knižkách už i roztrhané, myšiam na pospas nechané, ale strašne dojemné, ako sú napríklad tie, čo som ja našiel v starootcovskom dome.

Už pred dvadsiatimi, dvadsiatimi piatimi rokmi poslal som zbierku nábožných piesní do martinského múzea; teraz znova som zduloval kúty a povaly i našiel ešte dve knižočky rozličných nábožných piesní náhodile zošitých. V jednom zväzočku mali byť štyri ku cti a chvále sv. Jána Nepomuckého, ale dve chybia celkom, tretia sa začína tretím veršom a znie i so všetkými tlačovými chybami takto:

3.
Viveden si bil ven z města,
abis život stratil z mosta
ponajprv Tě zvázali,
zvázali, do Moldavi hodili

4.
Domníval se Venceslav kral,
že Ti život tvůj odobral,
než když videl zazraki,
zazraki, jine počal misleti.

„Čtwrta“ pieseň je celá a má pätnásť veršov. Začína sa:

Ja na světe zarmutení,
odevšech sem opustění,
nemám v světe žádneho,
žádneho krome Jana svatého.
Aby za mne orodoval,
Memorial Bohu podal,
proti Utrhačům mím,
bezbožním, ukrutním, bohapraznim.

Piata pieseň je tiež celá, tá, čo tajovský rechtor spievaval v pondelok, a šiesta je vytlačená v Skalici, 1835, a má štrnásť veršov, začína sa: „Tisíckrát buď pozdravený“, ale ja uvádzam verš 6:

V tom světě se nynější čas
všecko na opak děje,
Bratr sestry nelituje,
v neštěstí se vysměje;
nechť jest známý, přitel dobrý,
nevšíma si chudého,
ten kdo s koho jen může být,
šidí jeden druhého.

Veľmi prípadný verš i po sto rokoch.

Je isté, že sa tieto a iné piesne rozliehajú v tieto dni po Čechách a Morave, ale najmä v Prahe po kostoloch i uliciach a menovite pri hrobe sv. Jána Nepomuckého na Hradčanoch a na moste nad Vltavou. Konečne možno, že ešte alebo už niekde i na slovenskom moste ozval sa čo len veršík, a tak sa nevedome-vedome nadväzuje na starú spoločnú československú kultúru, ktorá postavila i na Slovensku iste tisíce sôch a obrazov sv. Jánovi Nepomuckému a v Prahe ho uložila, ako mi stará mať zbožne rozprávala, do trojnásobnej zlatej, medenej a striebornej truhly…

Včelár

„Sto kartárov, sto rybárov, sto muzikantov, sto jágrov, sto včelárov — sto žobrákov,“ hovorieval ded Štefan, keď jeho zať, otec Lojzo, zjavne šiel, alebo tajne sa vkradol vše do včelína vyše dediny a meškal robotu, najmä v kosbe, kedy sa i včely roja.

Bývalo z toho dosť mrzutosti, ktorú nevedela premôcť a zakryť ani testiná, ani dcéra, žena Lojzova, hoci sa dosť naklamali deda, že predali už toľko a toľko funtov medu, z čoho nebola ani desiata čiastka pravdy.

„Nevidel som ja z toho ešte paklík dohánu,“ pochyboval ded, ako by bol šípil, že ho ženy klamú.

Robili totižto tak, že nachystaný hrniec medu predávali do mesta i sedem ráz a navraveli rečí o tom, ani keby kravu šli predávať, a hrniec s medom tajne doma vyložili, a keď ded zase šomral na včely, zase šli med predávať a radili sa, čo zaň zapýtať.

„Nevidel som ja z toho ešte grajciara,“ opakoval si ded zase.

Ale keď hrniec tak husto predávali, bol ded predsa len vše v neistote, či hádam neubližuje zaťovi, keď ženy toľko medu do mesta vláčia, a potom už iba pre zvyk opakúval vše „paklík“, vše „grajciar“.

„Nevidel, ale hriateho s medom si sa už dosť napil,“ sekla mu žena na obranu zaťa.

„Nemusím. Iba čo ma brucho bolelo,“ tvrdo sa lámal ded a vše nepil, že on s medom nemôže, len s cukrom. „A najradšej len čisté s korením. Ostatné je pre baby!“

„Čo je Lojzo u nás, ani na Vianoce nikdy medu nekupujeme, ako druhé domy. I deťom i kravám sa dostane, a odbavili sme už i nejeden olovrant medom, keď šichníčky hnoj vynášali…“

A starká dosekala muža-deda za sto ôs, nieby včiel, keď sa ohlásil proti zaťovi a jeho včelám.

Lenže dedko získal si pomaly podrastajúcich vnukov a tí mu dôverne vše inak povedali, čo počuli alebo videli, ako ženy, lebo držali, ľahtikári, s dedom, a nie s otcom, ktorý ich posielaval roje striehnuť vtedy, keď chlapci radšej by sa boli ihrali na pažiti, hláče chytali, alebo sa túlali za vtáčkami a ovocím po svojich i cudzích záhradách.

Zať, otec Lojzo, na dedove reči mlčal a iba toľko povedal pred ženami, že si tú pasiu vziať nedá, a ženy vynaložili celé jazyky, aby ho mohli obrániť a deda zakríknuť.

Jednak v istom nedorozumení pre včely ded i umrel a gazdom v dome na štvrť stoletia stal sa otec Lojzo, a mohol by si bol teraz už spokojne a smelo zavčeláriť. Ale porekadlo dedovo v dome žilo, a trúfal si ho povedať otcovi najstarší syn, keď ho otec nechal vše v robote, v radku, a on si „zabehol“ do včelína „kuknúť“ včeličky a v kosbe, v žatve roje chytať. Ba podudrala už teraz vše i žena, že veď tam sú chlapci, strežú, a keby čo bolo, prišli by povedať. Škoda robotu meškať. To potom i robotníci sa iba obzerajú, kedy bude večer a nerobia, ako by mali, keď je gazda preč…

„Tam je, nech si vedie,“ hodil otec hlavou na syna a „zbehol“ do včelína, čo, pravda, trvalo neraz do večera.

„Nechajže ho, nech si vyplní vôľu. Veď sa ho ten otec dosť nahamoval. Neraz mi ho bolo ľúto, že len ukradomky sa dostával do včelína… Každý chlap by mal mať takú nejakú ,nevinnú pasiu‘, nešli by do krčmy,“ opakovala testiná slová zaťove o „nevinnosti“, a bránila ho starenka až do smrti, za čo jej prvej ponúkal zať Lojzo medu, keď v lete, na jar vyrezal ozaj nejaký ten pláštik.

A keď starenka chorľavela tri roky potom na záduch, sám jej dával do všelijakých odvarkov med, a voľky-nevoľky musela mu prisviedčať, že sa jej ľahšie dýcha… až napokon nepomohol ani med a zaťova vďačnosť.

„Proti veku — nieto lieku, Lojzík môj, syn môj,“ a starenku záduch dodusil.

Umrel v nej veľký priateľ včelárstva a ešte väčšia testiná-mať, ktorá neraz na výčitky dedove povedala: „Ale veď porobíme!“ Trúfala si za dvoch a pritisla sama hrable bystrejšie k zemi, ako jej to len dovoľovali vyše sedemdesiatročné zrobené údy.

Umrel tedy nepriateľ i priateľ včelárstva Lojzovho; úlohu deda prevzali teraz žena-mať i deti väčšie-menšie, na úlohu starenky — nenašlo sa nikoho.

„Prsty z medu si oblizovať — to hej! Ale roje striehnuť — to ani jedno. Hrom do vašej materi!“ káral naoko prísne otec synkov-chlapcov, už nie tých odrastených, ale čo ešte do školy chodili, v poli málo pomohli i mohli byť od rána do večera pri včelách, keby boli vydržali.

„Ale kdeže by, keď i mať znevažuje moju nevinnú pasiu. Ale aby si vedela — začnem do krčmy chodiť,“ vypínal sa otec Lojzo, ale hrozbu nikto nebral vážne.

„Dosť som sa ťa nazakrývala, kým ňanka žili… že pánbohvie koľko osohu z tvojich včiel, a ono…“

„A či si nepredala aj na Vianoce osemnásť funtov? Há!? A ja za tri zlaté vosku. A po hrnčíčku v dedine koľko predáš, či chorým, či statku?“

Z toho ja aj poznám — štyri grajciare. To ti je nie ani na dohán, čo vo včelíne vyfajčíš…“

„Otcova si ty, Pán Boh im daj slávu večnú. Nečudo. Ale… tvoju ženskú obyčaj!“ zastrájal sa žartom i vážne otec Lojzo, „aby si vedela — med si budem zamykať a ti dokážem, že mi na dohán zarobia, a to na celý rok.“

„Ale robota sa mešká…!“

„Ja som už starý! Nech si robí, kto chce mať viac,“ narážal otec na synov, ktorí konečne vyše šesťdesiatročnému otcovi počínali už i tak voľkať v robote, lebo on inak robil, po starom, oni inak, po novom, a vše boli hádky. Lepšie, keď otec pôjde do včelína. Lenže, ako mu to neopatrne povedali, otec sa zoprel, že už zase chcú „po svojom“ lúky i s koreňom driapať, aby mach zničili, a ono i trávu vyšklbú, a to iba zle vypáli. A tiež: dosiaľ hnoj, drevo, seno, zemiaky, kapustu, repu odvláčili sami na saniach, na chrbtoch, na dvoch kolieskach — hjaj, teraz už syn, čo s otcom gazduje, stále koníka spomína. Ba už bol vyjednal starého „Liptáka“ za štyristo korún, ale otec radšej daroval závdavok. Ani otec, ani mať do smrti koňa medzi kravy a ovce do stajne nechcú a nepustia.

„Ako sme zrábali za päťdesiat rokov, tak budeme,“ rozsúdil otec. „Čože, už ťa plece, chrbát bolí!?“

Podobné novoty musel otec Lojzo vykarovať, a preto všade byť, kde synovia, aby neduli kameň proti nemu. Veď už nie kosu, ale mašinu na sečku by chceli…

A tak si štepárenie a včelárenie otec Lojzo nechával len na nedele a sviatky. A čudná vec, tak si vycvičil svoje včeličky, že sa mu rojili iba v nedeľu, vo sviatok, alebo večer, keď prišiel z poľa, našiel roj na haluzi. Koľko ich ušlo, vedel Pán Boh vševedúci. Vše mu cudzí svet prišiel povedať, že tam alebo tam roj letí, a otec Lojzo behal za ním po záhradách, preskakoval ploty a striekal vodu, hádzal zem a chytil-nechytil, prišiel domov ako bez duše, spotený, umorený. I zato sa zase mať vadila s ním, že ešte ochorie pre pľuhavstvá…

„Včeličky sú nepoškvrnené panny, a nie pľuhavstvá. Akože to hovoríš?“

Nedeľa a sviatky, od jari do jesene, boli najslávnejšie dni otca Lojza a jeho nepoškvrnených panien-včeličiek.

„Deťom“, hoci to už boli veľké deti, ktoré už mali svoje deti, stará mať pohovela, otec si práve privstal. Bolo tým menej svedkov pri zrážke s materou. Lebo taký bol starý poriadok: mať s dievčatami zostane variť — pre dvanásť-štrnásť úst treba! — ony pôjdu na litánie; synovia a vnuci so starým otcom mali by ísť do kostola. Tak býva v zime. Pravda. Ale v lete nedá to dodržať sama božia príroda, ktorá volá do svojho lona najmä mládež. Ale stará mať je prísna.

„Čože z vás bude, ked vás Bohu nevychovám,“ a vystrája všetky deti i najmenšie dva-tri ročné vnúčatá do kostola — počúvať, a väčších na kázeň. A že by chlapci, loptoši, neklamali, pri obede stará mať kontroluje. Rozložia taniere na stôl, mať začne naberať polievku, deti už ledva čakajú, na ktorom je rad sa pomodliť, aby skorej odrapotal, chlapci húlia oči, a vtom mať:

„Tak, nože mi ty, Milko, povedz, čo bolo dnes v evanjeliume.“

A vyvolanému odpadá chuť od jedla, lebo sa kdesi s vrstovníkmi za pstruhmi túlal, druhý bol na hubách, tretí na jahodách, štvrtý s flintou tajne atď. Vypomôže Janko, ktorého určila mať za kňaza a ktorý chodí do piatej latinskej, i musí katechétovi doniesť od pána farára potvrdenie, že bol v kostole.

„Ale aký príklad vidíte od otca…“

Otec Lojzo totižto už o siedmej ráno je sviatočne vyobliekaný, nakľačal, namodlil sa z hodinu, aby azda mať nemohla zapárať, potom štiavničianku do úst a tíško, ani v krpcoch, sa chystá a tratí do včelína. Mať ho dochytí jednak.

„Zlý príklad deťom, otec, otec…“

Nedopovie, aby tým viac mal o čom myslieť otec Lojzo, že či ozaj zlým príkladom slúži deťom a vnukom svojim.

Celý týždeň je v robote, nestačí. Bože, tak má rád tie včeličky a štiepky celý život, od mladosti. Či ozaj hreší, že do kostola nejde? — spytuje svoje svedomie, a láska a radosť jeho skalená je výčitkou. ,Pane Bože, veď ja nič robiť nebudem, ani búchať; je, viem, svätá nedeľa, hej; ja len jedným okom na včeličky a druhým i celým srdcom budem sa modliť.‘

A skutočne niet horlivejšieho kresťana, ako je otec Lojzo, lenže vo včelíne, od jari do jesene, každú nedeľu a sviatok, ak neprší.

Pri obede otec Lojzo vie, že časť materiných výčitiek padá i na neho. Musí sa brániť.

„Mati, keby si sa ty len raz prišla presvedčiť, čo ja robím, ak sa práve roj nesype… Ver, našla by si ma skrúšenejšie sedieť a modliť sa ako v kostole. Vieš, že tá kázeň býva všelijaká. Čo pán farár do týždňa napočúva, to nám v nedeľu hádže z kancľa na hlavu. Ale pod svätou omšou sa ja modlím, oj, modlím, ešte viac ako je v knižke.“

„Veď už som videla, že tam máš nejakú starú knižku: len či ozaj…“

„To-to-to,“ potešil sa otec, „na poličke pod hriadkou býva. Otcovská, a či je po strýcovi. Od palca sa už papier rozpadáva. Boli mi ju aj myši načali, ale som im prešiel cez rozum. Spravil som poličku na drôty. Teraz sa spúšťaj! A majú knižka a mechúr s dohánom pokoj. Začal som do kláta, ale tam mole, pľuhy…“

A bol by otec materi vykladal o moľoch a tak ďalej, o celom včelárstve svojom, ako vše z ničoho začal:

„Som ho vykúril! Počkaj, nebudeš ty jabĺčka vysúšať! Ja sa budem trápiť: sadiť, štepiť, od zajaca chrániť, a ty mi ich budeš vysúšať. Plno!“

Ten „niekto“ bol pavúk, ktorý sa vraj tajne vopchal pod kôru štepu a tam z miazgy stromu žil aj so svojimi drobnými pavúčikmi a tak štep skoro vysušil.

Otec Lojzo popri včelárstve bol i veľkým štepárom, z čoho už viac osohu poznala i mať i deti, a preto všetci i synovia i dcéry s obdivom hľadeli na otca, keď zase o „pavúkovi“ vykladal a kvôli nemu služby božie v kostole vymeškal. A ako on liečil taký strom! Ba „fľajster“ mu dával, a to v hline rozmiešaný trus, a handrou pekne obtočil a zaviazal. Takýchto „invalidov“ — štepov mal otec každý rok niekoľko a bol nesmierne rád, keď „pavúka“ prevládal a strom sa vymladil.

„Dvetisíc som ich zahlušil dnes!“ pribehol na obed spotený otec. „Ba viac! Už ma ruka bolí.“

A deti zase s údivom hľadeli na otca, že „pomohol“ zabiť včelám dvetisíc trúdov.

To, pravda, až po rojení.

Ale najviac roboty mával otec v čase rojenia. Roboty, hovorím, lebo bohchráň toho v dome, kto by bol túto „robotu“ otcovu nazval „zábavkou“, hoci všetci na to mysleli. Ale tu treba bolo skutočne mu uznať.

O Jáne, keď sa ukazovalo, že sa včielky budú rojiť, mal otec dosť roboty skutočnej. Nahobľovať dosák, nazbíjať nových klátov, ešte len aj okienka do nich a do tých tabličky pilníkom zarezávať, nebola veru ľahká robota, keďže otec Lojzo nebol ani stolárom, ani sklárom. Kláty zafarbiť a prichystať, a čo okrem toho bolo treba. Vŕbového práchna navytínať nad potokom, nasušiť a nachystať do „dymiaka“ s mechom, z ktorého sa potom už zakúrilo ani z fabrického komína včeličkám, ak otca Lojza neslúchali. A v rezerve na ten cieľ boli i dva zabité odrotované hrnce, napchaté suchým lajnom kravským.

„Človek nevie, kde sadnú (roje).“ Mať musela poobšívať sito, akže myši vyhrýzli diery, alebo obšiť novou plachtovinou, čím vážilo sitko aspoň dva kilogramy; no i vypilo ľahko dva litre potu. Ale včela ho neprepichla! Rozsušenú a opukanú striekačku pozatierať gitom a zapučiť, to tiež dalo roboty. Ale to, pane, bola striekačka! Ako špricňa na jadernice, a z bezy. Tej sa niečo bol otec navŕtal; celú jednu zimu, lebo sa mu boli — zo tri — už skoro hotové rozštiepili, čo ich vopred odrotoval.

Ráno v nedeľu vychodil otec už o siedmej do včelína. Ešte slnko bolo za horou, po tráve rosa, včelky ešte sa len budili.

„Nože sa, nože!… Kedyže si nanosíte?“ poháňal ich do roboty, vzdychol k Bohu, a prezrel kláty, ktorému sa úfať.

„Z teba by ešte mohol byť chlap. Ej, ty že sa čo nezbieraš? — Kedyže? Na Všechsvätých nevyletíš,“ a chválil kláty, do očú, i hanil. Jemu to boli akoby živé bytosti, ktoré však ten vrtoch majú, že iba ukazujú a nehovoria.

Potom prezrel modlitebnú knižku. Tam bola na poličke. S fajočkou v zuboch sadol na širokú lavicu, lebo rosa ešte, i škoda trávu dláviť okolo stromov. Však sa ukazuje, videl už dávno. Bude i jabĺčok i slivák. Hrušky — grmáne. Tie sa mu nedarili. I v maslovke — piesok. Nebude ich štepiť.

Sadol na širokú lavicu, na ktorej sa váľal od rokov starý kožuch, z ktorého si myši a sýkorky robili hniezda, že už bol cele opĺznutý, ale predsa mäkší ako doska. Pod hlavu poleno. Mohol spať alebo čítať. Veď vrchom ponad kláty i od bokov cez dosky svetla prišlo dosť. Ale otec Lojzo nemienil ešte ani čítať, a tým menej spať. Jeho trápila chvíľa. Čo budú robiť „oblačníci“? To sú v predstave slovenského ľudu akýsi zloduchovia, ktorých Pán Boh poveril robiť počasie, a tí vše robia svetu na zlosť, aby ľudia hrešili a tak do pekla prišli. Ale otec Lojzo veru nebude hrešiť. To pri včeličkách nejde. Slniečko sa ukazuje, zaťahuje, oblaky prídu, idú, ale do dvoch odpoludnia ešte môže byť i pekne. Ak nebude? Bude zajtra, pozajtre, ale bude, veď je leto. Len vetra nedaj, Bože!

Keď zazvonili, otec Lojzo odložil fajku a vzal starý „Zlatý nebe klíč“ a ešte necengali na pozdvihovanie, už sa bol pomodlil všetky modlitby i si zaspieval pieseň:

Bože, pred Tvú velebností
na kolená padáme.
Zapáli v srdcích svú milostí
oheň lásky, žádame.

Pieseň jemu veľmi milú, lebo mohol v nej uplatniť i svoj bas i diškant, že v kostole „prespieval“ i rechtora. Ak sa čas jasnil, slnko hrialo, otec Lojzo vychodil kukať na letáče a žiaril radosťou; ak sa oblačilo, vetrík podúchal, vyhľadal v starej knižke modlitbu a skrúšene čítal:

„Všemohúci večný Bože! ponížene teba prosíme, propůjč nám časy pohodlné k vydání dobré úrody zemské…

Ó, milosrdný Bože! jenž po búri činíš utíšení, a po pláči zase dáváš potešení, ráč nás k tobě volajíci milostivě uslyšeti a pohodlných časů nám nehodným služebníkum svým popríti…“

Bývalo mu neraz ľúto, že je modlitba nie dlhšia, ba dlhá, najdlhšia v celej knižke, lebo pohodlnej chvíle tak málo býva… Premodlieval sa ju znova a znova a dokladal sám o slnku a zamodlieval vietor, najväčšieho nepriateľa včelárov.

Zazvonili na poludnie, otec pobral sa na obed. Už vyzvonili všetky tri verše a otec Lojzo cestou ešte nesie klobúk v ruke. Bohvie či sa ešte modlí a či myslí na roje. „Bude, azda, bude, dá Pán Boh. Možno i dva-tri,“ odzbrojuje zbožným slovom mať.

„Aby ste sa nerozpŕchli, bude mi treba pomôcť,“ obracia sa k synom.

„Veď sa nám ty už len nasľubuješ tých rojov! Každú nedeľu dva-tri, a ono už je po Jáne, a ešte nič,“ nedaruje mu mať poznámku, predsa len nespokojná, že otec už tri nedele v kostole nebol.

„No, len mi hoď niečo na tanier — pôjdem. Aj tak sa už dnes vysypú,“ odráža otec.

Synovia voľky-nevoľky, hoci mali namierené ktorý na kolkáreň, ktorý do záhrady s dievčatami, ktorý s flintou na veverice alebo s udicou na pstruhov — aspoň jeden už musí zostať s otcom. Spravili sa na poriadky.

Roj i dva jednu nedeľu skutočne vyletel. Bola sa dívať i mať s dcérami, ba boli už i vnuci a vnučky, so sto otázkami o mede, o včeličkách a kráľovnej. Tie zase starý otec duril preč, aby ich včely nepoštípali, a len v pokojnom čase ukazoval im cez okienka med a sľuboval im ho na jeseň.

Roj sa krúžil po záhrade, ženy, deti sa rozpŕchli, a zostali iba víťaz otec a niektorý syn. Nastal zhon. Letelo sa do dediny po dve-tri čisté postelné plachty, otec striekal z veľkej síkačky ponad včely a hádal, kde sa usadia. Syn robil kúr do dymiaka i do hrncov.

Jedny sadli na halúzku, druhé na kmeň, tretie na svrčinu a kde ktoré.

To bolo ceremónií! A tých rebríkov! Kdejaký najdlhší v dome, v dedine. Halúzku otec odpílil a zniesol ako strapec hrozna a oprel pod otvorený klát na plachte. Všetky do večera vmašírovali. To bol roj! Ak vyletel roj na kmeň, ktorý škoda bolo píliť, alebo bol neprístupný, dymili im do zadusenia a včely preháňali na lepšie miesto; ak sa nehli, čo robiť? — ťahali klát na povrazoch, ako murári hrady, pod roj a čím bolo, z konára opätkami, z kmeňov krídlom i rukami schraňoval otec Lojzo roj do kláta a spúšťal na plachtu. To bol roj! — Zaslúžený! — lial sa pot z otca od roboty, zo syna od strachu a od žihadiel, že od bolesti už viac klial, ako hovoril.

Otec mu sľuboval „bolestné“ — medovca, alebo medového vína a keď syn dudral ešte, ta ho poslal preč, lebo pri včelách hrešiť — nebude požehnania. „Choď! Vojak, a bojí sa včiel…“ šomral za ním otec.

„Nech naraz pichne, keď má,“ pätil sa syn. „Budem za tri dni ako sova,“ odchádzajúc vyškrabúval žihadlá.

Podvečer doniesli ženy olovrant otcovi. Medového vína a praženice s múkou na škvárkách a s cukrom.

„Ani šestonedieľke,“ usmieval sa otec Lojzo, víno vypil, praženicu rozdal deťom — vnúčatám, keď matere i bránili, že deti už mali.

Pomaly zašlo slnce, včelky sa utíšili, povchodili do klátov.

„Toho tam a toho tam,“ hľadal otec miesta novým čeliadkam a ukladal ich tíško „ve meno Boha Otca i Syna i Ducha svätého“ do včelína.

Nebolo toho dňa šťastnejšieho človeka na svete, hoci sa upracoval horšie ako v kosbe alebo pri dreve v zime.

Tak šli roky. Niekdajšiu tajnú lásku otcovi už nikto nebránil, veď si ju vybojoval celým vekom a zaslúžil, aby sa cele zjavne a oddane mohol jej oddávať od jari do jesene, ba i v zime, hobľujúc dosky, zbíjajúc kláty, okienka a stružlikajúc trámiky. Jeden-dva kláty cez zimu predsa spravil a staré sčrvotočené zrušil, najmä ak z nich včielky vypadli, čo sa stávalo každú zimu, že totižto z dvanástich zišiel vše na šesť, zase sa driapal hore, vše i na šestnásť a zase dolu, podľa toho, aký bol rok, aké leto, aká zima. Ale udržal ich bez jedného celých päťdesiat rokov a synom nechal štrnásť čeľadí.

O Jáne ležal smrteľne vekom chorý, keď navštívili ho priatelia z mesta. Na vozíku. Radi posedeli vo včelínci raz do roka pri vínku a speve.

„Lojzko, doniesli sme pohár vína, poď do záhrady.“

„Choďte, priatelia, užite i za mňa. Ja už nevládzem,“ zodvihol sa z drevenej kanapy, keď sa vítali a mu ruky podávali.

„Ej, čo by si len nevládal. Však ťa odvezieme. Máme koč!“

„Tej jari som nebol ak dva razy. Vylihujem, ako moje včielky, ak…“ nedalo mu dohovoriť, lebo sa domýšľal, že včielky „nevylihujú“, lebo nebolo, kto by ich opatril. Synovia len tak nasilu šli a spravili, čo kázal.

„Letia, sedia,“ bola obyčajná ich odpoveď.

„Poď si ich pozrieť, či ozaj vylihujú ako ty, a či niečo robia,“ a brali otca Lojza na koč.

„Fajočku mi dajte.“

„Cigarku ti dáme.“

„Nie, fajočku. S cigarou by ma nepoznali.“

A otec Lojzo sa zviechal, zodvihol a vyložili ho na koč.

Zazrúc včelín, späl ruky k nebesám a pokročil do včelína.

Sveta, ako na dedine, do záhrady zišlo sa hodne, i na ceste postávali a hľadeli ženy, deti, že starý, chorý včelár vyšiel ešte raz do včelína.

Za chvíľu vyniesol otec Lojzo na rukách veľký plást medu, bieleho ako novopílená doska a za ním hrnul sa celý roj včiel.

„Zavri, synku, klát,“ kázal synovi a sám zodvihnúc ruky s medom, podložený tenkou doštičkou, podával med matke: „Rozdeľ, mati, deťom, všetkým deťom… Všetkým…“

Deti prihŕkli, mať delila a starým chlapom — priateľom Lojzovým padali tajné slzy do naliatych pohárikov vína, z ktorých jeden podávali tiež otcovi a ten s trasúcou rukou ho rozčrpkával a blaženým úsmevom hľadel na zástup výskajúcich detí.

O dva-tri týždne starý včelár odišiel k svätému Ambroziusovi, patrónovi včelárov, ktorý v biskupskom rúchu visel nado dvermi včelína a chránil včelín od nehody a škody.

Dosiaľ.

Ale potom, že vari nebolo, kto by ho vzýval a včielky s láskou opatroval, začali čeliadky po jednej padať, aby sa splnilo, že za včelárom hynú i včielky.

Za necelé tri roky odišla i mať k dedom, včielky osireli úplne a vymreli.

Tam si hádam povedali s dedom Štefanom a testinou celú pravdu, koľko to tých hrncov medu mohli nanosiť v nepriaznivom, drsnom kraji zvolenskom, v úzkej doline, kde slnce vychodí v lete o deviatej a o tretej už zachodí za kalváriu, aby sa viac neukázalo.

Synovia, rozídení svetom, dedičstvo si podelili i predali čiastočne. Včelín dostal sa synovi, ale — nevčelárovi. Dnes stojí ešte, ale s prázdnymi kláty, len ako smutná pamiatka otcovskej pilnosti a lásky.

Či sa kto ešte kedy pomodlí zo starej českej knižky za „propůjčení nám časů pohodlných“, a či ju zahodí kto do potoka, alebo spáli, — neviem, bože, neviem to predpovedať.

V „nefajčiarskom“

Na poludnie v pondelok, po trhu v Bystrici, sotva stačil dobehnúť strýčik z Hiadla na hlavnú stanicu. Na pleci s hombáľajúcim košom na valaške predieral sa národom, čo sa tisol od kasy, i priamo z ulice na perón.

„Pusťte ma, bisťu! Ja mám retúrku!“

Mašina už odfukovala, len sa hnúť.

Strýčik nosil židovi oštiepky. Keď predal, vošiel si zajesť studena; od údenára išiel do krčmy omáčať jazyk do deci slivovičky, a spoliehajúc sa na „retúrku“, zapálil si do zapekačky a sa zahovoril. Iba keď v krčme sveta zredlo, zbadal sa a musel bežať ulicou, páckajúc z fajky, ani tá mašina, čo sa, hľa, obzerá naň, či už vysadol. Rád, že dobehol, vovalil sa s ostatným svetom do najbližšieho vozňa, a to do oddelenia nefajčiarov. Kôš vopchal pod seba, valašku medzi kolená, na ostrie obe ruky a bradu na ne. „Fú, fú,“ duje strýčko dym svetu do tvárí.

„Strýčko, tu sa nefajčí. — Chytia vás. — Bude vás to stáť päť korún.“ Poučujú ho najbližší.

„Len sis’ sedím… Panské nosy! Teraz vari skočím hľadať druhý vagón, aby som ostal na ľade.“

„To nemusíte; ale vám poradím: fajku vopchajte do vrecka.“

„Ba! — Aby sa mi bok chytil… Veď ešte nejde,“ myslí na sprievodcu vlaku a pätí sa rozpálený strýčik, vyfúkne kúdeľ dymu a srkne si pod nohy riedku slinu, utrúc však hneď dlaňou ústa a krpcom dlážku.

Vlak sa hnul, a v tom už sprievodčí i otvára dvere, vidí dym i strýca s fajkou. Zastane pred ním, spustiac obe ruky na mašinku, ktorou preštíka kartičky.

„Víte vy čítať?“ ukazuje na tabuľku, zavesenú na okne. Spytuje sa slovensky, ale po reči poznať, že je Čech.

„A čo by nevedel!? Aj písať viem!“

„Aj počítať?“

„?“ hľadí strýčko.

„Či aj rátať?“ pomáhajú mu porozumieť otázku.

Neisto prikyvuje, vytiahne čútorku z úst a mykajúc jedným, druhým plecom, odvracia hlavu a díva sa preč, akoby mu bolo už dosť rečí.

„Tak narátajte päť korún a odložte fajku,“ rozkazuje sprievodčí.

„Ale ja, bisťubohu, nie!“

„Tak vás v Šalkovej vyložím.“

„To už radšej v Ľupči. Zo Šalkovej ešte ďaleko k nám,“ berie strýčik žartom.

„Tak skryte fajku!“

„A už keď päť korún zaplatiť, aj ma vyložiť — tak do Lučatína neskryjem. Nie ja! Bisťubohu, nie! A čo všetci Česi prídu. Za pol oštiepka mi moja chuť a tá komejdija bude stáť. Ale si vezmite aspoň dvoch, čo ma budú vykladať, lebo ak sa mi nohy spriečia…“ drží strýčka slivovička na koni.

Svet sa smeje a zasmeje sa „siláctvu“ starého strýčka i sprievodčí a ide ďalej, doložiac:

„To ste statný Slovák! Takí by ste mali byť všetci niekedy proti Maďarom, a teraz húkať si na niekoho iného, nie na mňa, služobníka štátu a poriadku.“

„Na židov, pane, na židov,“ ľúbi sa strýčkovi reč sprievodčieho, „lebo tí nám dávajú, čo chcú, za naše mozole…“

Mnohí prisvedčia a železnica pomaly hrkoce s nimi hore Hronom.

„Mali ste povedať, že neviete čítať,“ poučuje nejaký chytrý človek strýčka, ktorý dymiacu fajku už bol vložil do opaska. Rozľahlo sa mu v hlave, že päť korún a dve-tri hodiny kráčať a keď má zaplatené, predsa len vari nestojí za fajku dymu, a i tá poznámka sprievodčieho zavŕtala mu do hlavy.

„Klamať. Akože sa to svedčí na starého človeka? Nemal som sem liezť, pane. Ale keď mi bolo náhlo,“ vyhovára sa strýčik.

„Blíži sa stanička.“ Pozná po horách i že kolesá stišujú.

„Šalková!“ volá sprievodčí.

,Čo bude so mnou?‘, dumá strýčik a kosom hľadí na dvere.

Nič. Nikto ho nejde sťahovať. Železnica hne sa ďalej. ,Hádam v Ľupči…‘ myslí si a obracia sa k tomu, čo mu radil klamať, že nevie čítať.

„Kým bolo napísané ,nekuráci‘, mohol si sa vyštekať, že nerozumieš, ale huncúti Česi prešli nám močkárom cez rozum. Napísali ,nefajčiari‘, — tak akože povieš, že nevieš slovensky, keď si Slovák… a musel si rozumieť, keď nebolo ani tak, ani tak, ale ,ňem doháni‘ (maďarsky). Zákaz je zákaz. A keď prestúpiš, to je, ako keď ovca alebo krava vojde do zahájeného. A ty si nie ovca, ale človek, teda dbaj zákazu. A keď nie, daj sa poučiť za päť korún, ako ja, sprostá hlava. Ale nie, už nebudem piť. Sto ráz som sa už zapovedal, že iba doma, v ceste nikdy nie, a zase som sa nezdržal,“ žmolí strýčko opasok, kde cíti korunky, utŕžené za oštiepky, za ktoré slúži.

Vojde sprievodčí a vidí, že strýčik už nefajčí.

„Tak už nefajčíte, strýčku?“ spytuje sa žartom.

Strýčik pozrie úkosom naň a vytiahne päťkorunák.

„Tak tu máte hájovné. Ale ma neskladajte, iba v Lučatíne. Mohlo by ma to v Ľupči stáť viac, ak by som sa musel zastaviť, aby nohy posilniť… A práve teraz sa zriekam piť.“

„Tak si zapáľte,“ a sprievodčí sníma tabuľku z okna (aby ju azda prevesil do oddelenia, kde náhodou napchali sa samé ženy), a neberie peniaz.

„Nie ja! A päť korún si berte,“ podáva, ba tisne mu do ruky.

„Pobafčite si, keď vám chutná, a päť korún nechajte deťom na knižky.“

„Ja už detí (rozumie: drobných) nemám, iba vnukov,“ hodí plecom a pchá, ako ohrdený, peniaz do opaska. Keď sprievodčí popreštíka dve-tri kartičky, ide skutočne ďalej, akoby sa nič nebolo stalo. Svet sa čuduje. Je ticho, šepce. Až strýčko preruší hlasne:

„Predsa sú len tí Česi poriadni ľudia,“ a hlása strýčko až po Hiadeľ dobré meno Čechov a znáša príklady zo svojho valaského a kupeckého života: kedy si vypili četníci Česi kyslej na salaši, kedy hľadali a nič nenašli; čo, kedy a ako Čechovi v Bystrici predal, a to nielen maslo, oštiepky, ale i barance, ovce, ba i sviňu, a statočne mu zaplatili…

V Lučatíne ešte šiel podať sprievodčiemu ruku a že sa mu pekne poďakúva, a sľúbil mu, že keby ho tak raz viezol dolu do Bystrice, dal by mu oštiepok, keby ho poznal…

Pomsta

Dlhé roky zbierali na oferách i vyrubovali na duše, kým napokon pred štyridsiatimi rokmi mohli si stahovski farníci zavolať maliara a prvý raz dať vymaľovať kalváriu a obnoviť všetky sochy a kaplnky, ktoré za stáročia povstali.

Zavolali Adama Pačku, po šírom bystrickom okolí veľmi pochvalne známeho maliara, ktorý učil sa kedysi maľovať iba izby. Ale mal talent a početnú rodinu. Aby mohol talent rozviť a rodinu uživiť, v lete maľoval izby, v zime však strúhal, lepil a maľoval betlehemy, sošky svätých a svätíc božích a konečne i boží hrob do ich dedinskej kaplnky. Predával to pobožným a majetnejším kresťanom a niečo vzali i do kostolov. Lebo slovenským valachom do betlehema vedel pán Pačko vykrútiť také fúzy a také krpce im obuť a návlakmi do kolien obtočiť, ani keby si bol všetkých detvianskych bačov na „mustru“ bral, a on to robil všetko „z hlavy“. Jeho rímskych vojakov, ich okáľov jastrabích, sme sa, chlapci, báli, i keď sme zvoniť chodili, a štyria rímski vojaci od božieho hrobu tam pod vežou, i hoci poopieraní o stenu, gánili na nás a čakali na novú Veľkú noc. Na doline od Bystrice po Staré Háje premaľoval z lásky a zbožnosti dva-tri obrázky pri ceste, a keď sa to svetu zapáčilo, za peniaze dávali mu páni farári premaľúvať kríže, obnovovať obrazy v kaplnkách, ba i v kostoloch. Pán Pačko radom rokov sa vypracoval za povestného kostolného maliara a izby už ani nemaľoval, iba ak farské alebo panské, notárovi, lesnému a bohatému krčmárovi. A predsa robil lacno: „Len aby som sa so svojou štetôčkou zabávať mohol,“ hovorieval si sám. A potom už, keď sa lacno chytil na nejakú cirkevnú maľbu, sám chodil po dedine zbierať vajcia, mlieko, vraj do — farby. Známi robili si z neho žarty, že majú len kyslé mlieko. Prisadol, pojedol a, dymiac zo svojej po brade spustenej veľkej nemky, rád pobesedoval o svojom kumšte a poučoval sedliakov, že on nie je „pán majster“, ako každý čižmár, ale „pán maliar“, alebo aspoň „pán Pačko“ (keď mu sprostí inak povedať nevedia). Pritom neodvrhol ani kalištek slivovice, ako že ju rád vypije i natierač, nie by taký skutočný „maliar“. A najmä keď už síl ubýva, ako nášmu pánu Pačkoví, lebo roky letia a už mu je ťažko po rebríkoch a lešeniach driapať sa za svätými, a svet všetko by to chcel mať čím vyššie, ba „v oblakoch“, ako i nejedného svätého namaľoval už na všelijaké sklepenia a podnebia.

Nie div, šesťdesiatpäť rokov tu. Žena umrela, deti sa rozišli. Žije i varí si v dedinke Podanovej sám, pravda, iba v zime, ináče od jari do mrazov po dedinách pri svojom maliarstve. Robotu rád preťahuje a dá času vidieť a posúdiť ju všetkým ľuďom. Rád prijme radu od, kňaza, i s učiteľom naším sa zhováral odborne, lebo učiteľ bol, na pochvalu Pačkovú, premaľoval sochu sv. Jána Nepomuckého a sv. Floriána na moste, a nikto si ich nesplietol, nezamenil.

Ako som spomenul, keď Stahovčania dvanásťsto zlatých po grajciari a šestáku zložili, zavolali pána Pačku, či to bude dosť na farby. Koscovi platia šesťdesiat grajciarov na šichtu, jemu budú platiť tri šichty a stravu u učiteľa. Postavia mu i „na poriadky“ rebríky a lešenia. Chlapcov, čo mu budú farby trieť i miešať a posluhovať, tých je plná škola. Keď sa spravili, durili pána maliara nie tak pre tie tri šichty a stravu, ale že sa blížila Veľká noc, kalvária musí byť! Márne sa Pačko vyhováral, že sú ešte mrazy, fujavice, že farby neschnú, doniesli dreveného uhlia na plechu a vysúšali. Náhlil sa i Pačko sám, lebo na Starých Hájoch mal tiež ešte do Veľkej noci premaľovať opršané kríže na kalvárii, tohoto veľkého pútnického miesta.

V sobotu pred Kvetnou nedeľou náhlil domov, pod Staré Háje, ani nie cestou na Bystricu, ale chodníčkami cez hory, hoci bola pľušť, dážď so snehom a vietor.

A večer v tú sobotu, bohvie či ho kto videl, ale akiste pomaly šiel od Kremnice na Bystricu i druhý akýsi maliar neznámeho mena, ale akoby blíženec Pačkov. Nedošiel však do mesta, ale vyše vojenského skladu „na žliebku“, pri vodičke dokonal a spadol k válovu pod žliebkom do mláky a blata, rozmieseného ľudmi a napájaným statkom. Našli ho tam zaviateho snehom strážni vojaci ešte v noci, keď si boli na žliebku po vodu. Ohlásili do mesta a svetu, čo tadiaľ včas ráno šiel, povedal, že je to veru chudák pán Pačko, ktorý maľoval v Stahove.

Policajný kapitán hneď vystrojil strážmajstra mestských hajdúchov a spýtal sa ho, kto by ešte Adama Pačku poznal.

„Ktože lepšie ako pán Pavlička a Cipciar,“ hovorí strážmajster, „tí už tridsať rokov píjavajú spolu ,dva deci‘, od soboty do pondelku, keď Pačko ide na Bystricu domov.“

„Dajte zapriahnuť a že ich prosím,“ rozkázal kapitán, a v polhodine na mestskom koči vyviezli sa všetci traja „na žliebok“ poznávať Adama Pačku, a ľúto im bolo starého kamaráta veľmi.

„Od náhlej a nenadálej smrti zachovaj nás, Pane!“ vzdychli hlasne všetci traja, keď zastali nad válovom, nad mŕtvolou, zaviatou od večera prudkou snehovou fujavicou.

„On je!“

„On.“

„Pačko, Pán Boh ti daj slávu večnú!“

„Zaslúžil si ju za svoju svätú prácu.“

„Nejedna obec má pamiatku po ňom.“

„Čo si sa nám nasľuboval, že nás ženám našim vymaľuješ… Už si vymaľoval…“

„Pačko, Pačko, že ti Pán Boh nedoprial ani zabiť sa z lešenia, ale tu si sa musel zatopiť v blate a vo vode… Teraz sa už pustí farba tvojich šiat… keď ťa nemal kto oprať… Ba sám bol hrdý na ňu, na farbu!“

Vojaci odtiahli ho na briežok, prikryli šedivú bradu spadnutým klobúkom, strážmajster pozrel i do kapsy, ktorú starý Pačko vždy nosieval na boku, a našiel v nej kúsok chlebíka, škvarku slaninky, ale ináče plnú surových zemiakov.

„Že sa mu to chcelo niesť zo Stahova do Podanovej. Zemiaky,“ divili sa priatelia.

„Nech ich nevlečie, možno by sa bol dotiahol do mesta medzi nás. Veď už bol tak blízko. A žilu seknúť…“

„Hádam nechcel ublížiť, nuž prijal i tie od niektorej pobožnej stahovskej gazdinej, vďačnej, že im tak pekne maľuje.“

„Ba či mu zaplatili?“

„Nie; ak mu nikto neukradol, vo vreckách nemá ničoho,“ zistil strážmajster, a sadli si na koč, ponáhľajúc sa oznámiť, že skutočne umrel starý Adam Pačko.

„Poznali sme ho. Naozaj je on, on sám, a nikto iný.“

Kapitán hneď rozkázal mŕtvolu dať do truhly a doviezť do mesta, a priatelia, najmä Jozef Pavlička, mešťan a povestný pernikár, odkázal bratovi Pačkovmu na Staré Háje, čo sa stalo a či ho prídu pochovať do mesta, alebo či si ho dajú previezť domov. Aby prišli hneď!

Posol narobil iba žiaľu na Starých Hájoch a nevediac nič o podrobnostiach, šiel späť. Brat Pačkov sa hneď schystal do Bystrice, ale hoci mu prichodilo zabočiť, stavil sa jednako v Podanovej povedať rodine a priateľom, čo sa stalo.

Podanová. Dom bratov, Adamov. Z komína sa dymí. „Kto cudzí v bratovom dome?!“ zarazí sa. Habne na kľučku — a brat Adam vstáva od pece.

„Ty žiješ?“ objíma brat brata ako nikdy.

„Chvalabohu!“ bráni sa Adam. „Hoci čertovsky zlá cesta bola včera večer zo Stahova horami.“

„Ale ja ti idem na pohreb,“ usmieva sa mladší brat.

„Len aby som ja tebe nešiel,“ uráža sa Adam.

„Krome všetkých žartov…“

A brat rozpráva Adamovi, čo o jeho smrti vie, čo doniesol posol.

„A ktože ti to odkázal?“

„Nuž Pavlička.“

„Pohanský žart. To už, že som sa nezastavil včera v meste na ,dva deci‘ do pondelku. Plno. Je pôst, a ja mám ešte tento týždeň vymaľovať Krista Pána i dvoch lotrov u vás na kalvárii.“

„Sme ťa čakali… Nuž ja už neľutujem chôdze, idem im povedať, že planý žart vymysleli. To sa nerobí ani na fašiangy, nie by vo veľkom pôste.“

Šiel a všetko sa vyjasnilo. Neznámeho pochovali, a pán Pačko ešte dlho maľoval. Tento týždeň práve spomenuté kríže, na ne Krista a dvoch lotrov.

Kým maľoval Krista, stále myslel na sv. Písmo, krútil hlavou a šepkal si: „Ale mňa nepoznať… mňa nepoznať… ty, Jozef Pavlička… Na koryte by sme sa už mohli splaviť do Dunaja, čo sme my už spolu vína vypili, a ty že si ma nepoznal? Lotor si ty, Jozef, a ja ti to nedarujem, už len za tú zlosť, čo sa ľudom naduplikujem, že veď, hľa, žijem a chcem ešte Bohu i svetu poslúžiť svojou hlavou i rukou…“ zmárnomyseľnel starý maliar a zišla mu na um lotrovská myšlienka.

„Keď si ty mňa nepoznal, ja ťa poznám, a ja ťa trafím, čo sa ani dívať nebudem na teba!“ a starý maliar na rebríku zatiera na kríži lotra jedného i druhého, aby ich premaľoval.

„Dám ho na ľavicu! Na ľavicu ho dám. Áno, hej, ten sa porúhal Kristu Pánu, keď s ním visel a nepoznal, neuznal Spasiteľa…“

Pačko zatiera lotra na pravici Kristovej, aby ten na ľavici zatiaľ uschol a myslí: ,Dal by som ho na ľavicu, lenže som kresťan-katolík… Nemôžem ho tak zatratiť… večne; veď bol kamarát dobrý. Klobásku uvaril, po vínko poslal, keď som sa len ukázal v meste, po farby zbehol… A keď sme si zašli pod „Zelenú lipu“ k nebohému Krížikoví… To bol tiež vták dobrý… Tých fígľov a kuchárok, čo vie pospomínať, keď sme mladí boli a remeslu sa učili… Hanba na to i pomyslieť. Je pôst. Počkaj, budeš sa kajať i so mnou… Akože je to? „Pane, rozpomeň sa na mne, když prídeš do království svého…“‘

A starý Pačko z vďačnosti, že ho Boh zachránil od náhlej smrti, i aby sa po kresťansky, mierne pomstil Pavličkovi, chcel namaľovať lotrovi na pravici pol svojej tvári a pol Pavličkovej, ale veru nikto ich nerozoznal, a len keď sa po Veľkej noci v meste zišli a všetci traja ohliadači „jeho“ mŕtvoly vypili po „dva deci“ na večnú slávu neznámemu maliarovi a na dlhé zdravie Pačkovi, rozprával im Pačko, aké hriešne úmysly mal s Pavličkom, ale že „sa mu srdce pohlo… nad tebou, i nad sebou… za naše hriechy. Vieš…“

„Keby to nie, bol by si tam, na lavici, naveky.“

„Len kým by to dážď nezmyl. Dávaš málo firnajzu…“

„No, či si nie lotor, Jozef? Nech nás Pán Boh živí!“ a štrngli si na ďalšie bratstvo…

Česi priekliati…

Starká Greškovie tiež sa hnevá na Čechov. Ona chodila iba dve zimy do školy a vie sa z knižky pomodliť i sa porátať so slúžkou za mlieko, ovocie a čo sa z domu predáva. A vnúčatá, čo by jej teraz, keď má už vyše sedemdesiat rokov a z domu nemôže pre lámku a záduch, iba do kostola a na záhumnie, čo by — reku — starkej mali pomáhať, aspoň kurence, húsky dozrieť, za žíhľavou pod ploty zabehnúť, nie; ona sa musí hrbiť a deti si sedia pekne v škole, hoci je už dávno po Ďure. Čosi sa jej síce marí v mysli, že potom bolo prísnejšie, že už i ona musela chodiť za svoje deti prosiť pána učiteľa. Ale vtedy púšťali; keď bolo dieťa treba, zanieslo sa pol funta masla učiteľovi a už bolo dieťa doma od Ďura do Všechsvätých. A teraz čo by si mu dva funty poslala, nevezme, nepustí. Bol syn, bola nevesta — nie a nie. Šla starká sama a ukázala skľavené ruky i sa dusila. Ale učiteľa to nepohlo.

„Ja by vám deti pustil, ale zákon nepustí…“

„Akýže je to už zákon, že dva-tri týždne nepopustí. Len čo by sme posadili. Veď ja musím variť, keď sú mladí v poli… a nemá mi kto ani vody doniesť. Že to len tí Česi vymysleli taký zákon!“ vyhŕkla starká, keď videla, že ani ona učiteľa neuprosí, aby vnúčatá zo školy pustil.

„Česi, Česi,“ povráva si učiteľ, ktorý by tiež radšej bol od Ďura do Všechsvätých v záhrade, vo včelíne, ako v škole.

„Bodaj sa prepadli!“ kľaje Čechov i starká, ako iných počuje okolo pri všetkom kliať Čechov, farára v kázniach, syna pri daniach, suseda pri odvode, a každého temer Slováka, ktorý sa do štátnej služby a práce dostať nemôže.

„Česi! Prekliati Česi! Idete mi ho von!“ schytí starká haluz a týmito slovami vyháňa kvočku z hriadok, húsky z priesady, kde zabehli, kým ona zašla do školy k učiteľovi.

A kurence, húsky sa skutočne ľakli tohoto novotného kriku a utiekli zo záhrady… Ale starká ešte, i keď sa cez plot pretisli, kričala:

„Česi, prekliati Česi!“

Sotva sa takto na jar s hydinou potrápila, doniesli vnúčatá, Miško a Anička, novú zlú zvesť, že pán učiteľ im hovoril, že veru od septembra budú už aj siedmy rok chodiť do školy a na rok i ôsmy.

„Či by to bolo možné, deti moje?!“ zalomila proti deťom staré svoje ruky Grešková. „Veď takto sa ty, dievka moja, nevymôžeš z tej školy do vydaja. Ach, Česi, prekliati Česi! Ale ja to už ani veriť nemôžem, že by to už bolo možné na svete… Ja už radšej umriem, ako sa toho mám dožiť, aby si ty, dievka moja, celý svoj mladý vek mala v škole zmámiť. Nuž kedyže sa naučíš robiť? Čože z vás bude? Veď zleňošíte nadosmrti. Takto my vyjdeme na mizinu. Takto nás tí prekliati Česi o všetko pripravia. Len porcie navaľovať, deti osem rokov mučiť! A keď vás iba slovensky učia, akýže z vás páni budú?“ Nejasne spomína Grešková, že keď už chodili deti toľko do školy, ako teraz, že sa zhovárali aspoň s pánom farárom, s učiteľom, notárom tak, ako ona nerozumela. To už bolo niečo! Ale teraz iba slovensky, slovensky. „To nemôže byť, to ste vy zle rozumeli,“ nedopustila zlú novotu starká, a deti ju nemohli presvedčiť.

Na nedeľu počuli to však všetci rodičia z kancľa, od samého pána farára, ktorý zvolával školský výbor, aby sa poradil, ako, kde popchať deti do siedmeho ročníka, keď je škola malá a príde o dvanásť detí viac než vlani do prvej triedy.

„Vláda nariadila,“ vykladá pán farár.

„Bohdaj sa prepadla!“ dudrú chlapi, ženy i stará Grešková hneď do kázne a jedna druhej šepce: „To tí Česi, prekliati Česi…“

Na druhú nedeľu prišiel agent ľudovej strany, zahrmel na ministra, zahrmel, že vláda neuvážila, či obce, cirkvi majú dosť miesta pre toľké deti; zahrmel na vládu a Čechov tak, že sa to všetkým páčilo a celá dedina i Grešková dala sa zapísať do ľudovej strany a agenta pozvala na kyslé mlieko a dobré masielce.

„Ja už nič, nič nežiadam, len keby ste tie školy prekazili tým Čechom prekliatym!“

„Aj to máme v programe. Mnoho je škôl, a ani jedna katolícka!“ spustil veľkým hlasom ľudový agent. „Česi nám berú vieru, berú porcie, berú školy, berú, berú… Ale keď vy budete s nami: Čechov vyženieme a bude, ako si sami budete žiadať.“

Grešková s celou dušou pridala sa k agentovi, a teraz už trpezlivejšie bude čakať nový prevrat a zrušenie vlády i jej nariadenia o večnej škole, akou sa jej zdá už dnešná, nie to, bože, keby mala trvať až sedem-osem rokov.

Práce má stále plné ruky, hoci v dome vstávajú o štvrtej ráno, ale s letom pribýva i roboty. Syn, nevesta, slúžka v poli, deti v škole, na starkej je varenie, hydina, prasce, teliatko, ba ešte i mačka sa okotila a pod chvíľou pýta mlieka, a hocičo nezožerie… Drie ako Cigánka. Trápenia vyše práva, v ktorom by sa jej zišli Anička i Miško, ale — sú v škole.

„Prekliati Česi!“

Do toľkej práce a starosti nová bieda. Zamykaj všetko. Do dediny prišli Cigáni. Nasýpajú cesty, tlčú skálie vyše dediny. Žijú v kolibách, s rodinami, deťmi. Ale predsa vše, ako duch, príde bosá Cigánka a pýta:

„Dajteže, dajte, gazdinka.“

„Dajteže, dajte,“ posmieva sa jej Grešková, že nevie inak zaprosiť.

„Máme kŕdeľ detí, musíme im zaniesť do našej dediny. Stará mať im málo vyžobre…“

„No, ja nedám. Deťom dám, ale vy si zarobíte na cestách… Keď prídu deti pýtať… potom.“

„Nemôžu, prosím vás. V nedeľu sa nepatrí… Iba ak v sobotu popoludní…“

„Tak nech prídu na sobotu!“ okrikuje Grešková Cigánku. „A daj mi pokoj, mám robotu. Nestoj, choď. Ja pred tebou nebudem zamykať. Mám dosť druhej roboty!“ Kúskom chleba odpráva Cigánku…

Na sobotu prišli cigánčatá a pýtali.

Dostali, hoci boli tri.

Na druhú sobotu prišli štyri.

Dostali tiež.

Na tretiu sobotu prišiel Cigánčat celý kŕdeľ.

Vošli tri. Dostali. Druhé tri. Dostali. Tretie tri.

„Vy ste už boli. Nedám viac.“

„My sme neboli, to boli iné…“

Grešková sa neškriepi, nestačila sa im veľmi prizerať. Dáva, veď deti prišli pekne: „Pochválen Ježiš Kristus“!

„Ale dosť. To by ste vy mne za pekársku pec chleba zjedli.“

Na sobotu prišli deti cigánske zase, veď chodili naproti svojim rodičom a rodinám, ktoré robili cesty a na nedeľu sa vracali do susednej dediny.

„Pochválen Ježiš Kristus!“ a Cigánča stojí, ako v známom dome, smelo.

„Pánboh zaplať,“ a beží s kúskom chleba.

„Pochválen Ježiš Kristus!“ a druhé Cigánča stojí, vyvaľujúc bielka očú z pitvora do kuchyne na Greškovú, ktorá zavára halušky, lebo im nosia hnoj ženy.

„Teraz som ti dala!“

,Možno, že bolo toto, možno, že iné‘, myslí starká a hodí smidku chleba.

„Pánboh zaplať!“

Nové Cigánča. Ešte jedno. Ešte dve.

„Nedám! Už som vám pol chleba rozkrájala.“

„Prosím pekne…“ pýta Cigánča.

„Prosím pekne… Ale či sa vieš modliť?!“

„Ve meno Boha Otca i Syna i Ducha… Otčenáš… Zdravas…“ a Cigánča sa modlí, ani keby hrachom sypal.

Dostane okružtek chleba.

Iné Cigánča začína sa hneď v pitvore modliť.

Dostane i to.

Prídu dve-tri naraz a modlia sa.

Greškovej sa chlieb minul, a Cigánčatá sa ešte modlia. Už sa trochu i pomiešali, prišli i po druhý raz.

„Tu máte poslednú smidku. Už nedám ani kúska! Berte sa von!“

„Otče náš, ktorý si na nebesiach…“ začína malé Cigánča, a Grešková hľadí bokom, či ozaj vie i to. Veď to kedysi kdeže by Cigánka modliť sa! Len skorej „dajte, dajte“, a toto i deti znajú…

„A ktože vás naučil modliť?“

„Pán učiteľ v škole!…“

Grešková, ako zúfalá, zalomí rukami a iba vzdychá: „Ach, teda ešte i Cigánov poberú do školy. Ach, tí Česi, prekliati Česi… Nuž kdeže už potom nemá takéto naše dieťa chodiť sedem-osem rokov, keď i Cigánčatá tisnú do školy… Stará som, ale čo sa to robí na tom svete, to je už vyše mojej hlavy…“

Prehriali…

Pán Jozef Palička, mešťan a kanonier, Banská Bystrica.

Drahí rodičia! Na Štedrý večer prídem na štyri dni domov. Dostal som dovolenku. Chvalabohu!

V Lučenci 23. decembra 1924. Verný syn

Adam Palička, delostrelec.

*

Adam, októbrový regrút, bol tri-štyri razy písal, že dovolenky nedostane, lebo mu jazdenie na koni ťažko ide, a pán rotmíster sa osvedčil, že takému delostrelcovi dovolenú nedá. Preto Adam vrúcne doložil tú „bohu chválu“.

„Z kanonierskeho je rodu, a nevie sa na koni nosiť!“ búchal otec Jozef päsťou a nemohol pochopiť. „Mám šesťdesiat rokov a ešte by som rád vidieť toho koňa, na ktorom by som neobsedel, keď dva deci vína prežriem.“

„Veď už ty, pýcha kanonierska! Chlapec je slabý, tichý. Ale si vymýšľal: za kanoniera ho, keď mohol byť v kancelárii,“ žialila mať, že Adam môže ešte i z koňa spadnúť, keď je slabý a tichý…

„To nie je vojak, kto sedí v kancelárii. Kanonier! Pozri si ma, mama, na obšite,“ ukázal otec na stenu, „že sa ti ešte i teraz páčim?! A preto i žiadam, aby mi môj syn písal ,mešťan a kanonier‘. Do smrti!“

„Ale sa ti, tata, smejú, aj ujček, aj strýc, aj…“

„Smejú sa, aby zakryli svoju hanbu, že boli iba honvédi,“ odrazil starý Palička poznámku osemnásťročnej dcérky Zlatice.

*

Keď Zlatica kartu nachvat prečítala, mama pustila sa do radostného plaču a otec vybehol za listonošom podať mu cigaru a sľúbiť pohár vína.

V kuchyni nastal nový zhon, mama so Zlaticou sa objímali, že večer príde milý Adam; slúžku Anku rozháňali po meste, lebo Zlatica vytiahla hneď receptnú knižku sladkostí, aby bratovi ešte nejakých novotných cukroviniek namiesila.

Tata vkĺzol do kuchyne, do komory a v tichej radosti snímal ešte jednu klobásku do kapustnice. Keď to mama videla, rozcítila sa znova do sĺz a povedala s radostným plačom:

„Tata náš, koľkože je hodín? Choď ty tomu chlapcovi naproti.“

„Na stanicu?“

„Keby si až do Zvolena, tata drahý…“

„Tata, práve na večeru dôjdete; my vám prídeme na stanicu v ústrety.“

„Aj Anka aby prišla po kufrík,“ rozkazoval tata, uchytil zimník, palicu a bežal.

Na rínku pozrel na hodiny. Pol štvrtej. O pol piatej vo Zvolene, o pol šiestej nazad v Bystrici. Najlepšie! Ešte budem stačiť vziať u Petráňov vína. Koľkože? dumal, keď hnal rínkom k svätému Jánu (Nepomuckému), ako on, nábožný človek, nazýval dôsledne „malú stanicu“, ležiacu poblíž kaplnky.

Ulicou bol by ho chcel zastaviť i ten i onen, ale tata Palička fúkol na každého iba kúdeľ dymu z cigary, hodil napravo-naľavo rukou a s radostným krikom opakoval: „Nezdržujte ma! Idem do Zvolena! Svojmu kanonierovi oproti. Príde! O pol šiestej prídeme spolu…“

*

Starý kanonier sa vezie do Zvolena a takto premýšľa: ,Aby ja teba, synku, na veľkej stanici neprepásol, lebo tam bude tma, stisk, zhon na všetky strany, dočkám ťa ja na malej mestskej stanici. Prisadnem a o pol šiestej sme doma, len čo toho vínka vezmem. A že je chladno, mama ho musí uvariť a tak si štrngneme s naším, s naším delostreleckým kanonierom,‘ nepúšťal tata Palička starý názov a tak chytal i nový, československý. „Delostrelecký kanonier,“ šepkal si, sám sebe sa usmieval, rozkladajúc známym-neznámym, že takého má syna a beží mu oproti do Zvolena — mesta, zakrúcajúc si biele fúzy na plnej, červenej vyholenej tvári, necítiac nijako šesťdesiat rokov.

*

„Adam! Palička! Adam! Československý kanonier Palička! Delostrelecký kanonier Palička!“ vykrikoval starý kanonier na dva-tri vagóny.

Ale tam bol stisk ani na radvanskom jarmoku, krik ešte väčší, tma, ľudia skákali a vyskakovali po pamäti a vlak sa hnul, tata Palička zostal, lebo sa mu syn Adam neozval. Možno, v poslednej chvíli ho zadržali, že hádam na tom koni neobsedel… Zašiel ho žiaľ a nahneval sa na všetkých Čechov.

„Bohdaj ste ani jeden Štedrého večera nemali, ak ho môj chlapec mať nebude!… Ale keď čisto napísal ,prídem‘, už by ho len nezdržali. Iba ak sa k tomuto vlaku nedostal z Lučenca…“

Bolo treba chytro myslieť, chytro konať, lebo sa tmilo, večer sa blížil, a kdeže je Bystrica! Zabehne na veľkú stanicu a tam sa prepýta. Veď i on pozná i jeho znajú. Z malej stanice na veľkú je behom štvrť hodiny. Starý kanonier sa vypotil, lebo i na chodníku grieždilo sa blato, no a potme beží dobre iba zver, a ešte ho pristavovať chceli, čo sa mu stalo.

„Syna som stratil!“ nedomyslel ani sám, akú strašnú vec hovorí, ale v srdci skutočne cítil, ako keby mu bol ranený kdesi ďaleko vo vojne.

„Alebo ma už čaká na hlavnej.“

Vytrčí oči môj milý Adam!

Utierajúc pot z hlavy a rozopnutý na košeľu, behá starý kanonier po stanici a spytuje sa vojakov, železničiarov, hostinského a kdekoho, či nevideli delostreleckého kanoniera Adama Paličku, jeho syna, ktorý mal prísť z Lučenca na dovolenú a nedošiel.

„Keby to otca, toho poznáme,“ zalichotili mu mnohí „ale pána syna Adama sme nevideli. Možno, že i šiel, ale v tom návale vojska ktože by ich všetkých poznal, keď sú ako jeden. Najlepšie bude, keď starý pán Palička sadne na železnicu a zabehne do Lučenca presvedčiť sa, či syn skutočne dovolenku dostal a odišiel.“

Tak urobí. To bude najmúdrejšie, keď je už vo Zvolene, a Lučenec nie je na tri svety. Prv však vbehol starý kanonier ešte do kancelárie a s veľkým rozčúlením vykladal a telegrafoval domov:

„Adama som vo Zvolene čakal, ale nedošiel.“

*

Starý pán chytal sa až za srdce, keď stačil ešte na vlak do Lučenca, premáhajúc sa nádejou, že syna tam nájde, vyprosí si ho od pána kapitána čo len na tento Štedrý večer a zajtra že mu ho pošle, aby sa učil nosiť na koni.

Na telegram nepomyslel doložiť, že ide do Lučenca.

Kým v Lučenci chodil po kasárňach, u pána kapitána a zvedel, že syn Adam dostal skutočne štyri dni dovolenej a že ani v tej jazde nie je najhorší, ináče že je dobrý, tichý, poslušný chlapec — chválil ho pán kapitán — že starému pánovi i ukonaním i vďačnosťou zalievali sa oči, došiel do Zvolena hostinskému na hlavnej stanici tento telegram:

„Adam došiel, nech sa otec hneď vráti.“

Letel na nádražie hostinský, pobehal všetky čakárne a nenašiel nikde priateľa Paličku. Telegrafoval do Bystrice.

„Otca už tu niet.“

*

Mama, Zlatica a Adam prečítali telegram a potešili sa, že keď otca vo Zvolene niet, iste už bude na ceste do Bystrice. Šli behom na stanicu k sv. Jánu a len Anka, slúžka, mala znova prihrievať kapustnicu a dbať, aby koláče v rúre neprihoreli, lebo keď tata príde, budú večerať. Veď akože by to bolo, aby oni večerali a tata, chudák, pánbohvie kde sa o nich trápi. Iba stojačky brali po kúsku, aby zúrivý už hlad zadusili, lebo od rána, ako dobrí katolíci, nejedli a pripravovali štedrú večeru. Ošomrali i Adamovi preto, že tatu vo Zvolene nevyzeral, ale utiahnutý čertvie v ktorom vozni na veľkú otcovu lásku nepomyslel.

Bola už noc, pol desiatej, a tak keď vlak dojachal, roztrhli sa na troje a kričali, ako tata vo Zvolene:

„Tata! Palička! Jožko!“

A mladý delostrelec, že už bol i doma i sýty, dovolil si vykrikovať:

„Kanonier! Kanonier Palička!“

*

Starého kanoniera nikde nič. Vrátili sa domov a od žiaľu si ľahli. Ale mama nemohla zaspať od trápenia, „kde je ten starý blázon?“

„Neprezývaj, mama, lebo ty si poslala tatu. Dobre, že si od radosti sama nešla. To by si nám bola navarila kašičky…“

„Tata je už, možno, niekde vo Vlkanovej na utierni,“ vtipkuje Adam.

„Tam ani kostola nieto,“ zakrikuje ho Zlatica.

„Ježiško môj milý, čože ma tak trápiš? Veď si ty maličký a ja som ti celé srdce obetovala,“ nariekala v slzách mama a nespali, počúvajúc na každý šum na ulici, či im tatu nejaký osobitný vlak alebo voz nedoviezol. Nie.

*

Starý kanonier bežal v Lučenci na stanicu, ale vlak na Zvolen už nešiel. Preváľal sa tam v jedálni pri poháre vínka s ľuďmi, ktorí nemajúc svojej strechy a rodiny, tam smutne sedeli, popíjali, driemali. Aby im nadelil zo svojej radosti, zaplatil liter vína, rozdával cigarky a rozprával im svoju príhodu so synkom, delostreleckým kanonierom, a o jednej po polnoci mohol sa pohnúť do Zvolena.

Vo Zvolene v hostinci bolo ešte otvorené. Priateľ hostinský podal mu telegram.

„Keď je len už doma môj Adam, môj syn dobrý! Ja už dôjdem, keď nie na utiereň, aspoň na pastiersku (omšu),“ a skutočne o tretej ráno u Paličkov pod oknami bolo počuť zachrípnutým hlasom nôtiť starodávnu československú pieseň:

Čas radosti veselosti svetu nastal nyni…

Delostrelecký kanonier, syn Adam, vyskočil a ešte vo dverách sa objali, zbozkávali, na radosť sebe i „malému pacholiatku na zime“, ktorá drgľovala už i starého kanoniera.

Ženy skákali z postieľ prihrievať štedrú večeru.

Bytový agent

,Dvadsaťpäť rokov, a už si mám zaviazať svet s jednou… Tri roky som bol na vojne… ničoho neužil. A toto už zase tri roky, čo som zaťažený ako mula u guľometčíkov…‘

Takýmito dumami vyrušuje sa posledné tri mesiace poručík Lajko Černý i v spoločnosti veselých druhov „pod viechou“, i v kaviarni, kde Cigáni hrávajú i tú:

… keď jednu opustím, desať ich mám!

A sediac celý opadnutý, s ovesenou hlavou, s opustenými dlhými rukami na tenkom bruchu, trhne sebou, prebudí sa iba, keď doň „zaryjú“, dlbnú. Trie si dvoma prstami zholené fúzy od nosa po ústa, odráža podozrenie, pričom však červenie mu bledá tvár i uši. Spoločnosti často prichodí, akoby iné hovoril a iné myslel. Osamote hľadí oknom od stolíka na živú ulicu hlavného mesta, a vlastne nevidí. Krásny živý ženský svet prechádza sa po korze, a Lajkovi akoby šli iba tiene po biografickom plátne. I ten mladý ženský svet, vymaľovaný v rozličných humoristických časopisoch, ktoré prehŕňa v myšlienkach, pripadá mu, akoby čítal — politiku, o ktorú sa jakživ nestaral. Proste: nerozumie, nevníma; ani obrázky „holušiek“ ho nevzrušujú.

Čo je s ním?

Vyšívaný slovenský kožuštek, oravská čiapka s čertovými rožkami stavajú sa mu pred oči… Z ulice, z obrázkov hľadí naň vážna, pobledlá, ustrašená tvár slečny Anči, ktorej ústa mlčia, ale úprimné oči vyčítajú… hoci je na tisíc kilometrov od neho. Však vždy nebola.

Pred troma rokmi preložili Lajka, ešte poručíka, do Bratislavy. Bytov nebolo. V službe v kasárni, mimo služby býval a spával čertvie kde všade. Spočiatku i v hoteli v spoločnej izbe s dvoma dôstojníkmi, staršími, ženatými, rozdelenými v čas rodinných návštev posteľnými plachtami — záclonami, ako u chudobného holiča. Teda, rozumie sa, že Lajko zo šetrnosti nechodil vtedy na sprelámaný diván, ale prežíval svoj voľný čas v kaviarni s kamarátmi a po kanapách u jedného, u druhého priateľa, vše každý týždeň a vše i každú noc inde a najviac v kasárni, kde konečne otvoria kedykoľvek. Pomáhal si i tak, že hodne času rozmárnil „pod viechou“, vo vinárni, v parku, na korze a ulici vôbec. A ľahko bolo sa mu spoznať s úradníčkami, pisárkami, ktoré tiež bytov nemali, alebo tri-štyri v jednej izbe sa museli zniesť a zo zdvorilosti podobne dve-tri museli na ulicu, keď jedna mala návštevu. Kaviareň, ulica, park, divadlo a zase kaviareň, a tak, chcej-nechcej, zaväzovali sa nové známosti.

V takej bytovej núdzi, čisto z tej družby, aby sa mohli požalovať, že ani jeden, ani druhý nemá svojho bytu, priľnuli k sebe Lajko a Anča, banková úradníčka, dvadsaťročná deva, jedna z prvých absolventiek nových slovenských škôl. Zvyk stretať sa a z bytovej núdze robiť si vtipy, stal sa im každodennou potrebou a zábavou. Veď sú sami, opustení a bez bytu. Užijú aspoň ulice, parku, kaviarne, biografu, vychádzky za mesto. Dievča milé, Lajko vďačný, zaľúbili sa oddane. Mohli by sa i zobrať, ale — niet bytu. Ony bývajú štyri spolu, on je so svojím divánom len akoby na milosti u dvoch kolegov, nijak nevymyslíš, ako z týchto dvoch izieb uvoľniť jednu manželom tak, aby ostatní, či slobodní, či ženatí, zostali bez úhony.

Ale veď Lajko s Ančou bavia sa i tak, ako chcú, nuž tým sladšie čakanie, Lajko svadbu nenáhli. Sľúbili si, že sa vezmú, keď sa nájde predbežne aspoň jedna izbička s kuchynkou bez odstupného, lebo peňazí nemajú. Veď pri všetkej šetrnosti strovia i jeho i jej plácu, a to i bez bálov a toaliet zbytočných, drahých.

Lenže Anči známosť poškodila. Opozdievala sa do úradu, podriemkavala, v úrade roztržitou bývala.

,Prečo?‘ háda sekretár.

Bratislava je veľké mesto, ale s tajnou láskou sa neskryješ ani v Amerike.

„A je to vážna známosť?“ spýtal sa slečny Anči otcovsky direktor.

Anča mala odpovedať, že „vážna“, hoci je Lajko poručík, vojak; že len čo byt nájdu, aby bol pán direktor milostivý pre tých päť minút a jednu-dve chyby v korešpondencii. Anča, chcejúc byť veľkomestskou slečnou, zaprela Lajka a povedala, že to len taká známosť nevážna, z divadla, z koncertu a prednášok… Direktorovi však doniesli, že Anču vlastne vídajú v kaviarni, vo vinárni, v biografe, v parku, na ulici a menej, kde ona hovorí… Dal Anči otcovské naučenie. Prísny tajomník po čase zase oznámil direktorovi, že slečna Anča chybne korešponduje, že istú firmu proti naznačenej úprave dva razy uznala za stotisícovú splátku, že pozde chodí do úradu a potom už náhli, rada odbehne a často privátne telefonuje — s mužskými hlasmi, ako to počuť z telefónu.

„Dva razy uznala za stotisícovú splátku!“ direktor sa zhrozil a s náležitou školou, v ktorej bolo i slovo „prepustenie“, preložil Anču do filiálky užhorodskej.

Anča si poplakala, ale keď Lajo sľúbil, že sa tiež dá ta preložiť, bolo dobre, šla.

Či žiadal preloženie, či nie, to neviem, ale je stále v Bratislave, skoro slobodný ako vtáčik už dva roky. Užíva mládeneckej slobody a nahrádza vo vojne stratené tri roky. Raz polročne na dovolenej sa schodia, a Lajo Anči sľubuje manželstvo, len by tá bytová núdza popustila. Inak žije si v nových známostiach, verný síce sľubu, ale tie tri roky na vojne, tie nemôže dohoniť, nahradiť si všetku sladkosť, čo mu ušla na frontoch. A že bytová núdza ešte trvá, ľahko sa zoznamuje s dievčatami, so spoločnosťou, vysúdenou na ulicu, park, kaviareň, viechu, a nezmohol sa na izbu, iba že býva s kolegom v jednej izbe, i to na kanape a zo šetrnosti jeden k druhému často v kasárni.

Anču Užhorod už dávno omrzel. Píše, že tí sekretári sú všade rovnakí grobiani, a že rada by už variť, starať sa o domácnosť, o Lajka, v tom že vidí svoje povolanie. Že iste mu je už zle od stravy vojenskej, hostinskej. Ústav znížil platy, Lajo však postúpil a pri jej šetrnosti a kuchárskom umení, čo ju ešte mama učila, budú sa mať dobre, len ten byt aby hľadal, hľadal, hľadal…

Lajo posiela jej všetky výstrižky, čo číta o bytových núdzach z celej republiky, o zbojníkoch, keťasoch bytových, odstupnom… len aby predĺžil svoj mládenecký život. Veď nemá ešte dvadsaťpäť rokov a tri roky bol na vojne. A kamaráti sú takí milí, vtipní, najmä starší páni, čo bez rodín tiež musia s mládežou krátiť si čas tu i tam, pri vínku, pivci, vo veselých spoločnostiach.

Anči, pravda, píše, že stojí jej v slove, čo by dokiaľ mali na byt čakať.

„Hej, tebe je ľahko čakať, keď ti je len dvadsaťpäť, ale mne už bude dvadsaťtri, budem stará… Tak dokiaľ, dokiaľ čakať?…“

A slečna Anča začala hľadať byt z Užhorodu v Bratislave sama.

Teraz v jeseni si vzala dovolenú a prišla do Bratislavy presvedčiť sa o láske Lajovej…

„Som muž a dôstojník, slovo držím, len by sa byt našiel.“

Pod tým sľubom strávili spolu krásne tri dni, direktorovi a zlostnému sekretárovi sa ani neukázali. Lajo Anču vodil po predmestských uliciach, kde stavajú, a v meste, ako si Anča žiadala a v novinách našla, po bytových kanceláriách.

Konečne Lajo Anču vyprevadil na stanicu, posadil do vozňa a čakali odchod vlaku.

„Kedy, Lajko drahý, kedy?“ spytuje sa Anča, hľadiac mu do očú tak mäkko ako dieťa.

„Len čo byt nájdem, milá Anča,“ i Lajo tak úprimne hľadí, že Anča, i keď sa vlak pohol a zostala sama, prvé čo pomyslela, bolo: ,Ľúbi ma, ľúbi.‘

Pomyslela, ako ochotne vodil ju po novostavbách, keď i bez výsledku, i po agentoch. A celé tri dni nepohol sa od nej z hotela. Nechodí vraj nikam, iba do divadla na vážne činohry. ,Vojenská služba je pekná, ale ťažká. No, až bude plukovníkom… to bude byt! Inakší, ako teraz hľadáme,‘ uvažuje Anča. Vytiahla notes a hľadela na agentúrske adresy, že im ešte sama napíše, aby, ak čo nájdu, i jej oznámili. Veď nebude toho Laja už toľko trápiť; čo aký kútik bude dobrý. Veď Lajko tak vážne zmýšľa. Všetky tri večery šiel o polnoci spať. V sladkej dume vezie sa Anča do Užhorodu.

Lajovi zišlo sa po tie tri noci vyspať, lebo, ako i Anča zbadala, od tej služby v daždi, v blate je bledý, chudý. I tie veľké dobré oči má podbehnuté…

Tri dni stačil si Lajo oddýchnuť, a potom na rodinný byt a agentov zase „predbežne“ nepomyslel. Anča ho videla, bude trpezlivejšie čakať na sľub, ktorý splní, ale tak… tak, až mu bude okolo tridsať. Ak by sa Anča dotiaľ vydala, no boh s ňou, poželá jej všetkého šťastia, lásky a pohodlia. Nech užije, čo svet dáva.

A pošiel medzi starých kamarátov, ktorí si ho doberali, ale ľahko ho prijali zase do kruhu. Lajo adresy agentov, všelijaké reklamy vyhodil z vrecka, aby mu nič nepripomínali.

Anča poslala tri pozdravy z cesty, jeden z Užhorodu a potom dlhší čas nepísala. Azda sa na ceste obznámila s nejakým príjemným človekom, možno dôstojníkom… ,Ale ona nie je taká, ako ja…‘ doznal si Lajo. ,Dobré dievča. Seriózne chápe úlohu ženy, kuchárky a tak ďalej… Ako vypočítala, že z mojich tisíc päťsto korún lepšie vyjdeme dvaja, než ja sám. Poznať, že je v banke. Ale nepíše. Či by sa bola na niečo nahnevala v duši, či by jej nejaký kamarát niečo… Ale veď som ju ani neukázal nikomu.‘

Na desiaty deň dostal Lajo od Anči list, z ktorého vynímam: „…Dostala som už tri nabídky, ale si nemysli, že k sňatku. Oj, to nie, môj drahý! Okrem Teba nikto mi tej nabídky nespraví! Ale som dostala nabídky na náš rodinný byt. Iď hneď pozrieť a presvedčiť sa: Štefánikova ulica číslo 23, Palackého sady 21, Nový svet 526. Už by som Ti tak rada halušiek s bryndzou navariť, takých, akých v nijakom bratislavskom hostinci nedostaneš! Takých, čo Ti budú chutiť, ako keď Ti pucer Mišo navaril za frontom, keď ste utekali z Ruska a dva týždne zelenú ďatelinu a surovú kapustu jedli… ako si mi rozprával. Hrozné, Lajko drahý, keď si na to pomyslím, čo si Ty, chudáčik, vystál na vojne. Ale ja Ti všetko nahradím, zabudneš i tie hrozné tri roky… Len tie byty choď hneď a hneď pozrieť, a čo budú len ako škatuľky, najmi. Ja podľa toho napíšem rodičom… Ba už im píšem…“

Dosiaľ ani jej, ani jeho rodičia o ničom nevedeli. Ich láska bola ich tajnosť.

,Moji rodičia sú poctiví… Iste i jej rodičia…‘ ,Nasľuboval si, synak, dodrž slovo, ber. Tráp sa.‘ To mám isté, že mi tak povedia. Veď áno, ale až by som bol aspoň kapitánom, štábnym… Akýže to vojak! Taký mladý, a už ženatý, a ak budeme mať deti jeden rok, druhý, tretí…‘ Vedie samomluvu Lajko, ale list sa nedá odkladať. Ide pozrieť aspoň jeden ten byt.

Chvalabohu! „Novostavba — mokrý!“

Tak to Anči napísal a vytiahol dva týždne mládeneckého života.

„Choď pozrieť druhý!“ znie rozkaz z Užhorodu. Hospodine! „Starý dom — byt tmavý!“

Vytiahol dva týždne ďalšie.

„Tretí!“ hučí z Užhorodu.

Panebože! „Suchý i vidný, ale pre nás — drahý.“

O dva týždne dostal novú ulicu, nové číslo od Anči a súrne pokyny, aby nepremeškal.

Bol by šiel podplatiť agenta, ale čerthovie, ktorý je taký ochotný, a je ich plné mesto. Šiel pozrieť byt.

Zaspievalo vtáča na kosodrevine;
čo komu súdené, veru ho neminie…

hvízdal si pod nos Lajo, zastavil sa pred bytom a, chytiac nádobu múdrosti do dlaní, pritláča si sluchy, čo si počať.

„I suchý, i vidný, i cena primeraná.“

Sedí zlomený v kaviarni, nevidí, nečuje, iba tupo myslí: ,Bože, čo si počať, aby som sa v dvadsiatom piatom roku veku svojho… Veď je umrieť žiaľ v tom veku, nie sa oženiť. Veď ja čestne chcem splniť slovo, ale tak… okolo tridsiateho…‘

Tri byty, čo našla Anča, zmaril. Čo bude s tým štvrtým?

Myslím, že nadporučík Lajko je už v slepej uličke…

Betlehem

Dávno to bolo… alebo len tento týždeň. Očami duše svojej rozhŕňaš záclonu času a vidíš ako pred polstoročím…

Do mesta šla dnes stará mať, a Zuza s najatými mládencami, Mišom a Ondrom, na dvoje saniach do lesa po drevo. Doma zostal starý otec a šesťročný vnuk Janko. Je sanica, mrzne, až sa inovať iskrí v rannom slnci a vrabci a sýkorky i ďatlík tisnú sa až do kurína nad chlievcom na svinské zemiaky, z ktorých sliepky povyberali tlč a otruby a teraz nejdú sa ani prejsť po bielej záhrade, ale sťahujú hlavy medzi krídla a nedbajú ani, že z ich žrádla, čo im starý otec hodil, keď bravcov kŕmil, požívajú sa tí drobní speváci „Činčarara!“, „Čip, čip!“, „Ťuk, ťuk, ťuk!“

„Ale sa mi z izby ani nehni,“ nakladá starý otec vnukovi Jankovi, „lebo nás stará mať oboch vyčepčí, ak budeš kašľať, že sme vymysleli…“

Starec štopne si do fajky a ide do záhrady pod cieňu. Píli, strúha na „koni“ oberučným nožom a Janko, vopchatý do okna, vidí z toho niečo a kombinuje, ako len bude z toho — betlehem. Bojac sa, že starý otec spraví všetko na dvorku, pod cieňou, klope na okno a volá:

„Starý otec, či vás neoziaba? Poďte dnu robiť.“

A starý otec skutočne ide. Vnesie „koňa“ do izby, pílku, nôž, kladivko, nebožiec, šúch, tesársky „pľajbajs“ — tuhu, dosky, laty, a sporák je stolom: i stojí blízo okna a že sa v ňom ráno kúrilo, je ešte teplý a rýchle na ňom schnú dosky, laty a potom farba i cesto, ktorým bude starý otec lepiť…

Dosku rozmeria, tuhou naznačí a vŕta dierky i diery; Janko drží, vyfukuje z dierok rez, starý otec pritláča oboma rukami okuliare, aby videl a neprevŕtal dosku skrz.

„Načo to bude?“ piští zvedavosťou duša chlapcova.

„Počkaj, uvidíš…“

„Ale ja by som to už chcel vedieť, starý otecko,“ modliká Janko.

„To bude na tom stáť maštaľka a túrne.“

Túrne! Bože, i na kostole v dedine je túrňa, ale len jedna, a ani na tú Janko ešte nesmie, lebo že ho zmlátia, ak spadne, sľubujú mu; a tu — dve túrne, a tie budú jeho…

Starý otec napíli latiek, strúha ich na „koníku“ a vtĺka do dier; hľadí, primeriava šúchom, cez okuliare i bez nich, a z múdrej hlavy starého otca vychodí, čo vyjsť malo — zruby, väzba kostola i veží.

Starý otec vyjde a dlho prehadzuje polená pod strechou, čo Janko čuje, ale nevidí; až konečne vnesie okrúhle a „javorové“ vraj poleno i reže malé klátiky; dva z nich i ostruhuje, ostruhuje… až sa ukáže, že to budú báne, no celkom ako na ich kostole.

„A krížik kde bude? A zvony?“

„Všetko bude, synku môj,“ zdržanlivo, len ako práca speje, prisviedča na sto otázok starý otec. „Len by stará mať prišla z mesta,“ dáva tušiť chlapcovi nové veci.

„A čo donesú?“

„Hm. Sa nahľadíš…“

Chlapec beží k oknu od cesty, vybehne von po chvíli, že „na potrebu“, a ono — vyzerať starú mať.

Kým starý otec tesárskym červeným kyndrusom zafarbí podstament — dosku, báne a spraví krížiky na ne — tu je stará mať.

„Čo sme my spravili!“ — kričí chlapec starej materi do dvier, a nedal by sa jej ani zložiť, aby skorej videla — túrne!

Stará mať vedela, čo sa chystá, preto šla do mesta. Robí drahotu a stavia sa chladnou, tajomnou.

„A vy ste ešte nič nepostavili na obed, ani oheň nekladiete… Čože budeme jesť?“

Skladá sa stará mať a chlapec, ktorý vždy čakával mastný rožok z mesta, teraz si má oči vyočiť a odhŕňa obrus z koša, či by niečo nezbadal, o čom stará mať hovorí, že bola až v dvoch sklepoch, kým nakúpila, čo jej starý otec naložil a čo konečne vykladá.

Nie, oči Jankove neveria, čo vidia, lebo berie všetko poznovu do rúk a kuká, prezerá, smejúc sa i plačúc radosťou. Ale vážna a ustatá stará mať ich odoženie od sporáka, že treba variť, prídu aj tí s drevom. Janko zbiera jej triesky a chcel by posluhovať, ale i rozkrúcať papiere, z ktorých kukajú nové, nevídané veci. Ešte len i farbičky v škatuľke!

Starý otec odnesie sa zo sporáka na stôl; stará mať mu dá múky do mištičky, narobí cesta a začne maľovaným papierom obliepať maštaľku i túrne. Strechu žltým — to vraj bude slama; steny červeným — to vraj bude hlina; túrne zeleným — to múry… Prijíma všetko s obdivom fantázia chlapcova, a keď starý otec roztvorí knižočku pozlátky a káže Jankovi nefúknuť, to zapchá si rukou i nos, zatají sa v ňom i dych a chodí na prstoch, hroziac i starej materi prštekom, aby ticho chodila okolo sporáka.

„Stará mama,“ a chlapec zapcháva jej ústa, keď sa priblížila a kukla, čo to už robia.

A to starý otec nožom krája tenučkú pozlátku! Jankovi káže prstom dobre posliniť všetky krížiky a on nožom podberá pásky pozlátky a trasúcou starou rukou prikladá ich na naslinené už krížiky.

„Tá stála šesť grajciarov. Aby vám jej dosť bolo!“ nakazuje stará mať.

„Dosť, aj zvýši,“ odpovedá starý otec stranou a Janko sa poteší, že bude mať „zlato“, čo dosiaľ nevidel iba v kostole na oltári. Všetci chlapci budú mu závidieť, keď im ho ukáže. Budú si pýtať. Či dá, či nedá? — myslí a vychodí mu, že ak dá, tak len po kúštičku, lebo to stálo šesť grajciarov, peniaz preň veľký, čo nemôže dať iba jeho starý otec a stará mama, lebo oni majú štyri kravy, a inde len jednu-dve.

Betlehem bol by hotový, len ešte jasle, Ježiška, vola a oslíka, aby Ježiškovi zima nebolo a valachov, ovce i Dunča. Skúša starý otec i stará mať od sporáka, čo si zapamätal z rozprávok predvianočných, a tak Janko zháňa po detskom rozume a skladá meno k menu, a keď si spomenul na meno panenky Márie, na starú mamu, svätú Annu si nemohol. To mu odpustila stará mať, ale Janko nijak nemôže prísť ani na meno pestúna. Na stene, na obrázku mu ho ukážu, píli práve dosku, — nie, nič nepomáha.

„No, no — papľuch. Pôjde do školy, a nebude nič vedieť,“ zahanbuje Janka stará mať. „Teraz odložte a poďte obedovať. Ale keď bude všetko, sa ťa vyspytujem, či budeš vedieť, čo je čo.“

„Budem! Zuza ma naučí,“ stavia sa chlapec.

„A keď nevieš meno svätého pestúna…“

„Ja viem, len mi nemôže na rozum zísť,“ narieka chlapec a nemôže ani jesť.

„No, spomeň si, ako sa volá strýc,“ pomáha starý otec.

„Jano!“ vykríkne chlapec.

„Nie ten, ale bačovkin.“

„Jozef!“ vie už istotne chlapec, že sa pestún Ježiška volal Jozef.

„Už to nezabudnem,“ ubezpečuje starú mať, „vždy si pomyslím na strýca bačovkinho,“ a nedá sa mu ani dojesť, pomáha zbierať starému otcovi riad tesársky a sebe napchať vrecká ostrižkami farbistých papierov, ale hlavne iskrami pozlátky, ktorá sa mu roztiera pod prstami. Predsa niečo z nej zachytí. Hľadí oknom na ulicu a vykrikuje všetkým chlapcom čo prejdú popod okno:

„Ja mám betlehem! Mne spravili starý otec betlehem!“

„Ukáž!“ volajú mu chlapci z ulice a prídu sa dívať oknom a čo smelší i do izby.

„A valachov aj ovce mi namaľujú Mišo a Ondro od Horných, čo chodia k našej Zuze!“ pýši sa chlapec, že taký mládenci, čo boli aj „betlehemci“, chodia za ich Zuzou a budú mu maľovať, keď dovezú drevo. Opakuje, čo napočúval a ako mu to starý otec sľúbil.

A skutočne večierkami potom celý týždeň prichodili obidvaja a maľovali, vystrihovali. Starý otec spravil ešte jasličky, mládenci zdokonalili túrne, to jest ľahkou rukou vyrezali do „zelených múrov“ okná, do jednej vežičky pripravili zvonček z jahniatka, ohradili celý betlehem krajom dosky modrým maľovaným plôtkom, doniesli suchého machu a stavali doň a do maštaľky celý posvätný salaš, pospiechajúci k Ježiškovi, tak, ako figúrky stačili maľovať a priliepať na podnôžky. Tu bača z hrudou syra, tam valach s ovcou na pleciach, valáša s barancom na rukách, bačovka s košom jabĺk a orechov, valaška — maslo na rukách v košíku, iný valach nesie za ľagvicu žinčice, deva hrdličky a za nimi plno poskakujúcich beličiek, okaniek, kornutok, jahniatok, kôz, kozleniec, oslice, kravy, Dunčo, Zahraj, Dolesa.

Medzi ovcami ešte valasi a honelníci. Jeden gajduje — du-du-du, druhý na píšťalke preberá — ti-ti-ti, tretí fujaruje:

Ďuro, fujaru!
Veď ty vieš, ktorú.
Čo tvoj otec na nej hrával,
keď žinčicu odváraval.
Preberaj prsty,
Ježiška ucti.

Do jasieľ Ježiška; nad ne mamu jeho a starého pestúna, ktorému toť nemohol prísť Janko na meno, i troch čierno-zlatých murínov-kráľov od východu s darmi a na maštaľný krížik postavili veľkého anjela na jednu nohu, akoby len v letku zachyteného.

V tých dňoch, pri tej milej robote mládenci učili Janka veršíky, pesničky o tom všetkom, čo robili.

O bačovi naučili ho spievať:

Vivat, bača, vivat v lete,
ako ruža kvitne v lete.

O Kubovi:

Sedí Kubo za bukom,
číta ovce klobúkom.
Tuto jedna, tuto dve,
a tá tretia bude mne.

Stachovi že ani čert nechybí, len mu každý závidí.

Fedor že je svižný paholík, čo vyskočí na kolík. Na žinčičke nežije, len si vínka popije.

O Kubovi ešte i druhý:

Dobre bolo Kubovi, Kubovi, pokým bol mladý.
Preskakoval pníčky, pníčky aj klady.
Len to zle urobil, že sa neoženil
tento pes starý, pokým bol mladý.

Mládenci ukázali chlapcovi i odzemok pri speve týchto a iných piesní a starý otec musel spraviť ešte plieškami vybíjanú a štrkotavú palicu. Valašku vraj, až keď bude starší, keď sa naučí odzemok. Teraz by mohol ešte spadnúť a sa porezať. Janko pristal a spytoval, učil sa, čo budú všetci hovoriť, keď pôjdu oferovať Ježiškovi veci, ktoré nesú.

Bača povie:

Ja ti nesiem syra, mliečka,
by zohriali tvoje líčka.
Pred tebou padám,
dar svoj ti skladám.

Fedor:

Ja ti oferujem za čiapku slivák,
aby si nepovedal, že som všivák.

Stacho:

Ja ti oferujem takú klobásu,
čo ťa trikrát ňou opášu.
Sebe hryz!

Kubo:

A ja, môj Ježiško, ako ľudia vravia,
keď ničoho nemám, vinšujem ti zdravia!

Aby mládenci hnevali Zuzku, naučia chlapca, keď sa spýtal, čo budú deti hovoriť, nuž vraj Zuzka bude:

A ja malá častitujem,
každú noc sa zasikujem.

A Janko:

A ja, bratku, tiež som taký,
každé ráno žmýkam gaty.

Chlapec pochytí, ale ráno zastarejú sa do toho starí rodičia, a mládenci sú zahanbení.

Na Štedrý deň stará mať so Zuzou piekli koláče. Janko vylizoval misky, starý otec šiel odťať stromček. Zavešali ho jabĺčkami, pozlátenými orechmi a medovníkmi a podeň na kasňu postavili betlehem. Iba keby už skorej bol večer, aby sa mohli zapáliť v betleheme sviečky a zazvoniť…

Stmievalo sa. Janko duril starú mať i Zuzu, aby už prikrývali stôl v hornej izbe, ktorú starý otec už tri dni vykuroval bukovými pňami a hrčami, zatierajúc lekvárom zelené popukané kachle. V hornej izbe páchlo dymom, voňali koláče a bolo už teplo ani pod perinou.

Kým sadli k večeri, poďakovať Bohu za všetky dary do roka, Janko so Zuzkou zapálili sviečočky na stromku a v betleheme; chlapec vzal za ruku starého otca i starú matku a ťahal ich k betlehemu. Pustil ruky, tri razy za nitku zazvonil, a starí rodičia, majúc slzy v očiach nad detskou radosťou, šlabikovali nápis, ktorý držal v rukách anjel na maštaľnom krížiku:

Sláva na výsosti Bohu!



[1] Tu odpočíva Jozef Baďurko. Žil 1836 — 1912.

[2] Modely.




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.