ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Keď Tajovský uverejnil r. 1928 „druhé rozmnožené vydanie“ „Rozprávok z Ruska“ a zaradil ich do Spisov, začal tým Spisy i prózy, napísané po návrate do vlasti. Tajovský neostal nečinný. Okrem svojej namáhavej funkcie v Kancelárii čs. légií, v Umiesťovacom referáte, fakticky nevystupoval na oficiálnych fórach, žil skromne a venoval sa literárnej tvorbe. V r. 1920 zúčastnil sa pomerne neúspešne i volebnej agitácie za jednu z vládnych strán, nebol zvolený a ináč nedal sa vlákať do politických funkcií. Staval sa vždy na obranu spoločného štátu proti klerikálnemu ľudáctvu, ktoré už krátko po vzniku štátu začalo mať jasné črty fašizmu. Bol za čestné a úprimné bratstvo Čechov a Slovákov, vyznával štátnu jednotu, pričom nikdy nespúšťal zreteľ zo špecifických znakov slovenskej národnej kultúry. Naopak, prívržencom jej rozvoja zostal po celý svoj život.

Keď sa Tajovský vydaním „Rozprávok z Ruska“ (B) fakticky rozlúčil s legionárskou tematikou, začal písať v rokoch 1920 — 1926 rozprávky zo súčasného života a rozprávky z minulosti svojho rodného kraja. Preto časť v 12. zv. svojich Spisov sústredil do cyklu „Obrázky nové“ a časť do cyklu „Obrázky staré“. Do zväzku zaradil bábkovú hru „Sova ,Zuza‘“, spracovanú podľa staršej rovnomennej prózy. Literárna kritika prešla i popri tomto zväzku temer s mlčaním alebo hovorila o ňom ako o „dokonávajúcom realizme“, čo svedčí o tom, že vo vtedajšej literárnej kritike ubúdalo zmyslu pre realizmus. Tajovského prózy nezaostávajú v kompozícii, v jazyku, ani v tendencii odkrývať ľudskú biedu, ľudské srdce malého človeka. Tajovský zadiera síce do mnohých nedostatkov, ale niet v jeho rozprávkach hĺbky žaloby staršej prózy. Na česť Tajovskému-spisovateľovi je, že pred zlom nezatváral oči, ale proti nemu sa postavil. V rukopisnej pozostalosti sú dva návrhy na vydanie „Obrázkov“. Zhodujú sa v rozsahu, no nie v členení. Podľa staršieho návrhu Tajovský chcel pomenovať cykly „obrázky slovenské“ a „obrázky československé“. „Obrázky“ mali byť vydané s tridsiatimi kresbami Janka Alexyho. Ilustrované vydanie sa však neuskutočnilo. O 12. zv. Spisov v rozhovore s redaktorom Slovenskej politiky povedal: „Na čom pracujem teraz? Teraz vydávam XII. zväzok sobraných spisov, vecí, ktoré som napísal po prevrate, po návrate do vlasti. Všetko sú to tendenčné veci, za jednotu a za štát.“ (Slov. politika IX, 1928, č. 42.) Tajovský myslel pod „tendenciou“ čs. štátnu a národnú myšlienku.

I. Obrázky nové

Názvom „obrázky“ správne Tajovský vystihuje umelecký charakter svojej prózy. Jeho „Obrázky nové“ tematicky čerpajú z prvých rokov života v Československej republike, z upevňovania slovenského národného života, z „návratov“ zmaďarónčených rodín k slovenskému národu, z výsmechu ľudáctva, protičeskej nenávisti i z niektorých iných spoločenských javov, ktoré priniesol vtedajší vládnuci systém. Väčšina „obrázkov“ bola publikovaná v Slovenskom denníku.

Nápis

S — 12, str. 5 — 10

Tajovský téme odnárodňovania venoval viacero rozprávok už pred prvou svetovou vojnou. V črte „Nápis“ čerpá udalosť z rodiska, ktorú sám prežil. O návrate „hrobitovov“ hovoril i v črte „Náš Ježiško“.

Nečakaný obrat

S — 12, str. 11 — 20

Tajovský v tejto próze prvý z umelcov postavil sa kriticky proti klerikálnemu ľudáctvu.

Na kolieskach

S — 12, str. 21 — 25

V próze „Na kolieskach“ zachytil autor svoje osobné skúsenosti z volebnej agitácie r. 1920. Tajovský mierne ironizuje agitačnú prax v buržoáznom štáte a pravdivo vystihuje nespokojnosť ľudových más, najmä robotníkov, ktorí „už mali svojich ,ruských‘ prorokov“.

„Já již patróna mám…“

Slovenský denník VIII, 1924, č. 114

S — 12, str. 26 — 32

Starý včelár

Slovenský denník IX, 1926, č. 156

S — 12, str. 33 — 48

V „nefajčiarskom“

Slovenský denník X, 1927, č. 1

S — 12, str. 49 — 53

Pomsta

S — 12, str. 54 — 61

„Česi prekliati…“

S — 12, str. 62 — 68

Prehriali…

S — 12, str. 69 — 75

Bytový agent

S — 12, str. 76 — 84

Satiricky zameranou prózou „Bytový agent“ siahol Tajovský po „mestských“ témach, ktoré sa v predošlej tvorbe pomerne málo vyskytovali.

Betlehem

Slovenský denník IX, 1926, č. 295

S — 12, str. 85 — 94

Tajovský prózou vrátil sa („Očami duše svojej rozhŕňaš záclonu času, a vidíš ako pred pol storočím…“) do spomienok na detstvo už v próze „Náš Ježiško“. No „Betlehem“ okrem spomienkových čŕt má aj popisné prvky, v ktorých podáva obraz vianočných hier, spevov a ich texty.

II. Obrázky staré

Pre „Obrázky staré“ čerpal Tajovský materiál, ktorý získal pri svojich cestách po Slovensku, pri zbieraní dokumentov, v čom mal Tajovský osobnú záľubu. „Obrázky staré“ venoval mladšiemu bratovi Jánovi, katolíckemu farárovi, ktorý mu sprístupňoval staré listiny o minulosti fár a škôl.

Podkonický kostol

Slovenský denník IX, 1926, č. 25

S — 12, str. 97 — 106

V SD uverejnené pod názvom „Podkonice pred sto rokmi“ s podnázvom „Venujem bratovi Jánovi“.

Rechtor-kapitalista

Slovenský denník IX, 1926, č. 119

S — 13, str. 107 — 112

Dubovská škola

Prúdy X, 1926, str. 253 — 258

S — 12, str. 113 — 120

„Contract“

Slovenský denník IX, 1926, č. 91

S — 12, str. 121 — 130

III. Sova „Zuza“

Trojdejstvová bábková hra „Sova ,Zuza‘“ má základ v rovnomennej prozaickej črte, napísanej a publikovanej časopisecky už r. 1903. Tajovský i v tejto dramatizácii ukázal veľké prednosti dramatika, a to predovšetkým v stavbe dialógu, v kresbe osôb, ktoré sú podané realisticky. Základný zmysel „Sovy ,Zuzy‘“ ostal nezmenený. Tajovský touto alegorickou prózou chcel upozorniť čitateľov, spoločnosť, aby sa nezmierovala s neslobodou za materiálne výhody. Toto upozornenie platilo najmä pre národný zápas proti stupňujúcej sa maďarizácii. V bábkovej hre Tajovský tento základný zmysel, opretý o ľudové porekadlo „Chutnejší chlieb na slobode, ako koláč v službe“, nemenil, len konaním jednotlivých postáv a dialógom naráža na pomery v prvej Československej republike, na národný útlak za Uhorska, na riešenie problémov legionárov. Táto tendencia „zvrchu“ umelecky oslabuje realizmus hry. Napodiv Tajovského hra sa nehrávala a napriek prednostiam nehráva sa dodnes. Nad ostatné bábkové hry v dobe svojho vzniku vyniká realistickým zobrazením života a novým poňatím Gašparka, štandartnej postavy bábkových hier. Gašparko je u Tajovského kováčsky učeň, živá postava a nie figúrka so stereotypnými vtipkárskymi textami. Gašparko u Tajovského čerpá svoj humor zo života.

Tajovský chcel touto hrou poslúžiť slovenskému bábkárstvu. Sám sa mu vyznal z príchylnosti v jednom zo svojich článkov, publikovaných v sborníčku „Desať rokov bábkárstva na Slovensku“ (Bratislava, 1928) pod názvom „Lútkárstvo na Slovensku“ (str. 14 — 15).

Na dramatizácii „Sovy ,Zuzy‘“ začal autor pracovať po svojom príchode do vlasti. V Slovenskom denníku III, 1920 odtlačený je úryvok „z lútkovej hry v 3. dejstvách“ pod názvom „Zuza“. Celú hru odtlačil r. 1922 Štefan Krčméry v Slovenských pohľadoch. Prozaickú črtu „Sova Zuza“ odtlačili r. 1924 Robotnícke noviny (roč. XXI, č. 241).

Slovenský denník III, 1920, č. 296.

Slovenské pohľady XXXVIII, 1922, str. 20 — 39

S — 12, str. 131 — 170

Poznámky k textovej úprave

Za základný text V. zv. Diela J. Gregora-Tajovského vzali sme text Spisov zv. 9 — 10 a zv. 12 — 13. V archíve Tajovského našli sme rukopisy väčšiny prác a aj autorom korigované texty, uverejnené po časopisoch. Tajovský niektoré práce korigoval zo stránky pravopisnej a zasahoval aj zo stránky štylistickej a lexikálnej. Ba máme práce s doplnkami, ktoré nemohli vyjsť pred národným oslobodením r. 1918. Uvedieme príklad: V pôvodnom texte črty „Na vojnu“, uverejnenej v Národných novinách r. 1915, Tajovský napísal: „Tichým koridorom jasne zvučia slovenské slová iba bodrého nášho predsedu…“ Tajovský opravil pre vydanie S — 9 text takto: „Tichou chodbou jasne zvučia slovenské slová len bodrého nášho predsedu, Matúša Dulu, ktorý pri rozlúčke nakladá mi pozdraviť báťuškov (Rusov)…“ Text v tomto znení nemohol Tajovský (ani Národnie noviny) uverejniť jednak pre politickú stránku veci a jednak pre osobu Matúša Dulu, ktorého by bol dostal do podozrenia. A pretože sa skutočne stalo, že Dula povzbudzoval Tajovského k prebehnutiu, Tajovský to pri revízii textu pre vydanie Spisov dodatočne vpísal.

Autorove zásahy boli oprávnené. Veď mnohé prózy vznikali vo veľmi ťažkých podmienkach. Boli napísané i vytlačené v ovzduší bojov, napätí a konečne časť z nich v tlačiarňach technicky slabo vybavených. Týka sa to najmä próz, publikovaných v legionárskej tlači.

Jazyk Tajovského nie je v prózach V. zv. Diela na rovnakej úrovni. Jeho rôznorodosť súvisí so žánrom jednotlivých próz a rovnako s témami. Najbližšie k jazyku predvojnových próz zo života dedinského ľudu má jazyk tých próz, v ktorých Tajovský nadväzuje priamo na svoje predvojnové literárne dielo. Tam, kde sa Tajovský pokúsil zachytiť život slovenských ľudí, život legionárov a svoj v cudzom, inonárodnom prostredí, tam Tajovského jazyk stráca svoju bohatosť a zjavujú sa v slovníku podľa témy slová ruské, i rusizmy alebo čechizmy. Hojné rusizmy nájdeme v „Rozprávkach z Ruska“, najmä v druhej časti, a čechizmy okrem toho aj v „Obrázkoch nových“. Tajovský neváhal použiť v dialógu ani ruský alebo český text. Pravda, tento zámer nerozšíril na všetky témy, kde ide o ruské alebo české postavy. Tajovský urobil tak v pointách svojich čŕt (napr. v próze „Na bránke“), alebo tam, kde to vyplývalo z úsilia o realistické zachytenie skutočnosti. V tomto postupe niet však samoúčelnosti. Ruské, české slová, rusizmy a bohemizmy nechávali sme pri textovej úprave bez zmien. Veď niektoré sa stali už udomácnenými termínmi práve zásluhou literatúry, napr. rozviedčik, rozviedka, plienny, atď. Tajovský sám niektoré termíny ruskej vojenskej terminológie vysvetľuje v poznámkach, prekladá aj niektoré súvislé texty. Robí to tam, kde ide o ruský text, vzdialený slovenčine. Kde je blízky, tam Tajovský poznámky nerobí. Tajovského poznámky sme novými poznámkami nedoplňovali. Ostávajú dokumentom i pre dobu i pre spisovateľa.

Pri textovej úprave vychádzali sme z pravidla poslednej vôle autorovej, t. j. rešpektovali sme text Spisov, text zv. 9 — 10 , 12 — 13, ktoré si Tajovský sám zredigoval a pre ktorý zhromažďoval prózy, roztratené po časopisoch. Tajovský, ako sme ukázali podľa dokumentov, venoval redakčnej osnove veľkú pozornosť. Podobne veľkú pozornosť venoval aj úprave textov. Tajovský robil si aj korektúru. Základný text sme všade rešpektovali. Urobili sme v rámci pravopisných úprav aj úpravy, dotýkajúce sa hláskoslovia a tvaroslovia, a to v zmysle dnešnej spisovnej normy. No v slovníku sme nechávali popri spomínaných rusizmoch a bohemizmoch aj dvojtvary, napr. vyslanectvo, vyslanstvo, európsky, europejský atď. Zásahy do slovníka, syntaxe alebo iné vážnejšie opravy vyznačujeme osobitne nižšie. V interpunkcii sme rešpektovali autorov text. Zrušili sme čiarku pred pomlčkou tam, kde nepatrí. V „Obrázkoch starých“ ponechávame Tajovského texty zápisov a listín, kroník bez zmien.

S — 12

Nápis

222, 9 Národného hlásnika / Národného Hlásnika

Nečakaný obrat

228, 35 Modličky si ja vyrežem / Modličky si ja vrežem

Starý včelár

248, 13 pilníkom / pílnikom — 248, 25 gitom / kytom

Prehriali

272, 23 po kasárňach / po kasárniach

Bytový agent

275, 12 prstami zholené / prstami sholené

Rechtor-kapitalista

301, 28 odrábať / odrábäť — 302, 14 múdre / múdré — 302, 31 teda / tedy — 303, 14 sedem grošov / 7 groší

Dubovská škola

305, 10 váži stodvadsať kilov / váži 120 kilo — 309, 17 oblátky / oplátky

„Contract“

311, 15 Na Ďura? Či na Michala? Napredok? Či pozadku? / Na Ďura? či na Michala? Napredok? či pozadku? — 317, 10 (Vitaj!) / (Vitaj.)

Sova „Zuza“

328, 25 pustite ma! / pusťte ma — 340, 24 stúpiť / stupiť — 346, 19 zvončekami / zvončekmi — 347, 23 mističke / mištičke