Zlatý fond > Diela > Politika oportunity


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Politika oportunity

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Peter Kašper, Nina Dvorská.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 54 čitateľov


 

Politika oportunity

[1]

„Zlé časy, brat môj, ale ich iste prežijeme,“ poznamenal pán Bylinka a odložil na bok noviny, z ktorých práve bol najnovšie, politické zprávy vyčítal.

„Hahaha!“ rozosmial sa jeho domáci priateľ Michal, unesený tými prekvapujúcimi zprávami, „vy vždy máte dačo, čím sa tešíte vo svojich biedach, lenže tie vaše potechy, túžby a nádeje sa nikdy nevyplnia.“

„Už ako pán boh dá!“ zvolal domový pán, zdvihnúc hlavu ešte s pevnejším ubezpečovaním. „Nie v rukách vládybažných stránok, lež v rukách božích spočívajú osudy národov.“

„Je to obyčajná potecha Slovákov,“ uškľabil sa Miško Chumay, ktorý mal celé obchodné a politické presvedčenie od kréda Bylinkovho.

„A veru lepšie tešiť sa, ako hneď zúfať nad každým neprajným obratom vecí. Ja držím s naším Sládkovičom, ktorý spieva:

Nekvitne veru národa sláva
z násilia, kriku, hmotnosti;
národ z národa svojho povstáva,
večné rodí sa z večnosti.
Čo vzniklo ako blesk meteóra,
tomu smrť určia hodiny:
pomaly vstáva z dejinstva mora
mohutný život vidiny.“

„To je všetko pekné, Štefko môj,“ hovoril po malej prestávke pán Chumay, „no to všetko sú len slová, ktoré odznejú bez toho, že by vám pomohli. Ja ale myslím, že by ste predsa mali rozmýšľať, čo a akú politiku po terajšom obrate vecí budete sledovať. Či by snáď nebolo dobre zase dáke memorandum alebo petíciu s pár tisíc podpismi.“

„Nie, braček, ani jedno, ani druhé. Teraz je na nás rad povedať, že tiež môžeme čakať, ako kedysi podobne odpovedali čakajúcim tí, čo pri prevádzaní svojej politiky vyvinuli tak málo energie. Ostatne, ver mi, naše veci nestoja tak zle, ako sa domnievaš ty, brat môj, tuším už preto, že by si nedbal, čo by aj skutočne tak zle stáli.“

„No je pravda, že mňa dnešné zvesti veľmi milo prekvapili no nie som predsa taký zlomyselný, za akého ma držíš. A čo nikomu inému, ale tebe kvôli prial by som vašim snahám kus akého takého zdaru, bo to dobre vieš, že ťa rád mám a tvoju dcéru ľúbim. A preto záleží mi na tom, aby som vám prispel, keď i nie pomocou, teda aspoň dobrou radou. Ja myslím, že by pre vás teraz bolo najlepšie držať sa politiky oportunity. Medzi dvoma biedami voliť menšiu, to je…“

V tom vstúpila do izby švárna dievčina, ktorá niesla na tácni krčah piva a pár pohárov. Bola to panička Karolínka, osemnásťročná dcéra pána Štefana Bylinku. Michal Chumay pri zjavení sa dcéry domáceho pána zatíchol a s chlipným obdivom sprevádzal pohyby švárnej čiernookej devy, ktorá bremienko svoje položila na stôl pred politizujúcich priateľov.

„Panička, keď ste boli taká dobrá,“ hovoril so zaľúbeným úsmevom hosť Bylinkov, „že ste nám piva doniesli, buďte i taká dobrá a nalejte nám ho. Mne ono tak istotne sto ráz lepšie bude chutiť, ako keby som si ho sám nalial.“

„Oh, veľmi vďačne, pán Chumay,“ prívetivo odvetila Karolínka. „Keby vám odo mňa naliate naozaj lepšie chutilo, nuž nedbám, budem vám ho ustavične nalievať.“

„Ja by som nedbal, čo by ste mi ho pokým žijem nalievať neprestali,“ poznamenal hosť so zvláštnym pohľadom na domáceho pána.

„Prečo nie, aj to sa môže stať,“ doložila panna, akoby nerozumela, kam pán Chumay cieli. Nato sa zvrtla a ta šla von dvermi.

„Vidíš, brat môj,“ prejal po chvíli slovo pán domáci, — „ty vzdor tvojím devätapäťdesiatim rokom ešte…“

„Šesťdesiatim, braček! Či nevieš, keď sme takto pred štyridsiatimi rokmi pri požonskom pive sedávali, že som ja bol najstarší medzi vami?“

„Pravda, no rok sem alebo tam. Akokoľvek je, trebárs už teda i šesťdesiat rokov máš, isté je, že nemáš sa čo báť toho bláznivého Kováča, bo ako vidíš, moja Karolínka tebe prednosť dáva. Ja som jej hovoril, aby si dobre vec rozvážila. Má dvoch pytačov, obaja sa majú dobre, sú znamenití páni, z ktorých jeden má šesťdesiat, druhý tridsaťpäť rokov, obaja sú statoční mužovia a k tomu statkári. No, reku, dobre si rozváž, Karolínka, za ktorého z nich pôjdeš, vyber si, ktorého chceš, len obom košíček nedávaj. Na to žiadala si dvadsaťštyri hodín na rozmyslenie a dnes ráno, ako som ti už rozprával, mi povedala, že teba chce mať za muža. Musí ťa teda veľmi milovať, keď tebe kvôli košík dáva mladému, driečnemu a od teba veru aj bohatšiemu Kováčovi.“

„Pravda, pravda,“ vetil starý statkár, „že ja víťazím nad svojím sokom, no… pritom, prirodzene, mi predsa treba nahliadnuť, že tuná nemôže byť nijaký pobočný zištný záujem, lebo to len musím uznať, že je pán Kováč i mladší i bohatší než ja a možno i krajší, hoci de gustibus…[2] No a tá stoličná túžba, v ktorej má i sám pán Kováč také veľké zaľúbenie, tiež len dač zaváži. Teda napokon naozaj len veriť musím, že skutočne iba láska je to, čo Karolínku pohlo k tomu, aby mne dala prednosť.“

„A čože by iné mohlo byť?“

„No myslel som, že snáď preto, že vie, že sme spolu študovali, že sme i teraz priatelia.“

„Pletky! Cudziemu priateľstvu ženské lásku svoju nikdy v obeť neprinesú. Ľúbi ťa, nuž to je to.“

„Pravdu máš, však ani ináč byť nemôže,“ poznamenal pán Chumay a so samozaľúbením pozrel sa do zrkadla, visiaceho oproti nemu na stene. Pozrime i my doň.

Pán Michal Chumay, ako vôbec bolo známe, zeman od koreňa, bol muž asi šesťdesiat-šesťdesiatpäťročný, chudý, vyziabnutý, ale vždy veľmi čistotne oblečený, vyfintený. Takú skvostnú bielizeň nikto v celej stolici nemal ako on. A vedel ju ešte zaujímavejšou urobiť, keď si ju okrášlil na prsiach a rukávoch peknými zlatými gombičkami. Ničí ručník v celom okolí nezaváňal tak príjemne aisé bouquetom,[3] ničie vlasy takou milou mille fleurs[4] — pomádou ako ručník a vlasy pán Chumayho, trebárs jeho vlasy boli nielen už celkom šedivé, ale veru i kus riedke. Primyslime si k tomu malé, obhryzené, ale predsa černejúce sa fúziky (rozumie sa vďaka vonnej masti), pekný modrý nákrčník s bielymi kvetmi, splývajúci pod briliantovou ihlicou v poetický uzol, k tomu čierny atlasový driečnik, tmavomodrú atilu,[5] popolavé pantalóny a topánky z laku, a máme obraz statkára Michala Chumayho. Čo sa týče jeho duševných vlastností, bol to človek dobrého srdca, no mal pri tom kus aristokratickej pýchy, ktorá tu i tu zaclonila jeho dobrotu. Ten istý smer malo i jeho politické zmýšľanie. Myslel, že ako zeman už ani nemôže byť slovenského zmýšľania, že by tým snáď dačo na nymbe svojho mena utratil. Nie z presvedčenia, ale z akejsi, ako sa on domnieval, rytierskej povinnosti, vždy úzkoprse držal sa náhľadov pána Badinského, pohlavára to stránky takrečených ,liberálov‘, ktorý sa zúčastňoval i na snemoch uhorských ako poslanec. Móda je u našej šľachty vôbec odriekať sa svojho národa. Tejto móde holdoval teda i statkár Chumay. Náleží to k dobrému tónu držať sa samospasiteľnej maďarčiny. Tak robil teda i pán Chumay. Celkom ináč zmýšľal jeho priateľ Štefan Bylinka. Tento, súc kupcom, nemotal sa toľko po tých ,vyberaných spoločnostiach‘, v ktorých by bol mal príležitosť nakaziť svoju myseľ duchom odrodilstva. Mal robotu s ľudom, držal teda s týmto. Obcoval najviac s národovcami slovenskými, pilne čítaval slovenské spisy a tak utužil sa v láske a vernosti k milému národu svojmu. No postretlo ho zvláštne nešťastie. U jedného zo spomenutých liberálov, pána Vajdu, ktorý skvostne žil, pána hral, hrozne veľa dlhov narobil a konečne ušiel z krajiny, stratil dvanásťtisíc zlatých. Okrem toho počas posledného požiaru zhorel mu dom i sklad plný rozličného tovaru. Keby nebol býval človekom železnej pilnosti a vytrvalosti a k tomu kresťanom pevnej dôvery v boha, určite by bol musel zúfať nad ranami, ktorými ho navštívil neprajný osud. Dom opravil, pravda zväčša len pomocou dlžôb a svoj sklad dosť skoro zase naplnil, bo meno jeho u veľkomestských kupcov ani mak neutrpelo ani takými ranami, vďaka jeho príkladnej statočnosti. V treťom roku po nešťastnom požiari bola raz v blízkom lese tanečná zábava, ktorú poriadala školská mládež. Navštívili ju mnohí hostia i z okolitých dedín. Medzi týmito bol i vyššie opísaný starý mládenec, statkár Michal Chumay, ktorého na tento majáles pozval synovec Pavel Košťan. Pavel Košťan býval v meste a pracoval u istého pravotára. Až na tejto zábave bližšie spoznal pán Chumay Karolínku, dcéru svojho školského priateľa, do ktorej sa vzdor svojím ,šesťdesiatim‘ rokom tak buchol, že začal myslieť na manželstvo. Predtým málo sa staral o niekdajšieho súdruha školských rokov, teraz ale ho vyhľadával, ba od piatich týždňov, čo ten majáles bol, už zo štyri razy ho navštívil. Pred svojím priateľom nerobil nijaké tajomstvo z lásky a ďalších svojich úmyslov. Bylinkovi sprvu i pri pomyslení na taký sobáš bolo do smiechu. Neskôr však, keď si vec lepšie rozmyslel, keď všetky svoje dlhy porátal, keď spomenul si na budúcnosť svojich piatich dietok, medzi ktorými Karolínka bola najstaršia, nezdalo sa mu to manželstvo také veľmi smiešne, hoci jeho ja sa vždy ešte veľmi proti tomu protivilo. A isté je, že veru by sotva kedy bol privolil k otáznemu sobášu, keby k tomu zvláštna udalosť značne nebola prispela. V meste býval stoličný prísažný Ondrej Kováč, človek majetný, asi tridsaťpäťročný. Zmýšľania bol asi takého ako pán Chumay, lenže bol mladší a rád sa vystatoval svojím zmýšľaním aj vonkajšími, často až priveľmi nápadnými známkami. Nosili totiž vždy úzke nohavice nápadnej farby, bohato podperený klobúk, ostrohy, atď., a nemal milšej zábavy, ako dať si od túlavých cigánov vyhrávať zádumčivé dolnozemské piesne. Preto ho verejná mienka držala za dobrosrdečného ľahkomyselníka. I tento čudák zaľúbil sa do švárnej Karolínky, dobre vediac, že s ňou nedostane žiadne imanie, ale dobrú dušu a znamenitú gazdinú. Požiadal tiež pána Bylinku o jej ruku. Statočného kupca prosba Ondreja Kováča nemálo prekvapila. Po krátkom rozmýšľaní mu odvetil, že sa pozhovára so svojou dcérou a že mu na druhý deň oznámi jej odpoveď.

Kupec Bylinka upovedomil svoju dcéru o žiadosti tak Chumayho, ako Kováčovej a povedal jej, že by mu veľmi milé bolo, keby si jedného z pytačov vyvolila, bo vraj časy sú zlé, kupectvo biedne ide, a zaopatrenie dievčat je veľmi ťažké, najmä pre neho, pri takom skromnom imaní. Dcéra nato prosila otca, aby jej do rána dal čas na rozmyslenie. A ako už vieme, rozhodla sa pre pána Chumayho, čo tohto nemálo potešilo.

Pred večerom, keď pokonal túto vec a srdečne sa odobral od priateľa a svojej mladej nevesty, ponáhľal sa ľahkým krokom ako znovuzrodený na svoj byt do hostinca, aby k svojmu odchodu na neďaleký statok porobil potrebné poriadky.

Keď sa zotmilo, nemohol obstáť v izbe. Nepokoj lásky vyduril ho na prechádzku. Tašiel za mesto, obohnané vysokými múrmi a kráčajúc v nočnom šere rojčil o nastávajúcom mu blahu, o peknej budúcnosti. Kto by to bol vstave uhádnuť, či len číra náhoda a či túha lásky viedla ešte i teraz jeho kroky, ale naraz nenazdajky ocitol sa za záhradou kupca Štefana Bylinku. Vysoký mestský múr stál i tuná. Za múrom bola záhradka, dvor a dom priateľov. Z dajedných záhrad bol východ von za mesto. Na vyrúbanie takýchto dvier žiadalo sa ale zvláštne povolenie vrchnosti. Aj Bylinkova záhrada mala podobné malučké, za mesto vedúce dvercia. Zaľúbený Chumay hnaný akýmsi vnútorným pudom, ani nevediac prečo pristúpil ku dverciam, a tu k svojmu nemalému prekvapeniu spozoroval, že dvere sú len prichýlené. Zastal, rozmýšľal, čo robiť. Iste asi zabudli dvere zamknúť a dáky kmín ich ešte aj môže okradnúť. Či záhradou a či cez rínok predkom ísť a upozorniť domácich na ich nedbalosť? Ako tak rozmýšľa, začuje za dvermi rozjarený šepot. Chumay zatíchol, počúval.

„No upokoj sa, Paľko môj! Ver mi, všetko to dobre bude. Ináč nemôžem. A teraz zbohom. Viac sa neuvidíme, pokým…“

Starý mladoženích stál ako obarený, bo zdalo sa mu, že to hlas jeho nevesty. Nemohol sa ďalej zdržať, odchýlil dvere a vkročil do záhrady. Tu z blízkej ružovej búdky vyskočil akýsi mladoch a letel von dvermi. Ale v nočnom šere štuchol nenazdajky lakťom do príchodzieho, takže tento, zronený, z nôh spadol a zrútil sa po dĺžke na zem. V ružovej búdke ozval sa roztopašný dievčenský chichot.

„Ale pán Chumay, akože ste sa vy sem dostali?“

„To je to najmenšie, ale vy, panička, mi povedzte, ako sa sem dostal ten kuryplach?!“ vetil Michal Chumay, zbierajúc sa zo zeme.

„Ako? Chichi! Nuž ja som mu otvorila. Je to môj dobrý priateľ.“

„Ale snáď ten bláznivý Kováč?“ pýtal sa žiarlivý mladoženích.

„Oj nie, to bol Paľko Košťan, váš synovec.“

„A čo ten tu hľadal?“

„Nuž či som ja nie vaša nevesta? Či Paľko nemôže svoju tetku navštíviť?“ pýtala sa Karolínka so šelmovským úsmevom.

„Panička, prosím vás, nežartujte. Povedzte mi úprimne, čo si o tom všetkom mám myslieť?“ zvolal zaľúbenec plačlivým hlasom.

Karolína naraz prestala sa smiať a vážnym hlasom riekla: „Pravdu máte, pán Chumay, čo ste tuná videli nie je pletka. Dlžná som vám uviesť dôvod svojho konania. Vedzte teda, že už asi rok znám vášho synovca. Pár ráz bol u nás v záležitostiach môjho otca. Priniesol mu od svojho principála všelijaké súdne akty, vzťahujúce sa na otcove peniaze, ktoré utratil pán Vajda. Takto sme sa poznali a keď sme sa častejšie videli, zaľúbili sme sa. To viete, aký je môj otec prísny a preto za lepšie sme uznali nepovedať mu o našom pomere dotiaľ, pokým Paľko nebude mať samostatnú pravotársku pisáreň, čo, ako mi on hovoril, stať sa má už budúcej jesene. Medzitým prišli ste vy, pán Chumay, k nám a požiadali ste ma o ruku. Včera po prvý raz som bola prinútená dať zavolať Paľka Košťana, aby sa dostavil sem na poradu. Dnes po druhý raz prišiel, aby sa odobral odo mňa. Výsledok mojej porady s Paľkom už znáte, bo ja stala som sa vašou nevestou. Teraz viete všetko, a buďte presvedčený, že ja dnešným dňom prestala som byť milenkou Košťanovou.“

„Ale ho ľúbite?“

„Ľúbim ho, ani ho nikdy ľúbiť neprestanem.“

„A keď zídete sa s ním ako moja žena?“

„Budem mu tetkou. Čo si myslíte, pán Chumay, že ženy tak nevládnu citmi svojimi ako vy muži? Už povolanie ženy je panovať nad srdcami, ale hlavne nad svojím vlastným. Nám nie je daná sloboda ponúknuť srdce naše tomu, ku komu nás vrúcny cit tiahne. My milujeme a nik nevie koho, láska naša tajne vzniká, tajne hynie a konečne ruku dávame tomu, ku komu myslíme, že máme viac úcty a priateľstva. Rozkážeme svojmu srdcu, aby v ňom z citu úcty a priateľstva roznietil sa plameň opravdivej lásky.“

„Teda vy myslíte, že ma časom môžete milovať?“

„Lásku chápeme všelijak. Tú lásku, ktorú ja rozumiem, to dobre viem, že nikdy k vám nepocítim.“

„A predsa chcete byť mojou ženou?“

„Je to vôľa môjho otca. Viete, že nás je pätoro detí, imanie chatrné. Môj otec je prísny a ja som jeho poslušná dcéra.“

„Vy ste dobrá, šľachetná duša, no poslušnosť vaša voči otcovi predsa je priveľká. Chvalabohu, že som mal príležitosť dokonale poznať tieto okolnosti a zachrániť vás od nešťastia.“

„Teda z tohto sobáša nebude nič?“

„Ba až teraz bude opravdivá svadba.“

„Ako to myslíte?“

„Tak, že vy ostanete nevestou a moju úlohu prevezme môj synovec Paľko.“

„To nie je možné, nemá nič.“

„Ja som bohatý —.“

„Čo počujem? Vy, pán Chumay, by ste chceli…“

„Áno, ja zriekam sa i nevesty i ročitých tisíc zlatých zo svojho dôchodku, aby som, dcéra moja, šťastnou urobil teba a svojho synovca.“

Karolínka skočila a vrúcne objala svojho budúceho ujca.

„Ujček môj! Ujček môj milý!“

„To verím, že som ti takto milší, než som ti bol ako mladoženích,“ hovoril pán Chumay, privedený do najlepšieho rozmaru. „Ty, dievča, ale teraz ešte jedno mi povedz. Tento týždeň som ťa požiadal o ruku nielen ja, ale i stoličný prísažný Kováč, ktorý je najmenej o tridsať rokov mladší odo mňa, ba i bohatší ako ja. Prečo si radšej tomu nesľúbila svoju ruku?“

Karolínka neodpovedala. Keby nebolo tma, pán Chumay by bol videl, ako veľmi sa zapýrila a do akej nesnádze ju priviedla ujcova otázka.

„Nuž odpovedaj!“

„Ujček môj,“ vravela, hladiac mu vráskavé líca bielymi dlaňami, „vy ste taký dobrý, prosím vás, nedopytujte sa ma na to.“

„No nič, len ty povedz, prečo si dala mne prednosť pred Kováčom. Či vari preto, že som Paľov ujec?“

„Bože uchovaj!“

„Či preto, že som starý priateľ otca tvojho?“

„Oh, pletky.“

„Prečo teda?“

„Jaj, pekne vás prosím, nepýtajte sa to.“

„Chcem to vedieť.“

„Nechcem vás nahnevať a hanbím sa,“ rieklo dievča, a vzdor nočnej tme zakrylo si tvár dlaňami.

„No hovor, teraz už ako ujec nástojím na tom.“

„Budete banovať.“

„Všetko jedno. Chcem vedieť, pre akú príčinu môže dievča starcovi dať prednosť pred mladým šuhajom. Takýto prípad nepoznám z celej doterajšej svojej praxe.“

„No dobre teda, keď musím hovoriť, počujte. To viete, že môj otec chcel, aby som si jedného z vás vybrala. Obom som vám kôš dať nesmela. Radila som sa teda s Paľkom a pri našej porade nám vaše včerajšie politizovanie za prstoklad slúžilo.“

„Nuž?“

„Nuž vy ste vraveli, že Slovákom teraz najlepšie bude držať sa politiky oportunity. Túto politiku sme i my pri láske našej nasledovať chceli. Podľa nej sme uznali, že medzi dvoma pytačmi, ktorých dievča neľúbi, vždy lepšie je staršiemu dať prednosť.“

„A prečo to?“

„No príčiny sú rozličné. Starší páni bývajú k mladým ženám povolnejší a potom…“

„No a potom…“

„Človek len kedysi aj zomrieť musí a čím je starší, tým bližší je k hrobu.“

V tom okamihu by pán Chumay ani zamak nebol dbal, keby od narodenia bol býval hluchý, tak nemilo účinkovali slová prostosrdečnej Karolínky na samolásku a jeho márnomyseľnosť. Pred očami sa mu zatmilo a musel sa chytiť lavice, aby sa od akejsi ťažoby zas neprestrel na zem. Avšak netrvalo to dlho. Vzmužil sa, obrátil sa k ukrutnej pravdovravnej dievčine a chcel ju chytiť za ruku. Vtom však zbadal, že niet jej už tuná. Ona po trpkej spovedi zrazu skočila a zmizla v nočnom šere. Na druhý deň včas ráno navštívil statkár Chumay svojho priateľa Bylinku.

„No ty si ešte tu?“ vítal príchodzieho pán Bylinka, ktorý práve akýsi list pečatil.

„Mal som tejto noci zvláštny sen, v dôsledku ktorého, brat môj, vzdávam sa ruky tvojej dcéry.“

„Čo? A ja práve teraz píšem pánu Kováčovi, že moja dcéra, hnaná citom svojho srdca, už inému sľúbila ruku.“

„To nič nerobí, preto ty ten list bezpečne môžeš expedovať.“

„Ej, to neurobím, keď ty nie, brat môj, teda pán Kováč má dostať moju dcéru.“

„No však sa jej ja celkom nezriekam, len k úlohe mladoženícha si miesto seba námestníka postavím.“

„Ako to?“

„Či znáš Paľka Košťana?“

„Toho advokátskeho pisára?“

„Toho.“

„Znám. Nuž?“

„To je môj synovec. On ľúbi tvoju dcéru a ona jeho.“

„Fabuly.“

„Ale tak je. A ja sa vzdávam Karolínkinej ruky jedine kvôli svojmu synovcovi.“

„Z toho nebude nič. Je síce verný syn svojho národa, ale nie je samostatný človek.“

„Ale ho ním spravíme. Najmeme mu osobitnú advokátsku kanceláriu a bude.“

„Nemá ničoho.“

„To je moja starosť.“

„No, ak ho zaopatríš, nedbám, nech bude.“

A skutočne aj bolo. O päť týždňov nato slávil mladý pravotár Paľko Košťan veselú svadbu s Karolínou Bylinkovou. Na svadbe najveselší bol starý svat, statkár Chumay. Od toho času potom chránil sa náš mladý pán so starou tvárou každého ľúbostného dobrodružstva, lebo na ponaučenie, ktoré mu dala Karolínkina ,politika oportunity‘ nikdy nezabudol.



[1] Oportunita — ústupčivosť, bezzásadovosť, prispôsobovanie sa, prospechárstvo.

[2] (lat.) O vkusoch…

[3] (franc.) Ľahká vôňa (značka francúzskej voňavky).

[4] (franc.) Tisíc kvetín.

[5] Atila — maďarský husársky kabát, zdobený šnúrami.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.