Zlatý fond > Diela > Raport kaprála Ďura Pazuchu z Kréty


E-mail (povinné):

Stiahnite si Raport kaprála Ďura Pazuchu ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavol Kuzmány:
Raport kaprála Ďura Pazuchu z Kréty

Dielo digitalizoval(i) Jozef Rácz, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Marcela Kmeťová, Martina Šimková, Oľga Borošová, Dagmara Majdúchová, Katarína Lengyelová, Ivana Bezecná, Dorota Feketeová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 62 čitateľov



  • I
  • II
  • Zmenšiť
 

I

Kanea na Kréte 10. februára 1897

Milovaný pán ujček!

Poslušne meldujem, že som sa s pomocou božou z rakúskeho „Lloydu“ minulý týždeň šťastlivo sem dostal.

Bolaže to cesta! Boh mi odpusť moje hriechy, ešte i dnes mi uši hučia a žalúdok mi vrčí ako doma náš starý Dunčo na retiazke; ale poctivý človek sa konečne všade prehrabe a zo všetkého vylíže.

Lenže už posledné dni našej premávky mi vyprázdnili dočista nielen moje vnútornosti, ale aj môj pugilár. Keby nebolo bývalo tých pár groší — zvyšok toho foršusu, čo ste mi tak láskavo vymodlikali u tej slávnej redakcie Národných novín — a keby mi aj môj nový známy — páter františkán, ktorý na tom samom šífe cestoval do Svätej zeme — nebol oferoval jeden belasý papierik v cene „tíz“ forintov, tak by som veru tuná teraz musel chytať v mori hláče a raky a zajedať ich morskou trávou, lebo léňunku dosiaľ tu nebolo a pán boh sám vie, kedy bude.

Bolo by teda veľmi dobre, keby ste zavčasu čo potrebné zaopatriť ráčili skrzevá čerstvého foršusu u tej slávnej redakcie Národných novín, lebo inak na tej morskej tráve vyschnem na triesku a rebrá si už i tak po tme zrátať môžem.

Veľa nežiadam, ale čím viac toho bude, tým lepšie; odplatím sa svedomite správami, ak ma len tí Turci a Gréci — ktorých je tuná viac ako múch v židovskej krčme na Bacúchu, a práve takých bezočivých — nechajú pri živote. Nuž ale o tom potom.

Teraz, ak dovolíte, napíšem Vám všetko po poriadku, čo a ako.

Pamätáte sa, že som si tú vojenčinu ešte koncom minulého roku odbavil. Ležali sme v Sliezsku a tu ti naraz z čista jasna príde befel, že vraj: marš! Bolo to v októbri.

„Ký to beťah,“ myslím si, „veď vari len nepôjdeme v zime na Rusa?! Zamrzneme tam všetci ako húsenice a potom odkiaľže naberieš napochytro ten potrebný prófant? Veď si ho azda nebudeš nechtami vyhrabávať spod snehu na medziach ako u nás zajace? Pán boh s nami a zlé preč, ale befel je befel, a keď je raz tu, tak ,musme‘!“

Natiahli sme teda gamaše, pritiahli remienky na bagančiach, šultrovali naše zaľúbené manlicherky, vyfasovali komisniak biely ako uhoľ, potom každý z nás osemdesiat piluliek na vracanie, a vo meno božie: marš!

Sotvaže sme boli až po kolená v blate — netrvalo to ani pol hodinky — a už tu máš stanicu!

„Eršter cuk Waggon 36.228 ajnštajgn, cwajter cuk Waggon 22.836,“ atď. atď. zahučalo komando.

Trvalo to hodnú chvíľku, kým náš celý batalión vtrepali do tých vykázaných palácov. Bolo tam zle, lebo ešte len toť druhý deň, čo vytiahli z nich transport poľských ošípaných, a tá dezindifikácia — alebo ako sa menuje — smrdela ešte viac ako tie božie zvieratká.

Frajter Kalina, čo bol tiež v mojom cúgu, začal kýchať, len-len že ho to nezvalilo, alebo že mu neufrkla hlava.

— Fertik! — kričí konduktor, a my hybaj ďalej.

Sedelo nás tridsaťšesť v tom voze. Oblokov nebolo, ako obyčajne v šiestej triede, len pri dverách bola trochu pootvorená škára, aby sme mohli málo dýchať a vidieť. Daktorí z nás vyhrabali sa na strechu vozňa a bolo im tam lepšie ako tým vo voze; sedeli na kraji, vyzváňali nohami a mohli aspoň nafukovať slobodne pľúca.

Kalina sa oprel pri škáre a len chvíľkami pokrúcal hlavičkou. Neletíme ešte ani desať minút, a už sa dá do kriku.

— Pán kaprál, nech ma tu čert vezme, ak ten mašinista nevyviedol dáku hovädinu! Nenadarmo vylial do seba na stanici celý flašencúk tej kontušovky, a teraz nevie cestu. Veď koľaj do Krakova beží hen vľavo, a on nás šmýka vpravo, do Tešína!

Bisťuže dade! Budeže to komédia! No veď obráti, keď uvidí, na čom je a že by mu z toho kvitla mrzutosť.

Hľadíme, hľadíme tou škárou — ale horkáže jeho bryndza! — len fujazdí rovnou čiarou s nami, akoby nás ukradol! Konečne sa pristaví v Tešíne, ale len na chvíľku, čo sa mašina a mašinista napili, a už zas len ďalej.

„Nuž, kdeže ťa to čert nesie?“ pomyslím si. „Hádam nie na Rumunov do Sedmohradskej?“

Netrvalo to dlho a už sme v Čadci.

— Holt! Ausštajgovať, a síce ajncvaj!

Befel je befel, vyteperíme sa z tých našich salónvagónov, povystierame nohy a čakáme ticho v rade, čo ďalej?

Náš pán kapitán, ináč veľmi dobrý pán, obrátia sa k nám:

— Hapták, deti! Otvorte oči a uši. Pôjdete na voľbu, nie voliť, ale udržiavať poriadok, lebo vec je taká: niet poriadku bez neporiadku a neporiadku bez poriadku, a pri voľbách je o oboje postarané! Rozumeli ste? Cíhungrex, marš!

A tak sme teda, nastaviac bagnéty, za tridsaťšesť hodín udržiavali poriadok pri voľbe v Čadci, pričom nám žandári nadháňali voličov, aby sme ich mohli držať v poriadku. Mysleli sme si, pravda, že je to divný spôsob pri tých našich volenciách, ale voľba-nevoľba, poriadok-neporiadok, predsa sa nám to lepšie zdalo, ako mráz na Rusi!

Keď sme už potom za tri dni boli s tým vlasteneckým poriadkom načisto hotoví, tak sme sa zas utiahli do tých našich šlófvágnov. Mašinista zas vtiahol do seba celý flašencúk — teraz ale samožitnej — zahvízdal veselo a my, sprevádzaní požehnaním a vrelou vďakou našich do poriadku privedených voličov, hybaj zas do Sliezska.

Písalo sa veľa o tej voľbe, ale že by pri toľkom poriadku bol býval azda ešte i neporiadok, tomu ani Vy hádam neveríte.

V decembri bolo po službe! Zbohom, teliatko, rafika a komisárok, zbohom, bakadoháň a trotoárky, zbohom, ty menáž a vy blchy v kasárňach! S obšitom vo vrecku a palicou v ruke putoval som domov, do Slatinej, ktorú teraz menom „Szalatna“ priviedli do poriadku. Stačil som ešte pred Novým rokom a moja Zuza — tá už má taký zlozvyk — div že ma neudusila! Deti ešte nemáme, a tak dusí mňa. Aká pomoc?

Po mnohom dusení zasadol som si s mojou Zuzou k ohnisku, kde mala práve pristavený hrniec s krumpľami. Už začali frflať a pukať, a tak sme si rozprávali so Zuzou o tom a inom, kým sa krumple dovárali.

Spomínali sme na všeličo, i na biedu a na zárobok, a tu som mojej Zuze odkryl plán, ktorý mi už dávno hlavu lámal. Ešte v Sliezsku počul som vyzváňať o tom, že tam okolo Turecka, na dajakom ostrove Gréte a či Kréte vypukla rebélia. To jest nie práve rebélia, ale že vraj Gréci režú Turkov a Turci režú Grékov, a aby sa všetci nevyrezali, tak že tí rozliční cisári a králi dohovorili sa na tom, akým činom by tam zas poriadok uviedli. Lebo poriadok je hlavná vec, keď i obyčajný poriadok na Kréte bol vraj ten, že Grék celý deň zaháľal a Turek mu pri tom pomáhal. Pracovať nepracoval nijaký, tak ako tomu u nás hovoria „nápraskom“. Prečo aj?! Keď mal Grék hlad, tak siahol rukou do mora a mal rybu, vzal Turkovi barana a zelenina ho nezaujímala, tá aj tak na divoko zôkol-vôkol rástla. A lačný Turek to robil práve tak, lenže opačne. To bol tam vekmi ustálený poriadok. Zdá sa ale, že Grék sa prebral, a z toho že povstala tá kuca-paca.

Tureckému sultánovi sa to ľúbi, lebo za lacný groš sa vraj zbaví tej poctivej kompánie, o ktorej (t. j. o Grékoch) už i apoštol Pavel písal, že sú darebáci a bruchopasníci. Susedným kráľom to nejde pod fúz a tak sa dohovorili, že zverbujú žandárov a pošlú ta, aby robili poriadok. Vidíte, čo žandár, to poriadok!

Ja, ako poriadny človek, premýšľal som sem a tam a nakoniec sme sa s mojou Zuzou dohovorili, že ona povedie malé hospodárstvo ďalej a ja že pôjdem ako žandár na Krétu.

„Diktom faktom,“ riekaval náš kantor v škole, keď nás na lavicu vystieral a nohavice nám vyprašoval. Nabral som si teda tých varených krumplí na cestu, Zuza mi dala ešte pár koruniek, čo dostala za priadzu; potom zasa chvíľka toho dusenia, a zbohom, Szalatná!

Viezli ma, viezli na tej železnici ako surové vajcia, a tak ma potom vo Viedni vyložili v ohromnom sklenom paláci, ktorému riekali: Nort pán hoff. Tam už čakal na mňa môj známy Mišo Záruba z Prievidze, čo nosieva vo Viedni po domoch sklenený tovar na predaj.

Mišo sa vyzná v celej Viedni ako vo svojej dlani, a tak ma hneď zaviedol na dobré pivo a guláš, o akom som ešte ani len na vojne nechyroval; ten, čo nám dali v Čadci v tých plechových škatuľkách, bol len cesnak a cibuľa v čiernej omáčke, na mäso zabudli.

Vyspal som sa u Miša, a bolo ich tam u neho okrem mňa ešte asi dvanásť krajanov na nocľah; najviac kupčili s kadejakým tovarom a darilo sa im vraj dobre.

Na druhý deň ráno, keď som sa oholil, umyl a vyparádil, zaviedol ma Mišo tými ulicami bez konca a kraja pred veľkú bránu s piatimi vrátami. Pomyslím si: Človeče, akéže to asi bude humno, keď na zvážanie potrebujú toľko miesta? Mišo mi ale odsekol, že vraj čo bláznim. Toto je brána do kráľovského kaštieľa; zvážať že sa nič nezváža, ale každý otvor že má svoj účel; prvým otvorom prechodia katolíci, druhým evanjelici, tretím pravoslávni, štvrtým pohani, mohamedáni a bezvyznanci a nakoniec piatym židovstvo. To vraj preto, aby, keď sa pán kráľ tam raz podíva, hneď vedel, koľko má tých alebo oných. Stráž, ktorá stojí tuná hneď za rohom, musí dávať dobrý pozor, aby ten poriadok nebol rušený.

Mišo ako katolík pustil sa tým prvým otvorom, ja ako evanjelik druhým, aby sme hneď za rána nemali mrzutosti.

Bolaže to za krása za tou bránou! Vpravo jeden na ohromnej skale na furmanskom koni, ktorý sa mu vzpína a nechce napred, vľavo zasa jeden na peknom tátošovi, ktorý len tak seká prednými kopytami! Že vraj ten prvý je princ Eugen, ten druhý princ Karol. Ten jeden mlátil Turkov, tento zas Napoleona. Na pravej strane pristavujú nový kaštieľ a naproti nám je starý, ten má toľko oblokov, že ich ani v celej Bystrici s Radvaňou a Podlavicami spolu toľko nenarátaš. To vraj zasa na to, aby sa do všetkých krajín mohlo komótne nazrieť.

Povedali nám, že tých žandárov verbujú v paláci pána spoločného miništranta pre mimorakúsko-uhorské záležitosti, čo je hneď vľavo za plotom, bočne od kráľovského kaštieľa; tak my ta!

Pri vrátach stál ozruta chlap, v kožuchu od uší k pätám, na hlave mal podivný klobúk; vyzeral ako božie oko; v ruke držal hladký buzogáň na päť šuchov dĺžky so strieborným obuchom. Veru nechcel by som, aby ma ním poťapkal!

Mišo, gurážny chlapík, bez všetkej ceremónie hneď k nemu:

— Dobrý deň, pán Nejezchleba, — povedá. — Vediem vám regrúta pre tú Grétlu.

— Známo jest, — odpovie ten blahosklonne. — Hned ve dvorže, první dverže v lévo.

Ja som si netrúfal ani muknúť. Pane bože, čo ten Mišo má za vysokopostavené známosti!

Vôjdeme do dvora a dáme sa do tých prvých dverí. Zaklopeme.

— Herrajn!

Vstúpime, ale vidieť sme nevideli nič. Dym ako v pazderni, len pomaličky začalo sa brieždiť. Bola to dosť veľká izba. Na zadnej stene proti dverám bol nízky kanap, že vraj, ako mi Mišo potom riekol, diván, na kanape obor s oholenou bradou, s vymastenými bajúzmi, na hlave bol obliaty pečatným voskom s tmavobelasým franforcom, miesto nohavíc mal širočizné pľundry s rozkrokom pri kolenách, potom dlhočizné juchtové kamaše a miesto čižiem opánky na pol druhého šúcha s hore vyhnutými koncami ako člnky. V ruke mal dlhočizný čibuk.

Mišo ako osa hneď doňho:

— Dobrý deň, pane Vejtrubo! Vediem vám tuná toho regrúta na žandárstvo pre tú Grétlu; je to bývalý kaprál Ďuro Pazucha zo Slatiny — chlap ako buk a zachovalý občan. V poriadku sa veru vyzná, bol pri voľbe v Čadci.

Toto hneď zapôsobilo. Pán Vejtruba len rukou blahosklonne kývol.

— Známo jest, — povedá. — Lénunku určeno jest jeden zl. 50 gr. denne; menáž, kvartýr, uniforma, doprava na Krétu, fraj a po výslužbe nárok na zaopatření jako písař, listonoš neb konduktér. Přijímate-li podmínky, tak mně dejte váš militérobšit, podepište se sem do tohoto frcajchnisu, složte přísahu a pak dostanete 21 zl. 75 1/2 krejcarů co systemizovaný foršus na cestovní trovy do Kréty. Plat na Krétě bude vám vyplacen od Turků, z turecké kasy.

Len som uši otváral nad toľkým šťastím; iba tá posledná podmienka trochu sa mi nezdala. „Čože potom,“ pomyslím si, „keď ten Turek v tej svojej kase nemá dna, alebo keď mu ju Gréci vyfúknu?“

Chvíľku som síce premýšľal, ale čušal som ako voš pod chrastou. Mišo ma len tak potajme štuchol lakťom do boku; ja som teda pekne-rúče podpísal a zložil tú tureckú prísahu po nemecky, lebo po turecky neviem a po nemecky nerozumiem. Nato mi vysádzal Vejtruba 21 zl. 75 1/2 gr. a napísal mi maršrutu, podľa ktorej som mal odcestovať z Viedne na „Siet Pán Hofu“ 4. februára ráno o 7. hodine a dostaviť sa na Marinčino komando v Trieste 5. februára o 8. hodine.

A tak sa i stalo. Mišovi som sa za preukázané priateľstvo rúče poďakoval a prosil som ho o ďalšiu protekciu, keďže on má také rozšírené vysokopostavené známosti. Mišo sa len tak potajme pod jeden fúz usmial a ticho povedal:

— Keď má človek handel, tak známosti a fortiele nevystanú.

Vejtruba mi stisol ruku a riekol:

— Nashledanou na Krétě!

Obrátili sme sa a, idúc von, videli sme v kúte učupeného poľského žida v kaftane, ktorý se Vejtrubovi až po zem klaňal.

— Též statný kandidát četníctví na Krétě, — povedal Vejtruba, — Šmaje Šmajsner z Brody.

Už vopred sa teším, až mi dakde tak šikovne nadbehne na Kréte!

Pošta tuná odchodí každý týždeň tri razy a dnes je už najvyšší čas, aby som končil.

Tak ešte raz — nezabudnite na ten foršus! Čím sa Vám, môj milovaný pán ujček, do ďalšej lásky porúčam a Vás na tisíckrát pozdravujem.

Váš úprimný a vďačný Ďuro Pazucha.




Pavol Kuzmány

— prozaik obohacujúci realizmus o výrazové prostriedky moderny, autor oddychových krátkych próz, syn Karola Kuzmányho Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.