ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V smutnom kraji slovenskom, v zmaďarizovanom meste Prešove stolice Šarišskej, slovenská banka otvorila filiálku a postavila do nej svojho činného úradníka Andreja Kôrku.

Kôrka pochodí z dediny, s ľudom shovárať sa, zaobchodiť vie, ako treba, aby získal dôveru pre banku i pre slovenčinu.

Mesto zmaďarčené. Kôrka najal si byt v postrannej ulici, kde bývajú z dedín prisťahovalí bohatí gazdovia. K týmto — ešte neskazeným mestom a jeho obyčajmi a náhľadmi — skorej sa dostane, ako pristúpi pánom, úradníkom alebo odvislým remeselníkom.

U nás sú mestá už tak zmaďarčené, že len ľudia z dedín, zachovalých mravov, môžu ich osviežiť a udržať národu.

Kôrka, ženatý človek, najsamprv ponavštevoval, ako sa patrí, susedov-gazdov, ktorí tu v meste navidomoči bohatnú, lebo čo by ani len nepomyslel, v meste všetko môžu speňažiť a potrieb nemajú veľkých, nuž bohatnú.

Najviac sa mu zapáčil sused Drobný, ktorý má všetkého — ani sám nevie koľko! Prišiel pred pätnástimi rokmi z dediny s dvadsaťjedentisíc zlatými a tu sa zakúpil.

Hneď ho povodili po celom dome, pivniciach, povalách, sýpkach, stajniach, a komorách. Bolo to na jar, ale ešte mal s tristo centov zemiakov, v sýpke hŕby zrna, tri izby plné postieľ a peria, plátna, vo vozoch šesť koní, v stajni s osem-desať kráv a pri svinských chlievikoch povstal taký kvik, že nebolo rozumieť, v ktorom koľko a akých je zavretých. Iba jednu starú opachu-ošípanú vypustili s dvanástimi mladými, že to bolo na čudo!

Kôrka hneď sa zjednal na dve prasce po desiatke, a bola známosť hotová.

Horkýže hotová! Trvalo to s mesiac návštev, kým ako-tak všetkých v dome poznal. Lebo sused Drobný má takúto čeľaď: prvý je on, asi päťdesiatšesťročný, zdravý, červený, ešte svižký chlap; jeho žena, tiež v jeho veku, ale proti nemu starenka, sťa by jeho mať: malá, suchá, bezzubá. Štyria synovia: dvaja ženatí, tretí vojak tu v meste, ale už tiež ženatý, štvrtý mládenec; dve slobodné dcéry (jedna ešte len dievča dvanásťročné), tretia vydatá v susedstve, odkiaľ má prvý syn ženu. Detí v dome — ak mi z počtu niektoré nevypadlo — šestoro a siedme, ôsme narodí sa dnes-zajtra. Cudzích ľudí, sluhov v dome niet, iba azda dvaja starkí, čo dvor čistia, hnoj kydajú, drevo štiepajú a sviniam zelinu varia, ale keď sa poschodia svatovci, kmotrovci, švagrovci, sú ich plné dve izby a ešte mladé ženy zostanú v kuchyni variť, chystať, chlapov obchodiť a čo mladšie sa i hanbia — medzi toľkých chlapov, kde ešte i „otec“ robia fígle s mladými ženami.

Bože, tento dom získať, národu prebudiť! Za dvadsať-tridsať rokov bude ich tam na jednu dedinu! Tí dobyjú mesto! Majú už — ako sami vravia — spolu celá família do tristo jutár poľa okolo mesta, v ulici jedenásť fundusov a s roka na rok kupujú zbytky panských majetností a chyže, záhrady. Toť kúpili v susedstve starý domec a prerobili ho na stajeň. „To sa nám vyplatí. Naše kravy po dve-tri stovky… a mlieko po štrnásť krajciarov.“

Kôrkovi sluchy trhá od nadšenia a nemešká, dáva sa do práce; uvedomiť ich ako Slovákov i ako roľníkov, že oni, lebo majú zem, sú samostatní a povolaní byť hradbou slovenčiny a národnej hrdosti.

Kto má vyše šesť rokov, každý zná čítať i písať; všetci chodili do školy, ba malé deti vodia i do „uvody“.^[1] Starí bývali na dedinách i richtármi, úradskými.

Kôrka obzerá kasne, police, komory, hrady, ale knižiek nenachodí. Len modlitebné a spevníky, i v slonovej kosti, i v šagríne, v pozlátených spinkách. „Nič viac?“ spytuje sa sám seba. „Nič,“ hovoria mu všetky vymetené kúty, do ktorých len nazrel.

Neboj sa, o pol roka, o rok bude tu knižiek, novín — až ťažko policiam. I ty znáš, i tvoja žena zná predávať knižky, novinky predplácať. Len ich oduševniť! Peňazí majú. Už sa spytovali, koľko platí naša banka interesu od stovky. Kdeže by nie! Dva-tri páry koní vozia deň po deň piesok, tehly; zarobia na páre denne dvanásť-trinásť zlatých. Mlieko predávajú od osem-desať kráv po dvanásť-štrnásť krajciarov liter. Zeleniny zo záhrady, zemiakov, zrna s poľa; svine, kury, husi, vajcia… No, kto by vyrátal, za čo a z čoho im peniaze skoro tečú do truhly!

„Žena! Nože sa maj okolo tých susediek. Aby si mi nesedela doma nad knižkou. Iď a čítaj, poučuj, prebúdzaj.“

„Veď len i ty… Ale akosi dlho hútaš a nechytáš sa do práce.“

„Dobre si treba premyslieť, aby sa nenazdali, že je to manéver, pasca na ich krajciare, ale že čo chceme, im k dobru chceme. Ale ja už na nedeľu pôjdem,“ strojil sa Kôrka.

Boly práve veľkonočné sviatky. Prvý. Ráno Kôrka videl, ako susedovci všetci, azda deviati, v jednom rade, šli do kostola a už bola jedna popoludní, keď sa vracali. „Najedia sa — pôjdem.“

Noviniek, knižiek, samých veľkonočných poviedok mal už prichystaných hŕbu. On vie, prečo, ako ľudí získať.

Popoludní vybrali sa spolu so ženou. Susedky, stará i mladé, hoci po kuse odhadzujú, predsa nosia ešte nejakú vyšívanú, doma tkanú hábu, ba keď idú na dedinu k rodine na návštevu, idú cele v roľníckom kroji. Tam by sa hanbily paniami ukázať.

„To je sila dedičného mravu!“ poučuje ženu Kôrka.

Nevesty ešte dojily; mladí chlapi napájali rehtajúce kone; potom prišiel rad na kravy, ktoré už obracaly k nim hlavy, vykrúcajúc krk so širokým lalokom. Na dvore čipčalo tristo kureniec za kvočkami, ktoré sa bily i medzi sebou i s prasci. V chlievoch grúlily svine a kohút na hnoji počal kikiríkať, trepúc krídlami, prenasledovaný vše jednou, vše zas druhou kvočkou.

Väčšie deti vybehly Kôrkovcom naproti a Kôrková počala sa im po mene prihovárať, ale neuhádla mena, iba azda dvanásťročnému dievčaťu.

Kôrková zastavila sa pri nevestách, koľko mlieka nadoja denne, a keď híkala, čo za to peňazí utŕžia, nevesty zakrývaly zásterami mlieko, aby im ho Kôrková „očami nezjedla“, neuriekla. „Že som štipku soli nevzala,“ iste banovala v duchu najstaršia. „Ak mi mať zvedia… Ale len azda neublíži…“ dumala.

Kôrka vošiel do chyže. Dievka umývala riad, stará utierala. Deti tri: jedno sedelo na kolíske a mlzlo kosť; druhé ležalo na druhej ako válok tučné a pchalo si, dudrúc, košieľku do ústočiek; tretie chodilo štvornožky po kuchyni a aby si košieľku neušpinilo, zaviazala mu ju opatrná stará mať do uzlíka na chrbátik. Traja-štyria väčší chlapci, jeden už asi deväť-desaťročný, vošli za Kôrkom nazízať…

Kôrku privítali a stará, podávajúc mu utretú, ale teplú, mastnú ruku, viedla ho do izby k starému. Sedel ešte za stolom pri pohári vína a fajčil.

„Pán sused!“

„Pán sused!… Žena, dajže, dajže pohárik,“ a susedia sa srdečne svítali.

Drobnej nebolo treba ani vravieť, už niesla z kredenca čistý pohárik. Starý nalial, prelial schválne, a ponúkol. Kôrka nepije, ale tu neodoprel.

„A čože to majú?“ spytoval sa starý, vidiac, že Kôrka stíska pod pazuchou novinky a knižky.

„Veľkonočné rozprávky, pán sused. Ak stačíte, môžeme si čítať,“ a vytiahol poviedky od Grigoroviča i Korolenku a začal.

Znal čítať, vysvetľovať, a starý sused načúval, načúval, prikyvkoval, až mu oči kliply — zadriemal. Kôrka pozerá, hľadí, nevie, či ďalej a či čo. V rozpakoch stíšil hlas a pomaly, opatrne, v akejsi tiesni, zatíchol a čítal sebe, ani sa nehnúc, a hútal si o susedovi. „Iste víno… Sviatky…“ Sused sa vtom prebudil, pomaly zodvihol hlavu a, ako by nič, ponúkol Kôrku, aby sa mu páčilo hrdlo preliať, dokladajúc:

„Ja som počul, všetko som počul…“

„Nevyschlo mi,“ trochu nepokojne odpovedal Kôrka.

Ale starý si už bol prištrngol — musel obliznúť i Kôrka.

Prišli mladí, prišly ženy. Nové vítanie.

Kôrková im už v kuchyni bola začala chváliť uteráky, tkané prikrývadlo na posteli; ženy začaly otvárať truhly, kasne, šifonére a ukazovať, že majú ešte „i inakšie“. Čítať sa už nedalo. Ženy medzitým počaly sa strojiť do kostola, obliekať polomestský, polodedinský kroj.

Chválil, obdivoval výšivky, tkanivá i Kôrka. Čo mal robiť?

Mladí chlapci pozreli niektoré knižočky, i prevracali ich a slabikovali šeptmo i hlasne. Predsa! Chytil sa toho Kôrka a chcel pokračovať, vlastne znovu začať. I začal.

„No, len počúvajte. Ja som to už,“ vstal starý a bral sa von.

Ženy, deti robily žarty, smiechy; dievky našly pesničku: „Ešte sa nevydám štyri rôčky ešte, bola by ja blázon — keď ma nikto nechce.“ Krik, smiech. Ktosi pozrel na hodiny, bolo treba zase ísť do kostola.

Zvali i Kôrku; on nechodieva, lebo si myslí, že by ho obyčajný kňaz nemohol už poučiť. Premýšľa o živote a smrti sám i podľa Písma i podľa iných knižiek a rozumov. Ale teraz šiel a úfal sa, že keď sa vrátia, budú čítať.

Prišli z kostola, no bolo treba ísť k statku, a pri Kôrkovi postál, posedel chvíľu, jeden, chvíľu druhý, i starý bol tam kdesi dozerať, vošla ktorási žena, deti… Na dvore medzi statkom začal sa boj o žrádlo, nápoj… Krik, piskot, rev, grúlenie, i v chyži detský plač a plienky…

Kôrka zmárnil popoludnie a domov prišiel rozladený, s bolením hlavy, lebo musel víno smrkať, piť.

Kôrková vykonala viac. Požičala si kroj na najbližšiu zábavu do Martina.^[2] I ju obliekly. Starému susedovi sa tak zapáčila, že ju potľapkal, ale pekne pýtal za „prepáčenie“.

„Ale aspoň som slovom, rečou niečo vykonal. Musí to mať účinok,“ pripomínal si Kôrka, čo všetko povedal o otázkach, akých sa dotkli.

Ako toto jedno popoludnie, tak minulo sa už Kôrkovi za pol druha roka aspoň sto takých popoludní. Už sa bojí, že ho vezmú ľudia v reč, že sa do susedov chodí vše sám, vše so ženou najesť, napiť, dary odnášať.

Susedovci sú veľmi vďační, štedrí. Ak čo pošle Kôrková kúpiť, dajú darmo, za pol ceny, raz toľko, takže Kôrkovci už ani nechodia kupovať.

Kôrku a jeho ženu majú radi, ako „neobyčajne“ priateľských, dobrých, milých ľudí. Počuť, že by ich mali za kmotrovcov volať, len sa ešte nemôžu osmeliť ich osloviť a hútajú, či staršej neveste, či dcére, či dočkať, až sa dievka vydá, lebo tú si najviac obľubujú…“ Toť v jej hábach bola na bále tam kdesi…“

A čím sa Kôrkovci viac odťahujú od hostín a darov, tým ich susedia viac volajú, im z každej novinky pošlú a sú pyšní, že taký „predsa už len pán, ako direktor v kase, a i ona pekná pani, a nejdú medzi pánov, ale len vše po susedoch,“ a už najviac k nim. „Milí ľudia, tí Kôrkovci.“ A hrdí sú menovite na to, že sa Kôrka nehanbí za svoj sedliacky rod, ani za to, že jeho stará mať slúžila. „Čo by to už ani vravieť nemusel…“

Aký on, Kôrka, vďačný k nim dobrým slovom, tak oni k nemu dobrým vínom a mastným jedlom. Vše príde domov, že mu je zle od trúnku. Už sa im zaklial, že nepije, nebude; ale dokázali, že pánboh i trúnok na to stvoril, aby ho ľudia „mierne užívali“. Lebo že i Kristus Pán v Káne Galilejskej atď…

Na fašiangy boly tri dni — polosviatky. Kôrka sa tešil.

Chlapci fašiangovali po rodine, alebo rodina u nich; ženy podobne; piekly šišky a sa hostily. Vynukovaly i Kôrkovú a maly plno rečí o tom, ktorej sliepky už nesú, kedy začnú už husi, kedy tkať a čo a ako.

Ale Kôrkovci sú bohatí na trpezlivosť, lásku k dielu a k cieľu, pre ktoré chodia do susedov.

Susedovci sú bohatší na majetky. Kôrka dočká v čítaní, v rozprávaní, a nič tým čakaním nestratia; ale toľký statok na dvore, toľké zrno, krm v poli nedočká, nedonesie úžitku, ak sa neopatrí.

Idú traja-štyria kamaráti domáceho mládenca. „Hoj, to bude pamätné odpoludnie!“ uteká Kôrka do susedov. Berie knižky, letí, číta pre mládež súce, oduševňujúce veci, hrdinské verše o Jánošíkovi, poviedky… Trochu počúvajú, potom sa potratia po jednom a dievčaťu sa v druhej izbe alebo v záhrade, na podstení a kde zaliečajú. Všetci chcú veci lásky, nie hrdinstvá! Lásky, ale takej, o ktorej sa nevraví…

Mladé ženy! Tie už viažu deti, nemôžu odísť ako mládež. K tým sa!

Do týždňa zrobené, ako neprirovnávajúc, statok v stajni, v nedeľu na poriadky: jedny do kostola, druhé variť, v domácnosti poriadiť. Ledva stačia popoludní trochu si poískať, podriemať, vycifrovať seba i deti a ísť k rodine, po meste, do kostola, na cintorín… A tie deti — krik, plač. Ani so ženami nie je možná iná, duševná práca.

„Bože, veď vy máte vychovať slovenskému národu nový podrost!“ narieka Kôrka a trasú sa mu úzkosťou žily v tele, rozbolí ho hlava od zúfalstva.

Chlapi šli vše do poľa úrodu pozerať, hájiť, vše ju ešte i v nedeľu sberajú, alebo sa trápia, čo bude, ak dážď padne, ak mráz švihne a pšenicu, jarec (a krásne sú ako múr!) búrka sotne…

Sviňa zdochla, kurčatá sa topia, sliepky v záhrade priesadu hrabú, ovocie červač kazí, kravy na paprčky chorejú, jarmoky zavreli, koňovi starý sluha z neopatrnosti železnými vidlami do venčeka pichol, tam je denne šesť zlatých a treba koňa kúpiť, tento, čert vie, kedy stúpi na nohu, potiahne…

Ozaj! Kôrka zná očkovať, štepiť. To znajú i susedovci. Ale Kôrka zná recept na štepársky vosk. To už susedovci neznajú a kupujú ho draho od pernikára. Ej, to je už niečo! Spravil im ho so tri funty a štepili i chválili.

Prvôska-krava kope, ani pristúpiť. I ju bijú, vyväzujú — nepomáha.

Kôrka! Kôrka! Dá mu pánboh vnuknutie, že on čítal kdesi nedávno, že takej krave mokré vrece na kríže… Vydarilo sa. Sláva!

Už ich má! Chytí to za praktický, hospodársky koniec. A dá doniesť novín slovenských, českých, knižiek hospodárskych. Číta — smejú sa; probujú — nevydarí sa.

„Najlepšia skúsenosť,“ vypovie starý sentenciu a koniec — knihám.

„A nebudeme vždy len čítať, trochu sa i shovárajme.“ (To jest: porapoceme si ako straky… Čo sa stalo, čo v ulici, v meste nového a také chýry — a to sa Kôrkovi nechce. To sú klebety).

Kôrka premysli iné.

Synovia boli vojakmi, jeden ešte slúži. Teda vojenské otázky, poviedky a tak vyviesť názory o vojne a prečo sa ľudia zabíjajú…

O „otázkach“ sa nedá hovoriť.

Lebo podľa nich, mudrovcov, je vojna od boha ustanovená. I deti, keď ich je vraj dvoje v živote matky, sa bijú, nie by ľudia…“ Rozprávky? Zažili ich synovia viac a inakších, ako má Kôrka na papieri.

K deťom sa! Tie vše počúvajú, počúvajú Kôrku, vyvaľujú naň očká, že ich až hnať musia k hydu, dozerať. Ta im „Noviny Malých“, „Zorničku“,^[3] rozprávky.

Pokukaly obrázky — a dosť. „Čítajte.“ Znajú čítať, ale nie slovensky. V meste sú len maďarské školy. Dvanásťročný chlapec ani kvôli otcovi, nahovorenému Kôrkovci, nechcel ísť na slovenskú spoveď. Učil sa to maďarsky. „A slovensky sa znovu nebudem!“ vypovedal a ani hnúť s ním nijakým vysvetľovaním, ktoré, jestli by si pripustil, musel by sa učiť, a on radšej — poháňa.

„Dobré deti, tak sa berú do roboty — až radosť,“ a starí vyratujú, čo na ktoré už naložiť môžu.

*

Po roku sa starý sused zase spýtal Kôrku, ako ide banke.

„Obstojne.“

„No, veď sa ľudia naučia pomaly. A od peňazí ešte vše platia pol piata?“

„Hej, vše.“

„No, tak už donesiem i ja na próbu nejakú stovku. Veď azda len nepadne tá banka, ako v meste počuť…“

A hrdý doniesol na druhý deň dve stovky.

Večer si dal zavolať Kôrku, aby mu na svedomie povedal, či sú mu peniaze v tejto banke isté, že by on ešte i viac…

„To je dôvery, získanej do roka!“ zlostil sa Kôrka. „Ale neustanem!“ Ponúkol knižky, noviny na predaj. Boháči, čoby nedali do roka desať korún. Keď zaplatia, azda skorej budú zvedaví, za čo zaplatili.

„Vezmeme, čože by nie! Nech mladí čítajú.“

Vzali za štyri koruny a predplatili novinky.

Kôrka sa už tešil. Už obetovali na slovenčinu, budú čítať, prebudia sa a budú osožní sebe i národu.

Sotva prišly tri-štyri čísla novín, dal si mestský kapitán zavolať starého suseda:

„Čo to? Za pätnásť rokov mali ste pokoj s panslávskymi novinami, a teraz, že ten pansláv prišiel sem bývať, dáte sa, rozumný človek, pobalamutiť… A podpíšte…“

Starý sused, preľaknutý na smrť, podpísal sa, že novinky nechce,^[4] a pochválil sa, že veď ich nečítali, že to už len, no, že nechceli Kôrkovi vôľu zlomiť…

No, veď že tak je v poriadku. Že aby si dali pozor, lebo: „Veď toho čert vezme i s jeho bankou už čochvíľa…“ šepnul starému do ucha čo najdôvernejšie.

Kôrka do týždňa nemohol zo starého vysnovať, čo všetko mu na mestskom dome pohovorili. Hneval sa, škrípal zubmi, plakal.

Na tretí deň prišiel sused po dve stovky, že kúpil nejaký kúsok poľa. A to nebola pravda.

*

Kôrkovci za dva týždne neboli u susedov, a tí ich, čo sa raz stretli, volali, im dohovárali, že či by sa azda pre tie novinky hnevali? Že veď to nestojí zato.

„A keď sa nahnevám, just si ich dám nosiť. Čože mne, ktože mne kapitán? Ja mám viac ako kapitán! Ja platím vyše troch stovák porcií… a on čo?“ stavia sa starý sused, zvlášte keď má v hlave.

Kôrka ho v tom povzbudzuje, a starý si ešte vypije a potom už hovorí:

„Ale vrchnosti poddaný buď, syn môj; lebo vrchnosť je od boha, počujeme neraz v kázni…“

Kôrka by mal sto chutí zapáliť kostol, v ktorom susedovci takýchto svätých hlúpostí napočúvali. Starý mu však do mysli nevidí a pokračuje:

„Ale slúchať musíš… A kto zlú vrchnosť ustanovil, nech si je za ňu pred bohom zodpovedný…“

Malo by to Kôrkovcov potešiť. Ale keď oni do kostola nechodia a na takú zodpovednosť neveria, nevládnym, je im iba smutno, nekonečne smutno…