Zlatý fond > Diela > Básnické listy


E-mail (povinné):

Tichomír Milkin:
Básnické listy

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Ivana Bezecná, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 104 čitateľov

I.


Bratku môj vzácny!

Umĺkols’ a skôr, nežby ja bol myslel,
Ťa dozaista presvedčili riadky
o pravdivosti môjho tvrdenia; však?
R…u milý, R…u môj vzácny!
Kto vypočíta švih bŕk krídel orla,
keď nad Kriváňa vzlietne do výsosti
a bystrým okom páči po koristi;
kto vyznačí mu koľaj krídlam svižným,
by nevyhegli von sa ani na piaď?
Kto obraznosti môže prísno zbrániť,
by na koľaji úzkej ostávala?
Tys’ videl potok krištáľový
čo popri pirtiach úplazami rinčí,
nad ktorým strážia švihlé panny: jedle
v zelenom rúchu, čo im nevyzlečie
ni žltá jeseň, ani biela zima,
bo tá ho iba striebrobielym leskom
hviezdičiek jasných z inovati skrášli
a ktorý vyjdúc klokotavo z hája
sa po kvetnastej nive hadí hravo,
kvetinky smädné sčerství, ponapája,
nakochá v nich sa, poihrá sa s nimi
a žblnkotajúc o láske im šepce,
o ktorej kam diaľ viac a viac si sníva,
pristaví bystrý odtok, začne túžiť,
a zadumčený nad strateným krajom,
cez ktorý prešiel rýchlo, bezstarostne,
sa stráca smutne v množstve cudzích vlniek.
Lež keď hrom spraští, takže v ľaku veľkom
sa strasie Kriváň sťa list osikový,
zaplače chmára, zleje moria slzí:
on, potok bystrý, tiež sa vzbúri vtedy,
do svojich ňadier vpijúc slzy matky
a rozvodnený, rozhnevaný krivdou
zúrivo zbehne dolu hájom, nivou.
Čo dbá on vtedy na stráž panien jediel,
čo na láskanie pestrých vonných kvietkov?
Len beží, hučí ďalej strmo, prudko,
a čo mu padne do cesty, to skazí.
Aj kvietky ešte pieskom pozanáša.
Kto vtedy bude za zle to mať jemu?
Kto dá mu vyťať mnoho palíc v hneve,
jak barbar zlostný zbúrenému moru,
čo porúcalo mosty, po ktorých sa
ísť malo iste k rozbúraniu umien?
Kvet, ktorý potok iprinou bol zavil,
len tým bujnejšie zrostne na úslní.
Potôčok skrotne jasom uchaňkaný,
zlosť mútna na dno pousadá mu sa
a krištáľové vlnky zas sa zsmejú.
— — — — — — — — — — — —
— — — — — — — — — — — —
Som zarmútený teraz nevýslovne.
Keď nebo „sláva“ prespevovalo si,
keď všade v očiach radosť jasala sa:
mne vtedy slza bôľnych trapov
v slabuškých očiach iskrila sa silne.
Len ja som v svete celom neblažený,
len pre mňa nieto útech ani za necht,
len moje srdce trpieť musí večne.
Ja celý ten svet ľúbim, ľúbim vrelo
a v tisíc srdciach nenie miesta pre mňa;
ja dobre činím, komu len mi možno,
a dobre prajem všetkým ľuďom ozaj
a mne nik, ach nik v celom šírom svete.
A keď už všetkých ľudí takto ľúbim,
jak neľúbil bych Teba, mužu slávny:
i prijmi slová, ktoré srdce volá:
„Ži v Novom roku nový život ďalej
a ako deň nám mladne chmúrny, krátky:
tak omladni Ti život pracný, šmúrny!
Jak živé stromy z jara krášli mládnik,
tak Tvojho žitia strom nech povyháňa
mládnikov čerstvých — slastí na tisíce!“
Mňa nechte žialiť s hlavou dolu zvislou,
jak nad mohylou žiali smutná vŕba.
I zo mňa pršia ožlknuté listy
nádeje s vonnou riasou kvetu lásky,
nad hroby tých strát, ktoré utrpel som.
Sú dietky moje, ktoré ustelú mi
v studenej zemi mäkuškavé lôžko.
Kto nad mohylou mojou skvíli bôľne?
Snáď vietor chladný, háje zadumené,
veď ja som učil, ja ich bôľne vzdychať.
Snáď zaosŕka slávik roztúžený,
veď spolu sme vše túžievali nocou.
Kto bude spievať moje žiaľne piesne,
kto nad mohylou mojou nepoznanou,
kto scíti, čo mne cítievalo srdce?
Ja nemocný som, mnoho trpím, mnoho!
Hej, kde sú časy bezstarostných slastí,
kde časy tiché, slastne maľované?!
R…u zbožný! Ty vieš liečiť ducha.
Znal bys vyliečiť moje suchotiny,
nie síce tela, ale bôľnej duše?
I keďbys’ dušu moju rozveselil
čo len na chvíľku, mal bys’ mnoho zásluh.
Ja som Ťa hľadal, nebols’ doma vtedy,
snáď bych bol stuhol v pásme tvojej tvŕdze.
Ty stoik chladný riekaš: óvi škoda!
kto by bol veril, že je taký blázon,
keď bol aj múdre už raz prehovoril.
Za „babským letom“ behá bez rozumu
a myslí, že si z neho spradie hodváb,
alebo kriela, na ktorých by vzlietol
ta hore k nebu modroskvejúcemu.
Keď vidí priadzu tenulinkých vláken,
čo jaseň spriadla ponad hrudy pôdy,
on hneď si sníva o beľavých vlasoch,
ktorými kryje zem si, táto kráska,
nahoty tela ako deva v bájkach,
i ťažko liečiť rozum, kór keď niet ho.
R…u milý, bratku mojej duše!
keď dovolí Ti chvíľa písať listy,
píš i mne niečo, zaslúžim to hádam,
a potom slušno priania prianím splatiť.
— — — — — — — — — — — —
— — — — — — — — — — — —
Z objemu môjho neutekaj, bratku,
ach, nekrúť hlavou pred pyšťokom mojím,
Ty si mňa ľúbil, ja Ťa ľúbim podnes.




Tichomír Milkin

— vl. m. Ján Donoval, básnik, prekladateľ, literárny kritik a teoretik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.