ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Spupný osud hlúpo skýta
jednej svini nazbyt žita,
až sa váľa v bahne sýta,
kdežto oslom skoro nič…
Ba čím viac ich ťarcha tlačí,
čím viac stonu v trpkom plači,
tým je jeho jed, vzdor väčší,
tým viac práska jeho bič.

Aj si našiel verných sluhov,
ktorí mienok sponou tuhou
ako kvietky v kytku stuhou
späli ruky, umy im.
„Trpte, trpte bez reptania…!
Či vás z rabstva nevymania
po skonaní nadzemšťania
zdobiť vencom víťazným?“

Ale aj z nich každý chyce
slasti chtivo prevelice,
ani mušky lastovice,
keď jesť pýta hladná mlaď.
Hoc i slabým neborákom
trestom večne hrozí zákon,
ak ich nájde v dobre dákom
so silnými diel chceť mať.

A čo osud…? Na remienok
ošarpanej uzdy mienok
vyšil — buchtu… Ech, ba nie — nok…
s heslom: „Práci lepší plat.“
A si myslí: Osol sprostý
nezbadá klam od radosti,
na nádeji že sa hostí,
že raz bude lepšie žrať.

Ale aj z nich každý chyce
To už vedia osly samy,
že im nedá ani slamy
táto háveď nadostač.
Nuž a preto neľúbia ju,
preto jej aj vyhýbajú
ľadovému jak lev kraju,
až sa strhol krik a plač.

Nová doba, noví ľudia
nový život svetom budia;
starý v tlamu zahynutia
znenáhla sa ponorí.
Kto podmienky žitia mení,
nezmení svet v okamžení,
lež je základ položený
pre novotné názory.

14. IX. 1917