ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sem, brúste meče, robte pušný prach,
vŕtajte delá, zložte guľomet,
do vzduchu leťte rýchlych na krídlach,
kam žiaden výstrel nevie doletieť,
a stade hádžte na zem hromy púm
na nášho vraha, čo nás otročí,
čo cudzou vravou zohyzďuje um,
čo zrobil peklo v rajskom úbočí.

Dosť bolo rabstva, dosť sme slúžili,
jak nemé voly jarmo niesli sme,
z prác našich vrah náš čerpal posily
a učičíkať chcel nás úlisne.
Sem, Slovač, rúť sa smelo na vraha,
od dneška už ty sám kuj osud svoj.
Ta letí šťastie, kde je odvaha
a víťazstvo vždy predpokladá boj.

Nie bledá závisť, krvilačná zášť,
lež samobytie zve vás k obrane;
zri kŕdle bratov, ale dietok zvlášť
nám odcudzených bočiť nezdarne.
Bez meča pravda, právo neplatí,
krv tučí pravdu, právo bujnie v nej.
Nuž hore, bratia, strmo do čaty,
potomstvo bude hlásať tento dej!

Svet celý uprel zrak svoj na náš boj
a najsmelšieho zvenčí uznaním.
Len napred, bratku, veniec bude tvoj,
tvoj chýr poletí svetom šíravým.
Sťa roje osí smelo na vraha,
nech cíti ostrie nášho žihadla.
Tam víťazstvo je, kde je odvaha,
zbabelá chabosť vždycky prepadla.

My stokrát vraha obránili sme,
včuľ seba bráňme proti vrahovi,
nech naša sláva skvie sa na písme,
náš meč nech pre nás blaho uloví.
Meč do mramoru vrýpe slávu mien,
krv z minulosti svieti svetlom zôr.
Bi vraha, mor ho! Jeho čaty plieň
a ostrým mečom rozrieš tento spor!

10. II. 1909