Zlatý fond > Diela > Čas tratí — čas platí


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Čas tratí — čas platí

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Alžbeta Malovcová, Dagmara Majdúchová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Zuzana Vodičková, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 188 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 7 kapitol
  • Zmenšiť
 

1

Bývalože to vše veselo v tých Pazderanoch, zvlášte v nedeľu a vo sviatok popoludní, keď pazderianska mlaď zabávala sa tancom. Sem, do hostinca, i stárež sa schádzavala, obdivovala krepkosť tancujúcich detí a hútala o ich budúcnosti.

Ale mládencov bolo tu aj hodne; dupkali oni ohnive krpčekmi o nevydláždenú zem a tu i tu podhodili svoje tanečnice do povaly. Spomedzi tančiacich jeden pár každému sa videl. Bol to Janko Kusan a Žofka Machnatých.

Ľahko je ženiť sa sedliackemu synkovi! Rodičia mu všetko pripravia k svadbe, ba i nevestu mu nahovoria a vyberú. Jemu len k oltáru ísť treba. Je to už stará obyčaj, prechodiaca z otcov na synov, ktorá nevyhynie tak chytro, lebo ľud náš rád sa pridŕža starých, dobrých zvykov. Janko mal už od malička prehliadnutú, a síce Žofku. Jemu to nebolo proti srsti, ba keď vychodil školu, všemožne sa usiloval upevniť rodičmi utvorené zväzky so Žofkou.

Rodičom oboch plesalo srdce radosťou, keď videli svoje deti spolu sa vykrúcať; tak im to svedčilo, ani čo by už boli svoji!

Jankovi rodičia neverili dočkať čas svadby svojho synka, preto i so Žofkinými rodičmi chodili po pánoch, kýmkoľvek nevyprosili Jankovi privolenie k ženbe.

Najvážnejšia prekážka teda premožená. Už budúcich fašiangov mala byť ohláška, keď tu po Vianociach zavíta do dediny nový človek, Paľko Zrebnický, bohatého pazderianskeho zemana Ezechiela Zrebnického najmladší syn. Oči celej dediny zvedavo utkveli na ňom, keď sa zjavil po prvý raz u Mojžiša na tanci. Ostrohy na vyleštených čižmách zacvendžali, čo raz päty jednu o druhú udrel alebo o podlahu dupol. A tie gomby na šnurovanej mentiečke a hlucháňovo pero za klobúčikom! Žiaden mládenec z dediny nemal toho vzrastu čo Paľko. Keď si v tanci podoprel boky a hlavu dohora vypol, zdal sa byť od všetkých o hlavu väčším. Dievčence túžobne naň hľadeli a zvedavo čakali, ktorú ozaj do kola si pojme. Paľko sprvu ľahostajne díval sa na dievčence, konečne bystrým krokom vošiel do kola a vyzerá si tanečnicu. Všetky tu dookola stáli, ešte žiaden mládenec si nevybral; novoprišlému chceli dať prednosť. Paľko konečne, prikrepčiac k Žofke, pochytil ju v tanec a vykrúcal, že len taký vietor šiel za nimi.

Každý z mládencov vybral potom svoju. Zvyšnej dievčiny tu nebolo, následkom čoho Janko Kusan zostal bez tanečnice. Náramne ho to škrelo, že o tanečnicu prišiel. Keby nebol už v kole býval, veru by bol nechal tanec tak. Ale tu videl, že všetko čaká, čo on teraz urobí, ba niektorí sa škodoradostne nad jeho pádom usmievajú. Začal teda rozvažovať, čo by mal urobiť a koho si pojať.

Z veľkých nesnádzí vytrhla ho jedna švárna nevesta; tú si Janko pojal a s chuťou si s ňou v tanci pokreskával, takže mysle divákov sa upokojili.

Koniec tancu. Mlaď, rozohriata, ide na čerstvý vzduch. Jak dobre padne tu sa ochladiť, no mnohý to už zaplatil životom: tu sa rodia suchoty a zapálenia rozličných druhov. Paľko tiež viedol svoju tanečnicu, Žofku, a ani na piaď neustúpil od nej. Hudci začali druhý tanec. Mládenci v kole samotní si krepčia a tu i tu hodia okom na okolostojace dievčatá. Teraz začnú ich po jednej do kolesa brať. K Žofke jedným hnutím, razom, skočili dvaja: Janko a Paľko.

„Kto prvší, ten lepší,“ pomyslela si snáď Žofka a išla do kola s Paľkom, ktorý ju vôkol pása uchopil a Jankovi spred nosa vzal.

Chudák Janko zas len za kratšie ťahal. No nezúfal on preto. Našiel si iné, tiež hodné dievča; silne ho pritisol k sebe, usmieval sa naň. To bolo od radosti preč; myslelo si, že Janko vezme ho hneď. I tančilo sa to jedným taktom hlucho, temne, len husle, basu a cveng Paľkových ostrôh dal sa počuť. Kde-tu i výsknutie zaznelo. Janko mal síce mnoho roboty s vlastnou tanečnicou, predsa pár ráz hodil on okom i na Žofiu. Zakaždým stislo mu srdce, ani čo by mu ho bol žmýkal, keď videl, ako je jeho bývalá už obláznená. Pre iného už nemala očú. Keď pozrela nimi na Paľka, Janko hneď uhádol, koľko bilo; no mlčal.

Úbohý Janko bol zronený. Cítil, že Žofka celkom sa mu odcudzila. A pritom musel i uznať, že Paľko je onakvejší chlap než on, že Žofkine oči majú teda dobrý vkus. Všetky fúrie žiarlivosti, a to tej málomocnej, zožierali utrápené srdce jeho.

Svadba Jankova sa teda rozplynula. U Machnatých sa vyhovárali sem i tam, že je dievča ešte mladé, že k vydaju má ešte dosť času a podobnými. Pravú príčinu vedel on veľmi dobre, ale ju nevyjavil. Koľko ráz videl ísť Paľka do Machnatých! A aké chýry išli dedinou!

Starý Zrebnický bol prvý, ktorý zunoval synove zálety.

„Paľko, obzri sa po inom dievčati. Či sa svedčí zemanovi a vyučenému majstrovi sedliačky predchytávať iným mládencom? Už si aj tak v svojich rokoch, rozumu máš dosť, vyber si inú, veď tu ich jest, a to ešte krajších, na každý prst desať.“

„Ja som, tato, tie krajšie ešte nevidel. Ukážte mi aspoň len jednu!“

„Ako bys’ aj mohol vidieť, keď iba tej jednej ustavične do očú pozeráš. Choď do Nižného, tam býva Julka Drobných, vezmi si tú.“

„No, to by ste mi dali! Veď tá jedným okom šmŕľa. Ja tej veru nechcem.“

„Vyber si teda, ktorú sám chceš.“

„Vyberiem si teda Žofku Machnatých, ja iba tú chcem.“

„Ja ale to nebudem trpieť. Ak tú vezmeš, pôjdeš z môjho domu preč, lebo ona nebude so mnou nikdy pri tomto stole jedávať.“

„A čo ma vyženiete hneď na vrch Kriváň, jednako si len ju vezmem.“

„No, Paľko, nemysli si, že sa z peknej misky naješ, keď je prázdna!“ a s tým išiel starý preč, mladý do Machnatých.

Starý Ezechiel bol pyšný človek, nie tak na bohatstvo, ako na psiu kožu. Mohol ale i bohatstvom sa vynášať. Milo to bolo, keď z jeho dvora vyšli štyri páry bielych sťa lasice volov, na hrdle so zvučnými spiežovcami. Závistliví susedia vtedy vždy hovorievali: „Hľa, osvietený už ide!“ Paholci veselo pukali bičmi pred domami svojich mileniek, aby sa šli na nich podívať. A vo dvore ani čo by vo svetlici. Čistota tam a poriadok. Každá vec na svojom mieste. Vbok dve záhrady, jedna kuchynská, druhá ovocná. Obhradené sú zábradlím a kde-tu stojí biely murovaný pilier medzi nimi, sťa kaprál medzi obecnými vojakmi. V pitvore visel zvonec, ktorý čeliadku zvolával. Tejto tu bolo ani hmýru; ňou sa len tak hemžilo, no každý mal vykázanú robotu, a tak to všetko šlo, ani čo by zmýval.

Dvoch starších synov priženil pán Ezechiel inam.

„Načo by sa tu, na tejto škvarke, všetci trápili? Nech má každý dosť. Ani ja som si nevedel rady, kým mi tesť toto nekúpil. Preto nech sa každý žení dobre a bohato.“

To bola jeho filozofia.

Najmladšieho syna, Paľka, zo všetkých mal najradšej. Toho určil za svojho nástupcu; dal ho k tomu i stolárčine vyučiť a potom ho poslal na dlhú vandrovku, aby vraj bol i gazdom v lete, v zime však i stolárom.

Teraz zavolal Paľka z vandrovky domov, aby zas gazdovstvu sa priučil. No Paľko radšej za Žofkou chodil, než aby bol piloval robotu. To starého nešeredne mrzelo.

Stará Tereza, žena Ezechielova, nerada videla Paľka, hoci jej bol vlastným synom. „Preňho museli moji synovia z domu,“ sťažovala si vše. Teraz sa však zradovala, keď videla Paľka vrtieť sa okolo Žofky. Nech vidí starý, čo má za synka!

Ezechiel od poslednej zvady dal Paľkovi pokoj, nech robí vraj, čo chce. Teraz ale začal tým silnejšie na Machnatého dorážať. Raz v krčme zvadil sa s ním hrozne. Nazval ho žobrákom a podobné mená sypali sa na Machnatého ani z vreca. Zakázal i zaprisahal sa mu sto ráz, že jeho dievka nikdy nebude zemianskou nevestou. Machnatému bolo toho dosť. On bol najprvší gazda v dedine. Jeho dcéra sa teda bárskam mohla zmestiť, najedovaný sťa sršeň prišiel domov. Vedel, že urobí v dome búrku; aby bol teda rozhodnejší, hodne potúžil sa v krčme. Taký teda vkročil do izby. Našiel tam u Žofky Paľka.

„Tristo hrmených okovaných! Ber sa z môjho domu, ty naničhodná belasnícka čvarga! Ale ja dám svoju dcéru tebe? Ty skadenoha, skaderuka! Príď mi ho ešte raz sem, ukážem ti, čo to päť!“

Potom klial a zlorečil strašne.

Paľko ušiel, Žofka plakala, stará zas tíšila muža. Paľko neukázal sa viac u Machnatých, nechcel vážiť životom. Žofka bola smutná, nepotešil ju ani Janko, ktorý zas bol každodenným hosťom u Machnatých. Žofka ho ani nemohla už vystáť, o predošlej láske medzi nimi ani chýru. Žofka ľúbila jedine odohnatého Paľka.

Nuž ale ktože ustrežie lásku? Žofka a Paľko sa zrozumeli a na záhumní podvečer schádzali, utvrdzujúc medzi sebou ohrozenú lásku. Žofka mala novú dôveru, čerpajúc ju zo slov Paľkových, bola veselá. Janko ale tiež nedriemal. Vystriehol ich raz na záhumní, pochytil Paľka cez pás a šmaril ho do mláky, že sa len tak rozčľapla. Chudák Paľko šiel ako zmoknutá sliepka domov, vyhrážajúc sa Jankovi.

U Machnatých nová búrka. Otec hrešil dievku, no ublížiť jej nemohol, lebo ju bránil Janko. Konečne Machnatý schytí sa a hybaj rýchlym krokom do Zrebnických.

Kusan i Machnatovci zbledli, keď videli ísť starého. Báli sa, že zas nejaká hrôza bude sa tam robiť. Na tvári Machnatého sídlil nielen hnev, ale i odhodlanosť a pevný úmysel.

Ezechiel si pod kachľami krájal do fajočky dohán.

„Ej, žena, ani nemožnej veci, ja budem mať veľkú protiveň dnes, lebo ma veľmi nos svrbí skoro od samého rána,“ riekol Terezke.

„Mne zas sa vyhodil na jazyk pupenec; ohovára nás ktosi.“

„Pekné to veru znaky, ak sa splnia,“ hovoril Ezechiel, a ešte sa mu ani ústa nezavreli, keď do izby vošiel Machnatý.

„Vitajte u nás, vitajte! Kdeže ste sa, kde tu vzali? No, no, hm, hm,“ odvrávala si Terezka a už utrela zásterkou miesto, kam si mal príchodzí sadnúť.

„Prišiel som, prišiel! Hej!“ ako čo by mu iba teraz bolo na um zišlo, „prišiel som vám povedať, aby ste si držali syna na vôdzke, lebo ja — ja mu hnáty polámem. Keď ste sa so mnou povadili v krčme, hneď a zaraz som ho vyhnal zo svojho domu. Teraz mi ale zvádza dievča k tajným schôdzkam. Ak ho ja raz dolapím, teda mu ukážem, či bol dakedy v chlapovej hrsti.“

Celý bol hnevom osinetý, takže i Ezechiel dostal pred ním strach.

„Vidíte, susedko, toto ste mali hneď za horúca robiť. Teraz je už ťažko ich roztrhnúť, keď sú už ako jedna duša. Môj Paľko vám ver’ sotva ustúpi.“

„Teda mi nechcete sľúbiť, že synovi zakážete? Nie? Dobre. Ja mu nohu zlomím, to vám vopred povedám.“

„Viete vy čo, susedko môj?“ ozval sa Ezechiel mierne. „Vydajte svoju dcéru za iného, potom ani môj Paľko nebude za ňou chodiť.“

„No, to bola múdra rada! Vy nechcete synovi zabrániť, aby za ňou chodil, a ja mám svoju dievku prisiliť, aby za iného šla. Veru ste vy múdry! Zostane len pri tom, čo som ja povedal: keď ho pri nej nájdem, potrescem ho sám! Dobre sa majte!“ a s tým sa už chytal kľučky, že už ide preč.

„Nenáhliteže sa toľme, susedko, zhovorme sa, a bude všetko dobre,“ tešil ho Ezechiel.

Radoval sa, že mu sedliak na ruku ide; to bola voda na jeho mlyn. Poradiť ale neznal.

Tereza nezamiešala sa ani slovom do reči. Iba teraz riekla:

„Chlapi, nemiešajte sa vy do ženskej roboty. My to ľahšie vykonáme nežli vy; dajte si s tým pokoj! Ja s vašou ženou vykonám to, že vaša dcéra pôjde za Kusana, musíte nám ale sľúbiť, že vo všetkom nás slúchnete.“

Machnatý odišiel.

Teraz už nasledovalo dielo Terezino.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.