E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Hajtman

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Ina Chalupková, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 154 čitateľov


 

Hajtman

Vy, čo ste kedysi teľce a mundúr nosili a z plechových misiek menáž jedávali, siahnete dľa starej reguly ku čiapke, keď toto slovo „hajtman“ prečítate, mysliac, že ono znamená majiteľa tej šarže, ktorá bola za časov vašej vojenčiny nedostižiteľným predmetom vašej ambície. Lebo známa vec, že každý „gemeiner“,[1] už či jáger[2] a či infanterista,[3] hajtmana svojho drží za najvyššieho hodnostára vojenského. Nuž ak ste aj vy pri tom slove salutovali, za tú úctu vám ďakujem v mene nášho obecného hajtmana z Ľupkanovej, Ondráša Gagačku, lebo ideme teraz rozprávať o ľupkanovskom hajtmanovi, Ondrášovi Gagačkovi, o stĺpe ľupkanovskej administrácie, a nie o vašom ukrutnom hajtmanovi.

Nuž nemyslite si, že nite administrácie tvoria uzol tamhore… Ó, nie. Tie schodia sa v rukách hajtmana Gagačku. Aspoň všetky rozkazy, ktoré týkajú sa Ľupkanovej, musia ísť hlavne cez hajtmanove ruky, a on vlastne — čo smele tvrdíme — udrie na ne pečať splnenia. A keď povážime, že žiaden úrad nemá bezprostredne toľko podriadených ako hajtman Gagačka, lebo jemu sú občania ľupkanovskí podriadení, a ešte keď taký závažný úrad zastáva taká vypuklá osobnosť, ako náš Ondráš: niet sa čo diviť, že pred ním i pán richtár musí do úzadia ustúpiť.

Ondráš Gagačka nestal sa hneď hajtmanom. Ó, nemyslite si, že to v Ľupkanovej tak ľahko išlo. V dedinských úradoch bolo možno vtedy len postupne, z kroka na krok napredovať; teraz (prevrátený svet!) pri zaplňovaní úradov urobia bárskedy skok, keď ponad hlavu skúseného Gagačku papľuhov volia vraj za richtárov!

Hej, vtedy sa to nestalo! Vtedy všetci ľudia v Ľupkanovej boli sprostí, nechodili do školy, ale život im bol dobrou školou. Preto do úradov volili len starých, skúsených ľudí, ktorí už v nižšej službe ukázali svoju zbehlosť. Dnes — dnes ti je to celkom inak! Ešte ti škrupinu nosí na chrbte, a už chce prevýšiť zaslúžilých, skúsených ľudí. Prevrátený svet!

Ako povedám, Gagačka nestal sa hupkom hajtmanom, ale musel vykročiť na prvý stupeň, a ten bol: honelníctvo. Keď Gagačka už bol hodným chasníkom, takže vedel také po pás šibenice preskočiť, vzali ho na salaš za honelníka. Za tri roky musel ovce do strungy naháňať, tenké štebliny kálať, vodu z ďalekej studničky v gelete nosiť, pod medený kotál prikladať, bačovi a valachom fajky zapekať, horúcu žinčicu ohromnou varechou chladiť, od valachov i najtvrdší žart vďačne prijímať a len potom stal sa valachom. A hneď mu bolo lepšie, lebo nemal inej roboty, okrem ovce pásť, a i to každý štvrtý deň zostal v kolibe pri bačovi, aby oštiepky pomáhal robiť a — spať. Už nikto nesmel žarty z neho robiť, ale on mal právo honelníka sužovať, tak ako jeho predtým. Nie div, že na salaši začalo mu žíriť, ani čo by bol naňho priliepal. Líca mu opuchli a nohavice len tak prašťali na jeho plnom tele. A aký bol chlap! Za jeden oštiepok obehol celú poľanu, lámajúc kolesá.

Toto bola najkrajšia doba jeho života. Keď v lete raz alebo dva zišiel do dediny, dievčatá pred ním narovnávali ústa a usmievali sa proti nemu, len aby sa mu zapáčili. Čo by bol o ktorékoľvek popýtal, bol by ho ľahko dostal. No on o dievčatá nedbal, akoby ich ani nevidel.

Mohol mať tak zo sedemadvadsať rokov, keď ho obec za baču vyvolila. Tak mladého baču ani starí ľudia nepamätali, a preto prisahali sa, že to nebude dobre, lebo o Vianociach i zahrmelo, i hviezda s dlhým chvostom ukázala sa. A čo najhorší znak, Gagačkovi, keď sa na bačovstvo podpisoval, urobila sa machuľa, aj keď prvý raz ovce zajímal, mačka ho prebehla. A tieto znaky neboli daromné, vyplnili sa. Na svoje nešťastie pozval za prvého valacha bývalého baču, ktorý bol zhodený preto, že nebol vyradoval.[4] Starý bača bol preštvalý v svojom remesle, znal všetky spády. A ako by aj nie, keď už bol dvadsať rokov bačom, a k tomu i v čertovom kolese, musel teda len niečo vedieť. Zo závisti porobil novému bačovi tak, že sa mlieko v putere nekľagalo. Gagačka sa dosť naprobúval, i viac kľagu do mlieka nalial než obyčajne, a mlieko predsa len nekľagalo sa. Nevediac inej rady, na ten papek, ktorým sa mlieko miešava, keď sa po pôdoji do putery vleje, uviazal teľací žalúdok, k dorábaniu kľagu potrebný. To konečne spomohlo. Mlieko sa jak-tak skľagalo, ale syr bol z neho planý, a starý bača, vidiac na papeku uviazanú ryncku,[5] vysmieval sa svojmu mladému gazdovi:

„Náš bača musí mať na papeku potkana. Bez potkana nechce sa mlieko kľagať. Ale je za bača!“

„Veď mu povedzte, čo viete,“ prosili ho valasi.

„Nech skúsi, čo to je bačovať. To nie kolesá po poľane lámať.“

„Ale veď mu len povedzte.“

Starý sa významne usmial:

„Čo viem, to viem, ale nikomu nepoviem.“

Tak zostal teľací žalúdok na papeku, ale syr suchý, oštiepky sypké ako prsť a práca nesporá. Už pred Jánom povedali ľudia, že nový bača nevyraduje. V dedine vzmáhala sa nespokojnosť, salašník i dva razy do týždňa vyšiel na salaš, aby sa prezvedel, čo a ako tam ide.

„Ondráš, zle raduješ — nevyraduješ.“

Gagačka ho potešil:

„Veď ešte kukučka kuká, ešte nie po Jáne.“

„Ale už nebude dlho kukať… Pamätajte, Ondráš, nevyradujete.“

„No, už kým kukučka kuká, sa nebojím.“

A tak to šlo až do jesene. Prišlo pomaly i Michala, a Gagačka nedodal ešte na dvaadvadsať oviec. Preradoval teda viac že starý bača.

Keď prišlo rátanie, ľudia smiali sa na jeho nešťastí. Pred richtárom stojaci chlapi vraveli:

„Teraz mu veru kuká kukučka!“

„Hja, veru teraz mu je hodné kuku!“

Tam neďaleko slúchajúci chlapci zasmiali sa:

„Kuku, kuku!“

A večer, keď Gagačka vyšiel od richtára, bežali chlapci za ním a jeden nad druhého volali:

„Kuku, kuku!“

Salašnému gazdovi, ktorý to počúval, potrhoval sa tu pravý, tu ľavý kútik. Mladý bača tiež hneď zbadal, na čo to kukanie padá. Obrátil sa za chlapci, ale tí boli už za plotmi a po záčinoch.

Tak zostal Gagačka v Ľupkanovej „kuku“. Keď toto slovo počul, akoby sa mu pahreba po žilách rozsypala. Koho v taký čas pochytil, ten zariekol sa potom kukať. Ale kto sa nastačí s mládežou celej dediny zahrýzať? Dnes ubil pre kukanie jedného, zajtra už iní traja vykrikovali za ním:

„Kuku, kuku!“

Takýto na posmech obrátený človek nemohol už rátať na bačovstvo. On ani sa na to nepechoril a ľudia vyvolili starého baču. Ondráš Gagačka zostal doma a chcel sa oženiť; ale ktorá, ktorá pôjde za zhodeného baču, čo minulého roku prebačoval sto šesťdesiat rýnskych šajn[6] a na ktorého každé dieťa prstom ukazuje a kuká. Ešte všetko dalo by sa napraviť, ale to nešťastné „kuku!“ Na kom raz taká prezývka prischne, ten ju do smrti zo seba nezmyje.

Takýmto spôsobom Gagačka bol by zostal starým mládencom, ale predsa našla sa šľachetná duša, ktorá odvážila sa zdieľať smutný osud Ondrejov i jeho nešťastné kuku. Bola to jedna obstarná vdova.

Ale čo mu to osožilo? Ako sa oženil, ešte viac osprostel. „Kuku, kuku!“ všade ho prenasledovalo, robota neišla mu nijak od ruky. Keď vybral sa ovos kosiť, to sa mu klasie neukladalo ku klasiu, ale pomiatlo sa, že jeho žena nemohla nájsť rady. A čo horšie, nevedel ovsa poriadne odťať, takže po ňom osamelé alebo vpoly uťaté byle zostávali. Gagačka sa vše po poli poobzeral, a keď videl, že nik naň nehľadí, odhodil kosu a lapil sa do trhania ovsa. To mu omnoho lepšie i ľahšie šlo. Ale i to zbadali ľudia. Tam pod kopou ležal sused, ktorý ho videl, a od tých čias ešte väčšmi vysmievali Gagačku.

Kto chce byť gazdom, nechže od malička sedí doma a učí sa robote, lebo pochodí tak, ako ľupkanovský hajtman. Príde pomaly o všetko a stane sa výlučne pobehajom. Gagačka síce nestal sa darebákom, lebo prišiel k službe, keď ho vyvolili za poľného hájnika; ale i na túto službu nebol súci, lebo nedovidel. Pekne počul zďaleka, keď trávnica ostrila kosák, ale bársako sa namáhal, nedovidel ju, keď sa mu skryla za kôpku nakosenej trávy. Ľudia konečne, keď videli, že pre Gagačku môžu i celý chotár ukradnúť, zhodili ho zo služby a vyvolili za hajtmana.

Hľa, tamto kráča si on len tak z nohy na nohu. Na hlave široký klobúk, spod neho visia neostrihané vlasy, ktoré v tyle delia sa vo dve pradienka a vlnia sa dolu plecami až skoro na vpadlé, stľapkavené prsia. Nos jeho nie orličí, ale stľapkaný a široký, ústa široké, k hvízdaniu nespôsobné, brada hlbokým priesekom v pravé poly rozdelená. Tvár pokrytá riedkym celotýždňovým strniskom, čakajúcim na nedeľu, aby ho tupá britva až do pňa skopala. Gagačka je bez odedze, kožuštek zavesil na klin do komory, lebo je aj tak dobre teplo. Hrubé nohavice a na nohách krpce s vymastenými remencami doplňujú jeho úradný šat. Kráča on dolu dedinou pomaly, rozvažite, lebo on nie je mladý šialenec, aby lietal sem a ta, on musí dať niečo i na úradnú vážnosť. V chôdzi päta netýka sa mu zeme, ale palce musia niesť celú váhu jeho šťúpleho tela. Hlava, naklonená nadol, k zemi, aby skúmala, kam stúpiť, aby sa krpce nezablatili, lebo ulica pokrytá je blatom, z ktorého tu i tu nejaká skalka trčí. Tam zas v lúčoch jasného slnka zablyští sa mláčka. Ondráš Gagačka, ľupkanovský hajtman, nedovidí, preto často miesto skalky hupne do blyštiacej sa mláky, ktorá pod jeho krpcom ustúpi, ofrknúc mu remence i nohavice.

„Nech je čert hajtmanom, a nie ja! Budem ja takto chodiť v blate a vode? Ešte by len bolo, keby cestu vypiargovali; ale nechcú. Dobre, zaďakujem, keď nechcú.“

Už od dvadsať rokov zaveruje sa, že nechá svoj úrad, no pri každej novej voľbe podrobí sa vôli občanov a prijme ho bez námietky. Nuž, hľa, ťažko by mu padol predčasný odpočinok.

V ústrety hajtmanovi kráča akýsi mladý muž. Hlavu drží rovno ako vojak; krok jeho je odmeraný, v ruke list so širokou pečaťou. Hajtman zbadal chlapa až vtedy, keď sa mali jeden do druhého búšiť. Zastali oba, žiaden sa neklaňal.

„Hajtman, kde chodíte, čo chodíte? Túlate sa, túlate ako hrach v prázdnom hrnci. Aby človek držal zas hajtmana, čo by za vami sliedil.“

Hajtman na výčitku neodpovedal ani jedným slovom, len melancholicky pozrúc na hovoriaceho, pomyslel si:

„Len sa rozťahuj, veď tvoja sláva bude len do nového roku!“

„Tento list pôjde k pánu okolnému.[7] Pošlite s ním dakoho z listovky.“[8]

Hajtman poškrabal sa za pravým uchom a opýtal sa:

„A koho?“

„Najlepšie! Aby richtár ešte i to v hriešnej hlave nosil. Neviete vy, na kom zostala poriadka?“[9]

„Hm, viem. Na Mare Zubatej, ale tá je už v poli.“

„Nuž a kto je za ňou?“

„Jano Držidvere, ale ten išiel zavčas rána po pne do Palcova.“

„Tak je to, hľa: keby ste boli za rána ku mne prišli, mohli ste list odoslať. Pošlite si teraz už koho chcete!“

Mladý richtár Matej Vrzgút nechal hajtmana stáť na ceste bez porady, bez pomoci. Hajtman sa poobzeral a zahol do bočnej ulice hľadať nejakého posla. Len si odvrával:

„Si ty mne za richtára! Dávno som ja už takých pánov videl! Keď ho vyvolili, nevedel ani ústa otvoriť; teraz už začína sa mu jazýček rozväzovať. No, veru, jest mi toho: Maťko Vrzgút!“

Matej Vrzgút je ešte len tretí rok richtárom; keď prišiel z vojny ako taký kaprál, nepáčilo sa mu v obci nič. Posudzoval úradovanie starého richtára. Tento za pokutu vyviedol to, že Ľupkanová pri najbližšej voľbe vyvolila si Vrzgúta. On, keď to už tak šípil, ani nešiel na voľbu, ale zostal doma mlátiť. Iba keď prišli poň poslanci od richtára.

„Aby ste šli k richtárovi,“ oslovili ho príchodzí.

Vrzgút šípil, načo, keď počul, ako mu vykajú dnes tí, čo mu včera ešte tykali.

„A poďte chytro, tam čakajú.“

„A čo to tak?“

„Veď tam zviete, len poďte!“

A netrpezliví už chlapi vychytili mu z ruky cepy a takého, aký bol — uprášeného, viedli cez dvor k richtárovi. Vrzgútka, vidiac to, zbledla.

Matej Vrzgút u richtára vzpieral sa prijať richtársku palicu. Nechcel a nechcel.

„Ja vám nebudem richtárom.“

Zhromaždení vytreštili naň oči:

„A prečo?“

„Som mladý, ešte len chlapec. Nebudete ma chcieť slúchať. Vyvoľte si staršieho, skúsenejšieho.“

„Ty budeš dobrý,“ povie mu starý richtár, ktorý spoza stola presadol si už pod pec. „Keď si sa prvej miešal do mňa, teraz skús, ako je to!“

„Ja mám gazdovstvo, som len sám chlap v dome. Povážte len, o všetko prídem.“

„Budete si paholka držať,“ ozval sa ktosi odo dverí.

„Paholok je paholok, a gazda je len gazda,“ namietal náš Matej.

„Ale čo sa mu prosíte; keď je vyvolený, nesmie nás pohŕdať, alebo nech zaplatí stovku!“

Kto to zakričal, ťažko povedať, lebo skryl sa ten za chrbát iného, aby ho nevideli.

Darmo sa Maťko odhrýzal, darmo prosil. Námietky jeho vypočuli, vysmiali, a schytiac ho na plecia, podhadzovali ho pod samú povalu. Tak bola reštaurácia úradu skončená; nasledovala vážnejšia práca dnešnej porady: inštalácia. Od starého richtára vzali truhlicu, korbáč, drieňovú palicu, kalamár i pero, z nádvornej steny zdrapili aj čiernu tabuľku s nápisom: „Richtár obce Ľupkanová“, a všetky tieto richtárske veci niesli do domu vyvoleného. Medzi nimi kráčal aj vyvolený Matej Vrzgút, ale nie veselo, lež so zvesenou hlavou a vráskami na jasnom ináč čele. Snáď aj slzy tiekli mu dolu lícami. Popri ňom išli občania a hľadeli veselým hovorom rozohnať jeho žiaľ; každý bol rád, že obišiel lós, ktorý na chudáka Vrzgúta dopadol, lebo všade inde hrable k sebe hrabú, len pri richtárskej voľbe od seba. Tak prišli chlapi k Vrzgútovmu domu. Žena, zazrúc toto, aj richtárske odznaky, utvrdená bola v trápnej predtuche, ktorá ju predtým znepokojila, keď jej muža viedli k richtárovi. Zalomila rukami, potom zas, zahoriac hnevom, vzmužila sa a vyšla pod stenu. Zhromaždení chlapi zľakli sa jej. Ten, čo niesol tabuľku, neopovážil sa pribiť ju na stenu. Len starý richtár bol najsmelší, podišiel pod stenu a povedal: „Doviedli sme vám richtára.“

„Čo za richtára?“

„Aha, tuto váš muž je richtárom.“

„Veď tak — už ste nám závideli, že dačo máme! Čo ste nedali richtárstvo inému, alebo čo ste ho sebe nezadržali? Ha?“

„Nemôže byť vždy len jeden richtárom. Nech každý skúsi, čo je to.“

„Vy pohani; môj muž nebude! A čo si to prijal? Nevedel si otvoriť ústa a povedať: ja mám ženu, drobné deti, gazdovstvo, ja nemôžem byť richtárom. Čo si tak nepovedal?“

„Veď i ja mám ženu aj deti; každý má ženu i deti,“ ozval sa starý richtár.

Boženík koristil z rozhovoru a pribil donesenú tabuľku na stenu. Richtárka skočí k nemu a odsotí ho:

„Ja nepotrebujem tvojej tabuľky. Čo mi rýpeš stenu? Dal si mi na vápno, alebo bol si mi stenu mazať? Veď ti ja dám — obarím vás vriacou vodou ako psov!“

Vyhrážky boli daromné. Zhromaždenie ani nerátalo na lepšie prijatie; pri iných voľbách muselo ešte inakšie slová počuť; preto bez okolkov uložili richtárske veci u nového richtára. Matej Vrzgút zostal ľupkanovským richtárom.

Že bol ešte mladý, to by mu nebolo veľmi škodilo: mal hajtmana Gagačku, ktorý už dvadsať rokov slúžil v obci, vedel už to i to poradiť. On už nejednému richtárovi spomohol v ťažkom položení, nieto takémuto nováčikovi. A Vrzgút sprvu radil sa jeho, ale pozdejšie, keď sa podučil, ani sa neozrel oň, riadiac sa celkom dľa svojej hlavy. A to Gagačku bolelo, veľmi bolelo, že nemá už žiaden podiel v obecných veciach…

Hajtman Gagačka hľadá teda niekoho z listovky. Nuž tu neďaleko býva Jano Kubovie, obrátil sa teda do jeho dvora. Dvere sú síce otvorené, ale Jana niet doma; jeho žena, keď zazrela Gagačku a v jeho ruke list, šípiac, že tu čosi zlého, rezko, ako drobná myška, šibla do kuchyne a stadiaľ do komory, kde sa skryla za kapustový sud. Dvere na komore sú závorou zapreté.

Hajtman vošiel do izby, no nevidí nikoho, ani živej duše, okrem malého dieťaťa, ktoré spí v plachte, na tráme visiacej. Hajtman už dávno videl takéto kúsky, keď sa mu ukryjú, aby im nemohol nič rozkázať. Stavil by sa, že i Katrena čupí kdesi pod posteľou.

„Kdeže si? Pod posteľou nič, ani na peci… nikde nič. Poďme do kuchyne…“

I tam prehľadal všetko dopodrobna, pozrel i za dvere, otvoril i veľkú almariu, ale Katreny niet. Vyšiel hore schodmi na pôjd, i tam ju pohľadal, no vrátil sa bez výsledku.

„Vari sa prepadla, ani nič dobrého…“ pomyslel si, no zíde mu komora na um. Otvára, otvára… dvere sa držia.

„Katrena, tu si?“

Ani šuch.

„Katrena!“

Hajtman urobil z dlaní trúbu a priložiac ju k ústam, zareval:

„Katrena!“

Dieťa v plachte — hoci ho Miškom volali — strhlo sa na krik a ako deti zo spania vyburcované, počalo plakať ľútostivým hlasom. Hajtman sa plaču zľakol; odišiel preč, lebo nechcelo sa mu dieťa kolísať.

„Tak je to hajtmanom byť… No, veď ja to už tak nechám. Nech si je ten múdry Maťko. Veď človek ledva vydriape od neho tú konvenciu. Mám dostať na fašiangy a na Matku božiu po páre dobrých krpcov, a čo mi vše kúpi? Tenké ako papier, ani čo by boli z kohúta…“

Takto si Gagačka odvrával, to bola jeho úľava, keď sa vše nahneval. Všetky útrapy svojej služby privlastnil richtárovi, ktorého nenávidel. Tak prišiel pred nasledujúci dom. Zo dvora na cestu bolo počuť cvengot ako pri kovaní kosy.

„Martin je doma,“ pomyslel si hajtman, „Martin, ten pôjde.“

Gagačka vkradol sa do dvora potichučky, aby ho nepočuli a neskryli sa. Ale Martin Rázvora dopočul písknutie dveriec, podvihol hlavu od roboty a hneď ovesil nos, vidiac hajtmana a v jeho ruke list.

„Ah, veď sa navláčiš, ty uvláčenec! Zmok, mátoha kadejaká! Keď ťa nevie dakto do vody sotiť. Už ma zas chce vypraviť. No, len počkaj si!“

Hajtman nesmelým, váhavým krokom prikradol sa k Martinovi, ktorý, sediac na vyvalenom kláte, energicky búcha mlatčekom o zatupené ostrie kosy. Martin naoko nevšíma si hajtmana, len kuje a kuje, akoby už zajtra ani nesvitlo.

„Ale kuješ? Pán Boh pomáhaj!“

„Hej,“ krátko odvetil Martin, pozrúc bežne na Gagačku. No i týmto krátkym pohľadom uspel zazrieť list v ruke hajtmanovej.

Gagačka sadol si pod stenu na skaly a trpezlivo čaká, kým Martin dokončí robotu. Veď už aj tak búcha na samý koniec kosy.

Keď je kosa nakovaná, Martin Rázvora chytí kosisko a nakúva naň naostrenú kosu. Jej ostrý cvengot ohláša sa vypustnutou, tichou dedinou a Gagačkovi uši brnejú. Martin po pár úderoch podrmal kosu, či sa nemyká, ale ona pevne sedí na kosisku. Zas chytí a napraví ju tak, ako ku koseniu, a oprie na zem, skúmajúc, či nebude krivo. Dobre je tak.

Chudák Gagačka nezná, skadiaľ začať. Povedať mu rovno: takto a takto, toto a ono — to nejde. Pýta sa ho teda:

„Nemáš nikoho doma?“

„Ani duše: žena so sestrou okopáva švábku a otec šiel kroz juncov na jarmok. Ja zas idem kosiť ďatelinu, lebo už poľahla.“

„Už nebude rosy,“ poznamenal Gagačka, radujúc sa, že už má háčik, na ktorý Martina lapí. Pritom ukázal list, aby ho Martin lepšie videl. „Veru nebude, a bez rosy ťažko trojku kosiť. Ja som tak urobil zalanským; o polpoludní som šiel, našticoval som sa jej, ustal som ako kôň, a nevykonal som ani mak. Odišiel som domov a večer pri mesiačku som ju poľahky pokosil. Nechaj i ty ďatelinu tak, kým rosa nepadne.“

Martin Rázvora nebol vrecom udretý. On zbadal hneď, kam ženie Gagačka.

„No, už ja ju nenechám. Hroma budem čakať; do večera chcem ju ešte i do ostŕv poklásť. Nuž tak!“

„A už z toho, Martinko môj drahý, nebude nič. Pôjdeš k okolnému s listom.“

Rázvorovi od jedu skoro kosa vypadla z ruky. Oči mu vysadli, ústa pootvorili. Konečne zvolal:

„Ale ja?“

„Z nás dvoch jeden, ale ja nie.“

„Teda ani ja nie.“

„Ach, veď ty nie, Martinko, božechráň! Rozkážeš pekne nohám k pánu okolnému a tie…“

„A čo by mal kto posmech zo mňa robiť! Ja som gazda ako druhý. Kto nemá roboty, nech si roznáša listy; mne kukučka nekuká, len do Jána, a komu i po Jane, nech si ten ide!“

„Ale ty pôjdeš,“ dotvrdzoval mu hajtman, ďobnúc palcom na širokú dlaň.

„A ja nepôjdem. Ak je na mne poriadka, dobre. Ale povedzte, kto odvážal dnes dva týždne toho čaptavého žobráka, ale nie ja? A ešte vraj na mne rad!“

„Ty sa do toho rozumieš ako hus do piva. Čo si odvážal, to nebolo z listovky, to boli foršponty…[10] Pozri, Martin, poriadka je trojaká: listovka, robotizeň[11] a foršponty. Keď si žobráka odviezol, odbavil si si len foršponty. No, rozumieš už?“

Martin ešte nerozumel, chytil sa háčika, čo sa mu nadhodil:

„A keď som starého vojaka prenocoval, toho, čo ste mi doviedli, keď som mu dal jesť, čo to bolo?“

Gagačka nevedel sa naponáhle vynájsť, do ktorého oddelenia má túto úsluhu Martinovu vradiť. Konečne povedal:

„To je zas inšie, to patrí sem tak ako rukavica na nohu.“

„Nuž tak?“ rozkričal sa nahnevaný Martin. „Nuž tak? Ja dávať foršponty, ja dávať obšitníkom nocľah, ja listy nosiť, ja všetko robiť a… A druhí nič? Bola Mara Zubatá už niekde z listovky, povedzte, vy starý chren! Bola?“

„O Maru sa ty nestaraj, len o seba. Na list — za dve hodiny si tu a listovka sa ti zaráta. Blázon! Keď si odbavíš dnes, zajtra máš pokoj. Všetko ti je jedno, či dnes, či zajtra. Sťa za ktoré rebro ti visieť.“

Gagačka už mal svoj spôsob ľudí nahovárať. Ale teraz mu mnoho neosožil, ba mierny, náhovorčivý hlas Martina ešte na koňa posadil.

„Nuž ale som ja v dedine sám? Či už niet viac gazdov? To mi príde dom a všetko zapľuť a utiecť z tejto dediny. Veď to nie na vydržanie! Ani Jano Kubovie nebol ešte z listovky.“

„Pozriteže ho, ako to on všetko zná! Počkaj, keď ty tú listovku tak dobre rátaš, spravíme ťa na rok hajtmanom. Potom zvieš, čo je päť.“

Martin sa zľakol, že bude hajtmanom. A či mu to nemôžu ľahko na krk zavesiť, ako pred dvoma rokmi Vrzgútovi richtárstvo? Čert nespí… Strach pred hajtmanstvom donútil ho k tomu, aby vzal list a šiel s ním. Hajtman, uradovaný nad zdarne vybavenou prácou, vytratil sa zo dvora.

„Mudráci, žiaden nebudeš slúchať? Počkaj si, veď ja nebudem už viac hajtmanom. No, a teraz poďme k tomu Maťkovi. Myslí si, že ja nevydurím nikoho s jedným listom. Hej, koho ja raz pochytím, ten musí ísť, a čo by mal hneď drevené nohy.“

Pán richtár práve sedel pri stole a čítal akési peniaze. Keď videl, že vchodí hajtman do izby, zhrnul všetko zo stola a vsypal do obecnej truhlice. Gagačku to napálilo: veď zrejmá vec, že ho vytvárajú z obecných diel! „No, počkaj,“ myslí si, „veď sú to obecné peniaze, nebudeš sa ty v nich dlho už prehrabávať.“

„Richtár, dajte mi niečo,“ a nadložil dlaň oproti nemu.

Richtár s čudnou tvárou pozrel na hajtmana:

„A čo?“

„Moju konvenciu od Jána.“

„No, už ste ma počuli grošom štrngnúť? Keď len tak hneď pýtate! Nechajte si dačo i na staré dni; čo budete mať potom, keď si teraz všetko miniete?“

„Po žobraní len nepôjdem, ani ma nik nemusí chovať.“

Richtár pristúpil k nemu s mäkkou tvárou a povedal mu:

„Ondrejko, teraz nemám, dočkajte, kým drobnice[12] vyberiem. Viete, že daňové peniaze vám len nemôžem dať, lebo vy môžete dočkať, ale porcia nie.“

„Ak mi dáte dnes, nebudem pýtať potom, a vám je jedno, či dnes a či zajtra.“

„Viete vy, Ondráš, čo? Pôjdeme my prezerať batohy a drevo, spravíme lajstre a potom budeme drobnice vyberať. Choďte pre hájnikov.“

Gagačka poškrabal sa za uchom, patrne táto hádka nespáčila sa mu.

„Čerti vedia, kde hájnici, v ktorej doline. Tých ja nenájdem, a čo si nohy po kolená zoderiem. Nechajme my to tak; radšej počkám s tou konvenciou.“

„No, len choďte. Čože, var vám je tých krpcov ľúto? Dajmibože, krpcov bolo i bude dosť.“

„Ale dnes niet ľudí doma, akože budeme po dvoroch chodiť?“ namietal hajtman.

Richtár, pristúpiac k nemu, oprel si ukazovák o čelo:

„Gagačka, tuto, tuto. Rozum, Dora!“

Hajtman zostal ako obarený rak, že richtár-chlapec jemu, v úrade skúsenému dáva lekciu a Dorou ho volá. Vytrhol spomedzi zubov fajku a ako horúca bola, tak ju chcel do vrecka vložiť. To bol uňho znak najvyššieho rozhorlenia. Ruka hľadala kešeňu, no na košeli nenájduc ju, opäť i s fajkou podniesla sa k ústam. Richtár, aby umiernil hajtmanov hnev, pokračoval:

„Ba hej, Ondráš, dvadsať rokov byť v úrade, a predsa sa takto potknúť! Akurát preto, že niet ľudí doma, treba ísť batohy a drevo popisovať. A či vám je ľúto, že nebude vás mať kto vriacou vodou obariť, alebo metlou vyhnať?“

Na Gagačku tieto dôvody pôsobili. Vzchopil sa náhle:

„No, už idem, idem. Netreba mne tiež mnoho trúbiť. Idem! Nech potom večer vykrikujú na nás, že sme chodili po prázdnych dvoroch ako zlodeji, že sme chodili vtedy, keď sme nikoho nečuli doma. Idem!“

Tak kráča Gagačka dolu blatnatou cestou, vyhľadáva skalky a hupká do najväčších mláčok; krpce a remence, ráno ešte také čisté, sú zafŕkané blatom.

„Chlapec, a nie richtár; treba tebe richtárskej palice; kúdeľ a vreteno, nieto palica. Štrngaj len šestáčikmi, veď ty vyštrngáš! Škoda krpcov — no, takýmto blatom sa brodiť o hlade a smäde. Jaj, ale je, Pane Bože, za slniečko! Na roztopenie.“

Hajtman šibol do hájnikovho dvora.

„Jano, k richtárovi!“

Kedy-netedy zvliekol sa zo šopy Jano, poľný hájnik ľupkanovský. Oči denným spánkom napuchlé, medzi čiernymi, vymastenými vlasmi tu i tu zabodnutá stopka sena. Konečne sa Gagačku opýtal:

„A čože je?“

„Čože je? Len sa opytuj! Pre teba môžu ženy i tú zem odniesť. Pekný hájnik!“

„Pekný hájnik! Var viete dačo do mňa? Vy ste v noci drichmali a ja som musel po poli sliediť, taký som ja hájnik. To nemám už ani spať?“

„Nemáš ty krivdy, Janíčko, nemáš. Radšej choď hľadať lesného hájnika, kde je, čo je.“

„A načo ste vy, Ondráš?“

„Janíčko, chodím a kníšem sa na týchto nohách od božieho rána. Ani si ich nečujem. Choďže ho pohľadať, choď! Tu ťa dočkám.“

Jano vliekol sa pre lesného hájnika, za každým druhým krokom zívol, otvoriac ústa ako humenné vráta a zakňučiac ako pes na pazderí.

Gagačka za ten čas sadol si na podstenu a nabíjal fajku. Zápalku vytiahol spoza remenca na klobúku. Keď už vo fajke horelo a z úst sa dymilo, zložil ruky na lono a začal žmurkať očami, až zadriemuc, vyvalil sa na podstenu ako zhnilý stĺp a začal pravidelne odfukovať. Len keď ho už v jeden bok dobre vyomínalo, prišli obaja hájnici a zobudili ho.

No a teraz nasledovalo to pravé. Richtár s hajtmanom a oboma hájnikmi chodili z dvora do dvora, prezerajúc, kto koľko má klátov, rohov, lát a po šopoch koľko majú tam nasušenej noseniny-trávy. Docielené výsledky značil richtár do dlhého, úzkeho lajstra. A to sú tie drobnice. Podľa nich každý gazda musí za klát, roh, latu a každý batoh trávy určenú sumu do obce zaplatiť; z toho sa obecní sluhovia platia.

Pán Boh to zná ako, dosť na tom, že Ľupkanovci dajak zavoňali, čo sa po ich dvoroch robí. Akiste z poľa zahliadli, ako hájnici pod cieňou chvojinu a raždie prehadzujú a pod ním ukryté kláty objavujú. Dedina, predtým akoby vymretá, zrazu ožila, až sa to v nej len tak hemží. Za úradom chodí tlupa občanov; niektorí z nich, čo lepší, i do dvorov sa odvažujú; iní, čo podlejší, len pred domom na ceste postávajú. V každom dvore bez výnimky strhne sa zvada medzi domácimi a úradom.

Katrena Kubovie je už doma. Nebolo ju treba veľmi z komory vyvolávať; čakala úrad predo dvermi.

„Chvalabohu, Katrenka, keď si len tu,“ posmieval sa jej hajtman.

„Zbehla som z poľa domov, lebo tam ktosi skričal, že akísi chlapi prišli do dediny a po dvoroch chodia, aby reku niečo neukradli…“ odsekla Katra.

Richtár sa začervenal ako ruža.

„Máte kláty?“ pýta sa hájnik.

Katra sa robila, akoby nerozumela otázke.

„Ach, a načo by nám boli, keď nedržíme včiel; pravda, máme jeden klát, ale…“

„A kde je?“ skočí jej richtár do reči. „Poď ho ukázať.“

„Nuž netreba sa vám ani do ciene ustávať, hen pozrite, sekera je doň zaťatá.“

„A rohy nemáte?“ vyšetruje ďalej richtár.

Katra sa chytila za hlavu.

„Ach, božechráň! Kým som sa nevydala, nemala som rohov, lebo by ma nik nebol vzal, a po vydaji mi var len nenarástli…“

Poľnému hájnikovi veľmi sa to spáčilo, i opýtal sa jej:

„Katrena, ty aby si mala rohy! To nie. Ale tuto… toto…“

„Kravu máme,“ mlela ďalej Katra, „tá má jeden… dva; dva voly, to sú tri, štyri, päť šesť… Hej, tak je, majú šesť rohov.“

Richtárovi došla trpezlivosť, počínalo ho dopaľovať.

„Ty, Katruša, ja viem, že si nie taká sprostá, ako sa staviaš. Opytujeme sa, koľko máte rohov, nie na hlave, ale drevených; vieš, čo v hore rastú.“

„Ahá, takých? Nuž a čo ste to hneď tak nepovedali? To tiež ja z hlavy neviem. Mali ste prísť, keď mi je starý doma, ten by vám to vedel povedať. Mne sa všetko tak vidí, že ich je sedem alebo osem.“

„Toľko? A kde sú?“ pýta sa natešený richtár.

„Hja, najhoršie je to, že je tam dym. Veď viete, kladiem oheň, varím poludnie; nuž hej, ako povedám, tie rohy sú tam na pôjde; ale veru, richtárik môj radostný, nehodno vám ísť ta.“

Všetci sa zadivili nad Katrenou, že drevo drží na pôjde.

„Ktože to kedy slýchal: rohy na pôjde! Veď nám dedinu vypáliš. Toto je pekná vec! Čo tam robia rohy?“

„Bože môj, vy múdri chlapi, čo ste v úrade, ani len toľko neviete, ako ja sprostá žena. Čo vraj robia rohy na pôjde! Nuž čo robia, to robia, držia dach. No, už viete?“

Richtár zahanbený, že ho Katra za nosom vodí, riekol úradským:

„Poďte za mnou!“

A tí šli za ním. Poprehadzovali haluzinu a raždie a pod ním našli klát i štyri rohy. Neobzerali sa ani na Katrin krik, ale zapísali i to do lajstra. Vyšli i na šop. Tam na veľkej hŕbe nosenina. Richtár obrátil sa k úradským:

„Zoznajte, koľko je to batohov?“

Každý sa utiahol a odvrátil od noseniny; ani jeden nechcel mať ostudu s Katrenou, ktorá tiež vyšla na šop za nimi. Richtár čaká, čaká úsudok úradských, ale všade ticho.

„No, čože tu stojíme darmo? Žiaden nevie rozprávať?“

Hajtman spoza chrbta richtárovho prehodil:

„Dvanásť.“

Uradským odľahlo. Ostudu prevzal už hajtman. Nech Katrena už naň vyvoláva. A ona nechcela ich očakávanie klamať, lebo hneď vyvolala:

„Dvanásť batohov! Čo nepoviete hneď dvadsaťštyri; keď už máme prikladať, priložte hodne. Dvanásť batohov! Veď to odnesiem v piatich.“

Jano, poľný hájnik, tiež chcel ukázať Katrene, že i na ňom niečo záleží, preto povedal:

„Katrena, toto seno v piatich batohoch unesieš: to hej, lebo je suché. Pováž si, keby toto bola tak suchá tráva z lúky, v koľkých batohoch bys’ ju odnosila?“

Katrena, pocítiac, že Jano trafil klinec na hlavu, pustila naň ohnivú strelu zo svojich čiernych očú. No nedala sa mu premôcť, ale i proti jeho múdrosti našla námietku:

„Bolo ma vtedy pre noseninu pokutovať, kým to bola ešte tráva, nie teraz, keď je z nej už seno. Ale tak je to: hájnik doma spí, do poľa nejde, len kedy-netedy vyteperí sa na šop k nosenine a tam od buka do buka háda, koľko kto noseniny má. Takým hájnikom môžem byť i ja. Ale keď si ty, Jano, hájnik, lap trávnicu na tráve.“

„Ale, napíšme jej desať,“ povie richtár.

„Nechže bude desať,“ potvrdili ostatní.

Hajtman chcel sa zalíškať Katre, preto, kým richtár batohy vpisoval, prehodil:

„Hej, najlepšie bude desať. Veď je zas i jej škoda, i obce je škoda. Ale celá obec nepocíti tak veľmi krivdu ako jednotlivec… Nechže bude desať.“

Katra nepovedala na to ani len slova, len spodnú gambu pohrdlivo mu otrčila, akoby mu chcela povedať:

„No, čo ty povieš, to je najmenej. I tak si len piate koleso a trinásty apoštol.“

Kým úradskí celú dedinu takto pochodili, slnce nachýlilo sa dobre k západu, oblejúc zlatou žiarou oproti ležiace pohorie. Obyvatelia ľupkanovskí už dávno boli doma. Aj úrad uchýlil sa k richtárovi. Výsledok kutania bol zložený v dlhom úzkom lajstri. Z neho vysvitalo, že Ľupkanovci veľmi radi z cudzieho majetku berú. Aby sa to akosi zamedzilo, zišiel sa celý výbor do porady a uzniesli sa na tom, že sa zakáže na trávu i do hory chodiť. Toto uzavretie mal publikovať hajtman.

„Choďte zakázať do hory a na trávu,“ povedal mu richtár.

Hajtman vstal spod pece a vytratil sa von. Vyšiel až na koniec dediny a hneď od kraja vážnym, zachrípnutým hlasom volal:

„Na trá-vu a do ho-ry ne-pô-jdeš ni-kde von-kon-com a-ni je-dna; ktorá sa opovážiš, rýnsky striebra pokuty ťa neminie.“

Týchto pár ostatných slov nevyslovoval sekane, tak ako prvé, ale chytro, až ich mal plné ústa. Takýto bol úradný štýl v Ľupkanovej. Snáď v minulom storočí sa tiež takto zakazovalo na trávu a do hory. Táto formula aj ten spôsob, akým sa odriekala, ústnym podaním prechodili z jedného hajtmana na druhého asi tak, ako tá richtárska tabuľka. Občania ľupkanovskí zasa tak privykli na vyhrážku, ku koncu zákazu prilepenú, že ju viac nedržali za vyhrážku, ale za cifru ku zaokrúhleniu periódy potrebnú. Oni mysleli, že tá cifra tam musí byť tak, ako na každom dobrom tatarci pletená šnúra so srsťou, aby sa mohlo dobre plieskať.

Náš hajtman Ondráš nie darmo je dvadsať rokov hajtmanom. Vedel tak dobre zakazovať — bez bubna, bez trúby, a predsa každý ho musel rozumieť. Ešte bol len na kraj dediny, a jeho hlas už počuli i tam okolo kostola. Sotva zaznel jeho hlas, každý vybehol na ulicu, aby počul, čo sa od úradu nariaďuje. A Gagačka volal múdro, prozretedlne. On si rozdelil Ľupkanovú na dvanásť okresov, v každom okrese zavolal raz, a už bolo dosť a dosť, každý človek mohol už potom počuť. Ale on nevolal hockde, on už mal isté domy, pred ktorými zastal, a obrátiac tvár dolu dedinou, akoby do vetra zavolal:

„Na trá-vu a do ho-ry ne-pô-jdeš ni-kde von-kon-com a-ni je-dna; ktorá sa opovážiš, rýnsky striebra pokuty ťa neminie.“

Mara Zubatá trochu neskoršie vybehla na preddomie i nedopočula prvú čiastku periódy, len stereotypnú vyhrážku; zavolala teda na hajtmana:

„Čo ste to zakazovali?“

Hajtman Gagačka držal za ponižujúce dávať vývody kadejakým Marám Zubatým, vývody zo svojej úradnej činnosti, preto nakrátko ju odbavil:

„Dva razy nebudeme kázať!“

„Ale, Ondrejko, nože no, povedzteže, povedzte.“

„Keď tak, nuž tak, teraz ti len poviem, ale viac nikdy…“

„Nuž a čo?“

„Ale, Marienka moja, to, že zajtra budú hluchých páliť,“ a Gagačka kráčal o jednu stanicu ďalej.

Príduc pred Strapáňovský dom, začal:

„Na trá-vu a do ho-ry ne-pôj…“

Nemohol dokončiť. Pred Strapáňovci obecný potok tvorí hlbočinu, na ktorej vše bývajú husi. Tak i dnes, idúc z paše, zastavili sa na tejto hlbočine a kúpu sa tam. Keď počuli ale mocný hlas Gagačkov, i ony chceli ukázať svoj a prekričali hajtmana, ktorý poslucháčov nechal poslucháčmi a podišiel o stanicu ďalej.

Po odbavení práce hajtman kráčal do richtárskeho domu. Tešil sa, že konečne si už oddýchne. No mýlil sa. Sotva vstúpil do richtárskej izby, už mu richtár rozkázal:

„Zvolajte chlapov, ideme striekačku probovať.“

„Ach, veď sa máš toľko s tvojimi striekačkami,“ pomyslel si hajtman a pobral sa do dediny a kde akého chlapa našiel, volal ho k striekačke.

No krem volaných bolo ešte viac nevolaných, menovite detí a väčších-menších parobkov. Tu bola vhodná príležitosť k zrelým i nezrelým kúskom.

Striekačku na cestu vytiahli, vodou naplnili. Zídení chlapi ťahali sochor hore-dolu a napumpovaná voda mohutným prúdom striekala vyše dedinských domčekov. Hajtman nič iné nerobil, len okolo striekačky obchodil a na to dával pozor, aby chlapci nevyňali z nej lônik; keď chlapci priveľmi zblížili sa ku striekačke a robili tam krik a lomoz ako v Sodome, Gagačka figliarsky žmurkol na poľného hájnika Jana, teraz regulátora striekačky, a tento ako figliar od kosti porozumel tomu a rýchle skrútil cievu do chlapcov, takže voda mocným prúdom padala na nich. Razom na strelenie celý priestor zostal čistý. Chlapci ako myši mokrí rozutekali sa.

Tak striekačka sprobovaná, opravená a olejom pomastená bola. Susedia ju potom strčili do kôlne, ktorá niže dediny osamelo stála.

No a po tak mnohých prácach a ustávaní úrad pobral sa k Abrahámovi, aby si i hrdlo pomastil a zahasil ten večitý smäd. Gagačka bol i tu — hajtmanom. Posluhoval verne, rozdával pozorne, delil rozšafne a spravodlive, a na seba tiež nezabudol.



[1] gemeiner — obyčajný vojak

[2] jáger — horský pešiak v rakúsko-uhorskej armáde

[3] infanterista — pešiak

[4] vyradoval — vybačoval, odovzdal predpísané množstvo naturálií gazdom

[5] ryncka — žalúdok z mladých teliat na kľaganie mlieka

[6] šajn — stará rakúska mena

[7] k pánu okolnému — notárovi

[8] z listovky — z povinnej roznášky listov obci

[9] poriadka — práca, ktorú vykonávajú občania pre obec po rade

[10] foršponty — povinné furmanky, záprahy občanov pre obec

[11] robotizeň — povinná práca občanov pre obec

[12] drobnice — drobné sumy, drobné poplatky




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.