E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Náš človek

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Renata Klímová, Zuzana Babjaková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 51 čitateľov


 

Náš človek

Vybral som sa pešky do Turca, do tej Mekky slovenskej. Bol pekný letný deň. Žnice spievali v poli, vtáci v lese a ja som šiel chodníkom medzi oboma, to jest medzi lesom a roľami. Bol som vo veľmi dobrom rozpoložení, ba celý omladnutý. Zdalo sa mi, že sa všetko usmieva a nebo moje, ako Nemec vraví, bolo povešané husľami a barborami. Všakver zvedaví ste, čitatelia moji, prečo som bol takej dobrej vôle? Inu, tešil som sa na to prvé matičné zhromaždenie. Ale vy, čitateľky spanilé, akúsi otázku máte na srdci. Tuším by ste rady znali, skade som to ja šiel do toho Turca, či toť z Liptova, či tam z Brezna, či hen od Nového Mesta a či dakde až od Oslian. Odpustite, duše spanilé, že nie som vstave vám tak prostosrdečne odpovedať, ako som pánom čitateľom odpovedal, po prvé, že nemôžem, a po druhé, že nechcem. To sú, myslím, dostatočné dôvody, pre ktoré zamlčujem bližšie okolnosti svojej púti. Podrobujem sa im rád, lebo som toho presvedčenia, že váš veštecký duch neomylne príde na tie chodníčky, ktorými som kráčal ja, idúc do Martina.

Ako hovorím, bol pekný, milý, pokojný letný deň a tak pekne, milo a pokojne vyzeralo to dnes i v mojej duši. Neviem, ako mi prišla na myseľ jedna ,deklamácia‘, ktorú som ,za onoho času‘ ako chlapec veľmi často slýchal, ale ustavične tonula mi na mysli a tak mi teraz akosi z duše hovorila. Istotne poznáte ju i vy, krásavice slovenské a preto vám ju tuná ani deklamovať nemienim, ale iba prvú slohu pripomeniem:

Neviem, čo to bude, že mi dnes tak veselo!
Nič ma rmútiť nechce,
práca mi jde lehce,
do nejž sa mi zachcelo atď.

Pod prácou rozumel som ja moje tri míle, ktoré som ešte dnes rúče mal prejsť, aby som sa dostal na nocľah k môjmu priateľovi do Ypsilonta. A veru tá cesta ubúda s dobrou vôľou a zdravými údmi. A mňa, sláva bohu, dobrotivé nebo značne obdarilo oboma týmito rekvizitami, takže ešte ani na ôsmu večernú neodzvonili, keď som zaklopal na dvere u môjho priateľa v Ypsilonte. Melancholické ,voľno!‘ ozve sa mi znútra. No, myslím si, to by som potreboval také melancholické hlasy! O tri týždne bude matičné zhromaždenie a tento ešte vždy melamcholizuje.

„Dobrý deň, Janko!“

„Servus, Manko! Vitaj!“ — a ležali sme si v náručí.

„Ako sa máš? Odkiaľ ideš?“ atď. Nechcem vás nudiť takýmto katechizovaním, čitatelia moji, ale preskočím tie všelijaké obyčajné i neobyčajné otázky dvoch priateľov, ktorí sa dávno nevideli a preskočím hneď bližšie k svojmu predmetu.

Janko N. bol môj dávny priateľ. Tuším tri roky sme spolu chodili do školy. Vtedy bol on hrozný Diogenes,[1] cynik, sparťan, slovom celý Štefan Štefanov,[2] ako nám ho náš Ferienčík v Sokolovi vymaľoval. A už, aby som seba veľmi opisovať nemusel, vyznám, že ja som bol zase ako ten Janko Štefanov, okolo ktorého za jeho žiackych čias jedno pekné dievčatko prejsť nemohlo bez toho, žeby jej náš milý Štefanov trochu zaľúbene nebol v oči pohliadol. Taký, hľa, bol rozdiel medzi Jankom a mnou. On sa trudil, učil, písal, odpisoval, študoval vo dne v noci, a ja som sa zabával a užíval dni mladosti svojej bez žalosti, bez starosti ako vtáča v lese. Avšak — tempora mutantur, et nos mutamur in illis[3] — a tak stalo i so mnou. Tá ľahká myseľ, tá dobrá vôľa, tá neustála zábavybažnosť, to všetko vyšumelo, vyfučalo. Veru, zo štyri kríže a zo pár paličiek mať na chrbte, to myslím nie je žart. Doliehajú na človeka vážne strany života čím ďalej, tým viac. Starosti sa množia zo dňa na deň a dobrá vôľa je teraz už u mňa zriedkavý vták ako biely havran. Preto, keď raz príde, nemôžem na ňu dlho zabudnúť. Jedine tejto okolnosti ráčte pripísať, ctené čitateľky, to, že rozpomínam sa ešte i teraz na tú dobrú vôľu, ktorú som cítil, keď som sa poberal do Ypsilonta. Bo, ako hovorím, bol som v ten deň celý omladnutý, ba večer, keď som klobúk zložil, ma ani moja lysina neoziabala.

Prvé, čo padlo mi u priateľa môjho do očí boli jeho pekné biele, tuho vyškrobené apovrahy.[4] Ako som ja Janka môjho znal, nemohol som si ho ani predstaviť s apovrahmi. A hľa, on ich mal a naozaj úhľadné. Potom padla mi do očí jeho moderná frizúra. Pekný biely pútec tiahol sa mu od ľavej čeľuste až do tyla k pravému uchu a čierne jeho kadere zaváňali arómami indického vzduchu. Obzriem ho bližšie. Vidím pekné úzke nohavice, lakované čižmy s ostrohami, košeľu ako srieň a keď si nos utieral, vzduch aisé bouquet ma v turecké raje unášal.

,Čo je,‘ myslím si. ,Nuž či toto je náš Diogenes, náš cynik?‘

Pozrel som na seba, na svoje zaprášené topánky, ožltnutú kabanku a akýsi nepríjemný cit prebehol mi od pečene k slezine. Videl som, obaja sme sa veľmi premenili od tých desiatich rokov, čo sme sa nevideli. Z cynika Janka N. stal sa ,salónmann‘, a ja zo ,salónmanna‘ keď už aj nie cynikom, no istotne akýmsi iným kusom.

„No, Marko môj!“ skríkne Janko, „teraz ti dám vodu, kefu, hrebeň atď. a keď sa okiepiš, pôjdeme do …ských. Tam je dnes spoločnosť, zabavíš sa znamenite.“

„Aká spoločnosť?“

„Že vraj aká spoločnosť! Nuž akéže spoločnosti bývajú, pár starých pánov, paní a pol tucta krásavíc.“

„Rozumiem. Braček, ale odpusti, dnes som takej dobrej vôle, nerád by som si ju pohubil tou spoločnosťou.“

„Dobre, ako chceš! Pôjdeme teda do Jeleňa, tam istotne nájdeme dakoho z našich ľudí.“

Vidíte, drahí čitatelia moji, ako sa človek mení. Len pred desiatimi rokmi keby mi bol dakto povedal: ty, poď ta a ta a je tam nie tucet, ale len pol dievčaťa, — ani reťaze by ma neboli udržali. A teraz milší mi bol Zlatý jeleň než všetky krásavice — ypsilontské. Toto ,ypsilontské‘ je hlavná vec, lebo vedzte, čitateľky moje spanilé, že niet medzi nimi ani jednej národne uvedomelej dušičky. Mňa teraz už, bohuprisahám, ani jedna tá krásavica, trebárs by krásna bola ako Venuša, ani za máčny mak nezaujíma, ak nie je národovkyňou telom i dušou tak, ako si to ja žiadam mať.

„Nuž, ale ty, Marko! Veď si ty kedysi bol veľký ctiteľ krásneho pohlavia. Čože je to, že štítiš sa ísť do ženskej spoločnosti?“

„Janko môj, ja som ešte i teraz nadšeným ctiteľom krásneho pohlavia, lenže, odpusť, ale vaše ponemčené a pomaďarčené frajličky a kišasonky za krásne uznávať nemôžem, bo nič nemôže byť krásne, čo je v protive s prírodou a zákonmi božími.“

„Amice, ty si idealista.“

„Neviem, prečo?“

„No trochu exaltovaný si. Priveľa žiadaš naraz. Len pomaly. Príde čas a aj ony ináč budú zmýšľať. U nás to ešte nejde tak, ako si ty myslíš. Človek musí všeličo do úvahy brať. Už sme veľa získali, keď neštítia sa s nami, deklarovanými Slovákmi obcovať. Mohol by si predsa snáď ísť, znamenite by sme sa zabavili.“

„Odpusť, ale to už neurobím. Keby tam bola naša Jozefina S., naša Marína, naša Amália, alebo ktorákoľvek z našich prebudených Sloveniek. Čo bych sa ta štvornožky — ako tretieho roku na Kriváň — driapať musel, ver mi, braček, doterigal by som sa ta. Ale do ypsilontskej ženskej spoločnosti, čo by ta železnica viedla, brat môj, nikdy nepôjdem. Poďme do Jeleňa.“

V hostinci u Jeleňa je i malá záhradka. V tej sme si zasadli s Jankom do kútika, aby sme pobesedovali o tých pekných časoch dávnej minulosti. Pivco bolo dobré a vysmážané kurence so slaninkovým, octom obareným šalátom mi tiež znamenite chutili. Cítil som sa zase dobre, takmer tak ako dnešného dňa, prv než ma Janko s jeho ,spoločnosťou‘ napapral. V záhrade, v ktorej sme sedeli, bolo sedem stolov. Pri každom sedelo zo pár hosťov, iba jeden bol neobsadený. Miesto toho ale pri hlavnom stole sedelo asi osem, desať hosťov, ako sa zdalo, samí stoliční úradníci. Práve, keď som posledný kus svojej kuraciny napravil na dráhu všetkého mäsa — bol to takrečený ,zúzik‘, ktorý nechal som si nakoniec, vkročila do záhrady vysoká postava. Bol to asi tridsaťročný muž, oblečený podľa predpisov najnovšej peštianskej módy. Ja by som viac na neho nebol síce ani pozrel, keby ma Janko nebol upozornil tými veľavýznamnými slovami, že vraj je to ,náš človek‘.

*

Keď mi daktorý Slovák o komkoľvek povie, že je to náš človek, už cítim v krvi sympatické vlnenie, cítim, že sa mi tepny horúcejšie chvejú a hruď zápalistejšie dvíha. Cítim sa v blízkosti duše súcitnej, ktorú tiež všetky tie bôle preboleli a všetky tie radosti obveselili, ktoré aj obzor mojich citov neraz zatiahli ťarchavými mrakmi a len tu i tu ožiarili ho lúčmi slnka mieru, blaha a spokojnosti. Povedzte mi, bratia drahí, a vy, súcitné čitateľky moje, o človeku nikdy nevídanom, nikdy neslýchanom ,to je náš človek‘, a ja nebudem sa vás pýtať, čo je, odkiaľ je. Slepo uverím vašim slovám, so zvláštnou dôverou pritúlim sa k neznámemu a budem ho považovať za brata, ktorého poznať mi dosiaľ jedine neprajnosť osudu prekážala.

„To je náš človek,“ povedal Janko a so zvláštnou spokojnosťou hľadel na mňa. Ja ale sprevádzal som so zvláštnou pozornosťou všetky kroky a pohyby toho ,nášho človeka‘.

Išiel k hlavnému stolu, pozdravil vľúdne spoločnosť a pustil sa s nimi do všedného rozprávania. Rozhovor tento trval môjmu Jankovi pridlho. Na šťastie minulo sa nám víno a preto zacengal na posluhu. Takto mal príležitosť ostrým cengotom obrátiť pozornosť ,nášho človeka‘ na náš stôl. A skutočne, ,náš človek‘ sa obzrel a na Jankov pozdrav dotkol sa flegmaticky maličkou paličkou striešky svojho klobúka, — a rozprával ďalej. Po tejto udalosti minulo ešte asi desať minút a Janko upozornil ma medzitým, že ten ,náš človek‘ menuje sa Karol Pustovský a že je asesorom pri ypsilontskom stoličnom súde, že sa vraj veľmi dobre oženil, dostal so svojou manželkou vyše tisíc päťsto ročných dôchodkov a že je veľmi horlivý Slovák. Jedným slovom, náš človek. Nemálo tešil som sa teda, keď pán Pustovský kráčal k nášmu stolíku. Obaja sme vstali a Janko nás vzájomne predstavil, jedného druhému: „Pán Karol Pustovský, prísediaci stoličného súdu, pán Marek Rozmarín, slovenský spisovateľ.“

„Teší ma.“

„Moja úcta.“

Pán Karol Pustovský si nesadol, lež jednou nohou postavil sa na stolec, lakeť položil na koleno, tvár uložil do dlane a šibrinkoval nám na stole malou paličkou, ktorú držal v ľavej ruke. Ja, rozumie sa, obzeral som si toho nášho človeka. Ako som už povedal, bol to šuhaj asi tridsaťročný, driečny, lež v tvári jeho nevidel som nič zvláštneho, ba ani len stopy výrazu uvedomelosti národnej, ktorú pravidelne z každej tvári vyčítam, bo taký výraz ťahov spravidla úzko býva spojený s výrazom dobroty, trpezlivosti a sebazapierania. V ťahoch pána Pustovského našiel som viac vyjadrenú akúsi smelú podujímavosť, drzosť a svetáctvo. I myslel som si, ak je toto skutočne náš človek, ten musí byť v Ypsilonte Atillovým bičom[5] na odrodilcov.

„Dnes je príjemný večer,“ poznamenal pán Karol Pustovský a oprel svoje oči, z ktorých jedno bolo ozbrojené, na oblohu nebeskú.

„I celý dnešný deň bol veľmi pekný,“ doložil som ja. „Ja som mal dnes veľmi príjemnú púť.“

„A odkiaľ dnes idete, prosím?“

„Dnes idem z Miloviec.“

„Tak málo? Veď je to len päť míľ.“

„Ja pešky cestujem.“

„Ah, to je iné,“ poznamenal pán prísediaci a pozrel mi na čižmy. Tým bol tento predmet rozhovoru zavŕšený. Nastalo ticho. Pán Pustovský ďalej šibrinkoval na stole paličkou a pritom, bezpochyby aby ukázal, že bol i dakde inde okrem Ypsilontu, nôtil si polohlasne známu slohu z Rigoletta „la donna e mobile“.[6] Odpustite, drahé čitateľky, že bez toho, žeby som pána Pustovského bližšie poznal a navzdory tomu, že mi ho Janko ako nášho človeka predstavil, tak nedôverčivo píšem o jeho osobe. Nemôžem za to. V každom človeku pohne sa pri zhliadnutí neznámej osoby vlnenie krvi už či spolucítiace a či antipatické. Vo mne hlo sa veru toto posledné, lebo som bol presvedčený, že keby pán Pustovský bol stál hen pri tom druhom stole, kde stoliční páni sedeli, nebol by spieval „la donna e mobile“, lež dozaista „az assony ingatag“.[7]

A predsa ma mrzelo, že neznámemu človeku takto v mysli ubližujem. Chcel som konečne zvedieť, s kým mám šťastie, vytrčil som šidlo z mecha a opýtal som sa: „Či strojíte sa tiež do Martina na prvé matičné zhromaždenie?“

„Možno, … to závisí od okolností,“ počne sa môj pán prísediaci okúňať, „ostatne sme teraz pri sedrii takí zaujatí, že skutočne ani len na päť-šesť dňový urlaub[8] rátať nemôžem. Viete, že v roku 1861 stoličné pravosúdie ležalo úhorom. Nie sme vstave zo starých reštancií vybŕdnuť. Avšak uvidím ešte, ako bude.“

„Ak len budeme môcť,“ dodal Janko, „istotne pôjdeme.“

„Ráčite byť zakladateľom a či riadnym členom Matice?“ — examenujem ďalej nášho človeka.

Pán Pustovský sa usmial s akýmsi zvláštnym výrazom blahosklonnosti, ktorá sa istotne nevzťahovala na mňa, lež na Maticu slovenskú a riekol: „Vlastne ešte ničím. Statočne, nestihol som dosiaľ poslať svoju obeť na oltár národa. Ostatne, čo sa vlečie, neutečie.“

„Posledné čislo Vedomostí zase prináša výdatný zoznam príspevkov. Či ste ráčili čítať?“

„Nepamätám sa,“ vetí rozpačite pán prísediaci.

„Ah, hej,“ hovorím ja, „či vari nedržíte Vedomosti?“

„Dosiaľ ich len tak s druhými čítavam.“

„Ja predplácam slovenské časopisy,“ vpadne mu do reči Janko, „a pán Pustovský maďarské a vzájomne si požičiavame. Vieš, vyjde to na jedno, či budeme spolu platiť všetky a či takto osobitne predplácať. Ako stoliční úradníci už len Sürgöny[9] čítať musíme a —“

„Však ten v úrade máte. Ostatne, ja veľkú váhu kladiem na to, keď takíto ,veľkomožní‘, ako ste vy, páni moji, pod vlastným menom slovenské časopisy odoberajú. Je to v terajších časoch aký-taký znak toho, že odberateľ sa nehanbí i verejne sa hlásiť za Slováka.“

„Takú podlosť, Marko môj, vari len nepredpokladáš o nás?“

„Naskrze nie, avšak akože sa možno presvedčiť o láske k národu bez akých-takých dôkazov rodoľubstva? Keď napríklad snemové voľby alebo voľby stoličných úradníkov nastávajú, vtedy i ten najpodlejší odrodilec kričí, že je Slovák, že miluje ľud slovenský. Blázon mu uverí. No kto má rozum, ten sa ho pýta, čo vykonal pre blaho národa, čo za rozkvet jeho priemyslu, hospodárstva, literatúry? Čo si dal na Maticu, akú knihu slovenskú si kúpil, aký časopis si držal? Čo si robil v roku 1848, čo v roku 1861? Bol si snáď na Národnom zhromaždení v Martine, alebo so slovenskou deputáciou vo Viedni? A keď ani na jednu z týchto otázok nedostanem uspokojujúcu odpoveď, nuž si myslím: klamár si, oplan, ale Slovákom nebols’ nikdy, ani nebudeš.“

„Odpustite, pán Rozmarín,“ hovorí s trpkým úsmevom pán prísediaci, „ale vy ste priostrý so svojím úsudkom. Nie každý Slovák môže byť hneď aj panslávom.“

Viac som nepotreboval. Bol som ako obarený, avšak nestratil som duševný pokoj a viac sarkasticky než rozhorčene som riekol: „No vy, urodzený pán prísediaci, tiež divné pochopy musíte mať o panslavizme, keď panslavizmom nazývate držanie slovenských časopisov alebo účasť na hnutiach, domáhajúcich sa zákonnými cestami národnej rovnoprávnosti.“

„Ale rozumejte ma!“ — skočil mi pán Pustovský do reči; „to slovo pansláv ja tak neberiem, ako ho rozumejú naši neprajníci, ktorí v tom, čo vy za číre rodoľubstvo držíte, vlastizradu vidia. A práve preto hovorím, že nie každý Slovák môže byť hneď aj panslávom. Mnohí naši sú teraz v takých okolnostiach, že musia svoje rodoľubstvo pred svetom ukrývať. Ale keď sa vymámia z terajšej svojej podriadenosti, alebo keď raz svitnú prajnejšie doby Slovákom, istotne aj oni budú s nami držať.“

„Keď nám prajnejšie doby svitnú, potom obídeme sa bez takých Kryptoslávov.[10] Keď si my raz gaštany z ohňa vyberieme, nebudeme darmožrútov potrebovať. Pane môj, odpustite, ale to sú veľmi škodlivé náhľady. Kto chce byť Slovákom, nech je ním vždy, všade a vo všetkých okolnostiach, a kto vyššie si cení svoje osobné záujmy než slávu národa, ten nech ide si za kusom chleba a nech nekoketuje s nami. Kto hanbí sa verejne priznať k nám, toho nepotrebujeme.“

„Pane môj, takýmto spôsobom si nikdy nezískate aristokraciu.“

„Dosiaľ sme to skvele dokázali, že sa vieme obísť i bez nej. Ostatne, ak nakloní sa ona k nám, uvítame ju s otvoreným náručím. Ak ale nie, nech sama vidí, čo bude robiť, keď raz počne tratiť pod nohami pôdu v prúde ľudu, ktorý sa už pomaly začína národne prebúdzať.“

„To je všetko pravda, ale vidíte, ako úspešne by napredovali naše veci, keby tak zemianstvo držalo s nami, keby sme naše žiadosti len trochu obmedzili.“

„Pán môj drahý, mýlite sa. Žiadajte vy od nich pre Slovákov trebárs len otrusinu chleba alebo hneď celý peceň, to je všetko jedno. Oni naveky nájdu zádrapku, povedia, keby len to a to nebolo. Čože žiadali kedysi Jozeffy a Seberíny,[11] keď podávali stažnosti Slovákov u najvyššieho prestolu? A vidíte, predsa ich stíhali inkvizíciami. Kto chce, nájde aj na šašine hrče.“

„Pravda,“ vetil Pustovský, „ostatne, otvárajú sa im už oči, nahliadajú, že nám robili krivdu. Majme teda nádej, že kedysi už len lepšie bude, ako dosiaľ bolo.“

Z toho obratu reči a z pohybov pána prísediaceho som videl, že už má dosť tohto rozhovoru a že mieni odísť. Aj môj priateľ Janko spozoroval tuším to isté, bo pýtal sa pána Pustovského, či nebude tuná s nami večerať.

„Sľúbil som sa hen tamtým pánom a práve vidím, že mi kelner už rostbrátel nesie. Pôjdem teda. Tešilo ma, pán Rozmarín, servus, Janko.“

„Moja úcta,“ riekol som s poklonou a Janko doložil tiež svoje obligátne „servus“.

„No, Janík môj,“ vzdychol som si, keď usadil sa pán Pustovský medzi stoličnými pánmi, „nevedel som dosiaľ, čo ty rozumieš pod tým, keď povieš o dakom, že je to náš človek, ale teraz už mám dokonalú predstavu o tom našom človekovi.“

„No len ma už teraz mydli, ale ver mi, mýliš sa, amice! Ja ti za to dobre stojím, že je to horlivý Slovák.“

„Vieš čo, Janko môj, ja ti poviem, kedy je on horlivý Slovák, keď s tebou medzi štyrma očima rozpráva. Ale vonku na ulici, vo verejnosti, alebo kde dačo obetovať, reskírovať treba, tam ti ten náš človek nič nechce vedieť o Slovákoch. Aj takýchto pánov dosť máme. Sú to veľmi hlúpi politici. Myslia si: eh, ktovie, či tým Slovákom raz dáke slniečko nezasvieti. Nemôže to škodiť s čertom za dobre a s diablom nie za zle byť. Avšak prerátajú sa ako obyčajne všetci tí, čo medzi dvoma stolicami sedia. A k týmto, Janík môj, patrí aj tvoj ,náš človek‘, a od takýchto našich ľudí nech boh chráni ten náš národ slovenský.“



[1] Diogenes — Diogenes zo Synopy (412 — 323 pred n. l.), grécky filozof, zakladateľ tzv. cynickej školy, ktorá hlásala zásadu nenáročnosti a striedmosti.

[2] Štefan Štefanov — postava z poviedky slovenského prozaika Mikuláša Š. Ferienčíka Bratia (Sokol II, 1863, č. 9 — 22).

[3] (lat.) Časy sa menia a my sa meníme v nich.

[4] Apovrah — (z nem.) „der Vatermörder“ — otcovrah — vysoký, tvrdo naškrobený golier.

[5] Atillov bič — Atilla, kráľ kočovných Húnov, žil v V. storočí n. l. Bol postrachom kultúrnejších a mierumilovných národov.

[6] (tal.) Žena je menlivá.

[7] (maď.) Žena je menlivá.

[8] (nem.) Dovolenka.

[9] Sürgöny — (maď.) telegraf, uhorské úradné noviny.

[10] Kryptosláv — tajný Slovan, ktorý vo verejnosti zatajoval svoju národnosť.

[11] Jozeffy a Seberíny — delegácia slovenských evanjelikov, vedená dr. Pavlom Jozeffym a J. Seberínym podala roku 1842 panovníkovi tzv. Prestolný prosbopis proti šovinistickým prechmatom a vnucovaniu maďarčiny do cirkvi a škôl.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.