Zlatý fond > Diela > Škola a život


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Škola a život

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 60 čitateľov

1. Všeličo sa blyští

„My stojíme stále pevne ako múry hradné,
čierna zem pohltí toho, kto odstúpi zradne.“

Tento veršík asi dvadsať šuhajov s ohňom svätého presvedčenia opakovalo večer dňa 20. júna 1846 na takzvanom Batzenhäusli[1] v Požoni.

„Tak je, bračekovci!“ ujal sa slova Samko Dolanský, keď búrlivá pieseň zatíchla. „My stojíme a pevne budeme stáť ako žulové Tatry naše, keď rozkúria sa nám nad hlavami blesky nepriateľov a smelým čelom prelomíme sa cez víchrice a kúrňavy k hviezdnym výšinám slávy a spasenia. Len pevnú vôľu majme a niet tých ťažkostí na svete, ktoré by sa nedali premôcť. Len svorní buďme a niet tých neprajných úkladov, ktoré by sme víťazne nepremohli! Nech žije medzi nami, v nás a pri nás svornosť, odhodlanosť a nezlomná vôľa! Hanba slabochom, skaza odrodilcom! Sláva, sláva verným Tatier synom!“

Hromovité ,sláva!‘ a ,sláva!‘ ozvalo sa z dvadsiatich hrdiel naraz na zápalisté slová Dolanského, ktorého prenikavý hlas až sa triasol od iskrenného nadšenia. Poháre s penavým pivom zabrinkali a hneď nato ozvala sa pieseň:

„Tatier kto synom zostať chceš verným,
bratskú podaj pravicu nám;
päsť nad odrodilcom zatoč čiernym,
vlastným putom kosti mu zlám.

Oj, skaza im, a sláva nám!
Oj, skaza im, a sláva nám!
Slávie, Slávie synom!“ — —

V jednom kúte pri stole, na ktorom sa dva takrečené ,rozprádle‘[2] s cibuľovým zápachom kúrili, sedeli dvaja bystrí šuhajci utiahnutí kus od ostatnej spoločnosti. Tmavobrnavá hlava prvého z nich, na ktorej si pyšne trónil srbský fez, svedčila, že jej majiteľ je synom dolnej zeme uhorskej, synom ohnivého plemena juhoslovanského. Bol to Srb Marek Popovič. Vedľa neho sediaci belohlávok s krásnym modrým okom, s otvorenou jasnou tvárou bol žiak z katolíckych škôl a menoval sa Štefan Tišina.

Že dráždivo gustiózna pečienka obom znamenite chutila, mi tuším ani dokladať netreba, lebo kedyže nechutí žiakom ,rozprádel‘ alebo bryndzové halušky?! Istotne len vtedy, keď ich nemajú.

Pieseň zase zatíchla. Šuhajci pripíjali našim slávnym veteránom na zdravie, poháre brinkali a plamenistým zdraviciam nebolo konca kraja.

„Nuž a ty, Štefko, ešte vždy tú koňacinu odŕhaš?“ pýtal sa Dolanský, pristúpivší k stolíku, páchnucemu škvarenou cibuľou.

„Hja, braček, dajme i žalúdku, což jeho jest,“ vetí s ľúbym úsmevom Tišina.

„Ja som si to už odbavil. Ponáhľal som sa trochu, aby som spev, zdravice a tanec nepremeškal.“

„Vidím, že si dobrej vôle!“ poznamenal Popovič.

„Ako obyčajne v takejto spoločnosti. Braček môj, duša smeje sa mi radosťou a plesá vždy, kedykoľvek zídeme sa takto dovedna. Ja v tejto nádejnej mládeži vidím krásnu budúcnosť Slovenska.

Koľko tu hláv, toľko je odhodlaných hrudi žiť i mrieť za milený národ náš slovenský!“

„Dal by pán boh, aby tak bolo.“

„Čo, ty pochybuješ?“

„Hja, Samko môj, škola je len škola, číry zárobok a nie ovocie. Všelijak to potom v živote býva,“ vzdychol si Tišina.

„Never, brat môj! Kto tu s nami žije, ten zocelí si prsia proti všetkým zvodným a vábivým výhodám časného sveta. Ten po celý čas svojho života podriadi svoj osobný zisk dobru a spáse národa. Toho neopustí a neochromí viac ani ťažký boj života, nezvedie ho ani svetská sláva, ani brink zlatého plechu.“

„A už to je pravda,“ sloví Tišina, „že náš Ľudovít vie rozžať svätý oheň rodoľubstva v prsiach synov svojho národa. A skutočne takmer nemožno veriť, žeby ten, kto počul nadšené jeho reči a zahorel raz svätou láskou k svojmu rodu, mohol kedy zabudnúť na svoj opustený, svetom zaznávaný a bezprávím šliapaný národ slovenský. Medzitým — v živote to predsa všelijak býva. Aj mládenecký oheň dusený a ničený chladmi sveta tu i tu hasne a vytuchne a sväté nadšenie, v ktorom teraz len smelé slávolety vidíme, rozplynie sa ako ranná hmla, keď vychodí slnce života na obzore verejnej činnosti.“

„Hahaha! Ty si pesimista,“ skríkne Dolanský. „Pozri len do života a presvedčíš sa, že tí, ktorí tu boli pred nami, zostávajú dosiaľ vždy verní zásadám života, čo si tu osvojili. A tak to bude i s nami. Ja ti prisahám, že kadenáhle prídem do verejného postavenia, štvrtú čiastku svojich dôchodkov každoročne obetujem na národné ciele. A to isté učiní každý u nás. Bol by čert, aby sme ešte aj my ochladli, ktorí sme tuná zo samého prameňa vodu pravdy a života pili, ktorí sme sa od Ľudovíta učili milovať svoj národ.“

„A už že ty neochladneš, o tom som presvedčený,“ hovorí Popovič, „no za všetkých dobre stáť, by predsa bola vec trochu ťažká a krušná.“

„Ale, brat môj, Samko!“ prejal slovo Tišina, „veď si len pováž, že keď raz do verejného života vstúpime, nebudeme sa len vždy učiť, spievať a zápalisté rodoľubné reči počúvať, lež práve naopak. Celé mesiace nepočuješ slova o láske k národu, no celý rok, ako je dlhý, počúvaš len večné špintanie na sväté presvedčenie, neustále osočovanie rodoľubných snáh a skutkov svojich. Ak chceš byť stoličným, nedostaneš úrad, ak budeš kňazom, patrón fary ochladí tvoj oheň. Ak sa staneš advokátom, každú pravotu prehráš, ak sa oženíš, bude žena vždy za ušima húsť, že z tej slovenčiny žiadneho osohu niet, že deti čižmy potrebujú, a ty že samé Nitry a Pohľady a Tatranky.“[3]

„Hahaha! Vravím, že si pesimista a uisťujem ťa, že alebo nevieš zápal našej mládeže dostatočne oceniť, alebo pre nedostatok podobného zápalu nemôžeš pochopiť svätosť a s ňou nepochybne úzko spojenú stálosť týchto citov. Ej, prial by som si, vy malomyseľní bratia moji, Marko a Štefko, aby zišli sme sa aspoň raz v živote, keď už nie ako žiaci v škole, ale keď budeme žiť vo verejnosti ako mužovia, aby som vás oboch potom mohol zahanbiť, aké nepodstatné bolo roku 1846 vaše pochybovanie o stálosti rodoľubných citov našej mládeže.“

„Hurá, nech žije Ľudovít!“ ozvalo sa naraz z dvadsať hrdiel. „Sláva mu, sláva!“ bo vo dverách ocitla sa krásna mužská postava, ktorej jasné oko s výrazom otcovskej radosti hľadelo po nádejnej mládeži, kvetu to mladého Slovenska. I Ľudovít Štúr totižto, poctil bol posledný tohoročný spevokol šuhajov požonských svojou nimi vítanou prítomnosťou. Prišiel aj on rozveseliť sa, potešiť a odobrať sa od svojich milovaných vychovancov.

Ľudovít náš bol vtedy pól života slovenského, okolo ktorého točil sa celý ten úzky, malý, no krásny svet tatranský. Bol nám všetkým. Bol spisovateľ, politik, kňaz, profesor, redaktor, bol vychovávateľ, bol brat, bol otec, bol ideál mládeže slovenskej. Neznal on rozdielov kmeňových, ani rozdielov náboženských, a mladík, ktorý v Požoni študoval, či bol Slovák, či Čech, či Srb, či Chorvát blaženým cítil sa v jeho prítomnosti, bo v Štúrovi mohol obdivovať opravdivého Slovana a kresťana. Čo Ľudovít Štúr bol svojmu národu, čo on vykonal, koľko spiacich prebudil, chladných ohrial a slabých utužil, s akými prekážkami potýkal sa nezdolným duchom, to vieme všetci, ktorí poznáme jeho život. Bez toho, že by som snáď prisviedčal istému odpadlému synovi nášho národa, ktorý mi raz roku 1849 povedal, že ,Slovensko len Ľudovít stvoril‘, pretože osudy národov spočívajú nie v ľudských rukách, lež v rukách Hospodina; bez toho, žeby som i najmenej prisviedčal istému preveľkému zvelebovateľovi nebohého Štúra, ktorý roku 1845, keď nás viacej išlo so Štúrom na plti z Mikuláša do Turca, nadšene zvolal, že ,na plti tej sa Slovensko nesie‘, bo svätá vec národa nemôže byť priputnaná k životu a smrti jednotlivca; bez toho, hovorím, žeby som bol slepým zbožňovateľom jeho iste milej a drahej nám osoby, už vtedy s hlbokou úctou a láskou ľnul som i ja k nemu ako k veľkému, prozreteľnosťou božskou vzbudenému géniovi národa, ktorého sväté povolanie bolo budiť a kriesiť dlhým otroctvom ducha i tela omámorený, v mdlobách smrtného spánku pohrúžený národ náš slovenský. A že tejto svojej úlohe slávny náš Ľudovít Štúr dôstojne a skvele dostál, je pravda, ktorú nikto neodškriepi.

*

Po obyčajných pozdravoch nastal zase veselý rozmar. Spevy a zdravice striedali sa s národnými tancami, ba ani stereotypný Abrahám, ktorý miesto koňa haluz predával, nechýbal. Aj Ľudovít okrial tuná, rozveselil sa. Zraky jeho milo žiarili, keď mu šuhajci zanôtili jeho milú pieseň:

„Veje vietor po doline,
moja mladosť len tak hynie,
len tak hynie, aj tak zhynie
ako lístok v dúbravine.

Hynie, vädne, dolu spadne,
nikto na ňu neohliadne,
ani otec, ani mati,
ani sestra, ani brati“ atď.

O polnoci nastalo bôlne, žiaľne lúčenie, bo zajtra a pozajtra sa šuhajci mali rozísť v štyri strany sveta.

I rozišli sa.

Požehnanie Ľudovíta ich sprevádzalo.

Mladíci ním vychovaní osvojili si to požehnanie v živote, avšak, bohužiaľ, i takí boli, ktorým čas a okolnosti žitia vymazali z pamäti jeho prorocké slová.



[1] Batzenhäuzl — ide o hostinec na mieste Púčkových domov v dnešnom Horskom parku v Bratislave.

[2] Správne der Rostbraten, (nem.) roštenka

[3] Nitra, Pohľady, Tatranka — štúrovské literárne časopisy a almanachy. Almanach Nitru vydával Jozef M. Hurban (I, 1842; II, 1844; III, 1846; IV, 1849; V, 1853; VI, 1876). Slovenské pohľady za redakcie J. M. Hurbana vychádzali v rokoch 1846 až 1848 a 1851 — 1852. Tatranku vydával v rokoch 1832 — 1837; 1841 — 1842; 1843 — 1847 Juraj Palkovič.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.