ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Minulo osudných pätnásť rokov.

Istý advokát z Nového Sadu mal akúsi pokonávku na Horniakoch a vybral sa na ďalekú cestu. Na ceste po Slovensku zlámalo sa mu koleso v jednej dedinke pod horami, takže bol prinútený pobaviť sa v tej dedinke pár hodín. Dedinka to bola dosť ľudnatá, priestranná, čistotná. Skladala sa z dvoch dlhých radov nízkych sedliackych domčekov, medzi ktorými uprostred širočiznej ulice tiekol potok, obklopený topoľmi, jelšami a vŕbami. Tmolili sa v ňom kŕdle bielych husí a pestroligotavých kačíc. Na hornom konci stál kostol s vežou s dvojitým krížom, krásne obielený a lipami obklopený. Na dolnom konci dediny ale stál kostol bez veže s hrdzavým krížom a veľkým kohútom. Z posmuhlých stien tohoto staviska sa s istotou dalo usúdiť, že odvtedy, čo bol vybudovaný, stojí bez všetkej opravy a obnovy. Nielen, že nebol obielený, ale i tehly, vymyté dažďom červeneli sa už miestami a cez povybíjané jeho okná si vrabce slobodne von a dnu lietali.

„Či tu dve fary máte?“ pýta sa náš cestovateľ starého, pri voze zaneprázdneného kolára.

„Áno, pán môj,“ odvetí kolár, „katolícku a evanjelickú.“

„A akože sa menujú páni farári?“

„Katolícky je pán Štefan Tišina a evanjelický pán Samuel Dolanský.“

„Nehovorte! Veď sú mi to známi páni, do školy som s nimi chodil. No teraz už nedbám, nemusíte sa s tým kolesom tak veľmi ponáhľať. Navštívim aspoň tých pánov.“

„No iste ich to poteší.“

Náš cestovateľ zaraz sa vybral na bližší mu horný koniec a s preveľkou napnutosťou vošiel do fary. Akási stará ženička, ktorá práve vtedy na dvore kurencom jačmeň usýpala, mu na jeho dotazy po pánu farárovi zvestovala, že sú pán farár v škole. Cestovateľ náš nie lenivý, nedal domov zavolať pána farára, lež tašiel za ním, že ho vraj v škole prekvapí. Prejdúc cez farskú záhradu, prišiel do školského dvora a ocitol sa predo dvermi. Zastal, bo práve začul vnútri známy mu Tišinov hlas. Tišina tu deti vyučoval.

„Ty, Janko, povedz štvrté božie prikázanie.“

„Cti otca svojho,“ ozval sa chlapčenský hlas, „i matku svoju,“ atď.

„Prečože máme rodičov ctiť?“

„Lebo nám život dali, vychovávajú nás a starajú sa o nás, aby sme k šťastiu časnému i večnému rástli.“

„Tak je. No a vaši rodičia i s vami, čieže sú to dietky?“

„Rodičia naši vospolok s nami sú dietky národa slovenského.“

„Teda máme milovať a ctiť aj národ náš?“

„Pravdaže ctiť a milovať máme národ náš, bo on je náš rodič, on nám život dal, my sme krv z krvi a kosť z kosti jeho. Blaho národa je i naše blaho, jeho sláva je i naša sláva a jeho poroba je i naša poroba.“

„Dobre, synak môj. Ty, Jožko, povedz mi, ktorý je najväčší poklad národa?“

„Najväčší poklad národa je jeho reč.“

„Čože s tým národným pokladom máme robiť?“

„Máme ho milovať, ctiť a vzdelávať, bo v ňom je zárodok národnej osvety, slobody a blaha.“

„Či národ môže byť slobodným, keď mu vytisli jeho reč z verejnosti, z cirkvi, zo škôl a úradov?“

„Nemôže.“

„Prečo?“

„Pretože vytískaním reči ľudu z cirkvi a zo škôl hynie pravá nábožnosť a zveľadiť sa nemôže vzdelanosť a osveta, pretože vylúčením reči ľudu z verejných úradov rozhoduje sa o jeho záležitostiach bez jeho vedomia.“

„Veľmi dobre, lebo ľud, ktorého reč vylúčili z obecných a stoličných domov, naskrze nemôže brať žiaden podiel na verejnej správe, následkom čoho vždy len otročí.“

Ďalej počúvať netrpezlivý náš cestovateľ nechcel a nemohol. Nevyslovená túžba ťahala ho dnu, v objatie starého priateľa. Keď otvoril dvere, videl asi tridsať chlapcov sediacich na laviciach a pred nimi prostred školy vážnu postavu farárovu. Na druhej strane školy pri veľkom stole sedel miestny pán učiteľ, ktorý učil kresliť najstarších svojich žiakov.

„Štefanko!“ znelo odo dverí.

„Marko môj!“ znelo zo stredu školy a dvaja starí priatelia leteli si do náručia.

„Ale poznal si ma?“

„Akože by som ťa nepoznal! Kdeže si sa tuná nabral?“

„Som pravotárom a mám tu neďaleko malú pokonávku.“

„No, to ma teší!“ a nebolo vypytovaniu a rozprávaniu konca kraja. To sa rozumie, že škola sa zaraz zakončila. Prv ale, než sa žiaci rozišli, zaspievali ešte Hej Slováci a Kto za pravdu horí, nato sa nábožne pomodlili a tak odišli pekne domov.

„Pán Ladislav Kováč, miestny učiteľ,“ vravel farár, predstavujúc hodného rechtora milému hosťovi, „pán Marek Popovič, advokát z Nového Sadu.“

„Teší ma.“

„Ej, braček môj! Dávno sme sa nevideli!“ — hovorí farár.

„Veru, Štefko môj, asi o tri týždne bude tomu už pätnásť rokov.“

„A kamže vlastne cestuješ?“

„Do Zvolena —“

„Do Zvolena! To je znamenité! Aj ja ta zajtra idem, pôjdeme spolu.“

„Nedbám. Teda dnes už budem tvojím hosťom. A čože tam máš za prácu?“

„Hja, ja idem ešte ďalej. Do Martina sa strojím na Národné zhromaždenie.“

„Ah, pekne. Sláva ti!… Ale počujem, že tu v dedine aj Samko Dolanský býva. Tak teda traja pôjdeme.“

„To neviem, či sa aj Dolanský strojí ísť.“

„Nuž čože, nedohovorili ste sa ešte?“

„Nebol som s ním.“

„Teda poďme, braček, zaraz k nemu a dohovorme sa.“

„Odpusť, Marko môj, ale neveľmi sa schádzame.“

„Čo?“

„Vieš, brat môj, on je ženatý. Má znamenitú ženu, chýrečnú gazdinú, ale tuším trochu priveľmi od nej závisí. A potom aj pre ten patent má teraz všelijaké nepríjemnosti. Aby si inšpektora nerozhneval, musel proti značnej väčšine cirkevníkov popustiť… slovom, veľa on toho má všeličoho na hlave.“

„Rozumiem…“ riekol Srb a ťažko si vzdychol.

„Dosť na tom, že my dvaja zajtra pôjdeme spolu do Zvolena, to stojí. No a teraz poďme na faru. Pán učiteľ, nech sa páči s nami.“

„Ej, počkajže, braček,“ slovil Popovič, „nech si už aspoň vašu školu obzriem. Čože je hen to za kasňa?“

„To je naša cirkevná knižnica.“

„Cirkevná knižnica? Ej, ej, to sa mi ľúbi. Akože ste k tomu prišli?“

„To je dielo velebného pána farára,“ prejal slovo učiteľ. „Keď pán farár sem prišli, zaviedli nedeľnú školu, ktorú po službách božích riadne držiavali. Sprvu to šlo pomaly. Neskôr však zapáčilo sa to nielen mládeži, ale i mužom a ženám, keď im tu pán farár všeličo pekné a užitočné čítali a vysvetľovali. Teraz nám už veľa ráz ani škola priestorom nestačí. No keď sme potom cirkevníkov upozornili, že by dobre bolo, aby aj pre prípad odchodu pána farára ustálila sa v cirkvi nedeľná škola, čo je hlavne založením knižnice možné, vďačne prispel každý cirkevník malou obeťou. Tieto potom pán farár značne zveľadil svojimi príspevkami a novozaloženej knižnici i viacej kníh sčiastky sám daroval, sčiastky u známych národovcov zaopatril. Okrem toho stojí v kostole pri dverách i kasnička s nápisom: „Milodary pre cirkevnú knižnicu“ a neminie ani jeden týždeň v roku, žeby celkom prázdna zostala. Knižnica táto drží teraz pre svojich cirkevníkov už i všetky slovenské časopisy, čo je zvlášť pre mňa, chudobného rechtora, veľká výhoda, bo takto zadarmo čítam naše časopisy, ktoré by som si ináč veru nebol v stave zaopatriť.“

„No dosť už, pán rechtor, poďme, lebo —“ pretrhoval ho Tišina.

„Ej ba, nie dosť!“ zvolal Popovič. „Prosím vás, hovorte len. Toto je pre nás zriedkavá radosť vidieť tak sa vzmáhať národného ducha. Ja som takéto a podobné veci už viacerým známym tam po dobrých farách na dolnej zemi radil a každý mi vravel, že by to veru dobre bolo, ale že to má svoje ťažkosti. No, hľa, a tuto v chudobnej dedinke nachodím to, čo som dosiaľ v bohatých mestečkách darmo hľadal.“

„Hja, pravda, že každý počiatok je veru ťažký! No, keď človek neustane, s pevnou vôľou predsa veľa môže previesť.“

„To je isté!“ poznamenal Popovič. „A cirkev, to je jediné pole, na ktorom najbezpečnejšie sa môžeme ohradiť proti našim neprajníkom. Zvlášť u evanjelikov, kde sbor cirkvi povolaný je samostatne riadiť svoje záležitosti. Ktože môže takej cirkvi zakázať založiť si cirkevnú knižnicu? Ba keď uznesie sa na tom konvent,^[4] môže i jednu oferu^[5] na takú knižnicu povoliť alebo jej udržovanie nariadiť rozdelením ročitých malých príspevkov na cirkevníkov.“

„Pravda,“ vravel učiteľ. „Avšak žiadna cirkev to sama od seba neurobí. To všetko len od vôle a horlivosti duchovného otca závisí. Ak ten nepoučuje ľud, nehorlí, nepracuje, neupovedomený národ náš sám neprichytí sa k ničomu, ba čo viac, ešte prekážať bude takým ľudomilným snahám. V opustenosti svojej prichádza mi on ako červík do chrenu zajedený. Neskôr ale, keď sa raz prebudí, nevie dosť napožehnávať takýchto dobrodincov. Tak to aj u nás bolo. Žaloba za žalobou išla i k samej stolici i k nášmu pánu biskupovi, že zháňame sa ktovie po akých cieľoch, že náboženstvo zanedbávame, že zradu vlasti snujeme, že cirkev luteránčime a sám pán boh vie čo ešte. A to vlastní cirkevníci naši sa dali zneužiť podlým odrodilcom k takýmto žalobám. No napokon predsa otvorili sa im oči. Máme teraz už nielen školu a cirkevnú knižnicu, lež i spolok miernosti, hen pri kostole štepnicu, a to všetko dielo nášho pána farára!“

„No, braček môj, ty si veľký človek!“ vravel Popovič, stískajúc farárovu pravicu. „Kedysi si básnil o Tatrách, o zapadlej sláve Slovenska, o jeho nádejach a krásnej budúcnosti. Teraz nepíšeš už básne na papier, lež ryješ ich skutkami svojimi do knihy života. Sám odklínaš zapadlú slávu Tatier a medzi tŕním kliesniš cestu k blahej budúcnosti nášho národa. Z verného syna Slovenska stal sa z teba odvtedy, čo sme sa nevideli, opravdivý kňaz, opravdivý otec slovenského ľudu. Tišina môj drahý, sláva ti za to!“

„Amice^[6] Marko! Dosť už bolo tých krásnych rečí, ktoré ani tak veľmi nezasluhujem, veď len konám svoju povinnosť.“

„Hej, ale koľkí sú, čo ju nielen nekonajú, lež ešte naproti nej robia! Ej no, ej no, tento Dolanský! Teda tak sa časy premenili.“

„Ja som vždy počul, že časy sa nemenia, lež my v nich,“ poznamenal pán rechtor.

„Tak je!“ doložil dolnozemský hosť. „No, aký to rozdiel medzi školou a životom! Ja som vždy myslel, že náš Dolanský keď raz príde do života, bude hory prenášať,… a teraz!… denique,^[7] nie je všetko zlato, čo sa blyští.“

„No, páni moji,“ napomína pán farár, „nemudrujme toľko, lež berme sa už raz do fary.“

„Odpusť, braček, ja som už vo fare bol. No prv, než k pohárom sadneme, musím ešte Dolanského navštíviť a veľmi by mi milé bolo, keby si išiel so mnou.“

„Dobre, brat môj, tebe kvôli veľmi vďačne. A vy, pán rechtor, prosím vás, zájdite ku mne a buďte taký dobrý, opatrite nám dotiaľ dáku večeru.“

„Notabene, prestrieť dajte pre štyroch,“ doložil Popovič.

„Vari máš ešte voľakoho so sebou?“

„Nemám, ale Dolanský príde s nami. Zabavíme sa spolu.“

„Dolanský?“ usmial sa Tišina, nedôverujúc priateľovým slovám. „Braček môj drahý, mýliš sa. Už tri roky u mňa nebol.“

„No bude dnes. Poďme.“