E-mail (povinné):

Ján Botto:
Báj Turca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Tomáš Sysel, Nina Dvorská, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 371 čitateľov


 

Báj Turca

[1] [2]


Už si tam verte, lebo nie —
o to ma starosť malá,
poviestka, moja stará mať,
tá mne to rozprávala.
Vraj, keď bol Turiec jazerom.
za časov kňaz-Turana,
v jazere peknom okrúhlom
bývala Biela panna.
Krása! jak ten sen májový,
keď vyjde z vôd hlboka.
Oj, kto tú len raz uvidel,
nespustil z nej viac oka.
Len raz kto ucha naklonil
jej sladkozvodným tónom,
už ten viac nečul otca, mať,
už bolo večne po ňom.
Ba kam len zašla vesť o nej,
hýbu sa pranárody;
všetko to tiahne do Turca,
ako na dáke hody.
Hoj, Bože milý! koľko tá
zmámila mladých detí!
Bo kde sa zázrak objaví,
tam mladosť vopred letí.
A koľko, koľko sivých hláv
o kráse jej si sníva!
Bo v nebo, keď sa otvorí,
ktože sa nepodíva? —

Raz sa v to vezme Turan kňaz,
že on tú pannu chytí.
Dá zrobiť jednu veľkú sieť
z medených tenkých nití.
A hybaj! tichým večierkom
zasadne na breh plesa,
mosadznou tri ráz reťazou
o jedľu priviaže sa.
Zasieti sieť. I tíško všiad.
Jazero jak zrkadlo.
Vprostriedku v ňom si uzerá
mesiačik líčko zbľadlô.
Len tu raz tá žiar mesiačka
v šíry sa kruh roztočí —
a z kruhu pieseň zazneje
a dvoje mihne očí.
Hej! ďalej, ďalej od brehu,
smrtedlný človeče!
Nehľaď ta, nehľaď, neslúchaj,
lebo ťa tá urečie!
„Oj, Turan, Turan!“ — zunie to
tak sladko, tak tajomne,
to zunie vodou i horou —
„Poď, Turan, poď sem ko mne!
Poď tonúť blánkou pomedzi
dvojnebom rozostretou,
poď v náruč moju, milý môj,
rozkoše piť dvoch svetov!
Abo poď v palác perlový,
čo sa tam mihá na dne —
tam ľúbosť nikdy nezhasne
a mladosť neuvadne!“
„Hoj, Turan, Turan!“ — zunie to
tak sladko, tak tajomne,
zunie to vodou i horou —
„Turan, Turan, poď ko mne!“
I tíško, jasným svetielkom,
blíž a blíž k nemu plyne,
báj spevu dychom nesená,
po čistej vôd hladine.
Hej! ďalej, ďalej od brehu,
smrtedlný človeče!
Nehľaď ta, nehľaď, neslúchaj,
lebo ťa tá urečie!
Ach! jakže, jak nedívať sa,
keď zrak na nej primretý!?
Jakže neslúchať, keď duša
dobre priam nevyletí!? —
A sotva z tvári nebeskej
zlatý vlas svoj rozvinie —
už rybár náš tú svoju sieť
zabudol tam v hlbine.
Sotva naň kývne s úsmevom
raz prvší i pokonný:
praskne reťaz a Turan kňaz
v jej náručie sa kloní.
Hoj! rata, rata, lapil kňaz
namiesto panny seba:
hľa, vidíš, vidíš, Turane —
či ti to bolo treba?!
Tak je to, hviezdy nebeské
dolu ráňať obuchom,
takto, hľa! v zápas púšťať sa
človeku s večným duchom!

Prebrali ho z ťažkých mrákot.
A keď zas prišiel k sebe,
triráz sa zaklial Paromom
na vodu, zem i nebe:
že zatiaľ slovka neriekne
a nezažmúri oka,
kým nebude, vraj, zoraná
tá prekliata zátoka. —
Tu sa do práce sto chlapov,
sto obrov silných lapí.
Tatranská žula tvrdá ver’,
hej, ale tvrdší chlapi.
Preťali sa na Považie.
Váhom sa pleso stočí —
i zmizli vodné kaštiele
aj s Bielou pannou z očí.
Turiec zoran.[3] Nový to svet!
Klas zlatý poľom šumie.
I usnul mocný Turan kňaz
vo svojej hrdej dume.
No hrozný sen! — Akýsi hlas
zatriasol ním tak desne.
Čo to? veď Biela panna preč —
a to hlas tu jej piesne.
A hlas ten rastie v šír na šír
odbitý od Karpatov,
na východ, západ, juh, sever,
sťaby zvolával bratov.
Až razom, v chóre ohromnom
oddola i odhora
ozvú sa sveta štyr’ strany,
zahučia štyri morá;
a nad ním, páč! Biela panna
zlaté vlásky rozvije:
„Turan, Turan!“ — volá to naň —
ale ten viac nežije.

* * *

Bol to, vraj, sen — no kto ho zná,
či nie aj zjav pravdivý;
veď čo sa v svete, Bože môj!
nestanú vše za divy.
Tak od nečasu, hľaďteže,
hýbu sa zas národy,
všetko to tiahne do Turca
ako na dáke hody.
A načo, prečo tá Slovač
tú púť sem čo rok koná?
Už či veríte, lebo nie:
tu raz musí byť — Ona!

R. 1867



[1] Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.

[2] Podľa Bottových údajov v rukopisných zošitoch Spevov i v Spevoch 1880 vznikla táto báseň r. 1867. No Paulinyho Sokol uverejnil ju v roč. IV, 1865, str. 81 — 2 (15. marca 1865), teda dva roky predtým, pravda, nie v takej podobe, ako vyšla v Spevoch. Prvý text v Sokole je kratší, Botto rozšíril ju potom v druhom odtlačení v almanachu Tábor I, 1870, str. 37 — 9, kde je už temer totožná s textom v Spevoch. Tento text akiste urobil Botto r. 1867 a preto týmto rokom datoval jej vznik. Rozšírená a dotvorená je najmä v poslednej časti — vložil partiu od verša „Turiec zoran. Nový to svet!“ po verš „nestanú vše za divy“. Vonkajší rozdiel je v tom, že v prvom i v druhom odtlačení v oboch rukopisoch sú dlhé verše so združeným rýmom, v Spevoch delil a upravil tieto verše na dva s rýmom obkročným, čím báseň získala na rytme i živosti.

K veršu „Vraj keď bol Turiec jazerom za kňaza to Turana“ dal Botto v Sokole (str. 81) túto poznámku pod čiaru:

„Turan kňaz mal panovať v 4-tom století po Kr. v okolí Tatier. Hlavné opevnené mesto jeho bolo Turovo, kdesi medzi Turčokom a Štubňou Na Piarku (Piargy — J. M.) bola jeho ohrada, ktorá sa celou kremnickou dolinou tiahla, zrobená proti dotieravým od juhu nepriateľom. Tomuto kňazovi kronikári (medzi druhými i Bolský) pripisujú osušenie Turca.“

Poznámky niet v almanachu Tábor, ani v Spevoch.

Na rozdiel od textu v Spevoch uviedli sme tieto Bottove zmeny, uverejnené Dobšinským v Slov. pohľadoch III, 1883, str. 475:

Už či veríte, lebo nie —
si tam verte, lebo nie —

keď vyjde z vôdhlboka.
keď vyjde z vôdhlboka.

hýbu sa už národy;
hýbu sa pranárody;

Bo kto sa, keď sa otvorí,
do neba rád nedíva?
Bo v nebo, keď sa otvorí,
ktože sa nepodíva?

Len tu raz tá mesiačka žiar
Len tu raz tá žiar mesiačka

Turan, Turen, poď ko mne!
Poď, Turan, poď sem ko mne!

dvoma svety vystretou,
dvojnebom rozostretou

čo ligotá sa na dne
čo sa tam mihá na dne

[3] zoran (od zorať) — Turiec zoran — zoraný, pooraný




Ján Botto

— básnik, jeden z najvýznamnejších autorov romantických balád Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.