Zlatý fond > Diela > Povesť bez konca


E-mail (povinné):

Ján Botto:
Povesť bez konca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Tomáš Sysel, Katarína Diková Strýčková, Nina Dvorská, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 303 čitateľov


 

Povesť bez konca

[1] [2]


Už sa šuhajcom driemať začína,
priadkam vretienka padajú:
no, na moj hriešnu — pekná hodina!
Či to takto noc merajú?!

Keď mi sľúbite, že nepospíte
pekne-krásne do pokoňa,
poviem vám jednu, jakúsi biednu,
ešte kým na deň zazvonia!

Zablúdil som vám, sám neznám, ako,
neznám, či dole, či hore;
len to jedno viem, že ver’ deľako —
hen ta, za to sklenô more.

Aký to tam svet — Bože, prebože!
Temno, pusto jak v cmiteri.
Kto to nevidel, chápať nemôže,
kto tam nebol, neuverí.

To ani slnka, ani mesiačka,
jak v tej podzemnej mohyle —
to ani vtáčka, ani letáčka,
jedno: hluché, dlhé chvíle.

Ponad priepasťou zámok na skale
na husej labke sa točí;
múry hrkajú ako koštiale,
okná mihajú jak oči.

Idem na zámok ticho, nesmelo, —
prejdem na prstoch dvanásť chýž:
tu sa v trinástej dač’ zabelelo —
ja v strachu zrobím tri ráz kríž.

Za stolom starec vprostred veľkých kníh
číta si pri lampe malej.
To bude, myslím, iste dáky mních,
tak, reku, ďalej, len ďalej!

Prejdem, kuknem mu zboku do tvári:
tvár jak otvorené nebe —
pamodaj šťastia, apko môj starý!
„Pamodaj, syn môj, aj tebe!

Kde si sa tu vzal? ty prvší z ľudí, —
veď sem slnko nedosvieti,
veď ľudská myseľ sem nedoblúdi,
vetor, víchor nedoletí!“

Ach! idem, idem, sám neznám, kade,
hľadám potechu jedinú;
či si nepočul, apko, voľade
o Zlatej panne novinu?

„O Zlatej panne? — ba hej! — dakedy.
pokým boli letá mladé.
Ale čo s tým chceš, nač tie výzvedy?
Kto si ty, synku, a skade?“

Počuj, len počuj — asnáď sa dovieš
z poviestky tejto, môj tato!
Bo kto som, skade? ak ty nepovieš,
ja odvetiť neznám na to.

Našiel som sa ja v malej kolíske
sám, ako palec, jediný:
a okolo mňa len steny nízke —
domček pustý bez rodiny.

Neznal som otca, neznal matičky;
nič mi po nich nezostalo,
len na hrdielci zlaté pátričky
a na nich jabĺčko malô.

Kde rodní moji? darmo sa pýtam —
privravieť sa nemáš komu.
Tak to jabĺčko guľkám sem i tam
s plačom kol pustého domu.

Len s ním sa bavím, len s ním jedine
celé hodiny, dni, letá;
neznal svet o mne, o mej otčine,
ja nestaral sa do sveta.

Na tenkom vlásku môj poklad malý,
vlások raz pukne cez poly:
ach, a tie moje drobné kryštály
rozsejú sa mi po poli.

Tie sa rozsiali jak božie blesky
a jabko, poď! — dolu stráním:
čože tu robiť? — Bože nebeský! —
Tie zbierať, či letieť za ním?

Stojím, postávam — to sa obzerám
na svet i na domček pustý;
už-už do sveta nohu vystieram —
ale ma dačo nepustí.

Vtom to jabĺčko, sladko-sladúšky,
„Poď, poď za mnou, poď!“ hovorí:
a ja, chceš-nechceš, ako na stužky,
poberám za ním cez hory.

Počkaj, jabĺčko, počkaj len málo!
už moje nôžky krv samá, —
slniečko z neba dávno skapalo,
priepasti čierne pred nama!

Stoj, stoj, preboha! — to lávka hnilá
akože už tu za tebou?
Hľaď len, tá voda jak sa zjažila!
Jakže ta ísť, kde nik nebou?!

A to jabĺčko na druhej strane
tri ráz sa v kolo zatočí
a z neho, jak to slniečko ranné,
panička Zlatá vyskočí.

Ku zemi božské spustí zrenice:
„Šaty! — zašepce — daj šaty!“
a ja naprostried úzkej lavice
stojím jak v kameň zakliaty.

Druhý raz zvolá, moja veleba,
tretí raz zalká: „Daj šaty!“
a jak tak blízko — tak blízko neba
stojím, jak v kameň zakliaty!

Vtom rúčkou kývne i smutne hynie
jak slniečko za vrch lesa:
„V sedemdesiatej siedmej krajine,
milený môj, zídeme sa!“

Vtedy sa schytím, akoby zo sna,
letím voslep bez oddychu;
ale — tam je už panna milostná,
niet viac o nej chýru, slychu!

I prídem na púšť — temnú, širokú —
hľadám, volám svoju Zlatú:
len zrazu na tom mŕtvom homoku[3]
vidím — Jej stopku zaviatu.

Pamodaj šťastia, stopčička malá!
„Bože daj! — môj milovaný!“
Či dávno Ona sťato bežkala?
„Dávno, dávno; včera, vlani!“

Nad čiernym vrchom čosi tam blýska,
to iste Jej žiara zlatá.
I letím za ňou, sťa keď vetriská
lístok maličký uchváťa.

Za vrchom — svieťa večerné zore,
zožaté si driemu polia
a lístie suché po pustej hore
ticho mi šušká: tu bola!

Napred! — Tak v mene božom si idem
hore starými cestami —
tu zrazu v kýsi čudný kraj prídem,
až ma celého omámi.

Hej, je to za kraj, Bože môj milý!
od krásy dobre nezletí;
mestá — strieborné plesá obvili,
jak hlávka panien trbliety.

Zlatisté hory, zlatisté polia
v slnkovom blesku sa menia;
a srdce moje hlasito volá:
to svet môjho potešenia!

Hľa! tu Jej stupaj — trávka sa kriesi,
rosa ešte sprchá z kvetu:
oj, kvet môj zlatý! — vzdychnem — kdeže si?
a vetrík šepce: tu je, tu!

I vidím, vidím tu pásik zlatý,
tam vlásky blysli slnkové:
milená moja! — stanem volati —
ale mi nik neodpovie.

K strieborným dolu zbehnem jazerám —
vidím: Jej šaty tam plynú;
už k nej ramená v túžbe vystieram:
vtom vidím — prysnúť[4] — bublinu.

Tam šuchlo čosi — a mňa drobí mráz —
slúcham: šepot v bujnom kvietí:
tu si mi, moja, tu predsa už raz!
Vtom z ruží preč — motýľ — letí.

Jaj, Bože! zvolám, čo sa to robí?
Či si mi tu, či si mi kde?
Či to tu svet Tvoj, či Tvoje hroby?
Vidím Ťa všade a — nikde!

I lietam, behám jak obarený,
prejdem sto ráz krajnu celú;
každučký šuch ma vo víchor zmení
a každý svit v jasnú strelu.

A kde nič, tu nič! — niet mej dievčiny.
Darmo rúčky, nôžky zdreté:
sedemdesiatej siedmej krajiny
nenašiel som v šírom svete!

A teraz kamže? — dedko môj drahý!
Povedz, keď máš o tom vedu,
bo ináč idem, bez cesty, dráhy,
kam ma dve oči zavedú!

„Pozri sem, synku! tu nová kniha;
v nej nájdeš dač napísanô.
Ale — dobrú noc! — už svetlo mihá,
ostatok dozvieš sa ráno!“

A svetlo hasne v nádobke malej,
svetielko bledo dohára;
ešte mních zvolá! „Oleja nalej!“
a slabé oči zatvára.

Zhaslo. Tma, ticho ako v kostnici —
len čo tie múry hŕkajú.
A mne pot zimný tečie po líci
a vlasy dupkom vstávajú.

Chcem volať; ale márna robota,
hlas v zmŕtvelom hrdle hynie;
len srdce kedy-tedy strepotá,
ako muška v pavučine.

A dušu biednu tá tma zastiera
jak plachta z hrobu pohnitá —
už hasne nádej, už hasne viera:
vtom zdvihnem oko, tu — svitá!

Oj, vitaj, zora! moja nádeja,
spása ty môjho srdiečka!
Hej, apko, apko! — nač nám oleja?
Máme mať už dosť slniečka!

Pozri na východ, ako jasneje —
svitajú svety zživené —
vstaň hore! volám, — ľaľa! kdeže je?
veď ho tu nikde už nenie.

Iba tá kniha, tá kniha nová
skvie sa jak sneh v novom roku.
Nakuknem do nej — tu ani slova!
Čo si s tým chcel, môj proroku?

Prevrátim stranu — pre Hospodina!
Nápis, jak zora blýskavá:
„Sedemdesiata siedma krajina.“
A pod ním stojí: „Všeslava“.

Prevraciam ďalej — tu strany biele;
rozmýšľam, čo to znamená?
Vtom čuť spev, jak by v nebi anjele
spievali pieseň vzkriesenia.

Hľadím dokola celý zmámený:
divy nad divy vstávajú;
zámok z krištáľu len sa tak mení,
hory, doly prekvitajú.

A na zelenej lúke oltáre
už-už hotové k obeti,
kolo oltárov v ružovej žiare
prespevujú biele deti.

A pred oltármi stojí vedúch ten
s rozžatou fakľou, i volá:
„Sem sa, sem! dietky, svitá tretí deň —
sem sa ho svätiť dokola!“

A deti v pekný vienok sa pletú,
jak biele ruže, ľalie;
a veštec volá celému svetu:
„Zakliata hodina bije!“

„Napnite zraky, vy neviňatá,
ta, odkiaľ slnko vychodí:
odtiaľ prísť musí tá panna Zlatá
a s ňou deň slávy, slobody!“

Hej, — apko, apko! — pozriže hore,
čo to tamto za zlatý dym!
„Či Ju vidíte — v tej jasnej zore —
vidíte, deti? — ja vidím!“

Vtom — — bim bim! ľaľa! čože to značí?
Ach, to už ranný hlas zvonca!
Tak tedy koniec, milí sluchači,
povesť tá bude bez konca.

R. 1850



[1] Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.

[2] Skálnik 1850. V rukop. Sobraných spevoch z r. 1873 má podtitul Slovenská romanca, z r. 1879 Slovenská ronanca z 1850. Prvý raz odtlačená v Dobšinského Sokole I, 1860, str. 157 — 159, 5. novembra. Oba rukopisy i tento text pomerne zhodné, i pre Spevy len drobné úpravy.

Uviedli sme tieto Bottove zmeny (Dobšinský, Slov. pohľady III, 1883, str. 475):

Niet o nej viac chýru slychu!
Niet viac o nej chýru slychu!

V túžbe ramená ku nej vystieram:
k nej ramená v túžbe vystieram:

Tam čosi šuchlo! — mňa prechodí mráz —
Tam šuchlo čosi! — a mňa drobí mráz —

Vtom z ruží — motýľ — preč letí.
Vtom z ruží preč — motýľ — letí

Jaj, Bože ty môj! čo sa to robí?
Jaj, Bože, zvolám! čo sa to robí?

[3] homok (maď.) — piesok

[4] prysnúť — prsknúť, rozprasknúť




Ján Botto

— básnik, jeden z najvýznamnejších autorov romantických balád Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.