Zlatý fond > Diela > Lucijný stolček


E-mail (povinné):

Ján Botto:
Lucijný stolček

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Sysel, Daniela Stroncerova, Beáta Dubovská, Miriama Oravcová, Ina Chalupková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 773 čitateľov


 

Lucijný stolček

(Dľa povery ľudu.)

[1] [2]


Raz, na Štedrý večer, šli sme do kostela.
Susedovie Janko, to bol šelma smelá;
dosť sa napočúval o bosorkách rečí:
a on, vraj, neverí, len keď sa presvedčí.

Dobre, no, Janíček — keďs’ taký paholček,
sadniže si, sadni, semká na ten stolček,
sadniže si, sadni, ak máš dobrú paru:
veď ty hneď uvidíš, či ľudia len táru!
„A čo bych nesadol? — čo priam v ňom bude Bes“ —
(to stolček robený od Lucie podnes).
„A čo bych nesadol? — zložte ho len dole,
veď ja vám ukážem hneď straku na kole!
Chachacha, chichichi — kdeže ste, bosorky?!“
Nesmej sa, Janíčko, bude ti smiech horký! —

Na stolček si sadne: — v obe líčka zbľadne;
pozrie — dobre duša z neho nevypadne.
Čo vidíš, Janíčko? — Jaj, Bože, prebože! —
Schytí sa, chce skočiť — a tu hor’ nemôže.
„Ha! krstná, suseda! pusťte ma, jaj, beda!“
Chce ruku zodvihnúť, a tu — sa mu nedá.
Kto je to, čo je to? my nič nevidíme;
tri ráz chce hor’ skočiť, tri ráz ho dač’ stríme.
A na tom stolčeku ako junec v jarme
borí sa, morí sa — a to všetko darme.

A na tom stolčeku jaks’ trepe taks’ trepe:
aha! pekný vtáčik, však si už na lepe! —
Ľudia sa schádzajú, všeličo zháňajú;
jedni sa zaň modlia, druhí zaklínajú.
Tu je kädidlo i vodička svätá —
ale on len volá: „Rata, ľudia, rata!“
Kadili, kropili dosť na všetky strany,
ale on na stolku ako prikovaný:
„Jaj, hlavička moja — jaj, ručička moja!“
A ľudia jak stĺpy kolo neho stoja.

Smutne organ hučí, smutnejšie ľud spieva
a na tom stolčeku šuhajček omdlieva.
Len kedys’ nekedys’ smutný spev prebíja:
„Rata, ľudia, rata! — jaj, Ježiš Marija!“

Už všetko stíchlo, už pieseň skončená,
scengali a národ padá na kolená.
Začne sa modlitba — aj sa dokonáva —
a Janík na stolci bolestne skonáva;
opúšťa hlavičku, ručičky napína:
niet pre toho raty len u Hospodina.
Nespomôžu kliatby, nespomôžu lieky:
Janík na stolčeku až na večné veky.

R. 1850


[1] Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.

[2] Skálnik 1850. Rukopisy v oboch zošitoch majú podtituly „balada“. Prvé uverejnenie v Dobšinského Sokole I, 1860, str. 191, 15. decembra tohto podtitulu nemá. Má túto poznámku pod čiarou: „U ľudu slovenského je tá povera, že kto by malý stolček na sedenie začal večer pred Luciou (12. decembra) robiť a každý deň niečo na ňom aspoň zastrúhal do Vianoc, tedy na Štedrý večer (svätvečer) všetky strigy z neho v kostole uvidí“ (str. 191). Tú istú poznámku má Botto v rukop. zošite z r. 1879. Do Spevov ju neprevzal.

„Raz na Štedrý večer šli sme do kostola“ opravujeme podľa Bottu (Dobšinský Slov. pohľady III, 1883, str. 475) „šli sme do kostela“ — rým „šelma smelá“. Tak je i vo všetkých predchádzajúcich textoch.




Ján Botto

— básnik, jeden z najvýznamnejších autorov romantických balád Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.