Zlatý fond > Diela > Vypadly z hniezda


E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Vypadly z hniezda

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Silvia Harcsová, Zdenko Podobný.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 94 čitateľov


 

Vypadly z hniezda

Konečne je tu máj! Všetko chvatom ožíva. Pre opozdenú jar s noci na ráno rozväzuje sa mladý, nový život prírody… Iba s našej strechy, pod ktorou cez dlhú, bárs chladnú zimu oddúvaly sa vrabce, vypadol z hniezda práve včera mladý vrabčík a do rána skrahnul…

Tak mi ho bolo ľúto, že už teraz, keď by mu tak ľahko, veselo bolo žiť — skonal. Chudák.

Je podvečer. Čítam si knihu Oskára Jásziho;[1] knihu silných, v ktorej niet umierania, niet smrti malých, ak sa len veľkým dobrovoľne nepoddávajú… Krásna, poučná kniha, dľa ktorej i ja úfam sa životu celého slovenského národa…!

Šerí sa, odkladám knihu, dumám a hľadím do okna. Vrznú vrátka. „Ktosi ma ide vyrušiť z nálady.“

Popred okno pretiahne sa ženská… Známa, s tým istým tkaným, červeným batôžkom, čo v jeseni… Pobelená, ako vápno, tvár… Ona je. Akože to bolo? Hej. Bola púť na kalvárii, ale nevydarila sa cele. Razom sa schladilo, spadol prudký dážď a pútnikov rozohnalo. Pobežali domov na dediny. Z týchto pútnikov uchýlila sa pod moju strechu dievčička bledej tváre, zaprášených šiat, s červeným batôžkom…

„Poď dnu, kým dážď prestane. Poď,“ — volá ju moja žena.

„Danke,[2]“ odpovie šepmo a — nemecky.

„Zkadeže si?“ zarazí sa žena, vidiac kroj slovenský a reč — nemecká.

„Z Korytoviec.“

„My máme odtiaľ slúžku. Poď si oddýchnuť. Naša Marča bude ti rada…“

„Ešte ďaleko domov…“

„A na nohách si tu, či na voze?“

„Na nohách.“

„To nedôjdeš dnes domov. Veď sú to dve hodiny. Poď dnu,“ a šla jej v ústrety. Nechutne vošla. Hanblivá, ponížená dievčička, asi osemnásť-dvadsaťročná, nemluvná, ostýchavá, bledá…

Posadili sme ju. „Marča! Poď sem, tu máš krajanku.“

Svítaly sa dievčatá tichým, smutným úsmevom a vošly do kuchyne… I nepočuť nijakých rečí… Po večeri vošli sme aj my, lebo ma žena upozornila, že je to nejaké choré dievčatko, a čo zvláštne, doniesla mi od Marči chýr, že dievča bolo už aj mníškou vo Viedni a — sa vrátilo.

Dievča prenocovalo a ráno odišlo. Niečo o svojom živote mi povedalo a za ostatným šiel som sám.

Na Slovensku sú dediny, z ktorých rodičia najradšej dávajú učiť svojich synov za kňazov a vynaložia na nich celé majetky. Dievčatá radi posielajú za mníšky.

Toto chytilo aj Haničku Kovalovie, našu bledú dievčičku. Má strýčka veľmi pobožného pútničkára, ktorý pomohol už vari šiestim devám z rodiny do kláštorov — za mníšky. Haničke sa to tiež zapáčilo, keď prišla s púťou do Trnavy a svítala sa tam s mníškami z rodinky. Doma videla, ako sa mať s toľkými deťmi trápi, biedi, „aby som sa to aj ja tak mala, radšej nežiť…“ pomyslela a iba keď povie, že ona by rada za nehodnú nevestu Krista, a prosila sa, pýtala peniažky, ktoré tam doniesť musí. Vari dve stovky. Drhla, robila, sporila, a čo chýbalo, požičali si a dali jej rodičia, a tak pošla za mníšku…

Bola tam za jedenásť mesiacov a vrátila sa. Nie že by sa jej to bolo tam znevidelo, ale ochorela, bola v špitáli a aj odtiaľ poslali ju domov.

Ako jej tam bolo dobre! Mohla sa modliť celý deň i noc, nemusela sa starať, čo bude jesť, kde spať, čo oblečie… „Ale aj tam lepšie predsa len tej učenej a takej, ktorá od mala tam rastie a zostane…“ vyrozumela Hanička. „Takáto si to musí hrdo zaslúžiť…“

I tak, ako jej, bože, ľúto bolo za tou mníšskou šatou, ako plakala za ňou! Jej práca bola: prať, hladiť, dlážky, okná umývať, slovom, slúžiť. Robila vďačne. Veď to ako doma. Ešte i v kláštorskej záhrade tak kopaly mníšky ako ona, sťa by len doma s materou… „Tam kdesi som ochorela, prechladla. Tam vo dne v noci sú pootvárané okná, cúg, z toho som sa pochorela.“

Dali ju do špitála a keď jej nebolo lepšie, poslali ju domov, aby šla „na luft“, a potom, aby prišla zas, prijmú ju vďačne. Lebo ju tam „bárs radi mali“, chválila si.

Doma otec sa nazlostil, dievčaťu nakričal, že šla peniaze, zdravie zmárniť a teraz mu prišla na krk a detí ešte štvoro doma, i malé sú. Mať zaplakala, ale len potajne, lebo otec nemohol obmäknúť, keďže dievča by sa bolo dobre aj doma zišlo a len sa driapalo „tam“, a teraz hneď, cestou zmorené, obľahlo a za pár týždňov nemohlo do roboty, ba zdržovalo aj iných. „A šlo tam ako ruža pekné, zdravé…“

„Tam mi dieťa zjedli. Ja, že už čo tam! A ono robota horšia ako doma,“ dudral vše.

Dievča sa zviechalo a pošlo robiť. Bola jar. Teraz rok práve. V poli robota. Hanka vzala motyku, ale akási je ťažká… rýľ, takže… „Čo je to s tebou, Hanička moja biela…? Nechaj, nevládzeš,“ povoľovala mať. „Inšie, inšiu, ľahšiu robotu ti nájsť…“

U mníšok naučila sa Hanka voľačo na mašine šiť. Kúpila jej teda mať na splátky mašinu. Dievča šilo cez leto pekné, novotné kabátiky, háby dedinským dievkam, ženám. Zarobí deň po deň a otec je lepší, keď peniaze nasilu mu tisne mať do ruky, ale keď na dcéru pozrie, zájde mu dušu žiaľ: „Za drahé peniaze si sa tomu naučila, keď si pritom o zdravie prišla,“ a prijme z Hankiných, len keď iných niet…

„Otec, aj doma môžeš prechorieť,“ bráni sa Hanka.

„Hej, ale suchoty… ktože to u nás chyruje? Za desať rokov jeden-dvaja ľudia, ak na ne zomrú… To je isté, že si ich tam dostala. Veď sama vravíš. Ale len ty,“ — obracia sa k žene — „ty… teba som nemal počúvať… Ale modlikala za ňu: Pusť ju, keď má povolanie, daj jej, budeme mať väčšiu milosť u boha…“

Haničke bolo rovnako cez leto; bola slabá, ale šila, zarobila. V dedine mala chýr a úctu. Za čas, kým mala ešte mocnejší hlas a ju nezadúšalo, predspevovala aj ruženec v kostole. Tak ju poctily ženy. „Ona bola mníška, ona ešte bude mníška, jej to patrí prvej.“ Petráňovie nevesta sa aj hnevala, že jej úrad bez viny odobraly; ale potom Haničku zadúšal kašeľ, začala pľuť krv a teraz od jesene už zase Petráňka sa predmodlieva, a ešte horlivejšie, ako driev, lebo sa naučila od Haničky — mníšky.

Hanka vybrala sa v jeseni do mesta na púť na kalváriu. S ostatnými. Ale nevládala ani so starými ženami, zaostala a prišla sama. Nocovala na kalvárskych schodoch, pod deviatou kapličkou. Na batôžku, ako ostatného sveta na stá. Ráno vyšla ešte päť štácií. Na Hore bola vše kázeň, vše omša, zase kázeň, zase omša, medzitým spoveď a potom zase veľká omša, pod ktorou Hanička zamdlela; ale nič to, prebrali ju, iba trocha sa svet pohýbal, kým ju vyniesli. Vydýchla si, občerstvila sa svätenou vodou a potom aj akési pečivo mala z domu. Odpoludnia boly litánie, potom prišiel víchor, chladný dážď a pútnikov rozduril, ako to vše býva. Tak sa dostala pod moju strechu a k našej slúžke na noc…

*

Včera podvečer štrkla kľučka na vrátkach. Popred okno mihol sa mi červený batôžtek… Ten istý tkaný červený. Tá istá vleklá chôdza, biela tvár. Poznal som ju hneď, biednu mníšku, Haničku Kovalovie.

Hľadala kohosi iného v meste, ale nebolo ho doma, prišla k nám, k našej Marči.

Nevošiel som do kuchyne schválne. Bolo mi jej ľúto a ožila mi história jej mníšskeho života, a bál som sa, že i keď nepoviem: načo tam šla, že mi to vidí na očiach. A to jej vraví dosť otec, ktorému, ba i celej rodine — ako mi slúžka moja teraz hovorí — je už zunovaná; lebo už nevládze ani tú „mašinku“ zatočiť. Už len v rukách štopká a nezarobí ani piatu časť ako ešte vlani…

„Môžem ju prenocovať?“ prišla sa spýtať slúžka veselá, bez strachu, rada, že má krajanku, ktorá jej vyrozpráva do rána všetko, čo sa v dedine od fašiangov, ako doma bola, stalo.

„A sa jej nebojíš, Mariška?“

„Veď sa to nie každému lapí…“ a vidím, že trnie, či ozaj dovolíme.

Dovolili sme, lebo kdeže biedna pôjde? Slúžka nevedela od vďačnosti čo povedať. Sebe postlala na zem a Hanku uložila do svojej postieľky. Celú noc vraj nespaly; Hanička že kašľala, pľula krv a ráno o štvrtej vstala a pošla na kalváriu na spoveď. Večer prijala za pohárik mlieka, ráno nesmela…

„A čože ste sa už shováraly? Vie, že má suchoty? Bola pri doktorovi?“

„Vie. Bola, aj jej nejakú vôdku predpísal, že bárs planú, ale jej je nie lepšie. A nekázal jej doktor nič robiť, len chodiť po poli, po lese huby sbierať… Ale, akože? Doma robota… I nechala prechádzky a trápi sa tým šitím; lenže už ľudia nedávajú, že sa vraj boja… ,Teraz ma už len vraj do hrobu položiť.‘ Tak povedala. Nedbá, hoci hneď zomrie… Boh zná,“ dumá slúžka, „čo sa jej tak zunovalo žiť na svete… a už že je vraj aj otec lepší k nej… a ona nedbá, hoci hneď zomrieť… Taká je už na smrť pripravená. Ona bárs pobožná. Kým som ja nezačúchla, ona sa nemodlila, len keď mala pokoj…“

„Tak sa už celá neúfa životu?“ trápi ma otázka, „ako tak spokojne zomierať, keď sa tam ešte dosť naležíme…“

„Ešte… Vari ešte sa úfa predsa len,“ domýšľa sa slúžka. „Videla som, mala v batôžku skleníčku… Načo ti je? Že vraj u mníšok tu v meste majú zkadesi veľmi zázračnú, zdravú vodu, že jej ktosi ešte poradil… Že si tej ešte pôjde pýtať, ak by pomohla… Modlila sa, biedna, že keby jej boh dal zdravia, že by mu len zase šla za tú mníšku… Však tá tam už nikdy nebude, nikdy Viedeň neuvidí… Biedna…“ a slúžke chrípne hlas. Dojaly ju vlastné slová.

„Biedna,“ myslím si v duši i ja… „Je máj! Tak krásne sa všetko rozvíja, berie do života, len tu ten vrabčík zpod strechy, a tam v Korytovciach tá bledá Hanička…“

Ach, prečo, prečo si len vypadla z hniezda, ako ten vrabčík, neborák. Jeho sme už zahrabali… či na teba, Hanička Kovalovie, tiež iba to čaká? Kiež by ti tá zázračná voda vrátila zdravie, aby si mohla obetovať svoj život svojmu snu, hoci — službe iných…



[1] Čítam si knihu Oskára Jásziho, maďarského sociológa, ktorý nepatril medzi národných šovinistov. Keďže táto Tajovského novela vyšla r. 1912, mohlo ísť o dve Jásziho knihy, ktoré obidve sa týkaly uhorských „národností“, rozumej Nemaďarov. Prvá Jásziho kniha mala názov A nemzetiségi kérdés és Magyarország jövője (Národnostná otázka a budúcnosť Uhorska, Budapešť, 1911), druhá bola A nemzeti államok kialakulása és a nemzetiségi kérdés (Utvorenie národných štátov a národnostná otázka, Budapešť, 1912). Ktorú z týchto dvoch kníh konkrétne študoval Tajovský, nedá sa určite povedať. Zdá sa však skôr, že išlo o prvú knihu.

[2] Danke (nem.), ďakujem




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.