E-mail (povinné):

Ján Botto:
Hrob

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Lenka Konečná, Nina Dvorská, Martina Chabadová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 653 čitateľov


 

Hrob

[1] [2]


Vrch s čelom holým čumie nad oblaky,
pod vrchom tmavá tiahne sa dolina,
v doline sivé sú rozstreté mraky,
nepustí do nej slnce haluzina.

V hrobe príroda tu mŕtva spočíva,
ktorú jej milá pustota prikryla.
Neskáče po nej nikdy srna divá,
nikdy sem noha ľudská nevkročila.

Tam pod lipami tichosť vždy panuje,
túto celá tá pustina poslúcha,
nad ňou víchrica nikdy nelomcuje,
ani hrom v čiernych oblakoch nebúcha;

len niekdy vetrík hráva sa s lístkami,
ktoré tichučko temno šumievajú
ako motýle múčnymi krídlami,
keď sa nad kvety voňavé vznášajú.

Potok pod ľadom vtiahnutý putuje,
vlnôčky bystré smutne žblnkávajú,
slávika spev sa tu neohlasuje,
len niekdy sovy strašne zahúkajú. —

Pod storočnými líp haluziskami
čo to za šuchot, čo sa tam sknísalo?
Či hladné sovy trepocú krielami,
či sa sem zviera divé zatáralo?

Nie sú to sovy ani divé zviera,
veď tam vo tmavých šatách dakto stojí!
Osud to hrozný — do zeme pozerá,
dačo tajného vyviesť iste strojí.

Vtom svoj kostnatý prst k zemi priloží,
pod ním sa celá zatrasie dolina. —
A hľa! div hrozný! — hrob sa tu rozloží!
oj, Osud, čieho uložíš doň syna!?

Smutné slniečko sa už odobralo,
už doliny hmla šedivá prikryla.
A keď len vŕšku líca bozkávalo:
postava temná sa na ňom zjavila.

Hlave strašlivej temä vyzdvižené
len niekde vlasy strieborné už kryli,
pod čelo veľké, hlboko zjarčené,
do hlbokých jám sa mu oči vryli.

Zrak divý starec hneď k slncu upiera,
hneď zas ukrutný Osud so slzami
prosí oň — predsa ono len umiera,
bude hneď skryté už tam za horami.

Vtom silným krídlom orol bystrý švihne,
až sa oblaky čierne rozpráskajú,
starček zľaknutý oči hor’ zodvihne,
údy sa mu ak osika striasajú:

„Hej, starček, už ti odbila hodina —
daj mi sem berlu, bo mi je súdená,
tamto ti bude vlasťou tá dubina —
tam ťa už čaká chyžôčka studená!“

Búrka sa blíži čierna z každej strany —
temnotu sivú blesky pretínajú —
oblaky letia sťa hladné havrany,
keď korisť hodnú niekde zavoňajú. —

Starček nad hrobom sa už prežehnáva,
ústa mu šepcú ešte dač tajného —
už sa do božej milosti oddáva —
a — už sa púšťa do hrobu tmavého.

Vtom víchor sfučí — stromy rozkyvoce,
haluze drúzga, stromy vyvaľuje —
krížom sa blýska, hrom dolu praskoce,
sovy húkajú — hrob sa zasypuje. —

Už sa zasypal. — Hrom viac nehurtúva —
mesiačik bledý hrob bleskom polieva,
v noci šedivej len vietor podúva.
Nikdy tento hrob slnce nezahrieva. —

Prešlo slniečko na druhý kraj zeme,
a hľa! Kriváň sa šedivý zligotal,
horeže sa už, ubiedené plemä,
zlatý vek krídlom nad tebou strepotal.



[1] Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / Obraz Slovenska.

[2] Odtláčame podľa Bottovho rukopisu v zošitku „Básne 1846“. Jediná báseň, ktorá Bottovi vyšla tlačou pred rokom 1851. Priniesol ju Orol tatránsky III, 1848 v čísle 88 (22. februára), str. 696 — 7. Toto odtlačenie v Riznerovej bibliografii vystalo. Potom odtlačil ju až Jozef Škultéty v Slov. pohľadoch XXXIV, 1914, str. 121 — 3 (Z prvotín Jána Bottu) a pridal túto poznámku: „Z vlastného rukopisu básnikovho, zo zošitu, z ktorého v minulom ročníku Slovenských pohľadov (1913, str. 439 — 444) sme vytlačili jeho básne Orol a Obraz Slovenska. Zošit má nápis Básne 1846.“




Ján Botto

— básnik, jeden z najvýznamnejších autorov romantických balád Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.