E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Strminou

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Nina Dvorská, Andrea Kvasnicová, Karol Šefranko.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 96 čitateľov


 

Strminou…

I.

Otec, gazda, umrel. Nestarý, šesťdesiatpäťročný, ale smrti nerozkážeš. A robotný človek za šesťdesiatpäť rokov má sa kedy zodrať.

Materi ostal úžitok, synom majetok. Boli dvaja: Ondrej, starší, doma, Janko v Amerike.

Janko mal stálu robotu, i vyžili so ženou a s dvoma deťmi, i domov posielali na knižku, ktorú statočne opatroval dosiaľ otec, a teraz mať a či brat. Majú plán: nagazdovať hodne, hodne dolárov, premeniť ich na koruny a prikúpiť k otcovskému. Lebo Janko len predsa tiahne sa k roľníckej robote, v akej sa zrodil, a už i žena bojí sa o jeho život vo fabrike… A čím skorej, kým sú deti malé, lebo aby ich tie nezadržaly v Amerike. Hanku ženie ešte jedna tajná, nevyslovená túžba: ukázať sa svokre, ako ona, čo ona! Lebo keď Janko Hanku v Amerike bral, materi sa to nepáčilo, a že za Hankou nemusel ísť do Ameriky, keď bola zo — susednej dediny a rodičia nemali iba pod tri mierky rolí,[1] i tie zadĺžili, keď ju do Ameriky vystrájali.

V otcovskom dome bol gazdom Ondrej a v dedine sa hovorilo, že Jano ktovie či sa kedy vráti, keď je tam už šesť rokov, a ženatý, deti… A keď sa ženil, stará všelijaké reči pustila z úst, iste zvedeli o nich v Amerike. Iba tak, keď umrie mať…

„Budeže za gazda, ten Ondrej! Taká chyža, toľký grunt, a ešte ak tak spravia, že cudzí ani nezvedia a bude prepísaná i Jankova polovička! Odkúpi… a veď sú bratia.“

Po otcovej smrti stal na jeho stupku Ondrej.[2] Prirodzená vec, i v obci i v cirkvi. Ako otec bol váženým človekom, nemajú príčiny odňať úcty a nedať úradu ani Ondrejovi. Ibaže je ešte mladý, ani štyridsaťročný, nemôže byť hneď vo všetkom, čo prešiel nebohý otec.

Ale už i dosiaľ viedol si Ondrej múdre, že ho farár porúčal zvoliť do školskej stolice, a Ondrej sa hneď i ozval: nebol spokojný, že deti chodia do školy „ako prasce s poľa“, oni že pekne po dvaja chodievali…

Ondriš Mihák smel sa ozvať, lebo on vždy poriadne šiel cestou, neopijúc sa, iba ak na svadbe, krštení, i bol uznaný za triezveho, opatrného gazdu. Ľahko šlo ho vyvoliť do obecného výboru. Mal v tom však nemalú zásluhu i notár, ktorý sa nestaval proti…

II.

Notár je v slovenskom kraji všade veľký pán, akože by nebol na Hôrkach, kde má vlastný nový dom, ba kaštieľ, záhradu, štyri jutrá záhumnia. Už bol na Hôrkach, keď bola komasácia… Zmohol sa z ničoho nič… V jednej polovičke domu sú dve kancelárie notárske, jedna poštárska, lebo notár (a pre meno notárka) je i poštárom, kuchyňa, čeľadník, dve komory; v druhej polovičke štyri izby. Veranda pod sklom pozdĺž celého domu. Izby pansky zariadené, „dreva“ v nich hrúza, a čo ti hneď udrie do očú: po stenách vypchaté vtáky, zvery; všade srnčie, jelenie rohy; popod nohy kože z medveďov, divých svíň i mačiek. Božechráň, aby to všetko ožilo… I takto neraz sa už zasmiali páni, keď prišla z druhých dedín nejaká nevesta a zazrúc medveďa, sviňu i s hlavou, zubmi — od ľaku rútila sa von, a keď ju vrátili, bolo vše ešte viac smiechu, keď ju podchytávali, či je nie v druhom stave, aby sa jej niečo nestalo…

Pušky, pištole, šable, končiare, valašky skoro v každej chyži, na verande, v pitvore; v kancelárii dva revolvery na stolíku. A psov, ako u šintra. Slovom, notár je veľký poľovník, v zime, v lete chodí po poľovnícky oblečený, máloktorý deň je doma, a preto nestačí robotu sám, ale drží si pisára a obce priplácajú na neho.

Z mesta kedykoľvek prichodia páni aj na dvoch-troch kočoch a všetko s puškami a psami, a je potom u notárov hostina, že i tri ženy nestačia riad umývať.

Notár má dve kravy, ako byvoly, fajtu;[3] dva koníky vraj za tisícku v zlate; svine, hydiny — plný dvor. On plácu, ona plácu poštársku, nikto nesmie inam s kontrakty, priepismi[4] — nuž sedliaci rozprávajú, že má viac, ako v meste traja fiškáli. To mu nezávidia, ale sa ho boja, lebo vyrubuje porciu, má v moci celý okres, päť obcí, len sa tak hrá s richtármi a úradskými a na voľbách diktuje. Koho on nechce, ten nebude ani hlásnikom, nie by väčším nejakým úraďským. Výška chlapa, zelená šata, chudá čierna tvár, zapadlé prenikavé oči pod čiernou brvou — ľakneš sa ho a nemáš smelosti hlasne i len dýchnuť, lebo cítiš, že ak zachce, zmrví, rozmliaždi ťa klincami vybitou podošvou…

„Dajte mi, richtár, tri stovky na tri dni…“

„Čoby nie, i štyri!“ a päť richtárov drží si za česť, že môžu hoci z obecných notárovi požičiavať.

Vráti načas, alebo sa osloví, a ty počkáš vďačne. Ak sa ti nevidi, notár zbadá ťa po tvári a už ti ich hodí, len siahne do železnej kasy, má v nej celé kôpky papierových… Podumáš, načo požičiava, keď, hľa, má, a mrzí ťa, prečo si nebol dosť ochotný… Lebo darmo sa už potom vyhováraš, že si to tak nemyslel, a že si radšej sám požičiaš, len nech si pán urodzený notár[5] zadržia, ak sú im ešte treba.

„Nepotrebujem takej lásky“ odsekne, hodí tisícku, aby si mu vydal, a ty nepovieš, že nemáš vydať, a natrápiš sa po celej rodine a dedine, kým rozmeniš, a potom sa už tras, kedy sa ti pomstí. Lebo ako je „panský človek“, keď je dobrý, tak je ako čert zlý, na koho sa zažerie; nedá pokoja ani keď ho na druhú ulicu obídeš. A kdeže ho obídeš; keď ti je notár…

Niekedy iba skusuje, zvlášte nových úradských, richtárov, inkasátorov, či by mu požičali, keby potreboval, a keď má v ruke, vráti hneď so smiechom, že vidí dôveru a ďakuje a podá cigaru alebo voňavého dohánu do fajky. Na mena svojho, Ágoštona,[6] svolá a gavaliersky pohostí všetkých richtárov, prísažných v kancelárii; po izbách sú z mesta páni a panie, ktorí potom obdivujú, ako notára obce rady majú, ako richtári alebo takí zrodení rečníci mu zdravkajú, aby ho pánboh i so svätým Ágoštonom v dobrom zdraví udržoval.“

„Dobre, pekne, ďakujem i za vinše, ale kto mi dá tisíc zlatých?“ spýta sa z dobrej vôle notár, aby dokázal pánom, že má neobmedzenú dôveru, i že má majetok, jest na čo dávať.

„I dve!“ ozve sa niekto.

„Ej, či ma Mihák Andráš[7] vysoko cení! Dal by na môj majetok až dve tisícky! Chachacháj!“ smeje sa, a vysmejú Ondriša i ostatní sedliaci, že sa ohlásil s mizernými dvoma tisíckami. Páni sa uškŕňajú. A Ondriš sa červená a vyhovára, že nemyslel na majetok, ale len tak, na slovo… No prejde všetko na žart, smiech; večer dôjdu z mesta Cigáni, síde sa mládež, na dvore tanec a kto z pánov chce, dosť sa môže naobjimať tvrdých sedliackych ženských bokov, alebo si jazykom zasviniť. Páni, panie, ktoré netančia, mondokujú[8] a chichocú sa po izbách, a pánov čo jeden vyjde na dvor na potrebu, podpití chlapi-sedliaci vstávajú, dvíhajú klobúky, a keď zašiel, vyzvedajú sa, kde ho kto v ktorom úrade videl, a škriepia sa.

Ondriš sa veľa neobzerá, lebo už hodnú chviľu uvažuje so susedom, že je chyža, záhrada notárova hodná otcu-materi pätnásťtisíc zlatých. Rátajú, šepkajú si, a Ondriš sa poučuje…

III.

A to bolo notárovi potrebné, aby sa Ondriš poučil. Žena, poštárka, notár vie najlepšie, koľko Janko z Ameriky posiela…

Podávali mu už mnohí, ale božechráň to zjaviť komu. Ani vlastnej žene! Lebo notár hneď kde môže, tam si groš opatrí a vráti s výčitkami, že báli ste sa, báli o vaše tri stovky… Nikdy som ich nevidel!… Tu máte a — porúčam sa!

Gazda podivený hľadí a notár mu vysvetlí, prečo.

„Pochválili ste sa, že ste mi dali tri stovky…“

„Ja nie, ja som len žene, že ako sme ľudia smrteľní, aby vedela,“ vyhovárajú gazdovia, a je z toho doma hriech, že sa žena nezdržala povedať materi alebo bratovi a roznieslo sa…

Notár sa ukazoval za čas chladným, nevďačným a len keď ho pritislo, uponížil sa znovu, pomeril a tak naučil gazdov, zvlášte úradských, mať „úradné tajnosti“, ako sa slovo roznieslo, keď vše poslal sluhu po toho alebo iného a ten tam podpisoval zmenky, doma vravel o „úradnej tajnosti“, a tak dávali a podpisovali mu tajne jeden pred druhým, tobôž pred vlastnými ženami a deťmi. Notár bol už v dedine trinásť rokov, koľko mu kto za ten čas požičal, podpísal, to nik nevedel, ani banky v meste, lebo boly štyri… no pozemkovú knihu mal čistú, na intabuláciu nebral.

Do toho klepca dostal sa i Ondriš v treťom roku svojho prísažníctva tým ľahšie, že mala byť voľba, nechcel by z úradu vypadnúť, a teraz i sám viac strovil, lebo vše sa šlo do mesta, i doma v krčme sa viac pobudlo, i do kancelárie dalo sa doniesť, i cigara sa vykúrila, i lepšia, krajša šata sa kúpila… Veď keď prídeš medzi vrany, musíš kvákať ako ony. Janko z Ameriky už bol naposielal šesťtisíc korún, s úrokmi bolo vyše sedemtisíc. Doložil do osem a požičal ich notárovi na obligátor na šesť percent. Notár mu pod prísahou tajomstva povedal, že ich on nepotrebuje, ale že ich požičiava pánu veľkomožnému slúžnemu. I bola to po štyri tisíc korún pravda. Bratovi budú štyri percentá, ako v banke mal, a jemu dva. A obligátor je tu, dáš intabulovať kedy chceš, ak by notár niečo pomachľoval. Má dom, záhradu, záhumnie a po tých izbách bohatstva, i v maštali, v chlieve… A on plácu, ona plácu, azda sa len „nezahodia…“ A bol spokojný, a nezjavil ani žene, ani materi, lebo by tie nezdržaly za jazykom, a notár by sa hneval a on vypadol by z úradu, a chcel by byť richtárom…

„Ticho,“ dumal Ondriš, keď odkladal obligátor medzi písma, do Jankovej vkladnej knižočky do vojenskej truhličky v kúte pri stole na lavici, a kľúčik do pugilára a do kešeňky… Väčšej istoty už nemohlo byť.

A v nedeľu, keď sa holil, a po sobote, kedy sa obyčajne dlhšie zasedelo v krčme, že nestihol sa schystať do kostola, ale vypravil doň obe ženy i deti, vyťahoval obligátor, prizeral sa štempľom, hľadal v kalendári, či ozaj od osemtisíc korún toľko prichodí, lebo notár chcel bez štempľov, ale Ondriš neodstúpil, a keď sa presvedčil o poriadku a vyrozumel, že maďarsky i číslom i slovom dobre je vypísané osemtisíc korún, a po štvrťroku notár podal mu šesťpercentové úroky, zaniesol štyri do banky na bratovu knižku a dva si nechal; potešil sa štyridsiatim korunám a držal tajnosť ako ryba vo vode.

Ani brat nemá škody, on má osoh, a notár ho dvíha a konečne iste posadí do sedla… Richtár má tristo korún pláce a „dúrna“ i honor…[9] „To je ľahšie, ako hnoj voziť do kopaníc… Nemusím sa sám unúvať, i nájmem, i mi zvýši…“

Po troch rokoch dostal sa Ondriš za podrichtára a o tri sľúbil mu notár richtárstvo.

On, Ondriš Mihák, bude najmladším richtárom v celom notariáte! Tá myšlienka, ho tak hriala, že bol ako v oblakoch, z ktorých mastný a veselý život u notára nevidel, a v prítomnosti slúžneho ho iba to trápilo, že mu nemôže povedať, že tých osemtisíc mu vlastne on požičal. Keby to slúžny vedel, iste by už bol richtárom…

IV.

Pod ťažkou fúrou i železná os sa zlomí. A takú fúru nabral i notár na Hôrkach. Len raz seklo a — druzg, ani hnúť.

A seklo znenazdania.

Vyšlo z toho, že sa pohádali na poľovačke s akýmsi vyšším úradníkom od finančnej direkcie,[10] a ten notára z pomsty načal. Z čista jasna nečakane mu prišla revízia, a ľahko bolo nájsť jednu chybu, z tej začali jeden rok, druhý, tretí a do týždňa povynachodili za celý hárok chýb, omylov, a notár sa nemohol z domu hnúť k svojim patrónom, len keď už všetko bolo v zápisnici. V ktorej notárskej kancelárii že by sa chyby nenašly!…

Mal u stolice mocných zastávačov, vlastného slúžneho, s ktorým boli „per tu“, ako si gazdovia vraveli, ale pomsta, ďaleko nesie a financdirekcia nežartuje. Chyby boly chyby, hoci aj malé, neschválne, iba ľahkomyseľné, a keď notára i nezavreli pre defraudácie, lebo šlo iba vari o necelých tristo korún, i to v dvadsiatichtroch sumičkách, predsa ho suspendovali,[11] lebo aj iného neriadu našli drahne potom už i z vicišpánskej poslaní dozerači.[12] Priatelia, jedni mu radili vôbec ďakovať za úrad, druhí pýtať penziu, a tretí domáhať sa nazpät do úradu, a podľa toho notár konal, obce zaňho „prosily“, a kto mohol vplýval, pravda za notára i proti nemu. Čo to bola za panská motanina, ja sa nevyznám.

A vtedy sa to shŕklo i s druhej strany na notára. Banky prvé daly si na jeho dom intabulovať zmenky,[13] čo slúžnemu a panským kamarátom kadejakým podpisoval, a dedinskí veritelia — gazdovia — tiež počali vyťahovať obligátre a behať po fiškáloch, bankách, pozemkoknižnom úrade, a len tam sa poznávali, koľko ich je zjavných i skrytých, ktorí pred domácimi museli i teraz ešte všeličo tajiť a notárov pád i budúce „povýšenie“ sebe a ženám, rodinám vyhovárať a sľubovať.

Zavoňal smrad i Ondriš Mihák a bežal ratovať obligátor. Behal pod chvíľou do mesta, a doma vravel, že to všetko musí pre notára z úradu, ako podrichtár…

Na dom chytro vzal notár pôžičku, akú len „židovská“ banka povoliť mohla, mysliac, že grošom zatrie vyšším oči, poplatí „ponižujúce“ ho dlžoby, aby si charakter zachoval, a i sebe chcel zachrániť groš pred veriteľmi.

Zaintabulovať sa dal i Ondriš Mihák s osemtisíc korunami a platil intabulačné poplatky, fiškála.

Mať a žena ani nepomyslely, že by sa Ondriš bol niečoho dopustil, len po intabulácii sa roznieslo, že je poriadne zamočený i on. Ženy doň, ale Ondriš sa im odklial a na dorážanie ukázal bratovu knižku. Ženy verily-neverily a mať šla sa pýtať do banky. Tam jej povedali pravdu: peniaze vytiahnuté už dva roky, iba čo od tých čias Janko poslal a Ondriš na interesoch prijal a vložil.

Teraz už zjavil i žene i materi, čo urobil s bratovými peniazmi. I sa vadili i plakali, božekali, ženy zjedaly Ondriša, že potom už zasa boly v strachu, že si niečo spraví od zlosti a žiaľu. Nedohováraly mu, ale Ondriš vše si počul z jedného-druhého kúta:

„Pôjdem ja na moje staré dni po pýtaní…“ To žialila mať, čo Ondriša do zúrivosti nieslo, lebo vedel, že mať daromne zúfa, lebo ona z vdovského vyžije, má to v pozemkovej knihe, ale on seba i brata i deti zahubil. Ale mať bedákala pre starobu a nemohla pochopiť, že jej do smrti nik nevezme úžitok a nemohla sa uspokojiť.

„Keď ja dosť, tak i vy dosť, veď ste mi deti,“ a trápila sa bez pomoci a pochopenia. Nešťastie detí bolo i jej nešťastím…

„Akože to napísať tým, ta?“ trápili sa vo troje. Nestačili vymyslieť, ako nešťastie „vyložiť“, už tu bol Janko z Ameriky. Písal každý svojim, čo sa stalo s ich notárom a kto o koľko pri ňom príde. Podložili aj Ondriša. Všetky listy vyznievaly v ten smysel, že ak dosiaľ šli ľudia s Hôrok do Ameriky, teraz pôjdu inak!…

V.

„Ber si, čo je moje,“ tým vítal Ondriš Janka.

„Ja som ťažko musel robiť, a ty si ľahkomyseľne moje krajciare rozsypal. Hnevaj sa, nehnevaj, ale ja sa dám na tvoju čiastku intabulovať.“ Ján stavil sa bol u fiškála v meste a ten mu tak poradil.

„Podpíšem sa ti, ber! Ja som už i tak žobrák, aspoň ty maj,“ poddával sa skrúšene Ondriš.

To Janka pohlo v srdci a začal inak premýšľať, špekulovať, ako sa po židovsky vraví.

Veritelia dali notára predávať. Keby to v meste, bolo by sa dostalo za notárov dom a záhradu, záhumnie, že by Janko bol dostal svoje. Ale na dedine ktorému gazdovi že je treba taký dom — šesť-osem izieb? A keď poľa k tomu niet, i východ zlý, dom na vŕšku, štvorkou nevytiahneš…

„Príde druhý notár, kúpi ten…“

„Ak bude mať začo…“

„Keby obce chcely…“ To je spasiteľná myšlienka! Tej chytil sa Janko.

„Treba naviesť na to stolicu,“ poradili fiškáli a Janko pustil sa „po americky“ do toho. Poctive i všelijako. Počal za tým chodiť, podplácať kde-koho, obce pily, sľubovaly a tak na licitácii bil Janko na seba a kúpil dom notársky.

Banka bude čakať za šestnásťtisíc korunami, ale pred ním je ešte asi za osemtisíc korún šesto-osemsto korunových zmeniek, asi dvanásť, a potom ich osemtisíc, a za nimi — škoda rátať…

Mnohí sa smiali, mnohí zle predpovedali a čo priatelia i odhovárali Janka od kúpy. Otcovské predali, podpísala vdovské právo ešte i mať. Zostala im iba holá chyža.

„Osemtisíc vyplatili, ale čo banka? Veď by ten bol musel zlatú baňu nájsť, aby to vládal vyplatiť,“ dumali. „A načo mu bude toľký dom? Veď k tomu treba, ak ho prerobíš na maštale, sýpku, komoru, chlievy… aj tak čo len sto jutár poľa… A akože prerábať? Stojí všetko pod vŕškom, zlý prístup, aby si návoz robil i s jednej strany cesty i s druhej… alebo búral stajne, chlievy a prenášal múry do záhrady…“ radili sa vše v krčme gazdovia a krútili hlavami, že sa im to nepáči, a že ak ony, obce, nevytrhnú Jana Miháka z močidla, prepadne i s bratom. Zasa rozprávaly sa i cele zázračné veci o Jankových dolároch.

Nový notár prišiel biedny. Obce sa na kúpu naviesť nedaly. Platia notárovi árendu na kvartieľ, a notár síce šiel bývať do Janovho nového domu, ale platí koľko chce — tristo šesťdesiat korún. Janko z počiatku nechcel vydať za tie peniaze dom, až keď bolo sa obávať, že notár najme si iný byt, poď mu ho ponúknuť. Štvorjutrové záhumnie si však nechali bratia na živnosť, kým sa nejaký poriadok stane.

„Tristo šesťdesiat korún, veď je to štvrťročný interes do banky od šestnásťtisíc.“

Prišlo i do berného úradu platiť. Poď do banky. Tá nechcela viac dať. Ledva sohnali zaintabulovaním otcovskej chyže. Písal Janko do Ameriky kmotrovi a ten poslal, čo mal stisnuté. Už bolo, že udržia dom notársky. Traja fiškáli „konali“ a vše pýtal jeden, zasa druhý na uplatnenie toho i toho, a bratia kde aký groš mohli sohnať, dávali, a Janko odkladal do „americkej“ zvláštnej tašky kvitancie od fiškálov, a viac bývali v meste ako doma.

„Len vyčkať času,“ poučovali všetci traja fiškáli, keď Janko súril.

V otcovskom dome gazdovali. Poľa nebolo iba to záhumnie, ale chodili na furmanky a vyžili; pravda odplácať sa nedalo.

Žena volá Janka do Ameriky, lebo že sa už zo všetkého vytrovila, chodí do fabriky a deti necháva kmotre, krajanke. Janko by bol bežal k žene, k deťom, ale či to tí fiškáli bez neho vykonajú? Už dočká.

VI.

Neprešlo trištvrte roka, a notársky dom už mala banka. Janko si myslel, že aspoň niečo vvtlčie, zo sekery porisko, pustil dom pod licitáciu. Kupcov nebolo, kúpila ho banka za svoju požiadavku. Teraz si tá už inak poradí s obcami, aby dom pre notára kúpily a ona neškodovala…

Škodoradostní ľudia smiali sa z rozumu Jankovho, i Ondriš cítil akési uspokojenie, že hľa, čo sa chudobný človek natrápi, kým o všetko príde. Veď ani on nechcel zle, tak ako si nechcel ani brat Janko. A on je skúsený, sveta videl… a prerátal sa…

Mihákovci boli ako potrávení. Janko ako bláznivý a zastrájal sa fiškálom, obciam, svetu, i celému kraju, všetkým ľuďom, ktorí mu pomôcť mohli a v blate ho nechali, nadával, že sú klamári, pľuhy, neľudia… Stará mať obľahla. Mysleli, že umrie. „Podpísala som sa, podpísala,“ nariekala, „čoho som sa dožila, kde ja složím svoju starú hlavu?…“

Sišli sa k materinej posteli a nariekali, a celé dni prešly, čo u Mihákov vráta nevrzly. Ani k nim nik, ani oni nikam, len doma si premýšľali…

„Pôjdeme všetci do Ameriky, keď už inak nebude,“ povedal v úzkostiach Ondriš. „Brat môj, píš po karty… Vo mne to už dozrelo. Ja sa vinným cítim pred tebou, ja som ťa oškodil. A ty máš deti, i ja deti, treba sa mi usilovať…“

Žena, že ona nepôjde, deti nepustí. Bude chodiť na robotu a len otec, Ondriš, aby šiel probovať, ako šli, hľa, i dvaja richtári, čo tiež pre notára na mizinu vyšli. „Mať stará, tá cesty nevydržia,“ stávala si za svokru Ondrišová.

„Ja nepôjdem, deti moje. Sa nájdu dobrí ľudia, ktorým som ja niekedy pomohla, azda ma len opatria, kým vám pánboh pomôže…“ a bolo plaču dosť.

„Či by ste sa tu nehanbili, gazdiná, aká, a teraz si ísť do hrnca kapusty pýtať. Keď zahynieme, zahynieme všetci…“ oželený pomyslel Ondriš na cestu a ozvala sa z neho ešte raz nasbieraná richtárska hrdoba, stislo mu srdce žiaľom, ale odvahu nepodlomilo. Už nevidel iného východu.

„Len sa na cudzí svet spoliehajte, mamka, ľahko vyskočíte,“ dosviedča Janko. „Nám treba všetkým za vodu!“ povýšeným hlasom, ako by bohvie akú pravdu bol odkryl, prehovoril Janko.

„Ja si vášho otca neopustím,“ bránila sa mať už i tým.

„Otcovi povieme ,sbohom, do videnia tam!‘“ a ukázal prstom Janko do neba, „a my musíme ísť medzi živých, ak žiť chceme.“

„Ja som hotový i s čeľaďou,“ povedal Ondriš. „I hanba by mi tu bola, i potreba ta volá… Brat môj, žena, mať, deti moje, ktovie, čo by tu bolo zo mňa bývalo, nech zotrvám v tom úrade, za ktorým som tak pásol… To moje šťastie. Už som bol zaslepený. Takto, teraz, ak boh dá zdravia, ešte sa vám odslúžim, len prepáčte… Lakomil som sa, brat môj, na tvoje, a prišiel som i o svoje, ako by som iste bol prišiel i tak, idúc tou strminou, nesúcou pod nohy našského človeka… Takto nemám nič, ale som ešte človek a mám vôľu…“ a Ondriš plakal, spovedal sa sebe z hriechov a ľahkostí od rokov úradských hodností, objímal ženu a bol taký rozcítený, ako nikdy nebýval a od rokov úradských už cele nie… Veď už iba rozkazoval, surovel.

Janko písal po karty. Ale kým došly, veľa boja stálo to starú mamku, kým sa podrobila ísť, a i keď strach pred zahynutím na ceste premohla, zostala jej kôstočka v hrdle, či vraj má ísť k neveste, ktorú nechcela a od ktorej bude musieť teraz čakať, kým jej kúsok chleba podá. Boli už dávno pomerení, ako sa im prvé dieťa narodilo a boli poslali fotografiu, ale len v duši, teraz treba to zoči-voči dokázať…

Mihákovci na karty do Ameriky predali starootcovskú chyžu… Boh im odpusť, keď nemohli inak… Ale mne ťažko sa s nimi lúčiť.

VII.

V Allegheny, na „Českom vŕšku“ zkríža od rohu New-ulice,[14] vyjdime na prvé poschodie dreveného domu s balkónom, a kuknime do izby Jankov Mihákov. Už predo dvermi začujete znútra slovenské hlasy. Otvoríte: mladá žena, pochudnutá, pobledlá, ale zdravá, vrtká, od rána riadila, od poludnia je ako na kolovrate. Päťročného Janka už tri razy vybúchala, čo sa jej pletie popod nohy a vyzvedá, teraz, keď ona má toľko roboty, ako nikdy.

Janko, muž, jej telegrafoval, kedy prídu, a blíži sa čas.

Paplónov hodvábnych požičala od kmotry, čakajú na posteliach, nastlaných do povaly, ako doma v slovenskej dedine, lebo i tu povala nebárs vysoká, hoc i domy ako veže…

Dievčaťu múdre vyložila, aby šlo spať, že ho zobudí, keď otec príde, a tretie decko, ročný chlapec, to ju náramne zdržovalo, ale konečne zaspalo a teraz leží v kolíske vyparádené také, aké od krštenia nebolo.

Hanka sama v dlhej zástere, ružovej, s trakmi krížom prehodenými na chrbte a zaviazanými na krížoch do stuhlí, ktoré len sa rozvievajú, keď sa v malej kuchyni zvrtne, hlava do baby a ruky do lakťa holé, iba dva zlaté prstienky a obrúčka na lisne. Chystá, kuchári, a to je dnes veľké slovo! Vše jedno vytiahne a druhé pečie, zase tretie hreje, štvrté dovára… To dosoliť, to docukriť, a robí a kuká na hodiny.

Prečo je taká vzrušená? Veď mali už i viac ráz hostí, a obslúžila. Muž-otec sa vracia? Švagor so ženou idú? Nie, svokra sa blíži. Tá svokra, ktorá tak chcela hrdlom zalíhať jej šťastiu, aj bola by, keby Janko nebol spravil poriadok a mať do Ameriky dočul. Kdeže — on gazdovský, ona hofierska.[15] Nemá v duši nenávisti, rada bude, že bude môcť uctiť si mužovu mať a ukázať jej robotu, že daromné boly obavy… Len či mi to uverí, že úprimne ju a vďačne obídem. Akože by im i mohla a smela robiť nejaké výčitky. Komu? Sú: mať a deti a švagriná, a nešťastní všetci, pre majetky utratené. Tam aj ich úspory. A Hanka utrela si slzu. Aj ona má v tých pol druha tisíc dolároch čiastku, veď ich tiež pomáhala zarobiť a potom zašporovať… Aspoň nepovie svokra, že som nič nemala. Teraz si budeme všetci rovní… Takto a podobne dumá Hanka.

„Mama, ja idem spať, keď sa ani neshováraš…“ hovorí synček, ktorému sa hlávka točí od materinho vrtenia sa, aj je už noc, inokedy už spí, a teraz nevládze sa udržať.

„Nechoď, syn môj, už nezaspi, príde už otec, aj stará mama, aj strýc, aj stryná, aj také deti, ako ste vy. Zobudíme aj Haničku. Na pirôžkov a čakaj. Nenechaj ma samu…“

Chlapec ospale berie pirôžky s mištičkou, napichne jeden a, otvárajúc ústa, pritvára ospalé oči; Hanka po chvíli hodí všetko a beží do dvier, lebo počuť buchot, veľa rečí, krik a slovenský.

„Vítam vás, mamka naša!“ volá Hanka a berie starej materi ruku a tá plačom bozkáva jej hlavu… Hanka jej chce ruku bozkať, zhýba sa za ňou vo tri vrhy, a stará jej hlavu chytá, aby ju pobozkala na tvár, a nemôžu sa nájsť, i zasmial by si sa. Vybehol i Janko od pirohov, na chodbu, ale zarazil sa: samí cudzí ľudia, i deti, otec ide posledný…

„Moja dievka, moja dievka,“ a v tom hlase, hoci zachrípnutom, plačom prerývanom, je všetko: odpustenie, radosť i vďačnosť za novú lásku, ktorú stará z bozkávania ruky cíti. Ostatní stoja a slzy im tečú lícami… Bože im ich usuš a daj dobrú robotu, aby tá, na ťažkú cestu predaná otcovská chyžka prišla im ešte niekedy na pamäť…



[1] Pod tri mierky rolí, toľko, koľko sa na role vyseje z troch meríc zrna. (Prešporská merica mala 62.498 hl a peštianska až 93.747 hl.)

[2] Stal na jeho stupku Ondrej, zastal si na jeho stupeň, stal sa jeho nástupcom v obci aj cirkevnom sbore.

[3] Fajtu (z maď.), dobrý druh, rod

[4] Nikto nesmie inam s kontrakty, priepismi. Kontrakt (lat.) je smluva. Priepisom sa rozumejú pozemnoknižné prevody. Boly to výnosné súkromné zárobky pre notárov.

[5] Pán urodzený notár, taký titul sa dával pôvodne len zemanom. Tu ho má obyčajný notár, vplyvný človek. Dávajú mu ten titul, pochopiteľne, viac z obavy pred jeho mocou, ako z nejakej mimoriadnej úcty.

[6] Na mena svojho Ágoštona (maď.), Augustína

[7] Mihák Andráš (maď.), Ondrej Mihák

[8] Mondokujú (maď.-slov.), po maďarsky hovoria

[9] A „dúrna“ i honor. Diurná (lat.) bol denný plat, v podstate náhrada za ušlý zárobok.

[10] Od finančnej direkcie, riaditeľstva peňažných vecí. Vtedy to boly samostatné úrady pre finančné veci.

[11] Predsa ho suspendovali (lat.), vyzdvihli z úradu

[12] Z vicišpánskej poslaní dozerači (lat.-maď.), podžupanskej kancelárie. Podžupan bol vedúcim úradníkom stoličnej samosprávy.

[13] Intabulovať zmenky (lat.), bol to pozemnoknižný vklad záložného práva na základe zmenky. Keďže notár mal množstvo veriteľov, najlepšie obišli tí prví, ktorí sa najlepšie poponáhľali s vkladom záložného práva. Boli to, ako autor pripomína, práve nie dedinskí gazdovia, ale banky.

[14] Od rohu New-ulice (z angl.), Novej ulice

[15] On gazdovský, ona hofierska. Keď si gazdovský syn vzal domkárovu (chalupníkovu) dcéru, bolo to preklenutie triednych rozdielov. Gazda mal dom, role a lúky, domkár mal len biednu chalupu a živil sa z práce rúk




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.