E-mail (povinné):

Ján Botto:
Tajný šuhaj

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Pavol Tóth, Nina Dvorská, Michaela Dofková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 227 čitateľov


 

Tajný šuhaj

[1] [2]


Stojí šuhaj na zápole,
na zápole rozpukanej —
ako dáka pustá bašta
v zrúcanine rozsypanej.

Očká sú mu búrka čierna,
líčka sú mu mesiac bľadý.
Čože ti je, dobrý šuhaj?
Čože vzdycháš, veď si mladý?

Či ti otec, matka hnije?
Či si v biede opustený?
Či ťa ten svet zlý namíta?
Či ti osud rozzlobený?

Nevyvábiš z neho slova —
šíra hora jeho uši,
ústa jeho nemá skala,
srdce mramor — niet v ňom duši.

Za zvedavou jeho dušou
letí hore tmavé oko,
lež nemôže za ňou k hviezdam,
až k slniečku tak vysoko.

Duša blúdi, očká plačú,
biedny šuhaj bez nádeje.
Prišiel na svet — ten ho nezná;
predsa sa mu zlostne smeje.

Nač si prišiel, šuhaj mladý?
V šírom svete nemáš mesta.
Len sa pletieš kolo neho —
neznáma ti jeho cesta.

Letí orol nad šuhaja
v kraje neba velikého,
zakrúti sa pred očkami
šuhajíka strápeného. —

Tmavé očká preds’ sa zblysnú
ako hviezdy ligotavé,
tiché prsia predsa zhučia
ako mora vlny dravé.

Chladné srdce predsa horí
horúcimi plamienkami,
nemé ústa preds’ vzdychajú
sťa povodeň dolinami:

„Daj mi krídla, bystrý orol,
nech vyletím z tej pustiny,
nech vyletím za svoj’ dušou,
slobodný som bez rodiny!“

Očká plačú, hor’ by rady,
srdce v prázdnych prsiach búcha.
„Daj mi! daj mi! ak máš milosť.“
Lež ho orol neposlúcha.

Neposlúcha slabé hlasy,
len si pyšne ďalej letí:
„Oj, šťastný je, sto ráz šťastný,
kto lietava ponad svety!“

Pribité sú mútne očká
na orlovi šuhajove,
ústa mŕtve ako kameň,
prsia chladné sťa ľadové.

Hučí vietor ponad hory,
kruto kníše háj borový —
nerozháňaj tak krídlami,
radšej ich daj šuhajovi!

Vietor divý nemá ucha —
on šuhajka sebou schváti.
Beda! beda! nešťastnému,
tam sa v čiernej hĺbke tratí.

Skapal šuhaj! Nemáš ho viac!
Skala pustá zastenala —
rozprskla sa v štyri strany,
chladné telo zasypala.

Stojí kopec v pustom háji,
na ňom rastie smutná tráva,
bôľne vzdychá vietor po ňom,
nad ním orol povrkáva:

„Beda kvietku, sto ráz beda,
čo ho ľudia nevoňali,
čo v prvší deň jarný zišiel,
bo ho mrazy poštípali.

Väčšia beda šuhajovi,
čo ho svety nepoznali,
čo pred časom na svet prišiel,
pred časom ho pochovali!“

Duša zletí ponad hory,
lež nezazre ostrej skaly —
ej, nevidí šuhajíčka,
splače temne v tichom žiali. —

Ponad svetom zašuchoce,
mútnu slzu naň zahodí: —
„Šťastný na tom nízkom svete,
kto za dušou svojou chodí!“



[1] Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / K mladosti.

[2] Odtláčame text z Považia 1848, č. 23, str. 189, Výbornejšie práce zo Života II, 1846/7, poradové číslo 10. Rukopis „Piesne od Janka Bottu“ (pozri Rukopisné pramene 1, g). Obidva rukopisné texty sú úplne zhodné. Rukopisy Dobšinského. Odtlačil Pavol Dobšinský v Slovenských pohľadoch III, 1883, str. 473, bez dvoch posledných slôh s týmto úvodom: „Ešte len jednu z tých básničiek, pod ktoré Botto ako žiak podpísaval sa čo Janko Maginhradský a ktorú veľmi radi čítavali a rečnievali sme si hneď vtedy.“ Dobšinský označuje ju rokom 1846. — Škultéty odtlačil v Spevoch Jána Bottu r. 1909.




Ján Botto

— básnik, jeden z najvýznamnejších autorov romantických balád Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.