Zlatý fond > Diela > Dvanásť duší


E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Dvanásť duší

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Daniela Kubíková, Karol Šefranko, Simona Veselková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 106 čitateľov


 

Dvanásť duší

Juro Verbiak je už piaty raz v Amerike. Piaty, ale i — posledný. Od svojho dvadsiateho piateho roku býval tam po tri-štyri roky a zas rok-dva doma; teraz je už zas na tretí rok tam, a čo predtým nerobieval, teraz v každom liste — azda i preto, že sa deti ponosujú na neúrodu, vysoké interesy, porcie atď. — potupoval starý kraj i ľudí a chválil Ameriku, a že on veru, len by vyplatiť banku, húta na veľké veci, a nedokladá na čo, a my sme i hádali, i nemohli sa ustáliť, čo zamýšľa. Však nám to konečne a nakrátko vyložil i vykonal.

Keď som došiel pred dvanástimi rokmi za učiteľa do šarišskej obce N., Juro Verbiak vrátil sa bol tretí raz z Ameriky. Ba pomáhal ma i vyvoliť. Bol v spolku, čítal noviny, začul o slovenčine, a jeho pričinením dostal som prevahu nad učiteľom-maďarónom.

Verbiak hneď v prvý deň môjho príchodu prišiel do školy a rozpovedal mi, ako za mňa bojovali, a predstavil sa mi, i poznal som v ňom dôveryhodného človeka, prebudeného Slováka. Zostali sme hneď priateľskí, a kým som sa oženil, dal som mu učiteľskú zemičku a lúčku do árendy. Mal už štyridsaťpäť rokov a bolo vidieť na ňom dlhé cesty či roky „americké“. Neamerikáni sú ohorení, zdravej farby, mozoľnatých, tvrdých rúk, i zeme, hnoja, viac na ich súkenných hábach, čižmách alebo krpcoch; Amerikán, a tak i Verbiak je prebielený, bez krvi, ani za dve-tri letá neohorí tak rovnomerne po všetkých údoch, lebo tvár si chráni i v sedliackej robote čiapkou so strieškou, v šate je praktický, nosí pantalóny, i hnoja nakydá, orie a kope v širokopyských topánkach, neraz i žltých, inak sa strihá, inak holí… Zájdite si do Prešova na jarmok a rozoznáte temer každého, kto bol čo i len rok-dva v Amerike. Môj Verbiak je neveľký, chudý chlap, čiernej tvári, švíkovitého krku, čo poukazovalo, že bol kedysi plnší, tučnejší, a od polčela až po temä plešivej hlavy, veľmi biely. Ježaté obrvy i fúzy, oči — trnky, reč smelá, hoc i trochu zmotaná angličtinou a vplyvom novín i obcovania so Slovákmi z iných krajov, do roboty ako sršeň — to u domácich budilo úctu, ba strach pred ním, a spisovateľ by mal nariekať, kde sa podel v ňom mäkký, dobrácky, pokorný slovenský typ. Verbiak podáva ruku, klobúk berie s hlavy len v izbe, a nie predo dvermi, do kancelárie obecnej, notárskej vojde s horiacou cigaretou alebo cigarou, a keď ho neponúknu, sám vezme si stoličku a sadne. I zas vo svojom dome každého tak otvorene, smelo prijíma a svojich, ženu i deti, hodných už synov, odúča od chabosti a bázne pred pánom farárom. Azda by sám bol i nemilý, a preto o jeho osobe už nepoviem viac, veď uvediem ešte dosť príčin si ho znenávidieť.

Po treťom návrate z Ameriky oženil prvého syna, ktorý len čo sa vyslobodil zpod asentírky. Na svadbe som sa i ja vyznačil: navyberal a nastrúhal som veršov svadobných, a svet sa milo zabavil, že získal som si i bočiacich svojich nevoličov. Syn peňazí nevyženil, ale Verbiak predsa kúpil majetok, „aby mala i nevesta čo robiť“, a obťažil svoj pôžičkou. Robili, hrdlovali. Ale plané dva roky a nevesta dva razy do kúta — prerátal sa Verbiak, a preto si pomyslel, že pôjde zas do tej Ameriky… To je krátka, jasná filozofia na našom východe.

Bol tam tri roky a vyplatil dlžobu, ešte zvýšilo pár zlatých. Vnúčat bolo štvoro, hoci stará mať s piatkou chodila v meste po doktoroch, aby neveste pomohli, lebo otec sa i z Ameriky hneval, a štvrté mu len trištvrteročné oznámili, že sa narodilo vtedy, keď mladší syn šiel k vojsku. Treba bolo robotníka doma, a Verbiak sa vrátil už po štvrtý raz.

Pobudol doma zas tri roky. A ozaj nie ako otec láskavý, ale ako „exekútor“, ako ho trefne sama žena nazvala a deti mlčky prisvedčily. Ženy ani do susedov, nie by na besiedky, on so synom len na behu skočili do krčmy vypiť po pol deci slivovice a reči nebolo, iba o robote. I to málo. Každý musel znať svoje miesto, svoju prácu. Ako stroj. Oddych bol v nedeľu dopoludnia v kostole. Verbiak bol v dome pánom, ostatní ho len slúchali, slúžili mu; neveste bol cudzí, triasla sa pred ním pre tých veľa detí a či vlastne úst. Materi tiež ako by reč uťal: predtým ona rozkazovala, teraz, i keď chce inak než otec, Verbiak potrebuje iba pozrieť na ňu, už sa jej slovo v hrdle dusí a pre pokoj neraz je i čierne — bielym. Všetci ho radšej mali, keď bol v — Amerike. Listy jeho bývaly srdečnejšie ako živé slová a skutky.

Doma vybudol tri roky, netrpezlive, len čo mladší syn vyslúžil pri vojsku, toho dočkal, za štyri týždne oženil a sa mu „vystúpil“, ako sám povedal. Ale aby mal i mladší syn, ako i starší, načo sa usilovať, prikúpil rolí; pravda, i tie i tieto i celý majetok dal písať na svoje meno, na čo žena, deti ani nešomraly, lebo veď vlastne ozaj on vyplácal z amerických zárobkov, oni len že z otcovského vyžili a ak interes zaplatili.

„A bude ti treba i chyžu postaviť, v jednej sa nebudete tisnúť, ako Cigáni v kolibe…“

Deti sa potešily i roliam, i sľúbenej chyži, a Verbiak mal na závdavok, ostatné dala banka, i sberal sa s novou starosťou, s novou chuťou, ako by vymladnutý, zas do Ameriky. To je v tomto kraji istá spása; kiež by nikdy nikoho nesklamala… Do Ameriky idú usilovní ľudia, do Ameriky idú i takí, čo doma vygazdovali, prepili alebo preúradníčili ako richtári, a keď ich z desiatich päť zhynie, piati sa pretlčú, a svet týchto vidí, na tých nepomyslí a lakomstvo u každého, či chudobného, či majetnejšieho, rastie a sníva o dolároch.

„Veď ste už starší ako mladší, sused môj, že sa vám to chce…“ hovorím mu, keď sa pošuškávalo, že sa ani prvého krštenia nechce dočkať u druhej nevesty.

„Ale sa zdravý čujem!“ vystrel sa Verbiak. „Ja už doma stánia nemám. Keď má byť majetok, nech je majetok — americký. Čože tí zvíťazili, čo tam boli po dva-tri roky? Doniesol dve-tri tisícky, a teraz sa trasie, nič neužije, skoro sa ani nenaje, a bojí sa, že do smrti nebude z čoho vyžiť. A mne sa dosiaľ darilo, bol by som vinovatý nejsť. A deti len tak čakajú. Ľahšie sa im bude i rodiť i žiť…“

„Išly by deti, synovia, skúsiť,“ navrhujem.

„Nedobre, mistr,[1] hoci ste i učiteľom. Ja znám, kam sa obrátiť. Viem reč, a to je tam ako v lese sekera. Čože moji synovia?! Dosiaľ boli pri pluhu, pri statku, tým ťažko sa tam hnúť a len by sa zrobili, strápili, a ono hlavne treba rozumom hýbať, ak sa nechceš pod zem doniesť ako nejeden rodák, čo neváži životom a letí do majny (bane), ktorá sa už sosýpa alebo horí, len keď sa mu dolárik blysne pred očami. Tak i moji synovia. Marili by sily a mňa by doma čert bral, že sa i zoderú i nič nezarobia. A potom ja jedno mám na pamäti: dôverne, len vám, to ani mojim nepoviete, ak ste mi priateľom. A už ste muž, otec.“

„Nepoviem.“

„Vy ste v dedine len jeden učiteľ, jeden farár, a vyučujete päťsto-šesťsto duší, farár i viac. A tak na tridsať rokov bude dosť, keď z každej rodiny, ako i z mojej, jeden sa odhodlá vážiť za ostatných zdravím i životom. Predtým som tak nesmýšľal, ale čím viac som šiel a čím viac nebezpečia zažil, nešťastia videl, tým viac som si to rozhútal: ja som ten baran, čo podbíja pevné koly pod svoju rodinu. Ona to nechápe, ale však kedysi spomenie… A ja som spokojný s cestami a cieľom svojim, zaň som dal všetko: i hniezdo rodinné, i statočnosť muža, i bohviečo všetko, čo ma z domu vyháňa… Eh, márnosť spomínať,“ vzdychol Verbiak.

A ja som skoro nedýchal od prekvapenia, že na každom doláriku štipka jeho srdca, jeho duše.

„Ale škoda by tam bolo mojich synov. Tí lepšie znajú orať, gazdovať,“ prechodil Verbiak k starému tónu a videl som očami, ako sa slobodí, ženie dušu, myseľ do obyčajnej nálady. „S materou a ženami. Ja zas tam, ak boh pomôže, inak sa obhodím, ako taký, kto tam nebol. Deti tu, ja tam, za tri-štyri roky vyplatíme role, i synovi chyžu postavím. Cením si otcovskú, ale v tej novej, z vlastných mozoľov, by som rád položil hlavu na dosku. Ale ako bude. Čože o tom rozprávať!“

„A čo žena, deti? Pustia vás spokojne?“

„Žena nerada. Už sme vraj starí. Bojí sa i o seba i o mňa, že si na pohreb nedôjdeme. Čo len na pohreb si dôjsť, to je už posledná potecha. A život sa nám minul bez plaču, bez radosti — i pochovávať sa tak budeme… Na nej veľa trápenia. Synovia — svoje hlavy, a nevesty tiež sú smelšie do nej, keď mňa niet doma. Ale deti ochotne: nepodával som im z lyžky, nepriľnuly ku mne; ústami vravia: ,Neiďte, otec,‘ ale v duši si myslia: ,Nech len idú, bude nám viac, a doma sa iba škriepia, zavracajú.‘“

A Juro Verbiak šiel k notárovi. Za pár dní vykonal si pas a šiel do mesta pokúpiť a sa „obliecť“. Svetu nerozprával, ale roznieslo sa, lebo Verbiak prišiel z mesta vyholený, vystrihaný, do čiernych šiat oblečený, golier, mašľa… Žena-mať zaplakala, keď ho takého videla, ale jej utrel slzy slovami:

„Ty nebudeš mať rozumu ani na starosť. Potom plač, keď ma nebude. Obišiel som štyri razy, obídem i piaty…“

Zašiel som i ja k nim rozlúčiť sa.

„Pozdravujte krajanov a všetkých dobrých Slovákov. Aby tam nezabúdali na starý kraj, a vše pomysleli, odkiaľ slnko vychodí; tu sme my — siroty slovenské.“

„I pošleme niečo do kostola, keď do školy už ani slovenského obrázka, slova neslobodno — ako vravíte — na stenu zavesiť. Novinky nech i ďalej chodia deťom. Potom vám napíšem adresu, aby som niečo znal o vás a kraji starom, a pošlete mi novinky tiež. Ja vám zas pošlem americké listy, keď poštou nesmú,[2]“ nasľubovali sme si vzájomne a deti počúvaly a tešily sa i slzily.

„A chráňte si, otec, zdravie, život,“ prehodil starší syn, a razom všetci zaplakali, ako by otca v tej chvíli bolo smrteľne zavialo.

Ľutovali ho úprimne, že sa ide na nich trápiť a už starý, a tými slovami otvoril starší syn všetkým slzy.

„Človek si chráni a boh vládne životom,“ dojalo i otca, ale sa nedal. „Všade ten samý pánboh, taká istá zem, do ktorej sa dostaneme,“ zachladil im Verbiak rozžialené srdcia.

A spoliehajúc sa na boha, ľahko sa lúčil, ako keby do mesta na jarmok išiel niečo kupovať a nevie, či sa oklame, či dobre kúpi. Iba bol nepokojný. Nepomyslel, či na ceste nezahynie, či ešte kedy vidí svojich: ženu, deti, vnúčatá, starý kraj, rodný dom i dedinku. Kostol, v ktorom prepúšťa otcovské miesto synom alebo cudzím, alebo — veď koľko je už prázdnych lavíc!… Zostávajú prázdne, iba ak na veľké sviatky, pravda, nie dedičmi, prezpoľnými sa zaplnia.

Dedina naša sa vzmáha, ale len na cene rolí, len na majetku, nie na dušiach… I celé okolie tak: nové chyže murované, črepom kryté, veľké okná, záclony… Nový kostol alebo aspoň opravený, oltár, organ, obrazy, lustre… Pri ceste hustnú kaplnky, kríže, ako by na znak, koľké kríže nesie národ náš v Amerike a po svete… Kňaz na sviatky nové rúcho, ktoré chváli jedného alebo viac darcov, spolky, ale — tam za morom, odkiaľ skoro už niet navrátenia… To obete odtiaľ, od známych a ich detí, už často neznámych, ale vďačných, a doma dom boží, škola vše prázdnejšia… Bohatstva i hriechu, i likérových, rumových skleníc s roka na rok viac, a duší menej… Na ženách, deťoch parády. To všetko z Ameriky. Dolár je veľký, zvodný, tu v kraji kúpiš zaň veľa, veľa… Kdeže by naša korunka… Päť![3] A dva? A desať a sto? Hej, nejednu dušu si nám už zvábil a tam zahubil na mori, na statočnosti, vo fabrikách, pod zemou, a len samý hriech a smrť znajú, kde a ako…

*

„No, mamka, písali už starý?“ zastavil som o tri-štyri týždne Verbiačku, ponáhľajúcu sa s poľa s košom zeliny.

Bola iste v zemiakoch, lebo z koša trčalo i porisko z motyky. Vystrela sa pod košom a, oddaná svojim myšlienkam, musela si ako by spomenúť, čo sa vlastne spytujem. Robota, starosť tak zaujmú náš ľud, že udúšajú mu v duši i najväčšie rany a bôle. Nestačí sa nimi zabývať, oddávať sa im…

„Jaj, starý? Ach, nepísal ešte, iba že sadá na šíf.“

„A načože ste ho zas pustili?“ pýtal som sa znova, chcejúc zvedieť jej úsudok.

„To on už ako lastovička. Iba že tá každý rok uletí, a on predsa vydržal i dva doma. Priviažte ju tu v jeseni, alebo tam na jar, odkiaľ letí, nebude, radšej zhynie. Už bude to tridsať rokov, čo za more putúva. Keď pomyslí, nik, nič ho nezadrží…“

„A deti vás slúchajú?“

„Slúchajú. Ešte im je otec v pamäti, ešte sa môže vrátiť, azda si i tak dumajú a slúchajú…“

„Buďte im povoľná v dobrom,“ odvážil som sa ju poučovať, lebo — tak to býva — bolo počuť, že u Verbiakov vše robí krik mať s nevestami. „Ak vidíte, že sú nevesty schopné samy sa dobre postarať o dom, nechajte, dajte im kus samostatnosti… Len dozrieť vám treba a keď chyba — napraviť.“

„Veď tak, hľa: už majú šestoro prasiec, a detí niet stihu obriadiť, a ja, i všetky tri cválame za zelinou…“ posopla si kôš, z ktorého trčaly črevce, slimák, púpava a také svinské lakôtky.

„To deti rady, keď majú zodpovednosť na svojej mladej hlave,“ bránim nevesty.

„Veď sa ja chlapcom nemiešam do roboty, ale mladé nevesty treba poúčať… Ja som, že len keď budú zemiaky, aby sa nejaké tie prasce prichovaly, a ony nemaly pomešku… A ak prídu horúčosti? Už bol veru i krik. Ešte aspoň že neboly drahé. Pekné prasiatka. S tými krátkymi rypáčikmi. A žerú ako oheň…“

A bola by mi rozprávala, ako im vravia, koľko im dávajú a že i v noci, ale ja som ju vrátil zas k Verbiakovi, aby sa len pekne, múdre snášali vospolok.

„Veď tak hľadíme i my, aby sme ho tam nezarmútili. Lebo si to on predsa veľa berie na starú hlavu, a synov vystrojiť, ani počuť. Bude sa tam blukať (blúdiť)… A keď mu taká vôľa bola, nemohli sme mu zakázať. Ani sme ho neprehovárali. Čím býval dlhšie doma, tým bol horší, zlý na nás: Zarobíme vraj iba čo zjeme, a dlhy sa nesplácajú, majetku nepribúda. Ostarneme, pomrieme, detí je už a bude ešte väčší kŕdeľ, z čoho sa vychovajú? Tak prehútal vše, ako by nás už zajtra mali spredať…“

„A iní, chudobní ľudia, a nezúfajú,“ podávam jej niť ďalej.

„Ale veď máme, máme, chvalabohu, všetkého. Však ste videli: ešte i chlebíka, i masti, zemiakov i dvanásť chvostov na stajni a päť dojíme… Len už že tých peňazí nieto, keď sa mliečko doma zje. Viete, šestoro detí… veľa ich je, už by ich dosť mohlo byť. Už to ho hnevalo, že nevesty alebo na rukách, alebo pred sebou… Už sa ho i hanbily, biedne, i ma prosily… ale čože ti ja pomôžem?… On už len tie peniaze najradšej na svete. Tie by čítať, premieňať, ba keby mohol presýpať… A majetky skupovať, a zas peniaze a zas nové ťarchy… Už tomu nebude dosť, ani keby nikto nič nemal, len on celý chotár… ,Čo by mi dnes dali za celý majetok?‘ to mu sedelo stále na mysli a rátal v hlave, rátal s chlapci na papieri… A že prečo sme mu nenapísali, keď bolo to alebo iné na predaj? Bol by tam požičal a mohli sme mať skladom, a nebolo s ním inej reči, iba o majetkoch. Ani ho deti nespomenú inak, iba pri robote alebo oddychu, že by nám dali otec, aby nás takto videli sedieť… To keď sa poihraly, zasmialy nevesty, ponaťahovali ženy s mužmi, žart, pieseň… Za všetkým mu bolo vari ľúto, nerád na to hľadel. On toho s materou (suseda si vzdychla a prešla si dlaňou tvár) nikdy nerobil… Veru, veru nie. I tie deti, neviem, ako sa nám rodily. Bez lásky…“

*

Pred troma rokmi zhoršily sa pomery nielen doma, ale i v Amerike. Neviem, prečo. Ľud vravel, že preto, lebo vyvolili „demokrata“ za prezidenta Štátov.[4] Tam sa zastavila robota, tu všetko zdraželo, a najmä peniaze v bankách, i bolo zle na ľudí zadĺžených. Nebolo na úroky, a banky pýtaly i splátky… K tomu nepohody, i čo narástlo, skazu vzalo na poli; myši zosekaly jariny, oziminy boly vymokly, zemiaky mnohým v zemi zostaly pre nečasy a včasné mrazy a snehy; potom zas chorel a padal statok na celom slovenskom kraji… Zle sa mali i Verbiakovci. Nezaplatili ani interes, nie by na srážku. Otec v Amerike robil tri-štyri dni do týždňa a, ako písal, prebehol všetky roboty, slabo pomáhala mu i anglická reč. Bol „porterom“ (ani to dlho nevedeli, že sluhom v obchode), robil v hostinci, v stolárskej, krajčírskej dielni — ale, neučený tomu, čo mohol zarobiť? Strechy natieral, zametal a medzitým obehol kdejakú fabriku, a to všetko za dolár, za pol druha… a precestoval deväť štátov za robotou. Ba bol i bez roboty, a čo predsa poslal, to sa minulo v domácnosti, na statok, na chlieb, do banky nedošlo. Sberal sa i domov, ale deti mu píšu, že i doma bieda.

Videl tam, že i fabrické robotníctvo ide za robotou na farmy. Noviny, spolky odporúčajú chytať sa rodákom našim fariem. Špekulanti kupujú, parcelujú, zvádzajú…

I starý Verbiak bol s agentmi obzrieť farmy, ožila v ňom stará láska k zemi, a napísal taký čudný list deťom, že hneď pribehly po mňa, aby som čítal. Písal, že keby sa im trafilo doma majetok predať, on už vyzrel také a toľko poľa, pol ich dedinského chotára, a ako on ráta, za jeho majetok mal by toľko dostať, čo by na tento bolo… A zem — rovina, úrodná, všetko mašiny robia… „Tu by nám bolo, deti moje, sveta žiť… Keby to toľko nestálo, mohol by to prísť Ondrej (starší syn) pozrieť… Ale spoľahnite sa na mňa, na vášho otca, a starajte sa majetok dobre odpredať. Ja píšem i fiškálovi do mesta, že zo slobodnej ruky, ak by v celosti alebo po kuse predal…“

Starému Verbiakovi napísaly deti, napísal som i ja, že ony nejdú, aby ich nevolal, neožobračoval národ o dvanásť duší, aby sa on vrátil, i tu vyžijú… a všelijako sme mu i pekne i zle.

Synovia prešli k fiškálovi, aby sa neopovážil…

Verbiak nám odpovedal v jednom liste. Že na farmu, aby mu ju nepredchytili, už dal tristo dolárov závdavku, čo si tam od krajanov požičal, a proti mojim dôvodom zopakoval svoje staré: jedného boha, jednu matičku-zem, a čo Slováci? „Tu je sloboda pre Slováka, nie tam…[5] Že by sme sa v potomkoch pre náš národ a našu vieru stratili — to sa nebojte. Tu je už celá dedina rodákov. Keď sa my farmári cele postavíme, vybudujeme si kostol, školu… ešte vás za rechtora pozveme… Tu budeme Slováci, ako patrí. Slobodní a mocní. Dokážeme, čo my vieme. V starom kraji prekážajú páni národu i husto sveta, preto ťažko sa hýbať, ťažko vyžiť. Tu naše pole, k susedovi bude, ako doma od dediny do mesta (na hodinu chôdze)…“

Fiškál počal majetok potichu predávať. Stál všetok na mene Verbiakovom a plnomocenstvo už mal i chcel zarobiť…

Verbiak z Ameriky počal už diktovať: Príďte, alebo zostaňte, ja majetok predám.

Probovali sme chorobou materinou, ktorú mužov list ochromil; obavami, že na mori môže umrieť; synovi-vojakovi, že pas nevydajú.

Napísali fiškálovi, ten pokonal, a Verbiak o pol roka poslal „šífkarty“. Všetko podľa úpravy fiškála.

No loď zameškali. Schválne. Oni nejdú!

S novými majiteľmi ich rolí zvady, ba skoro bitky.

*

Čo sa za tých päť-šesť mesiacov v toľkých hlavách a srdciach myšlienok a citov prevalilo, kým prišli všetci k jednote a kým sa zachytili — deti so sľubom, že sa vrátia, mať s veľkým nárekom, že tam ide v cudzí svet kosti složiť — odberať od rodiny, od živých i mŕtvych…

Dvanásť duší, takých krásnych, takých mladých, opustilo razom našu dedinku… Ako keď v dedine studne vysychajú…

Mne tiež chybí žiačka… A keď pred tridsiatimi rokmi bývalo do osemdesiat žiačikov v škole, teraz rok po roku schodíme po traja-štyria dolu a sišli sme už na necelých päťdesiat. A sídeme ešte nižšie…

Ako keď v dedine studne vysychajú…



[1] Mistr (z angl. mister), pane

[2] Ja vám zas pošlem americké v liste, keď poštou nesmú. Americko-slovenské noviny, ktoré náležite kritizovaly pomery v „starom kraji“, maly odňatú poštovú dopravu do Uhorska. Nielen že ich nebolo možno posielať pod lacnejšou novinovou známkou, ale poštové úrady ich musely zhabať a zaslať svojim nadriadeným úradom. Bolo preto možno také noviny posielať len v zatvorených listoch, pravda, s rizikom, že zmiznú spolu s listom.

[3] Kdeže by naša korunka… Päť! Za dolár sa platilo naozaj temer päť korún (4.935 K)

[4] Vyvolili „demokrata“ za prezidenta Štátov. V Spojených štátoch boly dve veľké buržoázne strany, demokrati a republikáni, ktorí sa striedali pri vesle štátu.

[5] Tu je sloboda pre Slováka, nie tam, rozumej v starom Uhorsku




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.