Zlatý fond > Diela > Dumky večerné


E-mail (povinné):

Ján Botto:
Dumky večerné

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 151 čitateľov


 

Dumky večerné

[1] [2]


Večerom sám si blúdim v pustine
bez cestičky, bez chodníka.
Vietor povieva — deň za dňom minie —
a mladosť len tak zaniká.

Čo to tu za svet? tak chladný, tak tmavý!
Nemáš jedných verných pŕs, kde oprieť si hlavy.
Kročíš — tu hady zsipia, tam hnusné jaštery;
chceš sa zahriať na srdci celučký preziably —
tu kostlivec zubiská na teba vyškerí
a ohňa tam kdes v pekle pokazujú diabli.
Choď, abo kap! — si človek, máš vôle slobodu:
tam napravo máš oheň, tu naľavo vodu;
pri ohni sa zahreješ — aj zhoríš, na veky,
pustíš veslo na vodu — utonieš na rieki —
a duša? — Svetla, svetla! Oj malá, biednušká,
šťastnejšias’ ty odo mňa, svätojánska muška. —

Mrká. Mrklo. Predsa raz — ha! vitaj, noc moja,
vitaj, asnáď v sne nájdem, čo hľadám — pokoja.
Spať?! — ale hlavu moju tá hustá tma tiská;
myšlienky z nej von kypia jak mravce z mraviska,
a teraz abos’ tu daj rozjedať povoli,
abo hybaj! s vetrami cez hory, cez doly! —
Jak duša samovraha — vymknutá von z neba
chce ísť dakam do pekla — a tam jej netreba;
vráti sa teda domov — do pustého tela,
chce tu usnúť pod zemou, abo zhniť docela.
No sotva sa uloží, už ju tá zem tlačí
i na ňu sa oborí milión chrobačí:
vtedy vzteklá zodvihne zohavené údy
a hybaj! bez oddychu — kým ju Boh odsúdi.

*

Samotný stojím v šírej pustine,
ni cestičky, ni chodníka.
Vetrík povieva, deň za dňom minie —
a mladosť moja zaniká.

Podo mnou sveta smiech i náreky,
podo mnou šíre jazerá
a dokola svet pekný, ďaleký
tíško sa do nich pozerá.

Ja tiež pozerám nie svet, nie seba —
ale vyzerám kohosi:
Kdes mi tak dlho, moja veleba?
Vysoko nad nami kosy!

Už vetry stíchli, samá pohoda,
čierna zem už hmlou zakrytá —
a tiché nebo a tichá voda
hviezdami len tak prekvitá!

Poď! milá moja, už nôžky tvoje
nezavadia viac o hrudu,
ani tenunké tvoje závoje
zlé vetry trhať nebudú!

Kdeže si toľko, moja zábava!
Už celý svet spí v tíšine: —
Ach! či len toto srdce a hlava
nikdy nikde nespočinie?!

*

Vychodí hviezda moja, hviezdička milená:
hoj! hor’ sa, hor’, má duša, nad spiace plemená!
Sbohom daj čiernej zemi — nemáš ty tu miesta.
Hore, hor’! tam sa belie tvoja mliečna cesta!
Ta, kam sa oko zemské nadarmo vystrája:
tam pole k letom tvojim bez konca, bez kraja!
Rozvi perute po šírej priestore,
preleť krížom i krážom to hviezdnaté more
i až k slnku strednému hore sa vykrúti:
tam kdesi tvoj počiatok i koniec tvej púti.

R. 1853



[1] Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti básnikovej.

[2] V Turci 1853. V rukop. Sobrané spevy 1873 i 1879. Botto do Spevov nezaradil a nikde nevyšli. Odtláčame zo zošitu z r. 1879 podľa vlastnej úpravy Bottovej.




Ján Botto

— básnik, jeden z najvýznamnejších autorov romantických balád Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.