E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Našiel sa

Dielo digitalizoval(i) Daniela Kubíková, Simona Reseková, Katarína Maljarová, Lucia Kancírová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 97 čitateľov


 

Našiel sa

(Úryvok z denníka bývalého spisovateľa)

Kamarát, márne mi dohováraš, darmo ma povzbudzuješ — ja už písať nebudem.

Nie že by som spisovateľstvo ponižoval, nie že by ma nevábilo, ale prosto preto, že som si nad prácami spisovateľskými za tie roky dušu temer umučil, rozum vysušil a že dnes „nemám už čo povedať“, (ako sa po spisovateľský hovorí) a že keby som ešte zo starých notesov i dačo navyberal, posošíval, nebude to stáť za čítanie a — nakladateľ za to nezaplatí… A úrad som nechal, treba sa mi obzerať za chlebíkom iným.

A ja to už mám premyslené. Ba už to prevádzam. Nebudem, ako dosiaľ, z toho žiť, čo druhí vyrobia a mi dajú či už ako plácu alebo honorár, ale sám si chcem od matičky prírody dostať, čo mi je k živobytiu treba.

Slovom: presťahoval som sa na dedinu a začal hospodáriť, viac robiť a menej troviť. Preto som ti tak dlho ani nepísal.

Koľké je to šťastie, spokojnosť v duši mojej, že nezavadziam, neprekážam nikomu; nikomu zpred úst hotového chleba nevezmem, groša neprijmem, ale vyrobím si ho rovno zo zeme, ktorá je taká štedrá a sýti ma, a pri usilovnosti ešte i groš bude a iným utisnutým, biednym, chorým, budem môcť dávať, i keď nie darmo, aspoň lacno — bez úrokov.

A tá moja rovnováha duševná! Ba čo — radosť, slasť, že som sa konečne našiel! Veď mňa i do školy len silou dali a dobre sa pamätám, ako ma mať ubila, keď som prvý raz začal „poza školu“ a dochytený vravel som, že sa učiť nebudem. A len na veľké bubnovanie päsťami po chrbte i hlave, dal som sa ďalej do školy nakriatnuť. Ako deväťročný začal som chodiť z dediny do mesta do „polgárky“.[1] Ráno po šiestej som šiel, večer pred šiestou sa vracal a obed — ak bol hustejší, halušky — nosil som si v kapsičke v hrnčeku, alebo mi ho — váru — zaniesla slúžka, čo šla každý deň s mliekom do mesta, k školskému sluhovi, u ktorého viac takých chlapcov prihrievávalo si obed, začo sluha nemal sa zle. Ba bol „pán“ a vo vzácnosti, obsýpaný darmi, lebo dedinskí rodičia si mysleli, že každý musí mať patróna a hoci sluha, ale predsa veľa môže i snáď prehovoriť s pánmi profesormi, alebo ešte i s direktorom, že ten Janko Chumaje aký to poriadny, tichý šuhaj a vždy v knihách sedí… U dedinských ľudí začína sa protekcia: v súde od amtsdínera,[2] v slúžnovskej od hajdúcha, v škole od školského sluhu, a ten ozaj i môže niečo, ak chce a rozumie. Tak i moju stranu našiel v knihách a na Všechsvätých a potom pred Vianocami tajnostne povedal materi v čom som „slabý“ a mať už vedela, čo to znamená… A sluha povedal, zaviedol, ukázal, kde „ten“ pán profesor býva a či je slobodný, či ženatý. Podľa toho nosila mať profesorovej panej kačky, žlté ako vosk, smotany, masla, syra hrudu; alebo len hrušiek, jabĺčok, medu plást, oštiepky, čo prehryzne aj človek neženatý… Vše to aj kúpila a povedala, že z domáceho… Bol v tom nevinný fígeľ: dve-tri zlaté mu vtisnúť do dlane nemôžeš, ale za ne kúpené vďačne prijme. Do školy dali ma bez môjho privolenia. „Pôjdeš do školy,“ a zaviedli ma. Ako sa budem učiť, to sa netrápili. „Čo sa naučí, to mu na škodu nebude, i keď sa nedoučí. A je taký slabý, malých kostí, do roboty by nebol.“ A o školu stál hlavne starý otec, ktorý ma rád mal ako vďačného chlapca. Kdeže by nie! Ešte v kabani potrafil som mu po dohán, ba po špiritus a väčší, neťahal som sa za chlapcami do pestiev, ale rád chodil so starým otcom a „Murkom“ (psíkom) na lúky, do hory a starý otec mi celou cestou rozprával, vykladal povesti, histórie radostné i smutné, aké kde koho potkaly; učil ma poznávať huby, ovocie poľné, stromy, zvery, po stope lebo lajne, vtáky po speve lebo perí. Srdce a duša naplnily sa mi povesťami o Jánošíkovi a jeho pokladoch zakliatych, o strigách, vodných pannách, lesných duchoch… že časom kam som oči obrátil, všetko mi ožívalo, najmä večer; bál som sa strachom velikým a predsa na ďalšie zvedavý som bol ako chlapec a v noci som kríkaval, že ma prekladať, budiť vstávali. Pozdejšie v škole učili inak, ale dojmy zo starého otcových výkladov boly silnejšie, ako knižné suché slová: „Stríg niet.“

„Akože by ich nebolo, keď aj moja mať rozprávali, aj ja som ich videl, aj tvoj otec, aj koľkí ľudia…“ hovorili domáci a otec prevzal slovo, že raz na Štedrý večer, keď šiel si ku kmotrovi v karty zahrať, aby utiereň neodspali, prišlo mu kuknúť pod most, a čo tam videl? Striga, sukne vykasané do pása, tancovala nad šechtárom… Aj ju poznal. Nepovie ale, ktorá žena to bola, lebo by ho ešte mohly zahubiť… ale že je dobrá gazdiná… Ku kmotrovi nevie ani či na nohách došiel, či ako; ani nedýchal a celý vyzváraný, že sa ho všetci naľakali a začali vyzvedať, čo sa stalo, ale on nezradil… iba že im to povedať nemôže, čo videl… A všetci vedeli, že strigy… a viac sa nevyzvedali. Iba kmotra šla pozrieť do pitvora, či je nie ometlo hore čečinou…

V dvanástom roku spravil mi starý otec kosičku. Vybral, akú najmenšiu predávali a keď sa po Jáne vakácie začaly, počal ma starý otec priúčať kosiť. Naučil ma za pár rokov tak, — lepšie ako sám vedel, lebo už bol starý, slabý! Vzal ma i do hory a naučil píliť veľkou bruchatou pílou. I stromy sme spolu podpiľovali. So starým otcom sme vysádzali plánky po záhradách, jadierka siali, s otcom preštepovali.

Keď som sa slabšie učil, vyhovoril som sa na „robotu“ a tak ma potom šanovali a viac do učenia „tisli“.

„Čože z teba bude, keď sa učiť nechceš?“ zúfali a leteli mi vše na hlavu hánkami zaťatej pästi.

„Budem robiť! Na pílu chodiť, do fabriky,“ a nesmierne mi bývalo ľúto, že moji vrstovníci z dediny šli ráno o piatej do fabrík do mesta a ja o pol siedmej sám, alebo s druhými žiakmi musel som do školy. Tí zarobili, mali vždy peniaze, ja len keď som si naprosil alebo vyklamal krajciar-dva.

Ako študentík trinásť-štrnásťročný cachoval som s horárom a rubármi drevo v hore, bil čísla na úrezy a nebolo po troch týždňoch šťastnejšieho človeka nado mňa, keď som vyčítal materi päť zlatých v striebre[3] — a štyridsať krajciarov mne nechala…! To bola prvá a posledná pláca, čo som ja rodičom doniesol; potom už nikdy, iba ak som robiť pomohol, ale to sa nerátalo tak na zlaté ani im, ani mne a predsa ma len do tej školy tisli i keď si na ňu sebe od úst odtrhli…

Po biede vychodil som štyri klasy a tri kupecké.[4]

Mohol by som ešte aj teraz ísť do fabriky, ale tam by som predchytil, možno, inému kúštik chleba, preto nie, budem gazdovať. Myslel som i za gazdu k väčšiemu hospodárstvu, ale to by mohli mať robotníci mrcha oko na mňa, keď by ich chcel učiť a robotu ukazovať. Nie. Ja už gazdujem sám pre seba. A ako! Počuj len.

No jedno sa ti musím priznať: — žena mi ťažko zvyká na dedine. Ale však si ju ona zamiluje, keď príde na moje stanovisko.

Teda, ak chceš, prehrň môj kalendár, do ktorého, kým cele odvyknem, zapisujem s času na čas svoje skúsenosti, aby som ti a tebe podobným svojim priateľom dokázal, že nešiel som na dedinu na penziu, lenošiť, ale robiť. A môžeš z kalendára i niečo uverejniť pre tých, ktorí sa trápia — ako som sa i sám dosiaľ, — ako by dačo napísali, skomponovali a nevedia, a nemajú pokoja, chleba, radosti zo života — zožierajú sa a sú na ťarchu iným a zvlášť svojmu obecenstvu. „Za mnou sa!“ volám im z mojej dediny. „Do roboty!“ Ja tvorím báječné veci, platné pre každého smrteľníka.

Ale kalendár mi vráť, lebo by som prišiel o dôležité pre hospodára dáta… a mal bych z toho škodu.

*

1. apríla tohoto roku.

Dnes som sa poďakoval za úrad. Direktorovi som neodôvodnil prečo, a tak vyjavený spýtal sa ma, koľkého je dnes? On — vážny starý pán — iste nemyslel na prvého apríla, a spýtal sa len preto, či mi vyjde dľa stanov banky mesiac výpovede, keďže som oznámil, že 1. mája odchodím. Ale úradníci — kamaráti, ktorým som výpoveď spomenul, držali ma ozaj za prvého apríla (blázna), lebo sme dlhý čas mávali hádky o tom, či je môj krok premyslený. Všetci tvrdili, že nie, a že opustiť dvestokorunový mesačný plat — „pre fixnú ideu“[5] — to je potvrdené bláznovstvo. Všetci mi prorokujú, že sa prídem prosiť a direktor spýtal sa sekretára a ten úradníkov — kam inam idem, a odkázal mi, že úradníka miesto mňa za mesiac nebude hľadať, aby som si vec rozmyslel a sa vrátil.

Urazilo ma, že ma nikto vážne nebral, ačkoľvek mám už tridsaťpäť rokov a fígle nevystrájam. Držia moje rozhodnutie prosto za nemožné, ač znajú môj život, a vedia, že som sa kožucha nikdy nedržal… a čo by bol aký teplý býval.

Môj život, moja práca sa iba teraz začne a ja vám dokážem! Veď či by nebola škoda ubiť vo mne za stolíkom, či úradníckym či spisovateľským, silu a dedičnú spôsobnosť od rokov sbieranú roľnícku dedovizeň duchovnú a chcieť ma pretvoriť, ako by zo žida, — rodeného kupca — chcieť spraviť roľníka? Som svoj.

Konečne chytám sa práce tej najkrajšej, tvoriť nové, pre seba i každého človeka platné hodnoty — chlieb. Pomáhaj pánboh!

*

28. apríla.

Skoro celý mesiac som sa v nedeľu — ďalej po úradných hodinách v týždni — bližšie motal po susedných dedinách, kde by najať príhodný kvartieľ. Naše deti, dvanásťročné dievča, desaťročný chlapec a zase dievča sedemročné, zpočiatku s veľkou radosťou chodily so mnou vše jedno, zas druhé, alebo i dvoje razom; ale najmladšie uštipla hus, na chlapca vyceril zuby psík, a najstaršie, kde sme len vošli, všade mrdilo nosom: „otecko, tu je blato“, „tu smrad“, „to je ďaleko do mesta… mne do školy…“ Žena sa zapovedala, že ona hľadať nepôjde, len mi doma nakazovala, aké čo má byť: aspoň dve izby a blízko hory a predsa nie v divom kraji; v osobitnej záhrade, lebo že s domovými pánmi mala už dosť v meste zvady a klebiet… A z ohľadu na deti, či školu — „Však si otec, uváž, čo bude na zimu…“ „Anča má dvanásť rokov, nepôjde do školy a bude pomáhať!“ strmo som si zastal proti žene.

„No už s chlapcom si rozkáž… ale dievča je moje, to si ja vychovám a dám vyučiť,“ zpätila sa žena. — Teda: dobre sa učí, prvá žiačka a — on by chcel mať z nej slúžku.

„Ba sa jej dedina hnusí!“ zlostil som sa. „Blato, drevené chyže, malé okná, dedinskí ľudia… To!“

„No veď aby si ozaj… Ja do dákej drevenej klietky tiež nepôjdem a čo sa hneď rozídeme!“ vyhodila tromfa žena.

No, myslím si, žena z mesta, dievča na ňu podané… Ozaj dobre rozmyslieť… A najal som byt len štyri kilometre od mesta, aby dievčaťu bolo blízko do „polgárky“, lebo z toho už dobrá sedliačka nebude; je na mater, spanštené. A keď sa chce učiť, nech sa trápi. Mladších dvoje dám v dedine ešte do školy. Chlapec poslúži mi, po dvanástom roku ho vezmem k hospodárstvu a s najmenším ešte sa ukáže čo.

So ženou skrsla hádka, či staršie dievča má z dediny chodiť do mesta do školy? „Ona má rodinu, dá si dievča k tej…“

„A ja platiť nebudem, lebo nebude z čoho,“ ponáhľal som sa vyraziť i zlosť i dôvod. „I ja i koľkí sme z dedín chodili do mesta do školy a tvoja slečna dcéra by už nevládala…“ (A takô je, ako by ho umiesil).

Ale žena, že si ona dieťa umoriť nedá, že radšej aj ona zostane v meste šiť, či už kýho čerta robiť. „A ty si choď sedliačiť, kopať, svine chovať, keď sa ti tak žiada…!“

Zjednali sme sa, že v pekný čas príde dievča s ostatnými deťmi domov, a keď bude plano, zostane u ženinej rodiny. („Budeš, myslím si, aj platiť, aj dary nosiť a ešte si budeš musieť myslieť, že to všetko z lásky ti dávajú…“)

Byt som najal. Celý dom. Murovaný s dvoma izbami a všetkými gazdovskými stavmi. Stavy užívajú z lásky, bezplatne susedia, čo majú pole v árende, ale chyža prázdna, okná doskami zabité. Gazda v Amerike už na tretí rok aj so ženou aj s deťmi — „Sotva sa už vráti. Ak vám bude vôľa: dom, záhradu, záhumnie si kúpite vy, role poberú naši…“ povzbudzuje ma gazdov krstný otec, poverený opatriť role i dom.

Závdavku som nedával, lebo dom nestál „v záhrade“ (ako mi žena predpísala), ale hoci od susedov oddelený, predsa u cesty. A ženine nároky boly mi na mysli, i keď som ich rešpektovať ani nechcel.

Premyslel som teda tak: so ženou a deťmi vyviezol som hneď aj doktora, aby im to zo zdravotného ohľadu schválil. Dolu cestou popred dom totižto tieklo trocha hnojnice. To je i škoda i špina a preto dal som susedovmu paholkovi korunu, aby mláčky trocha pozasýpal…

„Krstný otec“ dal chyžu obieliť, vyšuchať, okná povešať a poumývať, plot od ulice kde o jednu, kde o dve dosky zodvihnúť, „aby vám každý sopliak nevidel do záhrady a dvora“. Zo starého včelína vyniesli z páraných liesok filigránsky sbité a zdobené stolce, kanapu pod zakvitnutú divú hrušku, susede sliepky vyhnali do záhrady, a tak nás čakali a privítali veľmi srdečne. Už celá dedina vedela, že príde si ten pán zo „Sporiteľne“ pozrieť dom Tomáše… a tešili sa, že tam budeme čo len letovať a predajú nám či hydiny, či masla, mlieka a čo budeme potrebovať šiesti ľudia (so slúžkou). Jedni boli milí preto, že pribudne im „vľúdny“ človek do dediny, ako ma z úradu poznali a mi lichotili.

Žene sa nevidelo to i to — ani vyratovať čo, — ale krstný otec sľúbil „ponaprávať“. Že — konečne — i hora ďaleko; ale na to jej múdry doktor odpovedal: „Milosťpani, a z mesta je vám práve o štyri kilometre ďalej, ako odtiaľto…“

„Heej?“ začervenala sa žena a doktor pokračoval.

„A tu máte prechádzky už na záhumní, netreba ani do hory.“ Doktor sa zlostil ako ja, a jazykom „uštípal“ ženu a vo všetkom mne nadŕžal, lebo to bolo i jedine rozumné a tak potom žena len sa dula a naoko starala: kde, ako umiestime náradie… Ale ja som sľúbil, i pred doktorom veľmi ochotne náradie po izbách prekladať hoci tri-štyri razy a tak nenašlo sa vytáčky a sme sa pomerili… Vyplatil som na štvrť roka árendu a dnes, dvadsiatehoôsmeho apríla, boli sme so slúžkou sadiť ružiaky a siať semiačka… Náradie prevezie len po prvom — špeditér. Tak si žiada žena, lebo na dedinských vozoch by sa jej „polámalo, odrelo a na skazu vyšlo…“

Nadýchal som sa v záhradke vône zeme, kvetu, hoci som sa v kopaní upotil, ukonal, že zbolely ma všetky údy a že natlačil som si mozoľov až radosť! Slúžka, ktorá je len prvý rok z dediny v meste, tiež sa dobre cítila, spievala a ja za ňou kontroval. Tá sa ešte ľahko vráti do dedinského života a práce. Veď nad panským štopkaním fusaklí iba drieme… A keď nie — bude druhá. Ťažšie bolo so ženou a deťmi…

Teplo bolo, slnce hrialo, vtáčatá nám vôkol na stromoch štebotaly: posmeváčik čisto, jasne: pokopte, nasejte, bude vám, bude nám. Jajajáj! Národ nám privolával „pánboh pomáhaj“, a my sme chceli, ja som chcel i kopať, i zahrabovať, i siať i burinu vytriasať i všetko bych bol chcel porobiť. Ale sme aj veľa spravili! Zasadili sme za košík zemiakov, za vrecko fazuľky na paličky, päť riadkov mrkvy, päť petržlenu, cibuľky, cesnaku (že som mimovoľne pomyslel už na baraninku pečenú a cesnakom špikovanú).

A tí vďační susedia…!

My sme všetko vyniesli v košíku a vrecúškach, a o chvíľu známi — neznámi, kde len išla slúžka pýtať, tam nám požičali alebo bežali požičať: rýľa, motyky, drevených, železných hrabličiek, opálky na vytrasenú burinku… ani sme nevedeli večer, kam čo vracať, — zavreli sme si to do komory, že veď zase prídeme, zíde sa nám to, nemusíme znovu požičiavať…

Mali sme prísť o šiestej domov, a my sme sa pohli potme. Žena musela si ohňa rozložiť, sama večeru prichystať, a vítala nás namrzená a my, prišli sme ako obživení; veselo mi bolo, dievča muselo spievať cestou, ako keď sa u nás s poľa ide; ja som mu piesne, verše pripomínal, lebo sám mám planý hlas… Ale v duši som spieval radosťou tam kdesi s tým posmeváčikom, lenže iné verše:

Dobre nám, sedliakom; beda vám, páni!
My bez vás budeme, chvíľku vy ani —
bez nás, nás…!

A dôjduc domov, na nič som sa nevedel nahnevať a čím bola žena chladnejšia ku mne, tým som ju viac tuľkal, za briadku bral, ľúbať chcel, deti na lono si sadal, smial sa im, (ony mne), predkladal si bohatú úrodu dnešnej práce, hovoril som veľa, veľa o plánoch: ako ja, čo ja… Ja budem „odborne“ gazdovať, učiť sa i druhých a večer shľadúval som hospodárske knihy po policiach a keď predtým uspával som sa novinkami, fajkou, teraz bez všetkého zaspím ako v oleji a preto nechám i tieto značky „bývalého spisovateľa“, a prajem všetkým ľuďom spokojnú dobrú noc.

„Len si sa mal okúpať… smrdíš hnojom.“

„Netáraj, žena. Zemou voniam!“ hrdo som odsekol, ale šiel som si už tretí raz umyť ruky i tvár a šaty; topánky slúžka hneď večer musela vyniesť. Inokedy robila to ráno.

Predsa: dobrú noc! Mne ju také maličkosti nepokalia.

*

3. mája.

Včera sme sa previezli…

Všetko je vykladené na dvore. Je pekne, sucho, teplo.

Susedove sliepky mi trocha popapraly riadky; i som sa chcel hnevať, ale som ich iba vyobháňal, nakričiac im a kým sa odučia, musím hriadky zakrývať haluzinou. Dosť jej bude, keď začnem stromy čistiť. Mám práve päťdesiat slivák, tri hrušky a dve jablone. Kvitne to až radosť a vôňa ani balzam na ranu. To ľúbi sa i žene a keď pre niečo počína dudrať, pripomínam jej zdravie na dedine: povetrie, vodu, mlieko, jahody už budú, potom maliny, lekvár, zaft, čučoriedky, brusnice, huby… a všetko zadarmo! Už skoro spieva radosťou. A ovocia azda tiež pánboh požehná, keď je také zakvitnuté stromovie…

„Veď len či bude? Lebo aby sme mali všetkého, keď sme už na dedine, a nemuseli chodiť do mesta kupovať,“ zastrája sa žena, ako by som ja bol zato zodpovedný, či sa urodí, lebo nie.

„Malo by zostať,“ dokladám v úfnosti a strachu pred ženiným jazykom. Aspoň kým sa neukáže, či čo zostane, budem mať pokoj. Bože, aby len mrazy neboly. Ale tí zamrznutí svätí…[6] sháňam v mysli, kedy bývalo u nás v dedine Serváca, Bonifáca a Pankráca…

Chytáme sa medzitým do ťažkej práce, ukladania. Som úplne bez vôle, bez žiadosti i len aj bez návrhu… Všetko zanechal som na ženu.

„Diriguj, ja spravím.“

Boli by nám náradie aj špeditorovi sluhovia hneď vniesli, ale žena nedovolila, aby dlážku — novofarbenú — nezagebrili, aj — ona si musí premerať steny, vyzrieť, kde čo postaviť. Žena inžinierskym okom premeriava, potom slúžka podá špagát, pristupuje, odstupuje a meriame. Ja som iba sluhom, ktorý kolíky roznáša, ani nie bije… Zariaďujeme spálňu, do ktorej sa vchodí z jedálne. Vymerala a sme vnášali. Ja som to mal hneď tak isto okom prezreté (vlastne diktovaly nám to okná a dvere), ale nech sa „upracuje“, bude tichšia, zásluh povedomejšia a ja ju pochválim, ešte mi aj bozk „pošpendíruje“[7] a nebude kriku. Na susedov predsa musíme dobrý dojem hľadieť spraviť. Ten nám môže potrvať i keď by horšie bolo…

Vnášal som teda ako somár, prekladal, preťahoval, až ma zaťal úsad.

Obedu sme nevarili, len kávy dali a začali usporadovať v jedálni. Vlečúc kufor s bielizňou, slúžka so ženou a deťmi nevládaly na jednej strane, ja sám na druhej, nadvihol som, aby im bolo ľahšie a tak ma zaťalo v krížoch, že som potom do večera už skoro štvornožky chodil… ale chodil som, ani nemukol, len som sa chytal stien a bol by si ľahol… Ale žena premyslela ešte obrázky povešať a tak nikdy som s takou bolestnou tvárou nevešal a nehľadel na Krista na kríži, ako dnes; a kdejaké krajinky, fotografie, bol bych do ohňa hodil a zaprel všetkých priateľov, spolužiakov, s ktorými som sa vtedy fotografovať dal… A to všetko pre ten úsad.

„Len mi ešte toto pomôž, Janíčko,“ volala ma žena, „a toto; navarím ti halušiek s bryndzou…“ „Janíčkom“ ma žena už roky nepozvala, ba mena mi vôbec nedávala, len „ty, poď, daj, na,“ atď. Za také meno som pomáhal: uložené náradie probovali sme inak; podľa toho musel som na stolce a pridržiaval som obrázky — „inak“. Keď sme sa už utíšili, prišiel večer a žena, že niet záclon na oknách, ako sa budeme vyzliekať…? To je strašné! Bol bych jej chcel sniesť všetky dedinské domy, na ktorých niet záclon, ale nebolo možné a ja, hoci len v dačo vyše dva metrovej výške, musel som vbíjať klince na naše riedke, ale predsa aké-také záclony na — päť okien. Že len na spálňu. „Už keď si v tom, pribi aj v jedálni, aspoň sa nám nepokrčia…“ A ja som vbíjal kliny tak trpko, ako keby sebe na zavesenie… Ten úsad, ten úsad! To je pľuhavé. Schodiac so stola, prenášaného od okna k oknu (kde sa ovšem dalo!), už som sa nevládal premôcť a zjajkal som, a odvliekol sa ako pošinutý do spálne.

Halušky som už na posteli zjedol. Čo si robiť? Veď mám pred sebou toľko práce, a ja v prvej tvrdšej vyľahnem…

„Nebude z teba dobrý sedliak,“ posmievala sa mi žena, ale ja som sa obránil, že prekladať náradie, to neni sedliacka robota, ale práve panská, a ešte naostatok mi musí zle byť od nej…

Na šťastie spomenul som si, ako sme úsad doma liečievali, i ľahol som si na zem na pokrovec a všetky tri deti musely po mne kolenkovať a ja som reval, čo deťom robilo báječnú radosť… Odvlečúc sa do postele, deťom sa takýto dedinský liek tak zapáčil, že sa mi zase prišly dubasiť po krížoch, až som sa spotil, ale vari sa mi uľavilo… Žena podľa Kneippa[8] premyslela studený obkladok, že ma mal čert vziať, ale vyskočiť som nevládal, keď mi ho chladný prikladala na kríže a — striga — zatiahla až na chrbát. Ale ma ubezpečila, že mi to najskorej pomôže a tak aby sa mi deň dôstojne dovŕšil, dal som si obkladok, pri veľkom rehote detí i ženy — škodoradostníka — priložiť a s ním som i zaspal… Nemám protivnejšej veci, ako studený obkladok! To sa na dedinách iba v najnovšom čase zavádza, akousi panštinou… Predtým sme my nepoznali iba teplých obkladkov: uvarenú slaninu na bolenie hrdla; vriacu kašu na žalúdkové kŕče; horúcu skalu na žranie v črevách atď.; a toto teraz studenú handru na najcitlivejšie údy, ktorých sa ináče voda chladná ani do roka nedotkne… Bodaj ťa aj s úsadom…! A najhoršie bolo, že som i kvôli a pre príklad deťom nesmel sa ukázať, aký mi je obkladok protivný a nezahodiť všetko do kúta…



[1] Do „polgárky“ (maď.), do meštianskej školy. Približne to, čo u nás donedávna stredná škola.

[2] V súde od amtsdínera (nem.), úradného sluhu, zriadenca

[3] Pät zlatých v striebre. Bola to vyššia hodnota, než ju maly tzv. šajnové (papierové) zlatky. Dedinčania podľa starého zvyku ešte rozlišovali tieto dva druhy peňazí, hoci v obehu bol v tých rokoch už len jeden druh peňazí, tzv. zlatý rakúskeho čísla.

[4] Tri kupecké, tri triedy obchodnej školy

[5] „Pre fixnú ideu“ (z lat), pre utkvelú myšlienku, predstavu skoro šialenú, nenormálnu

[6] Zamrznutí svätí, Pankrác, Servác a Bonifác (12. — 14. mája). Preto sú „zamrznutí“, lebo v tie dni sa obyčajne počasie zhorší, nastane značné schladenie.

[7] Ešte mi aj bozk „pošpendiruje“ (z nem.), uštedrí

[8] Podľa Kneippa Sebastian Kneipp (1821 — 1897), nem. kat. kňaz, farár vo Wörishofene (Bavorsko), propagátor vodoliečby, z ktorej urobil systém.




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.