Zlatý fond > Diela > Báj ružosadu


E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Báj ružosadu

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Katarína Mrázková, Alena Kopányiová, Peter Kašper, Ivana Bezecná, Silvia Harcsová, Andrea Lesňáková, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Viera Ecetiová, Lenka Zelenáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 81 čitateľov


 

Báj ružosadu

Hoj, vy hory, zlaté hory! Za vami ma srdce bolí… Vy, šumné hory čarokrásneho Považia, žiaľ, že vás nemôžem častejšie vidieť, že sa nemôžem každým dňom zahľadieť na tie vaše sivé hlavy, že nemôžem denne dýchať vonný vzduch šumných vašich hájov.

A čo krásy, bohatstva, umenia nachádza sa v tichých chalúpkach dedín, ktoré v lone svojom pestujete ako láskavá mať svoje milé deti! Škoda, že máloktorý z našich inteligentov pozná ten peknoduchý ľud slovenský na Považí. Mnohí mešťania vysmievajú sa veľkému širáku, krpcom a halene, bo nevedia, že pod touto drsnou halenou láskyplné srdce bije a v ňom statočná krv vrie: že pod veľkým širákom šľachetná myseľ v hlave koluje.

Hoj, Považie moje, zo strání tvojich vanie mier a láska! Z hradov a kaštieľov dýcha pamiatka dávnej slávy…

Drahý čitateľ, dovoľ, žeby som Ťa smel zaviesť do jedného z takýchto kaštieľov, aké takmer v každej dedinke Považia nachádzame. Ja zavediem Ťa do kaštieľa dávnych zemanov, ktorí voľakedy, zvlášte za času Matúša Trenčianskeho, v slovenskej histórii hrali významný zástoj. Pomenujeme ho kaštieľom Hrabovských. Kaštieľ tento zdá sa byť nepatrným, ale dejmi v ňom odohranými, ako aj svojimi zvláštnosťami vyniká nad ostatné.

Okolitý ľud povráva si ešte podnes, že kaštieľ Hrabovských bol kedysi hradom akéhosi divého pohana, ktorého meno už dávno zahynulo, ale jeho skutky, jeho desné výčiny ešte podnes v ľudskej pamäti trvajú. Bol to človek hrozný a zločinný, srdca kamenného a krvi jedovatej. Ako dravá šelma zdržuje sa vo svojej skrýši, aby číhala a napádala svoju korisť, tak zdržoval sa i on na hrade so svojou krvižíznivou čeliadkou, aby celé okolie strachom a hrôzou naplňoval a svoju mstivú dušu krvou úbohých napájal.

Tamojší ľud ešte i teraz ukazuje v krásoháji priehlbinu, plnú kamenia, čo zahádzanú prehlbokú studňu, do ktorej vraj pohanský tyran nechal hádzať mŕtvoly ním zavraždených ľudí, ktorí sa protivili jeho častokrát neľudským rozkazom a samopašným chúťkam.

Po západe slnka a zvlášť po večernom zvonení by nikto zpomedzi okolitých obyvateľov nebol išiel okolo „Kamennej studne“ — tak volali priehlbinu — hoci popri nej viedol najkratší chodník do Hrabovky.

Ten však, ktorý predsa musel popri „Kamennej studni“ večerom alebo nocou prejsť, utajeným od strachu hlasom tíško šeptal svoju vrúcnu modlitbu: „Odpočinutie večné daj im, ó, Pane, a svetlo večné nech im svieti, nech odpočívajú vo svätom pokoji. Amen.“

Nik nevedel divosť surového pohana zmierniť, nikto nemohol jeho dravosť ochočiť, až sv. bratia, Cyril a Metód, ho svojím učením, svojimi svätými rečami úplne skrotili a na vieru Kristovu nielen jeho, ale i mnohých zpomedzi jeho čeľadi priviedli.

Divoch stal sa zrazu celkom iným človekom, pravým dobrodincom celého okolia a neskôr vraj čo statný vodca vojska kniežaťa Svätopluka proti pohanským hordám víťazne bojoval, až konečne v boji za vieru Kristovu vykrvácal.

Pravdivosť tejto tradície ľudu dokazujú mnohé okrasy na kamenných múroch kaštieľa, prestavujúce pohanských bohov, ako aj malá kaplička, pristavená ku kaštieľu, ktorej sloh stavby zrejme dosvedčuje, že musela byť o viac rokov neskoršie stavaná, než sám kaštieľ.

*

Do kaštieľa Hrabovských je ľahko cestujúcemu prísť, bo dvojrad vysokých topoľov vedie až na úvršie, na ktorom kaštieľ majestátne stojí. Ztadiaľ hrdo pozerá vľavo na samopašný tok Váhu, vpravo na malú dedinku Hrabovú, ktorá sa prítulno vinie k úvršiu kaštieľa, ako by jeho ochrane sverená bola.

Kaštieľ Hrabovských má veľmi mnoho dôležitých pamätností, zpomedzi ktorých sú zvlášte dve veľmi zaujímavé, a to sú: rozsiahly krásoháj — park — ktorého staré obrovské lipy vydávajú hodnoverné svedectvo o jeho viacstoročnom jestvovaní a potom krásny ružosad, tiahnucí sa od terasy kaštieľa až ku kapličke Matky Božej nad studienkou pod bralom stojacej.

Ku pôvodu tohto ružosadu viaže sa veľmi zaujímavá legenda rodiny Hrabovských. Bolo to v tých hrozných časoch, keď divé hordy turecké ohrožovaly celú našu vlasť a besom svojím záhubu pripravovaly celému obyvateľstvu. Imrich Hrabovský, prapradedo terajšieho majiteľa kaštieľa Mateja Hrabovského dostal zrazu výzvu, že aj on musí tiahnuť do boja proti Turkom, ktorí napadli a plienili i jeho kraj a okolie. Veľmi sa zarmútil. Trápila ho najviac obava, že keď padne v boji, zahynie s ním meno i rod jeho slávnych predkov, nemajúc syna. Jeho útlocitná manželka dobre vedela, čo trápi jej milovaného muža. Dňom nocou vysielala vrúcne modlitby pred trón Najvyššieho, aby dávne žiadosti ich manželských sŕdc milostive vyslyšať ráčil.

Raz mala podivný sen. Snívalo sa jej, že ju akási neznáma krásna pani vyvolala von a sypajúc ruže pred ňu, zaviedla ju až ku studienke pod bralo. Tam biela pani zastala, zažiarila neobyčajnou krásou, milosťou a jasnosťou, odhalila závoj s ľavej ruky, na ktorej držala pekné ružolíce dieťatko, ktoré oddala s milostivým úsmevom mladej Hrabovskej. Táto privinula malého anjelika k srdcu… tisla k ústam, cítiac pritom záchvat rajskej blaženosti a nadzemského šťastia, aké dosiaľ ešte nepoznala a nezažila. Opojená radosťou, že má dieťa, volala, čo jej hlas stačil, na svojho milovaného manžela, žeby svoju slasť s ním sdieľať mohla. Zo spánku vyburcovaný Hrabovský, očujúc náhle volanie manželky, prebral ju z ružového sna o blaženom šťastí materskom.

Keď Hrabovská precítla a vyrozprávala svojmu manželovi podivný sen, tento sa svätým sľubom zaviazal, že keď sa jej sen splní a Boh požehná im syna, vonnými ružami vysadí cestu do kaštieľa až po studienku pod bralom, a na tom mieste, na ktorom jej milostivá pani dieťa podala, kaplnku na česť Matky Božej vystavia.

Prišiel nový a prísny povel do boja. Hrabovský robil všetky potrebné prípravy na odchod. A keď bol hotový a lúčil sa so svojou milovanou manželkou, pošepla mu táto radostnú zvesť, že sa cíti byť matkou. Ach, to milujúce srdce milovanému srdcu rado odokrýva taj svojho šťastia, rado sa sverí, rado vyšteboce. A čo si človek žiada, to aj rád uverí. Natešený Hrabovský srdečne vyobjímal, vybozkával svoju milovanú ženu a nadšene zvolal: „Nádej, že sa stanem otcom, bude mi pancierom smelosti a mečom víťazstva, aby som sa čím skôr k tebe, drahá, prinavrátiť mohol!“ — S ťažkým srdcom odchádzal Hrabovský z domu.

A keď sa po roku šťastne čo víťaz domov navrátil, privítala ho verná manželka s driečnym zdravým synčekom na rukách.

Radosť Hrabovského nemožno opísať. Svoj daný sľub splnil dôsledne. Kaštieľ spojil so studienkou pod bralom ružovým sadom a nad studienkou nechal vystaviť kapličku s obrazom Pomocnej Matky Božej.

Takto stal sa ružosad na ďaleko široko zaujímavým a v rode Hrabovských posvätným miestom.

Ružosad tento zachovať a udržovať bolo svätou, ako by závetom naloženou povinnosťou rodu Hrabovskovcov. Zanedbanie, pustnutie ružosadu považovalo sa za príšerný, zlovestný úkaz nehody, ktorá onedlho rod Hrabovských iste postihnúť musí.

Toto bola stará, v rode Hrabovských pevno zakorenená, právom môžme riecť, že dedičná povera, ktorej každé pokolenie hľadelo vyhovieť a jej zlu predísť, preto opatrovalo a pestovalo ružosad veľmi bedlive. Tak prekvital ružosad s pokolenia na pokolenie rodu Hrabovských a jeho vôňa šírila sa celým okolím.

*

Bolo to hneď v prvom roku svetovej vojny, keď Matejovi Hrabovskému asentírovali a z maštale odviedli tri páry najkrajších koní.

Mladí kočiši tiež museli narukovať, takže starý Blažej — ktorý so svojím pánom v kaštieli vyrástol i ošedivel — prišiel znova k bývalej hodnosti, že mohol so svojimi starými koňmi Divoňom a Liou panstvo vo sviatočnom koči rozvážať.

Vyšnurovaný ani dajaký magnát stojí so svojím parádnym povozom pred hlavným vchodom kaštieľa, čaká panstvo, až sa uráči vydať na cestu. „Panstvo iste zaspalo,“ myslí si Blažej, keď sa nik z kaštieľa neukazoval. Chodí okolo koní, potľapkáva ich, rozpráva s nimi, chváli, napomína, teší ich a sľubuje im to najlepšie. Blažej vyniká láskou ku svojim koňom, ktoré si sám vychoval. On pre ne žije.

Zrazu sa hlavné dvere kaštieľa otvorily. Starý Blažej postavil sa do pozoru, ale aké sklamanie! Miesto panstva objaví sa vo dverách stará Marta, pestúnka nebohej panej a slečny Zorky, vo svojom bielom čepčeku a majestátne velí: „Blažej, vypriahnite! Panstvo ostane doma.“

Blažej ostal ohromený. Oči vyvalil na starú Martu, ani čo by ona vinu niesla. „Prečo?“ pýta sa súrno.

„Prečo? Pre jej pekelné vrtochy. Je to s ňou do zbláznenia. Úbohý pán a chúďa slečna Zorka, čo len bude s ňou, až sa raz pán pominie. A dlho to s ním nepotrvá. Nie je možné, aby on takú sekatúru, toľké zlosti dlho zniesol. Uvidíte, uvidíte Blažej, že sa čosi hrozného stane…“

„Zlá žena, hotové peklo, a to nie je žena, ale dračica,“ odvrknul starec, rozzlostený pohľad hodiac na kaštieľ.

„Tá nebohá pani, taký anjel, musí sa neraz v hrobe obrátiť, keď vidí terajší život, terajšie gazdovstvo v našom kaštieli.“

„Všetko do času, i jej raz cvokne… No, neviem, či naozaj vypriahnuť, a či ešte počkať, lebo jej razom môže napadnúť, že predsa len pôjde.“

„Nemyslím. Už dva týždne sa u nás desno pomráča, včera hrmelo a neviem, neviem, či dnes hromy nebudú trieskať. Slečnu Zorku pošlem do parku, aby nebola svedkom nešťastia úbohého otca. Visí na ňom celou dušou a on ju má radšej, ako svoj vlastný život. Kvôli nej sa ženil, aby jej matku zadovážil a priviedol jej macochu — čertovu rasochu.“ Zavzdychla, utrela si oči bielou fertuškou a pošla do domu.

„Macochu-dračicu. Ktože sa v ženách vyzná? V párte anjel, v čepci čert,“ mrmlal starý Blažej. Namrzený obrátil povoz a uháňal nazpäť do dvora, aby vypriahol.

Sluhovia sa pýtali, čo robí? On nevrlo šomral: „Zapriahaj — odpriahaj! To je už u nás, ani v blázinci. Nadarmo nie je piatok, človek má hneď zrána taký zlý začiatok. Nemusí ani starú babu stretnúť, ani zajac mu nemusí cez cestu prebehnúť a predsa, čo začne, nedarí sa. Všetko ide hore nohami. A čo toho ešte len do večera bude! Pán Boh s nami a zlé preč!“

Sluhovia sa viac nepýtali, bo vedeli, že keď je raz Blažej zlej vôle, nehodno s ním zahrávať, báli sa ho skoro viac než svojho dobráckeho gazdu.

*

Matej Hrabovský je muž dobrého, šľachetného srdca. On nie je ako ostatní zemani na okolí, ktorí na svete pre nič iného smysel nemajú, iba pre seba, pre svoje chúťky, rozmary, zábavy a labužníctvo. To nie je človek, ktorý vo svojej urodzenosti nemá ani kúsok citu a lásky pre svojho bližného. To nie je muž, ktorý by úbohú chudobu nechal hladom zahynúť a zimou skrepenieť. To nie je pán, nerozumný hrdopysk, ktorý by myslel, že nádenník, robotník alebo chudobný hofier nie je tvorom na obraz boží stvoreným, že nie je človekom. To nie! Matej Hrabovský hoci je urodzený pán, v každom poriadnom, statočnom človekovi a čo by to bol ten najchudobnejší robotník, ten najmizernejší žobrák, vidí človeka sebe rovného, svojho druha, a kresťanskou láskou pomáha mu, ako najlepšie vie, podporí ho, ako môže.

Matej Hrabovský je pravým ľudomilom, láskavým dobrodincom, ba dobrým otcom svojho ľudu, ktorý sa mu tou najväčšou láskou, oddanosťou a úctou vďačí.

Jeho prvá pani bola opravdivým anjelom lásky a milosrdenstva. Celé okolie ju len po dobrom spomína.

Jediná ich dcéruška, šestnásťročná Zorka, je verným obrazom svojej nebohej matky, čo sa telesnej krásy, miloty, nežnosti a dobrosrdečnosti týka. Zorka bola a je zrenicou v oku Hrabovského, jediným jeho miláčkom, kvôli ktorému si žiadal žiť. Čo starostlivý otec bedlive pečoval o jej dobrú výchovu. Je pravda, že z domu nechcel si ju dať, ale zaobstaral jej prvotriedne vychovávateľky, ktoré staraly sa o vývin jej bystrého ducha. Kvôli svojej Zorke bol Hrabovský hotový každú obeť priniesť, kvôli jej dobru sa ešte v šesťdesiatom roku oženil, aby jej matku a gardedámu, ktorá by ju dôstojne do spoločenského života uviesť vedela, zadovážil. Pojal za ženu ďalšiu príbuznú, aristokratku, dámu o dvadsať rokov mladšiu od seba, ale natoľko vážnu, že úkolu čo matka a reprezentantka kaštieľa Hrabovských mohla úplne zodpovedať.

No, ak sa Hrabovskému — ako vravia — každý krok, každé podujatie v živote vydarilo, tento krok sa mu nezdaril. Afra bola žena namyslená na svoj starozemiansky rod, popudlivá, pánovitá, sebecká a rozmarná. Pravý opak jeho prvej ženy.

O Zorku sa veľmi málo starala a keď k nej kedy prehovorila, jej slová boly pichľavé, plné výčitiek o nedostatočnej výchove, nepríslušnom držaní sa na slečnu z rodu.

Následkom toho jej Zorka vyhýbala ako len mohla a celou prítulnosťou a dôverou vinula sa ku starej Marte, svojej bývalej pestúnke.

S touto sa neraz spoločne vyplakala nad nešťastím, ktoré stihlo dobrého otca Zorkinho, ktorý ho ťažko niesol a pod jeho ťarchou očividno chradnul.

No človek všetko zmôže, čo musí. I Matej Hrabovský mužne premáhal toto svoje nešťastie, ale boly chvíle, v ktorých ono hnalo ho do krajností neznesiteľného zúfalstva. V takýchto trápnych chvíľach zašiel si ku svojmu najlepšiemu priateľovi Drahotičovi, učiteľovi v Hrabovke, vyžaloval sa mu a neraz spomenul, že keby nie Zorky, zašiel by na kraj sveta, aby vyhnul terajšiemu peklu v dome.

Posledného času bolo veľa kritických dní v kalendári rodiny Hrabovských, že starý pán takmer denne navštevoval svojho starodávneho priateľa, ktorý ho vždy vedel utíšiť a potešiť.

Ako sa tie časy menia! Za nebohej panej chodievali Drahotičovci denne do kaštieľa a keby niekedy neboli došli, poslalo si panstvo pre nich. Starí priatelia šachovali alebo tarokovali, panie besedovaly, alebo ručnými prácami si čas krátily, a malú veselú Zorku nik nevedel tak milo zabaviť, ako Mirko Drahotičov. Tento, hoci bol o šesť rokov starší od Zorky, vedel sa jej veselým nápadom prispôsobiť, vedel jej požiadavkám v každej hre tak vyhovieť, že sa rodičia často s úľubou zahľadeli na nevinnú súladnú hru svojich detí a nebohá pani neraz dobrosrdečne podotkla, že keď sa tak zadíva na tie deti, neraz jej napadne, či nebudú kedysi svoji.

A teraz? Terajšia pani kaštieľa nerada vidí ľudí nízkeho pôvodu. Tak volá tých, ktorí nie sú zemani, aristokrati. Ľudí inteligentných, ktorí svoje slovenské presvedčenie, svoju materskú reč, svoj národ nezapredajú, teda toho času tak zvaných panslávov, z celej duše nenávidí, nimi zrovna opovrhuje. No a rodina Drahotičova bola a je rodina slovenská, ktorú len priazeň Hrabovského chránila pred nápadmi maďarského tyranizmu. Že sa vedel Drahotič čo Slovák za maďarského režimu vo svojom úrade udržovať, môže ďakovať len Hrabovskému, ktorý je patrónom školy Hrabovskej.

Slovák nevie byť nevďačným a preto i Drahotič so svojou rodinou celým srdcom, celou dušou lipne k Hrabovskému a jeho dcére.

Mirko Drahotič, dvojročný právnik, schádza sa denne so Zorkou v ružosade, v parku, v lesíku a na iných romantických miestach, kam ju stará Marta sprevádza. On rozpráva jej dejiny Slovenska, oboznamuje ju s literatúrou slovenskou, predčítava jej diela slovenských spisovateľov a vzbudzuje v nej lásku k tomu ubiedenému, zotročenému ľudu slovenskému.

Ona venuje jeho poučeniam úplnú pozornosť a teší sa denne na jeho príchod, na jeho milú spoločnosť…

A on? On chodí rád, chodí na určené miesta, spokojne si cestou pospevujúc:

Ktože mi zabráni,
ktože mi zakáže,
k mojej milej chodiť,
keď mi sama káže.

*

Príjemná vôňa jarného večera naplňovala sviežosťou celé okolie. V starom parku Hrabovských odspevovaly vtáčatká svoje večerné piesne a v áleji stáročných košatých líp bolo neobyčajne milo.

Álejou touto kráčal párik mladých ľudí. On driečny, štíhly šuhaj čiernych očú, z ktorých mu svietil zápal mladistvej duše, čiernymi vlnistými vlasmi zahrával si večerný vetrík. Ľahko a voľne oddychovala jeho hruď; srdce mu bilo odvahou, hrdá sebadôverujúca sila ihrala mu v pružných svaloch a horúca krv prúdila v žilách, kedykoľvek pozrel na svoju spanilú družku… Ona — panensky čistá, svieža, mladušká blondínka okrúhlych ťahov, jasných, modrých, usmiatych očú, s hlbokými jamôčkami v ružových líčkach, verný obraz jarného rána. Kráča na jeho pravom boku zľahka, že sotva sa malými nôžkami zeme dotýka. Párik tento bol mladý Drahotič a Zorka.

Kráčali spolu ruka v ruke, obdivujúc divé pôvaby starého krásohája, rozprávajúc si o jeho historických dejoch, o hroznej kamennej studni, až prišli do ružosadu.

Tento prekvital bohato, ačpráve posledného času bol dosť zanedbaný, že na mnohých miestach stál suchý ker, ako poľutovania hodná kostra predošlého života, dávnej slávy.

Zorka sa zastavila, rozhľadela po sade a boľne riekla: „Úbohý ružosad, aj ten pustne. Stará Marta tvrdí, že to zlý predznak, náveštie blížiaceho sa nešťastia v našej rodine.“

„A ty jej veríš, Zorenka? To predsa stará povera a v povery veriť je za jedno hriech a za druhé pre vzdelaného človeka nedôstojnosť.“

„A predsa sa to už viackrát v našej rodine dokázalo, že kedykoľvek ružosad zapustnul, stihlo ju zavše dajaké nešťastie.“

„Náhoda, číra náhoda“, odvetil Mirko.

Ona sa zastavila a dlho hľadela zádumčivo na kvitnúce ruže. Zrazu rozbehla sa k najbližšiemu kríčku, odtrhla z neho biely polorozvitý puk, pritisla ho k ústam, a keď ho od úst dávala, padla naň z jej krásneho oka slza, ktorá sa čo diamantová kvapka na ňom skvela.

„Ach, krásne ružičky, moje milé kvety, koľko vône, lesku a pôvabu vo vás, že vás každý miluje“, riekla dojatým hlasom Zorka.

„Zorenka, ty slzíš? — Prečo? — Daruj mi ten ružopuk! Ja si ho uschovám. Budem ho mať rád čo milú pamiatku tohoto krásneho večera. On bude ma upomínať na teba, drahá, až budem zasa na štúdiách v Prahe. Áno, upomínať ma bude na tvoje malinové ústočká, ktorými si ho bozkávala, na tvoje krásne nezábudkové oči, ktorých slzami si ho kropila. Daj mi ho, Zorenka!“…

Ľahký rumenec polial jej tvár. Ešte raz puk bozkala a mlčky mu ho podala s takým milostným pohľadom, že Mirkovi zabúšilo srdce, krv ihrala mu v žilách, že nemohol odolať, aby ju neobjal — nebozkal!…

Ona vytrhla sa mu z rúk a ako splašená srnka bežala dolu álejou, veselo volajúc: „Chyť ma, Mirko! — Chyť ma! Ak ma chytíš, dostaneš ešte jeden…“

„Čo, Zorenka? Puk, či bozk?“

„Čo chceš“, znela odpoveď.

„No, bozk, anjel môj! To sa rozumie, že bozk!“ zvolal radostne Mirko a pustil sa za ňou.

Už-už by ju bol dohonil, hoci vznášala sa nad zeleným, kvietím posiatym pokrovcom ani dajaká vzdušná vlna, ale ona zabočila náhle na cestičku vpravo a ako on chcel za ňou, zabudol, že okolo trávnika je pri zemi drót, potknul sa naň a zvalil na pažiť.

Zorka sa veselo rozosmiala a bežala, čo len mohla vpred, obzerajúc sa stále naň. Nezbadala, že proti nej ide stará Marta, vrazila silno do nej, že táto by sa bola isto prevalila, keby sa nebola zachytila najbližšieho stromu.

„Zorka, čo stvárate! Poďte zaraz domov. — Otec — váš — umiera!…“ vyrazila zo seba zadýchaná starenka.

„Ježiš, Mária, Jozef!“ zvolala zúfale Zorka, lapiac sa za hlavu.

„Čo sa stalo?“ pýtal sa dobehnuvší Mirko.

„Starý pán umiera“, odvetila Marta.

„Nemožno, veď popoludní bol ešte u nás v škole“, rečie Mirko.

„Nazlostil sa na ženu — porazilo ho“, vysvetľovala Marta náhly spád a hneď dodala prosebne: „Poďte, Zorka, poďte!“

S nárekom bežala Zorka domov, a Mirko za ňou. — Vrazila do izby. Okolo lôžka umierajúceho otca stáli ľudia… Odtisla ich, kľakla k posteli a medzi bôľnym nárekom bozkávala bledú tvár milovaného otca.

Mirko kľakol vedľa nej a slzel. Hrabovský sa prebral, otvoril mdlé oči a s ťažkosťou vyrazil zo seba šepmo: „Zorka!“ To bolo jeho posledné slovo. Vzal jej ruku a vložil do ruky Mirkovej… S ťažkosťou vztiahol nad oboch ruky a žehnal im… Nato sa vzpružil, ako by chcel dačo povedať, ale len bôľno zastonal a klesol bezvládne nazpät.

„Mŕtvy“, riekol lekár, keď preskúmal tepny srdca.

Zorka vykríkla a klesala na zem… Mirko ju uchopil do náručia, svieral na prsia, bozkával jej bledé líca a zosínalé ústa, úzkostlive volajúc: „Zorka! Zorenka, pamätaj sa!“

Precitla — hlavu oprela na jeho prsia a žiaľnym plačom hojila krutý bôľ svojho srdca.

No nie dlho, bo do izby vkročila jej matka, barónka Afra, vysoká, chudá, počerná dáma a zlostný pohľad mrštila na mladý párik. Pošla k nim a odtrhla Zorku od Mirka s výčitkou: „Okamih hrozného nešťastia a zármutku používaš na milkovanie? Neznáš spôsob chovania sa, ani mravu, aký by mala mať dcéra Hrabovského! Choď do svojej izby a čakaj, až prídem.“

Riekla to tak prísno, tak kategoricky, že Zorka sklopila oči a mlčky odišla.

Nato obrátila sa k Mirkovi a odmeraným, prísnym tónom ho oslovila: „Pán Drahotič, to bolo dnes naposledy! Neopovážte sa takýmto neslušným chovaním urážať náš mrav. Vy, syn dedinského učiteľa, nemôžete predsa snívať o ruke slečny Hrabovskej, jedinej dedičky kaštieľa a panstva Hrabovských. Prosím vás, aby ste sa okamžite vzdialili a viac práh nášho domu neprekročili.“ Kývla graciózne hlavou miesto pozdravu a hrdo kráčala ďalej.

Mladý Drahotič zaťal päste a plam hnevu šľahal mu z jeho čiernych očú. „Vyhnala ma — upokorila — do prachu snížila… No, dobre. Na to má právo, kým je paňou v dome, ale Zorku vyrvať mi zo srdca nemôže, nesmie, na to práva nemá. Zorka je mojou drahou oddanicou! Oddal mi ju sám jej otec na smrteľnej posteli. Jeho poslednou vôľou bolo, aby sme boli svoji. On vložil jej ruku do mojej ruky. On nám svoje požehnanie udelil a — zomrel. Vôľa zomierajúceho je a musí byť každému svätá, tú nesmie nik, ani pyšná Afra, narušiť — prekaziť. — Nie, hoj, nie! Zorenka, ty si a budeš mojou.“

Takéto myšlienky vírily mu hlavou, keď sa poberal z kaštieľa do ružosadu, kde si sadol na lavičku, z ktorej mohol rovno pozerať do oblokov Zorkinej izby. — Premýšľal. Myšlienky v dobe lásky a nádejného šťastia, ktože vás pochopí? Kto vás môže opísať? Tvary vaše, sťa sny rozkošného jará, keď usmiata kvetena nasype bohatstvo kvetov v sad a v háj. Ach, roztomilá doba lásky, nezmieraj, ži, večne teš, oblažuj a veď do prístavu tichého šťastia!

*

Pohreb Hrabovského odbavil sa s celou pompou a nádherou, aká je na dedine možná, pri veľkej účasti okolitej inteligencie i pospolitého ľudu, ktorý si svojho šľachetného, dobroprajného zemepána vedel vždy veľmi vážiť, že jemu poslednú poctu vzdať cítil sa byť sväto povinným.

Bol to prejav vďačnosti, lásky a úcty nášho dobrosrdečného ľudu slovenského.

I zemianstvo z blízkych i ďalších kaštieľov v celom prepychu zúčastnilo sa vo valnom počte, ale nie s tým posvätným pocitom, s akým náš ľud, lež len preto, že to slušnosť káže a tak zvaný bontón vyžaduje.

„Dnes uvidíme celé naše zemianstvo pospolu“, nadhodil starý Drahotič, vidiac jeden koč za druhým pospiechať do kaštieľa.

„Hovoríš „naše“, otecko, ale kde je to od „nášho!““ nadhodil mladý.

„Prečo? Ako to mieniš? Či sa nazdávaš, že slovenský národ nemá svoje zemianstvo? To sa mýliš, syn môj drahý. Sú medzi nimi rodiny, ktoré by mohly svoje korene ešte zpred maďarských čias odvádzať, keby im to dovoľovala zle pochopená pýcha a závratnícky blud odnárodňovania sa. Všade inde považuje sa zemianstvo za výkvet národa, len u nás považuje sa odtrhnutie sa od svojho národa za ctnosť. Jeho hlavnou známkou je u nás odkopnutie národnej podstaty. Namáha sa, namáha vyskočiť z tej svojej slovenskej kože a keď nemôže, aspoň ju zafarbí podlým odrodilstvom. Ono nevidí, do akej záhuby sa vrhá, nevie, že tým vo vlastnom tele pácha samovraždu. Ono, odtrhnuvši sa od svojho národa, hynie mravne aj hmotne, jeho vplyv klesá a ono mení sa samovoľne v sluhov nesvojského živlu. Odnárodnenie sa nášho zemianstva je boľavá rana na tele národa, je to rakovina, ktorá prirodzeným spôsobom zožiera aj samé zemianstvo. Keby zemianstvo chápalo svoj záujem, nevytrhalo by korene svoje z vlastnej pôdy, neschly by jeho ratolesti, nehynulo by ono. Nuž ale naše porekadlo hovorí, že koho chce Pán Boh potrestať, odníme mu rozum.“

„No a zemianstvo zaslúžilo si svoj trest, za všetky tie krivdy, páchané na úbohom ľude počas panštiny,“ dodal Mirko. Pozrel na hodinky a riekol: „Otecko, už je čas, poďme…“

Začali sozváňať… Ľud hromadne kráčal ku kaštieľu… Započaly sa pohrebné obrady. Trúchlivé zvuky pohrebnej piesne rozliehajú sa pomaly dvorom starého kaštieľa, vzbudzujú v dušiach prítomných hlboký zármutok a budia rozličné spomienky na nebohého…

Vôkol bolo dusno. Slniečko polievalo kovovú rakvu žeravými lúčami, že žiarila leskom tam, kde nebola pokrytá vencami. Na nej boly len tri vence, ostatné boly nakopené na zvláštnom koči. V kotúčoch vinul sa ťažký dym kadidla a ako žlté škvrny mihaly sa svetlá sviec, ktorých žlkastý vosk ako tiché slzy stekal dolu na zem.

Medzi najbližšími nebohého stála na poprednom mieste Afra, majestátne, hrdo, ako socha smútku z čierneho mramoru, nepohnúc ani jedným údom tela a nemeniac ani jedinký ťah tváre, nejaviac ani najmenšie duševné vzrušenie. Vedľa nej stála úbohá Zorka, plná hlbokého žiaľu a krutého bôľu. Od nepretržitých sĺz opuchly jej oči a tým celý výraz jej peknej tváričky bol zmenený. Ona dobre cítila, koho stratila. Dobrý otec bol jej všetkým a ona bola jeho miláčkom…

Trúchlivé obrady pohrebné sa skončily. Hrabovský odpočíval večným snom v rodinnej hrobke. Ľudia sa rozchádzali. Zúčastnení šľachtici, spomínané už zemianstvo, išli do kaštieľa truchliacim svoju sústrasť vysloviť.

To sa rozumie, že pani Afra ich len tak naprázdno nepustila, ale aby dokázala svoju hodnotu čo domáca pani, náležite ich uhostila.

Zorka, ktorá pri zakľúčení pohrebných obradov zamrela, žalujúc sa na hlavybôľ, nechala sa ospravedlniť a utiahla sa do svojej izby. Toto bolo domácej panej vítané, a tešila sa v duchu, že jej nebude v spoločnosti zavadzať, kde výlučne chcela ona vývodiť.

A podarilo sa jej to. Bola tentokrát neobyčajne milá, prívetivá, láskavá, pohostinná a zábavná, že celú spoločnosť si úplne získala a tak rozjarila, že dom hlbokého smútku stal sa razom domom žartovného smiechu a veselej zábavy, ktorá takmer do rána trvala.

*

Nastaly tiché, žiaľne dni, podobné jeden druhému. Už celý týždeň prší. Toto smutné počasie vtláča ešte väčšiu clivosť na rozžialenú dušu mladistvej Zorky.

Táto stojí u obloka a pozerá na kvapky dažďa, ktoré divý vietor mece na jeho sklené tabule.

V izbe sa už stmieva. Zora pripomína si „zlatú hodinku“ súmraku z minulých čias, kým ešte rodičia žili… Ako milo ju trávievali! Drahotičovci prichádzali na besedu. Kým rodičia oboch rodín rokovali o bežných záležitostiach, o svetových udalostiach, vyčítaných z novín, za ten čas ona s Mirkom utiahly sa do kútika k teplej piecke — v lete do ružovej besiedky — kde jej Mirko rozprával o Šípkovej Ruženke, Meluzíne, Zlatej priastke, Vodnom mužovi atď. Mirko tých rozprávok vedel na stá, každý deň jej inakšiu rozprával. Ach, aké to boly blahé, šťastné chvíle!

A teraz? Od otcovej smrti Mirka nevidela.

V hlave vírily spomienky rozmanité — pestré — slza stekala za slzou po bledej tváričke, ako tie dažďové kvapky po sklených tabulách okien…

V dome bolo ticho, len barónka Afra hrala na klavír akúsi maďarskú áriu. Trúchlivé jej zvuky pomaly rozlievaly sa po starom kaštieli. V zarmútenej duši Zorkinej budily ony akýsi odpor a ťažkosť… Len odkedy je ona tu, očuť maďarské melódie v našom dome, predtým nikdy ich očuť nebolo. Nebohá mamička hrávala samé klasické kusy a ujko Drahotič hrával zväčša slovenské piesne, ktoré sa natoľko rodičom páčily, že ich sami popevovali. Neodolateľná túžba po úprimnom srdci, ktorému by mohla city svoje sdieľať, zaviedla ju do izby nebohého otca, ktorú si s láskou obzerala. Všetko pri starom. A napriek tomu, že do izby od odumretia otcovho nik nechodí, všetko je v takom poriadku, ako by jej pán v každom okamihu mal vkročiť a pri písacom stole, ktorý stojí vo výklenku medzi oblokmi, mal miesto zaujať.

Pri treťom obloku, vedúcom do brezovej áleje krásohája (parku), stojí malý okrúhly stolík, pri ktorom nebohá mamička sedávala, zaoberajúc sa ručnými prácami a mlčky pozorujúc otca. Tak živo si ju vie predstaviť, ako tu sedí bledá, pletie alebo vyšíva a premýšľa. Hneď pozrie milo na otca, a zasa na ňu, baviacu sa s bábikou pri teplej piecke. Tam vonku skučí vietor, tam je tma a zima, tu však bývalo vždy tak ticho, teplo, útulno.

Poobzerala sa ešte raz po izbe a pomyslela si: „Áno, všetko je pri starom, len milá mamička a dobrý otecko nie sú.“ Spomienka na minulosť privalila sa čo ťažká vlna. Slza stekala za slzou a čosi zaklokotalo jej v hrdle, ako by ju malo zadusiť.

„Zorka, Zorenka drahá, neplač, upokoj sa!“ čuje zrazu známy hlas, ale taký utajený, ani čo by zpopod zeme vychádzal.

Sotrela slzy a pozerala zadivene po izbe, nikoho však nevidela, bolo už aj tma v izbe. „Zorenka! Zorka!“ zašumelo to znova. Zorka sebou trhla ani poplašená srnka a keď nikoho nevidela, zmeravela… „Tu som, anjel drahý!“ ozvalo sa zasa a pritom slabé ťuknutie na sklo obloka zatiahnutého jasmínovým krovím bolo očuť.

Zorka hodila ta svoj plachý pohľad a zazrela poprsie Mirkovo.

Rýchle priskočila k obloku, otvorila ho, ale pod jedným zvolala: „Mirko! Preboha, kde si sa tu vzal?“

„Prišiel som, Zorenka moja. Nemohol som ďalej odolať. Musel som ťa vidieť. Musím zvedieť, ako sa máš.“

„Ďakujem, ako v takomto smútku. Ak ale ta tu, Mirko môj, mama nájde alebo uzrie, čo potom?“

„Nič. Ona nemá práva nás deliť, medzi nás hrádze prekážok stavať. Nás nebohý tvoj otec na smrteľnej posteli v jedno spojil, on nám požehnal, ona nesmie sväzok náš roztrhnúť. Ani neroztrhne, len my stálymi ostaňme svojim zásadám, svojej láske.“

„Mne stále vytýka, že je to nemravnosť odo mňa, že sa s tebou schádzam. Beda mi, keby ma tu s tebou zazrela!“

„Ako môže mravnosť požadovať od iných ten, kto sám v kale nemravnosti hynie? Pani barónka ešte ani jeden deň od pohrebu svojho manžela nebola sama bez spoločnosti pánov a to pánov pochybnej povesti. Bolo by veru na čase, aby tvoj ujo, čo testamentom ustálený tútor, v tomto zakročil a poriadok urobil. Ľudia sa na tom pozastavujú, všelijako to vykladajú a posudzujú. Týmto trpí dobrý chýr kaštieľa. Prial by som si, žeby som sa s pani barónkou sišiel, aby sme si mohli pravdu povedať.“

„Ale že si v takomto daždi došiel, Mirko, veď celý umokneš.“

„Neumoknem, anjel môj drahý, stojím pod prístreším. Musel som dnes prísť, musel som ťa vidieť, musel som s tebou byť, žeby som sa s tebou rozlúčiť mohol, keď zajtra už odchádzam.“

„Kam?“ zvolala prekvapená Zorka.

„Rukujem.“

„Mirko, nežartuj!“

„Nežartujem, už došlo aj na mňa.“

„Preboha. A čo páni rodičia?“

„Plačú… No, to nepomôže. Idú všetci ostatní, musím ísť aj ja, veď za svoj národ, za svoju vlasť bojovať je krásna vec. Len teba opustiť, Zorka drahá, mi ťažko padne,“ riekol s citom, vrelo bozkávajúc jej bielu rúčku. „Teba a tých úbohých starých rodičov.“

Zorka objala jeho hlavu a horko zaplakala.

„Neplač, Zorenka! Naše duše sú čisté, náš úmysel šľachetný, tým väčšiu vnútornú cenu a silu bude mať naša láska, keď si ju vzdialení od seba stálou vernosťou pestovať budeme. Zlato čistí sa v ohni, tak i naša mladá láska vykryštalizuje sa bôľom nášho lúčenia. Po chmúrnych, búrlivých dňoch svitne nám jasný blažený čas šťastia a spokojnosti. S Bohom, Zorenka moja! Obávam sa, že sa nachladíš tu v tom otvorenom obloku. S Bohom!“

„Choď s Bohom! Na milú rozpomienku prijmi tento medajlónik. Je to môj najcennejší a najmilší klenot, ktorý nebohá mamička nosievala a mne, umierajúc, na hrdlo zavesila. — Buď šťastný a vráť sa čím skôr zdravý domov!“ Sňala s hrdla medajlónik visiaci na zlatej retiazke a oddala ho Mirkovi.

„Ďakujem ti, môj zlatý anjel. Darček tento bude mi čo vrúcny talisman lásky nadovšetko milý a drahocenný. On ma bude sprevádzať po všetkých cestách môjho života a dodávať sily i odvahy k víťazstvu. Dovoľ však, moja drahá, žeby som tebe smel dať na milú rozpomienku na krásnu dobu našej lásky to, čo mi je najmilšie. Tento prstienček nosievala moja zlatá mamička, kým ešte dievčaťom bola. Dostala ho od môjho otca pri zasnúbení a on ho dostal od svojej milej matky. Je to rodinná pamiatka. Prijmi ju vďačne a spomínaj často na mňa.“

Medzi touto rečou stiahol s malíčka prstienček a navliekol jej ho na prst.

Bol to pekný prsteň s rubínovým očkom, majúcim podobu srdiečka, okolo ktorého vinul sa venček z drobných, skvele sa jagajúcich briliantíkov, vzácna starožitnosť.

„Ach, aký je pekný, rozmilý!“ zvolala Zorka, „Ďakujem ti, Mirko!“

„No, s Bohom, drahá duša. Je chladno, nechcem si to vziať na svedomie, žeby si sa mala nachladnúť. S Bohom!“

Jedno vrelé objatie a jeden horúci bozk a dve milujúce sa duše musely sa rozlúčiť, rozísť…

Kto vie, na ako dlho?

No, nie v čase ani v diaľave, ale v zabudnutí spočíva rozlúčenie.

No, oni sľúbili si sväte, že jeden druhého nezabudnú, ale že sa do smrti verne ľúbiť budú…

*

Kaštieľ Hrabovských stal sa domom hlbokého smútku. Tak pusto, clivo a krušno bolo všade…

Podľa testamentu Zorka stala sa univerzálnou dedičkou, jej matka, barónka Afra, okrem vdovského práva nemala na dedičstve žiadneho podielu. Stará Marta a starý Blažej mali závetne zabezpečené doživotné úplné zaopatrenie, to jest doživotné pobytie na hrade s platom, aký práve majú, alebo odstupné každý desať tisíc korún. Všetci ostatní sluhovia dostali stopercentovú prirážku svojho ročného platu.

Všetci boli s obsahom závetu spokojní, len barónka Afra sa zlostila. No v prvom okamihu sa premohla, ale keď prišla domov, vyrazila nahnevano zo seba: „Teda jedine vdovské právo a nič iné… No, dobre, ale to vdovské právo vám draho padne, zato vám ručím!“

Oči jej zažiarily akýmsi podivným plamom a trpký ťah okolo úst javil rozhorčenosť.

„Za to mizerné vdovské právo trapila som sa za toľký čas s tým starým psom? Zmárnila som s ním celý svoj najkrajší vek… A načo? Za vdovské právo? Ha-ha-ha, neznáte ešte barónku Afru, ale ju poznáte! Zničím vás!“

Nato začala smelé plány kuvať, ako najlepšie využiť toto právo. Vtom sa jej však v mysli predstaví Ferdiš Vrbovský, ujo a tútor Zorkin, ktorého Afra celou dušou nenávidela a ktorý svojím tútorským právom bude ju akiste hatiť v jej zradných zámeroch.

Zorku striežila Argusovým okom, aby sa s Drahotičovci viac nesišla. A podarilo sa jej to. Zorka svojho Mirka odo dňa lúčenia viac nevidela a jeho rodičov podobne.

S Mirkom uprchly jej všetky blahé sny mladosti. V jej rodičovskom dome nebolo pre ňu viac života bez neho…

Jediným jej potešením boly ľúbolístky, ktoré Mirko, kým ešte na front nešiel, zhusta posielal a ktoré si tajno prostredníctvom starej Marty zamieňali.

Ani táto radosť netrvala im dlho, bo barónka Afra si namyslela, že sa necíti dobre, že musí ísť na premenu vzduchu. Chcela ísť do kúpeľov, ale v prúde svetovej vojny sa to neodporúčalo. Odišla k rodine barónkinej, ktorá bývala v Budíne, takže mohla Afra oboznámiť Zorku s veľkomestským životom, hoci táto po ňom netúžila.

Ťažko sa Zorka lúčila so svojím milým domovom, s hrobkou, v ktorej odpočíval jej drahý otec, so starou Martou a starým Blažejom. So svojím najmilším Mirkom nemohla sa ináč rozlúčiť, iba v duchu.

Boly tam šesť týždňov. No Zorka čítala dni a hodiny, kedy sa bude môcť vrátiť do svojho tichého domova. Veľkomestský život sa jej nepáčil a spoločnosti, do ktorých ju matka uvádzala, sa jej protivily.

Odporným jej bol syn domáceho pána Artúr. Bol to mladý starec, ktorý vo svojom tridsiatom roku viac užil a prežil, ako iní v deväťdesiatom. Jeho vycerená tvár bola zrkadlom všetkých možných špatností a hriechov a jeho bezočivá dotieravosť bola zrovna neznesiteľná. A tento Don Juan hral vo vyššej spoločnosti peštianskych aristokratov poprednú úlohu.

Druhou takouto vzácnou perlou tej spoločnosti bol ulízaný major Ravasz. Zďaleka bolo možno zavoňať tie najjemnejšie pomády, ktorými si svoje riedke vlasy mastil, a drahé parfumy, ktorými bola jeho uniforma nasiaknutá. A ako tieto ďaleko rozvoniavaly, tak odporne zapáchaly jeho dvojsmyselné reči, anekdoty a surové žarty i vtipy, ktorým barónka Afra ako aj jej priateľky do chuti smiať sa vedely.

Zorka týchto dvoch hrdinov bontónu nevedela si obľúbiť. Čím sa jej viac dotierali, tým jej boli protivnejší, tým im viac vyhýbala, začo ju neraz macocha karhala.

Pobyt v hlavnom meste a zvlášte v spoločnostiach, do ktorých ju macocha uvádzala, stával sa Zorke so dňa na deň odpornejším. Bola šťastnou, keď bola chvíľku sama a mohla sklopiť oči ku knihe. Čítala, čítala, až zabudla na nepríjemný pobyt v hlavnom meste. Keď odložila knihu, sbierala novú energiu k ďalšiemu odporu dotieravcov a zápolila s plačom. Zdalo sa jej, že zlá macocha vedie ju na okraj priepasti, v ktorej má zahynúť, len čo sa ukĺzne alebo potkne… A nemá nikoho, kto by ju pred touto záhubou zachránil, kto by ju ratoval… Nemá nikoho, je osirelá — opustená… tu v cudzom svete maďarskom, medzi neprajníkmi slovenského národa, ku ktorému sa jej Mirko priznáva a ktorý národ ju on učil tak vrele milovať.

Že celá táto spoločnosť je Slovákom zloprajná, vysvitá z toho, že sa z nich vysmievala, zlomyseľne každého Slováka odsudzovala. Keď v novinách čítali, že sa Slovanom zle vodí, že spojenci Maďarov vyhrávajú, tu jasali radosťou a uistení v skoré víťazstvo, sľubovali panslávom tie najhroznejšie muky. Netušili, ani tušiť nemohli, že pastorkyňa maďarskej barónky Afry je duchom i srdcom Slovenka.

Úbohá Zorka cítila sa medzi nimi ako tichá ovečka medzi divými vlkmi.

Nie je div, že zmierala túžbou po domove. Hoci tam okrem starej Marty a starého Blažeja nemala už nikoho, keď so starými Drahotičovci schádzať sa nesmela, predsa ju ta neodolateľná moc ťahala. Tak rada by sa na hrobke milých rodičov bola vyžalovala, aby sa jej stiesnenému srdcu uľavilo…

Neraz i pred macochou dala výraz svojej túžbe… No táto ju ani neočúvala, alebo takým prísnym a karhavým pohľadom ju premerala, že stŕpla a neodvážila sa svoju žiadosť opakovať. A predsa sa jej zdalo, že tu musí zahynúť, ak tu ešte dlho bude musieť byť. Artúr jej prichodil ako zloduch. Nielen že ho nenávidela, ale sa ho priamo bála. Áno, triasla sa, keď mala ostať s ním sama, hoci barónka Afra dávala často k tomu vhodnú príležitosť. A keď sa Zorke podarilo vykĺznuť z nastražených sietí, zbadala za každým zlostný výraz na tvári macochy, a pohľad, ktorý na úbohú hodila, bol ostrejší ako šíp a ranil tú nevinnú anjelskú dušu krvavo.

Často sa jej zdalo, ako by jej nevlastná matka pomocou tých dvoch padúchov ju mienila zahubiť. To vedela a stále, ba čím ďalej, tým viac, cítila, že ju táto pyšná žena nenávidí, že jej je všade a vo všetkom na závade… Pri takýchto myšlienkach akási krušná úzkosť, akýsi tajný strach moril jej čistú dušu. „Ach, keby tu bol Mirko!“ zavzdychla si neraz. V duchu porovnávala svojho milovaného Mirka s týmito ničomníkmi. Aký to ohromný rozdiel! On v jeho jednoduchosti taký priamy, čistý charakter, plný šľachetnej vznešenosti, a títo vo svojej škrobenej elegancii takí nízki, podlí biednici… A túžba za tichým domovom ešte viac rástla a ju morila…

Preč, len čím skôr preč z tohto hadieho hniezda! bolo jej každodenným vzdychom.

No, barónka Afra bavila sa výborne medzi svojimi a na návrat domov ani len vo sne nepomýšľala.

Zorka, aby mohla vyhnúť tejto vyberanej spoločnosti, predstierala častejšie bolenie hlavy, žalúdka a podobné neduhy na ospravedlnenie. Takto ubiehal deň za dňom rovnako, bez každej význačnej zmeny.

Zrazu však rozhodla barónka, že zajtra odcestujú domov. Čo ju pohnulo k tomuto náhlemu rozhodnutiu, Zorka vypátrať nevedela. Ale ani veľmi nepátrala po tajnej príčine tejto, bo celú jej dušu, celé srdce zaujala radosť, že ide domov…

*

Polia vlnily sa zlatými klasmi, zpomedzi ktorých divý mak o modrý sinokvet malebne vykukovaly a veselá prepelička neúnavno vyvolávala: „Poďte žať! Poďte žať!“

Ťažko tomu veriť, že je už pred žatvou, bo tie dni tak rýchlo prešly. A skutočne, v Hrabovke práve začali žať, keď sa panstvo vrátilo z Pešti domov na hrabovský kaštieľ.

Stará Marta s radosťou vítala svojho miláčika, Zorku, a pozerajúc jej do tvári, úzkostlive poznamenala, že horšie vyzerá, že obledla.

„To len z tej cesty, Martuška, zajtra, až sa vyspím, dostanem zasa svoju farbu,“ tešila ju Zorka.

„Áno, áno, budeme si vás opatrovať ako to oko v hlave, ako som to nebohej milosťpanej mamičke na smrteľnej posteli prisľúbila. Pán Boh im daj ľahké odpočinutie!“ zavzdychla si starká a bielym čipkovým ručníčkom utierala slzou zvlhlé oči.

„Neplačte už zasa, teta Marta, veď už teraz ostanem doma, budeme sa spolu tešiť.“

„Áno, tešiť, veď vy ste mojou jedinou radosťou na svete… Musím vám potom všetko porozprávať, čo sa za ten čas, zakiaľ ste boly v Pešti, nového prihodilo. Mnoho, veľmi mnoho novín mám pre vás, ale tá najsmutnešia z nich je, že mladý pán doktor Drahotič už odišiel, už ho tu niet…“

„A kam išiel?“ spýtala sa prekvapene Zorka.

„Musel rukovať. Tak vás čakal, ale tak túžobne vás, chudák, čakal, a dočkať sa vás predsa nemohol.“

„Neviete, kam rukoval?“

„Neviem. Včera som sa stretla so starým pánom a ten mi povedal, že je už na ruskom fronte.“

„Na ruskom fronte?“ opakovala Zorka a hlboký vzdych vydral sa z pŕs bôľom stiesnených, a horká slza sperlila sa na zblednutej tvári.

„Nechcela som vás zarmútiť, holúbok môj biely, nechcela, ale považovala som si to za svätú povinnosť vám to sdeliť.“

Nato sa celkom pritúlila k Zorke a tajnostne pološeptom jej riekla: „Máte list od neho, v salóne pod Amorom. No vezmite si ho opatrne, aby pani nezbadala! — Potom by sme obe svoje dostaly. Pozor!“

„Nebojte sa, teta Marta, ja dám pozor.“

Ľahučkým krokom bežala do jedálne a pri dverách vedúcich do salóna očúvala, či matka nie je tam.

Zdalo sa jej, že tam nikoho niet a už brala kľučku do ruky, lež vtom čosi tam buchlo, že Zorka odskočila odo dvier a po prstoch zašla do svojej izby. Sadla k obloku a pozerala do záhrady, kde boly kvetinové hriadky bohatstvom kvetov obsypané, a snila o Mirkovi… „Kde asi, chudák, môže teraz byť? Azda v boji?…“ Srdce jej búšilo krušným nepokojom… „Ba čo len píše?… Či nemohla Marta jeho list radšej u seba nechať? Už by som ho bola mala a takto, kto vie ako dlho budem musieť čakať…“ Takéto myšlienky vírily jej hlavou a akýsi trápny nepokoj rástol jej v duši.

Zrazu sa jej čosi jasného mihlo medzi krovím, ktoré stálo okolo cesty vedúcej k ružovej besiedke, ako by štíhla postava nevlastnej matky… Pozrie lepšie a naozaj, bola to pani barónka v bielom župane s knihou v ruke, poberala sa do chládku ružovej besiedky.

Zorka s radosťou pospiechala do salóna. V jedálni našla Martu. Ako by očiam nedôverovala, či postava medzi krovím je matka, opýtala sa starkej: „Kde je mama?“

„Išla kamsi von. Hnevala sa, že je v izbe stlačený vzduch, uzavretý, že vraj sme málo vetrali. Kázala všetky obloky pootvárať, vzala si knižku a odišla. Už má moja drahá list od pána doktora?“

„Nie, nemám. Chcela som si ho už vziať, už som bola pri dverách, ale zbadala som, že je tam mama, vrátila som sa. Teraz však bežím poň, bo som zvedavá, čo píše.“

„No, poďte, slečna Zorka, ja vám ukážem, kam som ho ukryla.“

Vojdúc do salóna, išly rovno k soche Amora. Marta nachýlila sochu a riekla: „Vezmite si ho!“

„Čo si mám vziať, veď tu nič nie je.“

„Akože by nebolo, veď som ho ta dala.“

„Ale tu ho niet.“

Marta pozerala na stojan pod sochu a tam skutočne nič nebolo.

„Božie muky! Kam sa podel? Ja by som mohla prisahať, že som ho ta ukryla. A nik tu nebol, veď kľúče som mala u seba.“

Ustrnute pozeraly na seba v akomsi zdesení.

„Či azda mama?…“ povie Zorka úzkostlive.

„Akože by mohla vedieť, že je tam list?“

„Možno vás počula, keď ste mi o ňom povedali. Mne prichodilo ani čo by dakto bol za dvermi býval.“

„Skutočne? Prečo ste ma neupozornili, Zorenka? Jaj — jaj, beda vám i mne, ak ho pani našla…“ nariekala stará Marta.

„No, už to ináč nebude. Mama ho akiste má. Čo teraz?…“ pýta sa prestrašene Zorka.

„Čo teraz?… Nič iné nemôžeme robiť, ako čakať a… trpieť. Áno, holúbok môj zlatý, čakať a trpieť…“ riekla starenka a na jej vždy usmievavú tvár sadol výraz ťažkej starosti.

Nastalo trápne mlčanie…

„Keby som aspoň vedela, čo píše? Zkadiaľ to píše? Akiste udáva v liste svoju adresu, kam mu treba písať a teraz? Všetko je stratené…“ bedovala Zorka a hlavu pritom svesila ako nežný kvietok, ktorý ovial žeravý úpal žiarneho slnka.

Marta ju tešila, ako len najlepšie vedela, no strata takej vzácnej veci nedá sa ani tým najsrdečnejším prejavom úprimného priateľstva nahradiť…

Táto nepríjemná záležitosť strpčila jej návrat do milého domova, na ktorý sa tak vrelo tešila…

So strachom očakávala okamih, v ktorom bude sa musieť stretnúť s macochou.

Slniečko zapadalo už za sinavé hory. Tajomné šero pokrývalo háje, polia i záhradky. Vtáčkovia nôtili večernú pieseň, vzdávajúc vďaku a chválu Najvyššiemu za dobrodenia toho dňa. Stromy a kvetiny v záhrade starého kaštieľa dýchaly dnes zvlášte ľúbeznou vôňou.

Bolo tak príjemno a milo, že pani barónka zažiadala si večerať na terase.

Večeraly pomaličky a mlčky, nevlastná matka s dcérou, sediac oproti sebe, na seba nepozeraly.

Zorke bilo srdce nepokojom, a čakala stále osudný okamih, v ktorom jej matka začne robiť výčitky pre Mirkov list. Neodvážila sa na matku pozrieť.

Barónka Afra spriadala v duchu osnovu pokarhania, ktorým chcela svoju pastorkyňu pokoriť, a neuznávala ju za hodnú svojho pohľadu.

Tak sedely tu pri žltom svetle lampy ani dva modely. Jeden model odkvitnutý, no ešte umele pred úplným opŕchnutím chránenej a udržiavanej centifolie a druhý svieži, rozvíjajúci sa púčok voňavej ružičky.

Večerný chlad zavial okolím. Zorka opýtala sa matky, či by jej nemala doniesť plášť alebo aspoň boa.

„Ďakujem. Načo, veď pôjdeme do domu, len ti chcem ešte povedať, že by si sa prichystala, pôjdeš do nitrianskeho dievčenského ústavu. Hanbiť som sa musela tam v Pešti za teba, že si taká nevychovaná, sprostá a odporná. Tak si sa chovala, ako by si nikdy v lepšej spoločnosti nebola bývala. Poznať, že si na dedine vyrástla, bo vystupuješ ako pravá dedinská hus“, riekla surovým, opovržlivým tónom. „Tam ti aspoň prejde chuť dopisovať ľúbostné lístky. Tentokrát usporím ti prácu. Na tento ľúbolístok odpoviem ja a môžeš byť uistená, že mu prejde chuť ešte raz písať.“

List Mirkov držala víťazne pred očami Zorky, smejúc sa pritom diabolským chichotom:

„Už môžeš ísť, dobrú noc!“

Zorka neodpovedala. S tichým sebazaprením niesla toto pohanenie. So slzami v očiach bozkala macoche ruku, prajúc jej dobrú noc a odišla do svojej izbietky.

Stará, dobrosrdečná Marta bedlive striežila svojho miláčika, nespúšťajúc ju s očú. I teraz videla, že barónka Zorku harusí, že táto s plačom odchádza domov. Išla za ňou a sledovala ju až do jej izby.

Zorka sadla na pohovku a horko zaplakala.

Marta posla až k nej, pohladkala jej zlaté vlasy, pýtajúc sa ustrašeno: „Čo je, holubienka moja drahá? Čo sa stalo?“

Zorka položila hlávku na prsia svojej starej pestúnky a lkajúc riekla:

„Ona má ten list od Mirka a zajtra mu naň vraj ona sama odpíše, takže mu chuť prejde ešte raz písať.“

„Neplačte, duša moja zlatá, keď mu aj odpíše, tým len poslúži dobru samej veci. Pán doktor tým bude upovedomený, že jeho list ona dostala do ruky a postará sa iste o spôsob, akým by ste vy jeho dopisy dostávať mohli. Nebojte sa! Láska zdolá všetko. Ona sa v prekážkach očistí ako zlato v ohni. Utíšte sa!“

„Ach, ťažko sa mi utíšiť, keď srdce mi sviera bôľ. Musím sa s vami, vy dobrá moja babenka, onedlho zasa rozlúčiť.“

„Rozlúčiť? A prečo? Kam pôjdete?“ pýtala sa preľaknuto starenka.

„Musím vraj do dievčenského ústavu do Nitry kvôli lepšej výchove, bo som vraj nevychovaná, sprostá a odporná, nie súca do lepšej spoločnosti.“

„No, to vám povedala pani barónka v rozčúlenosti, bo sa na vás hnevá pre ten list pána doktora. Ona si to ešte rozmyslí.“

„Neverím. Čo si ona raz zaumieni, to aj prevedie.“

„No a keby aj tak bolo? Neškodilo by vám to. Čo sa človek za mladi naučí, na starosť ako by to našiel. I nebohý váš pán otec častejšie spomínal, že vás musí dať do dajakého ústavu. No a dievčenský ústav v Nitre požíva celkom dobrú povesť. Všetky zemianske rodiny dávajú ta svoje dcéry do výučby. Tam sa sídete s toľkými dievčatmi, bude vám veselo. Lepšie vám bude tam, ako vám je doma u zlej macochy. Ach, keby to tak nebohý pán videl, čo sa všetko u nás robí.“

Zavzdýchla a zaplakala.

Očuť na dvere klopať.

Obe spolucítiace duše utrely rýchlo oči a razom zvolaly „Slobodno!“

Do izby vstúpila chyžná Katka, držiac v ruke list, ktorý podávala Zorke:

„Nech sa páči, list, slečinka! Akiste ste ho ráčili stratiť, našla som ho na chodbe!“

„Ďakujem!“ riekla Zorka a svieži rumenec zafarbil jej bledú tvár.

„Prosím“, odvetila Katka a úctive sa ukloniac, priala dobrú noc a odišla.

„List od Mirka! To je jeho písmo,“ zvolala radostne Zorka. „Ale otvorený.“

„To je ten list, ktorý som pod Amora ukryla. Barónka ho iste vzala, otvorila, prečítala a na chodbe, ako išla domov, jej musel vypadnúť. Boh sám to tak zariadil, aby list prišiel do vašich rúk,“ dodala Marta.

Zorka bozkala list, tisla k srdcu radosťou, že ho predsa dostala.

Marta zažala jej lampu a prajúc jej dobrú noc i sladké sny, odišla, aby jej nerušila posvätné dumy čistej lásky…

*

Prešlo niekoľko dní. Boly to dni tiché, podobné jeden druhému ako vajce vajcu. Zrazu nastala zmena. Barónka Afra oznámila, že zajtra zavedie Zorku do Nitry a nariadila, aby bolo všetko hotové.

Nariadenie toto spôsobilo poplach v celom kaštieli a vynútilo nejednu slzu z očú starej Marty, Blažeja a takmer celého služobníctva, ktoré bolo Zorke opravdivou úctou a láskou oddané.

Nastal určený deň odjazdu.

Obloha bola zahalená sivými mrákavami. V noci pršalo a ešte i teraz mrholilo.

Zorka včasne zrána vstala a chodila po záhrade. Ako začarované spia lesy, polia, háje. Tak je všade ticho ako v hrobe, len mlhou zahalený Váh hučí tajomne v diaľke. Zorka natrhala si kvety a ukladala v kyticu. Zrazu ako by si bola na niečo vážneho spomenula, zamierila do ružosadu.

Keď ta prišla, poobzerala sa a zaslzela, keď videla, aký je zapustnutý.

„Bože, Bože, to príšerný znak novej nehody, ktorá má stihnúť náš rod. Zasa nová rana?“

Premýšľala, aké nešťastie by malo znova na ich dom, ich rodinu prísť? — Vtom jej ale napadlo, či nie je to dosť veľkým nešťastím pre ich rod, že dostala sa do neho zarytá maďarská barónka Afra, ktorá všetky krásne rodinné zvyky a tradície nohami zlostne šliape, z jej slovenských predkov posmechy robí, ich haní a tupí; ktorá jej otca uvalila predčasne do hrobu a jej samej hatí v šťastí. Či môže ešte dačo horšieho prísť?

V takýchto myšlienkach došla až ku kaplnke. Tam sa vrúcne pomodlila a kráčala domov, spomínajúc na každom významnejšom mieste tu raz s Mirkom tak milo a blažene prežité chvíle…

Tak sa jej zdá, že tu každá lavička a sedánka, každý strom a klas, každý kvet, ba každý kameň rozpráva o ňom.

Ach, ako ťažko padne lúčiť sa s miestom takýchto posvätných rozpomienok na krásne dni prvej ľúbosti!

Zorka rozlúčila sa s nimi s plačom, rozlúčila sa s drahým domovom, v ktorom tie najšťastnejšie chvíle svojej prvej mladosti zažila, v ktorom však jej mladé srdce aj kruté žiale nad nenahraditeľnými stratami pocítilo; v ktorom jej nežná duša aj mnohé utrpenia a krivdy so strany macochy znášať musela.

Pred samým odchodom vošla aj do otcovej pracovne, kde odo dňa lúčenia sa s Mirkom nebola.

Všetko je na mieste tak, ako bývalo kedysi, len tie jej drahé milované bytosti tu nie sú.

Zadumala sa a prichodilo jej, že tieto ju došly duševne navštíviť, potešiť, že sú tu… Zrazu cítila, že akási nežná ruka jej láskave hladká vlasy… Či to azda ruka dobrej mamičky? Veď len tá bola taká láskavá a nežná…

Ach, nie. To stará Marta ju vyhľadala, a keď nemohla pre slzy prehovoriť, potešiť, nuž aspoň pohladkala zlatožlté vlnité vlásky svojho miláčika. Zorka, zbadajúc svoju drahú starú priateľku, ktorá jej veľmi často nahradzuje matku, objala ju vrele a v tomto objatí na úprimnom srdci sa jej uľavilo.

„Neplačte! Zorenka! Utíšte sa, holúbok môj zlatý. Pán Boh to všetko na dobro obráti!“

„Ach, teta moja drahá, tak mi ťažko na srdci, tak bolestno!“

Marta ju chcela tešiť, ale hrdlo jej stisla akási úzkosť, ktorá sa tlačila od srdca hore, nemohla.

Vtom bolo očuť koč hrčať a pred vchodom zastať.

Hneď nato ozval sa plný, hlboký hlas barónkin na chodbe:

„Kde je slečna? Už ideme.“

Ešte raz sa vrelo objaly a pobozkaly. Zorka s Martou a tamtá odbehla do svojej izby pre svoje veci.

Keď vyšly von, popŕchalo. Od severu tiahly tmavé ťažké mrákavy.

Ešte niekoľko smutných, ba ťažkých minút prešlo, kým sa barónka Afra usadila do koča. Zorka vyšvihla sa k nej, zakývala ešte rukou starej Marte a ostatným sluhom a starý Blažej, ktorý má dnes tvár akosi zamračenú, dal znak koňom. Tieto sebou trhly a vesele uháňali z dvora…

Prší — prší, vždy silnejšie a silnejšie a dážď máča dve osoby, stojace pri hlavnej bráne a hľadiace dychtive na cestu, kde v diaľke čierňa sa koč… Je to stará Marta a veselá Katka…

Cestou harusila barónka Zorku, prečo sa tak uponižuje a so sluhmi tak láskave, milo zachádza ako by jej boli príbuznými.

„To sa predsa nesluší na zemiansku dcéru a preto ti to raz navždy prísno zakazujem.“

„Odpusť, mama, ja nemám príčinu chovať sa proti nim odmerano alebo surovo, bo sú všetcia ku mne veľmi úslužní a milí.“

„To je ich povinnosťou a tvojou povinnosťou musí byť, vedieť si istú autoritu voči nim udržať. Ty sa však oblizuješ s tou starou strigou, ako by ti matkou bola. Ja ju z celej duše nenávidím a keby po mojom bolo, musela by okamžite z domu.“

„Marta má veľké zásluhy v našej rodine, o ktorých si ty, mama, možno ani neočula. Bola varovkyňou mojej nebohej mamy a opatrovala ju obetavou láskou a príkladnou svedomitosťou. Zamietla svoje vlastné šťastie, aby mohla žiť po boku mojej matky, ktorú, keď bola dvakrát na smrť chorá, svojou báječnou opaterou, ako lekári sami tvrdili, zachránila životu.

Keď raz rodičia neboli doma a do kaštieľa votreli sa v tmavej noci zbojníci, ona svojou srdnatosťou ich naplašila a veľkú časť majetku, drahocenné skvosty rodinné a iné vzácne pamiatky nám ratovala.

A keď mi drahá moja mamička život dala, ostala na úmor chorá. Ona nielen drahú mamičku, ale i mňa opatrovala, mňa pestúvala takou láskavosťou, že ju celé okolie obdivovalo. A keď mamičku Pán Boh k sebe povolal, na úbohú Martu padla celá ťarcha starostí o domácnosť a o nás všetkých. Marta pochádza zo starozemianskej rodiny a bola u nás viac za príbuznú, ako za služobnú považovaná. Preto jej, prosím ťa, nezazlievaj, že sa časom voči mne priláskavo chová, veď ma vypestovala, o mňa pečovala, kým som bola malá.“

„Bláznovstvo! Poznať, ako jednostranne, ba hlúpo celú vec chápeš a posudzuješ. Všetko, čo Marta pre vás urobila dobrého — ako spomínaš — bolo jej povinnosťou urobiť, veď za to dostávala plat. To nie sú teda zásluhy, lež povinnosť služby a mzdy. A že ju tvoji rodičia za príbuznú považovali — no — áno, svoj k svojmu… Otec tvoj bol síce rodom zeman, ale dlhoročným pobytom na dedine a obcovaním s ľuďmi jeho rodu a stavu nezodpovedajúcimi, neprístojnými, zovšednel, ba — možno povedať — zosedliačil sa, no — a matka pochádzala z Moravy, zaiste z domu dajakého bohatého roľníka alebo mlynára, nuž jej spoločnosť slúžky zodpovedala.“

Posledné vety, obsahujúce charakterizovanie Zorkiných rodičov, predniesla takou pichľavou zlomyseľnosťou, ktorá musela krvavo uraziť dušu dobrej dcéry. Každé slovo bolo také ostré ani meč na obe strany brúsený, že bolestne ranilo srdce úbohej devy. Zorka dosiaľ nikdy neodpovedala svojej macoche, nikdy sa nebránila proti jej zlostným narážkam a napadnutiam, no tentokrát mlčať bolo nemožné. Úcta, láska, vďačnosť, ktorú chovala v srdci svojom oproti svojim nebohým rodičom, kázala sa ozvať.

„Mama, neurážaj mojich dobrých rodičov, nemáš na to práva. Celé okolie na ďaleko široko si ich blahú pamiatku ctí a váži, len ty ich ešte aj po smrti urážaš. Prečo? Čo ti urobili? Akú krivdu ti učinili? Úbohá mamička ťa ani nepoznala a dobrý otec ti veru tiež neublížil.“

„To je moja vec, či mám príčinu k odsúdeniu alebo nie. Ty si ešte decko, aby si pochopila záhady, ktoré ma neraz roztrpčujú pri spomienke na tvojich rodičov,“ odvetila roztrpčeno barónka Afra.

„Možno… ale o mŕtvych zle rozprávať, im krivdiť a ubližovať je nemiestne, nedôstojné, ba nešľachetné,“ riekla s ľútostivým plačom Zorka.

„Čuš!“ zakríkla macocha na Zorku a takou zlosťou do nej búšila, že táto bolestne vykríkla. Starý Blažej zastavil kone a obzrel sa do koča, čo sa robí.

„Ďalej! — Čo zastavuješ kone!“ okríkla ho pani barónka. Blažej uposlúchol a kone šibnul.

„To si vyprosím, aby si ma ty na slušnosť upravovala. O tej som ja čo malé decko viac vedela, ako ty v dospelom veku. Za tieto slová ti ale podmastím v ústave, počkaj, tam ty budeš na krátkej oprátke.“

Takto harusila barónka celou cestou úbohú Zorku. Táto sa však viac neozvala, ale tichým ľútostivým plačom uľavovala svojmu stiesnenému srdcu, až došly na určené miesto.

Keď sa za Zorkou zavrely dvere kláštora, pocítila v svojom srdci akúsi úľavu. Bola sama, mohla sa oddávať srdcom i dušou svojmu dobrému Mirkovi.

Myslela naň stále. A keď za tichého večera pristúpila k otvorenému obloku, zahľadela sa do azúrovej oblohy, na ktorej sa báječné svetielka tisícich hviezd ligotaly, bola Mirkova celá mysľou i životom.

Zorka vžila sa do svojho položenia. Medzi jej srdce a domov stavala sa pomaly hrádza odvyku a zabudnutia. Chovanie jej macochy utlmilo každý záblesk túhy jej duše po domove, umŕtvilo každý pocit lásky dieťaťa k matke. Ona nepoznala lásky srdca materinského, bola úbohá, osirelá…

Často sovrel náhly bôľ jej hruď. Často takmer zúfale túžila po srdci, na ktorom by ukojila, vyplakala žiale utrápenej duše! No márne, z tých miliónov ľudských sŕdc nesklonilo sa ani jedno k opustenej Zorke. Nemala rodičov — nemala už ani Mirka… A čo je deva bez lásky? Kvetina bez slnka… Vadne, zmiera.

Zorka, to veselé vtáča, zmenilo sa v sentimentálnu, žiaľnu devicu…

*

Dni školského roku Zorke rýchlo ubiehaly. Učenie bolo jej nielen najmilšou zábavkou, lež pravým potešením. Ona dobre pochopila, že jedine vzdelaný človek vie pojať a oceniť krásu života, že vzdelanosť je kľúčom od pozemského raja; nielen rozum, ale i srdce musíme v tej istej miere vzdelávať, ak chceme zabezpečiť spokojnosť duše a tým sme sa mohli cítiť blaženými. Ona hamovala letiaci čas pilným učením a priklincovala každý deň novou vedomosťou ku svojmu prospechu.

Zorka bola najlepšou žiačkou celého ústavu a pre jej usilovnosť, skromnosť, pokoru a iné mnohé ctnosti stala sa miláčikom svojich predstavených.

Pomluva na ňu namierená, ktorou jej mienila barónka Afra u predstavenej ústavu poškodiť, mala práve opačný účinok.

Múdra a vysoko vzdelaná matka kláštora, Silvia, hneď poznala, že úbohé dievča stalo sa obeťou rozmarnej, zlomyseľnej ženy macochy a preto kľudne odpovedala barónke na jej obžalobu:

„Buďte bez starosti, milostivá pani. My vychovávame svoje chovanky tak, aby sa čo možno najviac prispôsobily Bohu smýšľaním i skutkami, to jest, staly sa čo možné dokonalými. Máme ich na to, aby žily čiste, jemnej kráse, ctnosti, prírode, vede i umeniu. Snažíme sa im vštepiť láskou k Bohu, lásku k bližným, lásku ku človečenstvu a preto hľadíme nielen ducha, ale i srdce v jednej každej zošľachtiť, bo dobrosrdečná žena má väčšiu cenu než krásna žena. Krásu človek skôr zunuje než dobrotu.“

Zorka pochopila šľachetné a vznešené zásady matky Silvie a usilovala sa život svoj podľa nich spravovať.

Nie je div, že si týmto spôsobom získala úplnú priazeň tejto vznešenej ženy a že sa stala jej miláčikom, ba miláčikom celého kláštora.

Školský rok sa skončil. Zorka mala najlepšie vysvedčenie. Nastaly prázdniny. Zorka, dôjduc domov, ukázala vysvedčenie matke. Táto ho chladno prezrela a hneď odložila bez slova najmenšej pochvaly.

Zorku to bolelo. Pomyslela si, s akou radosťou by jej nebohí rodičia boli vysvedčenie prezerali, ako by ju boli chválili. A teraz? — Nik ju nechváli za jej usilovnosť, nik jej nepraje úspechu k ďalšiemu štúdiu. Až teraz jej napadlo, že okrem starej Marty a starého Blažeja ju nik nevítal, keď došla na prázdniny domov.

Tieto dve dobré duše maly veľkú radosť nad jej príchodom. Boli by svojmu anjelikovi — tak volali Zorku — to nebe na zem sniesli, keby boli mohli. Všemožným spôsobom hľadeli jej pobyt v rodičovskom dome spríjemniť, ale nešlo to ľahko, bo muselo sa všetko len skryto robiť, aby to pani barónka nezvedela, bo ináč by to zaiste „bontón“ domu a rodiny urazilo, hoci by to bolo najsolídnejšieho a najjemnejšieho spôsobu.

Prázdniny tieto boly pre Zorku trúchlivé a trápne, bo o Mirkovi kolovaly veľmi smutné chýry.

Jedni povrávali, že padol do zajatia, druhí tvrdili, že je ťažko ranený, že leží v nemocnici a tretí dosviedčali, že ho vôbec medzi živými viac niet.

Zorka dlho premýšľala, ako by sa dozvedela istotu. Konečne sa rozhodla, že vzdor prísnemu zákazu matky predsa len vyhľadá jeho rodičov, tí jej budú môcť najskôr dačo určitého povedať.

Zdôverila sa starej Marte, čo chce vykonať, aby jej poradila, v ktorom čase by to bolo najpríhodnejšie, aby jej na to matka neprišla.

Marta zadiveno sa na ňu zahľadela a riekla: „Holúbok môj zlatý, tých tu už nemáte. A či som vám ešte nevravela, čo sa v škole prihodilo?“

„A čo sa prihodilo? Dosiaľ ste mi nič nespomínali.“

„Veľký žiaľ, hrozné nešťastie!“

„Čo, preboha? Veďže hovorte!“

„Ako ten chýr došiel, že pán doktor Mirko na bojišti padol, ostal starý pán rektor hneď zle, tak zle, že musel si okamžite ľahnúť a vzdor pomoci 2 lekárov do rána bol mŕtvy…“

„Ach, to je hrozná udalosť!“ zavzdýchla Zorka a žiaľno zaplakala.

„Veru hrozná. Pán rektor už od rokov trpel na srdce a táto desná zvesť ho dorazila.“

„A čo jeho pani? Mirkova matka?“

„Hlbokým žiaľom zronená, vo svojej opustenosti utrápená, odsťahovala sa ku svojej sestre, ktorá je voľakde vydatá za nadlesníkom u akéhosi panstva a má sa veľmi dobre.“

„Škoda, že nevieme jej adresu, aby som ju aspoň listovne mohla potešiť,“ riekla rozžialená Zorka.

„No, ja myslím, že adresu by sme sa aj dozvedely. Pán farár ju bude isto vedieť. Ja vám ju zaopatrím.“

„Vy ste dobrá, zlatá duša, teta Marta! Budem vám zato veľmi povďačná.“

„Áno, áno, ja vám adresu pani Drahotičovej zaopatrím. Už len neplačte, Zorenka drahá, neplačte, lebo vaše slzy sú ako ihly do môjho srdca, ktoré celé vám patrí. Neplačte!“

Dve vrele milujúce sa bytosti padly si do objatia a tichým plačom uľavily svojej stiesnenosti.

Zvesť, že Mirko padol, že jeho dobrý otec, ten statočný, šľachetný muž zomrel, zadala úbohej Zorke citlivú ranu, ktorá by ju bola azda zničila, keby ju pevná dôvera v milosť Najvyššieho nebola udržala a posilňovala…

Kaplička pod bralom stala sa teraz jej najmilším útulkom. Tam modlievala sa denne za svojho milovaného Mirka, prosiac Boha, aby jej dal vnuknutie, či žije a či padol; či sa má modliť za jeho dušu a či za jeho šťastný návrat?

No, jej srdce, plné úprimnej lásky k nemu, bilo pevnou nádejou, že žije. Žije a spomína si na ňu práve tak často, ba stále, ako ona naň spomína.

Nevedela — nemohla sa ináč modliť, ako za jeho šťastný a skorý návrat. Jedine v tejto modlitbe nachádzala úľavu a uspokojenie, jedine táto modlitba vedela jej mier duše zadovážiť.

Či na dlho? Hoj, nie! — Ani sa ešte nespamätala z prvej ťažkej pohromy, ktorá tak silno otriasla jej nervy krutým bôľom a hlbokým žiaľom, už nová krušná starosť zatienila jasnú myseľ tejto anjelskej bytosti.

Už odkedy je doma, pozoruje, že takmer každú noc voľakto chodí okolo kaštieľa a zrazu zmizne, ako by ho zem prehltla. Čo je to? Zaumienila si bedlivejšie pozorovať celú túto udalosť. Najbližšiu noc si ani neľahla. Bola báječná letná noc. Príjemný chlad naplňoval ovzdušie, plné vône dozrievajúcich zbožín, kvetov a jedliny blízkeho krásohája. Velebný kľud zavládol svetom a zbožnú tichosť chrámu božej prírody rušila len tajuplná pieseň šumiaceho potôčka, pretekajúceho cez krásoháj a tu i tu zo sna šveholiaceho vtáčika. Zorka sedela pri otvorenom obloku, zahalená v biely vlnený šál, pozerajúc zpoza bielej tenkej záclony na krásnu panorámu pôvabnej krajiny, osvetlenú magickým svetlom stále usmievajúceho sa mesiaca, ktorý sa len vtedy zamračil, keď mu sivý obláčik samopašne prebehol pred oči.

Zorka zahľadiac sa do hviezdnatého neba, spomenula si na staré tradičné podanie, že každý človek má svoju hviezdu, ktorá v tom okamihu, ako človek zomrie, zhasne. „Hviezdy mojich drahých rodičov už zhasly…,“ povzdychla a keď odriekla tichú modlitbu za ich ľahké odpočinutie, zaiskrily sa v jej očiach nové hviezdy sĺz, ktoré žiarily detskou úctou, vďakou a láskou…

Utrela oči mäkkučkým čipkovým ručníčkom a pátrala zvedavo po hviezdach, ktorá by bola jej a ktorá Mirkova. Zrazu zaškrípal štrkovitý piesok na chodníku pred kaštieľom. Zorkou to trhlo.

Pozrela cez záclonu a videla, že tmavá mužská postava blíži sa ku kaštieľu. Dych sa jej zatajil, akási obava napĺňala jej prsia a srdce bilo nepokojom.

Nahnula sa opatrne, aby ju muž nezbadal cez oblok a videla, že postava prišla k samému múru, poobzerala sa dookola, rozhrnula zeleň divého viničia, ktoré sa bujno pnulo po múroch kaštieľa a — zmizla. Zorka zmeravela.

„Čo to môže byť? — Bola to živá bytosť a či len duch? — Zmizol ako duch…“

Akýsi strach, akási hrôza sa jej zmocnila. Chcela kričať, ale nemohla hlasu vydať. Chcela bežať von, ale nohy ako z olova, nevedela ich pohnúť s miesta. Stála ako socha, vyjavený, ba zdesený pohľad upierajúc do obloka. Zrazu sa premohla, soberúc všetku silu, bežala ku dverám. Už držala kľučku v ruke a chcela otvoriť, ale jej napadlo, že by príšerný zjav ten mohla znova vidieť, alebo stretnúť na chodbe. Vrátila sa nazpät, sadla na posteľ a ponorila sa v myšlienky, kto to môže byť a čo tu hľadá.

Hodiny bily dvanásť.

„Doba duchov a príšier,“ napadlo jej a tajný strach opanoval celú jej bytosť. Rada by bola lampu zažala, bála sa však, že by tým obrátila na seba pozornosť. Ostala vo tme. Celú noc prebdela, sediac na posteli. Až nad samým ránom, vysilená celonočným bdením i strachom, sklesla na posteľ a zaspala.

*

Slniečko bolo už vyšlo na oblohe a svietilo do ruží ako krv červených v kvetnici pred kaštieľom. Krásoháj rozvoniaval, i drobné poľné kvety okolo neho. Žiarou slnka zrelo ovocie, vplyvom jeho lúčov ako by dych boží svetom vial a čaril požehnanie zemi.

Stará Marta vystrkovala hlavu, bielym čepčekom pokrytú, von oblokom zo svojej izby, nedočkave vyzerajúc svojho miláčika, Zorku, ktorá inokedy už včas ráno behala vonku po dvore a po záhrade.

Povážlive vrtela hlavou, rozmýšľajúc, čo sa mohlo s ňou stať.

„Azda len nechorie? Včera večer bola predsa veselá.“

Obavu svoju prezradila kuchárke a keď táto spomenula, že Zorka ešte ani neraňajkovala, ustrnula strachom a bežala rovno k izbe Zorkinej. Zaklopala na dvere, nik sa jej neozval. Zaklopala druhý raz a zase nič. Chcela dvere otvoriť, ale tieto boly zamknuté z vnútra.

„Pre meno Božie! Matička Bolestná! Čo je to s ňou?“

Nevedela, či má bežať po pomoc, aby dvere vypáčili, či najprv to barónke oznámiť. Ešte raz zaklopala, ba lepšie rečeno zabúchala na dvere a tu sa jej naľakano ozvala Zorka.

„Čo je?“

„Chvála Pánu Bohu!“ zavzdychla starká. „Ona žije!“ Nahnula sa ku dverám a volala: „Otvorte, holúbok môj zlatý! Ja som to, ja.“

Kľúč zaškrípal a dvere sa otvorily. Marta vošla do izby. Zorka stála vprostriedku izby rozospalá, oblečená v šatách, ktoré aj včera mala, lenže boly celé dokrčené, a pretierala si oči, no hneď nato zasa urovnávala postrapatené vlasy.

„No, čo je s vami, anjel môj drahý, veď slniečko sa už k poludniu poberá a vy ešte ležíte. Obávala som sa, že ste azda nezdravá.“

„Veď aj som. Hlava mi ťažká ani čo by z olova bola, nohy sa mi trasú, srdce mi sviera nepokoj, taká som, ako otrávená…“

„Vidím, vidím, srdienko moje, že ste akási opustená ako omarený kvietok. Oči vaše horia takým podivným plamom, ako by z nich šľahal utajený strach. Čo sa vám stalo?“

„Ach, teta Marta, ja som mala hroznú — hroznú noc,“ riekla Zorka, zastrašeno pozerajúc dovôkola. „Celú noc som nespala, až teraz nad ránom som upadla v spánok, umorená strachom i hrôzou.“

„Čo vás podesilo, Zorenka, veďže vravte! Ale si sadnite, bo ešte i teraz sa trasiete ako lístok na osike.“ Vzala Zorku za ruku a viedla ju k fotelu.

Zorka si sadla a keď proti nej sa usadila Marta, začala rozprávať udalosť prežitej noci:

„Už dlhší čas som badala, že takmer každú noc ktosi chodí okolo kaštieľa. Dnes som ho vystriehla. Bola to mužská postava, čiernym plášťom zabalená. Vyšla z húšťavy krovia, prišla k múru domu a zmizla ako tieň.“

„Teda aj vy ste ho už videla! Ach, to je hrozné!“ skríkla podeseno starká a rozplakala sa.

„Aj vy ste ho videli?“ pýtala sa Zorka.

„Nie, kvet môj drahý, ja som ho ešte nevidela, ale starý Blažej ho videl i mnohí iní. Ale vás mohol Pán Boh od toho ušetriť, úbožiatko moje, veru, mohol.“

„A kto je to, tetka Marta?“

„Duch, Zorenka moja, duch, ktorý nemá pokoja. Bože, daj mu sladké odpočinutie a prijmi ho na milosť!“ Starká sopnula ruky a obrátila zrak svoj k nebu.

„A čí duch by to mohol byť?“ vypytuje sa Zorka.

„Nepýtajte sa, srdienko moje! Prosím vás, nepýtajte sa! Nechcem vám robiť žiaľ!“

„Mne žiaľ? Tomu nerozumiem. — Či azda môj nebohý otec?“ pýtala sa neisto.

„Ach, úbohé dieťa!“ zvolala dobrá starenka a vrelo objala Zorku.

„Teta Marta, pre živého Boha, či by to bolo možné?“ pýtala sa na smrť bledá Zorka, trasúc sa na celom tele.

„Tak svet vraví…“ odvetila zticha Marta.

„Ach, Bože, Bože, môj drahý otec nemal by v hrobe pokoja? A prečo, veď on nikdy nikomu neublížil, bol dobrý a spravodlivý,“ nariekala bolestne Zorka.

„Neplačte, Zorenka! On nie pre svoju vinu nemá pokoj, ale pre vinu iných a tých už dosť napáchala pani barónka, ktoré by on veru nebol trpel. Čože by mohol byť spokojný s takým šafárením, ako teraz u nás panuje? To je škandál, čo sa u nás robí, však sa musí, chudák, v tom hrobe obrátiť…“

„Bože, Bože! Úbohý otec!“ nariekala bôľne Zorka.

„Neplačte, radšej sa pomodlite za ľahký odpočinok. Ja sa síce každý deň modlím, i na modlenie som už dala, aby duch jeho mal večný pokoj, ale tak sa zdá, že to nepomáha. Ba mnohí zo sluhov videli dvoch mužov chodiť spolu a keď prišli na roh domu, poobzerali sa a zmizli, stratili sa. Aj Blažej ich videl. Ľudia vravia, že to iste starý pán učiteľ s naším pánom, keď boli takí dobrí priatelia za živa, nuž ani po smrti sa neopúšťajú. Akiste nie sú spokojní s tým maďarským duchom, aký domáca pani do kaštieľa zaviedla. A len pre ňu chudáci ani po smrti pokoja nemajú.“

Zorku mrazilo rozčúlením. Marta pomohla jej vyzliecť sa, uložila ju do postele, doniesla raňajky, ktoré však Zorke nechutily, a prebdela u nej celý deň.

Bolo jej to snadno, lebo pani barónka odišla ku známym na návštevu a vrátila sa až v pozdný večer.

Hoci pred odchodom z domu očula, že sa Zorka dobre necíti, predsa pri návrate domov neuznala za vhodné spýtať sa, ako sa má. Ani ju len nespomenula, bo nemala ani trocha citu, ani troška lásky k nej.

Na druhý deň sa Zorka už lepšie cítila. Vstala hneď zrána a keď poraňajkovala, natrhala kvietky a ovenčila hrobku svojho milovaného otca, svojej drahej matky, ba i na hrob nebohého otca Mirkovho položila kýstku kvetov a vrúcne sa na ňom pomodlila.

Popoludní, keď pani barónka držala siestu, išla Zorka, doprevádzaná starou Martou, do fary a vyžalujúc sa dobrému kňazovi zo všetkého, čo maly na srdci, nechaly tam istú sumu, aby sa služby Božie odbavily za zomrelého zemepána i jeho priateľa.

Statočný kňaz hovoril, že dobre a prospešno je za mŕtvych sa modliť, ale mienku, že by duch nebohých chodil a mátožil, im celkom podvrátil.

Zorka išla uspokojená domov, bo dôverovala úplne slovám múdreho kňaza.

Stará Marta si nedala vziať svoje presvedčenie, že mŕtvi, keď ich čo trápi, v hrobe nemajú pokoja. Verila na to jej matka, jej babka i prababka a verí na to sto a sto iných ľudí, nuž čosi musí na tom byť pravdy. Takto mudrovala starenka.

Tak ako ona, veril na to i starý Blažej a s ním ostatní sluhovia v kaštieli a takmer všetci občania v Hrabovke a jej okolí.

Všade s hrôzou sa rozprávalo, že starý Hrabovský a starý Drahotič v hrobe nemajú pokoja, ale po smrti chodia v noci okolo kaštieľa. A živá fantázia nášho poverčivého ľudu predstavovala si príčiny tohoto nezvyčajného prípadu v tých najpríšernejších obrazoch.

Nikto nevedel pochopiť, prečo práve títo najlepší a najstatočnejší dvaja ľudia, za akých ich celý svet považoval, musia túto posmrtnú pokutu znášať.

Udalosť táto strpčila Zorke celé prázdniny. Zdalo sa jej, že v tvári každého známeho sedí akási ťažká duma, týkajúca sa tejto záhadnej udalosti. Len barónka Afra hrdo vztýčila hlavu, kedykoľvek očula spomínať túto príšernú udalosť a škodoradostný a či pomstychtivý úsmev zahrával zakaždým okolo jej úst.

Zorka si tento výraz jej tvári nevedela vysvetliť, čo akokoľvek o veci rozmýšľala.

Očula od ľudí spomínať, že dobre by bolo, keby sa našiel človek, ktorý by mal toľko odvahy, že by duchov týchto dvoch priateľov o polnoci vyčkal a spýtal sa ich, čo chcú, čo si žiadajú. Azda by povedali a bolo by dobre.

No taký sa, bohužiaľ, ani v kaštieli medzi služobníctvom, ani v dedine medzi občanmi, ba ani na okolí medzi známymi nenašiel.

Zorka si cez deň hovorievala, že sama prevezme túto ťažkú úlohu z lásky k drahému svojmu otcovi, ktorého si tak veľmi ctila, ktorého celým srdcom, plným lásky milovala.

Celý deň sa pripravovala na tento vážny úkol, ale len čo sa začalo stmievať, prišiel na ňu akýsi tajný strach, ktorý rástol s tmou. A keď sa úplne zotmelo, bála sa sama v izbe a oblokom na dvor za celý svet by sa nebola pozrela.

Stará Marta musela s ňou v jednej izbe spávať a to sa neraz celú noc modlily.

Takéto krušné časy prežila Zorka cez tieto prázdniny.

*

Nastal nový školský rok. Zorku zaviezla macocha znova do nitrianskeho kláštora, do ktorého veľa nových chovaníc pribudlo.

Z týchto jedna — dobrá zlatá duša — bola Zorke pridelená, ktorá si veselú Vandu, hoci táto sa povahou od nej líšila, hneď v prvom okamžení bližšieho poznania obľúbila.

Netrvalo dlho a obe devy sblížily sa k sebe srdcom i dušou a staly sa úprimnými priateľkami, ba možno riecť, milujúcimi sa sestrami.

Zorka našla konečne to, po čom toľké roky túžila, dobré, úprimné priateľské srdce, ktorému mohla svoje odkryť, otvoriť, našla milú sestru, ktorej mohla sa so všetkým zdôveriť, všetko vyžalovať, čo jej nevinnú dušu tiesnilo.

Ach, a tá mladosť rada sa sverí, rada vyšteboce, čo má na svojom srdci…

S veselou Vandou začala i Zorka ožívať.

Vanda hľadela Zorku vždy rozveseliť, kedykoľvek zbadala, že na jej jasnom čele zjavil sa mráčik nevôle, zádumčivosti. Ona ju vždy vedela rozosmiať, kedykoľvek spozorovala, že obvyklá clivosť, krušný smútok usiluje sa zaujať nežné city jej anjelskej duše.

„Zorenka! Už zasa kloníš svoju hlávku, obťaženú trudnou dumou, ako kvietok, keď ho ošľahne chlad severného vetra a obťaží ho mrazivou rosou? Čo smútiš, ako to vtáčatko, ktoré v jarnom kvetnom období zanechá milovaný druh? Vidíš, Zorenka, tebe smútok nepristane. Ja ťa rada vidím veselú, takú veselú, ako som sama,“ hovorila Vanda, nežne hladkajúc jej bledé líčka a dodala: „Pamätaj si, že za žiaľom radosť chodí.“

Nato vystrájala žarty, až Zorku rozosmiala.

Raz, keď boly vo svojej izbe samy, pýtala sa Vanda:

„Zorka, či ty už vieš, čo je láska?“

Zorka pozrela na ňu zadivená a riekla:

„Nuž a ty vieš?“

„Vanda by nevedela?“ vyskočila na stoličku a hereckým pátosom prednášala:

„Láska, láska, ó, ty sladký klame,
ó, ty čaša slasti najvyššia!
Kde sa duša s dušou pomieša,
v jednom cite zem i nebo máme.“

„Aby si však nemyslela, že naplano slamu mlátim,“ riekla Vanda, „ukážem ti ideál svojej lásky.“

Vytiahla z tajného úkrytu podobizňu v ružovom papieri zabalenú a keď ju vybalila, podala Zorke:

„Pozriže si ho! Takého driečneho šuhaja si ešte nevidela — a je to Slovák ako repa!“

Zorka vzala podobizňu a sotvaže na ňu oko hodila, radostne zvolala: „Mirko!“ a mimovoľne tisla obrázok k srdcu.

„Ach, ľaľaže ju!“, divila sa Vanda, „a ty ho poznáš?“

„Akože by som ho nepoznala? Je to Mirko Drahotič, syn nášho nebohého učiteľa v Hrabovke. Spolu sme rástli, spolu sme sa bavievali, spolu sme…“

„Spolu sme sa milkovali, spolu sme sa pusinkovali a spolu sa máme radi,“ skočila jej do reči Vanda.

„Ale, Vanda!“

„Darmo sa pretváraš. Po čom že farbička? Horíš ani pivoňka. No, neviem, Zorka, ako sa pojednáme. Tento Mirko je mojím vlastným bratancom, ktorého mám zo všetkých bratancov na svete najradšej. A on volá ma diablicou. Ach, taký je driečny a milý, najmä v tej vojenskej uniforme.“

„Škoda ho!“ zavzdychala bôľne Zorka.

„Prečo by ho bolo škoda?“ pýta sa zadivená Vanda.

„A či ty nevieš, že padol, chudák?“

„Že padol? Ha-ha-ha, kto ti to napískal? Je predsa zdravý a dobre sa mu vodí, bo vyviaznul už z nebezpečenstva vojny, je v ruskom zajatí medzi svojmi rovno smýšľajúcimi.“

„Vanda, je to možné?“

„Práve pred mojím odchodom z domu došiel od neho list, v ktorom ťa srdečne pozdravuje.“

„Vanda, drahá Vanda, teba sám milostivý Boh poslal mi na potechu!“ zvolala šťastná Zorka, vrelo objímala a bozkávala svoju jedinú priateľku a slzy padaly na jej tvár, zrumenenú náhlym rozruchom.

„Neplač, Zorka, neplač! On má nádej, že sa navráti, a možno skôr, ako sa nazdáme. On túži za tebou a volá ťa svojím životom.“

„A čo píše ešte, Vandička? Rozprávaj, povedz všetko, čo vieš o ňom!“ prosila natešená deva.

„Utíš sa, Zorka! Poviem ti tajomstvo, ktoré by som ti vlastne nemala vyzradiť, ale beda nám, ak ho tu zbadajú. Ja som len kvôli tebe sem prišla. Mirko si to žiadal, aby mohol s tebou listovné styky nadpriasť. Môžeš mu písať. List tvoj pošlem vo svojom liste mamičke a ona ho pošle ďalej. Len musíme veľmi opatrne jednať. Už teraz vieš všetko.“

„Ó, moja zlatá, dobrá Vanda, ako sa ti kedy odslúžim?“ Ešte tuhšie privinula obetavú priateľku k svojmu pobúrenému srdcu, v ktorom cítila, čo vysloviť nemohla — nevedela — bolo to dačo, čo blaží, osviežuje, oživuje, čo je také sladké, nevýslovne sladké pre srdce ľudské.

Bola už pozdná noc. Uložily sa, že budú spať. No, Zorka nevedela usnúť. Mirko zaujal celú jej dušu a zaháňal spánok s jej očú. Kreslila si v mysli jeho podobu… Bolo jej do plesu i do plaču… V hrobe jej hrudi prebúdzal sa zasa život znova ožitých citov a túžob. Vanda bola jej oživnutím. Konečne až nad ránom zaspala sladkým snom šťastia a lásky.

*

V kaštieli Hrabovských bolo bez Zorky smutno.

Kade stará Marta chodila, tade plakala za svojím miláčikom. Zdalo sa jej častejšie, že čuje vonku Zorkin jasný hlas, vybehla von, no sklamanie vyvolalo ešte väčší bôľ v jej duši. Častejšie vošla do Zorkinej izby, stala si do stredu, poobzerala sa dookola, ani čo by ju tu hľadala… A keď ju nenašla, bôľne zavzdýchla, pošla k obloku a otvoriac ho, zahľadela sa do diaľky, ako by svojmu miláčikovi posielala srdečný pozdrav, čo vrelý výron svojho milujúceho srdca. O krátku dobu odvrátila sa od obloka, poutierala prach so všetkých predmetov a všetky tie, ktoré Zorka častejšie v ruke mávala, hladkala, ku srdcu vinula a bozkávala.

Keď prišla k obrazom nebohých Zorkiných rodičov, zahľadela sa na ich dobrotu a láskavosť duše prezradzujúce tváre, prikyvujúc hlavou, polohlasne hovorila:

„Vy, dobré zlaté duše, keby ste tak z hrobov vstali a videli, čo sa všetko u nás robí, aké zmeny nastaly na našom kaštieli, zadivili by ste sa a odvrátili by ste sa od vašej otcovizne s nevoľou a nepoznajúc svoj vlastný dom — zaplavený cudzotou — vrátili by ste sa radi zpät do studeného a tmavého hrobu.“

A dobrosrdečná starenka utierala žiaľnou slzou zvlhlé oči, uvažujúc terajší život v kaštieli s vážnym rozhorčením.

Pyšná domáca pani nebola spokojná s obsluhou Marty, nenávidela ju len preto, že táto celým srdcom visela na Zorke. Chcela sa jej na každý spôsob striasť, trápila ju tým, že nebola so žiadnym výkonom jej práce spokojná, preháňala ju, sužovala do úmoru. Ináč ju nepomenovala, ako starým inventárom, ktorého sa nevie a nemôže striasť. A úbohá starenka by bola tak rada vyhnula a na odpočinok sa voľakam do tichého kútika utiahla, veď testamentom nebohého pána zabezpečené odbytné a pekná vlastná úspora, ktorá tamto značne prevyšovala, postačily by úplne na bezstarostné živobytie — ale nechcela Zorku opustiť…

„Sľúbila som to predsa jej matke pred smrťou. A daný sľub treba zadržať, splniť. Najmä sľub, ktorý sme učinili umierajúcim, ktorý si oni čo duševné uspokojenie so sebou na druhý svet vzali, rušiť nesmieme,“ mudrovala starenka a hneď dodala: „Nie, nie, ja Zorenku neopustím, kým len žiť budem, i keď sa vydá, pôjdem s ňou… Pani grófka ma už viac nepotrebuje, keď si vzala novú komornú, Maďarku z Pešti, „kišasoňku“.“ Posledné slovo vyslovila s dôrazom trpkej irónie a ako by na vysvetlenie tohoto riekla polohlasne: „Hojda, len čo mládež kazí…“

Namrzená otvorila prádelník a čo bolo rozhodené, urovnala, otvorila šatník, pozerajúc, či je všetko v poriadku.

Na spodku bola biela štvorhranná škatuľa pre klobúky a hneď pri nej stála dlhá, peknej úpravy škatuľa s odtisnutým vekom. Starká nadvihla veko a skúmave pozerala, či sa dnu nenaprášilo. A keď zbadala prach, nadvihla veko, vyňala papier, poutierala ho a zahľadela sa na zvláštny predmet, ktorý už dávno znala a predsa, kedykoľvek jej prišiel pod ruku, pozrela sa naň a zašomrala:

„Taká boháčka a poručila Zorenke bábo, ktoré sama z handričiek ušila. I nebohý starý pán sa na to mrzel a povedal, že jeho sestra bola v mnohých veciach podivínkou; ani nedovolil Zorke s bábikou sa baviť. Od tých čias, ako ho dostala, odpočíva vo svojej skrýši.“

„Čo to tu má zavadzať v šatníku?“ pomyslela si stará Marta a zaniesla starú škatuľu s bábikou do tmavej komory. Tmavou komorou nazývaly u Hrabovských miestnosť na samom konci dlhej chodby z kameňa vystavanú. Táto komora slúžila vraj v pohanských časoch za mučiareň, kde kresťanov divý pohan, pán kaštieľa, tým najhroznejším spôsobom mučiť nechával. Na stene vidno viac rudých škvŕn, o ktorých ľud povráva, že sú to kvapky krvi, ktorá striekala z rán nevinných mučedníkov, trýznených k smrti pre vieru Kristovu. Krv táto, čo ju už toľké roky na tisíc ráz zamazávali, vápnom zaličovali, zatrieť sa vraj nedá. Ona vždy zasa v rudých škvrnách na povrch vystúpi.

Poverčivý ľud si aj to povráva, že v tmavej komore straší, že v istých dňoch s roka na rok očuť tam nárek, kvíľbu, plač a ston.

Preto nechcel nik ani za bieleho dňa do tmavej komory ísť. Upotrebili túto miestnosť za skladište rozličných nepotrebných vecí.

Tak i stará Marta zaniesla ta bábiku, poručenstvo tety Hortenzie, čo vec úplne nepotrebnú, zbytočnú. No i ona, keď dvere na tmavej komore otvorila, zbožne sa prežehnala, šeptajúc modlitbu za ľahké odpočinutie všetkých tu umučených kresťanov, pristavila starý stolec ku vysokej polici a položila škatuľu s bábikou na ňu. Vtom však čosi zašuchotalo na protivnej strane za jej chrbtom. Marta ľakom sebou trhla, stolec sa zvrátil a ona čo by dajakou tajnou mocou srazená zvalila sa na zem a ostala ležať, bo neosmelila sa vstať, ba bála sa aj len oči otvoriť…

Boh zná, ako dlho by bola takto ležala, keby ju starý Blažej nebol vyslobodil. Tento išiel náhodou okolo tmavej komory a vidiac dvere otvorené, nakukol do nej a zbadal, že na zemi leží stará Marta.

„No, čo je?“ zvolal svojím temným hlasom. Vidiac ale prekotený stolec, hneď pochopil, čo sa stalo. Išiel k Marte a zatriasol ňou. „Čo sa vám robí? Vstávajte!“

Marta zastrašeno pozerala vôkol seba a poznajúc Blažeja, riekla zticha: „Čosi tu zašuchotalo.“

„Ha-ha,“ zasmial sa starký. „Vy ženy musíte mať zajačiu dušu, naľakáte sa každého šuchu, ešte aj keď myš zašramotí… No len vstaňte, panna Marta, nebojte sa strašidla, ja vás nedám. Nemal by som sa už potom ani s kým poshovárať, bo odkedy je tu tá peštianska „kišasoňka“, v celom kaštieli sa len maďarsky mondokuje. Vy jediná ste sa ešte dosial nezopičila.“

Počas Blažejovej reči postavila sa Marta na nohy, popravila si šaty i biely čepček na hlave a poberala sa k odchodu. Ale beda, nemôže sa pohnúť s miesta. Udrela si pravý kĺb a od toho trnula jej celá noha. Opierajúc sa o Blažeja, dokrivkala sa do svojej izby, ale musela si hneď do postele ľahnúť. Zima ju drvila… sama však nevedela, či od ľaku a či od bolesti. Zaiste len od ľaku, bo veď noha, keď leží, ju celkom nič nebolí. No poležala si predsa úplný týždeň a vtedy zariekla sa ísť ešte kedy do tmavej komory, kde tajná moc akýchsi príšier zlostne šarapatí…

*

Našim dvom mladým priateľkám, Zorke a Vande, blažene plynuly dni v ústave.

Boly obyčajne veselé, žartovaly so svojimi spolužiačkami, smialy sa, spievaly a tancovaly.

Zorka zabudla na rozličné útrapy, ktoré o prázdninách zažila a popri veselej Vande bola i ona zobrazením jarej veselej mladosti.

Keď im čas dovolil, písaly list mladému Drahotičovi, ktorý Vanda na svoju mamičku adresovala a táto ho zasa jemu odoslala.

Sotva bol list na pošte, už počítaly dni, kedy by mohla prísť odpoveď a mudrovaly, čo asi odpíše.

Takto míňaly sa im dni, týždne i mesiace.

A kto opíše tú radosť, ktorú naše mladé družky maly, keď Vanda dostala z domu balík s koláčikami, cukrovinkami a na dne truhličky pod papierom našly dopis od Mirka a viac snímkov s bojišťa…

V radostnej nálade minulo sa zasa niekoľko dní… Potom sa zasa ľúbolístok komponoval, odoslal; znovu sa snilo, znovu túžilo za odvetou a keď táto došla, nastala nová radosť…

Tak prešiel im rok, že ani nevedely, kam sa podel. Len sa zadivily, keď dostaly školské svedectvá, a že boly obe výborné žiačky, dostaly aj pochvalu i odmenu.

Nastaly prázdniny… Dve dobré, úprimné priateľky musely sa na čas rozlúčiť. Ťažko opísať ich tichý bôľ. Vanda zvala Zorku k nim na prázdniny:

„Pozri, Zorenka, u nás je tak pekne a milo. Ako som ti už spomínala, môj otecko je horárom u panstva Závojských. Panská horáreň stojí v lese, ktorý tajuplným šumom rozpráva stále nové a nové povesti o zakliatych rytieroch a kňažnách, o vílach, svodných rusalkách, chytrých piadimužíkoch, čarodejoch, skrytých pokladoch atď. Nebude ti u nás smutno. Budeme spolu v ohrade srnky kŕmiť, ktoré sú natoľko ochočené, že ti budú z ruky žrať. Keď nám bude dlhá chvíľa, pôjdeme pstruhy loviť. Poď, Zorenka, poď k nám na prázdniny! Otecko i mamička ťa radi uvidia a srdečne uvítajú.“

„Ďakujem ti, moja drahá Vanda, za láskavé pozvanie. To vieš dobre, že by ma mama nepustila. A čo keby sa dozvedela, že tvoja drahá mamička je tetkou Mirka Drahotiča a ty jeho sesternicou, jakživ by ma tá viackrát sem do ústavu nedala. Ona hroznou nenávisťou horí proti Mirkovi.“

„Teda sa predsa len musíme rozlúčiť?“ pýtala sa žalostným hlasom Vanda.

„Veru, veru, zlatá moja Vanda!“ odvetila Zorka, obejmúc vrele Vandu…

Rozlúčily sa bolestne so slzami v očiach…

No nie na dlho… Zorka macoche len darmo čo zavadzala doma, bo táto prijímala veľmi časté návštevy dôstojníkov a veselo sa s nimi zabávala. To sa rozumie, že prítomnosť Zorkina nebola jej po chuti. Stále ju naprávala ako v reči, tak v chovaní, aby ju len upokorila pred svojimi hosťami. Nemohla strpieť, keď Zorku niekto chválil. Žiarlila na ňu pre jej sviežu mladosť, pre jej krásu i pre jej milotu. Bola to žena márnivá a čo taká dobre cítila, že v prítomnosti Zorkinej ona tratí na svojich vnadách. Preto hľadela Zorke dať vždy dajaké zamestnanie vonku. A zlostila sa, keď ju aj tam mladí páni vyhľadali.

Najčastejším a najdomácejším hosťom v kaštieli Hrabovských býval major Ravasz, ktorého Zorka z celej duše nenávidela a preto mu aj stále vyhýbala. A tu bolo zasa zle. Macocha ju harusila, že nevie sa chovať, ako sa na slečnu z lepšieho a vyššieho rodu svedčí. Trápila ju celé dni. V takýchto okolnostiach veľmi vítaným bol obom dámam list uja Zorkinho, ktorý jej bol zároveň i tútorom, v ktorom ju tento na prázdniny k sebe zve.

Pani grófka nielen že Zorke túto návštevu povolila, lež ešte ju aj k Vrbovským doprevadila.

*

Zorka cítila sa u Vrbovských veľmi dobre, ako sa môže len u svojich cítiť.

Pani Vrbovská, vlastná sestra Zorkinej matky, bola veľmi milá, dobrosrdečná a všestranne vzdelaná pani. Jej vzdelanosť bola základná a pravá. Vzdelanosť srdca, ducha a rozumu povzniesla ju nad všednosť, zošľachtila jej povahu, zjemnila spôsoby a naučila ju sebazapieraniu. No a sebazaprenie je matkou a žriedlom každej ctnosti!

Pani Vrbovská bola nielen výbornou a vzornou gazdinou, čo svietilo z každého kútika jej domácnosti, ale bola aj strážkyňou pravého rodinného šťastia. Obor činnosti pána Vrbovského bol svet, verejnosť, živnosť, bol pánom na svojom statku, ktorého hospodárstvo riadil celkom pokrokove.

Obor činnosti pani Vrbovskej je zasa dom a rodina, kde ona je veľkou a rozhodujúcou mocnosťou. Ona vládla vo svojom dome a v rodine s láskou, nadšením a pôvabom milostným. Ona milovala umenie a zvlášť samorodé umenie nášho slovenského ľudu, ktorého výtvarmi tak malebne vyzdobila svoj dom, že sa podobal skvostnému chrámu báječne krásneho slovenského umenia, v ktorom sa každému, kto doň vkročil, ľúbilo. Tak tam bolo milo a rozkošne. Čarovná moc, ktorá každého u Vrbovských upútala, bola velebná jednoduchosť, nežná prítulnosť a mocná láska.

„Aký to rozdiel, domácnosť Vrbovských a naša? Aký rozdiel medzi tetou Vrbovských a mojou macochou!“ premýšľala Zorka.

Grófka Afra je bábikou, ba lepšie rečeno otrokyňou prehnanej módy. Každý jej spôsob, každý jej pohyb je presne vyrátaný, každé slovo, každý úsmev umele strojený, no u panej Vrbovskej sú spôsoby, pohyby voľné, reč i úsmev nenútené.

Ona je úplne prirodzená v každom hnutí, v každom slove. Všetko, čo je prirodzené, je vznešené, pôvabné, očarujúce. Akokoľvek dobre cítila sa Zorka u Vrbovských, na svoju najlepšiu priateľku Vandu zabudnúť nevedela. Veľmi často jej písala. Keď toto pani Vrbovská zbadala, navrhla Zorke, aby svoju priateľku pozvala na prázdniny k nim. Zorka ďakovala tetuške za láskavosť a hneď to aj urobila. Vanda milú pozvánku s radosťou prijala a o niekoľko dní prišla. Bola to radosť!… Ruka v ruke chodily poľom, hájom a lesom. Celá príroda kolo nich usmievala sa im ako najdôvernejšia priateľka; kam len pohliadnu, všade vidia krásu a velebnosť božského diela. Zdá sa im, že kvety pôvabnejšie kvitnú, vzduch že je voľnejší a priehladnejší, vtáčkovia že veselšie prespevujú, trávička že sa krajšie zelená. Pani Vrbovská považovala obe dievčiny za svoje vlastné dcéry, tešila sa, že nachádzajú úľubu v krásach prírody a prízvukovala im: „Milujte, dievky moje, krásnu božiu prírodu. Ona má v sebe dačo pútavého, čo upamätúva nás na ženskosť a ženskosť zasa podobá sa prírode. Láska k prírode je nám ženám vrodená a žena, ktorá nemiluje prírodu, vzďaľuje sa svojej prírodnej povahy, vybočuje z medze ženskosti. Úplne vyvinutá ženská povaha hľadá v súzvuku prírody a svojho vnútra najvyššie uspokojenie. Príroda je našou najprvšou, najlepšou učiteľkou, dobrou, úprimnou priateľkou a láskavou tešiteľkou. Milujme ju!“

Takéto a podobné náuky podávala teta Vrbovská svojim chovaniciam a ony ju tak rady, ako svoju matku očúvaly.

Dni prázdnin ubiehaly našim priateľkám milo a veselo, no oveľa veselšie časy nastaly, keď prišiel Dr. Ľubo Vrbovský, bratanec Zorkin, domov na krátky čas na dovolenku a doviedol so sebou ešte dvoch študentov z príbuzenstva. S týmito veselá Vanda nie jeden žartovný kúsok previedla, ktorý celý dom rozosmial, rozveselil. Ľubo Vrbovský bol síce vážny šuhaj, ale žartu porozumel a nikdy nepokazil dobrú vôľu iným. On chodil síce do maďarských škôl, ale tam ani tým najväčším terorom a prenasledovaním nevedeli slovenské národné povedomie, ktoré mu už čo dieťaťu dobrá matka do duše vštepila, utlmiť, vyhubiť. Bol to šuhaj plný národného precítenia. Jeho ideálom bolo pracovať za národ, za ten dobrý, ale opustený, zaznaný ľud slovenský. A keď prišiel na vyššie štúdium do Prahy, tam čo člen spolku „Detvan“ medzi svojimi vrstovníkmi tieto sväté ideály len ešte oživil, utúžil a zveľadil. Čo šuhaj dobrého srdca a šľachetného smýšľania militarizmus z celej duše nenávidel. A hoci je už tretí rok v hodnosti poručíka počas terajšej svetovej vojny, bojište ešte nevidel. Celý čas vojny trávi len v nemocniciach, kde čo mladý lekár koná výborné služby. On jemu sverených nemocných a ranených ošetruje cituplnou nežnosťou a láskou, začo sa mu dostáva všestrannej úcty a vďačnosti.

Jeho dvaja príbuzní, ktorých so sebou domov doviedol, sú šuhajci poľutovania hodní, nemajúci národného povedomia, žijú bez všetkých vyšších ideálov. Deň so dňa je ich úkolom jesť, piť, zabávať sa atď.

To je výchova slovenskej mládeže na maďarských školách, mládeže, ktorej rodičia pozabudli alebo omeškali v útle srdcia vštepiť národné povedomie a lásku k materskej reči a národu.

Násilnou maďarizáciou v školách chceli slovenskú mládež šmahom pomaďarčiť. No nepomaďarčili ju, len vychovali z nej duševných zakrpatencov. Chceli ňou namnožiť maďarónov a namnožili celé pokolenie duševnej bedače.

Násilnou maďarizáciou chceli nám vyhubiť našu reč, ale sa to nepodarilo ani terorom ani násilím, ani brannou mocou, bo reč je v krvi.

Medzi takýchto školskou maďarizáciou spotvorených zaostancov možno počítať i tých dvoch študentov, ktorých mladý Vrbovský so sebou priviedol. A priviedol ich len preto, aby v nich prebudil národné povedomie, poučil ich o našej slovenskej spisbe, o našom dejepise, o našom národnom živote. Ťažká to úloha! No na šťastie našiel doma dve veľmi výdatné pomocnice, sestrenku Zorku s jej priateľkou Vandou, a spojenými silami to predsa len išlo.

Páni študenti zpočiatku tvrdo lámali slovenčinu, robiac kriminálne chyby, ale súc stále opravovaní a na mäkkosť vyslovovania upozorňovaní, pochopili vec a robili báječné pokroky. Kým Ľubo Vrbovský — ich hlavný učiteľ — bol na dovolenke, už Juľko a Maťko Váradi dosť správne slovensky rozprávali a písali. Veselá Vanda sa náhodou dozvedela, že majú pomaďarčené mená, že ich otec volal sa predtým „Zámsky“ a tej viac nebolo treba. Nazývala ich netopiermi, bo ako vraj netopier je pol myši a pol vtáka, tak aj oni sú pol Maďara a pol Slováka. Dokazovala im, aký ohavný skutok je odrodenie sa od svojho národa; akého veľkého hriechu dopúšťajú sa tí, ktorí svojou materinskou rečou a svojím národom pohŕdajú.

„Títo sú odrodilcami, zradcami a zapredavateľmi rodu a vlastnej krvi,“ rozhorlila sa mladá slovenská dievčina a ako Zorka, tak aj Ľubo Vrbovský jej mienku silno podporovali. Takýmto obcovaním, poučovaním zobudil sa znenáhla cit národného povedomia v týchto dvoch, mylnou výchovou poblúdilých šuhajoch, ktorý sa pevno zakorenil v ich mladých dušiach.

Takouto významnou činnosťou na poli národa popri veselej zábave prešly prázdniny a našej mládeži treba bolo na školu pomýšľať.

Ťažko sa lúčili, hoci si sväto sľúbili, že v budúcich prázdninách sídu sa zasa všetcia u Vrbovských, ktorí ich s úprimnou srdečnosťou zvali.

*

Tretí rok v ústave našim dvom priateľkám práve tak milo ubiehal ako predošlý. Mirko prostredníctvom Vandinej mamy zasa písal, ba pošťastilo sa mu neobyčajnou náhodou i snímky z bojišťa poslať. To robilo obom devám veľkú radosť. No ešte väčšiu radosť pocítily, keď vykutily medzi dvoma spolu slepenými snímkami z papieru vystrihnuté srdiečko a na ňom drobno písané slová: „Vojna dozrieva naším víťazstvom. Prídem skôr, ako sa domnievate so zástavou slobody. Do videnia!“

Blahou nádejou na skoré a šťastné shľadanie čas ubiehal obom rýchlym tempom.

I Dr. Vrbovský písal, opisujúc hrozné biedy ranených a chorých vojakov, ktorými im desná krvavá vojna naplnila nemocnice a ešte stále plní, že im miestnosti nestačia a nútení sú vždy nové a nové lokály priberať. Cíti sa šťastným vo svojom ťažkom povolaní, že môže biednym úľavy poskytnúť, že ich môže potešiť, ich znova životu prinavrátiť…

Juľko i Maťko dokázali, že pobyt u Vrbovských počas prázdnin doniesol im požehnaný úžitok, bo písali oba peknou slovenčinou, ktorú si osvojili tým, že usilovne čítajú slovenské knihy a jeden druhého opravujú. Tam, kde sú obaja na rázcestí presvedčenia, alebo kde nevedia správnosť pravidla, vyhľadávajú pomoc u spolužiakov sbehlých v slovenčine. Táto zaujatosť dvoch rojčivých šuhajov o takúto vážnu, ba svätú vec, robila našim dvom priateľkám nevýslovnú radosť, cítiac sladké a uspokojivé povedomie, že ony prispely k dobru veci.

Takto pri učení, blahých rozpomienkach na prežité šťastné chvíle minulých prázdnin, častejšími dopismi a líčením si krásnej budúcnosti míňal sa školský rok snivo.

Na konci tohoto tretieho školského roku dostala Zorka od macochy expresný dopis. „Čo sa stalo?“ zvolala prekvapeno Zorka. „Mama tak zriedka píše a to vždy len na dopisnici a teraz…“

„Neľakaj sa, Zorka! Akiste ti oznamuje, kedy máš prísť domov,“ tešila ju Vanda.

Zorka trasúcou rukou otvorila list a čítala:

„Zorka! Za tri dni prídem po teba. Rozlúč sa s terajším spôsobom žitia, bo vstúpiš do nového, vážneho. Rozhodla som sa ťa zaopatriť, aby som svoj úkol čo matka voči tebe dôstojne vyplnila, a sľúbila som tvoju ruku majorovi Ravaszovi. Úfam, že budeš s mojím jednaním spokojná. Major Ravasz je muž vážny a rozumný. Je síce pravda, že je už vo veku pokročilý, ale ty práve potrebuješ staršieho ochrancu pre život. Áno, ako vedenie hospodárstva, tak správa kaštieľa vyžadujú muža usadlého, vyžadujú pána, ktorý by vedel rod Hrabovskýeh reprezentovať. Počítam isto na tvoje svolenie a tvoju vďačnosť. Priprav sa, bo so mnou príde po teba i tvoj oddanec. Viem, že s radostnou dušou nás budeš očakávať a zachováš sa, ako sa na poslušnú dcéru a svoľujúcu snúbenicu sluší. Ku skorému zasnúbeniu blahoželá ti starostlivá matka barónka Afra Hrabovská v. Gyulay.“

Zorka, prečítajúc list, ako ohromená sklesla na pohovku, triasla sa zimnične a zrazu zmeravela, ako by sa bola zmenila na sochu s výrazom tvári hlbokého bôľu a zúfalstva…

„Zorka! Zorka moja! Pamätaj sa!“ skríkla Vanda, vidiac Zorku zamretú. Hladkala a bozkávala ju sťa by ju svojimi bozkami k životu priviesť chcela. Všetka námaha nič neosožila. Zdalo sa, že je už všetko márne. Vanda by bola rada po sestru Dolóru alebo po lekára bežala, no bála sa Zorku nechať samotnú. Sama si však rady nevedela dať. V hroznom strachu a úzkosti, že Zorka sa viac nepreberie, že zomrie, zvolala: „Bože, Bože, čo povie Mirko!“

*

Slovo toto, ani čo by malo čarovnú moc v sebe, pôsobilo zázračne na Zorku. Zhlboka si vydýchla a ožila… „Mirko? Kde je Mirko?“ pýtala sa slabým hlasom, ustrašeno hľadiac okolo seba.

„Príde, Zorenka moja, príde isto. Vieš, že to v liste prisľúbil.“

„Ach, príde… až bude pozde!“ zvolala bôľne a znovu sklesla vysilená bôľom…

„Zorka! Zorka! Pamätaj sa! Čo ťa to tak rozrušilo? Veď to nie je svätým písmom, čo tvoja macocha napíše.“

„Nie je, ale je to žena bez citu a bez svedomia. Čo si raz zaumieni previesť, to aj prevedie, čo by aj vedela, že to druhého smrteľne bolí,“ žalovala sa Zorka.

„Máš ešte rodinu. Ani teta, ani ujo Vrbovských by nedovolili, žeby ťa macocha mohla prinútiť podať ruku tomu mužovi, ktorého nenávidíš. Utíš sa a buď pokojná!“

Zorka sa utíšila, ale len povrchne. V tých jej mladistvých prsiach búrilo to divým bôľom, ktorý kŕčovito svieral jej srdce.

Vanda pohľadom vrelého súcitu pozerala na svoju milovanú priateľku, mysliac si, či by sa prebudil materský cit v barónke Afre, keby videla úbohú Zorku takto trpieť.

Bolo za čas ticho…

„Vanda! Moja dobrá, zlatá Vanda!“ — zvolala razom Zorka. „Už nebude Zorka tvojou, už nebude Mirkovou, bezcitná, zlá macocha odtrhla ju od vašich dobrých sŕdc!“

Ďalej nemohla. Jej hlas tratil sa v usedavom plači. Vystrela ruky k Vande, stiahla ju k sebe a v jej objatí bola by najradšej vyplakala celú svoju mladosť, všetky tie krásne sny, túžby, slasti i bôle…

„Nieže, nie, Zorenka! Neber to tak tragicky! Pani barónka ešte neslávi svoje víťazstvo, ani ho sláviť nebude,“ tešila ju Vanda.

Prešly tri smutné dni, plné trápnych dúm a barónka Afra dojachala, tak ako písala, i s ulízaným a namastičkovaným majorom Ravaszom, ktorý všade, kamkoľvek prišiel, umáral ovzdušie ťažkým zápachom svojich silných voňaviek, v ktorých sa azda denne kúpaval.

„Tento starý čudák mal by byť manželom Zorkiným?“ pýtala sa v duchu Vanda sama seba, pozerajúc zdeseno na Ravasza. „I pre samú barónku bol by pristarým… Aká to protivná figúra! Radšej volím zomrieť, ako by som sa mala za takého muža vydať,“ tak mudrovala Vanda a bola by to i Zorke rada povedala, ale už nemohla byť s ňou sama. Nastalo bôľne lúčenie…

Zorka rozlúčila sa s Vandou, s ostatnými družkami, ba s celým kláštorom…

Barónka Afra myslela, že odváža šťastnú dcéru; major Ravasz mienil, že si vezie svoju vernú oddanicu, ale mýlili sa. Jedine Vanda vedela, koho v Zorke odvážajú, jedine ona poznala jej ťažký duševný boj…

Dlho pozerala za kočom slzou horkého lúčenia zvlhlými očami. Zo srdca vinul sa jej bôľny vzdych, ktorý tu i tu zašelestil tichúčkym „Sbohom!“

*

Pyšno vypína sa starý kaštieľ Závojských na vŕšku za mestom N., ako by si bol povedomý historickej slávy, ktorú v ňom prežili predkovia starozemianskej rodiny, ktorej meno podnes nosí.

Pred ním na úležitom svahu je kvetinová záhrada, umele zriadená, za ňou ťahá sa popri hradskej ceste utešený park. Za kaštieľom okolo veľkého štvorhranného dvora stoja rozsiahle hospodárske staviská a za týmito sú ovocné sady, lúky a polia, ktoré v dlhých honoch zabiehajú až k lesu.

Na kraji lesa stojí panská horáreň, úhľadný, čistý dom, ako klietka. Po jeho múroch stelie sa brečtan a medzi ním vinú sa drobné červené ružičky, ktoré práve v hroznovitých strapcoch prekvitajú.

No najkrajšia ruža milo rozkvitala v dome — dcéra horárova, nám už známa Vanda, ktorú mladí šuhajci z okolia lesnou pannou alebo vílou nazývali.

Jej báječný zjav, jej neobyčajná milota a krása každého, kto ju len raz videl, očarila. Vanda mala krásne oči.

Ach, tie čarovné mámivé oči! Kto sa raz do nich zahľadel, ten stratil pamäť i srdce!

Vanda mala zvučný, milý hlas, sladký úsmev, nežnú, cituplnú povahu a predsa mnohí tvrdili, že má srdce bezcitné, ako kameň z horského potoka, pri ktorom tak rada sedáva. No, takto rozprávali akiste len tí, ktorých očarila svojím pôvabom a potom sa im obyčajne vysmiala. Včera došla z ústavu, dnes je prvý deň doma a už dvoch mladíkov zo susedstva takto odbavila.

Jej matka, vážna, vzdelaná žena, ju preto často karhala a napomínala, aby sa už raz vážnejšie chovala a do budúcnosti rozumnejšie hľadela, bo veď už má tu svoje roky.

„Mamička drahá, srdcu rozkázať nemožno. Zpomedzi tých mladých ľudí, ktorí sa dosiaľ o mňa uchádzali, ani len jeden sa mi nepáčil, ani jedného by som nevedela ľúbiť.“

„No, toľko vybieraš, až preberieš,“ podotkla matka.

„A načo sa náhliť s vydajom? Ja som tak rada tu u vás. V tomto horskom zátiší prichodím si ani začarovaná princezná,“ odvetila Vanda, bozkávajúc raz otca, raz matku a hladkajúc ich striebristé vlasy.

„No, no, si rada u nás, kým nedôjde voľajaký rytier alebo princ, ktorý mocou lásky odčarí princeznú a zavedie si ju zo zátišia hôr do víru sveta,“ nadhodil otec.

„Áno, otecko, pravdu máš, za toho by som veru išla,“ žartuje Vanda.

Horár Bukyč pozrel na hodiny, bo o tretej musí byť v kaštieli, kam sú na tú hodinu povolaní všetci panskí úradníci a sluhovia, aby mladého Závojského, dediča celého panstva, náležite privítali.

„Už je čas,“ riekol, odložil noviny, prihladil si vlasy i bradu, vzal svoj sivozelený klobúk a mal sa k odchodu.

Vanda urovnala mu nákrčník, oprášila parádny kabát, podala mu palicu a pýtala sa šelmovsky, hľadiac otcovi do očú:

„Nuž, otecko, a či je ten mladý pán Závojský driečny šuhaj?“

„To ti ja neviem povedať. Pred pár rokmi, kým išiel do cudziny, bol veľmi driečny a milý šuhaj. Či sa však za posledné roky nezmenil, neviem.“

„A prečo došiel domov, či aj on musí na vojnu?“

„Nie. Čo jediného syna, potrebného na výpomoc starému, nezdravistému otcovi pri veľkom hospodárstve, ho vyreklamovali. On prišiel domov, žeby prevzal hlavný dozor nad celým panstvom.“

„Chvalabohu, aspoň nám tu bude veselšie!“ zvolala radostne Vanda.

„Aká to nerozvážna reč, Vanduška! Keby ťa niekto počul, čo by si pomyslel,“ riekla matka.

„Prečo, mamička?“

„Nuž, či sa nazdávaš, že by si mladý Závojský, pyšný, bohatý zeman, všimol teba, dcéry chudobného horára? Mýliš sa.“

„Možno, že je mladý Závojský chudobnejší než ja,“ odvetila Vanda.

„Ale, Vanda, ako pomäteno rozprávaš — ako zo sna!“ karhala dcéru mať.

„Nie, mamička, vo svete je mnoho chudobných ľudí, ktorí okrem svojho bohatstva ničoho nemajú. Možno, že i mladý Závojský k nim patrí.“

„A keby aj, nuž bude zaiste pyšný, neprístupný, ako jeho matka, a teba, dievka moja, ani len neobzrie.“

„I tu je pomoc, mamička moja, keď on mňa neobzrie, ani ja ho neobzriem a budeme vyrovnaní.“

„Ty si ešte veľké decko, Vanda!“ dovŕšila reč matka.

Otec sa veselo zasmial a odoberúc sa od ženy, odišiel.

Vanda ho vyprevadila, cestou vybozkávala a dlho za ním ručníčkom kývala.

*

Prišla noc, pre Vandu dosť nepokojná. Nemala sna, mladý Závojský, o ktorom otec celé divy rozprával, staval sa jej neprestajne pred oči. Ani ho ešte nevidela a už by ho poznala. Až nad ránom zaspala a snívalo sa jej zasa len o ňom.

Ráno ju zobudila matka, žeby išla raňajkovať. Vstala zahanbená, že zaspala. Obyčajne ona pripravuje raňajky, budieva mamičku a dnes je to naopak. „Len on je tomu vina,“ hnevala sa v duchu.

Po raňajkách poriadala si izbietku a pomohla i slúžke, starej Hane, prach poutierať a potom mala ísť do lesa, kam obyčajne každý deň chodievala do ohrady ochočené srnky kŕmiť, alebo k bystrému potôčku, ktorý lesom pretiekal, pstruhy na udicu lapať.

Dnes váhala s prechádzkou. Bála sa, že by v lese mladého Závojského stretla, aby si nemyslel, že mu nadbieha…

Dlho rozmýšľala, či ísť a či neísť. Konečne si pomyslela: „Čo ma po ňom,“ a pristrojila sa do bielych ľahkých šiat a jasno-modrou okrasou, na hlavu si posadila široký slamený klobúk belasou stuhou krášlený, vzala si udicu a kapsičku, do ktorej vložila lahôdky pre srnky a odoberúc sa od matky, veselo kráčala obvyklou cestou.

Rozkošne, milo bolo v lese. Jasavé zvuky veselých vtáčkov so všetkých strán zaznievaly a z ohrady jej srnky nedočkave vyzeraly svoju veliteľku.

Nakŕmila ich, popohladkávala, každej niekoľko láskavých slov povedala a išla, nôtiac si jednu z obľúbených piesní, ďalej k potôčku.

Vanda vybrala si jedno z najkrajších miest. Les bol rozdelený bystrým potôčkom, ktorý skalnatým svahom divo žblnkotal, ba skoro hučal. Na brehoch potôčka prekvitaly plané ruže, maliník, a iné lesné kvety.

Vanda spravila si udicu, sadla na kameň obrastený mochom a hodila udicu do malej kotliny.

Ani by si nebol desať načítal, visel už pstruh na udici. Netrvalo dlho, čo mala aj druhého. „Do tretice všetko dobré,“ pomyslela si Vanda, hodila znova udicu a už sa vopred v duchu tešila, že tri pekné pstruhy donesie mamičke.

Čaká — čaká, no udica sa nehne. Už začínala byť netrpezlivou a chcela udicu vytiahnuť. No vtom udicou tak silno miklo, že Vanda ražno ju vytrhla. Táto však ľahko ponad hlavu za chrbát letela, lebo bola prázdna.

Vanda ju namrzene ťahá zpät, lež za chrbtom sa jej na čosi zachytila, nemôže ju odtrhnúť. Vstane, že si ju odopne, lež ako sa obrátila, skríkla, bo veď na udici visel mladý Závojský. Áno, on je to, o ktorom otec včera rozprával, ktorý sa jej v noci pred oči staval a vo sne mátožil, elegantný, počerný krásavec.

„Odpusťte, slečna, toto bol najistejší úlovok, som vo vašej moci. Som síce o čosi ťažší ako pstruh, udica by sa bola skoro utrhla… No ja vám nechcem škodu zapríčiniť, trpezlive čakám, až sa zmilujete a udicu, ktorá už do živého ide, vytiahnete,“ riekol lapený šuhaj.

„Ráčte, prosím, odpustiť moju neopatrnosť!“ ospravedlňovala sa Vanda, pospiechajúc vytiahnuť osudnú udicu. Tvár jej horela plamom rumenca.

„Sám som si vinný. Sliedil som nepozorovane krok za krokom za vami. Báječný obraz, ako ste srnky kŕmila, ma privábil. Nazdal som sa, že ste víla. Šiel som za vami k potôčku a tu sa mi snivá víla zmenila v čarovnú rusalku. Ó, aká slasť byť v moci vašej!“ blúznil mladík.

„No, ráčte si dať pozor! Víly a rusalky bývajú vraj zlé a v záhubu uvádzajú každého, kto sa bezočivo votrie do ich blízkosti.“

„Z vašej nežnej rúčky prijmem každé utrpenie vďačne. Vaše nežné srdce by nevedelo ublížiť.“

„Neverte! I ruža má svoje tŕnie a je tiež nežný kvet. No, mamička už iste netrpezlive čaká, musím domov.“

„Vy už odchádzate?“

„Musím.“

Ráčte dovoliť, slečna, že by som prv, než sa rozídeme, vybavil svoju povinnosť, ktorú som dosiaľ omeškal a sa vám predstavil. Som Robert Závojský,“ riekol, slušne sa kloniac.

„Vanda Bukyčová,“ odvetila a podala mu ruku s graciéznou poklonou.

„Kedy sa mi šťastie usmeje, že vás zasa uvidím?“

„Neviem.“

„Či chodievate často do lesa?“

„Bývam v ňom. Prechádzať sa chodím každý deň.“

„V ktorej dobe?“

„Doba sa nedá určiť. Idem, kedy mi čas dovolí.“

„Či vás i zajtra tu nájdem?“

„Neviem, možno, ale isté to nie je. Sbohom!“ uklonila sa a ako srnka bežala domov.

„Moja poklona! Do videnia!“ volal za ňou Závojský a dlho pozeral na chodník, ktorým bežala, až mu pomedzi stromy a krovie zmizla.

„Aká je príjemná a milá! Veru, nevidel som podobnej krásky ešte.“ Zamyslený kráčal zpiatočnou cestou ku kaštieľu.

Vanda, dôjduc domov, rozprávala rodičom, ako sa poznala s mladým Závojským. Smiala sa žartovne, že chytala pstruhy a miesto pstruha lapila gavaliera.

„Vanduška, Vanduška, s takými gavaliermi maj svätý pokoj! Nezabúdaj, že medzi vami, dcérou horárovou a bohatým dedičom Závojskeho panstva, je veľká priepasť!“ napomínal otec svojho miláčka.

„Aby sa tak stará pani z kaštieľa dozvedela, že si s jej synom v lese besedovala, celé peklo hriechu a zlosti by na nás zrútila, lebo to by bôľne urazilo jej zemiansku pýchu. Ona si veľmi na tom zakladá, že je z grófskeho rodu a za Závojského sa len preto vydala, že jeho matka bola barónka. Ináč by ho svojou rukou nebola oblažila, bo ľudí, v ktorých nevrie zemianska krv, nepovažuje za ľudí. Preto sa chráň známosti s jej synom a vyhýbaj každej príležitosti, kde by si ho mala stretnúť,“ poúčala ju matka.

„Nebojte sa, milí rodičia, mladý Závojský je síce driečny, milý, elegantný, pravý gentleman, ale mne je práve tak ľahostajný, ako každý iný,“ odvetila Vanda s úsmevom a odišla z izby.

Matka starostlive za ňou hľadela a podotkla: „Táto nová známosť ma znepokojuje.“

„Upokoj sa,“ riekol otec. „Vanda je rozumné dievča, dá si povedať a sama tvrdí, že jej je Závojský ľahostajný.“

„Oko matkino hľadí dieťaťu do srdca a preto dobre viem, že Miluška nebola tento raz úprimnou. Závojský urobil na ňu hlboký dojem,“ dodala matka a výraz trápneho pocitu i starosti sadol na jej bledú tvár.

*

Druhého dňa Vanda neišla do lesa. Sotva jednu prácu dohotovila, našla si druhú a obdržiac od Zorky dlhý dopis, bavila sa s ním — i desať ráz ho čítala — nuž tak sa jej deň minul.

Tretieho dňa ráno nevedela sa rozhodnúť, či má ísť do lesa alebo nie. Rozhodla sa, že pôjde, ale až podvečer, keď on — Závojský — tam nebude.

Spriatelená s týmto rozhodnutím, začala riadiť svoju izbietku.

Prácu túto neprevádzala len povrchne, ale dôkladne, ako ju to dobrá matka naučila. Často jej hovorievala: „Zo školy si vyšla a znova musíš do školy vstúpiť, bo celý náš život je školou pre nás. Prvá tvoja škola bola uzavretá sieň, v ktorej si sa denne s tými istými spolužiačkami schádzala, ale druhá tvoja škola bude svet, v ktorom sa všetko stále mení ako v kinematografe…

Pamätaj si, dievka moja, že hlavnou úlohou ženy je: stať sa dobrým strážnym anjelom svojej domácnosti, svojej rodiny, bo len tak stáva sa ním i v národe a v ľudskej spoločnosti. Ak sa však stane zloduchom rodiny, stane sa i škvrnou národa a skazou ľudstva.

Aby si dosiahla vznešeného úkolu ženy v domácnosti, v rodine, v národe a v ľudskej spoločnosti, celé tvoje pôsobenie a účinkovanie musí byť oživené a ožiarené nežnosťou a láskou. Láska k rodičom, láska k tým, s ktorými nás osud nerozlučne spojil, láska ku svojeti, národu a vlasti musí byť naším strážnym duchom. Kde nie je láska, nie je mier a nie je ani požehnanie.

Druhou čiastkou spomenutého vznešeného úkolu ženy je práca. Človek je ku práci stvorený. To platí ako o mužovi, tak i o žene. Práca je základom blaha, spokojnosti a šťastia, už či je to práca telesná alebo duševná. Práca zveľaďuje človeka. A každá žena nájde vo svojej domácnosti práce dosť. Jej pričinením má byť starať sa o poriadok, čistotu a domáce pohodlie. Vyžaduje to tak naše telesné blaho, bo len v čistom a sporiadanom byte môžeme voľne dýchať, vznešene myslieť a šťastnými sa cítiť. „Ženina krása je domácnosť,“ hovorí naše staré porekadlo a hovorí pravdu.“

Takýmito múdrymi náukami vychovávala pani Bukyčová svoju dcéru Vandu. Učila ju rozumieť všetkému, čo ju v domácnosti, v rodine, vo spoločnosti ba i v národe povzniesť môže úlohou jej povolania na úroveň vznešenej ženy.

Vanda bola vnímavou poslucháčkou týchto utešených náuk a ukladala každé matkine slovo čo vzácny poklad do svojej mladistvej duše.

Keď svoju izbietku do úplného poriadku uviedla, išla do kuchyne pripraviť raňajky a nato vbehla do spálne priať dobré ráno svojim milým rodičom i pozvať ich do besiedky, kde bol ku raňajkám prikrytý stôl a všetko pripravené.

Dnes bola radostná nálada tichého rodinného šťastia pri raňajkách, že bol aj otec prítomný. Toto sa zriedka prihodilo, najmä v lete. Obyčajne bol už otec niekde v lese, keď matka s dcérou raňajkovaly.

Po raňajkách išiel otec po svojej práci a matka s Vandou ostaly v besiedke a pri svojich ručných prácach dôverne besedovaly.

Vanda rozprávala matke, čo jej Zorka písala, čo musí úbohá všetko vytrpieť so strany bezcitnej, pánovitej macochy pre majora Ravasza, ktorý sa jej však deň so dňa stáva odpornejším. Úbohá píše celé zúfalé výrony rozrušenej duše. Spomína, že radšej volí smrť, než by sa mala stať jeho ženou… Na konci listu dodáva — vtom vytiahla z kapsičky Zorkin list a čítala z neho matke —: „Náš ružosad pustne a pustne… obávam sa, že odvekou tradíciou pestované proroctvo sa — nedajbože! — splní a rod Hrabovských zastihne dajaká krutá pohroma. Táto predtucha leží na mojej mysli ako dajaká múra, ktorá znepokojuje a trápi ma dňom i nocou. Vanduška, modli sa so mnou za odvrátenie toho zla, ktoré pustnutie ružosadu veští a vzdychni k Bohu i za Tvoju ťa úprimne milujúcu nešťastnú Zoru…“

„Úbohé stvorenie!“ zavzdychala Vanda, skladajúc list.

„I ja ľutujem Zorku, len neviem pochopiť, prečo sa nevyslobodí z moci tejto zlej ženy; prečo neodpíše svojmu ujovi Vrbovskému, žeby urobil dajaký poriadok? Najlepšie by bolo, keby ju Vrbovskovci vzali k sebe,“ riekla matka.

To by zaiste bolo pravou spásou pre nešťastnú Zorku. Ja som jej to aj v minulom liste radila, ale ona mi práve odpísala, že nevie, čo sa u Vrbovských stalo, že už trikrát ujovi písala, aby sa nad ňou zmiloval a zachránil ju pred záhubou, do ktorej ju macocha ženie a ktorá na ňu po boku nenávideného majora Ravasza čaká. Prosila uja i tetu, či by mohla na čas k nim, žeby mohla vyviaznuť zo siete, ktorú na ňu bezmocnú svojimi bezočivými nástrahami ten diabol v ľudskej podobe snuje… Ale odpovedi nedostala, ani čo by Vrbovskovci boli s barónkou Afrou a jej príveržencom dorozumení. V tomto terajšom dopise píše celá zúfalá, že by najradšej ušla z rodičovského domu, ale nesmie — nemôže, bo macocha strežie ju Argusovým okom a ten zloduch ju stále stíha a prenasleduje, že najradšej uzaviera sa do svojej izbietky a tam osamote trávi celé dni…“

„To je smutný stav pre úbohú devu. No, čo robiť? Ako jej pomôcť? Zavolať, vlastne pozvať ju k nám?“

„Áno, áno, mamička drahá, to bude najlepšie východisko z toho Babylonu pre ňu,“ zvolala radostne Vanda, hladkajúc a bozkávajúc pritom milú tvár láskavej matky.

„Áno, Vanda moja, to by pre úbohú Zorku bolo úľavou, ale myslíš, že by ju pyšná aristokratka, barónka Afra, pustila do jednoduchej rodiny plebejov? Niečo podobného nemožno ani zďaleka myslieť.“

„To máš pravdu, mamička. Možno by sme jej tým ešte zhoršili jej poľutovania hodný stav.“

„No, budeme ešte o tom premýšľať, čo by sa dalo v tejto veci robiť,“ zavŕšila matka rozhovor a zavolala Vandu do kuchyne, aby jej dala návod na pripravenie obeda.

Deň prešiel prácou a rozhovorom tak rýchlo, že sa všetcia divili, že slniečko kloní sa už za hory.

Keď sa zvečerievalo, pojala Vanda slúžku, starú Hanu, so sebou a išla k ohrade opozrieť srnky. Ztadiaľ ju ťahala akási tajná túžba ďalej do lesa. Išla…

Bol čarokrásny večer. V lese panovalo posvätné, ničím nerušené ticho a v srdci mladej devy bolo tak sväto, tak kľudno, že sa jej zdalo, ako by sa v inom akomsi báječnom svete pohybovala. Konečne vyšiel plný striebristý mesiac a svojím magickým svetlom zmenil všetko v čarovný svet, plný krásy a veleby, do ktorého sa Vanda snive zahľadela.

„No, slečna, predsa som vás vystriehol! Moja poklona!“ jasal Závojský a podal Vande ruku, zastanúc jej cestu.

„Vy tu, pán Závojský? V tomto čase?“ zvolala udivená deva.

„Včera som vás celý deň tu v lese hľadal, dnes som tu už tretí raz… Nemohol a nemohol som odolať túžbe vás spatriť, s vami pár slov zameniť,“ riekol vrúcne a bozkal jej ruku.

„Vybrali ste si práve nepríhodný čas, keď ja už musím pospiechať domov.“

„Už zasa mi chcete ujsť, sotva že som vás našiel?“

„Uznáte, že v pozdnej večernej hodine bolo by mi neslušno s vami tu meškať.“

„Veď ste pod dozorom akéhosi starého Cerberusa,“ riekol a ukázal na Hanu. „Aspoň mi uprisľúbte, že zajtra dôjdete, že vás zasa uvidím,“ prosil tak dojímave, že Vanda povolila.

„Ale prídete istotne?“

„Isto.“

„A či vás smiem doprevadiť?“ prosebne predniesol.

Vanda sa usmiala a odpovedala:

„Áno, ale len po ohradu.“

„Prosím, ako rozkážete.“

Išli v dôvernom rozhovore až po ohradu, kde sa mali rozísť. Závojský pošiel niekoľko krokov ďalej, vyňal z kríka ukrytú kytku krásnych ruží a podal jej: „Boly pre vás určené, ráčte ich láskavé prijať.“

Vanda sa slušne poďakovala a prajúc si dobrú noc, rozišli sa.

Závojský hľadiac za ňou, šeptal: „Ako šialene ju ľúbim. Ona stala sa mi hviezdou môjho života. Áno, ona a — žiadna iná…“

Vanda tisla vonné ruže k srdcu so slovami: „Ľúbi ma, ľúbi, to je isté!“ a sajúc sladkú vôňu milých ruží, bozkávala ich…

*

Nastávajúceho dňa obliekla si Vanda jasnomodré batistové šaty a celý s nezábudkami krášlený klobúčik. Za pás pripnula si najkrajšiu ružu z darovanej kytky a išla do lesa na dohovorené miesto, aby zadržala daný sľub.

Mladý Závojský ju už netrpezlivo čakal a keď ju zazrel, rumeň radosti a šťastia polial jeho tvár.

„Ste dnes, slečna, báječne krásna, farba šiat vám malebne sluší.“

Vanda ďakovala za poklonu a divila sa, že i vážny pán sused vie lichotiť.

V žartovnom rozhovore došli až na rozkošné miesto, kde Vanda pstruhy chytala…

„Toto miesto mi bude večne pamätným, kde som vám čo bohyni padol v moc. Od toho okamihu nie som viac svojím pánom, bo vládnete nado mnou. Osudný lov… ulovili ste mi srdce, ktoré plamom lásky, čistej lásky vás ľúbi a zbožňuje. Vyslyšte hlas milujúceho srdca a buďte navždy mojou!“ prosil vášnive a ľúbal jej biele ruky.

„Pán Závojský, čo robíte? Či zabúdate, aký veľký rozdiel je medzi nami?“ zvolala prekvapená deva.

„Aký rozdiel? Neznám rozdielu. Sme oba slobodní.“

„To áno, ale čo by riekla vaša pani matka? Nie — nie, to nemôže byť…“

„Prečo by nemohlo byť? Ak len malú náklonnosť, len trochu lásky ku mne cítiš, anjel môj drahý, nuž sme svoji na celý život. I moja mamička povolí, až ťa pozná.“

„Nepovolí, bo nie som z rodu, som dcéra chudobného horára.“

„I čo by si bola dcérou biedneho nájomníka, musela by si byť mojou. A že budeš mojou, prisahám ti na česť rodu môjho!“ riekol nadšene mladý muž a chvejúcu sa dievčinu náružive objal.

„Či svoľuješ, Vanduška?“

„Ak bude božia vôľa, som tvojou!“ šeptala láskou opojená deva a hlávku sklonila na jeho hruď.

Nad mladým šťastím dvoch úprimne sa milujúcich sŕdc rozospievalo sa lesné vtáctvo radosťou, len v blízkosti zakvákala škodoradostná vrana, ako náveštie zla.

„Ešte dnes sa porozprávam so svojimi rodičmi, zvlášte s mamičkou, vymôžem si svolenie a zajtra dôjdem k vám požiadať tvojich pánov rodičov o tvoju milú rúčku. Či môžem? Či smiem?“

„Prosím. Pripravím rodičov na vzácnu návštevu,“ odvetila a mala sa k odchodu.

Odprevadil Vandu až pred dom a rýchlym krokom pospiechal domov, že by ešte toho dňa mohol s matkou vec ujednať.

Pani Závojská sedela na mäkkej plyšovej pohovke v svojom vkusne zariadenom salóne a čítala kapitolu zaujímavého románu, keď jej syn vošiel.

„Čo nového, syn môj drahý? Praješ si niečo?“ pýtala sa láskave.

„Mamička zlatá, prepáč, že ťa vyrušujem. Už si mi viac ráz, odkedy som doma, spomínala, že sa budem musieť čím skôr oženiť. Nuž šťastnou náhodou našiel som si krásnu, milú dievčinu, ktorú chcem pojať za manželku.“

Matku prekvapila táto novina a udiveno hľadiac na syna, pýtala sa:

„A jej meno, syn milý?“

„Nie je to šľachtičná, ani zemianka, ale spanilosťou, milotou a slušným chovaním nezahanbí sa pred hociakou urodzenou dámou. Je to Vanda Bukyčová, možno ju aj poznáš,“ odvetil a pozoroval, aký dojem vyvolá jeho reč u matky.

„Kto? Dcéra horárova?“ skríkla zdesená matka a od ľaku jej hneď kniha z ruky vypadla. „Kristove rany! Nuž, či rozum tratíš? Ty, nástupca slávnych šľachtických a zemianskych predkov, ty, Róbert Závojský zo Závoja, chceš pojať za ženu robu vandrovnicu, chceš do kaštieľa uviesť jednoduchú ženu z ulice a či s cesty, ženu bez mena a bez vena? Nehanbíš sa takúto škvrnu hanby uvaliť na náš starozemiansky rod, na naše slávne meno?“

„Mamička, prosím ťa, neurážaj úbohú dievčinu. Zaiste ju neznáš, bo keby si ju poznala, ináč by si o nej smýšľala. Že nie je dáma z rodu, nevadí. Šľachtictvo ducha a srdca je vznešenejšie od zdedeného šlachtictva rodu,“ nadhodil mladý Závojský.

„Počuj! Azda len kvôli horárovej fiflene nebudeš hanobiť česť svojho zdedeného rodu?“ vytýkala mu matka.

„To nie, ale najväčšou pošetilosťou by bolo vychvaľovať sa zásluhami vznešených predkov svojich a nemať pritom ani jednej z ich čností. Česť, ktorá zo zdedeného rodu plynie, je kvetina bez vône.“

„No, hovor, čo chceš. Ja nikdy nedovolím, aby si do kaštieľa, na ktorom visí štít rodu Závojských, doviedol chudobnú ženu z obyčajnej luzy. Rozumieš?“ rozčúlila sa pyšná Závojská.

„Rozumiem, mamička, a neprekvapuje ma tvoje rozhodnutie, bo som také čakal! Dovoľ ale, aby som smel poznamenať, že sú to len predpojatosti, že berieme ohľad len na zásluhy našich predkov a nie na naše vlastné.“

„Aj-aj, ako badám, môj syn sa mi zo sveta vrátil čo kazateľ,“ nadhodila posmešne matka.

„Máš pravdu. Svet je škola, v ktorej sa učíme poznávať vyššie ciele života, ctiť a milovať. Boh riadi cesty naše, On zaviedol ma v miesto, kde som poznal anjela v ľudskej podobe, moju drahú Vandu. Mama, v mene Božom ťa prosím, matka drahá, praj nášmu šťastiu, požehnaj láske našej a dovoľ, žeby sme sa zasnúbili!“ Prosiac, kľakol k pohovke a objal kolená milovanej matky.

„To neurobím, nikdy nie. A nie si mojím synom, ak žiadaš i ďalej takýto nesmysel odo mňa. Choď!“ chladno ho odstrčila od seba, vstala, pyšno sa vztýčila a s prísnou určitosťou riekla: „Vedz, že k tomuto manželstvu nikdy nesvolím a otec tiež nesmie svoliť. Rozumieš?“

„Rozumiem a ďakujem. Je mi srdečne ľúto, že prvý raz vo svojom živote musím protiviť sa tvojej vôli. Svojou cťou som sa zaviazal, že Vanda bude mojou ženou a česť si uhájim,“ odvetil vážne syn.

„Ale do kaštieľa mi ju doviesť nesmieš!“ skríkla nahnevano matka.

„Nedovolíš, mamička drahá?“

„Nie! — Nikdy nie!“

„Nuž, dobre, len že tým aj mne zamedzíš vstup do rodičovského domu. Rozmysli si to, mamička, dobre! S Bohom! — Dobrú noc!“ Hlboko sa uklonil, chcel matke ruku bozkať, ale ona ju odtiahla. Nehovoriac ani slova, opustil salón.

V susednej izbe stretol sa s otcom. Hodil sa mu okolo hrdla a plakal.

„Viem všetko. Dvere zo salóna do mojej izby boly otvorené. Očul som všetko. Čo robiť, syn môj? Matku bude ťažko pre vec získať, proti ktorej sa ona raz opásala. Som starý vojak husár, ale nepodarilo sa mi posiaľ to víťazstvo, že by sa raz bolo stalo, čo ja chcem, len vždy, čo ona chce…“ žaloval sa otec synovi.

„Skús to, otec môj drahý, ešte raz, urob, čo môžeš v dobro svojho nešťastného syna!“

„Urobím, čo sa dá, ale až zajtra, až táto prvá bomba hnevu vyhorí.“

„Dobrú noc!“ bozkal dobrého otca na čelo i na ruku a išiel zronený do svojej izby.

Pani Závojská pravou kolínskou vodkou tíšila svoje pobúrené nervy.

*

Po trápnej bezosnej noci vítal mladý Závojský úsvit dňa s hlbokým vzdychom: „Bože, pomáhaj!“

Pošiel k obloku, zahľadel sa do voľnej prírody a pomyslel si: „Čo donesie mi tento deň? Či povolí matka?… A či…? Nie, nie, krušno pomyslieť.“ Tak otupno a nemiestne sa cítil… Otvoril oblok… ozónová sviežosť vzduchu lahodivo pôsobila na jeho podráždené čuvy a v hlave mu vznikaly čulejšie myšlienky. Okrial na tele i na duchu.

Po chvíli zmocnila sa ho túžba ísť ta von do voľnej prírody, vidieť ju, potešiť sa s ňou…

Obliekol si jágerský oblek, prehodil na plecia flobertku, vzal palicu a šiel tichým krokom cez dlhú chodbu von. Rád by bol i psa pojal, ale bál sa, že by ho radostným brechotom prezradil. Išiel sám.

Išiel parkom k lesu zábrany v myšlienky o nádejnom šťastí, ktoré mu kynie z lásky k milovanej bytosti a ktorému sa hneď pri vzniku v cestu kladie tak silný odpor so strany matky. „A prečo? Jedine preto, že Vanda nepochádza zo zemianskeho rodu… To jediná jej vina, za ktorú ona nemôže. Úbohá Vanda, keby tušila jeho trápne postavenie, poľutovala by ho. Ale nie, ona sa to nesmie dozvedieť, spôsobilo by jej to krutý bôľ… No — čím tuhší boj, tým radostnejšie víťazstvo.“

Keď už bol v lese, zabočil k horárni, aby aspoň videl to miesto, kde Vanda býva, kde možno práve teraz o ňom sladko sníva… Došiel k ohrade. Srnky, keď ho zazrely, splašily sa. „Azda sa flinty boja,“ pomyslel si a odložil ju ku kríku. Volal srnky a jedna z nich došla až k nemu a nechala sa pohladkať…

Vtom mu napadlo, že prekvapí svoju Vandušku. Vyňal z notesa karotku, napísal na ňu niekoľkými slovami raňajší pozdrav a tenkým motúzkom, ktorý náhodou na ohrade našiel, priviazal ho srnke na remeň, ktorý mala na hrdle. „Keď Miluška pôjde svoje srnky kŕmiť, nájde vzkaz lásky,“ pomyslel si a išiel ďalej na pamätné miesto dobrodružstva pri lapaní pstruhov.

Cestou sbieral poľné kvety v kýstku, ktorú zavesil na peň stromu, pod ktorým Vande vyznával lásku a medzi kvety umiestil malú karotku s ľúbostným veršíkom. Odchádzajúc, ešte raz hodil pohľad na kytku a s akýmsi uspokojivým pocitom, ktorý sa mu zrazu rozhostil v stiesnenej hrudi, poberal sa lesom ďalej na vrch.

Slnko bolo už dosť vysoko, keď došiel za les na končiar vrchu k Vlčej skale.

Sadol pod skalou do chládku a napadla mu povesť o jednej z jeho pratetiek z pradávnych časov, od ktorej povesti dostalo toto obrovské bralo svoj názov „Vlčia skala“.

Bola kedysi v tých časoch, keď ešte na celom okolí husté pralesy stály, neobyčajná krásavica v Závojských kaštieli. Bola pýchou rodičov. Zďaleka-široka dochádzali šľachtici, dvoraníni, ba i z kráľovského dvora rytieri prosiť o ruku krásnej dcéry. No, ona všetkých chladno odpravila, bo jej srdce ľúbilo jednoduchého šuhaja z ľudu, švárneho hajníkovho syna. Ľúbila ho tajne pred rodičmi a schádzavali sa tu pod týmto bralom, aby ich nik nevysliedil. No našli sa predsa aj takí ľudia, ktorí ich spolu videli, pozorovali a rodičom vyzradili. Otec sa tak nahneval, keď sa i sama dcéra priznala, že v prudkom hneve ju korbáčom z kaštieľa vyhnal. Ona išla ku bralu v nádeji, že sa tam stretne s milým a sa mu vyžaluje. Čaká ho, čaká, ale on práve dnes nejde. Plače a volá ho menom. Zrazu čuť šuchoriť lístie, lomiť tenké raždie. Dievčina myslela, že ide milý, ale hrozne sa zdesila, keď z húštiny krovia vyskočil vlk. Skríkla, chcela bežať preč, ale hladný vlk za ňou a vrhnul sa pažrave na svoju korisť. Vtom dobehol hájnikov syn, zaškrtil vlka, ale jeho milá bola už dohryzená — polomŕtva. Vzal ju do náručia, sadol si s ňou pod bralo a bozkával bledé líčka. Ona prosila, aby jej ešte naposledy zapískal jej obľúbenú pieseň. On vyňal fujaru a tak bolestným tónom pískal, že sa tá hora rozplakala. Keď pieseň dopískal, milá dušu vypustila. A keď ju studenú chcel už z náručia složiť na pažiť, taká ľútosť ho skľúčila, že mu srdce puklo. Našli ich oboch mŕtvych pod bralom, kde ich aj do jedného hrobu pochovali. Bralo však pomenovali „Vlčou skalou“.

Povesť tá sa podnes medzi ľuďom zachovala, ba okrašľujú ju ešte dodatkom, že za mesačných nocí víly tancujú okolo Vlčej skaly a spievajú tú istú pieseň, ktorú hájnikov syn naposledy svojej milej na fujare nôtil.

Róbert Závojský celú túto povesť v pamäti živo prebral a pomyslel si: „Či nie je veľa podobnosti v osude úbohej pra-pratetky a v mojom?“ Začal rozoberať: Ona bola jedinou dcérou, ja som jediným synom; ona sa zaľúbila do hájnikovho syna, ja do horárovej dcéry; jej to rodičia nechceli dovoliť, mne tiež nechcú povoliť; ju vyhnal otec, mňa vyháňa matka; ju napadol, ranil a usmrtil vlk a na mňa bohvie aká pohroma číha. Ach, veď ten život má toľko rán, utrpenia, bôľov a vo svete je toľko kadejakých pažravých vlkov, ktorým i tí najšľachetnejší ľudia za korisť padajú.

Vstal a pošiel na zpiatočnú cestu…

Už bolo poludnie, keď došiel domov. Otec ho už netrpezlivo vyzeral.

„Kade si chodil? Ani si neraňajkoval.“

„Chodil som lesom. Nebol som hladný. Či si rozprával s mamou?“

„Nie. Nemohol som. Ešte nebola vonku. Ostala ležať, má vraj migrénu. Hm — migrénu znám to — kedykoľvek som po nej niečo žiadal, čo jej nebolo po chuti — mala vždy migrénu a tá jej trvala neraz celý mesiac. Nuž aj teraz vie isto, že chcem s ňou v tvojej záležitosti rozprávať, preto má migrénu.“

„Otče drahý, ja musím zajtra Vande odpoveď doniesť, sľúbil som jej to.“

„S mojej strany trebárs aj hneď. Dievča je poriadne, vzdelané, driečne a milé, znám ju dobre, nuž prečo by si ju nemohol za ženu pojať, keď sa ti páči.“

„Mama nechce svoliť, keď Vanda nepochádza zo zemianskeho rodu.“

„Ale — ale to sú zastaralé náhľady. Treba ju presvedčiť, že dnes sa už na to váha nekladie.“

„Ťažká úloha.“

„No-no, prvý odboj ešte neznamená stratu pevnosti. Urobíme, čo sa dá.“

„Vďaka ti, otče drahý, za láskavé slová, spolieham sa na tvoju dobrotu.“

Sluha oznámil, že je obed na stole.

Išli do jedálne. Obedovaly bez matky, ale vzdor tomu, že boli sami, o tejto záležitosti viac nehovorili.

Po obede vošiel mladý Závojský do svojej izby, ľahol si na pohovku a telesne unavený, duševne znechutený, zaspal…

Už sa zvečerievalo, keď sa prebudil. Vstal, obriadil sa a bežal k otcovi. Nenašiel ho v izbe. Postretol sluhu, spýtal sa ho, kde by mohol byť otec.

„U panej veľkomožnej,“ odvetil sluha.

„Otec u matky,“ zajasal v duchu. „Akiste rokujú o mojej ženbe.“

Srdce mu bilo rýchlejším tempom a akási skľúčenosť svierala mu prsia. Prechádzal sa dlho pred kaštieľom medzi kvetmi, netrpezlivo obišiel dvor a zasa sa vrátil do svojej izby, aby bol doma, keď mu otec matkino rozhodnutie donesie. „Možno, že ma i na pár slov k sebe zavolajú,“ premýšľal, keď bol v svojej izbe.

No, ani ho nevolali, ani otec neprichádzal. Trápne to boly hodiny…

Zrazu sa dvere otvorily a vošiel otec. Róbert hneď prvým pohľadom vyskúmal na tvári otcovej nezdar veci, no predsa sa spýtal:

„Čo je, otecko? Rozprával si s mamou?“

„Rozprával. Úplné tri hodiny som s ňou o tvojej záležitosti rozprával…“

„Nuž a?“

„Bez úspechu. Skôr by si tie kamenné múry naklonil k precíteniu, skôr by sa tie daly presvedčiť o niečom, ako ona.“

„Teda nesvolila?“

„Nie, syn môj, ani nesvolí. Povedala, že radšej volí zomrieť, ako jedinému synovi, ktorý mal byť pýchou rodiny, k takej ženbe posvoliť.“

„Kocka je hodená,“ riekol smutno Róbert, hodil sa na pohovku a v očiach zaiskrila sa mu slza zúfalého bôľu.

Otec ho tešil, ale potešiť, uspokojiť ho nemohol.

„V živote sú, syn môj, mnohé kritické záhady, z ktorých možno najlepšie vyviaznuť, keď v nich človek pokojne zotrvá,“ riekol vážne otec a hladkal synovi rozpálené čelo.

„Nemám, otče, tvoju miernu, ústupnú, flegmatickú povahu; som ráznejší, v počínaní mužný a neústupný v pravde. Matkina nepovoľnosť je zmar môjho šťastia. Život môj je otrávený, veď láska moja, moje manželstvo bude bez matkinho požehnania!“ nariekal nešťastný syn.

„Nuž a pojmeš predsa Vandu za ženu?“

„Čo robiť, viaže ma čestné slovo, sľub. Česť moju môže len dvoje ratovať: buďto pojmem Vandu za ženu, alebo musím — zomrieť.“

Zdeseno pozrel otec na syna a chcel mu dať náuku, ale vtom vošiel sluha a oznámil návštevu rodiny Hegyesich — predtým Vrchovských — zo susedného kaštieľa.

„Idem, už idem,“ riekol Závojský a obrátiac sa k synovi, dodal: „Povieme si to neskôr, teraz poď, syn môj, aby dlho nemuseli čakať, vieš, že stará Hegyešička zjedla pušný prach, hneď vypáli, hneď sa nasrdí, urazí. Poďže, poď!“

„Odpusť, otče môj, ja nejdem. Buďže taký láskavý, ospravedlň ma!“

„No, veru to, veď kvôli tebe prišli a ty nejdeš?“

„Kto? Či azda slečna Blanka? Pozde. Moje srdce náleží už Vande.“

„Možno, že ich mama schválne kvôli tebe pozvala. Blanku rada vidí.“

„Mne Blanka nebola nikdy sympatickou. Jej prepiate náhľady, vysokomyseľnosť, neprirodzené afektovanie robia ju zrovna odpornou. Ak mama kvôli Blanke odoprela svolenie s Vandou — to je na mylnej ceste. Ja by som Blanku nechcel, čo by mi tri panstvá s ňou dali“ — roztrpčil sa Róbert.

Sluha znova doniesol rozkaz, že pani veľkomožná dá prosiť pánov, aby došli dolu, bo sú tu vzácni hostia.

„Choď otecko, choď a ospravedlň ma, že sa necítim dnes dobre…“

„Tisíc granátov do takej roboty!“ šomral domáci pán a odišiel ku hosťom.

*

Dlho do noci sedel mladý Závojský vo svojej izbe, rozmýšľal, čo robiť.

Ťažko si predstaviť krušný stav jeho ubolenej duše. Oheň a ľad naplnily razom jeho srdce, chcejúc ho rozpučiť. Ako utíšiť krutý boj, ktorý v ňom búril? Ako dosiahnuť víťazstvo? Nevedel sa utíšiť, bo nevládal ustáliť sa na dajakom zrelom zámere, ktorým by si mohol pomôcť v tejto súrnej potrebe. Zdálo sa mu, že pláva medzi dvoma skalami a keď jednej šťastne vyhne, musí naraziť na druhú a z každej strany cerí naň zuby šeredná pohroma. Či uháji svoju česť, keď pojme Vandu za ženu; rozhnevá, urazí matku, stratí domov, dedičstvo, stane sa žobrákom. Keď sa urobí matke po vôli, urazí milovanú Vandu, stane sa vrahom svojej i jej lásky — stratí česť, meno, stane sa podliakom. Ktorú cestu voliť, keď ani jedna nevedie k uspokojeniu, ku šťastiu?

Dusno mu bolo. Priestor dosť veľkej izby zdal sa mu byť pritesný. Vzduch medzi štyrmi múrami bol mu ťažký; otvoril okno.

Vonku bolo sparno, blížila sa búrka. Na oblohe, čiernymi mrákavami potiahnutej, križovaly sa blesky a v diaľke dunel hrom.

„Podobná nálada je i v mojej duši,“ pomyslel si, pritiahol si stoličku k otvorenému obloku, sadol si a zanoril svoj pohľad do búrlivej noci. Dlhší čas tak sedel ticho, nepohnuto.

Zrazu sa vzchopil, vzal klobúk na hlavu, so steny strhol revolver, ktorý visel nad posteľou a zutekal von.

Nepozorovano dostal sa do lesa. Tma bola, že nevidel, kade ide, len keď sa blýskalo, našiel chodník.

No, on nedbal na nepríhodnú dobu, na obťažnú cestu, ale išiel odhodlane ďalej, až dostal sa na miesto, kde Vande vyznal lásku.

Tu zastal — premýšľal. Zrazu vytiahol revolver, priložil ho k sluchu a ako chcel kohútik spustiť, blýskalo sa a pod stromom zazrel Vandu, takú krásnu, akú ju dosiaľ ešte nevidel. Ruka s revolverom mu sklesla…

Natešený ponáhľal ku stromu, ale tu nikoho. Volá ju menom, no nik sa mu neohlásil, len čo hrom dunel v diaľke. Soznal, že to bola vidina, plod živej fantázie. Či azda výstraha? Zjavila sa mu čo anjel strážca?

*

Zmeravel… Až teraz sa mu v celej hrôze predstavil skutok, ktorý zamýšľal previesť…

Nemo hľadel do tmy smerom, kde strom stál, beztoho, že by čo videl.

Blýskalo sa a nové prekvapenie ho zaujalo. Na strome videl malý obraz Matky Božej. „Čo sa to robí? Či som v osídlach čarovnej moci, ktorá ma kúzlom podivných zjavov omamuje? A či šalieť začínam?“ predkladal si otázky, hmatajúc dlaňou rozpálené čelo.

Znova blýsklo a ten istý obraz objavil sa mu zasa.

Teraz už neváhal presvedčiť sa o skutočnej podstate toho, čo videl. Prižal zápalku, posvietil si na peň a videl, že na ňom skutočne visí obrázok Matky Božej s malým Ježiškom, ovenčený červenými ružami, aké po múroch horárne sa pnú.

„To ona tu zavesila, zbožná Vanda, anjel zlatý,“ prebehlo mu mysľou. „To je jej dielo. Má to byť azda odveta za môj dar lásky, na kytku kvetov s veršíkom? Obrázok je na tom istom mieste zavesený. Či nie je dajaká karotka, vzkaz pri ňom?“ premýšľal.

Prižal znova zápalku a hľadal lístok medzi kvetmi, no nič nenašiel. Len obrázok mal podpis: „Matka krásneho milovania, oroduj za nás!“

„Ženské písmo!… To ona písala, jeho milovaná dievčina. To prejav jej anjelskej duše,“ pomyslel si a opakoval v duchu podpis tento čo tichú, skrúšenú modlitbu s vrelým citom, s hlbokým dojmom, ktorý v ňom spôsobil veľkú zmenu.

„Nie zomrieť, ale žiť — žiť po boku toho vznešeného anjela, peknoduchej Vandy v tichom domácom šťastí,“ riekol nadšene, s energiou muža. Revolver vopchal nazpät do vrecka, odtrhol si červenú ružu z venca a vzdychnúc ešte raz krátkou modlitbou k Matke krásneho milovania, pobral sa uspokojený nad novovzniknutým zámerom, ktorý teraz celú jeho dušu zaujal, domov.

Búrka sa vzďaľovala na západ, blesky stávaly sa zriedkavejšími, slabšími a hrom sa len tu i tu ešte z diaľky ozval. Mrákavy sa trhaly a na východe zažiarila prvá hviezda tej noci…

*

Po búrlivej noci nastal jasný letný deň. Bolo tak krásne, milo a sviežo, keď sa mladý Závojský po jedenástej hodine predpoludním poberal parkom k horárni. V čiernom salónnom obleku vyzeral veľmi elegantne.

V horárni ho prívetive a milo prijali a do jedálne uviedli, kde domáca pani vo foteli očakávala vzácneho hosťa. Prívetivo mu rukou kývla v ústrety, ospravedlňujúc sa, že ho nemôže ináč privítať, keď už dlhší čas neduhom reumatickým trápená, na nohe stáť nemôže.

Závojský ju srdečne ľutoval a zároveň tešil, že môže sa neduh zlepšiť, bo pozná ľudí, ktorí roky nemohli sa postaviť na nohy, ba boli celkom od bôľov pokrivení, a v sirkových kúpeľoch sa úplne vyliečili. Pýtal sa jej, či sa už bola liečiť.

„So mnou je bieda. Slabé kúpele mi nepomáhajú a do silných nemôžem, nesmiem pre srdce, ktoré krutými bolesťami je už dosť oslabené,“ odvetila nezdravá a poukázala na pohovku, aby zaujal miesto. Závojský po čas reči s matkou ustavične hádzal očami po Vande, ktorá sa mu zdala byť dnes neobyčajne krásnou. Bledoružové šaty z ľahkej letnej látky pristaly báječne k jej bielej pleti a zlatým vlasom. No hneď, ako prvým pohľadom pozdravil Vandu, zbadal na jej jasnom čele chmárik akejsi starosti. To ho znepokojovalo.

Hoci bola Vanda prívetivá i žartovala, predsa badal, že v krásnych jej očiach skrýva sa výraz duševného bôľu…

Nevedel si to vysvetliť, bo takú ju ešte nevidel. Veď, čo sa medzi ním a matkou jeho udalo, vedieť nemôže. A či to azda tuší?

Domáci pán bol dnes neobyčajne shovorčivým. Rozprával o lesoch, o zverine, o divočine a o poľovačkách. Ukazoval pekné exempláre rozličných rožkov a parohov, ktoré tvorily ozdobu stien priestrannej izby. Vyprával, kde a kedy zastrelil zver, ktorá ich nosila.

Závojského by bola reč domáceho pána inokedy veľmi zaujímala, ale dnes mu bola takmer protivnou. Zdalo sa mu, že Bukyč svojimi rozprávkami chce zaplniť celý čas návštevy, aby ani chvíľočky času neostalo na vybavenie vážneho aktu, kvôli ktorému vlastne došiel. Stával sa už aj netrpezlivým…

Konečne naskytla sa príhodná chvíľa, v ktorej mohol vážne prehovoriť a o Vandinu ruku požiadať.

Rodičia ho vážne vypočuli a otec odvetil:

„Žiadosť vaša, pán Závojský, je pre nás veľkým poctením a mileradi by sme budúcnosť našej dcéry vám, mužovi šľachetnému, dobrosrdečnému sverili, ale — nemôžeme — nesmieme…“

„Prečo, blahorodý pán? Pre akú príčinu chcete naše obapolné šťastie hatiť?“ pýtal sa prekvapený Závojský.

„Bol som dnes ráno volaný k vašej milostivej pani matke — a —“

„Ona vám zakázala dať mi ruku milovanej Vandušky?“ vpadol mu do reči Závojský.

„Áno, tým najprísnejším spôsobom, pod hroznými následkami,“ odpovedal Bukyč.

„Dobre. Viete všetko, nuž, vedzte i to, že ja radšej opustím rodičovský majetok, dom, radšej stratím svoj vlastný život, ako by som mal svoju drahú Vandušku opustiť a stratiť,“ zvolal s nadšeným zápalom Závojský, pošiel k Vande, ktorá pri matkinom foteli stála smutná s uslzeným okom a vrelo ju objal.

„Rodičovské požehnanie stavia deťom domy. Manželstvo bez požehnania rodičov nemá zdaru, nemá šťastia. Je ono bludná cesta ku temnosti hrobu,“ podotkla matka a utrela si oči.

„Požehnanie otcovo máme a matku privediem na to, že i ona svolí a požehnanie udelí,“ odvetil Závojský a keď vyrozprával svoje dobrodružstvo, prežité v minulej búrlivej noci pod stromom s obrázkom, vyjavil zámer žitia, ktorý mu tam pod obrázkom Vanduškiným Boh vnukol: „Som mužom a dokážem matke, že čo muž viem ženu vychovať i bez majetku rodičovského, že ju viem opatriť i bez prístrešia kaštieľa pyšných predkov. Rozhodol som sa dobrovoľne hlásiť sa na bojište. Čo jednoročný dobrovoľník bol som už zástavníkom. Teraz vo svetovej vojne je postup urýchlený; za krátky čas stanem sa dôstojníkom, nadporučíkom, zvlášť keď sa dám aktivovať. Mám pri svojom pluku veľa dobrodušných priateľov, pôjde to tým ľahšie. Takto budeme mať svoju budúcnosť zabezpečenú, drahá, milovaná Vanduška. Ešte niekoľko chmúrnych týždňov, sopár trápnych mesiacov a nebo nášho žitia sa nám vyjasní, zjasá nám spokojnosťou a tichým šťastím.“

„Vaša reč, pán Závojský, je veľmi úprimná, srdečná, ale vám ušlo azda pozornosti, že dôstojník, keď sa žení, musí kauciu složiť. My ju dcére dať nemôžeme a vám hrozí pani matka vydedením, ak dcéru našu za manželku pojmete,“ nadhodil otec.

„Ráčte byť bez starostí, vážený pán, ani na kauciu som nezabudol a dám ju zaistiť na majer „Lieštin“, ktorý som od krstného otca pri krste do daru dostal. Z tohoto majetku ma mamička vydediť nemôže, bo je gruntoknihovne na moje meno prepísaný. Hodnota jeho postačí na zaokrytie kaucie.“

Ešte dlhší čas rokovali o tomto predmete. Závojský každú možnú prekážku lahodive podvrátil, vyhovoril, že rodičia jeho prosbe viac odporovať nevedeli a ruku svojej milovanej dcéry mu prisľúbili. Radostne padli si zaľúbenci do objatia a svoje tiché zasnúbenie, ktorému Vanduškini rodičia s láskou žehnali, vrelým bozkom posvätili.

Dobrosrdečný otec vyniesol z pivnice fľašu starého tokajského vína, ktoré od krstenia Vanduškinho opatroval, aby na šťastie svojho miláčka pripiť mohol.

Vanda pokryla hbite stôl, postavila naň chutné zákusky, dala poháriky a keď ponalieval domáci pán tokajčiny, povedal krátky srdečný prípitok, plný otcovskej lásky a požehnania.

Toto boly najšťastnejšie hodiny mladých snúbencov… Škoda, že tak skoro prešly!

Závojský sa ešte raz poďakoval a šťastný opúšťal horáreň.

Vanda ho až pod strom k obrázku odprevadila. Miesto toto bolo im pamätným, milým a posvätným, i urobili sľub, že ak Boh popraje Róbertovi šťastne vrátiť sa z vojny a oni sa soberú, na tomto mieste postavia kaplnku s tým istým, ale zväčšeným obrázkom: „Matka krásneho milovania, oroduj za nás!“

Oba zavzdychli razom túto krátku modlitbu a rozišli sa.

Zasnúbenie mladého Závojského s Vandou ostalo tajomstvom rodiny Bukyčovej. Nevedeli o ňom ani v kaštieli, ani v dedine, ani na okolí.

V kaštieli plynul život rodinný svojím obvyklým tempom, ako by sa nič neobyčajného nebolo prihodilo.

Pani Závojská migrénu šťastne ovládala, chodila riadne ku stolu, besedovala hodiny a hodiny so svojím synom a so svojím manželom, ale ženbu synovu nikdy nespomenula.

Nápadným jej bolo, že Róbert denne chodieva do lesa a spýtala sa i otca, či mu to ešte nenapadlo?

Otec sa dobrodušne zasmial a odvetil, že kam má Róbert inde chodiť, keď inej príjemnejšej vychádzky tu nemá.

Matku i to znepokojovalo, že už trikrát jedno po druhom bol v meste. I to jej otec vyhovoril, že prečo by sa taký dospelý šuhaj nemohol ísť do mesta zabaviť, veď je už plnoletý, skúsený, zrelý muž. „Nie je decko, ktoré by sme museli striežiť.“

Pani Závojská sa na oko upokojila, ale ducha jej predsa tá myšlienka znepokojovala, či sa jej syn Róbert predsa len tajne neschádza s horárovou dcérou? No miernila svoj nepokoj v povedomí, že ani Vandin otec by tajné schôdzky nedovolil, bo vie, aké by to malo preň následky.

Mladý Závojský robil potrebné kroky na prevedenie svojho zámeru. Do mesta nechodil kvôli zábave, ale hlásil sa tam u svojho pluku, že chce ísť dobrovoľne bojovať a zaobstarával si všetko, čo na bojište potreboval.

V týchto starostiach ubiehal čas dosť rýchlo.

V horárni býval od zasnúbenia každodenným hosťom. Tam v kruhu rodinného šťastia u statočných Bukyčov prežité hodiny počítal za najblaženejšie chvíle svojho života.

Často premýšľal o krásnom, ušľachtilom živote rodiny Bukyčovej. Často porovnával domácnosť chudobnej horárne s domácnosťou bohatého kaštieľa, svojho domova.

V horárni panuje obapolná, pravá, srdečná láska, úplná shoda, vzájomnosť a súzvuk citov; tam vládne posvätný mier, ktorý oblažuje; tam sídli tiché rodinné šťastie…

U nás v kaštieli pravý opak — neláska, neshoda, nesvár, pánovitosť, vzdory, chladná pýcha, predpojatosť a celý rad ľudských slabostí, krytých závojom etikety.

Bože, Bože, prečo i u nás nepanuje taký raj blaha a rodinného šťastia? U nás všetkého hojnosť, len láska chýba, preto u nás chladno, pusto. Ako ranná zora okrášľuje zem, tak okrášľuje láska život a pretvára ho v tichý raj.

Pritom si snoval plány svojej vlastnej domácnosti, svojho rodinného šťastia, ktoré si s milovanou Vandou založia a zbudujú.

„Vanda je bytosť vznešená, vzdelaná, uvedomelá, ktorú láska šľachtí a nežnosť krášli. Ona pochopí povinnosti svoje čo manželka, čo matka v činoch lásky,“ tešil sa v duchu.

Podobne snila aj Vanda o svojej budúcnosti po boku milovaného Róberta. Ona si je vedomá svojej vznešenej úlohy, ktorá na ňu čaká. Svet jej duše je svetom milých, krásnych ideálov nového života, do ktorého ju vedie láska. Je spokojná čo mladucha, bo miluje, verí a dúfa.

Boli oba šťastní a blažení…

No nie dlho. Čo Róbert každým dňom čakal, došlo. Povolali ho, musel ísť k svojmu pluku.

Nastalo lúčenie — žalostné, bôľne lúčenie s milovanou Vandou, s jej a jeho rodičmi. Krušná scéna s jeho rodičmi, ktorí dosiaľ o jeho zámeroch ani len tušenie nemali, vyvolala dojímavý rozruch.

Mladý Závojský bol úprimný oproti svojim rodičom a predostrel im celú vec tak, ako bola. Oznámil im, že sa s Vandou zasnúbil a že ide na vojnu preto, aby dosiahol postavenia a zabezpečil sebe i Vande budúcnosť bez nárokov na podiel otcovizne.

Prosil ich, aby mu tento krok nezazlievali, bo ináč jednať nemohol, keď cíti, že bez milovanej Vandy by žiť nevedel, nemohol.

Otec mu uznal a jeho jednanie správnym pomenoval, keď matka nechcela Vandu za nevestu prijať. Urazená matka však pyšno nadhodila, že ho radšej uvidí na bojišti za vlasť padnutého, ako pri oltári stáť s dcérou horárovou.

Róbert rozlúčil sa s otcom, s matkou, so služobníctvom a odišiel.

*

Ako deň s nocou, dážď so slnkom, leto so zimou zamieňajú sa v prírode, tak zamieňajú sa dobré so zlým v živote.

I v kaštieli Závojských po dobrých, veselých dňoch nastaly zlé, smutné dni po odchode mladého Závojského.

Všetko služobníctvo i robotníctvo želelo za svojím dobrým mladým pánom a zazlievalo starej Závojskej, že môže byť tak zatvrdilého srdca oproti svojmu jedinému synovi. Nenávisť, ktorú chovalo služobníctvo Závojských oproti pyšnej a sekantnej svojej panej, stupňovala sa každým dňom až k vrcholu zloby.

I po okolí chýry ťažkého obvinenia kolovaly o ukrutnej matke, ktorá svojho jediného syna vyhnala do boja, takrečeno do hrtana istej smrti, pretože urazil pýchu jej rodu, keď sa zasnúbil s dcérou jednoduchého horára.

Zvlášť matky šomraly na to, bo nejedna z nich, ktorá má syna na fronte, by všetko, celý svoj majetok, ba pol vlastného života obetovala, aby ho mohla vyreklamovať a domov dostať a táto saňa[1] ho sama ta do pekla vyhnala.

„No a prečo?“ rozkríkla sa babka Mikulová, najstaršia žena a najväčšia ženská autorita nielen v obci, lež na celom okolí. „Nevídali! Ona si myslí, že už nieto ľudí na svete, ktorí vedia, čo si naše babky rozprávaly, že jej pradedo bol obyčajným drábom v Trenčíne, mal však neobyčajne peknú dcéru, ktorú pre jej zriedkavú krásu pojal zemský pán Rédecký za ženu a tak sa dostal jej rod do zemianskych kruhov. Nuž, čože sa má toľko nadúvať a syna katovať, keď si chce vziať horárovu dcéru.“

Mikulke dali za pravdu ostatní a nebolo človiečka v kaštieli, v obci a na okolí, ktorý by kruté počínanie Závojskej nebol odsudzoval.

A čo otec? Tento bol hrozne rozhorčený, hoci pred matkou úmysel schvaľoval, keď sa tento s rodičmi lúčil.

No po synovom odchode pochopil hrôzu nebezpečenstva a záhuby, do ktorej sa Róbert, jeho jediný syn, jeho pýcha, vrhnul. Zúril a so ženou sa podométal, dával jej jedinej vinu, že syn len pre ňu odišiel, že keď v boji padne, len ona ho bude mať na svedomí. Ona zasa jemu robila výčitky, že ako otec mal mať nad synom toľkú moc a mal mu to zakázať. Tak slovo od slova dalo zvadu, hriech, nesvár, že sa manželia úplne rozvadili a ani spoločne nejedávali, ba prešly dni, týždne, čo sa spolu nesišli, čo sa navzájom nevideli…

Závojský prehodil flintu na pleco, pojal psov a šiel do hôr, kde sa takmer celý deň bavil. Svoju zlosť nad ženou, svoj žiaľ za synom zalieval vínom a kadejakými silnými likérmi. To bolo jeho každodenným posladkom života.

Komorník, keď ráno z izby pánovej prázdne fľaše vynášal, krútil hlavou s poznámkou: „Ale mu neúrekom chutnalo.“ A keď zbadal, že počet týchto prázdnych fliaš s času na čas rastie, poznamenal, že pán — predtým taký solídny — oddáva sa teraz pijatyke. O krátky čas rozprávalo sa už po kaštieli medzi služobníctvom a neskôr po dedine medzi občanmi, že pán z kaštieľa pije.

Závojská zpočiatku tvrdošijne zostávala vo svojej vzdorovitosti a neústupnosti, no neskôr, keď čítala rozličné hrozné zvesti s bojišťa, začala sa trápiť výčitkou svedomia a mrzela sa na všetko, čo jej pod smysly padlo. Týrala úbohé služobníctvo, ako len vedela a mohla, že tomuto bolo do nevydržania.

Niekedy sa uzavrela do svojich izieb a spriadala plány, ako by sa mohla najlepšie pomstiť na horárovej dcére, ktorá jej odcudzila syna, kvôli ktorej zriekol sa matky, domova i dedičstva. Bola na ňu veľmi, veľmi zvedavá… Čo to môže byť za dievča, že vedela takto jej syna očariť? Robila si o nej rozmanité predstavy, tieto sa však menily, podľa jej nálady, podľa rozmaru jej úsudkov o Vande… No zvedavosť rástla so dňa na deň do širších a väčších rozmerov, až ovládala celú jej dušu a ona sa rozhodla s celou určitosťou, že musí vidieť, že musí poznať dcéru horárovu.

Poslala svoju komornú do horárne s odkazom, žeby slečna Vanda došla do kaštieľa, lebo by ju pani veľkomožná rada vidieť a poznať. Bola presne presvedčená, že pozvaná istotne príde. Siahla po zrkadle, ľavou rukou upravovala vlasy a spokojne usmiala sa obrazu mstou horiacej ženy. To bola chyba, že posolstvo toto stretol sám Bukyč a odobral odkaz.

Bukyč bol priamy človek, pyšný nebol, ale istý stupeň hrdosti mal v sebe. On odkázal priamo, že rodina Bukyčova bude si to vysoko vážiť, keď pani veľkomožná za účelom poznania ich dcéry ctenou svojou návštevou poctí ich skromný dom, ale nedrží za vhodné a slušné, aby sa jeho dcéra mala ísť do kaštieľa ukazovať.

Odkaz Bukyčov uchvátil pyšnú pani Závojskú do rozruchu hrozného rozčúlenia, že tým povstalý nervový záchvat nechcela tentokrát ani kolínska vodka zmierniť. Urazená vo svojej pýche videla len v jednom pochope úľavu a pochop ten bola pomsta. „Áno, pomstiť, pomstiť sa musím na tejto žobráckej hávedi, ktorá je príčinou všetkého zla u nás!“ volala v rozorvanej duši svojej pyšná pani Závojská, zatínajúc kŕčovite päste, chodila po mäkkých kobercoch svojho salóna hore dolu nervóznym krokom dlho-dlho. Nemohla sa utíšiť a vonku panoval svätý kľud tichej noci…

Šumné lesy okolo panskej horárne zaodialy sa skvostným kráľovským rúchom pestrého, zlatom a šarlátom bohato vyšívaného brokátu. Všetko sa jagalo v záplave krás.

Človek nevie rozhodnúť, či jaro a či jeseň je bohatšia na prírodné krásy v týchto horách.

Toho roku bola zvlášť rozkošná jeseň, ktorej malebnosť zdokonaľovalo báječné počasie. Výletníci, turisti, zväčša starší páni, prebiehali horami a v panskej horárni u Bukyčov bývalo často veľmi veselo, bo tam sa mnohí zastavili, aby sa mliekom, maslom a medom občerstvili.

Tak to išlo celý október, ale na Všechsvätých začalo pršať a už prší jedným vrhom celých desať dní…

Dážď, ktorý sa stále lial z neba, bol nepríjemný, studený, až v tvár pichal, ako by ihly padaly vo vzduchu. Živý plot okolo horárne stal sa priezračným, na dvore a v záhrade všetko šedé, uvädlé. Kriaky po vŕškoch ošumelé, zapustlé. Všetko kolom stálo zahalené v dažďovom obloku. Pustota, hynutie a smútok vôkol. Všade šedá nuda a bezfarebnosť. V takýchto smutných jesenných časoch, keď nepohodlnosť počasia zabraňovala voľný vstup do prírody, prekvital u Bukyčov krásny rodinný život blahom šťastia a spokojnosti.

Cez deň mal každý úd rodiny svoju určenú prácu. Na súmraku vydržiavali zlatú hodinku, zasvätiac ju pútavým rozpomienkam, živým rozprávkam o vojne alebo iným rozhovorom. No najpríjemnejšie bývalý večierky. Všetci sedeli pri spoločnom stole, matka i dcéra zapodievaly sa ručnými prácami a otec čítal nahlas dačo zaujímavého, poučného, no často i zábavného. Niekedy zasa musela Vanda sadnúť ku klavíru, hrať a spievať, pričom ju neraz otec na husliach doprevádzal, alebo on sám na gitáre hral svoje staré milé melódie a spieval.

Keď už dlhšie čítali alebo koncertovali, nastolila stará Hana teplý, voňavý čaj. Pri tomto sa už potom debatovalo o tom, čo sa prečítalo, pospievalo alebo dajaké nové záležitosti prišly na pretras.

Teraz je najpútavejším tématom každodenného rozhovoru zpráva s bojišťa a hlavne zpráva od mladého Závojského. Tento hneď, ako nastúpil k vojsku, dostal sa na ruský front, kde sa mu dosiaľ dosť dobre vodilo.

Tak to išlo deň so dňa.

Keď zasa jedného večera sedeli pri čaji a besedovali, zaštekal vonku pes. To vyrušilo všetkých z kľudu.

„Ktosi prišiel!“ nadhodila domáca pani, napnuto očúvajúc.

„V takomto zlom počasí? Veď prší len sa leje…,“ povedal otec.

„No, očúvaj!“ upozorňuje na rachot koča.

„To akiste vietor buráca, mamička, lebo fučí divo,“ uisťuje Vanda.

Pes brechal vždy silnejšie a doliehavejšie. Vtom vstúpila do izby stará Hana, oznamujúc, že pred bránou stojí akýsi koč. Bukyč hodil na seba kabát, vzal čapicu a išiel von.

„Kto to len môže byť v takomto zlom počasí v tak pozdnej hodine?“ pýta sa Vanda.

„Voľakto zmýlil cestu, zablúdil v horách, keď je tma ako v rohu,“ odpovedala matka.

No zvedavosť oboch zhasla, keď do izby vstúpila štíhla dáma v cestovnom premoknutom plášti s čiapkou na hlave obtočenou hustým závojom, a za ňou domáci pán.

„No, Vanduška, prečo nevítaš svojho najmilšieho, túžobne čakaného hosťa?“ osloví tento svoju dcéru.

Táto i jej matka skúmave pozerali na prišlú dámu a zrazu Vanda vykríkla radostne:

„Zorka! Zorka, moja drahá, vitaj!“ a vtom okamžení vrele objímala a bozkávala svoju najvernejšiu priateľku, nedbajúc na mokrý, dažďom presiaknutý odev, od ktorého sa celá omokrila.

„Mamička, moja priateľka Zorka,“ predstavila Vanda svojho milého hosťa.

„Ruky bozkávam, milostivá pani,“ riekla Zorka, zdvorile sa ukloniac.

„Teší ma nevýslovne, že vás môžme konečne už raz uvítať v našej skromnej domácnosti. Len škoda, že ste si volili nás poctiť v takom nepriaznivom čase. Celá ste, úbožiatko, zmoknutá. Vanduška, pomôž slečne odložiť plášť a daj ho Hane, nech ho dá osušiť.“

„Odpusť, prosím ťa, že som taká nevšímavá, ale radostným prekvapením, že si došla, meraviem,“ ospravedlňovala sa Vanda, pomáhajúc Zorke plášť vyzliecť, ktorý i s klobúkom vyniesla z izby, ale hneď sa zasa vrátila.

„Nech sa vám páči sadnúť, slečna, zaiste ste ustatá, bo cesta k nám, keď prší, je zlá. To unatriasa človeka, kým sa od stanice k nám dostane,“ riekol domáci pán, úctive núkajúc stolicu.

„Ale prečo si nenapísala, že prídeš, boli by sme poslali lepší povoz po teba. No však, otecko?“ nadhodila Vanda.

„Ráčte, prosím vás, odpustiť, že som došla neoznámená. Nebolo na to času. Rozhodnutie sa na túto návštevu k vám bolo vznikom okamihu vo svrchovanom čase sebazáchrany pred nešťastím, do ktorého ma zlá macocha na celý život mienila uvrhnúť,“ zalkala Zorka rozčúleným hlasom a malý čipkový ručníčok pritisla k očiam.

„Ako to?“ pýtala sa domáca pani.

„Čo sa zasa stalo, Zorenka? Neplač, moja a hovor, uľav svojmu srdcu,“ naliehala Vanda a túliac Zorku k sebe, láskave hladkala jej čelo.

„Ušla som z domu. Zajtra mala som sa stať ženou nenávideného majora Ravasza. Už je všetko na sobáš pripravené, na veselie sa už hostia schádzali, v celom kaštieli plno slávnostného ruchu a mne horela hlava zúfalstvom. Bolo mi, ani čo by som mala byť k smrti odsúdená. Nešťastie zahaľovalo obzor môjho života temnou čierňavou a žiadny papršlek nezažiaril mi nádejou vyslobodenia. Zrazu mi napadla Vanda. Temný obzor mojej budúcnosti začal sa jasniť svitom spásy. Pôjdem k Vande. Tam v zátiší hôr ma nenájdu. Zahorela nešťastím rozorvaná duša vrelou túžbou a ráznym rozhodnutím. Už som, chvalabohu, tu a prosím vás úctive, ráčte mi láskave popriať útulku v milej vašej domácnosti, zakiaľ sa koľkosi duševne zotavím, zakiaľ nasbieram novej sily k ďalšiemu odboju.“

„Nás to len teší, slečna, že ste si v tom najvážnejšom okamihu práve na nás zmyslela. Buďte nám srdečne vítaná,“ riekol domáci pán.

„Ráčte sa cítiť u nás nenútene, voľno, ako u svojich. To nám bude aspoň veselšie,“ dodala pani Bukyčová a pokynula Vande: „Vanduška, dones niečo teplého slečne, ona iste ani nevečerala.“

„Čo sa ti, Zorenka, bude páčiť? Vajíčka na mäkko, alebo od obeda zajačina a kuriatko?“ vyzvedala sa Vanda.

Zorka ďakovala, nechcela nič jesť, ale domáca pani ju predsa nanútila, že musí niečo teplého požiť.

Vanda doniesla núkané vajíčka, chlieb, maslo a teplý čaj.

Medzi jedlom rozprávala Zorka, ako sa jej podarilo z domu uniknúť. „Starý Blažej išiel s kočom do mesta na nádražie naproti opovedaným svadobným hosťom. On vzal mi batožinu na koč a tak umiestil, že to nik nezbadal. Ja som sa vopred vybrala na cintorín s kvetmi na hroby drahých rodičov. Sotva som kvety umiestila a krátku modlitbu za zosnulých predniesla, zastal pred cintorínom koč. Vedela som, že to Blažej. Prežehnala som drahé mi miestočko a bežala ku koču. Starý Blažej obozretne pozeral dookola a zašomral: „No, len chytro, aby nás niekto nezbadal.“

Tak dostala som sa k vlaku. Starej Marte som nakázala, žeby ma na dnes ospravedlnila hlavybôľom.“

„A čo potom? Keď budú chcieť na sobáš a mladuchy nebude?“ poznamenala s úsmevom Vanda.

„Potom nech si už robia čo chcú. O to sa viac nestarám,“ odvetila Zorka.

„No, bude to báječné prekvapenie, ktoré im z celej duše prajem a vám, slečna, úprimne gratulujem, že sa vám to tak podarilo,“ riekol domáci pán.

„To bude mať Mirko radosť,“ dodala pani Bukyčová.

„A čo je s ním? Už som tak dávno nič o ňom nepočula. Či žije? Je zdravý?“ vyzvedala sa Zorka.

„Ďakovať Bohu, zdravý. V poslednom liste písal, že prejdú do kraja, zkadiaľ sa nedá písať a preto nech nás jeho mlčanie neznepokojí,“ odvetila pani Bukyčová.

„Veď som ti to, Zorka moja, písala,“ dodala Vanda.

„Mne? Nemožno. Ja som od teba už dávno zprávu nedostala. Neraz som si myslela, že už aj moja Vanda na mňa zabúda a tajný bôľ sovrel mi pri tej myšlienke srdce.“

„Zorenka moja, ty môžeš pochybovať o vernom priateľstve tvojej Vandy? Nebolo toho dňa, v ktorom by som nebola na teba myslela, nebolo tej radosti, ktorú by som s tebou v duchu nebola sdieľala. A celou dušou, celým srdcom túžila som po tebe.“

„Si moja zlatá Vanda!“ odvetila Zorka a dve priateľky objímaly a bozkávaly sa tak srdečne a vrelo, ako to robievaly nedávno čo chovanice kláštora nitrianskeho. Besedovaním prešiel hravo večer, treba bolo ísť spať.

Stará Hana sobrala so stola a oznámila, že v hosťovskej je všetko prichystané.

Dve priateľky nevedely sa rozísť a Vanda žiadala matku, aby mohly spávať spolu v jednej izbe. Dobrá matka povolila tejto žiadosti a upravila obe do hosťovskej, kde boly dve postele pripravené pre hosťov. Prajúc si navzájom dobrú noc, rozišli sa. No, mladé devy ešte dlho šveholily o tajoch srdca, o láske a ružových nádejách mladistvej duše, kým usmiaty bôžik lásky dychom sladkej ľúbosti učičíkal ich v čarovný sen.

*

Svitol druhý i tretí deň a stále pršalo, že nebolo možno vyjsť von.

„Vám bude, slečna Zorka, aj otupno u nás, keď stále prší a nemôžete ani von do prírody. No, viete, u nás tu v horách je to tak, keď sa raz rozprší, to nevie potom, kedy má prestať. A vtedy je tak divo a smutno všade,“ riekol Bukyč.

„To mne vonkoncom nevadí, ba skoro by som riekla, že ten tichý, melancholický dážď ako by lahodil mojej pobúrenej nálade, ako by ju tíšil. Mne tu u vás nie je smutno, ba práve naopak, čas mi ubieha báječne milo. Tu u vás je život rozmanitejší a významnejší ako u nás. A tak sa mi zdá, ako by som už bohvie odkedy tu u vás bývala.“

„To nám skutočne lichotí, slečna Zorka,“ povedala domáca pani.

„Ozaj, páči sa mi tu u vás. Ovzdušie vašej milej domácnosti zaváňa láskou a šťastím, čo báječne blažene účinkuje na moju chladom večnej etikety otrávenú dušu. Uverte, že hrozím sa myšlienky, že budem musieť raz tento rajský kútik horského zátišia opustiť a vrátiť sa znovu do úbohého domova, ktorý barónka Afra pretvorila v peklo.“

„Úfame, slečna Zorka, že to tak skoro nebude. My sa tešíme, že zimu prežijete u nás. Uverte, že i náš lesnatý kraj má svoje zimné krásy a zábavy. Býva tu krásne, ako v dajakej začarovanej krajinke báječnej povesti,“ uisťoval domáci pán.

„To verím, že tu môže byť v zime krásne, ale nemôžem vašu láskavosť takým dlhým pobytom nadužívať,“ odvetila Zorka.

„To je pochybná mienka. My vás máme radi, považujeme vás ako člena rodiny, nerobíme s vami žiadne zvláštnosti, nuž prečo by ste nemohli i cez celú zimu ostať u nás?“ doložila domáca pani.

„Ja vám len tú radu dám, slečna Zorka, aby ste sa domov skôr na žiaden pád nevrátili, kým nebude u vás ovzdušie od tejto pliagy, ktorou vás barónka neprestajne trápi a mučí, úplne očistené. Ináč nebudete mať pokoj,“ tvrdil domáci pán.

„To je pravda. Len ako započať potrebnú očistu, ako previesť nápravu?“ zavzdychla starostlive Zorka.

„Tú by najlepšie a jedine váš ujo Vrbovský previesť mohol. Či ste sa naň ešte neobrátili?“ pýtal sa Bukyč.

„Už tri listy som mu písala, plné prosieb, žalôb i zúfalstva a ani na jeden som odpovedi nedostala. Barónka má čarovnú diabolskú moc, ktorou si vie ľudí získať. Touto svojou mocou získala si aj uja Vrbovského, bo čítala mi jeho dopis, v ktorom dáva najavo svoj súhlas s jej rozhodnutím ohľadom mojej budúcnosti, bo ďakuje jej, že sa tak matersky o mňa stará. Medzi iným píše, že pri konečnom usporiadaní pozostalosti po mojich rodičoch zistilo sa, že ťarchy prevyšujú hodnotu majetku a tak čo dievča chudobné nesmiem mať vraj bohvie aké vysoké nároky, ale musím byť spokojná s mužom, ktorý vie zabezpečiť moju budúcnosť. Ak to major Ravasz vládze a je pri tom človekom statočným, nuž súhlasím s vaším jednaním, tak píše ujo,“ riekla Zorka, utierajúc malým tenunkým ručníčkom slzou zvlhlé oči.

„To že by bol písal váš ujo Vrbovský? Počujte, slečna, to ťažko veriť. Či ste videli tenže list a poznali písmo ujovo?“ pýtal sa domáci pán.

„Nie. Ja som ho v ruke nemala, barónka mi ho predčitovala,“ odvetila Zorka.

„Neverím, slečna, že by list ten bol váš ujo Vrbovský písal. Barónka je prehnaná osoba, ona si mohla dať list napísať, aby vás týmto lapila. Ani to neverím, že by vám ujo na vaše tri dopisy nebol odpovedi dal. Zaiste má barónka spôsob, ako listy vaše uloviť skôr, než sa tieto z domu dostanú. Bolo by dobre všetko toto preskúmať, vyšetriť a došlo by sa na zaujímavé veci,“ takto mienil Bukyč a jeho manželka mu prízvukovala. „Tým by sa zlomila čarovná moc tejto diabolskej ženy.“

„No, veď, čo sa vlečie, neutečie,“ dodal domáci pán. Ďalší rozhovor pretrhla Vanda, vbehnúc do izby radostne rozjarená, ukrývala čosi pod bielou fertuškou na prsiach, skákala okolo stola a veselo volala: „Uhádnite, čo mám.“

„Dopis od Róberta,“ riekla Zorka.

„Hoj, nie — nie.“

„Teda od Mirka,“ riekla pani Bukyčová.

„Mamička uhádla, Mirko píše,“ volala radostne Vanda a objala i bozkala matku; karôtku držiac do výšky, tancovala okolo stola, pri ktorom sedela Zorka.

„Vanda, prosím ťa pekne, čo sa šalieš? Kedy už raz nadobudneš rozum a staneš sa vážnejšou? Dajže sem tú dopisnicu!“ riekla dosť prísnym hlasom matka.

„Tu máš, mamička zlatá, lístok od tvojho miláčika.“ S tými slovami podala matke karôtku.

„Čítaj nahlas, aby sme všetci počuli, čo píše. Som zvedavý, ako sa má,“ riekol otec, odložiac noviny.

Pani Bukyčová popravila si okuliare a čítala:

Mojí drahí!

Konečne dostali sme sa na miesto, zkadiaľ vám i milej Zorenke písať môžem. Som, vďaka Bohu, zdravý, pri dobrej vôli a veselej mysli. Duch môj je stále u vás a v Hrabovke. Ako sa máte? Nič neviem o vás, ani ešte skoro nezviem, bo písať nemožno. Srdečne vás pozdravuje a ruky vám bozkáva váš vďačný

Miro Drahotič.

„No, veľa toho nenapísal,“ podotknul Bukyč.

„A predsa koľké uspokojenie donáša týchto pár riadkov. Za jedno vieme, že žije, za druhé, že je zdravý a za tretie, že je dobrej vôle a veselej mysli. To povedomie, ktoré čerpáme z týchto jeho slov, blaží,“ dodala pani Bukyčová.

„Áno, blaží nás i to povedomie, že na nás myslí. Či nie, Zorička?“ pýtala sa žartovne Vanda.

Zorka sa zapálila rumencom ruže a riekla: „Máš pravdu, Vanduška. Zvesť, že ten, ktorý nášmu srdcu najbližšie stojí, s ktorým naša duša sa citmi porozumenia v súlade v jedno spája, žije a dobre sa má, poskytuje vnútorný mier, uspokojuje a skutočne blaží. Dnešný deň ostane mi dlho pamätným.“

Vanda vzala lístok, čítala znovu, no zrazu ho odhodila s istou nevoľou: „Toto je ale hotový škandál!“

„Čo ti je? Čo sa ti nepozdáva?“ pýta sa matka.

„Nuž, veď mňa ten lagan ani len nespomenul v tom svojom vzácnom dopise, ako by mňa ani na svete nebolo… No, počkaj, ale ho potiahnem za šticu, až sa len domov vráti.“

„Ale kedy sa vráti?“ nadhodila Zorka.

„No, raz aj to bude. Každá pieseň má svoj koniec a tak ho musí mať i táto krvavá svetová vojna. Ja pevne verím, že koniec tento donesie nám želané víťazstvo,“ riekol s prorockým dôrazom Bukyč. „On prinesie nám konečne splnenie toho, čo neprestali úfať naši poprední mužovia, ktorí celý svoj život trpeli krivdy, znášali protivenstvá a žaláre, ktorí umierali za práva a pravdu svojho ľudu.“

„Dal by Boh, aby tak bolo! A malo by tak byť, za drahocennú obeť toľkej vyliatej krvi mala by prísť spása,“ prízvukovala svojmu mužovi Bukyčová.

„Aj príde. Uvidíte, že príde. Z tých temných mrakov pušného prachu a výbuchov diel zaznieva ohlas nového života, veštba novej doby — sľub slobody. Verejne to človek nesmie hovoriť, ale duša to tuší, že príde náhly zvrat a srdce vrie túžbou a láskou horí po slobode,“ blúznil Bukyč a tvár mu žiarila nadšením.

„Myslíš, otecko, že i náš slovenský národ došiel by ku slobode?“ pýtala sa Vanda.

„Ja to nielen myslím, ale to aj pevne verím. Národ, ktorý cez tisíc rokov vedel vzdorovať tým najväčším prenasledovaniam, krivdám a mukám besného tyranstva; ktorý si v tých hrozných časoch vedel pred záhubou zachovať svoju národnosť; ktorý si vedel ratovať svoju reč — hoci mu ju násilne brali — svoje iné národné poklady, ako ľudové podania, povesti, piesne, zvyky atď.: taký národ má a musí mať právo i ďalšieho života, taký národ musí dôjsť odmeny, po ktorej cez tisícročnú dobu ťažkého utrpenia túžil. Cez celé tisícročie túžil náš ubiedený, zmučený, zotročený národ slovenský po slobode a tá prísť musí a príde iste.“

„Dajže Bože, aby tak bolo!“ zavzdýchly zbožnou túžbou všetky tri ženy.

Ďalšie rokovanie prerušila stará Hana, oznamujúc, že je už všetko na stole, aby sa páčilo jesť.

*

Dni a noci zamieňaly sa báječnou rýchlosťou. Už prešly dva týždne, čo bola Zorka u Bukyčov a jej ten čas tak rýchlo ubehol, že zdá sa jej, ako by ešte deň-dva tu bola.

Po chmúrnych dažďových dňoch nastalo pekné počasie, v ktorom ešte akosi rýchlejšie tie hodiny ubiehaly.

Obe dievčatá hneď po raňajkách išly každý deň ku ohrade, aby mohly srnky nakŕmiť. Zorka mala náramnú radosť, keď jej daktorá z nich z ruky žrala, alebo sa nechala od nej pohladkať.

Keď sa už dosť so srnkami nazabávaly, išly sa prechádzať lesom.

Vanda poukazovala Zorke všetky pamätné miestočká, na ktorých so svojím milým Róbertom zažila príjemné chvíle.

Zdalo sa jej, že tu na tých miestach ten les je krajší, to krovie, tie skaliny pôvabnejšie ako inde; že ten jeho šum je piesňou ospevujúcou krásne dni zašlej blaženosti, je ozvenou vyznania lásky, je šepotom sladkej nádeje báječnej budúcnosti, ktorá jej kynie po jeho boku…

Prsia sa jej dmuly sladuškým pocitom akejsi tajnej blaženosti a zároveň tichého bôľu, keď prišly k obrázku „Matky krásneho milovania“.

Toto miestočko bolo pre ňu najpútavejším a najmilším zpomedzi všetkých romantických a útulných miest v lese. — Prichodilo jej čo malý chrámik, v ktorom obetujú sa tie najsvätejšie city všemocnému, velebnému božstvu lásky. Obetný oltár sú naše verne milujúce sa srdcia, ktoré úprimne bijú jedno pre druhé.

Sadly na lavičku. Bolo tu tak krásne a milo. Slniečko vylievalo na zem také teplé lúče, sťa by sa babské leto obnoviť malo, a zlatým osvetlením pestrému koloritu okolitej krajinky dodávalo bohatstvo krásy.

Vanda vyrozprávala svojej milovanej priateľke, že tu Róberta prvý raz videla, tu prvý bozk lásky vtisol na jej pery, tu sa s ním lúčila, keď išiel preč na front. — Vanda vyrozprávala všetko dopodrobna a bolo jej pritom tak voľno. To vieme, že mladé srdcia jedno druhému rady zdôveria svoje taje, rady ich vyštebocú.

Zorka počúvala všetko s utajeným dychom, rozpamätajúc sa pritom na svoje prežité obdobie lásky…

Keď Vanda zakončila začiatok svojho románu, padly si obe devy do objatia a v tichom zadumaní zdalo sa im, že duch lásky vznáša sa nad nimi a šumom perute svojej šveholí: Aký šťastný je ten človek, ktorý miluje; ale aký úbohý, biedny to človek, ktorý nevie, čo je láska…

V takomto blaženom zadumaní snily obe devy o svojich ideáloch, ktoré si ich mladistvý duch rozkošným koloritom živej obrazotvornosti maľoval.

Nič ich nerušilo, bo les dýchal velebným tichom svätého pokoja, ako by holdoval báječnému pôvabu mladistvých snov.

Ach, tá mladosť, krásna mladosť, tajnou čaromocou snuje zlaté vlákna čarovných vidín a spriada z nich svoj rozprávkový svet pôvabnej mladosti, akou ani ten najchýrnejší maliar nevie svoj obraz vyzdobiť.

A v období lásky sú tieto sny najmalebnejšie, najpôvabnejšie, bo ona dodáva im jasu miloty a krásy.

Bolo ticho… vôkol sväté ticho ako v božom chráme…

Zrazu čosi zašuštilo za nimi v kroví… Obe vyskočili ako na povel, hľadiac zastrašene na miesto, zkadiaľ šuchot vyšiel.

„Vanda, to azda medveď abo diviak,“ šeptala Zorka, tisnúc sa ku Vande.

„Neboj sa! To možno zajac. Divá zver tak nízko neide,“ tíšila Vanda svoju priateľku tlmeným hlasom, vinúc ju k sebe.

Krovie, z ktorého oči nespustily, sa znova silno pohlo a zašuštilo, ba zašramotilo, ako by sa pod ťarchou lámalo.

„To medveď! Vanda drahá, poď, utekajme!“ šeptala zdesená Zorka a násilne ťahala Vandu preč.

Bežaly asi na tridsať krokov, zasa sa zastavily a pozeraly uprene na miesto desu.

„Vidíš, Zorka, z krovia, z ktorého šramot vychádzal, vyčnieva mužský klobúk. To je tam niekto ukrytý.“

„Dajaký zbojník alebo pytliak! Poďme domov.“

„Keby to bol človek toho druhu, nebol by sa práve na tom mieste ukryl, na ktorom sme my sedely,“ dôvodila Vanda.

„Možno si myslel, že máme na sebe šperky, chcel nás o ne pripraviť. Mne je tak krušno… Vanda, poďme domov! Ha! — Videla si? — Vytiahol sa z krovia a zasa sa schoval. Je to celkom mladý človek. Poďme — poďme domov! Ja sa na celom tele trasiem.“

„Neboj sa, Zorka! Čo sa nám môže stať, veď sme hneď pri ohrade a tam robia naši ľudia cestu.“

Išly kúsok a zdalo sa im, že niekto za nimi volá. Obzrely sa a videly, že za nimi pospiecha štíhly mladý muž v športovom obleku, kýva veselo klobúkom a smeje sa. Zastaly.

„Kto to môže byť? Akýsi známy a urobil si s nami žart,“ ozvala sa Vanda.

„No, ale žart nemiestny. Ja strachom skoro zahynula,“ povie na to Zorka.

„Jemu sa ale podaril, má radosť, smeje sa.“

„Kto je to? Ten klátivý chod som už raz kdesi u kohosi videla…“

„Moja hlboká poklona! Ruky bozkávam!“ volal mladý muž, keď sa priblížil.

„Juľo! Vitaj, Juľko!“ skríkly radostne obe devy ako na povel a bežaly mladému šuhajovi oproti, podávajúc mu priateľsky ruku.

„Kde si sa tu vzal, Juľko?“ pýta sa Vanda.

„Prišiel som.“

„Nás naľakať?“ spytuje sa Zorka.

„Ha-ha-ha a zľakly ste sa?“

„No, počuj, to bol nepremyslený žart. Ja od ľaku som skoro zamrela,“ riekla Zorka.

„Ale, Zorka, vedela by si ty od Juľka Váradiho čakať dačo múdrejšieho? Tak sa zdá, Juľo, že si sa od tej doby, čo sme sa posledný raz videli, nič nepolepšil.“

„Ba azda pohoršil,“ dodala Zorka.

„Áno, máš pravdu, Zorenka, pohoršil som sa na to veľké blato, ktoré tu máte a ktoré sa chytá na obuv ako hriech na dušu.“

„No, to ty si iste veľkým hriešnikom,“ tvrdí Vanda.

„Možno,“ odvetil Juľo.

„Nie možno, ale isto a tiažu hriechov svojich rozmnožil si tým, že si nás tak zlomyseľne nastrašil. Čo si chcel tým docieliť?“ pýta sa Zorka.

„No, vieš, chcel som uloviť téma pre malú besednicu a podarilo sa mi to.“

„A ty spisuješ?“ pýtaly sa obe razom.

„Keď mám voľnú chvíľu, píšem, a už som aj ťažkosti s tým nešťastným ypsilonom prekonal, nerobím viac pravopisné chyby. Môžte mať radosť nad svojím žiakom.“

„Skutočne? No, zvedavá som na tú besednicu, čo napíšeš o dnešnom našom dobrodružstve,“ vravela Vanda.

„A aký názov jej dáš?“ pýta sa Vanda.

„No, ten sa ľahko nájde, na príklad: „Dobrodružstvo v zátiší hôr,“ alebo „Bu-bu-bu v čiernom lese“ atď.“

„To máš dlhé názvy, ja by som ti poradila kratší, ale dôraznejší a pútavejší,“ riekla Vanda.

„Nuž a?“

„Medveď.“

„Medveď? A ako ten príde k tomu?“

„Tým medveďom si ty.“

„Ja? Ďakujem za nový titul. V škole ma nazývali somárom a teraz som ostal medveďom. Kým ostariem, môžem mať titulov plnú mericu. A prečo som vlastne ostal medveďom?“

„Kým si šuchoril v kroví za nami, nazdaly sme sa, že to medveď a naľakaly sme sa a utekaly preč,“ vysvetľovala Vanda.

„No, dobre, najnovšej besednici dám názov — Medveď —.“

Medzi rečou a žartami došli k horárni. Vanda volala milého hosťa do domu.

On sa slušne uklonil a pýtal sa, či je pán otec doma.

„Nie je doma, odcestoval úradne a vráti sa až o tri dni. To ale nevadí, nech sa ti len páči ďalej, veď ak sa nás dvoch bojíš, mamička je doma,“ žartovným tónom nadhodila Vanda.

„Báť ako báť, hoci ste aj obe dosť nebezpečné veveričky a človek zahľadiac sa do vašich krásnych očú, ľahko by utonul opojený kúzlom ich pôvabu v mori citov nešťastnej lásky a koniec?… Desná tragika… duch… smrť… brrr — tá desná smrť!“ otriasol sa Váradi.

„Koľko poézie a romantiky skrýva sa v tomto Juľovi!“ povedala Vanda.

„Prosím ťa, veď očúvaš, že spisuje, nuž to predsa patrí do jeho odboru,“ tvrdila Zorka.

„No, nech sa ti len páči, Julenko, k nám, hoci aj otecko nie je doma,“ núka ku vchodu Vanda.

„Ďakujem. Ja som vlastne došiel k pánu oteckovi v obchodnej záležitosti. Bol som u Závojských a starý pán poslal ma k pánu Bukyčovi a teraz, keď nie je doma, čo robiť?“

„Trpezlive čakať, až sa otecko vráti,“ radila Vanda.

„Čakať tri dni? Čo by som tu za toľký čas robil?“ pýtal sa zadivene Váradi.

„Čo by si robil? Hoj, neboj sa, my ťa nenecháme leňošiť, nájdeme ti zamestnanie,“ riekla Vanda.

„A aké?“ pýtal sa Váradi.

„Príjemné i milé a teba dôstojné,“ ona nato. „A budeme ťa pritom kŕmiť ako papagája, samými lahôdkami,“ dodala Zorka.

„Toto s radosťou akceptujem, ale čo sa toho zamestnania týka, predsa by som len rád vedel, aké je a z čoho pozostáva…“

„Ale si ty len zvedavé stvorenie! No, keď už chceš nasilu vedieť, teda ti poviem. Budeš nám dvoriť,“ riekla vážne Vanda.

„Dvoriť? Za celé tri dni dvoriť?“ divil sa Juľko a hodiac kríž na seba riekol: „Pán Boh s nami a zlé preč! A kde by som ja toho na tri dni nabral, keď mám tri štvrti hodiny dvoriť, už sa potím samou nesnádzou a tu by ste hneď chcely tri úplné dni. To je nemožnosť — číra nemožnosť…“

„Práve preto, musíš zvyknúť, Juľko. Ty si v dámskej spoločnosti ešte trocha neogabaný, nevyhladený, malý výcvik ti naskrze neuškodí,“ žartovala Vanda.

„A my ťa vyobraciame náležite,“ dodala Zorka.

„To verím. Ach, úbohý Juľko, ale si vbehol do siete!… No, poručeno Pánu Bohu!“ zvolal Váradi a vošiel do domu.

„Počkajže, Juľko! Vráťže sa trošku. Začneme prvú lekciu spomenutého výcviku,“ volala za Juľkom Vanda. Váradi sa vrátil so slovami:

„Prosím, som k službám.“

„Vidíš, Juľko, keď ide mladý človek s dámami do domu alebo do dajakej miestnosti, musí byť šarmantným a musí slušným spôsobom nechať najprv dámy vstúpiť, ba musí ich hladkým posunkom, nežným slovom ponúkať, žeby ony skôr vstúpily. Vyžaduje to slušnosť a dobrý mrav,“ riekla kategoricky Vanda, komicko-vážne sa pritom chovajúc.

„Pardón! Veď ja to viem, ja to viem, už ste ma to u Vrbovských učili, len teraz som na to pozabudol a to od samého strachu pred tým výcvikom. No, tu máš — už som v tom.“

„Skús to teda, či si to už nezabudol!“ vyzvala ho Zorka.

Váradi urobil hlbokú, ale nemotornú poklonu a strojeným afektom riekol: „Prosím, ctené dámy, nech sa vám páči! Ráčte!“

„Ďakujeme!“ riekly obe rázom a vošly do domu. Váradi šiel za nimi, utierajúc si pot s čela.

*

V hrabovskom kaštieli pre svadobný ruch toho dňa pred svadbou ani nezbadali, že Zorka chýba.

Hostia dochádzali so všetkých strán. Barónka Afra blahosklonne vítala príchodiacich, uvádzala ich a predstavovala navzájom, starala sa, aby každý mal podľa možnosti svoje pohodlie, žeby nikomu nič nechýbalo, žeby sa každý dobre cítil. Nálada bola živá, veselá, ako pred sobášom. Mnohí zpomedzi hostí sa vyzvedali na mladuchu, ale sebecká barónka Afra, chcejúc sa sama zabávať a obdivovanou byť celou spoločnosťou, vyhovárala Zorku, že sa nechala na dnes večer ospravedlniť, bo sa akosi dobre necíti. Chce si odpočinúť, aby k zajtrajšiemu vážnemu výkonu mala dosť sily. Podobné výhovorky predstierala na Zorku dopytovavším sa hosťom, ale v skutočnosti nechcela ju mať v spoločnosti.

Veselá zábava plynula celým večerom, ba celou nocou. Barónka Afra bola kráľovnou večera. Jej bohatá krásna toaleta z ťažkého červeného atlasu, krášlená čiernou čipkovou látkou, zlatom bohato povyšívanou, dodávala jej majestátnej postave istej vznešenosti. Jej krásny náhrdelník z veľkých koralov do zlatta umele vsádzaných, tiež taký náramok a náušnice i korunkový diadém tej istej umeleckej práce, posiaty drobnými briliantmi, pristal jej báječne. Všetcia ju obdivovali. Mnohí obdivom, akým zvelebúvame krásu ženy, iní obdivom jej báječného vkusu v strojení sa a niektorí z hostí — zvlášte dámy — závistlivo obdivovaly, ale i kritizovaly všetko na nej, ba i jej chovanie sa, jej reči, jej úsmev a všetko iné.

„Kde barónka berie peniaze na zakúpenie takej nádhery, akú v šatstve a ozdobách vyčíňa, veď sa strojí ako dajaká kráľovná?“ pýtala sa jedna zpomedzi dám.

„Boh to sám vie. Hovorilo sa, keď si ju nebohý Hrabovský bral, že je úplne chudobná a jej toalety aj tak vyzeraly a teraz takýto luxus všade a vo všetkom,“ odpovedala druhá.

„No, veď má aj vdovské právo a také panstvo, ako je hrabovské, musí prinášať pekný úžitok. Zaiste si už aj aký-taký majetok usporila,“ dodala tretia.

„Nádhera nie je vždy znamením zámožnosti,“ riekla pichľavým tónom štvrtá.

„Ba kvôli komu sa len tak nápadne strojí?“ pýta sa piata.

„Ale, pani suseda, či nevidíte, s kým obcuje, s kým sa baví, s kým koketuje? Žiari leskom svojím ako skvelá kométa a ťahá celý regiment dôstojníkov za sebou ako pestrý chvost.“

„No, tá jej koketnosť je vskutku pohoršujúca a jej chovanie skoro nemravné.“

„Prvý základ mravov spočíva na prvom vychovaní a prvá výchova pochádza obyčajne z rúk matky. Kde nie je výchova záležitosťou matkinho srdca, tam bývajú ľudia suroví a skazené mravy. No a barónku matka nevychovala, bo povráva sa, že je pôvodom cigánka. Jej prvý muž, barón Gyulay, kúpil si ju vraj od akejsi cigánskej roty, dal ju vyučiť a pojal ju za ženu. Žili vraj obaja nádherne a dobrodružne tak, že sa barón natoľko zadĺžil, že keď zomrel, neostalo jej nič, iba ten titul. Čo vdova žila dosť biedne a bola rada, že ju starý Hrabovský za ženu pojal.“

„Mohla byť aj rada, veď ju urobil dámou a paňou na Hrabovke.“

„Neraz toho obanoval, ale už bolo neskoro.“

Takto besedovaly pozvané dámy medzi sebou, kým domáca pani obostatá dôstojníkmi a pánmi šampanizovala a veselo sa zabávala.

Akou bola barónka Afra výbornou a veselou spoločnicou v mužskej spoločnosti, takou únavnou a zdĺhavou bola v dámskom kruhu. No, aby neurazila spoločenský mrav, išla tu i tu aj medzi dámy.

Zabáva trvala do svitu. Ružové svetlo rannej zory maľovalo staré múry kaštieľa Hrabovských rozprávkovým náterom, keď svadobní hostia pobrali sa na odpočinok. Okolo jedenástej hodiny predpoludním bolo už zasa všetko na nohách, lebo noví hostia zavítali na slávnostný rodinný výkon. Konečne nastal čas, kedy treba bolo mladú nevestu uviesť do kruhu hostí. Tentokrát chcela barónka hosťom ukázať, akou láskavou matkou je, išla sama po Zorku.

Pristrojená v utešenú nádhernú toaletu z čierneho aksamítu, zdobenú ťažkou hodvábnou čipkou, kráčala majestátne chodbou ku Zorkinej izbe. Otvorila dvere a v izbe nikoho, veci boly rozhádzané, posteľ nedotknutá… To zarazilo barónku. Zavolala komornú a pýtala sa, kde je slečna. Komorná nevedela. Barónka nechala zavolať starú Martu. Ani táto nevedela, kam sa slečna podela.

„A či večer bola doma?“ pýtala sa domáca pani.

„Ja som večer nebola u slečny, bolela ma veľmi hlava, musela som si skoršie ľahnúť,“ odpovedala Marta.

„A kedy ste boli s ňou naposledy?“ vyzvedala sa barónka.

„Popoludní. Keď som vošla do jej izby, plakala, trela si čelo a sluchy kolínskou a žalovala sa, že sa nedobre cíti. Ja som jej odkryla posteľ a prosila, aby si ľahla, že jej to prejde. Ona aj sľúbila, že si ľahne. Potom som odišla a neviem, či si milostivá slečna ľahla a či nie,“ odpovedala Marta.

„Posteľ je nedotknutá a jej nikde,“ riekla barónka zarazeným hlasom.

„Preboha, snáď sa len čosi zlého nestalo!“ zvolala ustrašeným hlasom Marta.

„Sprostosť! — Čože by sa mohlo stať? Má zasa svoje vrtochy. No, ja jej ich vyženiem. Choďte pozrieť do Ružosadu alebo na cintor, či jej tam niet. Choďte ju hľadať a aj ostatným sluhom povedzte, aby ju išli hľadať, a keď ju nájdete — a musíte ju nájsť — povedzte jej, žeby zaraz išla domov, bo je svrchovaný čas, aby sa obliekla do sobášnych šiat.“

Nato odišla medzi hosťov a hoci bola umelkyňou v pretvarovaní sa, predsa tentokrát nevedela sa natoľko opanovať, žeby hostia akúsi roztržitosť, ba viac, rozrušenosť neboli zbadali. V najlepšom rozhovore sa razom zamyslela a tu spriadala v mysli jedovaté slová, ktorými privíta Zoru, až ju sluhovia nájdu a ona s ňou bude sama. Vtom sa jej ale ani desné strašidlo objaví tá myšlienka: „A keď ju nenájdu?“ Tvárou jej pritom prebehol ťažký mráčik. „Ale nájdu — musia ju nájsť,“ hovorila si v duchu pre vlastné uspokojenie. Nato nútila sa znova do veselej zábavy. Žartovala s hosťmi a smiala sa… No bedlivejšiemu pozorovateľovi to neušlo, že ako jej žartovanie, tak i jej smiech sú nútené prejavy akéhosi tajného rozruchu.

Po dlhšom besedovaní vybehla domáca pani von zo salónu, ako by bola niekoho čakala a rýchlym krokom bežala do čeľadníka, kam práve vošli i sluhovia, ktorí Zorku hľadali.

„No, čo je?“ pýtala sa barónka.

„Osvietená pani, všetky známe a bližšie miesta sme pochodili a slečnu Zorku sme nenašli,“ odpovedala komorná za všetkých.

„To mi nie je uspokojujúcou odpoveďou, nájsť sa musí. Nech vysadnú paholci na kone a zajdú do lesa na miesta, ktoré rada navštevuje; nech pozrú na breh Váhu a na iné miesta, o ktorých vedia, že ta chodievala, ale nech idú hneď, bo čas uteká a hostia sú nepokojní.“

S tým chystala sa k odchodu, lež vtom zbadala starú Martu, že si utiera oči a ju ohúno okríkla: „No, čo teraz smoklíte, vy stará striga. To už veci neprospeje. Mali ste včera večer u nej sedieť, však druhej roboty i tak nemáte.“

„Nemohla som, veď…“

„Čušať!“ zakríkla ju pani a odišla, pospiechajúc zasa k hosťom, aby im jej neprítomnosť nebola nápadnou.

Príduc do salónu, pošla k majorovi Ravaszovi a pošepla mu, že Zora sa kamsi podela, že ju sluhovia nemôžu nikde nájsť.

Major sa zamračil, premýšľal chvíľočku a vyšiel rozrušený zo salóna.

Hostia to všetko pozorovali a začali tušiť, že tu kľuje sa čosi nemilého, v čom musí mladá nevesta hrať hlavnú úlohu. Stále naliehali, žeby už mladuchu radi pozdraviť, aby ju doviedli.

Barónka našla za každým dajakú výhovorku, prosiac o trpezlivosť, že mladucha sa v krátkom čase dostaví.

Zasa plynula zábava svojím voľným tokom, čím prešlo hodne času.

Barónka trnula obavou, ak ju nenájdu, čo to bude? „Aká hrozná blamáž! A kde vlastne môže byť? Ušla azda k rodine a či azda…“ Tu zmeravela hrôzou… Vyšla zasa von presvedčiť sa, či ešte nedošiel chýr o stratenej.

Poslovia už boli všetcia doma a nikde ju nenašli.

Barónka si zúfala. Radila sa s mladým zaťom majorom Ravaszom, čo teraz robiť, ale ten bol celý zmenený, nielen že jej rady nedal, ale ostré výčitky jej robil, že ju zanedbala a nechala to k takému škandálu dôjsť, že jemu teraz iné nezbýva, len aby si guľkou prepálil hlavu. Ťažko ho bolo tíšiť, keď sama horela rozčúlenosťou.

„Čo teraz? Čo povedať hosťom? Či vari, že náhle ochorela?… Ale nie, nie, veď tí najbližší by ju predsa len išli pozrieť. Nezbýva iné nič, len pravdu povedať. Ach, ale len ako to začať!“

Hostia boli už v najvyššej miere netrpezliví, veď už bol svrchovaný čas ísť na civilný sobáš a odtiaľ do kostola. Všetcia už vedeli, že sa čosi zlého varí, ale o tom, čo je vo veci, boly rozdielne mienky.

Struna zvedavosti všetkých hostí bola taká napnutá, že musela prasknúť. Domáca pani bola nútená hosťom oznámiť, čo sa stalo. Rozruch bol všestranne veľký. Jedni to zazlievali Zorke, že to nemala urobiť už teraz, pred samým sobášom, ale mala si to skôr rozmyslieť. Iní to zasa držali za celkom prirodzené a správne, z toho dôvodu, že radšej voliť menšie zlo než väčšie. Lepšie zniesť tento škandál, túto nepríjemnosť, ako otravovať sa cez celý život pri mužovi nenávidenom. Áno, boli aj takí medzi nimi, že sa neostýchali verejne poznamenať tak hlasno, aby to aj barónka očula, že keby to s Drahotičom mala ísť na sobáš, to by veru nebola ušla.

Barónka, rozumie sa, všetku vinu kládla na Zoru. „Teraz aspoň môžte si utvoriť pojem, ctené panstvá, aký život mám s krutohlavou a rozmarnou pastorkyňou. Neraz mi je do zbláznenia.“

No z hostí ani jeden neprízvukoval rozčúlenej barónke, veď všetcia znali napnutý pomer medzi ňou a Zorou. Viacerí odsudzovali ju, než Zoru a znechutení rozišli sa bez toho, že by sa boli s mladým zaťom rozlúčili, bo ten zmiznul zo spoločnosti, len čo sa zistilo, že Zorka sa nenašla.

V kaštieli nastalo ticho, také krušné ticho, v ktorom je človekovi clivo, otupno a nemiestno…

Tak bolo aj barónke Afre. Chodila z jednej izby do druhej a nikde nenašla pokoja alebo útulku.

Jej pobúrená myseľ snula čierne vlákna krutej pomsty, ktorou mieni sa vyvŕšiť na svojej pastorkyni, až ju ešte raz do svojej moci dostane.

„A či ju dostanem?“ — opakovala si niekoľkokrát v mysli. Rozmýšľala za niekoľko minúť a potom rozhodnute zvolala: „Musím ju dostať, musím ju potrestať a čo by som sa so samým peklom proti nej spojiť mala.“

Takýmito myšlienkami zapodievala sa barónka Afra úplných päť dní. Na šiesty deň doniesla bíreška jasnomodrý závoj do kaštieľa s otázkou, či to nie je vlastníctvo slečny Zorky.

V kaštieli všetcia zaraz poznali, že závoj patrí Zorke.

Barónka ho vzala do ruky, opýtajúc sa, kde to našli.

„Na brehu Váhu blízko krútňavy,“ odpovedala žena.

Barónku zmrazilo… Hrozná myšlienka, že by azda Zora bola mohla do Váhu sa vrhnúť, zapríčinila mohutný rozruch v jej hrudi. Najavo ho však nedala. Odobrala od ženy ručník a odišla do svojho salóna, zatvorila za sebou dvere, klesla do fotela a čo sa v jej hrudi dialo, nemožno opísať…

Svedomie, ten najprísnejší sudca, započalo svoje vyšetrovanie.

„Svojím nútením dohnala som ju ku samovražde. Či neznamená to toľko, že som ju ja sama zavraždila? — Čo povie na to jej rodina, čo naši priatelia a známi, čo všeobecnosť? — A čo bude so mnou? Súd a žalár ma čaká…“ premýšľala barónka a desila sa svojich vlastných myšlienok. Vyskočila z fotela, vážnym krokom prešla cez izbu, lapila sa za hlavu a nato, ako by bezvládne, klesla znova do fotela.

Takéto záchvaty rozruchu opakovaly sa i v nasledujúcich dňoch. Trudné myšlienky odobierali jej nočný sen, nemala kľudu vo dne ani v noci. Každý, i ten najmenší šramot ju podesil. Hlava jej bola ťažká a nohy klesaly pod ňou. Mala pocit ťažkej choroby, ale sama nevedela, čo jej je a čo ju bolí.

Návštevy neprijímala, ba ešte aj osobníctvu kaštieľa vyhýbala, hoci, keď bola sama, bála sa svojej vlastnej tône.

Tento rozruch stával sa deň so dňa povážlivejším, až konečne stal sa neznesiteľným.

Barónka zavolala svojho lekára a ten jej radil, aby zmenila miesto zdržovania sa, aby niekam odcestovala. Barónka uznala to sama za prospešné a odcestovala hneď na tretí deň ku svojej priateľke, ktorá vo veľmi romantickom kútiku Liptova býva.

Kaštieľ Hrabovských ostal opustený. Ľud si rozmanité, často i príšerné vymysleniny o jeho pánoch rozprával, aké mu jeho živá fantázia diktovala, len starý Blažej a stará Marta vedeli opravdivý priebeh skutočnosti, ale tí nikomu vysvetlenie nedali, lež mlčali, ako im to Zorka prikázala. Najviac keď jeden alebo druhý zavzdýchol: „Ružosad pustne, Bože chráň a zavaruj od nešťastia!“

*

Mladému Váradimu tie tri dni, čo musel na Bukyča v horárni čakať, prešly ako sen. Ako sa pri príchode svojom desil toho, že bude musieť celé tri dni čakať, tak sa teraz mrzel, že sa už minuly. Boly také príjemné a milé, že by nedbal, keby sa aj desať ráz opakovaly. Preto sa celkom nič nemrzel, keď Bukyč ani na štvrtý deň nedošiel, ale až piaty deň popoludní.

Po odchode mladého Váradiho udál domáci pán pravú príčinu svojho opozdeného návratu, že bol u Vrbovských…

„U Vrbovských?“ zvolaly všetky tri dámy razom hlasom prekvapenia. Na bielu tvár Zorkinu sadol rumenec.

„Ako si zašiel do Vrbovských, prosím ťa pekne? A čo si tam robil?“ pýtala sa domáca pani.

„Ta sa možno ľahko dostať, veď z miesta, kde som mal prácu, sú len dve hodiny cesty do Vrbovských. A čo som tam robil? Vysvetlil som nedorozumenie medzi nimi a slečnou Zorkou. Prišiel som ta práve v najlepšej dobe, aby som ich utíšil, bo došiel chýr, že Zorka vrhnula sa do Váhu preto, keď ju macocha nútila ísť za akéhosi starého oficiera, ktorého ona nenávidela. Bola to radosť, keď som im sdelil, že Zorenka je u nás, že je zdravá, čerstvá a veselá. Nato rozpriadol sa živý rozhovor o všetkom, čo sa prihodilo. Ja som všetko vyrozprával tak, ako som to od slečny Zorky očul. A tušenie môje ma nesklamalo. Bolo skutočne tak, ako som hovoril. Celá tá udalosť je intrigou barónky Afry zosnovaný plán, o ktorom ani váš ujo, ani vaša teta nič nevedeli. Od cudzích ľudí vraj očuli, že sa máte vydávať a ľútali si to veľmi, že nemáte toľko dôvery k nim, žeby ste sa im s tým pochválila. Oni od vás ani jeden list nedostali, ale zato vám viackrát písali, zvlášť teta, pani Vrbovská. Nevedeli si vysvetliť, že im na ich listy, keď už nie z rodinnej náklonnosti, teda aspoň zo slušnosti neodpisujete.“

„Bože môj, veď koľké listy som ja písala a litierky odpovedi nedostala,“ riekla Zorka.

„Oni tiež tak. Všetky listy, ktoré ste preč posielali, i ktoré ste dostávali, habala barónka, aby mohla svoje plány previesť. Ten list, čo vám čítala, že ujco Vrbovský svoľuje, aby ste išli za Ravasza, on nepísal. I to je jej vymyslenina, že by dlhy vášho rodičovského majetku prevyšovaly jeho hodnotu, ba opačne, majetok váš v poslednom čase značne vzrástol, bo ujco Vrbovský viaceré požiadavky, ktoré sa už za stratené považovaly, zinkasoval,“ dodal Bukyč.

„A mne nič neodkázali?“ pýtala sa Zorka.

„Ba hej, slečna Zorka, dali vás srdečne pozdravovať i bozkávať, že po takom barónkou zlomyseľne zariadenom údaji, po takej intrigantnej na vás spáchanej presii do Hrabovky sa viac vrátiť nesmiete. U nás môžete ostať, ako dlho sa vám len páči, ale na Vianoce žiadajú si vás k sebe. U nich musíte vraj ostať, kým sa Mirko vráti z vojny.“

„Chvalabohu, ostaneš do Vianoc u nás, Zorenka! Pravda, že ostaneš?“ jasala radosťou Vanda, túliac srdečne milú priateľku k sebe.

„Neviem, Vanduška. A keď sa macocha o mne dozvie?… Teraz už trniem pred tým stretnutím sa s ňou,“ odvetila Zorka rozčúleným hlasom.

„Nebojte sa, slečna, sem vás nepríde hľadať. Tá pyšná dáma neupokorí sa natoľko, že by vkročila do horárne,“ tíšila ju domáca pani.

„Tej prejde chuť vás vyhľadávať, bo váš ujco mieni to s ňou osobne vybaviť, a nakoľko pána Vrbovského znám, som istý, že bude mať toho dosť čo prežúvať,“ dodal Bukyč. „On jej to isto sdelí, že vás viac jej ochrane nesverí.“

Zorka by bola úplne spokojná s tým bývala, že nemá sa viac vrátiť ku zlej macoche, ale čo bude s úbohou Martou a starým Blažejom? Táto myšlienka ju veľmi znepokojovala a rmútila.

„Tá úbohá starenka sa žiaľom pominie, keď sa ja nevrátim do Hrabovky.“

„Ale nie. Stará Marta je rozumná žena, ona bude šťastná v tom povedomí, že vás má na bezpečnom mieste, kde vám nik neublíži a kde ste chránená pred nápadmi zlej macochy,“ upokojovala ju domáca pani.

„Čo bude však s mojimi vecami, s mojimi šatami, veď všetko mám tam? Na zimu budem potrebovať zimné šaty, plášť, klobúk i obuv.“

„To vám všetko môže ujco Vrbovský doniesť, až ta pôjde, len ho musíte o to požiadať. Stará Marta mu to poshľadáva a zabalí,“ povedala pani Bukyčová.

„Už sa len toľko nevyštarávaj, duša drahá. Ako bude, tak bude, ale dobre to tak bude, aspoň ťa tu dlhšie budeme mať, aspoň sa budem môcť s tebou dlhšie pobaviť a potešiť,“ objímala ju veselá Vanda.

Zorka už viac ničoho nenamietala, bo veď sa tu tak milo a spokojne cítila.

Počasie bolo priaznivé a devy hneď popoludní vybehly do prírody. Išly lesom smerom ku kaštieľu Závojských. Vanda cestou stále vyprávala o svojom milom, o mladom Závojskom. Spomínala, že touto cestou často chodievali a snili o krásnej a blahej budúcnosti. Ukazovala Zorke jednotlivé miesta, na ktoré viažu sa pre ňu milé rozpomienky zašlých blažených chvíľ.

„Teraz nič nepíše. Neviem, čo je s ním. — Či žije ešte a či už, Bože chráň, — ale nie-nie, ani len spomenúť nesmiem, tým menej vysloviť, dačo takého hrozného. Modlím sa tak ako ty, Zorenka, každodenne za jeho šťastný návrat.“

„Vidíš, aká si ty, predtým si ma preto vysmievala.“

„Ach, čo som ja vtedy vedela, čo je láska!“

„Ale teraz už vieš!“

„Viem, Zorenka moja, viem, že je to dačo milého, slastného, vznešeného a svätého, ale tomuto správny výraz neviem dať, bo to slovíčko: — láska — zdá sa mi byť primálo na vyjadrenie súhrnu toľkých citov…“

„Mne nie, ba naopak, to slovo — láska — zdá sa mi byť práve mnohovravným. A či sa ešte nevrátime, už sme dosť ďaleko?“ povedala Zorka.

„Ako sa ti páči. Môžme sa aj vrátiť,“ odvetila Vanda. Vrátily sa zpiatočnou cestou.

„A čo je to hentam za pomník v tom kúte, akási kamenná pyramída, zarastená machom?“ pýtala sa Zorka, ukazujúc vpravo.

„To pomník malého románu rodiny Závojských.“

„Románu? A ty ho vieš? Rozprávaj mi ho!“

„Ja len toľko viem, čo som od ľudí počula. Za starých časov, keď zemianstvo a šľachta začaly najlepšie rozkvitať a páni boli pyšní na svoj rod, nepovažovali sedliaka za človeka a nakladali s ním horšie ako s hovädom, zaľúbil sa jeden člen rodiny Závojských do chudobnej sedliackej dievčiny, ktorá bola vraj neobyčajne krásna. Jeho rodičia a pokrvní príbuzní brojili proti tejto ľúbosti. Keď ich brojenie nič neprospelo, vykázali rodinu, ktorej členom bola tá dievčina, z obce, neskôr zo stolice, a keď to nič nepomohlo a milenec sa osvedčil, že čo ju na kraj sveta vykážu, i ta pôjde za ňou, nuž akýmsi vraj úkladným spôsobom odpratali ju so sveta. Keď Závojský očul, že jeho snúbenica zomrela, v zúfalstve išiel do parku a zastrelil sa. Rodina súc naňho rozhorčená, nepochovala ho do rodinnej hrobky, ale na tom mieste, kde sa zastrelil. Je to vraj to miesto, na ktorom ju on prvý raz videl, keď jahody sbierala.“

„To je zaujímavá udalosť, súce téma pre román,“ mienila Zorka.

„Takéto romány opakovaly sa viackrát v rodine Závojských a podobný opakuje sa teraz aj so mnou,“ zavzdychla Vanda, skloniac smutné oči k zemi.

„No, dá Boh, že sa on u teba šťastnejšie ukončí. Len buď trpezlivá.“

Popri živom rozhovore cesta im spešne ubiehala. Ani sa nenazdaly a boly doma, kde ich pani Bukyčová radostne vítala, bo jej vraj už za nimi clivo bolo.

*

Jeseň, ktorá toho roku dosť dlho trvala, zrazu cez jednu noc popustila svoju vládu zime.

Ľudia ráno ostali prekvapení snehom.

„Hľa, hľa, Martin došiel na bielom koni,“ nieslo sa celým krajom, ktorý pod bielym pokrovom vyzeral tak báječne, ako cukrová krajinka v ľudovej povesti. Sneh začal sa v poludňajšom čase topiť, ale nie dlho, bo zavial severák a zahnal teplý nádych slniečka. V noci mrzlo, na dni bolo zamračené a s večera začal padať sneh a padal celú noc. Nad ránom sa vyjasnilo a pritiahlo. Bola sanica.

Vanda požiadala otca, aby im dovolil vysánkovať sa. On hneď nechal do sánok zapriahnuť a Vanda so Zorkou sadaly so smiechom do nich. Tak to robily každý deň, zakiaľ zima trvala. Keď bol odmäk alebo keď pršalo a ony nemohly von, bavily sa pri klavíri, hraly, spievaly a zasa ručnými prácami sa zamestnávaly, pripravujúc darčeky k Vianociam.

Pri takomto zábavnom zaneprázdnení ubiehaly dni, týždne jeden za druhým. Vianoce sa blížily a myseľ dvoch milujúcich sa priateliek zaťahovala mrákava trápneho povedomia, že čoskoro priblíži sa bôľne lúčenie.

Práve o tom živo rokovaly, keď objavil sa medzi dvermi mladý Vrbovský. „Ľubo! Vitaj!“ zvolaly obe ako by na povel razom, prekvapené súc jeho neočakávaným príchodom.

„Servus, moje drahé! Čo porábate? Šijete, vyšívate — hm — hm — to je pekné, že ste také usilovné.“

„No, to verím, že je usilovnosť pekná ctnosť, ale ešte krajšia ctnosť od teba, že si sa spamätal na svoj nám daný sľub a prišiel si nás do nášho horského zátišia pozrieť,“ riekla Vanda.

„Prišiel som si pre záloh,“ riekol Vrbovský.

„Pre aký záloh, prosím ťa?“

„Pre ten, ktorý u vás máme, tu pre moju milú sesterničku. Ešte len včera som prišiel domov na dovolenku a už dnes ma poslali po ňu. To je zrejmým dôkazom, ako túžobne ju očakávajú.“

„To si ty zle trafil, môj milý, my si Zorenku nepustíme,“ riekla Vanda a zaraz priskočila k Zorke, obejmúc ju vrelo a bozkávajúc jej prekvapením rozpálené líčka.

„Dobre, ale potom i ja tu ostanem, lebo mi moja mamička nakázali, aby som bez Zorky domov neprišiel.“

„Nuž dobre, ostaneš aj ty u nás, ale Zorka nepôjde,“ tvrdila Vanda. „Však, Zorka, nepôjdeš?“

„Musím, Vanda moja, veď som už dosť využila vašu láskavosť. Pôjdem zasa k našim. I ty prídeš ta za mnou. Teraz pred sviatkami viem, že by ťa už nepustili, ale po sviatkoch alebo na jar musíš prísť,“ tíšila ju Zorka.

Vtom vošla do izby domáca pani. Vanda jej hneď Vrbovského predstavila a zaraz žartovne dodala: „Pomysli si, mamička drahá, tu pán doktor Vrbovský rád by sa ženiť a prišiel k nám na priezory. Nám by sa obom páčil, veď si ho len pozri, aký to fešák — ale čože, keď už my nie sme voľné. Či nie je to večná škoda?“

„Vanda, Vanda! Ty si ešte vždy tou samopašnicou, akou si bývala,“ hrozil sa jej Vrbovský.

„Pán doktor, neráčte sa horšiť nad jej pošetilými žartami,“ ospravedlňovala Vandu pani Bukyčová.

„Bože uchovaj, milostivá pani! Veď my sa dobre poznáme, nejeden žart sme u nás spolu previedli.“

Nato sa rozpriadol živý rozhovor o bežných udalostiach. Medzi všeličím iným spomenul Vrbovský, že jeho otec bol už v Hrabovke. Ľúto mu bolo, že barónku nenašiel doma. No napísal jej tam list a v ňom jej všetko sdelil, čo jej ústne chcel povedať. I to, že Zorku nesverí jej viac, že tá ostane v jeho dome čo úd rodiny, kým ju nebude vidieť zaopatrenú pri mužovi statočnom a charakternom, ktorého si ona sama z lásky vyvolí. Nato obrátiac sa ku Zorke pokračoval: „Tvoje všetky veci, Zorenka, sú už u nás. Stará Marta posbierala a pobalila všetko, čo ti milé a pamätné bolo.“

Vtom prišiel i domáci pán a po srdečnom uvítaní i sdelení príčiny príchodu atď., dali sa do shovoru o udalostiach vojny. „Čo myslíte, pán doktor, ako dlho tá hrôza bude ešte trvať? To je nemožné, žeby to ešte dlho vydržalo.“

„Dlho to už trvať nebude. Ja úfam, že na takto rok budeme už sláviť veselšie Vianoce, ako tohto roku. Myslím, že to budú prvé Vianoce v našej slobode,“ riekol vážne Vrbovský a jeho bledá tvár sfarbila sa pritom nachom radosti a nadšenia.

„Bože, daj, aby tak bolo! A možné je to, bo ono to vrie a kypí na všetkých stranách v našich legiách. Prisahajú pomstu svojím utlačovateľom, svojim katom, a sľubujú radšej zomrieť na krvavom bojišti, ako zotročení, pokorení a znevoľnení vrátiť sa do svojej vlasti.“

„A predsa spomienka na domov naplňuje ich hruď posvätným citom viery vo spravodlivosť, viery vo víťazstvo. A zvíťazia. Prejdú síce ešte krvavou krížovou cestou, prebrodia sa ešte potokmi krvi na bojištiach, ale z tejto krvi zrodí sa ich víťazstvo a naša sloboda.“

„Vďačný národ ich zvelebovať bude a potomci potomkov našich chválorečiť budú blahej a skvelej ich pamiatke,“ nadšene dodal Bukyč.

Z ďalšieho rozhovoru vyrušila ich Vanda, volajúc ich k malému olovrantu.

*

Nastalo trápne lúčenie dvoch milujúcich sa priateliek, ktoré si boly pravými sestrami.

No človek prekoná toľko ťažkostí v živote, nuž i ony musely toto lúčenie statne prekonať.

Na ceste rozveseľoval Zorku doktor Vrbovský, rozprávajúc jej rozmanité epizódy s bojišťa, ktoré od ranených, ktorých ošetroval, očul. Mnohé z nich boly takého žartovného a veselého obsahu, že sa Zorka chutno rozosmiala.

Už sa zvečerievalo, keď dorazili domov. Všetcia radostne vítali Zorku a čudovali sa, ako dobre vyzerá.

„U Bukyčov som sa náležité zotavila, čistý horský vzduch, milota a láskavosť tých dobrých ľudí dobre mi poslúžily na zdravie.“

„To verím, že u zlej macochy ti tak nebolo, keď ťa trápila a sužovala. Ja som si vždy žiadala dcéru a teraz mi ju Pán Boh predsa udelil. Od tohoto času budeš mojou milou dcérou a ja ti budem dobrou a láskavou matkou,“ povedala pani Vrbovská úprimnou srdečnosťou, vrele objímajúc a bozkávajúc Zorku.

„Vďaka ti, moja drahá, milá teta!“ zvolala Zorka, bozkávajúc ruku dobrej tete.

„Nie tetou viac, ale mamou musíš ma volať, uja otcom a Ľuba bratom, veď si odo dneška našou milovanou dcérou.“

Nato, keď si Zorka odložila plášť, čapicu, zaviedla ju do jedálne, kde bola slávnostná tabuľa prestretá k veľkej večeri, pripravenej na poctu došlej dcéry, vítanému to prírastku rodiny.

Pri večeri sa voľno besedovalo a po večeri pretriasaly rodinné a domáce záležitosti, zažité posledného času v Hrabovke. Zorka všetko dopodrobna vyrozprávala a ostatní nevedeli, čo viac obdivovať, či rafinovanú podlosť a zlomyseľnosť macochy a či tichú trpezlivosť a sebažertvu utrápenej Zorky.

Večer v takýchto rozhovoroch prešiel náramne rýchlo. Bolo jedenásť hodín, čas na spanie. „Poď, dcéra moja, zavediem ťa do tvojej izby,“ riekla pani Vrbovská, pojmúc Zorku, keď sa táto od ostatných odobrala, a odvádzajúc ju na odpočinok. Keď prišli do určenej izby a zažaly svetlo, Zorka prekvapením vykríkla, chytila sa kŕčovite ruky svojej sprievodkyne a ťahala sa zpät ku dverám.

„Čo ti je, Zorka?“ pýtala sa Vrbovská.

„Neviem, čo je so mnou a kdeže som? Či u vás a či v Hrabovskom kaštieli? To je moja izba z kaštieľa,“ hovorila zadivená Zorka.

„Len náradie a veci z tvojej izby z Hrabovského kaštieľa dali sme previesť, aby si tu skôr privykla, majúc svoje veci, na ktoré si od malička privyknutá, okolo seba.“

„A ešte ste to aj tak zariadili, ako som tam mala. O, vy dobrí, zlatí ľudia!“ zvolala Zorka, bozkávajúc svoju novú matku.

„Buď tu šťastnou a spokojnou, dcéra moja! Snívaj sladko! Dobrú noc!“ Bozkala Zorku a odišla.

„Dobrú noc!“ volala za ňou Zorka. Obzerala sa po izbe. Všetko bolo tak umiestené, ako to ona v Hrabovke mala. Otvorila šatňu a našla tam všetky svoje šaty — v prádelníku svoje prádlo v najlepšom poriadku. Bola ako vyjavená, prekvapením rozrušená. Tie veci jej prichádzaly ako dávni starí priatelia, nesúci jej srdečný pozdrav z diaľnej domoviny. Dlho ešte zabávala sa s nimi, až konečne cestou i rozruchom citov unavená ľahla si a zaspala.

*

Ráno občerstvená sladkým spánkom vstala svieža a veselá. Rýchlo sa obriadila a bežala k ostatným, aby im želala dobrý deň.

Všetci boli v jedálni, práve raňajkovali. Keď Zorka prišla medzi nich, ako by jasné slniečko k nim zavítalo, všetcia sa rozveselili. Žartovalo sa, smialo a besedovalo sa voľno a nenútene a konečne sa robily plány, čo sa bude vo dne robiť. Ľubo mal na sto projektov, ale pre zlé počasie nedal sa ani jeden previesť. Ustálilo sa, že dnes budú sa len doma zabávať.

Zorka vypomáhala matke v domácnosti a mala veľkú radosť, keď sa jej niečo podarilo a matka ju pochválila. To núkalo ju ešte k ďalšej činnosti. Neskôr písala Vande, od ktorej dostala už druhý list. Píše jej aj to, že pani Závojská si zlomila nohu. Matka jej sľubovala, že na Vianoce pripravia spolu stromček pre dietky sluhov a robotníkov, aby tým detvákom spôsobily radosť. A to bude hodne práce. „Ale to neškodí. Tú námahu zaplatí nám ich radosť, a kto nevie iným radosť robiť, sám nevie, čo je radosť,“ riekla pani Vrbovská.

Takto ubiehal deň za dňom, Vianoce sa približovaly a práca so stromčekom sa množila. Zorka stala sa pani Vrbovskej pravou rukou pri tejto práci, ale i Ľubo pomáhal a než Vianoce prikvitly, stál stromček v úplnom skvoste a kráse a pod ním darček pre každé dieťa. Tá radosť, blaženosť, ktorá panovala na Vianoce v dome Vrbovských, opísať sa nedá. Zorka sama tvrdila, že tieto Vianoce boly jej najkrajšími Vianocami v živote, a to tým viac, bo dostala od svojho drahého Mirka vianočný pozdrav.

*

Vande bolo clivo, keď Zorka odišla. Všade a pri všetkom jej chýbala. Tak privykla na ňu, že jej veľmi ťažko bolo odvykať. Neraz si aj poplakala. Ťažko jej bolo na srdci aj preto, že už dávno nič neočula o svojom snúbencovi. I to počasie pôsobilo krušno na jej rozžialenú a roztúženú dušu. Dni chmúrne a tmavé pobádajú k akémusi smútku. K nim do horárne teraz nikto neprichádza na návštevu, sú stále sami.

Zrazu však predsa zastaly pred horárňou panské kone zapriahnuté do saní, z ktorých vystúpil elegantne čierno odený pán a rovno ponáhľal do horárne.

Keď vošiel dnu, obe dámy, t. j. pani Bukyčová s Vandou, radostne zvolaly: „Ach, pán doktor! Vitajte u nás!“

„Ďakujem!“ odpovedal. „Ako sa ráčite mávať?“

„No, ešte to prejde. Oveľa lepšie sa, chvalabohu cítim, ako na jar,“ odpovedala pani Bukyčová.

„Ale, ráčte sa posadiť.“

„Vďaka!“ riekol lekár a sadol si na núkanú mu stolicu.

„Akej šťastnej náhode môžeme ďakovať za túto vašu vzácnu návštevu?“ pýtala sa domáca pani?

„Prišiel som s úctivou prosbou ku slečne Vande.“

„Áno, k vám, slečna. Ako ráčite vedieť, pani Závojská zlomila si nedávno nohu. Táto je už celý čas v sadrovom obväzku, ale u staršieho človeka to trvá dlhšie, ako u mladého, kým sa zahojí. Pani Závojská si možná celú zimu poleží s tou nohou, je už ale teraz netrpezlivá a nervózna. Čo bude ďalej? Ona musí mať pri sebe spoločnicu živej, veselej povahy, ktorá by jej predčitovala, s ktorou by mohla konverzovať, ktorá by jej vedela čas krátiť a ju rozveseľovať. Starý pán Závojský mieni, že podľa toho, ako vás, slečna, pozná z opisu jeho syna Róberta, by ste sa vy jediná hodila k tomu a nechá vás úctive prosiť, aby ste boli taká láskavá a prijali tento úkol kresťanského milosrdenstva na seba.“

„Ja, pán doktor? Mňa by predsa pani Závojská u seba netrpela. Mňa celou dušou nenávidí.“

„Spomínal mi pán Závojský, že vás ešte ani nepozná, že vás ešte nevidela a je proti vám, čím svojho vlastného syna vyštvala na vojnu. Povedal mi všetko. Pán Závojský však myslí, že by ste ju opatrovali nie pod svojím, ale pod cudzím menom. To by som ja už zariadil. Pani Závojská by ani najmenšieho tušenia nemala, že ste to vy a by si vás možno obľúbila. Slečna, prosím vás, urobte to, veď je to matka vášho Róberta, ktorý vám tento krásny a šľachetný skutok zaiste nikdy nezabudne. Áno, slečna, z lásky k nemu to urobte!“

„Pán doktor, ťažko mi padne rozhodnúť sa.“

„Ako by sme boli bez Vandy, pán doktor, ona rozveseľuje celý dom. To neide. Ani otec by to nedovolil.“

„No, veď kaštieľ nie je ďaleko od horárne, preto môžte slečnu každý deň vidieť.“

„Ja by som to kvôli Róbertovi milerada urobila, ale čo by povedal otecko?“

Práve, keď sa usniesli, že sa opýtajú najprv otca, tento otvoril dvere. Doktor predložil znova žiadosť a po krátkej debate pošťastilo sa mu otca získať.

S duševným uspokojením ponáhľal do kaštieľa zvestovať Závojskému zdar svojej návštevy. Závojský bol veľmi rád, že Vanda sa odhodlala na tento úkol, sám išiel do horárne, aby sa jej poďakoval a všetko potrebné s ňou a jej rodičmi dohovoril.

Netrvalo ani týždeň a Vanda pod menom sestry Lydie zaujala svoj nový úkol spoločnice i pečlivej ošetrovateľky urodzenej panej Závojskej. Táto šľachtická dáma skúmavým okom pozerala na sestru Lydiu, kriticky sledovala každý jej pohyb, uvažovala každé jej slovo a akési uspokojenie rozhostilo sa jej v hrudi. Páčilo sa jej chovanie, spôsob obcovania, reč a všetko na novej spoločnici. A zvlášte neobyčajná láskavosť a milota; to nežné ošetrovanie urobilo na nemocnú taký dobrý dojem, že hneď tie prvé dni k nej úplne prilipnula a nechcela ju ani na kratučký čas od seba pustiť.

Vande bolo zpočiatku ťažko privykať na rozmaznané žiadosti tejto prepiatej aristokratky, ale časom zvykla celkom na ňu, len to jej bolo nemilé, že ju nechcela od seba pustiť a ona nemohla domov.

No ale i tu pomohol domáci lekár, povedal Závojskej, že sestra Lydia je nápadne bledá a to preto, že málo chodí na vzduch a to by mohlo mať na jej zdravie špatný účinok.

Toho sa Závojská naľakala a sama posielala Lydiu každý deň na dve hodiny von na čerstvý vzduch. Bolo to vždy po obede, keď pani Závojská driemala.

Na dvore ju už vždy čakala ekvipáž, koč alebo sánky, podľa počasia. Ona veselo vysadla, kočiš švihol kone a za niekoľko minút bola doma.

To boly pre mi teraz tie najblaženejšie chvíle, keď mohla pobaviť sa, porozprávať so svojimi drahými rodičmi. Tu doma je tak rozkošne milo, tu svieti a hreje láska rodičov, tá pravá láska, ktorá všetko, ešte i ten život rada kladie v obeť za svoje dieťa. Táto rodičovská láska podobá sa slnku na severe, ktoré tam svieti vo dne i v noci. Tak to bolo u Bukyčov…

Vanda neraz hovorila: „Aký to rozdiel u nás a tam u Závojských. U nás stály jas, ktorý obveseľuje a oživuje; tam večný mrak, ktorý zarmucuje a umára.“

„Vidíš, Vanda moja! Vezmi si príklad z tvojej matky! Domácnosť spravuje žena. A ako slnko okrašľuje nebe, tak okrašľuje múdra a starostná žena dom,“ riekol otec a hrdý, ale zároveň láskavý pohľad hodil na svoju manželku. On dobre vedel, že v nej má vzácny poklad, akým sa máloktorý muž môže pochváliť.

„Vy ste moje dobré zlaté duše!“ zvolala radostne Vanda, bozkávajúc otca i matku mnohokrát. Potom rozprávala rodičom o panej Závojskej, aká je to vzdelaná žena, ku mnohým prísna, neprístupná, k nej ale láskavá a milá. „Nik jej nevie v jej chúťkach tak správne vyhovieť, ako ja. Nik nevie jej rozmarné prechmaty tak tíšiť a krotiť ako ja. Sama sa čudujem, že ma tak počúvne. Tak sa zdá, že som si jej dôveru úplne získala, ba i do rodinných záležitostí ma pomaly zasväcuje. Včera večer rozprávala mi o svojom miláčkovi, jedinom synovi. Kázala si album s podobizňami podať a ukázala mi ho na obrázku. Hovorila, že to bol taký dobrý a poriadny šuhaj, nikdy nič nevykonal, čo by ju a otca mohlo pohoršiť, za čo by so boli museli hanbiť. Až potom, keď ho z cudziny zavolali domov, žeby prevzal vedenie celého hospodárstva, urobil im vraj hanbu a mrzutosť, ktorú mu nevedeli odpustiť. Stará pani čakala, že sa opýtam, čo vlastne vykonal. Ja však mlčala ako ryba, srdce mi bilo nepokojom, hruď sa mi dmula akousi úzkosťou a dych sa mi krátil, že som sa musela premáhať, aby som sa neprezradila. Na šťastie bolo v izbe slabé nočné svetlo, že nemohla zbadať duševný rozruch na mojej tvári.“

„A potom čo? Ako to skončilo?“ pýtala sa matka.

„Po malej prestávke pokračovala: Veď si len pomyslite, zaľúbil sa on, syn zemianskeho rodu, dedič zemianskeho mena, kaštieľa i panstva, do horárovej dcéry a chcel ju pojať za manželku. Toto som mu predsa nemohla dovoliť, ba ani nesmela z úcty k pamiatke našich slávnych predkov. A keď som mu to nedovolila, nahneval sa a išiel dobrovoľne na bojište… Tak som stratila svojho jediného syna!“ zvolala bôľnym a žalostným hlasom, ktorý sa zmenil pomaly v trpký plač…

Ja som mala krušné postavenie. Nemohla som nič iné počať, ako mlčať a tíšiť vzburu, ktorá v mojej hrudi zúrila. Ona začala znova: Nemám ani také ťažké srdce na neho, bo viem, že láska je moc, ktorej odolať ťažko, ale zlostím sa na tú ledačinu, ktorá ho svojou koketnosťou zvábila, ktorá mi ho odcudzila. Viete, to musí byť celkom obyčajná, sprostá ženština, ktorá nevie rozdiel urobiť medzi zemianskym a svojím sedliackym stavom.“

Jaj! — Odpustite — ale — zvolala som trhane, zničená bôľom, klesla na kolená k jej posteli, bozkávala jej ruky a ľútostive plakala.

„Čo je vám, sestra?“ pýtala sa ma prekvapene. „Čo je vám?“

„Ľúto mi je!“ vyrazila som túto vetu plným bôľom mojej zranenej duše. Vtom mi však napadlo, že sa nesmiem prezradiť — premohla som sa.

„Ľúto, mňa? — Hoj, vy, dobrá duša, máte zlaté srdce. Poznať, že sa vám dostalo pravej vzdelanosti, že ste nie len ducha, ale i srdce v tej istej miere vzdelávala,“ riekla a pohladila moju hlavu. „Neraz si myslím, že keby tá horárova dcéra bola vám aspoň len trocha podobná v povahe, vzdelanosti, inteligentnosti, milote a kráse, nuž, odpustila by som jej, že nie je zemianka a svolila k sobášu. Ale tá je iste ďaleko od vás…“

Môžte si myslieť, drahí rodičia, ako mi pri tom bolo… Radostne by som bola vykríkla jeho meno a bola by som ju bozkami vďačnosti obsypala. No bála som sa, že je to ešte nie na čase. Utlmila som radostné city a umienila som si, že ešte väčšou láskou budem ju opatrovať.“

Rodičia pochválili jej dobrý úmysel a prosili Boha, žeby sa to všetko len dobre skončilo. Tie dve hodiny rodinného blaha tak rýchlo ubehly a Vanda musela nazpät do kaštieľa.

Cestou si pomyslela, či len Róbert pochváli jej jednanie, či bude mať radosť, že mu opatruje matku, či ocení jej obeť? Stará pani Závojská ju už netrpezlive čakala a keď prišla, s radosťou uvítala: „Poďte! Poďte, anjel môj drahý, bo ťažko mi bez vás. Popravte mi, prosím vás, tú nohu, už mi trnie a iný mi to neulahodí. Vy jediná máte srdce ku mne. Ale dá Boh, že raz budem môcť vám odmeniť vašu nežnosť a láskavosť, akou ma ošetrujete.“

Vanda s radosťou skočila k posteli a narovnala, pohladkala boľavú nohu, popravila hodvábnu pokrývku a celou svojou milotou a láskavosťou obiehala okolo panej kaštieľa.

Tak to išlo celého štvrť roka, kým pani Závojská posteľ mohla opustiť a o bar1ách po izbách chodiť. No ale ani potom nechcela byť bez sestry Lydie, ktorá ju tak svedomite ošetrovala. „Slečna, ani nepomýšľajte na iné miesto. Ja som si vás natoľko obľúbila, že by som nevedela bez vás žiť. Vy ostanete u mňa čo stála spoločnica. O honorár mi neide, ak je vám terajší málo, zdvojnásobím ho, ale vás od seba nepustím. Mám vás čo svoju dcéru, zdôverím sa vám so všetkým, bo vidím, že ste dôvery mojej hodná. A čo by mal človek Krézusove bohatstvo a nemal by spolucítiacu dušu, ktorej by mohol dôverovať, je poľutovaniahodný tvor, bo horšie je na tom, ako ktorýkoľvek chudobný bedár. — Nuž, ostanete? Ale, pravdaže ostanete. Čo by som si bez vás počala?“

Vanda nevedela si vysvetliť tento náhly obrat, že tá pyšná aristokratka vie sa zrazu tak uponížiť a žiadať ju takými srdečnými slovami, aby ostala u nej. Tešilo ju to, že si vedela túto nepriateľku natoľko získať a vidiac v duchu svojho Róberta, ako by sa aj on tomu tešil, radostne naladená hlboko sa uklonila a bozkajúc Závojskej ruku, riekla: „Ďakujem vám úctive, milostivá pani, za vaše láskavé slová, vašu milú priazeň si viac cením ako akýkoľvek honorár, a keď si myslíte, že som schopná vám vyhovieť, milerada stojím vám k ďalším službám.“

„Vďaka vám, sestra Lydia! Vy ste dobrá duša. Poďte sem, nech vás objímem za vašu lásku a oddanosť ku mne.“

A pyšná pani Závojská srdečne objala a bozkala Vandu.

„Neviem, ako sa vám raz budem môcť náležite zavďačiť za vaše nežné ošetrovanie, ktoré s takou pečlivosťou a svedomitosťou konáte. Veru, moja vlastná dcéra, keby som ju mala, by ma nevedela lepšie opatrovať ako vy, moja drahá sestra Lydia. Boh vám to odplať!“

„To ma teší, že ráčite byť so mnou spokojná, bo najsladšie blaho je to, ktoré pociťujeme nad tým, keď dobre činíme iným.“

„Vy ste šľachetná duša, aká šťastná by som bola, keby ste bola mojou dcérou.“

Tu vidíme, že láska, pravda a trpezlivosť sú najlepším kľúčom do ľudského srdca.

*

Navštívime zasa raz Hrabovských kaštieľ. Čo je tam? Čo sa tam robí? Ticho a pusto je tam.

Barónka Afra zdržuje sa viac u svojich priateľov a známych ako doma.

Keď aj s času na čas príde domov, to nie je ani raz sama. Dovedie si svojich priateľov so sebou a hoduje sa, hrá na klavíri, spieva a tancuje, ako by večné fašiangy boly.

Barónka Afra Hrabovská je všestranne známa čo veselá dáma. No, veselosť a shovorčivosť jej vyniká len v mužskej spoločnosti. Medzi dámami cíti sa nevoľne, je tichá, zasmušilá a odpovedá len na priame oslovenie.

Ľud v Hrabovke ju nenávidí a rozpráva o nej rozličné strakaté veci.

Jej služobníctvo nemá k nej úcty ani lásky, chová sa k nej slušne jedine z povinnosti. Nemôže to pochopiť, že keď barónka nie je doma, sú noci pokojné, tiché, a len čo príde domov, už zasa nocou temné postavy objavujú sa pred kaštieľom.

Ľudia si o tom všeličo povrávajú. Tvrdia napospol, že to starý pán kaštieľa Hrabovský nemá v zemi odpočinku a hľadá svojho miláčka, svoju dcéru Zorku. Povesť tá koluje z domu do domu a všade k tomu dačo príšerného privesia, takže stáva sa vždy podivnejšou a strašnejšou.

Stará Marta stále nosí na modlenie za ľahké odpočinutie svojho nebohého pána a aj sama sa denne modlievala zaň, a nemôže to nijako pochopiť, že Najmilostivejší nechce vyslyšať vrúcne modlitby.

Barónka Afra, keď prečítala dopis švagra Vrbovského, v ktorom jej vytýkal surové, ba takmer neľudské zachádzanie so Zorkou a zároveň jej oznámil, že ju jej opatere viac nesverí, ale sám čo svoju dcéru na srdce privinie, zmeravela zlosťou. No po krátkom premýšľaní diabolsky sa zasmiala a rozrušeným hlasom riekla: „Chcete ma pokoriť, no, pokorím ja vás. Bohu prisahám, že zničím vás, panslávska háveď ničomná! Zničím vás! Dôkazy mám v rukách!“

Ako prišla barónka k týmto dôkazom? Ona nenávisťou horela proti Vrbovskému, odkedy ostal tútorom Hrabovského majetku a poručníkom Zorkiným. Jej to derogovalo, že ona má byť odvislou od jednoduchého statkára a to ešte pansláva.

Pri prekutávaní v rodinných spisoch našla mnohé listy Vrbovského, v ktorých vytýkal svojmu švagrovi, že je to smutné, že sa slovenská šľachta odnárodnila a stala sa zradcami svojej materínskej reči, svojho národa. Zazlieval maďarskej vláde násilnú maďarizáciu a nespravodlivosť i tisíceré krivdy, páchané na úbohých Slovákoch, ktoré sa raz hrozne pomstia.

Takýchto listov bolo viac a barónka si ich držala čo istú zbraň proti Vrbovskému.

Po obdržaní toho osudného dopisu rozhodla sa pomstiť. Oznámila Vrbovského u politickej vrchnosti čo človeka politicky podozrivého, ba nebezpečného pansláva, ktorého treba zvlášť teraz, v týchto pobúrených časoch svetovej vojny, pod prísnym dozorom držať.

Toto sa jej podarilo. Vrbovského zapísali do čiernej knihy vlastizradných panslávov a ustálili tajných detektívov, ktorí museli bedliť nad jeho počínaním.

Barónka Afra s víťazným sebavedomím pospiechala z mesta koňmo domov, tešiac sa nad zdarom svojho zlomyseľného plánu. Prišla šťastne až pod Hrabovský háj. Svieža vôňa ihličia ju vítala a ona vdychujúc ju plným dúškom lahodila si tu a koňa nechala voľným krokom ísť. Zrazu čosi zaprašťalo, kôň sebou trhol a začal prudko jachať. No vtom vyrútil sa z hája kŕdel otrhaných cigánskych detí a s divým hulákaním ťahal sväzok konárov cez cestu na druhú stranu. Poplašený kôň odbočil od cesty a divo cválal dolu svahom. Barónka, nemajúc sily a moci ho utíšiť a zadržať, zmierala hrôzou…

Kôň letel ako šarkan, sedlo sa uvoľnilo a barónka mohla sa len jedinou rukou hrívy držať a cítila, že ju už sila opúšťa.

Ako kôň letel pomedzi stromy, narazil na krivý strom. Barónka vykríkla, bo nárazom strhnutá zo sedla padla na zem. Kôň cválal ďalej dolu, až prišiel na kyprú zem rokliny a sviezol sa do úžľabiny.

Barónka ležala na zemi ako bez seba… Konečne sa spamätala, keď akési čudné hlasy očula v blízkosti. Otvorí oči a vidí niekoľko cigánov, cigánok a cigánčiat okolo seba.

„Čo tu chcete?“ vykríkla barónka a ražno sa posadila.

„Nič, pani veľkomožná, nemajte strach, my vám nič zlého nespravíme. Prišli sme vám na pomoc, keď sme videli, že je kôň, beštia, najašený,“ riekla stará škaredá cigánka.

„Veru, pomáhať, pomáhať sme prišli,“ ozvali sa ostatní a ženské ohmatkávaly čierne aksamítové šaty a lakové čižmy — no deťom sa lepšie páčily ligotavé gombíky. Barónka vstala, ale ľavá noha jej horela bolesťou, sotva sa mohla na ňu oprieť. Zaiste si ju pri náraze o strom alebo pri padnutí na zem udrela. Nariekala, ako sa domov dostane, do Hrabovského kaštieľa. Dve mladé cigánky sa ponúkly, že ta zájdu a správcu kaštieľa upovedomia, čo sa jeho panej stalo a povedia, aby poslal po ňu koč.

Barónka im sľubovala, že keď to skoro vybavia, hojne sa im odmení. Tie aj hneď bežaly.

Ostatní cigáni obojho pohlavia stáli v polkruhu okolo barónky, len jeden mladý, driečny cigán, urastený ani jedľa, stál obďaleč a len tu i tu hodil okom po barónke. Zrazu čosi povedal po cigánsky a všetcia hneď odišli, len on sám ostal na mieste. Barónka nevedela, čo to má znamenať a preto ustrašene pozerala na neho.

Keď cigáni zašli preč, pristúpil k nej mladý cigán a riekol: „Poznáš ma? Nie? Ja ťa poznám. Si Afra. A ja som Ambróz, mstiteľ svojho nebohého brata Pištu. Pamätáš sa naň, ty biedna falošnica? Ha, meravieš spomienkou naň — bledneš — vidíš ho s rozstreleným čelom, preto oči tvoje blýskajú strachom. Či nepáli ťa krv jeho na srdci, ktoré je príčinou smrti jeho? Či nerobí ti svedomie výčitky, že svojou falošnosťou si ho zničila? Ty nie si žena, si netvor, ktorý na miesto srdca má kus kameňa. Bola si mu viac než milenkou, bo lásku pred Bohom ste si do smrti prisahali. Zbožňovala si jeho hudobné umenie, ale azda len preto, že ním stá a stá zarábal na tvoju nádheru, na tvoj luxus a maškrty. A keď požiadal ťa vyžitý barón o ruku, lakomá za barónskym titulom, opovrhla si mojím úbohým bratom. A keď on prv — než išla si s barónom do kostola — kolenačky ťa prosil o vernosť lásky sťa o biednu almužnu, ty pyšno odvrátila si sa od neho; keď ti prisahal, že si život vezme, bo žiť bez teba nemôže, ty si ho uštipačne vysmiala… A ten tvoj diabolský smiech ho rozdráždil natoľko, že vytiahol revolver a prepálil si čelo. Hoj, keby bol radšej teba tou guľou, ktorá ho života zbavila, prepálil! Čo zameškal on, doplním ja. Od bratovej smrti hľadám príležitosť, aby som sa na tebe pomstiť mohol, no dnes mi konečne šťastie prialo. Porátaj sa s Bohom, biednica, bo posledná hodina ti bije!“ riekol ostrým hlasom a vytiahnuc dlhý nôž zpoza sáry, ohnal sa ním proti barónke.

Táto zúfale vykríkla, padla na kolená pred ním a prosila složenými rukami o milosť a zľutovanie.

„Život za život! Ty zabila si mi brata, ja pomstím ho a zabijem teba!“

Už-už chcel vraziť nôž do nej, ale vtom sa ona rozhodla k novej ľsti. Ražno vstala a prísnym pohľadom ho merajúc riekla: „Nie, ja som ho nezabila, ale ty si ho zabil.“

„Ja?“ pýtal sa zadivený cigán.

„Áno, ty. Ja som teba viac milovala, ako jeho. Keď mi on vyhrával sladké melódie láskou oplývajúcich piesní, ja pritom hľadela stále na teba. V tvojich čiernych ohnivých očiach videla som nebo blaha a šťastia a ty — ty nemal si pre mňa ani len jediného pohľadu lásky. Srdce moje bilo len pre teba a horelo láskou k tebe. Keď ma tvoj brat objímal a bozkával, ja mrela som túžbou objať a bozkať teba. A ty? — Ty si bol ku mne chladným — neprístupným. Tebe bola len bláznivá Verona všetkým. Ja ju nenávidela. Láska k tebe zmenila sa v žiarlivosť. A ako láska robí zo žien anjelov, tak žiarlivosť robí z nich diablov. To zrobila i zo mňa. Že si ty mnou opovrhol, opovrhla som ja bratom tvojím a išla som za toho, kto sa mi najprv nahodil. Teraz vieš všetko a rob, čo chceš. Prekol tým nožom srdce, ktoré ťa raz tak vrelo ľúbilo a — ktoré — ešte dnes — búri sa — akýmsi nepokojom, keď ťa zasa vidím…“

„Afra!“ skríkol radostne cigán, „je to možné?“ Odhodil nôž do krovia a náružive objal barónku.

„Ja som závidel bratovi teba, ale z lásky k nemu som sa vzďaľoval od teba, žeby som mu nezapríčinil bôľ. Teraz je on mŕtvy a ty si vdova, nuž môžme…“

„Byť zase dobrými priateľmi!“ skočila mu do reči a podala mu priateľskú pravicu. On, ju prijal, stisol a pobozkal…

Ďalší ich rozhovor prerušily tie dve mladé cigánky, ktoré išly do kaštieľa a ktoré teraz skočmo bežaly zpät so zvesťou, že koč je už tu na ceste. Barónka im dala peknú odmenu a krívajúc na ľavú nohu opierala sa o driečneho Ambróza, kým došla na cestu ku koču.

„A čo bude s koňom, čo ušiel?“ pýtal sa cigán Ambróz barónky.

„Ten je už doma. Dobehol krívajúc na obe predné nohy a na kolenách odretý,“ odpovedal kočiš.

Ambróz pomohol barónke aj do koča. Ona mu milo ďakovala a tisla mu akýsi väčší papierový peniaz do ruky.

On peniaze neprijal, ale bozkajúc jej ruku šeptal: „Do videnia!“

*

Mesiac za mesiacom, rok za rokom ubieha do mora večnosti. Keď začala sa svetová vojna, každý bol toho presvedčenia, že najviac rok-dva potrvá táto hrôza, viac ako dva roky nemožno teraz vojnu viesť. A hľa, svetová vojna trvá už piaty rok a ešte nemôže nik zistiť deň jej zakončenia. Slzy, stony, vzdychy, nárek, žiaľ i bôľ sú denným nadelením nášho občianstva a obyvateľstva tých krajín, ktoré osud do svetovej vojny zaplietol. Päť ťažkých rokov. Čo rok to horší bolo… No tento piaty rok zdal sa byť tým najhorším. Ľudia chodili jeden okolo druhého zasmušilí, znevoľnení, polozúfalí a ťažkosťami života natoľko uvláčaní, ubití, že oko ich nejaví ani najmenšiu známku radosti.

Zvlášte roduverní Slováci, takzvaní panslávi, videli svoju budúcnosť v príšerných obrazoch, ako desivú fatu morganu na obzore svojho osudu. Ako by aj nie, keď ich zradní Judáši diabolskou škodoradosťou strašili šibenicami, ktoré pre nich už aj chystali.

Bolo temno a mrazivo… Nepriatelia naši víťazili a stvárali orgie, tešiac sa vopred nášmu zahynutiu…

Zrazu sa vetrík obrátil a na jemných perutiach svojich doniesol lahodiacu tuchu ružovej nádeje na prajný prevrat.

Kocka boja sa zvŕtla a kynula víťazstvom nám.

A vďaka Najvyššiemu, zvíťazili sme!

Víťazstvo toto prišlo tak náhle, neočakávano, že prekvapilo i samých víťazov.

Slovenskom zavial ruch nového života, bo prišiel deň nesúci na krídlach svojich splnenie dávnych túžob, deň prekrásny, deň slávnostne osvetlený slnkom voľnosti, prišiel deň slobody.

Bol to najmajestátnejší, najslávnejší hymnus: „Slovensko je slobodné!“

Zástavy víťazstva nad tisícročným otroctvom vesele vialy po celom Slovensku. Národné hymny ozývaly sa vo velebných choráloch, spevy, tance javily radostný pocit oslobodeného národa.

Zem naša, oslobodené dedičstvo našich praotcov, bola krásna, svätá v slávnych dňoch tejto veľkej doby, bo panovala v nej láska. Brat objímal brata bez všetkej predpojatosti a nedôvery.

A keby to bolo tak zotrvalo, nuž budúce pokolenie bolo by dedilo raj na zemi. No odveká nenávisť utlačovateľov Slovákov nemohla sa dívať na víťazstvo pokojnej Slovače, nemohla to zniesť, aby ten, ktorého ona kopala, mučila čo nevoľného otroka, mal teraz panovať.

Maďarská čeliadka a ňou najatí paholci zriaďovali sa vo vojsko a najviac pod menom maďarských námorníkov terorizovali ľud, lúpili a zbíjali.

Mnohokrát sa stalo, že keď prišli do daktorého mesta a našli tam slovenskú zástavu, túto odstránili a na jej miesto vztýčili maďarskú.

Tak v uzavretom svetovom pokoji a či mieri nebolo ešte pokoja na Slovensku. Začaly výbuchy revolúcie na mnohých krajoch našej zeme, ale tie maly ráz jednoduchého rabovania.

Tak to bolo i v Hrabovke. Na zvesť oslobodenia Slovenska zpod večitého jarma vyvesili slovenskú zástavu na faru, školu a kaštieľ Hrabovských. Barónka bola proti tomu, a keď zrazu ta dorazila horda maďarských námorníkov, sama strhla slovenskú zástavu s kaštieľa, uhostila ich a dala im pokyn, kam majú ísť terorizovať a lúpiť. Poslala ich ku všetkým roduverným Slovákom v Hrabovke a na okolí.

Zabavili sa tam tri dni a tri noci. Ta do Hrabovských kaštieľa posnášali si všetku korisť, ktorú ukradli statočným Slovákom, a barónka im ju ešte nechala svojmi povozmi odviezť na nádražie.

Ľud v Hrabovke i na okolí rozhorčeným okom pozeral na počínanie barónky Afry. Videl v ňom zradu na sebe a na národe slovenskom.

A keď sa neskôr rozchýrilo, že barónka posledné roky vojny bola stále v priateľskom styku s maďarskými dôstojníkmi; že stala si do služby čo udavačka našich situácií na bojišti, našich zámerov, ako sa o týchto v popredných slovenských rodinách okolitej inteligencie dozvedela; že tie nočné postavy, ktoré okolo kaštieľa mátožily, boly nepriateľskí vyzvedači: pobúril sa urazený ľud Hrabovky i okolia natoľko, že vo veľkom počte vrhnul sa v pozdný večer na kaštieľ a žiadal barónku k svojmu súdu, volajúc zúrive: „Pomsta zradcom podlým!“ — „Na šibenicu s ňou!“ — „Nech zhynie!“

Barónka vedela, že súd ľudu je hrozný, videla zástup zúriaceho ľudu a cítila, že jej životu hrozí nebezpečný koniec, ak ju ľud dostane do rúk.

V prvom okamžení strnula hrôzou, ale hneď sa spamätala, že nie je čas strachu sa oddávať, ale treba sa ratovať.

Hodila na seba plášť, vzala peniaze, zastrčila do šiat, vzala drevenú truhličku s drahocennými skvostami a chcela utiecť. Vtom sa jej s pliec sviezol plášť a padol na zem. Tu očula akýsi dusený shovor v predizbe. Naľakala sa a ražno zahodila plášť na seba, ale koncom zasiahla horiacu petrolejovú lampu na stole, tá sa prekotila na zem, rozbila a ešte keď barónka bola na mieste, už koberec horel.

Barónka chvatom bežala do jedálne, odsotila veľký starý rodinný obraz Hrabovského pradeda, stisla malý gombík a dvere tajného východu z kaštieľa sa jej otvorily.

Z hlboka si vydýchla, keď už bola na slobode v záhrade. Tu pomedzi krovie vbehla a krovím dostala sa do parku. Krik rozzúreného ľudu stále očula. Obzrúc sa videla, že oblokmi kaštieľa šibe plameň. Keď došla na koniec parku ku háju, už aj na streche kaštieľa sedel červený kohút a svetlom svojím prerážal temnotu noci. Divý vietor pomáhal ohňu, že sa tak v krátkej dobe zmôhol. Nahnevaný ľud nielen že sám nechcel hasiť, ale ani sluhom nedovolil. Žeravý oheň voľno požieral, čo zachytil, keď nestaval mu nik odpor… Až z okolitých dedín konečne dobehly hasičské sbory a spoločnou silou zahasily oheň. Nápomocný im bol aj ďážď, ktorý ešte pred polnocou začal husto padať.

Ráno objavil sa kaštieľ Hrabovských čo smutné pohorenisko.

*

U Vrbovských zažívali smutné a trápne časy. Komisia vrchnosťou vyslaná na základe nariadenia vyššieho fóra rekvirovala u nich duplovanou mierou. A keď sa proti tejto nesprávnosti ohlásil, prišla nová komisia a z ponechaného výmeru ustáleného prvou komisiou rekvirovali mu takmer ešte tetinu. Rekvirovali mu zásobu zbožia, ktorú mal vo mlyne na mletie pre svoju veľkú domácnosť, akú jeho rozsiahle gazdovstvo vyžadovalo. Doma mu však zasa toľko rekvirovali, odvolávajúc sa na to, že však má toľko vo mlyne schovaného zbožia. Darmo sa odvolával na to, že veď to zbožie v tom mlyne tiež rekvirovali, teda alebo jedno, alebo druhé aby mu vypustili. Tomu oni nechceli rozumieť, smiali sa škodoradostne, keď hlavný z komisie posmešným tónom poznamenal: „Elég az a pánszlávnak,“ t. j. „Dosť to panslávovi“.

Rozhorčený Vrbovský sa ohlásil, že čo je to za spravodlivosť jednému rekvirovať všetko a druhému nič; aká je to rovnoprávnosť občanov, keď jednému preto, že je Slovákom, vezmú všetko a druhému, keď je maďarónom, nevezmú nič. Taká pravda že môže len u nás existovať.

O krátky čas bol volaný k súdu pre poburovanie proti vláde.

Pri súde povedal, že ani vo sne mu nenapadlo poburovať. Páni však vypočuli dvoch udaných svedkov, ľudí, ktorých Vrbovský nikdy nevidel, a títo dosvedčili tie najhroznejšie veci proti nemu, na základe ktorých ho odsúdili do väzenia.

Vrbovský vediac, že toto je len prenasledovanie istých pánov preto, že je Slovákom, že nikdy a nikde netajil svoj slovenský pôvod, svoje národné presvedčenie, smelým čelom kráčal do väzenia. Svoju milovanú ženu a Zorku tíšil: „Čo plačete, prosím vás? Za národ trpieť, hoj, veď to nebolí! Nad Slovenskom svitá, onedlho bude jasno a my uvítame slávne deň slobody. Putá nevole bezmocne padnú, žaláre sa otvoria a ja sa vrátim zasa k vám. Zatiaľ s Bohom!“

Keď odišiel, pani Vrbovská a Zorka úľavu hľadaly v slzách, bo veď slzy sú dar boží ako v radosti, tak v žalosti. Ako po daždi povetrie sa očisťuje, tak i duša človeka po slzách sa tíši a jasní.

Utíšily sa aj ony, bo vedely, že teraz úloha jeho na nich padne. S celou energiou viedly dozor nad hospodárstvom. Daly sa do práce. Tento ťažký úkol neniesly dlho, bo o pár dní došiel domov Ľubo a s usmiatou tvárou celý uradostený objímal a bozkával matku a sestru, jasajúc: „Sláva Najvyššiemu, sme slobodní! Zvíťazili sme, sláva! Hurrá! Bude Slovák, čím bol medzi národmi! Sláva!“

„Ľubko môj, čo stváraš? Čo ti je? Si azda chorý?“ pýtala sa starostlivá matka.

„Hoj nie, mamička drahá, takým zdravým a čerstvým som sa ešte nikdy v mojom živote necítil, ako teraz v úsvite slobody. Po tisícročnom otroctve dostal národ slovenský slobodu. Nie je to radosť?“

„Skutočne?“

„Je to pravda?“ zvolaly obe dámy radostne.

„Svätá pravda. V meste už na každom dome veje naša slovenská zástava, zástava slobody. Hudba hrá na všetkých stranách, všade samá radosť a veselosť. A kdeže je otecko?“

„Ach, ten, chudák, vo väzení nemá iste ani tušenia, že náš milovaný národ slovenský slávi príchod zlatej, tak túžobne čakanej slobody,“ riekla smutne matka, utierajúc si slzy s očú.

Zorka pristúpila k nej, pohladila striebrom popretkávané jej vlasy, bozkala na čelo a tešila ju: „Neplač, mamuľka, veď on už príde.“

„A prečo ste mi o tom nič nepísali? Prečo ho uväznili, ako dlho je už vo väzení?“ vyzvedal sa Dr. Vrbovský.

Matka mu rozpovedala celú udalosť a Zorka mu vysvetlila príčinu, prečo ho o tom neupovedomily: „Nechcely sme ťa zarmútiť. Odpusť!“

„No, nemajú viac právo ho tam držať. Tyrani naši stratili už moc nad nami. Ja idem si po môjho drahého otca!“ Po týchto slovách chystal sa k odchodu.

„Počkaj, Ľubko, aspoň si kávu vypi, vonku je mrazno a ešte si len prišiel a už zasa ideš. Káva ťa ohreje,“ riekla matka a išla spraviť kávu.

„Áno, poseď chvíľočku s nami pri kávičke, ja hneď prestriem na stôl, nezabavíš sa dlho,“ prihovárala sa Zorka.

„Nuž, nedbám, vypijem si kávu,“ riekol Dr. Vrbovský a odložil kabát.

Ako na povel čaromoci stôľ bol pokrytý a tak vkusne zriadený, že Dr. Vrbovský obdivoval zručnosť a krasochuť svojej sesterničky.

Pani Vrbovská doniesla kávu a trojčlenná rodinka zasadla za stôl.

Nálada pri stole nebola najlepšia. Radosť nad príchodom mladého Vrbovského tlmená bola len postrádaním milovaného otca.

Dr. Vrbovský bol rozhorčený nad bezočivou drzosťou tamojších maďarských úradov, že sa opovážia otca ešte i teraz, keď už máme slobodu, vo vyšetrovacom väzení držať.

Matka so Zorkou maly zasa strach, žeby mu tí ukrutníci ešte nejako neublížili.

Takto rozrušení náhlili sa s požitím nastolených pokrmov, aby mohol mladý Vrbovský vydať sa na cestu a presvedčiť sa, čo je s otcom.

Už práve dojedali, keď vonku ozvala sa pieseň: „Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije,“ spievaná plným chórom.

„Čo je to zasa?“ pýtala sa prestrašená matka.

„Neľakaj sa, mamička! To radostný prejav ľudu nad dosiahnutím slobody. To máš teraz všade tak,“ tíšil syn matku.

„Zdá sa mi, že to spievajú pred naším domom,“ nadhodila Zorka.

„Máš pravdu, tu spievajú. Idem pozrieť, čo to je,“ riekol mladý Vrbovský a pobral sa do salóna. Otvoril oblok a volal veselým hlasom na ženy: „Poďte sem, mamička, Zorka, poďte chytro!“

Obe pobehly k obloku a hneď sa im tvár vyjasnila radosťou, zazrúc báječný obraz, ktorý sa im na ulici pred domom objavil.

Zástup sviatočne vyobliekaného ľudu pod slovenskou zástavou viedol domov ovenčeného Vrbovského. Dospievajúc pieseň hlasno zvolal jeden zo zástupu: „Sláva nášmu statnému národnému vodcovi pánu Vrbovskému!“

„Sláva!“ znelo hromovite zástupom.

„Nech žije slobodný slobodne v našej slobode!“ ozvalo sa zo zástupu.

„Nech žije!“ zaznelo hlučne. Nato obrátil sa Vrbovský k zástupu a riekol nadšene:

„Drahí bratia a milé sestry v národe! Prežili sme krušné časy ťažkého otroctva. Za cudzím kráčali sme povelom, svierali sme päste vo vreckách, zuby zatínali, vidiac na sebe a na svojich páchané krivdy, ale nesmeli sme sa ozvať, ani požalovať sa, ba ani zaplakať.

Stokrát denne sme cítili bolesť nad rúcaním sa našich snov a nádejí, nad ubíjaním nášho národa, vidiac ho klesať, zmierať a hynúť. Už odsúdení sme boli k smrti a vrahovia naši sa tešili, že svoje divé orgie budú vystrájať na mohyle našej, keď nastala svetová vojna, vraždenie ľudstva — prevrat — a nás v tejto hrôze zastihlo šťastie — veľké šťastie, že sme dostali slobodu. My smieme zasa dýchať voľným dychom, môžme voľne žiť, slobodné deti rodiť a nie viac otrokov, môžme slobodní v slobode pracovať. My ešte dnes v radostnom opojení nechápeme veľkosť nášho šťastia, nevieme pochopiť význam našej slobody, ale príde čas, v ktorom sväto žehnať budeme ovociu tejto veľkej doby, na ktorú i naši potomci budú hrdí. Vážme si svoju slobodu! Milujme svoj drahý národ, svoju ľubozvučnú reč, našu milú vlasť a pracujme za ich rozkvet! Jedine láska a práca utvorí nám na zemi raj.

Ja vám srdečne ďakujem za preukázané priateľstvo a podanú mi poctu. Buďte uistení, že neviem a nechcem byť nevďačným, ale otcovskou láskou viniem vás k srdcu a pečovať chcem o vaše duševné i hmotné povznesenie, o vaše blaho. S Bohom!“ Obrátil sa k domu a sviežím krokom pošiel doň.

„Sláva šľachetným!“ zaznelo v zástupe a hneď zatým zahrmelo: „Sláva!“

Keď v dome Vrbovských vrelo vítali svojho vôľou ľudu vyslobodeného otca a pána, vonku pred domom vďačný ľud spieval: „Kto za pravdu horí.“ Pieseň tá znela čo majestátny hymnus radosti, lásky a vďaky.

Tento večer bol v dome Vrbovských najšťastnejšou a najblaženejšou chvíľou v novej slobode.

*

Uplynuly tri dni a radostná nálada, ktorú slávnostný návrat otca z väzenia v rodine Hrabovských vyvolal, ustúpila novej starosti, ba nešťastiu. Do Vrbovských došiel chýr, že kaštieľ Hrabovských zhorel. Podpálený bol z vnútra. Ako sa to stalo? Kto ho podpálil, nemožno zistiť. Jedni tvrdia, že ľud, ktorý sa vzbúril proti barónke Afre, obstal kaštieľ a volal ju pred svoj súd, z ktorého by viac živá nebola vyšla; druhí zasa mienia, že to barónka, vidiac nebezpečenstvo, ktoré jej hrozí, v zúfalstve sama urobila. Dokázať sa ani jedno ani druhé nedalo, no isté je, že strecha na zadnej časti kaštieľa zhorela. Barónka ušla tajnou chodbou. Kam ušla? To sa nevie. Vojenská vrchnosť ju stíha pre vyzvedačstvo, ale posiaľ jej na stopu neprišla.

Táto zvesť rozrušila kľud rodiny Hrabovských.

Úbohá Zorka div že hrôzou nezamrela, očujúc, čo sa stalo s jej milým rodným domom a akú hanbu uvalila zlá barónka Afra na jej rod. Ľak, rozčúlenie, ľútosť ju natoľko zmorily, že musela si ľahnúť a silným podráždením nervov stihnutá poležala si celý týždeň, kým zasa k sebe prišla.

„Už splnila sa báj ružosadu v celej svojej hrôze. Nechali ho zapustnúť, vyschnúť, tým zneuctili, porušili závet predkov a toto porušenie vyvolalo hroznú pomstu,“ nariekala vo svojej nemoci úbohá Zorka.

Darmo ju pani Vrbovská so synom tíšili, uspokojovali, ona stála na svojom, tvrdiac, že nešťastie neodvráti sa skôr od rodiny Hrabovských, kým ružosad nebude znova do rozkvetu uvedený.

„I to bude, dcéra moja. Len čo sa Mirko z vojny vráti, dáte si všetko do poriadku, zariadite si všetko podľa svojho vkusu,“ tíšila ju pani Vrbovská.

„Až sa vráti… A či sa vráti… Nič nevieme o ňom. Už päť mesiacov uplynulo, čo nepísal. Boh sám vie, či žije,“ odvetila Zorka.

„Ale žije, dievka moja, žije,“ uisťovala ju pani Vrbovská a odišla z izby.

„Zkadiaľ ti má písať? Každý deň sú na inom mieste. O krátky čas máš ho tu. Buď len trpezlivá,“ upokojoval ju bratanec.

A milujúce srdce mladej dievčiny rado verí, po čom túži, čo si žiada; rado sa uspokojí nádejou na prichodiace šťastie.

Upokojila sa ňou i Zorka, prezradzoval to blažený úsmev jej jahodových úst, ktorý ako slnečný papršlek ožiaril, ba vyjasnil jej bledú tvár.

Ľubo to zbadal, naklonil sa k nej a riekol: „Vidno, že ho vrele miluješ. Už spomienka naň ťa blaží. Čím čistejšia a šľachetnejšia je tvoja duša, tým vrúcnejšie budeš milovaná a čím väčšou vnútornou cenou a vnútornou silou oplývaš, tým viac môžeš milovať. Šťastný, kto môže veľa a čisto milovať, bo čistá láska je krásna a vznešená,“ riekol Dr. Vrbovský nadšene a s citom.

„Ľubko, ty rozprávaš, ako by si sám už bol pocítil blaho lásky. Či si azda aj ty zaľúbený?“ pýtala sa ho sesterskou dôverou Zorka, pohladiac jeho bohaté vlasy.

„Áno, som,“ riekol lakonicky Vrbovský.

„Skutočne? A do koho?“ pýtala sa so živou zvedavosťou.

„Mám ti svoje tajomstvo sveriť?“

„A nie som toho azda hodná?“

„A nevyzradíš ma?“

„Prosím ťa pekne, netráp ma už toľko a neurážaj! Povedz, Ľubko, do koho si zaľúbený?“

„Do svojho povolania!“

„Ale choď, ty ošemetník, takto ma previesť cez lavičku. Či je to slušné jednanie od teba, takto ma vyviesť na najvyšší stupeň zvedavosti a potom ma jednoducho ochmeliť? Hanbi sa!“ harusila Zorka svojho bratanca a odstrkovala ho od seba.

„Zorenka moja, nepohoršuj sa! Ja som ti riekol pravdu.“

„Neverím. Kto tak krásne o láske hovorí, ten ju musí poznať a precítiť. Ľubenko, nebuď ukrutný, povedz mi, koho ľúbiš?“

„Svoje povolanie, a som pritom šťastným, uver, Zorka, že naše nadanie, naše srdce, naša práca môže nás len vtedy tešiť, môže nám len vtedy pripraviť čistú rozkoš, keď ona oblažuje ľudí, ktorí sú nám sverení, s ktorými obcujeme. Povolanie moje mi dáva k tomuto najviac príležitosti. Bolesti tíšiť, rany hojiť, tešiť, uzdravovať, navrátiť hynúcich životu, či nie je to povolanie, hodné zaľúbenia? Zorka, môžem ti smelo povedať, že kto iným najviac blaha a šťastia pôsobí, sám je najblaženejší a najšťastnejší,“ riekol Dr. Vrbovský s určitosťou.

„Verím. Keby každý človek tak smýšľal, bolo by na zemi nebe. Takéto vznešené záujmy prebúdzajú sa len vo vznešených povahách ako je tvoja, a šľachetné skutky sú plodom šľachetnej duše, ako je tvoja. Takýchto pováh a takýchto duší je však málo na svete.“

„Ďakujem ti, Zorka, za krásny úsudok o mne a ubezpečujem ťa, že sa chcem usilovať, aby som si ho skutočne aj zaslúžil.“

Ďalší rozhovor prerušila pani Vrbovská, vstúpiac do izby s listom v ruke.

„Deti moje, otec píše, že sa šťastne dostal do Hrabovky, že to tam smutno vyzerá, všetko je v zapustlom stave a že sa tam bude musieť dlhší čas zdržať, kým všetko dá aspoň zväčša do poriadku.“ Čítala: „Predovšetkým musím zhorenú strechu provizornou krytbou nahradiť, aby múry snehom a dažďom nezamokaly a na jar sa musí všetko poriadne spraviť, ba i celý kaštieľ náležite opraviť.

Šafárenie barónky Afry bolo také, akou bola ona sama: márnotratné, divoké a zlé. Naši dvaja staruškí sluhovia sú tu ako dva sivé holuby medzi havranmi. Jediná nádej, že budú ešte a to čoskoro u Zorky slúžiť, dodáva im životnej energie, ktorá ich vlastne ešte udržuje… Barónka Afra je skutočne stíhaná pre vyzvedačstvo a pre vlastizradu. Ešte som sa tu ani dobre nezohrial, už prišli ku mne dvaja dôstojníci a pýtali sa ma, či neviem, kde je stíhaná, alebo či aspoň tušenia nemám, kde by sa mohla zdržovať. Ja som im povedal, že som nikdy nestál s ňou v priateľskom ani v príbuzenskom pomere. Až ju raz nájdu, šibeň ju neminie. Nuž ale tak to býva: — Aký živoť, taká smrť.

Majte sa dobre a zdraví buďte!

Bozkáva Vás starostlivý otec.“

Tento list dal podnet k dlhej rodinnej debate. Spomínali rozličné skutky barónkine, ktoré zväčša svedčily o jej nešľachetnom smýšľaní, o jej skazenom srdci a o jej podlej duši.

„No, to je tak, deti moje. Zlá náklonnosť je najprv len hosťom v srdci človeka, ale ak jej dopraje pohostinstva, stane sa z hosťa jeho neobmedzeným pánom a konečne tyranom, ktorý ho ubíja, až ho zabije. Krotiť svoje náruživosti je múdrosťou, ale zároveň aj povinnosťou človeka. Múdrosťou vo vlastnom záujme a povinnosťou v záujme iných ľudí. Barónka Afra tomu nechcela rozumieť, svoje náruživosti nekrotila a tak aj vyšla,“ dokončila rozhovor pani Vrbovská.

*

U Závojských prežívali krušné a trápne časy. Dostali z bojišťa zprávu, že Róbert Závojský padol. Písal to vojak, ktorý s ním bol v zákopoch a ktorý ho obsluhoval. Písal: „Tri dni a tri noci boli sme schovaní v zákopoch, bo nepriateľ bol celkom blízko. Tretieho dňa vybral sa pán poručík Závojský i so svojím priateľom von zo zákopov — a viac sa nevrátili. Hneď nato prišli sme do tuhej srážky s nepriateľom. Po boji, ktorý trval celý deň až do pozdnej noci, ostalo na bojišti mnoho mŕtvych i ranených, ale medzi týmito Róbert Závojský nebol. Ďalej od zákopov našli vraj jeho čiapku, neďaleko od tejto nohu a tým povstala všeobecná mienka, že keď sa ukázal na zákopoch, vedľa neho vybúšil nepriateľský granát a ten ho roztrhal.“ Hrozná táto zvesť zapríčinila v kaštieli Závojských rozruch zúfalého bôľu a rozhorčenosti.

Starý Závojský robil ťažké výčitky žene, že pre jej sprostú pýchu, pre jej zarytú nepovoľnosť stratil jediného syna a dediča. Predložil jej prísno otázku, ako to zodpovie pred vlastným svedomím, pred svetom a pred Bohom?

Pani Závojská urazená vo svojej pýche, vyzývala svojho muža, ako sa opováži týmto tónom s ňou rozprávať. „Ak je Róbert mŕtvy, zapríčinil si to sám svojou svojhlavosťou a nik zaň zodpovedať nebude. Je to trest za neposlušnosť jeho a za to, že chcel znešváriť a poškvrniť svoj starozemiansky rod.“

„Tak rozprávaš ty, žena a matka? Hanbi sa! — Poznať, že srdce tvoje otrávené je pýchou a tým stalo sa neciteľným a duša tvoja natoľko je spustlá pýchou, že pozbavená je ňou každej ctnosti,“ rozhorlil sa Závojský a vyjdúc z izby plesol za sebou dvermi.

„Môj Bože!“ — „Pomoc!… Pomoc!… Zomriem!“ volala Závojská, voňala kolínsku vodu, trela ňou sluchy a zasa privoniavala… Konečne pochytila kŕčovito zvonec a ražno zvonila…

Po malej chvíľke pribehla komorná. Závojská ju ohúrno privítala: „Čo ste? Kde ste, keď sa vás nemôžem dovolať? Zavolajte mi sestru Lydiu!“

„Prosím úctive, sestra Lydia nemôže prísť, bo leží.“

„Leží? A čo jej chýba?“

„Keď očula, že mladý pán na bojišti padol, zamdlela. Ťažko sme ju prebrali. Keď k sebe prišla, pochytila ju triaška. Uložili sme ju do postele a Janči bežal po lekára.“

„A čo ona?“ pomyslela si Závojská a hneď nato riekla komornej: „Spravte mi posteľ a pomôžte mi vyzliecť sa! Je mi zle, musím si ľahnúť.“

Komorná ochotne plnila rozkaz svojej panej. Keď Závojská bola už v posteli, riekla komornej: „Keď dôjde lekár, pošlite ho sem ku mne!“

„Prosím,“ odvetila komorná a ukloniac sa odišla.

Netrvalo dlho a prišiel domáci lekár. No vtedy už bola sestre Lydii nervová triaška prešla, keď lekár prišiel, už sa aj lepšie cítila, takže mohla ísť s ním k Závojskej. Cestou ju lekár tešil a keď prichádzali k izbe, v ktorej bola Závojská, šeptal Lydii: „Buďte zmužilá, aby ste sa neprezradila! Ešte nie je tu pravý čas.“

„Buďte bez starosti! Prvý záchvat prudkého bôľu som šťastne prestála. Boh pomôže mi aj ďalej,“ odpovedala Lydia.

Závojská po krušnom výstupe s mužom si vec lepšie uvážila a až potom pochopila hrôzu nešťastia, ktoré otriaslo jej materským srdcom.

To srdce ľudské je sťa neprehliadné more, na dne ktorého nájdu sa vzácne a drahocenné perly, ktoré síce nevidíme, ale dobrý potápač, ponoriac sa na dno mora, ich nájde a vynesie na povrch zeme, kde ich uplatní.

Takýmto potápačom v srdci Závojskej bola zvesť o smrti synovej. Tá ponorila sa až na samé dno a tam našla i ulovila vzácnu perlu materského citu, ktorá svojím leskom ožiarila srdce i dušu a vyvolala v celej povahe pyšnej Závojskej radikálnu zmenu.

Domáci lekár a sestra Lydia našli paniu kaštieľa v slzách. Pani Závojská plakala… Toto je taká neobyčajná, zriedkavá udalosť, o ktorej by maly — ako lekár poznamenal — noviny písať.

Pani Závojská bola známa čo žena, ktorá slzy nepoznala. Hoci ináč bola cintľavá a pri každom najmenšom rozčúlení hľadala pomoc a spásu v jej kolínskej vodke, predsa tak sa zdá, že to všetko bola len povrchná afektácia, o ktorej srdce nevedelo, ktorú neprecítila. Bol to už jej chorobný návyk. Ľud ju všeobecne poznal čo ženu bez srdca.

Slzy pani Závojskej natoľko prekvapily domáceho lekára, že zastavil kroky a zadiveno zvolal: „Milostivá pani, vy plačete?“

„Nešťastná smrť môjho syna rozorvala mi srdce. Môj drahý syn, môj Róbert je mŕtvy!“ volala zúfale, zalomila ruky a zasa ich kŕčovite tisla na rozrušenú hruď, ako by svojho Róberta mienila na ňu tisnúť.

„Milostivá pani, neráčte sa tak rozčuľovať, utíšte sa a neráčte tú zvesť tak tragicky brať. Je to len chýr… Zpráva vojaka nemusí byť správna. Je to viac len jeho mienka a jeho kombinácia. Keď sa jeho pán viac do zákopov nevrátil, nemusí byť ešte mŕtvy. A že by nájdená čiapka a noha bola jeho, ťažko dokázať. Dôstojnícke čiapky sú všetky rovnaké a noha nohe podobná. Preto neoddávajte sa predčasnému žiaľu, ktorý môže byť bezzákladným. Ráčte byť tichá a pokojná, kým sa vec nevysvetlí. Takýto rozruch škodí vašim slabým nervom. Bude dobre obrátiť sa na veliteľstvo vášho pána syna.“

Potešiteľné slová domáceho lekára maly prajný účinok.

Pani Závojská sa utíšila, nádej, že strašná zvesť môže byť bezzákladná, mylná, ju upokojila.

Bola rozhodnutá písať na Róbertovo veliteľstvo.

Po odchode lekára obrátila sa Závojská k Lydii a riekla láskave: „Poďte ku mne bližšie, drahá sestra, nech vás objímem vďakou, že cítite bôľ straty môjho syna so mnou. Vy ste taká jemnocitná, šľachetná, ba možno riecť anjelská povaha, že pochopujete, čo to znamená stratiť jediného syna.“

„Stratu jeho cítim s vami. Vy stratili ste syna a — ja…“ Nedopovedala. Chytila ruku Závojskej a tisla vrelo k ústam. Závojská ju druhou rukou objala a plakaly obe.

No slzy tieto boli tiché, hojivé sťa balzam na ich rozžialené a ubolené srdcia.

*

Na veliteľstvo svojho syna písal pán Závojský a o niekoľko dní prišla odpoveď, že od poslednej srážky je nezvestný.

Obzor nádeje v dome Závojskýeh sa znova zatemnil mrakom žiaľu a bôľu. Zasa nárek, plač a slzy v celom dome. I služobníctvo želelo za svojím mladým pánom, ba i v celom okolí bolo počuť výrony žiaľu za ním. „Škoda ho, bol taký dobrý, statočný a šľachetný!“ ozývalo sa všade.

Starý Závojský niesol stratu svojho syna mužne, naproti tomu však Závojská zpočiatku chladná ako mramor teraz čím diaľ, tým zúfalejšou ostávala a Vanda želela najviac, ale ticho s úprimnou oddanosťou sa do vôle Božej. Nikomu sa nežalovala, len svojim milým rodičom a Zorke. Tej písala dlhý list, plný žalosti… Na konci listu dodala: „Plačem stále, kde ma nik nevidí, hoci mi akýsi tajný hlas — ako hlas boží — vraví, keď sa za neho, ako za mŕtveho modlím: On žije! On žije! Ach, ako rada by som tomuto potešujúcemu hlasu verila!“

Vandu volali rodičia teraz už domov, bo mysleli, že by sa doma skôr utíšila, že by v práci skôr pozabudla na svoj žiaľ. Áno, i to jej radili, aby na čas išla do Vrbovských k Zorke.

No, Vanda hovorila, že nemohla by mať také tvrdé srdce, aby matku milovaného Róberta teraz v jej najväčšom zármutku opustila. Veď jej denne hovorí, že už teraz nemá okrem nej nikoho. Vanda žiadala rodičov, aby ju, kým sa pani Závojská utíši, ešte nechali v kaštieli.

Rodičia jej to dovolili, ale jej prikazovali, aby bola pokojná a kľudná, aby hľadela zármutok svoj mierniť, aby mu nepodľahla, bo hrdza železo a zármutok srdce zožiera.

Pani Závojská by si zúfala bez sestry Lydie, ona bola jej všetkým a zvlášť teraz v tom ťažkom utrpení.

Spoločný bôľ a spoločný kríž spojuje ľudí a tak tiež strata milého Róberta spojila Závojskú s Vandou v úzky sväzok priateľstva.

Obe ťažko niesli jeho stratu, obe cítili bôľ a žiaľ za ním, obe ho oplakávaly. Vanda s tichou uzavretosťou, no Závojská nevedela sa utíšiť. Ešte len teraz sa jej celé nešťastie v úplnej hrôze stavalo pred oči a svedomie robilo jej výčitky, že ona, len ona je príčinou celého nešťastia. Keby mu nebola bránila vziať si horárovu dcéru za ženu, nebol by išiel na bojište, bol by vyhol smrti. Zdalo sa jej, že ho ona sama nepriamo zavraždila… Tu jej bolo tak hrozne, že by sa bola do tej zeme vryla. To mávala také krušné dni a noci, v ktorých pretrpela hrozné duševné muky. Vtedy nesmel nikto k nej, jedine sestra Lydia. Tá ju vedela vtedy najlepšie utíšiť a potešiť.

Keď raz bola zasa taká zúfalá a celé dni a noci nariekala, že už nemá dieťaťa, už nemá syna, a sestra Lydia ju nijako nevedela utíšiť a predsa ľúto jej bolo, keď videla, ako trpí, osmelila sa použiť radikálneho prostriedku. Vedela, že je Závojskej viac ako sympatická, pritúlila sa k nej a nežnou láskavosťou jej riekla: „Nezúfajte, milostivá pani! Syna ste stratili, ale našli ste dcéru. Chcem vám byť úprimnou, poslušnou a vďačnou dcérou, chcem blažiť dni vášho žitia, chcem na dráhu, ktorou kráčať budete, sypať kvety lásky, úcty a vďačnosti a pokúsim sa aspoň čiastočne nahradiť vám stratu vášmu srdcu milého syna.“

Pani Závojská pritisla Lydiu na srdce a riekla: „Ty rozprávaš, drahá moja, rečou anjela sladkej útechy, ktorého mi soslalo nebe. Na tvoje láskavé slová ti neviem dať inú odveď, ako: ,Buď mojou dcérou, buď mojou potechou!‘“ Nato vrelo bozkávala Lydiu a plakala. No neboli to slzy horkého utrpenia, ktoré umárajú dušu, lež boly slzy sladkého uspokojenia, ktoré ju oblažujú a hoja…

Od toho času bola Závojská pokojnejšia a ku sestre Lydii ešte láskavejšia a dôvernejšia. Neoslovovala ju viac „sestra Lydia“, ale „moja Lydia“, alebo „Liduška“ a tykala jej. Lydia musela ju volať mamou, Závojského tatom a musela ich dôverným „ty“ oslovovať.

Tak ubiehal deň za dňom, týždeň za týždňom a s časom tratil sa, ba vlastne miznul pomaly aj hlboký smútok, bo veď čas bolí, čas hojí.

Závojská naliehala na svojho muža, aby nechali Lydiu za svoju dcéru adoptovať, ktorá podľa jej mienky môže byť dcérou každej zemianskej rodiny.

Závojský nemal nič proti tomu, usmial sa pritom, ale stále to odkladal, nájduc si vždy dajakú príčinu omluvy.

Závojská už teraz nariadila, aby Lydia odložila šaty opatrovnice a obliekla sa do moderných šiat, aké pristanú dcére Závojských. Lydia jej to urobila kvôli a jednu nedeľu prišla v pekných čiernych šatách podľa módy upravených, ktoré jej veľmi dobre pristali.

Závojská mala radosť, že má takú driečnu dcéru.

A Lydia vyznala sa znamenite v úlohe domácej slečny a dobrej dcéry, že stala sa miláčkom nových rodičov, ba celého domu.

Keď prišla s času na čas do horárne ku svojim vlastným rodičom, to ich svojou detinskou láskou obsypávala dvojnásobnou mierou ako predtým, aby sa necítili ukrivdenými tým, že má v kaštieli iných, Róbertových rodičov. Tak pekne harmonicky plynul život v kaštieli Závojských dlhý čas, ktorý i smútok hojil. No zrazu nastal zasa trápny okamih u nich. Trápny najviac pre Lydiu, bo pani Závojská si zrazu zmyslela, že by predsa len rada poznala tú horárovu dcéru, pre ktorú jej Róbert odišiel na bojište, pre ktorú život obetoval. Požiadala Lydiu, aby to dajako zariadila, že by ju vidieť a poznať mohla. Závojská mienila, že najlepšie bude, keď sa Lydia bude hľadieť s ňou obznámiť a potom ju dovedie do kaštieľa.

Lydia bola vo veľkých nesnádzach, bo žiadosť poznať horárovu dcéru takou mierou zaujala myseľ Závojskej, že celé dni o ničom inom nerozprávala, ako o tom, že zdalo sa to byť až chorobným úkazom.

Jedného dňa nariadila Lydii, že dnes už musí ísť do horárne a doviesť horárovu dcéru, bo ju chce a musí poznať, aby si svedomie utíšila. Lydia bola v najväčších rozpakoch a už-už chcela sa prezradiť, keď otvoril dvere domáci lekár, ospravedlňujúc sa, že ruší azda nejakú rodinnú debatu. Závojská ho uisťovala, že naskrze nie a rozpovedala mu, o čo žiadala Lydiu.

„Jaj, milostivá pani, teraz nie je možné vyhovieť vašej žiadosti, bo dcéra horárova, slečna Vanda, nie je doma. Včera som tam bol a pýtal sa na slečnu Vandu, kedy sa už konečne vráti a bolo mi povedané, že oni sami nevedia. Že sa jej musí u známych dobre vodiť, keď návrat domov ani nespomína.“

„Tak? To je škoda! Tak rada by som ju videla a poznala!“ riekla smutne Závojská.

Lydia odmenila lekára láskavým, vďačným pohľadom a ponúknuc mu stoličku, odišla oznámiť pánu Závojskému, že je tu lekár.

„Pán môj drahý, vy chodievate do horárne, poznáte tých ľudí. Nemohli by ste mi, prosím vás, zaopatriť podobizeň ich dcéry? Bola by som vám veľkou vďakou zaviazaná.“

„Prosím, pokúsim sa o to,“ odvetil lekár.

„Chcela by som ju poznať čo len podľa podobizne. Aká je, keď ju môj Róbert vedel tak ľúbiť.“

„Môžem vám povedať, milostivá pani, že je to deva rozmilá, driečna, že nie je div, keď sa váš syn do nej tak zaľúbil. Aby ste si ju vedela predstaviť, nuž vám poviem, že sestra Lydia je tak na ňu podatá, ako by to dve vlastné sestry boly, ako dvojčatá, ba ak by to tá istá osoba bola, lenže Vanda je veselá a Lydia viac smutnej povahy.“

„Skutočne? To som mu nemala brániť, lebo moja Lydia je telom i duchom pravý anjel, a ak je horárova dcéra len zpolovice taká, ako ona, pekná, dobrosrdečná, šľachetná a milá, nuž mohol môj Róbert byť s ňou šťastný… Ó, ja svojou predpojatosťou zničila som šťastie svojho jediného syna, ba zničila som i jeho mladý kvetúci život… Ach, pán doktor, vy nemáte poňatia, koľko ja trpím, aké duševné múky znášam. To povedomie, že som svoje jediné dieťa vohnala do pažeráka istej smrti, ženie ma do šialenstva. A niet pomoci, niet vykúpenia z tohto hrozného položenia.“ Žalostný plač nedal jej viac hovoriť.

„Milostivá pani, neoddávajte sa takým zúfalým myšlienkam, pamätajte na svoje nervy! Takýmto prudkým rozčúlením stáva sa váš chorobný stav deň so dňa povážlivejším. Možno, že celá táto vec nie je taká tragická, akou si ju predstavujete a môže sa ešte aj celkom dobre vyvinúť k našej spoločnej radosti,“ riekol domáci lekár, ktorému úbohej rozžialenej Závojskej ľúto bolo.

„Pán doktor, ste veľmi láskavý, že snažíte sa ma takto potešiť, lenže, bohužiaľ, nemôžem uveriť vašej poteche.“

„Prečo nie, milostivá pani? V tejto svetovej vojne stávali sa v tomto ohľade pravé divy. Znáte rodinu Zábrežných? Tam pol roka oplakávali svojho jediného syna čo padlého. Úradná zpráva i noviny ho vyhlásili za mŕtveho a hľa, na Vianoce došiel domov. A čo len v susednej dedine pani Siklayčka, dva roky požívala vdovské výhody, ktoré dostávajú vdovy po padlých dôstojníkoch vo vojne, a keď sa jej po dvoch rokoch trafilo vydať a to dobre vydať a deň sobáša už bol ustálený, dostala list od svojho muža z francúzskeho zajatia, že prestál ťažké časy i bol povážlivo chorý, ale teraz je zdravý a teší sa myšlienkou, že sa i ona úplnému zdraviu raduje. Takýchto a podobných príkladov by som vám mohol hocikoľko uviesť. Ja pevne verím, že váš syn Róbert žije a že sa vráti.“

„Pán doktor, keby sa vaše slová splnili a môj syn sa vrátil, bola by som tou najšťastnejšou matkou na svete.“

„A dovolila by ste mu už pojať Vandu, dcéru horárovu, za ženu?“

„Dovolila. Keď vravíte, že je Lydii podobná, nemala by som nič proti tomu. Mohol by si voliť Vandu alebo Lydiu.“

„Milostivá pani, som priateľom vášho syna a čo jeho priateľ ďakujem vám za tieto zlaté slová. Teším sa už vopred jeho šťastiu.“

„Keby len prišiel!“ zavzdychla zhlboka vzdychom vrelej túžby pani Závojská.

„Príde, on príde iste. Moje tušenie ma nesklame. Uvidíte, že sa šťastne navráti.“

„Bože daj!“ riekla ona a zbožne pozdvihla oči k nebu.

Lekár odišiel.

Závojská hneď zavolala Lydiu a s radosťou jej rozprávala, čo lekár hovoril, že pevne verí, že Róbert žije a onedlho sa vráti.

Lydia jej prízvukovala, že i ona má také tušenie a keď sa chce zaň pomodliť ako za mŕtveho, akýsi vnútorný hlas jej tajne vraví: „nie je mŕtvy, on žije.“

Nebo rodiny Závojských začalo sa jasniť. Možnosť, že Róbert nepadol, že žije, doniesla nádych sladkej nádeje do celého domu.

Tak prešlo niekoľko týždňov vo spokojnejšej nálade, keď domáci lekár znova pribehol do kaštieľa, nechal si zavolať sestru Lydiu do čakárne a riekol jej: „Slečna, moja viera, že Róbert žije, ma nesklamala, bo skutočne žije a je už na ceste domov.“

„Čo to vravíte? Róbert že žije?“ pýtala sa prekvapená. „Ide už domov?“

„Áno, žije a onedlho bude medzi nami,“ odvetil lekár. „Tvrdia to tí, ktorí sa teraz vrátili z vojny.“

„Bože milostivý! Róbert žije — on žije!“ skríkla Vanda a chcela bežať k Závojskej s radostnou novinou.

„Slečna Vanda, ticho a počkajte, pani Závojskú treba na to pripraviť zvoľna, bo náhla radosť mohla by mať u nej smutné následky. Buďte taká láskavá, slečna Vanda, pripravte ju na to, ja idem k pánu Závojskému a poviem mu túto radostnú novinu. Bude mať, chudák, radosť! Slečna Vanda, aj vy miernite svoju radosť, aby ste prudkému rozruchu nepodľahla. Buďte zmužilá!“

„Nemajte o mňa starosť! Prekonala som žiaľ, prekonám i radosť. Prosím vás, pán doktor, buďte taký láskavý a upovedomte i našich v horárni o tejto radostnej zvesti.“

„Tí to už vedia a tešia sa srdečne naň. Do videnia, slečna! Jednajte opatrne!“

Odišiel.

„S Bohom!“ volala za ním Vanda. Slzy radosti svietili jej v očiach a srdce jasalo: „On žije! — On žije! — A ide domov!“

*

V kaštieli Hrabovských bolo teraz ticho.

Vrbovský dochádzal ta často a dával rady i pokyny, podľa ktorých sa celý personál kaštieľa musel riadiť. Ľud v Hrabovke si povrával: „Takýto pán by patril do kaštieľa Hrabovských za majiteľa panstva, ten by ho v krátkej dobe uviedol do poriadku.“

A nemýlil sa, bo už teraz to celkom ináč vyzerá na dvore, v maštaliach, v záhradách a všade, ako predtým, všade badať vzorný poriadok, vedenie rozumnej hlavy.

Vnútri v kaštieli hlavný dozor vedie stará Marta. Ona má všetky kľúče a všetky veci, medzi ktorými nachádzajú sa aj starožitné, cenné a vzácne predmety, sú jej opatere sverené.

Ešte aj barónka Afra má tu svoje veci. Po jej zmiznutí myslelo sa, že si predsa raz dôjde po ne a preto dlhé časy stávala postriežka okolo kaštieľa, ktorá ju mala lapiť a odviesť pred súd. Neskôr bolo domácim prísne naložené, aby okamžite oznámili najbližšej vrchnosti, keby sa tu raz zjavila.

No barónka Afra sa už do kaštieľa Hrabovských viac nevrátila.

Hľadali ju stále, ale nájsť ju nemohli, ako by ju zem bola pohltila… nebolo jej nikde.

Zrazu zčista jasna začalo sa povrávať, že barónka Afra je medzi uhorskými cigánmi pod hájom.

Zvesť táto šírila sa deň zo dňa viac a viac, až sa konečne už celkom otvorene rozprávalo, že barónka Afra žije skutočne s uhorskými cigánmi. Dostalo sa to aj k úradom, ktoré hneď poslaly svojho človeka na výzvedy. Tento doniesol zprávu, že medzi cigánmi je skutočne žena, ktorá sa nápadne líši od ostatných, jej spôsoby a pohyby nie sú cigánske, ale hladké, elegantné, pánske; jej oblek je cigánsky pestrý, ale nádherný, má na hrdle, na prsiach a vo vlasoch plno zlatých šperkov a koralov. Všetci chovajú sa k nej úctyplne, sám vajda láskavo, lichotivo a prítulne, ako by to jeho žena bola, no ona sa odťahuje od neho. Je zádumčivá, smutná.

Na základe tohoto udania bolo ta vyslané vojsko, ktoré obstalo celú cigánsku peleš, kým vodca s dvoma vojakmi mali preskúmať a vyšetriť celú vec.

Cigánky, cigánčatá tisly sa do šiatrov, len niekoľko cigánov ostalo vonku, pozerajúc zastrašene na vojakov.

„Kde máte vajdu?“ pýtal sa vodca.

„Tam je kdesi vo svojom šiatri…“ znela odpoveď.

„Zavolajte ho!“

Vtom vyšiel z hlavného šiatra, ktorý bol do brehu vykopaný, zvonku šáchorom obložený a blatom obhádzaný, silný, driečny cigán v malebnejšom a lepšom obleku, než tí ostatní cigáni. Uklonil sa vojakom a pýtal sa celkom chladnokrvne, čo si žiadajú.

„Kde je barónka Afra Hrabovská?“ pýtal sa prísnym hlasom vodca.

„Neznám, prosím ponížene, ja ju ešte v mojom živote nevidel, len som očul, že to osoba skúpa a zlá na chudobu, preto som sa ku kaštieľu ani neblížil,“ riekol cigán hľadiac vodcovi uprene do očú.

„Ja veru z nás ani jeden, prosím ponížene, pán fíra. Čo tam po čudesovi.“

„Taká halapirka šaľava.“

„Skupáňa, čo by si zpoza nechtov vyjedala,“ džavotali cigáni.

„Ticho!“ skríkol vodca vojenskej čaty na cigánov a obrátiac sa k vajdovi riekol: „Cigán, vydaj nám barónku Afru! Ak nám ju nevydáš, zajmeme teba i tvojich pajtášov. Rozumieš?“

„Rozumiem, rozumiem, ale kde by sa pani barónka u chudobných cigánov vzala?“

„Videli ju tu ľudia. Máme svedkov, neodtajíš.“

„Ľudia — čo ľudia museli mať belmo na očiach, keď videli, čo nebolo!“ odvetil cigán.

„Vezmite ho!“ velil vodca, dajúc pokyn vojakom, ktorí ho hneď obstali. Sám však s jedným vojakom vošiel do stanu. Prekutal všetko, ale nič nenašiel. Prezrel i ostatné šiatre a brlohy, ale nikde nič, ani najmenšej stopy.

„Cigán, kde je tá strojno oblečená cigánka, ktorá, keď sme sa ku tomuto miestu blížili, utekala do tohto tvojho šiatra?“ pýtal sa vodca vajdu.

„To som ja bola!“ riekla mladá, driečna cigánka, smelo stanúc pred vodcu.

„To bola Boriša! To bola ona!“ Nastal škrek, ako keď medzi husi hodíš kameň.

„Čit! Ticho! Vás som sa nepýtal. Kto to bol? Hovor!“ spýtal sa znova vajdu.

„Boriša, pán veľkomožný, Boriša!“ odvetil tento.

„Nie je pravda, tá bola vyššia a cifrovanejšie pristrojená.“

„To už potom neviem. Tu sú všetky, nech sa páči pozrieť, ktorá by to bola bývala.“

Vodca ešte raz prezrel všetky šiatre a keď hľadanú barónku nenašiel, pojal vajdu so sebou. Keď ho už vojaci pod bajonetmi viedli, strhol sa srdcelomný nárek a krik medzi cigánmi. Cigáni, cigánky, cigánčatá — všetko to kričalo, plakalo a prosilo.

To všetko však nepomohlo, cigána vajdu viedli vojaci preč.

Keď odišli na pár krokov, vajda vykríkol akési cigánske slová a hneď všetci cigáni utíchli. Nato on čosi po cigánsky povedal a stará cigánka pobehla za ním a čosi mu tiež po cigánsky hovorila, na čo on prisviedčal. Konečne ho odviedli…

Stará cigánka dávala akési náuky ostatným starším cigánom a zašla do vajdovho šiatra. Nastalo ticho. Cigáni pozaliezali do šiatrov, len štyria vojaci, čo ostali tu na stráži, chodili hore dole okolo cigánskeho brloha.

Nastala noc. Obloha bola hustými mrákavami pokrytá, preto bola noc tmavá, nepríjemná, bo i vietor bol taký ostrý, že štípal citlive.

Vojenská stráž sa zamenila a bedlivo obchádzala cigánske šiatre, nepustiac nikoho ďalej od územia cigánmi zaujatého, na ktoré sadla tmavá noc. Bolo ticho ako v hrobe, len tu i tu zahúkala sova v háji, pod ktorým sa boli cigáni usalašili.

Vo všetkých šiatroch spali, len v šiatri vajdovom stále čosi šuchotalo, ba ako by dusený plač tmolil sa skulinami otvoru. Zrazu čosi buchlo, ako by dajaký ťažký predmet bol padol, a zasa nastalo úplné ticho. Okolo polnoci začaly sa mrákavy trhať a cez trhliny vykúkal mesiačik a slabé lúče hádzal na spiacu zem.

Pri jeho slabom osvetlení objavil sa v háji pod bralom zaujímavý obraz. Z diery pod bralom, z tak zvaného Jánošíkovho gánku, vyliezly dve ženy, jedna za druhou opatrne sa obzerajúc na všetky strany, ako by sa bály prenasledovania. Boli to podľa obleku cigánky. Jedna, stará, šedivá — tá, čo jej vajda pri odvedení dačo povedal, a druhá mladšia, žena v najlepšom veku, cifrovano vyobliekaná. Toto bola barónka Afra, ktorá od tých čias, ako z kaštieľa Hrabovských ušla, zdržovala sa medzi cigánmi čo vajdova milenka, hľadajúc u nich úkryt. Afra vedela, že ju vrchnosť vojenská čo špiónku stíha a ujdúc hroznému súdu ľudu, ktorý jej v tú noc, čo musela z kaštieľa utekať, tak zúrivo hrozil, nevedela sa inde bezpečnejšie skryť, ako utiecť k cigánom. Svojou rafinovanou koketnosťou získala si vajdu, obolhávajúc ho, že jeho brata preto nechcela, bo sa jej on lepšie páčil. Vajda nevedel odolať čarovnému kúzlu jej ohnivých čiernych očú, prijal ju a nakázal všetkým svojim podriadeným, aby ju čo svoju veliteľku ctili a jej verne slúžili.

Tu medzi cigánmi zdala sa byť bezpečnou, bo komu by to aj napadlo hľadať tú pyšnú, nádhernú barónku Afru medzi cigánmi. No, nič sa nedá tak ukryť na tomto svete, aby to raz na svetlo neprišlo. Ktosi zazrel barónku Afru medzi cigánmi, kto ju dobre poznal, povedal druhému, tento tretiemu, až sa o tom vrchnosť dozvedela. Že ju vojaci nenašli, dá sa ľahko vysvetliť. V šiatri vajdovom bola skala s plochým vrchom, ktorá slúžila za stôl. Pod touto skalou bola jama vykopaná v zemi, o ktorej okrem cigánov nik nevedel. Jamu túto používali za skrýšu nakradených vecí. Táto jama bola spojená s podzemnou úzkou chodbou, ktorá viedla pod bralo v háji. Ľud na okolí Hrabovky menoval túto podzemnú chodbu „Jánošíkovým gánkom“ a rozprával o nej rozličné neobyčajné povesti.

Gánkom tým vraj nosili Jánošíkovi chlapci nazbíjané poklady do podzemnej skrýše, ktoré sú tam podnes, ale nik nemôže sa k nim dostať, lebo ich strieži jedovatý had ako pavúk veľký a každého, kto sa k pokladom priblíži, uštipne, že hneď zomrie.

Jánošíkov gánok je miestami len tesný prielaz, cez ktorý sa ináč nedá prejsť, iba štvornožky sa škriabať, ba i plaziť.

Keď stará cigánka, matka vajdova, vyliezla s barónkou z nízkej jaskyne, otriepali so seba hlinu, stará cigánka roztvorila batôžtek, vyňala horšie cigánske šovce a poobliekala do nich barónku Afru, aby ju cestou nik nepoznal. Áno, ešte aj vlasy jej rozčuchrala a zpod červeného ručníka do tváre povyťahovala, aby vyzerala ako cigánka. Nato poberali sa chodníkom cez háj opačným smerom preč…

Na druhý deň dostal vajda nariadenie, že okamžite sa musí vypratať z našej vlasti a ísť do svojho domova, podľa jeho udania do Maďarska.

Bolo už poludnie, keď cigáni opustili Hrabovku a keď sa zvečerilo, boli už kus cesty prešli, kde sa so starou cigánkou a Afrou sišli.

Teraz už spoločne pospiechali smerom k Dunaju, hrešiac na Slovákov a Čechov, medzi ktorými sa im dosiaľ tak dobre vodilo.

*

Vráťme sa znova do kaštieľa Závojských, ktorý oplýva radosťou a plesom, bo jeho jediný zákonitý dedič, mladý Závojský, vrátil sa s bojišťa zdravý a čerstvý domov.

Kto môže opísať radosť rodičov nad šťastným návratom jediného syna? A kto vylíči radostné city dvoch milujúcich sa ľudí, ktorí sa toľké časy nevideli, ktorí tratili nádej, že sa už vôbec kedy uvidia?

Róbert, poučený o všetkom priateľom lekárom, s ktorým sa náhodou na ceste domov sišiel, nebol ani mak prekvapený, že nachádza svoju milovanú Vandu ako sestru Lydiu, opatrovnicu nedúživej matky v dome, zato však nadmieru bol natešený, že si ju jeho mamička natoľko obľúbila, že ju už nikdy viac od seba dať nechce. Videl v tom záruku svojho istého víťazstva.

Vanda vedela svoju úlohu výtečne hrať i ďalej v prítomnosti mladého Závojského, chovajúc sa k nemu milo, prívetivo, ale len natoľko, nakoľko to spoločenský mrav dovolil. Podobne choval sa Róbert k sestre Lydii. Tak to trvalo dlhší čas bez toho, že by bola pani Závojská dačo zbadala o bližšom pomere svojho syna k Lydii. Len starý pán, ktorý bol domácim lekárom do celého tajomstva zasvätený, usmieval sa blažene na mladý driečny párik.

Mladý Závojský bol už druhý týždeň doma, keď sa ho matka pri vhodnej príležitosti opýtala, či už bol s horárovou dcérou?

„Áno, mamička a môžem ti povedať, že ma neobyčajne milo prekvapila jej zmena, uvádzajúca v platnosť jej milotu, krásu tela a pôvab duše. Vanda je rozkošné, anjelské stvorenie.“

„Teda si úmysel nezmenil? Chceš ju skutočne pojať za manželku?“

„Mamička drahá, dané jej slovo nezruším a bolelo by ma to, keby sme týmto mali znova vyvolať trápny rozruch v našej rodine.“

„Bože uchovaj, toho si ani ja nežiadam a preto nechcem klásť odpor tvojmu sobášu s dcérou horárovou. Ak je to tvoja pevná vôľa, maj si ju. Náš domáci lekár ma upokojil, tvrdiac, že je nápadne podatá na našu Lydiu, čo do krásy tela i šľachetnosti duše. Keby sa len zpolovice podobala drahej Lydii, nuž bude ťa môcť šťastným urobiť, bo Lydia je pravý anjel. Jej, len jej môžem ďakovať, že som ešte na žive, jej nežnej opatere, jej vytrvalosti, jej láskavosti, jej šľachetnosti. V jej blízkosti cítim sa tak spokojne, milo a blažene, že Lydiu stratiť bolo by rozlúčiť sa s pol životom. Obľúbila som si ju čo vlastnú dcéru a keby si nebol dal slovo horárovej dcére, bola by som, pečujúc o tvoje šťastie, na tom stála, že by si pojal Lydiu za družku svojho života. V tom by spočívalo šťastie nás oboch…“

„Nemôžem slovo zrušiť, ale som presvedčený, že keď sa ti Lydia pozdáva, bude sa ti i Vanda ľúbiť. Dovoľ, mamička, kedy by som ti ju mohol predstaviť?“

„Kedy? Hoci ešte dnes, som na ňu veľmi zvedavá. Raz som už Lydiu bola posielala po ňu, ale na šťastie prišiel náš lekár a povedal, že bol v horárni a Vanda nie je vraj doma.“

Mladý Závojský sa usmial a riekol:

„Teda ešte dnes ju mám doviesť, mamička?“

„Áno. Či je už azda neskoro? Nuž, teda zajtra, ale iste.“

„Prosím,“ riekol mladý Závojský, bozkal matke ruku bozkom vrelej vďaky a s usmiatou tvárou pobral sa von z matkinho salóna, pospiechajúc k Vande, aby ju mohol pripraviť na zajtrajšiu návštevu.

Od Vandy bežal k otcovi, vyobjímal a vybozkával ho, zvestujúc mu radostne, že zajtra bude konečne rozlúštenie hádanky, kto je tá mamou obľúbená a zbožňovaná Lydia.

Otec sa tiež radostne, ba možno riecť blažene smial nad zakončením tejto strojenej hry, ktorá podľa jeho mienky šťastne dopadne. Obidva sa tešili, akú radosť bude mať matka, keď sa dozvie, že tá ňou nenávidená Vanda je vlastne Lydia, ktorej ďakuje za udržanie života, ktorú by rada svojmu synovi za ženu dopriala, aby bol šťastným a ona s ním.

Róbert bežal tiež hneď lekárovi povedať, že zajtra sa dohrá začatá a ním nastrojená hra, v ktorej hlavnú úlohu hrá Vanda pod menom Lydia.

Všetci boli zvedaví, ako sa tá vec rozrieši a preto mali nepokojnú noc. Ale i pani Závojská horiac zvedavosťou na pozvaného hosťa, nemohla spať. Noc prešla. Ráno išlo všetko svojím poriadkom. Lydia obvyklou láskavosťou a nežnosťou obiehala okolo domácej panej a snažila sa byť dobre veselou a prívetivou, ale bedlivému pozoru pani Závojskej neušla akási rozpačitosť a nútenosť, akýsi nepokoj v reči, ba i v celom obcovaní a jednaní Lydie. Konečne sa jej spýtala: „Čo je ti, Lydia? Bolí ťa hlava?“

„Nič mi nie je, ani hlava ma nebolí. Prečo sa ráčite pýtať?“

„Badám akýsi chmárik nepokoja na tvojom jasnom čielku. Ako by akási starosť svierala ti prsia. Či sa azda mýlim?“

„Neviem, milostivá pani, o starosti, skutočne nie,“ odvetila a hneď odvrátila tvár, bo cítila, ako jej líca horia plamom.

„A či ťa naposledy znepokojuje tá ustálená návšteva? I ja som akási rozrušená, stále na ňu myslím. Keď sa dvere otvoria, už myslím, že ona ide. Zvedavá, veľmi zvedavá som na ňu. Či, navyknutá v pustej horárni, bude sa vedieť v kaštieli pohybovať? Či bude vedieť spoločenské spôsoby? Či sa nebudeme musieť za ňu hanbiť? Čo myslíš, Lydia?“

„Ja neviem a sama som zvedavá na váš ctený úsudok, bo viem, že bude správny.“

Panej Závojskej prichodilo, že dnes tie hodiny akosi pomaly idú, vzdor tomu, že jej Lydia predčitovala veľmi zaujímavý francúzsky román.

Konečne bilo jedenásť. Pani Závojská zastavila čítanie a vyzvala Lydiu, aby sa išla prichystať na čakanú návštevu. Sama urovnávala ozdobné veci a vzácne starožitné predmety, rodinné pamiatky v starej sklenej skrini so zrkadľovým úzadím, aby lepšie vynikaly. Keď bola v najlepšom, bolo čuť klopať na dvere: „Slobodno!“ zvolala.

Do salóna vstúpil Róbert s elegantnou čierno odenou dámou, hovoriac potešene:

„Drahá mamička, konečne som sa dožil šťastného okamihu, v ktorom ti môžem predstaviť svoju vyvolenú devu Vandu Bukyčovú.“

Nato sa Vanda ležérne uklonila a bozkala Závojskej ruku.

„Teší ma, že konečne vás môžem vidieť a poznať. Prosím, ráčte sa posadiť!“

Usadili sa. Závojská skúmavo hladela na Vandu a po malej chvíľke zvolala:

„Môj ty Bože, aká to frapantná podoba s našou milou Lydiou! Ako by to jedna a tá samá osoba bola.“

Vanda sa usmiala a tvár zafarbila sa jej nachom.

„Máš pravdu, mamička, Lydia a Vanda sú ako jedna,“ smial sa mladý Závojský.

Vtom vošiel do salóna otec, pán Závojský, privítal srdečne Vandu a zaviedol s ňou dôverný rozhovor. Pani Závojská sledovala každé slovo, každý pohyb Vandin a po dôkladnom uvážení riekla synovi:

„Róbertko, zavolaj mi, prosím ťa, Lydiu, bude to najvýš zaujímavé pozorovať tieto dve nápadné podoby.“

„Lydiu?“ pýtal sa rozpačite, ba neisto mladý Závojský.

„Áno, Lydiu, chcem ju porovnať s tvojou Vandou, bo takýto prípad podoby dvoch ľudí je zriedkavý, ba neobyčajný.“

Róbert váhal v rozpakoch, Vanda trnula, klopiac oči k zemi a starý Závojský sa milo usmieval.

„No, syn môj, prečo váhaš?“ pýtala sa matka, vidiac na ňom rozpačitosť.

„Prečo mi nechceš doviesť Lydiu?“

„Ako ti ju dovediem, mamička zlatá, keď ju máš tu,“ riekol Róbert a ukázal na Vandu.

„To je Lydia? Veď si mi ju predstavil čo Vandu Bukyčovú, svoju snúbenicu?“ divila sa matka.

„Nuž, veď hej, to je Vanda i Lydia v jednej osobe.“

„Ako to?“

„Vanda a Lydia sú dve mená jednej bytosti.“

„A kto mňa opatroval?“ pýtala sa Závojská prísnejším tónom.

„Teba opatrovala moja snúbenica Vanda pod menom sestry Lydie, a myslím, že svoj úkol plnila svedomite, k úplnej tvojej spokojnosti,“ odvetil Róbert.

„A vy ste ma takto klamali? To nie je čestné jednanie. To je podvod,“ riekla pani Závojská tónom trpkej výčitky a tvár jej sčervenala hnevom.

Vtom otvoril domáci lekár dvere a ukloniac sa prítomným, riekol panej Závojskej:

„Milostivá pani, neráčte sa horšiť, ten podvod spáchal som ja kvôli vášmu zdraviu. Vy azda ani sama neviete, že ste boli povážlivo, ba môžem riecť ťažko nemocná. V neduhu vašom neprospely veľa lieky, ale nežná, svedomitá, láskavá opatera a obveselenie mysli, milá spoločnosť bola nevyhnutne potrebná k vášmu zotaveniu, k reštaurovaniu vašich rozorvaných a rozbúrených nervov. Mal som, uverte, ťažké položenie, vedel som, že len to, čo som skôr spomenul, môže vás ratovať, môže vás pri živote udržať, ale kde, koho nájsť, kto by sa hodil na túto úlohu? Čo lekár chodievam do horárne k Bukyčovým, poznám ododávna slečnu Vandu čo anjela v ľudskej podobe, vedel som, ba bol som presvedčený, o tom, že ona by vyhovela v každom ohľade tomuto tak ťažkému úkolu, ale bál som sa ju o to požiadať. Konečne, keď nevidel som iného východiska, požiadal som ju o prevzatie tohoto úkolu. Slečna, hoci aj vedela, že ráčite proti nej neblahé úsudky chovať, po krátkom premýšľaní riekla: „Je to matka Róbertova, mojou povinnosťou je, preukázať jej túto službu.“ Dala mi slovo, že keď rodičia dovolia, pôjde. Rodičia dovolili. Uviedol som ju k vám čo sestru Lydiu, bo ako Vandu by ste ju neboli prijali. Lydiu ste si obľúbili celým srdcom, celou dušou, nuž milujte ju teraz pod menom Vanda čo dobrú a vďačnú dcéru. Ona vám ratovala život, ona vám ho i ďalej chrániť bude pred každým úrazom.“

„Ďakujem vám, pán doktor!“ Podala mu ruku, ktorú on úctyplne bozkal, a obrátiac sa k Vande, riekla: „Budeš mi i ďalej mojou milou Lydiou, dcéra moja. Tak sme na seba zvykly, že by som nevedela viac bez teba žiť. Tebe, syn môj, srdečne gratulujem, bo dostaneš ženu anjela.“ Objala vrelo Vandu, bozkala na čelo a pohnutým hlasom šepkala: „Buď mi dobrou dcérou, buď mi stále mojou Lydiou!“ Slzy jej zahatily ďalšie slová. Všetkým sa svietily slzy v očiach, boly to slzy radosti, slzy šťastia, ktoré oblažujú…

Od tohto dňa nastal v kaštieli Závojských celkom iný život. Život pravého rodinného šťastia.

O týždeň nato slávili u Bukyčov zasnúbenie v úzkom rodinnom kruhu. Prvý raz vtedy prekročila pani Závojská prah horárne a páčilo sa jej tam. Tá pedantná čistota v každom kútiku, ten presný poriadok a v ňom javiaca sa krásochuť robily príbytok horárne útulným a milým. Domáca pani — matka Vandina, zaľúbila sa panej Závojskej. Veľmi dobre sa spolu bavily a pani Bukyčová musela panej Závojskej sľúbiť, že sa od terajška častejšie ukáže v kaštieli.

O mesiac nato odbavili mladému páriku veselie. Slávnosť táto konala sa celkom ticho, len dvaja svedkovia boli cudzí hostia, ostatní boli samí členovia rodiny. So strany mladuchy bol svedkom ujo Vrbovský a so strany mladoženícha jeho priateľ, domáci lekár, ktorý mu tak zručno usnadnil cestu k dosiahnutiu cieľa.

Zorka bola, to sa rozumie, tiež pozvaná, ale nemohla prísť, bo pani Vrbovská bola nemocná, musela ju opatrovať. Po sobáši mladý párik mal odcestovať do Talianska, že ale pomery po svetovej vojne neboly ešte ustálené, odložili túto cestu na neskoršie časy. Teraz zašli len na niekoľko dní do Tatier.

*

V tom čase, keď Vanda plávala v rozkošiach šťastia a blaženstva novomanželského stavu, jej úprimná priateľka Zorka prežívala trápne časy krušnej neistoty a obavy o svojho drahého Mirka.

Už sa všetci známi vrátili z vojny i zo zajatia a o ňom ani slychu.

Nemala pokoja vo dne ani v noci. Vo dne stále naň myslela a v noci miesto sna prebiehaly jej vidinou duše desivé predstavy. Videla ho stále v nebezpečných situáciách, v boji vysileného, raneného, krvácajúceho, ba i mŕtveho. Neraz zdesená takýmito predstavami vykríkla a keď k nej teta pribehla, našla ju na posteli s prestrašeným výrazom na tvári, hlava jej horela a srdce tĺklo nerovným tempom, ako by tú jej nežnú hruď chcelo preboriť.

Dobrá teta Vrbovská bála sa o svojho miláčka a keď videla, že Zorka deň so dňa viac bledne, že slabne, že sa tratí, naliehala na svojho muža, aby išiel s ňou k dajakému dobrému lekárovi a nechal ju prezrieť. Vrbovský bol ochotný, ale Zorka sa proti tomu bránila ako len najlepšie vedela. Ona hovorila, že ju nič nebolí, len ju trápi to, že Mirko nič o sebe nedá vedieť, že nejde, hoci ostatní, čo s ním narukovali, sú už dávno doma.

„Uvidíte, moji drahí, že keď prvý prajný chýr o Mirkovi doletí, hneď okrejem a budem zasa dobre vyzerať.“

„Verím ti, dievka moja. Človeka viac zmorí tajený vnútorný bôľ, ako zovňajšia rana, hoci z nej krv prúdom netečie. Zdá sa mi, že odkedy sa Vanda stala manželkou Zavojského, ťažšie nesieš svoj údel, odvtedy stávaš sa netrpezlivejšou v očakávaní Mirkovho návratu, odvtedy badať na tvojej tvári duševnú útrapu. Ak je, Zorenka moja, podielom tvojím krutý osud, netráp sa, buď pokojná a trpezlivá, ani nezáviď šťastie iným, veď ono aj k tebe zavíta, keď nie dnes, nuž zajtra, a čím dlhšie naň čakáš, tým ti bude ono vzácnejšie. Hľaď si duševný pokoj, veselú myseľ a spokojného ducha zachovať,“ tešila pani Vrbovská Zorku slovami pravej láskavosti.

Slová takejto srdečnej útechy bývaly balzamom na bôľ jej srdca, ktoré vädlo túhou po Mirkovi.

Naň myslela, keď ráno vstala, s ním sa v myšlienkach bavila celý boží deň a keď nastala noc, posielala mu srdečný pozdrav po mesiačiku a keď sen jej zavrel oči, snila o ňom…

*

Nastalo krásne jaro a s ním u Vrbovských plno jarnej práce. Vrbovský bol celé dni na poli, majúc dohľad nad robotníkmi, bo na gazdu nemohol sa úplne znechať. Pani Vrbovská viedla dozor nad úpravou záhrad a malého parku, ktorý sa zo záhrady na úvršie ťahal ku kamennému krížu. Zorka bola cez deň stále s tetou Vrbovskou, pomáhajúc jej pri všetkom a všade, kde mohla, a tak jej čas prešiel, ale v podvečer chodievala na prechádzku cez park na úvršie do poľa, dívať sa do zelených a zamodralých diaľok, premýšľajúc, že stadiaľ by mohol prísť Mirko.

Ta chodievala každý podvečer v priaznivom čase, až prišiel máj, nesúc v náručí plno kvetov, spevu a radosti…

Bol deň Mirkových narodenín. U Vrbovských svätili ho tak, ako by Mirko bol medzi nimi. Zorka si v tichosti, pohnutá rozličnými spomienkami, aj zaplakala. V podvečer išla zasa na obvyklé miesto.

Bol krásny májový večer. Zapadajúce slnko lemovalo západný obzor zlatým pruhom a súmrak ako priehľadný závoj rozostrel sa nad krajinou. Vtáčiky štebotali v lesíku, volajúc svojich druhov, ktorí meškali ešte vonku v poli na zelenej lúke, aby išli spať do svojich hniezdočiek.

Vôkol vôňa, príjemná, osviežujúca vychádzala z čerstvej zelene a jarných kvetov. Zorka, upútaná krásami májového večera, ani nezbadala, že zašla dnes o kúsok ďalej, ako obyčajne. Zašla až ku kamennému krížu, ktorý stál medzi dvoma lipkami na najvyššom bode parkového úvršia. Kríž je výtvar hrubej kamenárskej práce, machom obtiahnutý. Ľud o ňom hovorí, že pochádza z času prvého kresťanstva.

Od tohto kríža je utešený rozhľad po malebnom údolí. I Zorka kochala sa v jeho kráse. No nie dlho, bo v najlepšom pozorovaní nádherných diel božej prírody prišiel jej na um Mirko. „Kde je? Čo je s ním? Prečo nejde? Či vôbec príde?“ Tieto a týmto podobné myšlienky vírily jej hlavou…

Nechtiac, viac zo zvyku, obrátila zrak k mestu, zkadiaľ by musel prísť Mirko, keby sa vrátil.

Sledovala cestu, vedúcu z mesta do ich dediny. Išlo ňou viac ľudí, ale Mirko medzi nimi nebol. Aj dva povozy ubieraly sa tým smerom. Jeden ťažký povoz a druhý koč, ktorý už bol neďaleko od dediny.

„Čo, keby v tom koči bol Mirko?“ blyslo jej umom a srdce jej búšilo radosťou, tvár zrumenila sa jej farbou červenej ruže. „Ale čoby úbohý Mirko prišiel na koči… Keby aj prišiel, príde zúbožený, zmorený vo svojom špinavom mundúre, ako všetci jeho vrstovníci prišli. No, nech by prišiel akokoľvek, len aby už raz prišiel.“

Nato kľakla pred kríž, pomodlila sa za šťastný návrat Mirkov a pohla sa zpiatočnou cestou k domovu.

Pohrúžená v myšlienkach hľadela do zeme, ani nezbadala, že pri vodomete u cesty stojí mladý dôstojník, sledujúci každý jej krok a každý ťah tváre…

Nezbadala ho a prešla ďalej… Keď bola na päť krokov od neho, zvolal radostným hlasom: „Zorenka!“

Zorka sebou trhla, zastavila krok, obzrela sa a vykríkla: „Mirko!“

A dve ľúbiace sa duše padly si do sladkého objatia a vrelým bozkom svojej čistej lásky posvätily tento prvý okamih šťastného stretnutia sa.

Kto môže pochopiť a dôstojne opísať šťastie lásky?

Pojem lásky rozum ľudský nevládze vystihnúť, znázorniť a opísať, bo je to dačo takého veľkého, krásneho, vznešeného a svätého, že pero smrteľníka nie je dostatočné ho opísať, ono môže sa mu len koriť holdom stálej úcty a zvelebovania.

„Kedy si prišiel, Mirko?“ pýtala sa Zorka, keď sa prebrala z prvého opojenia nenadáleho šťastia.

„Pred chvíľou, Zorenka.“

„Na koči si došiel?“

„Áno, na koči z mesta.“

„Videla som koč jachať do dediny, keď som bola pri kríži na úvrší a napadlo mi, či nie si ty v tom koči. Srdce mi začalo prudko biť a akýsi nepokoj previal mi dušou, že nemala som ta viac miesta. Pomodlila som sa krátku modlitbu a náhlila domov.“

„Aký to prípad tuchy. Ja pozeral s koča po okolí a pozrúc hore ku krížu, videl som tam štíhlu postavu ženy a myslel som si: Či to nie je Zorka? Už-už som chcel kývať ručníkom, napadlo mi však, že ak si to nie ty — urobím sa smiešnym.“

Ďalší rozhovor cestou bol poprepletaný slovami lásky a nádeje skvelej budúcnosti.

Doma čakalo Zorku nové prekvapenie, keď tam našla svojho bratanca a najlepšieho priateľa Dr. Ľuba Vrbovského. Prišiel s Mirkom, ale tento Zorke nevyzradil, že je tu.

Zorka mala veľkú radosť, že jej najúprimnejší priateľ je svedkom jej blaha a šťastia.

V jedálni Vrbovských bola pripravená nádherná hostina, ako by sa malo potvrdiť dávne zasnúbenie milujúceho sa párika.

Rodina zasadla ku stolu a medzi jedením a pitím spomínaly sa rozličné príhody a udalosti.

Neskôr rozprával Mirko prežité deje, nebezpečenstvá a dobrodružstvá zo svetovej vojny. Opisoval jej hrôzy a desy. Spomínal rozmanité vynálezy a spôsoby, ktorými vraždilo sa neľudsky ľudstvo, dodajúc: „Až hrôza pomyslieť, ako hlboko klesol človek do nízkosti, horšej od zvieraťa, v tejto strašnej svetovej vojne.“

„No, ja sa divím,“ riekol Vrbovský, „že sa takáto zverská surovosť mohla prevádzať v dobe, ktorá si vztýčila zástavu osvety a humanity. Osvetou, jedine osvetou môže vzniknúť blahobyt a spása národov, bo osveta je všemohúcnosť, ktorá robí divy. Kam osveta prenikne, tam drtí putá temnej zaostalosti a poroby. Celý svet hlása: „Osvetou ku slobode a slobodou ku spáse“ a predsa sa tak pomýlil v zásade osvietenosti, že zablúdil touto vojnou na nepravú cestu, osvete nezodpovedajúcu. Žijeme dobu humanity, že táto prenikla ľudstvo a rozšírila sa i na zvieratá, a ukrutnosť k nim považuje sa za zločin, ľahostajnosť k nim za surovosť. Zločin trýzniť zvieratá býva zákonom trestaný a človeka vo vojne mučiť, ožobráčiť a zabiť je slobodno… Kde je tu osveta a kde humanita? Učenie týchto zakladá sa v tom, že medzi ľuďmi, ako medzi jednotlivcami, tak medzi spoločnosťami, namiesto dosavádnej zášti, nenávisti alebo ľahostajnosti má nastúpiť láska; že všetci ľudia majú byť oslobodení z nevedomosti, núdze, biedy, útiskov a krivdy a uvedení osvetou a humanitou ku spoločnému blahobytu. A vojna…“ pokrčil ramená a mlčal.

„Vojna doniesla nám veľkú dobu, dokázala, že nebývajú šibenice vždy pre tých, pre ktorých ich stavajú; ona doniesla nám víťazstvo a slobodu, otecko,“ ozval sa mladý Vrbovský.

„Slobodu… Máš pravdu, syn môj, doniesla nám dávno čakanú zlatú slobodu, ktorú sme uvítali plesom radosti, ale či ju budeme vedieť náležite pochopiť a oceniť, že by nám ona mohla doniesť hojnú úrodu zlatého požehnania, ukáže nám budúcnosť,“ odvetil domáci pán.

„Ale, prosím vás, nerušte nám šťastie a veselosť tohto milého večierka takýmito vážnymi témami,“ riekla pani Vrbovská. „Ja viem, že ste rozdielneho názoru a takéto politické a národné rokovania končievajú, sa u vás zväčša menším-väčším rozruchom. Načo tým kaziť našu dobrú náladu?“

„Máš pravdu, mamička. Pripime si radšej na skoré veselie našich zaľúbencov: ,Živili!‘“ riekol Dr. Vrbovský a dvihnúc pohár, pripil mladým i rodičom.

„No, vidíš, Ľubko,“ riekla matka, „tvojím prípitkom nastolil si príhodnú tému: Veselie našich zaľúbencov. Kdeže ho budeme odbavovať? Ja myslím, že u nás.“

„To sa rozumie, že u nás!“ prízvukoval mladý Vrbovský a obrátiac sa k otcovi, dodal: „Pravda, otecko, že u nás?“

„Mojou najväčšou radosťou by bolo, keby sme mohli Zorenke u nás veselie pripraviť a pripravili by sme ho tak, že by rod Hrabovských nemusel sa zaň hanbiť,“ odvetil otec. „Tu je však iný háčik, ktorý nás v tom hatí a síce stará rodinná ustanovizeň. Táto dôrazne nakladá, že každý člen rodiny Hrabovských má byť sosobášený v rodinnej kaplnke. Aby sme neurazili pamiatku predkov, navrhoval by som, žeby sme veselie odbavili v ich novom domove, v kaštieli Hrabovských, už i z toho dôvodu, že Zorka je posledným členom tejto starozemianskej rodiny. Tam v Hrabovke sa oba narodili, nuž pamätnejším to bude pre nich i pre ich občanov, keď odbavia veselie vo svojom rodisku.“

S návrhom domáceho pána všetci súhlasili. Teraz ale prišla na rozhodnutie otázka času, kedy by bolo najprimeranejšie veselie odbaviť.

Rokovalo sa dlhšie o tom, až konečne zasa len pán Vrbovský otázku rozlúštil, rieknuc:

„Ja by som vás tu, deti moje, veľmi rád mal, hoci aj navždy pri sebe, ale z ekonomického stanoviska, keď vám dobré žičím, musím vám radiť, že by ste to neodďalovali, bo Hrabovských kaštieľ potrebuje čím skôr pána a jeho rozsiahle hospodárstvo žiada hneď gazdu. Kaštieľ treba opraviť, do poriadku uviesť a hospodárstvu treba dozor. Na cudzích ľudí sa človek spoliehať nemôže, ak chce mať z gazdovstva osoh. Čím skôr ta pôjdete, tým lepšie pre vás.“

Panej Vrbovskej sa táto rada nepáčila. Ona na Zorku tak navykla, ako by jej vlastnou dcérou bola a teraz by ju mala už skoro — možno o pár dní — stratiť? Nie, to nemôže byť. Preto robila opozíciu svojmu mužovi a žiadala, aby sa veselie odbavilo až keď kaštieľ Hrabovskýeh dá sa do úplného poriadku. No, páni ju prehlasovali a ustálili veselie odbaviť ešte v máji.

Pani Vrbovská nariekala, že nebude hotová s výbavou a uvádzala rozličné prekážky. Keď však páni od udaného termínu upustiť nechceli, obrátila všetko v žart.

Nato sa veselo zabávali až do polnoci, ale pritom nezabudli mladým Závojským pohladnicou sdeliť Mirkov šťastný návrat. Po dlhých krušných časoch bol tento večierok jednou z najpríjemnejších a najšťastnejších chvíľ v rodine Vrbovských…

*

Ďalšie dni plynuly našim zaľúbencom v šťastí a blaženosti tichej a čistej lásky. Zakiaľ teta Vrbovská so Zorkou a najatými krajčírkami dohotovovala výbavu, zatiaľ ujo Vrbovský s Mirkom každý druhý deň išli na koči do Hrabovky, aby tam aspoň to najpotrebnejšie uviedli do poriadku.

Tak ubiehal deň za dňom, až prišiel deň lúčenia Zorky s domom Vrbovských. Deň bol krásny. Nebo jasné ako božie oko, ani len jediný mráčik nekalil jeho azúrovú vnadnosť. Na východe závoj červánkov bledol a teplé slniečko vykuklo zpoza hory a rozlialo lúčami svojimi čulosť života. Veselý škovránok vznášal sa nad zeleným poľom a spevné perly sýpal z malého hrdielka. V kvetistých záhradách spustilo spevavé vtáctvo svoj slávnostný chorál, ako by nim prevádzalo svadobníkov, ktorí sa práve teraz pohli na dvoch kočoch z dvora Vrbovských.

Na prvom koči viezol sa ujo Vrbovský s tetou a na druhom, ktorý bol sviežimi konvalinkami bohato krášlený, viezol sa svadobný párik Mirko Drahotič so Zorkou Hrabovských.

Cesta im prešla živým besedovaním nápadne rýchlo. Ani sa nenazdali, keď boli na nádvorí kaštieľa, kde ich mládež a stárež Hrabovky na čele so staručkým kňazom očakávali. Keď s kočov sostúpili, pozdravil ich kňaz srdečným prívetom v mene svojho ľudu a prosil nové panstvo, žeby sa ráčilo skloniť k tomuto dobrému ľudu a prijalo ho do svojej láskavej priazne. Načo družice — dievčatá pod vencami — oddaly slečne, majiteľke kaštieľa, záclony a pokrývky na stôl, krášlené bohatým národným vyšívaním, prevedeným pestrofarebným hodvábom a zlatom na žlkastej látke, utešená to majstrovská práca. Zorka mala náramnú radosť nie tak nad samým skvelým darom, ako nad prejavom úprimnej srdečnosti tohto peknoduchého, dobrého slovenského ľudu. Ďakovala im a pozvala si dievčence-výšivkárky na nedeľu popoludní do kaštieľa. Mirko poďakoval srdečne za milý pozdrav šľachetnému kňazovi ako i shromaždenému ľudu. Vzletnou rečou im sľuboval, že chce kráčať v šľapajach svojho nebohého otca, a keď mu občania porozumejú a pôjdu za jeho vodcovstvom, vtedy obec Hrabovka musí byť medzi prvými obcami v našom novom štáte nielen na poli pokrokovom, lež i na poli národnom. Konečne zakončil svoju reč: „Milí občania! Drahí bratia a sestry v národe! Pracujme a milujme sa! Vzájomnou láskou, spoločnou prácou a sjednotenou silou vydobyjeme si blahobyt, rozkvet národu a slávu vlasti!“

„Sláva! Nech žijú naši noví páni!“ znelo zo stá úst a hneď nato zaspieval ľud: „Kto za pravdu horí…“ A za touto piesňou zaznela naša národná hymna.

Keď Zorka s Mirkom, tetou a ujom vstúpili do kaštieľa, boli privítaní pozdravom služobníctva, medzi ktorým boli aj starká Marta a starý Blažej. Títo dvaja starí ľudia mali detinskú radosť, že ich miláčik Zorka bude odteraz ich pánom. Marta od sĺz radosti nevedela slovo preriecť. Oči jej slzy zalialy, ústa sa smialy a ruky, tie staré zvráskovatelé ruky, ktoré kedysi Zorku pestovaly a kŕmily, teraz ju len hladkajú a láskajú…

No najväčšie prekvapenie očakávalo mladoženíchov v jedálni, bo keď tam vstúpili, privítali ich mladí Závojskovci. Tú radosť dvoch úprimných priateliek, ktoré sa po takom dlhom čase zasa sišly, opísať nemožno.

Teta Vrbovská prevzala úlohu domácej panej a postarala sa o malé občerstvenie.

Pri jedení rokovalo sa o nastávajúcom sobáši, ktorého posvätný výkon bol ustálený na šiestu hodinu večer. Ako svedkovia fungovali pán Vrbovský a pán Závojský. Vanda šepkala Zorke: „Prajem ti, Zorenka, aby si bola taká šťastná, ako som ja.“ Nato rozprávala Zorke, ako ju má pani Závojská, ktorá tak proti nej brojila, rada, že s jej mamou sa úplne spriatelila a každý druhý-tretí deň prevezie sa do horárne. Keď vstali od stola, pojala Zorka Vandu pod pazuchu a išla jej ukázať, ospravedlniac sa u ostatných, ostatné miestnosti svojho rodičovského domu.

„No, len choďte, veď my vieme, že si toho máte veľa popovedať,“ vraveli jej.

Sotvaže Zorka s Vandou odišly a zábava začala tiecť najlepším tokom, otvorily sa dvere a dnu vkročil mladý Vrbovský, ktorého hlučnou radosťou uvítali.

„Teda si predsa došiel, Ľubo môj?“ pýtala sa pani Vrbovská, objímajúc syna.

„Áno, mamička, vyšvindloval som sa. Chcem vidieť svoju milú sesterničku v kvete jej úplného šťastia.“

„To je pekné. Zorka bude mať veľkú radosť.“

Zábava sa rozprúdila znova veselo a živo. Zrazu Dr. Vrbovský sa spýtal, či už očuli tú senzačnú novinu, ktorá rozrušila hlavné mesto Maďarska.

„Nie,“ znela odpoveď.

„Nie? To je zaujímavé. Týka sa to predsa čiastočne aj nás.“

Toto vzbudilo všestranne zvedavosť prítomných.

Dr. Vrbovský pokračoval:

„Áno, týka sa to nás natoľko, nakoľko barónka Afra Hrabovská r. Gyulay hrá tu hlavnú úlohu.“

„Barónka Afra?“

„Čo je s ňou?“

„Veďže rozprávaj, nenapínaj toľko našu zvedavosť,“ znelo razom z úst prítomných.

„To sa pamätáte, že vojenská vrchnosť stíhala barónku pre vyzvedačstvo a zradu, i to viete, že sa ukryla v cigánskom brlohu a čo milenka cigána vajdu prešla s cigánmi až do Budapešti. Driečna vajdova žena padla do pozornosti i veľkým pánom magnátom. Zvlášť akýsi Aranyoši, predtým Goldträger, ohromný boháč, sa jej veľmi zaliečal a vábil ju k sebe. Barónka Afra znovu zatúžila po spoločnosti vyššej maďarskej aristokracie, po salónnom živote, i zanechala cigánskeho vajdu, driečneho Ambróza, a utiekla k bohatému Aranyošimu. Tento ju uviedol do svojej nádherne zariadenej vily a spravil ju paňou svojich salónov. Barónka Afra bola šťastná, bo dosiahla, čo si vždy žiadala, mohla žiť v nádhere, prepychu a v labužníctve. Toto jej veľké šťastie však netrvalo dlho. Cigán Ambróz toľko sliedil, až ju konečne vysliedil. Ako vlk, plný žiarlivosti, zlosti a pomsty, obchádzal Aranyošiho vilu a vystriehnul, že Afra chodí každý deň podvečer s Aranyošim koňmo na prechádzku do mestských hájov.

Ako tak raz išli, už boli kus za mestom, z lesíka na pravej strane vyskočil na koni Ambróz a neobyčajnou rýchlosťou a zručnosťou preklal barónku Afru od chrbta nožom, že len vykríkla a hneď spadla s koňa mŕtva. Kým sa Aranyoši spamätal, bol vrah už preč, ako by ho bola zem pohltila. Tak skončila život barónka Afra. Je to v maďarských novinách čo senzačná novinka uverejnené.“

Každý z prítomných mal dajakú poznámku na túto zvesť. Konečne pani Vrbovská zakončila to príslovím, že aký život, taká smrť a prosila prítomných, aby to pred Zorkou dnes nespomínali, žeby dnešný slávny deň nemala skazený takouto strašnou udalosťou.

Všetci prítomní boli toho náhľadu, že by sa to Zorka dnes a vôbec prvé dni jej manželstva nedozvedela.

„Nebol tento Aranyoši príbuzným jej predošlého zbožňovateľa Ravaszyho?“ pýtal sa Mirko so satirickým úsmevom.

„To azda nie.“

„A kam sa ten podel?“ pýtal sa Závojský.

„Toho naničhodníka čo vyzvedača a zradcu zastrelili,“ odvetil mladý Vrbovský.

„Bola to tu pekná čeliadka,“ riekol Vrbovský.

„No, bola veru, vyberaná,“ prízvukovali ostatní. Takto v besedovaní míňal sa im čas znamenite až do obeda.

Kým sa na stôl prikrylo, išli páni na pokyn pána Vrbovského do salóna pozerať rozmanité starožitné pamiatky rodu Hrabovských. Tam našli Zorku a Vandu. Pán Vrbovský so zvláštnou pietou vysvetľoval a opisoval jednotlivé rodinné pamiatky, ako to voľakedy od svojho švagra očul. Všetci očúvali s akousi úctou a s úľubou, až kým ich pani Vrbovská nezavolala k obedu, ktorý netrval dlho.

Poobede, keď si máličko zadriemali, išli do prírody. Zaumienili si ísť cez ružosad do kaplnky. Sotvaže vkročili do ružosadu, Zorka skríkla radostným prekvapením, vidiac, že ten zapustlý ružosad skvel sa krásou nového života. Bol celý až po kaplnku novými ružokermi vzácnych druhov vysadený, z ktorých poniektoré ranné druhy už aj kvitly. Idú ďalej a nové prekvapenie: kaplnka je celá obnovená…

Zorka jasala plnou mierou radosti a zvolala: „Komuže smiem ďakovať za toto premilé prekvapenie? Zaiste tebe, drahý môj ujo.“

„Áno, Zorka moja. Chcel som odvrátiť hnev predkov tvojich od tvojho nového domova. Založil som ružosad znova. Opatrujte si ho, žeby ste si získali lásku otcov, dedov a pradedov vašich. Majte v úcte ich podania, žeby svätý mier, láska, šťastie a spokojnosť blažili dni vášho života. Prijmite to od nás ako svadobný dar.“

Zorka a Mirko srdečne ďakovali svojmu ujovi a tete.

Keď si všetko dôkladne poobzerali a pokochali sa v krásach panorámy, ktorá sa dovôkola prestierala, ktorá za takého jasného májového dňa ešte lepšie vynikala, pobrali sa zpät k domovu.

Na zpiatočnej ceste preberal pán Vrbovský báj ružosadu a hovoril, že neverí na povery a podobné pletky, ale s tým bájom ružosadu je to záhadná vec. V kronike rodiny Hrabovských stojí čierne na bielom, že kedykoľvek ružosad pustnul, to zavše dajaké nešťastie stihlo rodinu Hrabovských.

„Náhoda,“ ozvali sa mladí.

„Áno, náhoda, ale zvláštna náhoda, keď sa toľko ráz opakovala,“ dodal pán Vrbovský.

Keď prišli domov, stará Marta čakala Zorku pri dverách a podala jej bábu, ktorú od krstnej mamy do daru dostala, ale napolo roztrhnutú. Ona ju vraj chcela popraviť, ale zbadala v nej akýsi zapečatený balíček. Vtom ukázala rozdrapené telo báby, z ktorého vyčnieval spomenutý balíček. Zorka ho vytiahla a bábu podala zpät Marte so slovami: „Opatrite mi ju, teta Marta!“ Obrátiac sa k ostatným, riekla: „Zvedavá som, čo tam bude. Poďte, budeme obdivovať vynález úbohej tety podivínky. To bude iste dajaký klenot,“ dodala žartovne.

Prišli do jedálne, obstali stôl, na ktorý položila Zorka balíček.

„Ja ho budem sekcírovať ači pitvať, patrí to do môjho fachu,“ riekol Dr. Vrbovský, vytiahol nožík, uvoľnil pečate i obal a mal pred sebou malú ploskú škatuľku, v ktorej bol list a malý cifrovaný kľúčik. List podal Zorke.

„No, prečítaj ho nahlas, Ľubko, veď sme tu všetci len svoji,“ riekla Zorka, dajúc list Ľubkovi nazpät.

Tento čítal: „Drahá moja Zorka! Náš celý život tu na zemi nie je nič iné, ako prípravná škola pre večnosť, v ktorej človek dosť často a mnoho trpkých a krutých skúšok prestáť musí. Týchto ujde sa najviac starej panne. Mne osud nedoprial užiť rodinného šťastia. Osamelá, opustená, bez lásky kráčala som smutným životom. Žila som, ako Boh prikazuje. Chránila som sa márnivosti, bola som skromná a pokorná, čistotná, zbožná, pracovitá, vlastenecká. Jakživ som nikomu neublížila a zlí ľudia mi predsa ubližovali, keď ináč nemohli, nuž volali za mnou posmešne: „stará panna“ a pozerali na mňa ako na strašiaka. To ma bolelo a nechodila som viac medzi ľudí. Môj život bol smutný, krušný a bezúčelný. Žila som preto, že som žiť musela, žila som bez každej radosti. No tvojím narodením nastala radostná zmena v mojom živote, bo našla som jeho cieľ. Keď som ťa prvý raz videla a bozkala, zaumienila som si, že budem žiť pre teba. Keď som ťa pri sv. krste na rukách držala, utvrdila som v sebe toto predsavzatie a od tej doby tešila som sa životu, bo žila som pre teba…

Zo svojho príjmu som sporila pre teba, moja drahá. Čo som nasporiť mohla, to ukryla som do tajnej skrýše starej hrobky našich milých predkov. Vnútri nad vchodom je mramorová tabuľa s nápisom: „Odpočívajte v pokoji!“ Bod pod výkričníkom treba silno pritlačiť a tabuľa od steny odstane a dá sa rukou otvoriť ako dvierka. Za tabuľou je tajná skrýša, do ktorej naši predkovia uschovávali svoje cennosti v nepokojných, vojnových časoch. V tejto skrýši nájdeš v plechovej truhličke, ku ktorej kľúčik prikladám, moje úspory, ktoré darúvam tebe a prajem ti z celého srdca, aby ti doniesly šťastie a požehnanie. Spomeň si niekedy modlitbou na tvoju tetu a krstnú mať Hortenziu Hrabovskú.“

Všetci očúvali napnute. Po prečítaní listu nastalo ticho, až Závojský sa ozval: „To je ale podivný spôsob testamentu. Bábu mohol niekto iný dostať do rúk a nájsť v nej skrytý list s kľúčikom a mohol si privlastniť celý obsah.“

„To máš pravdu,“ riekla Zorka. „Báby si nik nevšimnul. Kým som neišla do škôl, bývala v mojom šatníku pohodená, a keď som odišla z domu, vyniesla ju stará Marta do tmavej komory, ktorá pri ohni prehorela, a teraz, keď komoru opravovali, našli ju, ale už poškodenú.“

„Ja mám ešte inú obavu. Či ten tetkin poklad je v rodinnej hrobke? Túto som nechal predsa obnoviť a zriadiť, keď sme Zorkiných rodičov ta z hrobitova ukladali. Kto vie, či robotníci na tajnú skrýšu nedošli a čo tam našli, nevzali.“

„Je to podivné jednanie!“ divili sa niektorí.

„Teta Hortenzia bola dobrá duša, ale pravá podivínka. Ja myslím, že by sme ta hneď začerstva mali pozrieť, či je to v poriadku. Slušnou vecou je to i tak, žeby ste, deti moje, pred takým vážnym krokom, aký teraz do života urobiť hodláte, išli ku hrobu svojich zosnulých rodičov,“ riekla pani Vrbovská a dodala: „Ešte máte natoľko času.“

„Áno, poďme,“ odvetila Zorka a hneď aj iní prízvukovali: „Poďme!“

Išli.

Hrobka rodiny Hrabovských stála hneď v popredí krásohája medzi ihličím a kroviskami, za ňou bola veľká smutná vŕba, ktorá svoje tenké konáre spúšťala na hrobku, že ju nimi úplne kryla. Teraz obnovená hrobka zďaleka sa belela pomedzi sviežou zeleňou…

Príduc do hrobky, sotva si svoju pobožnosť odbavili a Zorka si ešte ani zvlhlé oči nevedela poutierať, už bol mladý Vrbovský v práci.

Stal si na stoličku, potlačil bod pod výkričníkom a doska odstala od múru. Ľubo ju rukou odtisol a radostne zvolal: „Tu je! Tu je truhla plná dukátov!“ Nato vytiahol dosť veľkú plechovú škatuľu s malým visiacim zámčekom.

S radosťou pospiechali domov. Tam hneď skúšali, či je kľúčik, ktorý bol v bábe, od tohto zámčeka. Otvorili ľahko. Škatuľa bola plná zlatých i strieborných šperkov a utešených drahocenných vecí, ktoré čo starožitnosti majú vysokú cenu.

„No, Zorenka, to si dostala krásny a drahocenný svadobný dar, ktorý je pekných pár stotisíc hodný,“ riekol pán Vrbovský.

„Veru, veru,“ prízvukovali ostatní.

„No, len to, dievenka moja, teraz nerozkladaj, uprac si to, bo je už svrchovaný čas, aby sme sa do kostola pripravili. Už máme málo času, o malú hodinku musíme byť v kaplnke.“

„Ujo môj drahý, prosím ťa, schovaj mi to do wertheimky!“ riekla prosebným hlasom a odišla s Vandou a tetou Vrbovskou do svojej izby. Páni odišli do hosťovskej sa tiež pristrojiť…

*

Pred oltárom v rodinnej kaplnke stála Zorka pri boku Mirkovom, krásna čo anjel, s belostnou tvárou, plnou blaženého úsmevu, šťastia a spokojnosti; s azúrovým okom, plným čarného taju hviezd; s ľaliovými ňadrami, v ktorých vykvitol slnný kvet čarovnej lásky k Mirkovi a ktoré sa vlnili tempom slastného vzrušenia, keď ich kňaz spojil a požehnal čo mladomanželov…

Za prejavom srdečných gratulácií sadli ku stolu a medzi jedlom plynula živá, veselá zábava.

Prišla polnoc a hostia sa rozišli každý na miesto nočného odpočinku.

Bola krásna májová noc. Ten tajný šum lesa, žblnkot potôčka, tichučké švitorenie driemajúceho vtáctva spadaly v harmonickú hymnu, ktorá sa niesla ku blankytu, posiatemu tisícmi nebeských hviezd.

Už všetko spí, len v spálni novomanželov bolo čuť tajný šepot sladkého blúznenia lásky, že jedine v láske je život bohatý, pôvabný a všeobjímajúci…

Očúvali, ako slávik v ružosade spieva novú báj tohto ružosadu, báj to lásky, šťastia a spokojnosti, ktorá po tak dlhom čase znovu má prekvitať v kaštieli rodu Hrabovských.

Koniec.



[1] Skrátenina od Sataňa, tak nadáva ľud žene horšej od satana.




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.