Zlatý fond > Diela > Shoda liptovská


E-mail (povinné):

Janko Matúška:
Shoda liptovská

Dielo digitalizoval(i) Jozef Rácz, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Peter Kašper, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Lenka Konečná, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 83 čitateľov


 

I.

Znáte ten vrch, krajania, čo sa pyšne nad Váhom vypína, i dumným okom, sťa víťaz na nepriateľa, zazerá na susedné vršky? Hrdo bočí po stranách, — ale shliadne nebeské končiare Kriváňa, a ako starec pred obrazom svätým sklopí oči do prachu i neopováži sa hore čelo vystrieť! Oj, ktože by ťa neznal, velebný Choč náš! Ty zabávaš ľud svoj pokojný bájami večitými, ty hamuješ vetry polnočné, aby tichým podtatránskym dolinám neuškodily, ty obveseľuješ pohľadom velebným svoje ľúbezné deti. Znám i ja časy, ktoré sa o žulové skaliská Choča otrely, ale prišly búrky, smyly pamiatku tých časov, a len kde-tu po tichých dolinkách o nich sa ešte dosiaľ rozpráva.

Bolo to roku 1330 asi okolo pol klasna. Po Liptove hlučno po poli, spev sa rozliehal po okolí ako obyčajne pri žatve, kde-tu počul človek kosák ostriť, kosu kovať, všetko bolo v svojej práci. — Nad Kriváňom sa čierňavy sbierajú, slniečko sa síce pachorí, ako by ich rozohnať mohlo, ale darmo, predsa ustalo. Pred samým mrakom, keď sa ono za turčianske vrchy spúšťalo, oblaky sa rozjedily a s hrmavicou dážď spojený rozplašil usilovných robotníkov s poľa.

Pod Chočom v hlbokej doline leží malá dedinka Turík. Dva múry jeden proti druhému na brehoch Turého potoka, dakoľko sedliackych chalúp — je celá obec. Múry musely byť už veľmi staré, na krovoch tráva rástla a rozpukliny po stenách dosť svedčily o ich starobylosti. Pred dakoľko rokmi boly len samé tieto dva panské domy, ale ako ich do moci pán Franšenský dostal, pristavil k nim viac chalúp; od Turého potoka menoval dedinku Turíkom a od vlastného imania svojho nazval seba Turánskym.

Niet najmenšieho svetla v chalupách, nevidno ho ani v múre na ľavej strane, pusto, ticho je v Turíku; obloky zapchaté, okeniciami pozavierané, chránily obyvateľov pred strachom, ktorý blesky a hrmenia pôsobily. Len v múranici na pravom brehu potoka dačo sa ligoce; na prvý pohľad sotva by človek rozoznal, či to odblesk strely, či dáke iskriace sa oči, alebo tichá vatrička: až keď sa blesky utíšily, poznať bolo, že v chyži svietia.

V dosť neveľkej chyžke sedia okolo komínka tri osoby. Hneď pri dverách na javorovej stoličke rozložená je asi päťdesiatročná domová pani. Ruky má pod pazuchou preložené, oči do zeme upreté; možno, že pre strašnú chvíľu, a možno, že i pre reči, o čom sa všetci shovárali, hlboko je v myšlienkach pohrúžená.

Pri nej na lavici sedí jej dcéra Žofka, tak ticho, tak nepohnuto, akoby ju prikoval; dakedy hodí očkom na svoju matku, akási netrpelivosť z tvári jej kuká, iste čaká od matky reči, ktoré sa jej týkajú. Zohne sa po triesku, aby ohník v plameni udržala, a zas len matke v oči kukne, či sa skoro dačoho dožije.

Asi krok od týchto sedí pod pecou skrčený jeden mužský. Nohy má krížom preložené, oči do zeme upreté, lakeť na kolene, dlaňou si čelo akoby v netrpelivosti šúcha, i čaká, ažby pani domu prehovorila. — Minula chvíľka, minul čas, predsa ticho. Jemu sa to dlho zdá byť, i vstane, vystrie sa a zrak divý uprie do povaly. Jednou nohou lecikedy o zem dupne, rukou si fúzy vykrúti i len čaká odpoveď. Nič — zamraští tvár, zraky hodí na paniu i len čaká. Keď sa predsa odpovedi dočakať nemohol, sám hrubým hlasom pretrhnul ticho: „No, matka, nič už nemáte čo doložiť k tej kapitoli? Čože tak hľadíte do tej zeme, akobyste mala vôľu ešte i to blato zpod podošiev škriabať a s ním moje poctivô meno ešte väčšmi očierniť?“

„Nerúhajte sa, Jutay,“ odpovie pani, „nechcem vám ja na poctivosti utrhovať; čo som povedala, mienila som ako dôverná priateľkyňa preriecť. Nenazdala som sa, že vás reči moje tak rozpália.“

„Hm, v dôvere; poďakujem sa za takú dôveru. Rád poradu od trebaskoho prímem, ale hrozby a výčitky nerád počúvam. Čo mňa po Talianoch, nech si ide, komu sa páči. Ja svoju silu nehávam na lepšie časy; dá Boh, že dlho na ne čakať nebudeme. Ešte raz sa pýtam, povedzte bez okolkov, či sa môžem Žofkinej ruke ufať?“

„Ako prú, tak teraz vám odpovedám, pane, že ja nemám sama v moci rodičovské poklady rozdávať. Keď sa môj muž vráti, potom sa hláste, veď sa ešte nemusíme s tým náhliť. Môžete veriť, že ja oproti vôli môjho dieťaťa nikdy jednať nebudem.“

„Dobre! Ale ľudia rozprávajú, že vám pán Turánsky písal, abyste vraj lásku medzi nami roztrhnúť hľadela. Odpusťte, že vás prosím, abyste mi na toto odpovedala.“

„Milý pane, tak zas ďaleko dôvera naša nečiaha, abych vám ja listy môjho muža sdeľovať musela. Čakajte, kým môj príde, u toho sa hláste!“

„Hej? dotiaľ čakať? A potom sa však prísť dívať, akú svadbu pán Turánsky svojej dcére vystrojí, keď ju zosobáši s dákym Talianom; a či ju vari sám gróf popýta. No len ma nezabudnite na svadbu zavolať, ha, ha, ha! — Dobrá noc, nech sa vám sníva o zlatých zámkoch.“

Dobre Jutay vedel, prečo matka dcéru mu pririecť nechce. Neobzrúc sa ani na Žofku, lapil kľučku a chcel odísť. Ale Žofka na ktorú sa už pred tým jej matka bola obrykla, aby čušala, Žofka, ktorá reči tieto počúvala s bolesťou, akoby nôž do jej srdca pichnul, hodila sa do dverí, prosila srdečne milým okom Jutaya, aby neodchodil; hodila sa matke do náručia i plakala nemo, tvár skrývajúc do dlane.

Jutay zastal; zúfalstvo z matkiných rečí, nádeja z kroku Žofkinho krúžila sa vo vnútornostiach jeho. Indy, čo si bol umienil, to vykonať musel, a teraz sa tak zmiatol, že zabudnúc na kľučku, vrátil sa pokojne na svoje miesto. I matka bola rada, že sa vrátil, lebo trebas sa zaviazala mužovi, že bude proti Jutayovi všemožne robiť, predsa srdce materinskô zvíťazilo a ľutovala dcéru svoju. Vidiac celú oddanosť Žofkinu k nemu, sama ho odpytovať počala, aby sa nehneval. Aby ho zas dákou rečou neobrazila, poberala sa von dať večeru pripraviť, naložiac Žofke, žeby okenicu zavrela.

Žofka skočila k obloku, vstrčila ruku medzi mreže a ťažká okenica vŕzgala v závorách. Zdá sa jej, akoby dáky úpny hlas z vonku počula, hľadí, naslúcha, zavolá Jutaya, ale by si boli oba darmo oči silili, keby im nebol jasný blesk jedného mužského, visiaceho v brehu nad mútnou vodou, osvietil.

Jutay nečakal na lampáš, vybehnul von, a o chvíľku vkročí s ním dnuká neznámy mladý lovec, ktorého Jutay nasilu za sebou ťahal: „Len poď, chlapče, netras sa, tu si sadni ku kamínu, hrej a suš zmoknuté šaty; tak. A čože to za sväté kríže nosíš na tej huni? I ty si sa vari už túlal tam okolo Jeruzalema? A — rešpekt! toť címer Dončov. No nič to, veď si pri svojich. Kiehože si čerta v tej vode hľadal? No hovorže, hovor!“

Chcel Jutay ešte viac hovoriť, i radoval sa, že sa mu príležitosť zavdala povadiť sa s Talianom. Ale v tom vkročila pani dnuká, ktorá po vľúdnom cudzinca privítaní ponúkla ho k sedeniu a Žofke dala na známosť, aby ho prehovárala. Jutay, zas počal drážiť mladého lovca, ktorý, keď zvedel, kde je, a vidiac pri boku nepriaznivca Dončovho domu, chcel odísť preč. Pani Turánska ho ale zadržala, hovoriac, že trebas sa i nesluší v neprítomnosti pána domu cudzích mužských na nocľah prijímať, predsa žeby to neľudsky bolo, akby ho v takomto čase zo svojho príbytku pustila. A znajúc Jutaya ako veľkého nepriateľa Dončovcov, povedala tomuto, aby si mnoho posmešných a pichľavých slov proti domu grófa liptovského nedovoľoval, lebo žeby z toho ešte dačo nepríjemného pochodiť mohlo. Bola by ešte iste štebotala, ako staré baby zvykly, keď sa im jazyk rozviaže; ale ju slúžka von vyvolala.

Jutay sa díval úsmešne za ňou i hovoril sám k sebe: „Ako sa ti teraz k nemu má! Zbadala ozaj jeho pekné šaty, bárs sú i mokré. A že ma dačo nepríjemného potkať pre túto potvoru môže? Verím, verím! Ozaj len nepríjemnosť a nič dobrého z nich pochodiť môže. Ale nech; keď môžu krajinu celú kaštriť, prečo nie i mňa?“ A obrátiac sa k mladému lovcovi, oslovil ho zdurne: „Chlapče, ty budeš vedieť — povedz, koľko asi sudov zlata poslal už gróf do Itálie?“

Šuhaj mladý, vediac, kde Jutayove reči cielia, odseknul mu tiež odhodlane: „Odpusťte, pane, že vám ako by sa svedčilo odpovedať nemôžem: keby to inde bolo, a práve vy z nebezpečenstva byste ma neboli vytiahli, inakšie bych vám odpovedal. Teraz prestaňte na tej výstrahe, ktorú vám domová pani porúčala! Ako myslím po rečiach vašich, ste tiež z tých smradľavých ostalcov trenčianskych, ale —“

„Mlč, paskuda!“ dupnul Jutay nohou, až sa náradia v chyži striaslo, „nečierni svätú pamiatku svojou hriešnou kotrbou, lebo —“ i hľadal, čím by ho opáliť mohol. Ale v tom sa sišly zraky jeho so zrakmi Žofkinými, i zabudnul čo chcel, čelo smraštenô vystrel, a neznajúc, čo má robiť, mimovoľne sa o posteľ oprel i dumal v ľúbezných citoch pohrúžený. Žofka bola pyšná, že ho tak ľahko skrotila, a v tej radosti mihla okom na rozľakaného Taliana, akoby chcela povedať, že je pod jej mocou. Ale práve keď tak milo naň pozrela, obrátil sa k nej Jutay, ktorý v jej pohľadu celkom inší význam našiel. On s ňou vyrástol, jej bratovi bol najlepší priateľ, s ňou sa hrával od malička, ona mu už srdce oddala, a teraz, keď sa jej dáky tulák naskytnul, usilovala sa rozdrážiť svojho milenca. Nastalo ticho. Talian sa triasol. Žofka prišla do rozpače a Jutay myslel na predošlé časy, keď s otcom svojím na Trenčín ešte ako chlapec chodieval, — pozrel na Taliana, hodil okom na Žofku, a kto by ho bol videl v týchto citoch, bol by do duše istil, že videl slzu v jeho oku. Ale nie, nebola to slza, len oko rozpajedenô, lebo cítil, že cudzinec v dome jeho krajanov viac stojí, videl Žofkinu chladnosť; i bolelo ho to veľmi, keď musel byť predmetom posmechu pred nepriateľom. Plávajúc v citoch národných, zabudnul na lásku. Čosi kamsi pozrie von oblokom, i vidí, že sa už hviezdičky ukazujú a tmy sa rozchodia. Pozrie ešte na Žofku, strhne sa — pozrie na lovca, smraští čelo, a nikomu ani slova nepovediac, náhlym krokom vyjde von z chyže. Tí dvaja to nespozorovali, a len keď začuli dupot koňa popod okná, zbadali, že Jutay v chyži chybí.

Či odchod jeho bol Žofke po chuti, sotva by bol kto istil, keď by ju bol videl, ako sa v obloku naťahovala. Medzitým myslela si, že ona Jutaya zas udobrí, ale sa na ten čas veľmi veľmi sklamala.




Janko Matúška

štúrovský básnik, spisovateľ, publicista, autor textu slovenskej hymny Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.