E-mail (povinné):

Pavol Kuzmány:
Pán ujček

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 45 čitateľov


 

Pán Ujček

Hej! bolaže to za radosť, keď každoročne koncom mesiaca júna ukázali sa prví krupinskí ovocinári na banskobystrickom trhu.

Trhy tie bývavali v Bystrici vždy v pondelok a obyčajne už v nedeľu večer rozliehalo sa celou Dolnou ulicou výskanie a krik všetkých bystrických „pačmág“.[1]

— Hurá! už idú krupinskí radní páni!

Rozostavali si stánky a šiatre na hornom konci rínku hneď nad biskupskou rezidenciou: medzi pekárskymi búdami, naproti sumrákovského domu, Sporiteľni atď. Priniesli čerešní, — a kdejaká „pačmaga“ mala nejaké uschované kapitále, už ju svrbelo vrecko a grajciare a groše veselo premieňali sa za krásne a chutné plody krupinských sadov.

Bol som tak asi osem-deväťročná „pačmaga“ a spolu v deň prvého čerešňového trhu šťastným kapitalistom a majiteľom jedného veľkého medeného taraja v cene dvoch groší. Pýchou nafúkaný ako náš moriak na dvore, čo ho až na zadusenie kŕmili kašou a kukuricou, vykračoval som si vážne Lazovnou ulicou a netrvalo dlho, už som mal plnú čiapku najchutnejších „chrupačiek“.

S holou hlavou ako pútnik na Staré Hory vystupoval som s plnou čiapkou v ruke z kroka na krok Lazovnou ulicou proti bráne a sádzal som do seba tie chutné chrupačky. Podľa chlapčenského predpisu stisol som svedomite každú sviežu kôstku medzi palec a ukazovák pravej ruky a bombardoval obloky vpravo, vľavo, t. j. sumrákovského domu alebo biskupskej rezidencie. Že som to isté neodpustil ani jednému psovi, čo som ho stretol, to sa samo sebou rozumie. A tak som si vykračoval zvoľna pri tej kombinovanej práci. Medzi jedením a streľbou mal som dosť času spozorovať istého malého, staršieho pána, ktorý stál pri rohu stoličného domu a díval sa rovno na mňa. Pritom krútil v pravej ruke paličku dookola spôsobom, akým sme my krútili skalu priviazanú na špagáte.

Pána som nepoznal, ale báť som sa ho nebál. Mal som svedomie čisté, a to krútenie palice, keď aj nevyzeralo celkom mierumilovne, predsa ma nenastrašilo; veď som mal, prinajhoršom, pár mladých nôh a on len pár starých, a pravé krídlo kryté voľnou úzkou uličkou, vedúcou na „promenádu“ a k „Zámku“, kde som poznal také kúty a úkryty, o ktorých ten starý pán nemal iste ani tušenia.

Ale vyšlo inak.

Keď som bol už len pár krokov od starého pána, ten razom postavil paličku „paj fus“ a prikročil ku mne.

— Číže si, chlapčok, a ako ťa nazývajú? — spýtal sa ma zvučným a príjemným hlasom.

— Ja som Paľko z fary!

— Pána farárov syn?

— Áno, prosím — druhého Paľka tam niet.

— A kdeže si si kúpil tých krásnych čerešní?

— Hen na rínku, u druhej Krupinčianky.

— A skadiaľže si vzal peniaze na ne?

— Z vrecka, prosím.

— A máš ešte viac peňazí?

„To je divný pán,“ pomyslím si. „Veď keby som bol mal viac peňazí, bol by som si kúpil viac čerešní — to sa predsa samo sebou rozumie.“

— Nie, nemám! — odpoviem mu.

— Nuž a či sú dobré? — spytuje sa on ďalej.

— Nech sa páči koštovať, — poviem a podávam mu čiapku, — ale — —

— Nuž čože, ale — —?

— Ale — kôstky si prosím nazad, nevypľujte ich na zem.

— Ahá! — no dobre!

A začal jesť z čiapky, ktorú som mu pridŕžal, jednu čerešňu za druhou.

— Dobré sú, — povedá a je ďalej, podávajúc mi svedomite holé kôstky.

„Osem, deväť, desať…“ počítam v duchu a myslím si, že ak to tak pôjde ešte chvíľku ďalej, „vykoštuje“ celú čiapku a ja budem mať za dva groše plné vrecko holých kôstok.

„Jedenásť, dvanásť“… počítam ďalej. Vtom povie:

— No! dobré sú, a dosť!

Odľahlo mi! Pritiahol som čiapku, vtom on vytiahne z vrecka novučičký nový ako srieň biely dvadsiatnik a podáva mi ho:

— Na, tu máš, Paľko, prikúp si, — riekne. Vyvaľoval som oči ako na nové vráta, ale zavčasu som si spomenul na otcov zákaz brať peniaze darom od hocikoho cudzieho.

— Ďakujem, — poviem, — nevezmem.

— Len si vezmi, — dohováral on.

— Nie, nevezmem.

— Tiež dobre! — povedá a strčí dvadsiatnik do vrecka. — Ale aspoň mi podaj ruku.

Podal som mu pravú, voľnú ruku.

— No, choď domov, Paľko, a pozdrav tatuška.

— Pozdravím, ale neviem od koho.

— Povedz len, že ho pozdravuje ujček Ferko.

„Ujček Ferko?“ Dosiaľ som nemal ani tušenia o takom ujčekovi.

„Ujček Ferko“ išiel Lazovnou ulicou na rínok a ja, miesto domov, vybral som sa priečnou ulicou na promenádu, pojedajúc cestou svoje čerešne a strieľajúc kôstkami do oblokov nízkych domčekov, v ktorých bývali vtedy najviac čižmári a menší remeselníci.

Keď som trafil do obloka, tak ma obyčajne sprevádzalo žehnanie postrašených obyvateľov, čo mi však nijako nekazilo dobrú vôľu. — Daj sa mi bože! — pár skokov a už som bol z periférie nadávajúcich žien, majstrov, tovarišov a učňov.

Nešiel som na promenádu, ale hneď vpravo vedľa domov k Hornej ulici. Naraz vidím pred sebou mestského hajdúcha Ďurka, kráčajúceho na rínok v čiapke a s bubnom.

Ďurko a ja — my sme boli starí známi. Keď tak v plnom mundúre prišiel ako úradný posol k otcovi, kde pri takej príležitosti riadne kvaplo preňho niečo pod zub alebo pod kravatu — vždy som obdivoval toho švárneho, siahodlhého junáka. Zrazil päty, ostrohy zabrnčali a natiahnutý ani svieca držal pravú dlaň pri strieške kalpaku a ľavú vystretú na stehne. Šabľu si musel vždy odopnúť a ja som vytiahol čepeľ trochu dlhšiu ako ja, priložil vystretou pravou rukou kolmo k plecu a cítil som v sebe náramného víťaza.

Keď Ďurko chodieval niečo vybubnovať a ja som náhodou bol niekde nablízku, tak som sa vždy pridružil k jeho osobnej garde, pozostávajúcej najviac z takých nesmierne užitočných osôb ako ja, potom z učňov, tovarišov, slúžok atď. Obyčajne sme ho vyprevádzali na dve-tri stanice, lebo na jednej sme nikdy nemali dosť.

Tak i dnes.

Ďurko kráčal na rínok k „Hrbčoku“. „Hrbčokom“ sa menoval asi najvyšší bod rínku, pri soche Panny Márie, pred kapitulou, blízo mestského domu.

Tam si zastal, zabubnoval, potom sňal čiapku a spustil známym úvodom:

— Dáva sa na známosť od slávnej vrchnosti, že: atď.

Sotva spomenul tú „slávnu vrchnosť“, už mu vletela do pravého ucha kôstka z čerešne, ktorú som práve zlúskal. Ďurko ako šidlom pichnutý náhle prerušil úradný text, krútil hlavou na všetky strany, aby zočil strelca, a pridal celkom neúradne:

— Tisíc hrmených striel sa vám… — a potom už ohlasoval ďalej.

Netrúfal som si tentoraz vyprevádzať Ďurka ďalej na jeho úradnej ceste a vykročil som krížom cez rínok k matke môjho starého otca, už vtedy veľmi starej panej a majiteľke szentiványovského domu. Požíval som jej veľkú priazeň; mala ma rada. Prisadol som si k nej a zajedajúc kúsok prešporského suchára, ktorý mi dala pri každej návšteve, vyzváňal som na vysokom stolci nohami.

— Nuž kdeže si bol, Paľko? — spýta sa ma babka.

— Bol som na rínku, kúpil som si čerešní, v Lazovnej ulici som videl ujčeka Ferka a potom som na Hrbčoku strelil Ďurkovi do pravého ucha.

Tak znel môj svedomitý a radostný raport.

— Pre pána kráľa!… Akého Ďurka?… A čím?

— Nuž Ďurka!… Veď ho poznáš, je hajdúchom a chodí s bubnom.

— A čímže si mu strelil?

— Kôstkou z čerešne. A trafil som ho akurátne! Hneď prestal ohlasovať.

— A nebál si sa, že ťa chytí a vymláti?

— Nie veru! Veď sme dobrí priatelia.

— A preto si mu strelil do ucha?

— Preto veru!… Cudziemu by som si netrúfal.

— Počúvaj, Paľko… mám ťa rada, ale ak sa ešte raz opovážiš streliť niekomu zo svojich priateľov kôstku do ucha, tak ti ja natiahnem uši a neukáž sa mi potom viac na oči — to si zachovaj!

— Ale veď to ani tak nebolí, babka! Ukážem ti to hneď! — A už som mal kôstku medzi palcom a prstom, hotový celkom dobrodušne strieľať a ukázať babke, aký som šikovný.

— No len, no!… Len sa opováž, ty stonoha, veď ťa ja naučím! — skríkla babka a zastrela si dlaňami obidve uši.

— Keď nie, tak nie! — poviem a strčím kôstku do vrecka, aby sa mi munícia nestratila.

Babka sa upokojila a potom — neviem prečo — začala sa smiať z plného hrdla.

— Eh, si ty mi za pačmaga! A teraz mi už povedz, čo si robil s ujčekom Ferkom?

— Ja som nerobil nič, ale on!

— A čože on robil?

— Pristavil ma a koštoval mi čerešne. Potom mi chcel darovať dvadsiatnik.

— A vzal si ho?

— Nie veru! Veď vieš, že nesmiem.

— No, zato si ty môj statočný Paľko! — povie ona a potľapká mi hlavu svojou staručkou ručičkou, nie väčšou ako moja osem alebo deväťročná.

Potom vstala, priniesla mi ešte jeden suchár a darovala mi nový strieborný desiatnik, ktorý som bez obavy strčil do vrecka, lebo to nám bolo výslovne dovolené.

Už som bol zasa pyšnejší ako predtým. Mal som nielen strelivo, ale i „financie“ a k tomu babkin dekrét „statočného chlapca“.

— A ktože je to, ten ujček Ferko? — spýtam sa.

— To je dobrý priateľ tvojho tatuška — starý mládenec, a v Bystrici každému je „pán ujček“.

— Aj, aj!… Nuž akože mohol prísť do takej veľkej rodiny?

— To je už tak! V Bystrici okrem malého Edka nemá skoro ani rodiny, ale zato pozná ho celá Bystrica, majú ho všade radi a všade ho volajú „pán ujček“.

— A kdeže býva?

— Nebýva v Bystrici, ale na svojom majetku blízko L… a chodieva sem častejšie na trh, keď má čo predávať alebo kupovať.

Potom ma babka pobozkala a veľmi milo posielala domov. Má vraj inú robotu, ako márne štebotať s takým „faganom“, ktorý chcel streliť starej babke kôstku do ucha.

Išiel som. — V prvej chvíli nebol som rozhodnutý, v ktorú stranu sa obrátiť. Mal som strieborný desiatnik vo vrecku a ťahalo ma zasa ku Krupinčanom. Ale čerešní som už mal dosť, a tak som si umienil, že dám desiatnik do „mumáka“ — bude dobrý na radvanský jarmok.

Pustil som sa vpravo. Ale sotva som bol pri susednom dome — u „Rakov“ — kto ma nechytí za ruku, kto nie, ako „ujček Ferko“.

— Nuž kdeže ideš teraz strieľať, Paľko? — pýta sa ma.

— Idem Kakatkou domov.

— Tak poď so mnou, navštívime Edka u Rokosa a potom ťa odprevadím domov.

— — —

Pre porozumenie toho, čo hneď budem rozprávať, musím dať predbežné vysvetlenie.

Rokos mal školu, či vlastne akadémiu pre štyri až šesťročné deti. Menujem to akadémiou preto, lebo bystrickí občania, sotvaže sa s biedou a psotou dožili štvrtého alebo piateho roku, hromadne sa hlásili do nej ako „poslucháči“ nemeckej reči. Bola to slabá stránka Bystričanov — kúsok toho svetského „Vanity fair“ — aby sa ich deti čím skôr naučili po nemecky. Bolo to nielen „nóbl“, ale i veľmi potrebné a spolu prospešné už i preto, lebo sotva jeden z nich vedel vôbec poriadne tú reč — nemeckú — a mali starosť o potomstvo, aby sa neskoršie mohlo dorozumieť vo svete, napríklad v Podlaviciach, Kostiviarskej a Sásove, ba až hen za stoličnými hranicami s tými Nemcami a Krikehájcami.

O tom však: napred naučiť dieťa poriadne materinskú reč — o tom pri divne konštruovaných pedagogických rozumoch vtedajších mešťanov nebolo reči.

Oni boli všetci polygloti, čo i slabí — najmä inteligencia. Keď sa stretli na ulici, tak bol zvyčajný pozdrav v štyroch rečiach: „Alá szolgája! Guten Morgen wünsch ich, domine spectabilis! Nuž akože sa mávajú?“ Tým dokázali, že vedia, čo sa sluší, dajúc prednosť aristokratickým jazykom a končiac demokratickou slovenčinou, v ktorej potom ďalší rozhovor tiekol ako voda. Lebo tie tri „panské“ reči boli len intrádou, vlastne etiketou na fľaške, ale rozhovor v nich ďalej viesť, to malo svoje ťažkosti. Bola by sa pri tom ukázala „miseria cum aceto“.

Nechcem ani najmenej ublížiť pedagogickému systému Rokosa, ale musím priznať, že spôsob, akým on ustavične nalieval spasiteľnú nemčinu do viac-menej otvorených hlavičiek svojich poslucháčov, bol originálny.

Napríklad: Rokos pri prednáške vždy vyvesil na tabuľu zreteľný obraz toho predmetu, o ktorom chcel prednášať, potom predriekaval deťom po slabikách opis predmetu v nemčine.

Išlo to asi takto:

Na tabuli visel obraz, napríklad:

Ťava = das Ka-meel

a Rokos začal a auditórium nahlas opakovalo slabiku za slabikou:

— Das Ka-meel-ist-ein-vier-füs-si-ges-Thier-lebt-in-Nord-Nord-Af-ri-ka nährt-sich-von-Kräu-tern-und-wird-ge-mei-nig-lich das-Schiff-der-Wüs-te-ge-nannt.

Alebo vyvesil obraz:

Konope = der Hanf

a začal:

— Der-Hanf-ist-ei-ne-Pflan-ze-er-wird-ge-trock-net-ge-bro-chen-zu-Fä-den ver-spon-nen-und-auf-dem-We-be-stuh-le zu-Lein-wand-ver-ar-bei-tet,

a deti unisono za ním, pritom všetko, že nerozumeli ani len slovíčka z toho Kameela alebo Hanfu.

To bol materiál na jeden semester, a ku koncu semestra chýbalo už len niekoľko dní.

— — —

Vošli sme k Rokosovi. Prednáška chýlila sa ku koncu a ujček Ferko, ktorý dopodrobna poznal spôsob vyučovania, zavolal k sebe Edka.

— No, Edko, poď sem. Či si sa už naučil, čo je to po nemecky „das Ka-meel“?

— Áno, pán ujček, — odpovedal akademik svojím diskantom.

— A vieš už aj to, čo je to po nemecky „der Hanf“?

— Viem.

Ujček Ferko si posadil Edka na kolená.

— A teraz mi už povedz, čo je to „das-Ka-meel“. A Edko začne:

— Das-Ka-meel-ist-ein-vier-füs-si-ges-Thier-lebt in-Nord-Af-ri-ka-nährt-sich-von-Kräu-tern…

Vtom mu skočí ujček Ferko do reči a podstrčí mu z úlohy „der Hanf“ slabiky:

— Wird-ge-bro-chen… — a Edko končí celkom pokojne a svedomite odstrihnutý opis Kameela s koncom recitácie der Hanfu nasledovne:

Wird-ge-bro-chen-zu-Fä-den-ver-spon-nen-und-auf-dem-We-be-stuh-le zu-Lein-ver-ar-bei-tet.

— Bravo, Edko! — povie ujček a Edko, celý pyšný na to, že sa tak znamenite učí a že aj rozumie veľmi dobre tomu, čo sa naučil, skočil z ujčekovho kolena.

Kameel bol v ňom, a to poriadne!

Inak všetka česť Rokosovi. Veď nevedno, či mu táto geniálna metóda azda nebola predpísaná. Bol on človek pilný a skromný. Rozumel všeličomu: vypchával vtáky a malé štvornožce, maľoval krásne prašiny a chrobáky. Mal vždy menažériu, pozostávajúcu z jedného alebo dvoch exemplárov dravých vtákov alebo štvornožcov, ako napríklad biele myši, krahulca, sovu, kuvika, zajačiky atď. Ba raz sa zmohol i na živého hvizdáka, čo mu priniesli do daru spod Ďumbiera, a vyvolal nielen obdiv celej akadémie, ale i celého mesta. Chodili sa na to zviera dívať nielen Bystričania, ale i z ďalekých strán, ako napríklad z Radvane, Kynceľovej, Podlavíc, ba až hen z Kostiviarskej.

Podívali sme sa do Rokosovho dvora, kde sa hemžila hydina a medzi ňou poskakovala stará kavka s pristrihnutým pravým krídlom, bezočivá a dotieravá. Medzi ňou a kačicami bola večná vojna.

Vo vysokom holubníku hrkútali všetky druhy holubov, začínajúc od „purclov“ až k „hermelínom“, na stene behala v klietke zavretá prepelica a pod lavicou pri múre boli klietky s bielymi myšami, zajačikmi atď. Bola tam i malá ušatá sova a krútila oči na kuvika, ktorý zobal kúštik surového mäsa, čo mu priniesol jeden z Rokosových žiakov — syn mäsiarov. So zvláštnou pýchou nám potom ukázal Rokos ten „piece de resistance“ svojej menažérie — hvizdáka, ktorý mal brloh v malej debne vystlatej slamou. Bol celkom krotký, volal sa „Miško“ a na komando pribehol k Rokosovi. Na rozkaz

„sadni!“ sadol si na zadné laby a Rokos dal mu kúštik starej vyschnutej kôrky z chleba. Ja som to sproboval čerešňovými kôstkami, z ktorých som mu niekoľko nasypal. Za chvíľku — „krik-krak“ — bolo po kôstkach.

— — —

Ujček Ferko chcel, aby sme išli Kakatkou a Lazovnou ulicou, ja som však prosil, aby sme išli bránou von a medzi múrmi a organistovou záhradou k fare. Mal som od spolužiakov zverenú inšpekciu na „plotné nápisy“ a pritom rozkaz: doplňovať, čo kde chýbalo.

Ako sa bude každý študent z tých čias dobre pamätať, začínali sa „plotné nápisy“ už desať dní pred prázdninami spoluhláskou „V“, ktorú na všetkých záhradných plotoch v meste a okolo mesta študenti maľovali či kriedou, či atramentom, či už kolomažou. Postupne — ako sa blížili prázdniny — pridávalo sa k tomu každý deň patričné písmeno zo slova „Vacationes“ a dnes už boli na „Vacat“.

A vskutku by sa bolo stalo v ten deň strašné nešťastie, lebo naničhodnosťou kamaráta Gusta, ktorý mal tento vidiek na starosti, chýbala z tých piatich či šiestich nápisov na plote organistovej záhrady všade spoluhláska „t“, a tak by nás bol skoro pripravil o celých štyriadvadať hodín túžobne očakávaných vakácií.

Mal som vo vrecku kus kriedy, vykorigoval som chyby, a aby sa chyba zajtra neopakovala, tak som prozreteľne pridal už aj zajtrajšiu samohlásku „i“.

Ujček Ferko sa len vždy usmieval — neriekol však nič. Len ku koncu si trochu vzdychol a povedal:

— Akurát tak, ako sa to dialo pred päťdesiatimi rokmi… svet sa nemení.

Ešte som zabočil cestou ku kostolníkovi, spolu aj krajčírovi, ktorý mal v liečení jeden z mojich tajných hriechov. Boli to moje pľundry. V piatok som sa vyškriabal na starú hrušku v záhrade, pozrieť, či žltochvosty, čo mali v starom pni hniezdo, ešte neliahnu. Pritom som zostal visieť a následok bol, že sa ukázala strašná diera asi v tých miestach, na ktorých som obyčajne sedával. Kostolníkova operácia sa vydarila a ja som si niesol zašitého pacienta v papieri zavinutého pod pazuchou domov.

Ujček Ferko sa usmieval a zas len hovoril, že je to navlas tak, ako bolo pred päťdesiatimi rokmi.

— A škriabal si sa tiež na stromy, ujček Ferko?

— Škriabal, škriabal, a dosť!

— A nikdy si si neroztrhol nohavice?

— Ja som ani v inakších nechodil ako v zaplátaných.

— A v nedeľu a na sviatky?

— To som trhal nové!

Podíval som sa na ujčeka. Ani som nechcel veriť, že tento veľmi čisto, po pansky oblečený starý pán bol tiež raz „pačmagou“, že trhal nohavice a preháňal sa so záplatami.

Prišli sme domov. Otca nebolo doma, a tak sa ujček Ferko po krátkom pozdrave s mojou matkou na prvom poschodí zasa vrátil k nám do prízemia.

Tam môj starší brat pristruhoval zrovna novú obruč na kušu.

— To je môj starší brat, Karol, — predstavujem ho ujčekovi.

Brat sa s ním čoskoro oboznámil a o štvrťhodinu boli sme najlepší priatelia.

V izbe stála veľká otcova bibliotéka. Na bibliotéke, vľavo vypchatý bocian, napravo veľká ušatá sova a uprostred v životnej veľkosti poprsie Homéra uliate z gypsu. Na stenách viseli veľké obrazy — meďorezy — a musím ešte dnes uznať, že to boli majstrovské diela — z histórie obliehania a dobytia Tróje. Na jeden sa obzvlášť pamätám ešte dnes veľmi živo, a to na ten, kde Achiles pred trójskymi múrmi vláči Hektorovu mŕtvolu. Medzi tými obrazmi visela trofej, usporiadaná zo šermiarskych príslušností, ako: kordov, šabieľ, vypchatých rukavíc, kožených záster a kukiel z drôtu, čo si náš otec priniesol ako absolvovaný študent z Jeny a ktorými ešte vždy vedel veľmi dobre narábať, keď našiel skúseného šermovníka.

Ešte ako zvláštnosť z našej izby pripomeniem vnútorné dvere.

Boli zhora až do tretiny na čierno natreté a na samom vrchu bola veľkými literami kriedou napísaná sentencia, ktorá sa každý týždeň nahradila inou, napríklad: „Starého človeka maj v úctivosti“, „Neboj sa ničoho okrem hriechu“ atď. Z neskorších latinských zapamätal som si ešte: „Quis proficit in litteris et deficit in moribus, plus deficit quam proficit“[2] alebo „Vis consilii expers, mole ruit sua“[3] a podobné.

Pod týmto heslom, ktoré obyčajne písaval otec sám, napísal každý deň náš pán informátor, čo býval vedľa nás v menšej izbe, denný poriadok štúdií.

Ujček Ferko prezrel si všetko podrobne a ukazujúc na bociana, ktorý mal celý krk dostrieľaný, spýtal sa nás, čím sa to stalo? My sme sa vyspovedali, že sme ho raz sami tak dostrieľali pulcami, až mu odvisla hlava. Potom bol dva týždne v nemocnici u Rokosa, ktorý mu síce hrdlo napravil, ale nové perie nevedel nasadiť.

Potom sme museli ukázať pánu ujčekovi svoje zbierky rastlín, prašín, chrobákov a minerálií. V posledných sa vyznal znamenite. Veľmi ho zaujímal aj náš priemysel hodvábnictva, ktorý sme pestovali sami, počnúc od vajíčok až po hotový namotaný hodváb. Plietli sme aj dosť podarené rozličné veci z vyčesaných ženských vlasov a pochválili sme sa mu nimi. Museli sme mu ukázať úlohy z nemeckej a francúzskej reči a ja som mu prečítal prvú Lafontainovú bájku: „La cigale et la fourmi“. Keď som bol hotový, tak som musel preložiť pár veršov do slovenčiny. Ujček Ferko sa chcel presvedčiť, či sa to neučím tak, ako chudák Edko Kameela.

I zo zemepisu sme skladali pred ním skúšku a ukazovali na mape, čo sme vedeli. Keď sme tak prebrali naše štúdiá, ujček Ferko sa spýtal brata:

— A vieš ty tiež tak strieľať čerešňovými kôstkami ako Paľko?

Brat Karol len kývol hlavou s takou tvárou, ako čo by sa ho bol ujček Ferko spýtal, či vie jesť.

— No, vy sa nestratíte, chlapci, — povie. — A máte i nejaké živé zvieratká?

— Akože by nie! Máme ježka „Jožka“, ten spí po celý deň v chlebovej peci a v noci vandruje po pitvore. Máme na dvore starého havrana „Méfu“[4] ešte po starom otcovi, ten drží hydinu v poriadku. Máme čiernu vevericu, čo si sama ťahá vodu, máme viac holubov ako u Rokosov, a hen v kôlni štyri páry bielych zajačikov s červenými očami.

Boli sme v najlepšom opise nášho bohatstva, keď sa vrátil domov otec, s ktorým sa ujček Ferko hneď pustil do reči o akýchsi starožitnostiach, ktoré mu ako vášnivému „antikvárovi“ ležali na srdci.

„Ujček Ferko“ potom častejšie navštevoval bystrickú faru a otec v lete tu i tu nás tiež zaviedol k nemu. Mal on pri L… krásny majetok a obýval sám so svojou staršou sesternicou pekný prízemný, ale dosť rozsiahly kaštieľ, v ktorom na ľavom krídle boli dve izby preplnené zbierkami samých starých vecí.

Záhrada, vlastne park, pri kaštieli bola veľká a porastená okrem smrekov krásnymi lipami a dubmi. Uprostred malého rybníka striekal vodomet a potápal sa tam kŕdeľ kačíc, medzi nimi aj dve veľké čierne s rožkom na zobáku a s červeným obočím.

Pri stene v kuchynskej záhrade, oddelenej latovým plotom, stál veľký včelín, plný úľov a klátov, do ktorých sa mohlo dívať do vnútra. Lenže náš včelín bol predsa väčší a krajší, už i preto, že tento nebol vylepený obrázkami ako náš a nemal osadené čmeliaky v prázdnych bryndzových geletách, ako sme mali my v našom.

— — —

Zdravie mal ujček Ferko chatrné a umrel koncom roku 1846. Po smrti rojili sa rozprávky o jeho rozličných fígľoch a žartoch, ktoré za živa rád robieval. Zmienim sa o jednom žarte, ktorého autenticitu nechcem zaručiť, lebo som sa stretol s ním pozdejšie skoro vo všetkých mne prístupných literatúrach. Nemýli ma pritom okolnosť, že azda rozprávam známu vec, lebo žart je dobrý, a ten znesie poriadny človek i častejšie.

— — —

Ako ujček Ferko naučil pánov piť vodu.

V celej Zvolenskej stolici boli dobre známi dvaja páni, ktorí vôbec nepili vodu, zato ale zniesli také ohromné množstvo vína, že sa im v tom nikto nevyrovnal.

Osobne sa nepoznali, ale počuť už počuli o sebe; jeden bol obecný notár v Z…, a druhý nadlesný ďaleko na Horehroní, ktorý zriedka prichádzal do Bystrice.

Ako, ako nie, dosť na tom, prišlo to do reči medzi doktorom M… a ujčekom Ferkom, a tento sa stavil, že veru budú piť vodu, a to poriadne.

Znal on oboch osobne a povolal ich k sebe v jeden deň na večeru a najmä na nové tarcalské znamenité víno. Prítomný bol i doktor M… a sľúbil, že nič nevyzradí. Sľúbili sa a prišli obaja. Tešilo ich, že pri dobrom víne mali príležitosť osobne sa poznať.

Pred večerou ujček Ferko vzal si nadlesného pod ruku a riekol mu:

— Stavil som sa s doktorom M…, že ty spiješ notára pod stôl; aby som stávku vyhral a aby sa nám podaril fígeľ, tak dnes nám budú podávať víno miesto vo fľaškách v kamenáčoch; tebe prinesú prvý kamenáč s vínom, ale nasledujúce s vodou. Notár vždy dostane víno. Veď uvidíme, že sa mu pri šiestom-siedmom pohári zaparí kečka!

To isté povedal notárovi o nadlesnom.

Obaja pristali.

Po večeri začal sa duel; pili obaja pomaly, aby sa neprezradili, fajčili a priateľsky viedli rozhovor o tom a inom, čo bolo v stolici na dennom poriadku. Pri tom všetkom pozerali pilne jeden na druhého, aby zbadali účinok vína. Pri piatom-šiestom pohári (boli tak na uhorskú holbu) díval sa už jeden na druhého, kde sa to vlastne do neho prace. Pri siedmom-ôsmom nadlesný už potichu preklínal ujčeka Ferka; veď toľko vody od nepamäti sveta nevypil, a ten prekliaty notár ešte len vždy sedí taký svieži, ako keby nebol dosial vypil kvapku toho vína — nie to osem holbí!

Pije pomaly deviaty — a potom desiaty. Veď by to bola hanba, keby sa zajtra rozhlásilo v stolici, že jeho spil notár!!

Pri jedenástom už mu gágor nechcel prepúšťať tú záplavu vodnú; len horko-ťažko vlial to do seba.

Dvanásty už nedopil. Červený ako moriak praštil kamenáčom na stôl.

— To aby si povolal, Ferko, milión žiab! Ani tie to nedokážu… Mám tej prekliatej vody až pod kravatľu. Poddám sa!

Notár vyvalil oči, a že i sám bol na ten samý roveň naplnený vodou, tak sa schuti zasmial, že sa ho chytali kŕče a doktor M… musel pomáhať.

A tak ujček Ferko naučil pánov piť vodu.

— — —

V svojom testamente poručil tie majolikové kamenáče, z ktorých tak usilovne pili vodu, obom pánom; dal vyhotoviť na ne cínové vrchnáky, a na tieto vyrezať mená tých kamarátov z mokrej štvrti, dátum a svoje meno.



[1] Pre Nebystričanov podotýkam, že meno „pačmaga“ znamená vo Zvolenskej stolici vôbec nedorastených ľudí, t. j. deti najviac tak medzi desiatym — pätnástym rokom, ktoré trápia a znepokojujú solídny svet.

[2] „Kto napreduje vo vede a upadá v mravoch, väčšmi upadá ako napreduje.“

[3] Sila bez rozumu sa rúti vlastnou ťarchou.

[4] Pravé meno bolo „Mefisto“, lebo bol čierny a zlý ako čert.




Pavol Kuzmány

— prozaik obohacujúci realizmus o výrazové prostriedky moderny, autor oddychových krátkych próz, syn Karola Kuzmányho Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.