E-mail (povinné):

Félix Kutlík:
V Belehrade

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Silvia Harcsová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 44 čitateľov


 

V Belehrade

Besiedka o srbskej národnej slávnosti

— Pôjdeš do Belehradu?

— A ty pôjdeš?

— Pôjdem.

— A či nevieš, že prechod do Belehradu v Budíne sťažili a skoro znemožnili?

— Bratku, slobodný občan má slobodnú vrchnosť. Pôjdeme do Belehradu. A kto nám môže zazlievať, keď si bratov Srbov navštívime? Keď vládne časopisy píšu, v akom milom priateľstve žije naša krajina so Srbskom, prečo by sme teda nesmeli pozorovať znaky priateľstva v samom Belehrade. My našu vlasť tým, že chceme vidieť Milanovu slávnosť, nezapredáme, ba keď sa vrátime, bude nám milšia a drahšia ako predtým. A tá sláva, ktorú vidíme, nie je pre nás nebezpečná; rozplamení nášho ducha a povzbudí k tomu, aby sme si vydobyli stanovisko, aby sme našu vlasť smeli vrúcne milovať. Pôjdeš teda i ty?

— Zostanem doma! Keď sa vrátiš, porozprávaš svoje skúsenosti.

— Teda zbohom!

— Zbohom!

*

V Belehrade je slávnosť. Osemnásťročného kňaza Milana má srbský národ vyhlásiť za plnoletého.

Dejiny Srbska dostanú samostatného faktora.

Kto by susedom, bratom po rode a krvi, neželal šťastie vtedy, keď má vladár nastúpiť vládu?

Mnohí, ktorí sa chceli na slávnosti osobne zúčastniť, ostali pre tie budínske hlasy doma. Krútili hlavami a hovorili:

— Či sa Slovania nesmú ani navštíviť? Či sú Srbi pre nás takí nebezpeční, že sa k nim nesmieme ani priblížiť?

V Belehrade je slávnosť!

Na parolodiach od Nového Sadu putujú do Belehradu hostia.

V Zemune už dva dni prevážajú parolode hostí do Belehradu. Netrpezlivci dávajú sa do Belehradu prevážať po Dunaji a Sáve na malých čamcoch. Čo si srdcom Slovan obľúbi, to sa zrejme nehanbí milovať. I starý Dunaj sa tomu teší, že dožil tento deň. Paroplavebná spoločnosť sa pochlapila. Na rozkaz, „aby len tých brala na loď, ktorí sú listom do cudzozemska opatrení“, odvetila: „Neskoro ste vydali rozkaz, dám každého previezť, kto sa preukáže akým-takým listom.“ Hostia sa hrnuli na loď zhora i zdola.

— Či nám Srbi bez listu do cudzozemska vydaného dovolia vystúpiť na breh? — spytovali sa hostia všade.

— Nebojte sa, — vraveli smelší, — veď ideme k rodným bratom. Našimi listami sú naše srdcia.

Tak sa i stalo. Na brehu v Belehrade nik nežiadal od nás listy a na tvárach Srbov zhromaždených na brehu Sávy bol napísaný obrovský transparent: „Dobro došli.“

Po Báčke a hore Dunajom ide neprajníkmi rozšírený chýr: „V Belehrade sa strieľa, Rakušiaci vyhlásili kňaza za kráľa, toľko a toľko ľudí padlo.“

Áno, padli. V mohých padol domáci duch a zamenil sa s duchom poludňajším. Podľa chýru postrieľaní pútnici vrátili sa domov.

*

— A vy žijete? — spytujú sa nás prestrašení domáci.

— Žijeme.

— Sláva! Teraz rozprávajte, čo ste v Belehrade videli, zažili a všetko, čo len viete.

— Teda počúvajte.

Z Nového Sadu veľmi mnoho hostí sadlo 21. augusta na loď; zoberúc cestou i iných pútnikov, plavili sa do Belehradu. Tým priali šťastnú cestu. My sme sa viezli na koči do Zemuna. Od Petrovaradína, kde Lemiaci šišakmi pretreli cárovi oči a mohutným Mor ho! zaspievali si pieseň do hrobu, viezli sme sa popri chýrnom pútnickom kostolíku Mária-Schnee do Karlovca. V Karlovci práve rozpustili srbský kongres. V hostincoch sedeli zhromaždení rozpustení vyslanci, medzi nimi i vydavateľ Pančevca, besedujúc o kongrese a slávnosti nad Sávou. Vojaci, ktorých kvôli bezpečnosti vyslancov premiestnili z Petrovaradína do Karlovca, vrátili sa do Petrovaradína na svoj salaš.

Z Karlovca viezli sme sa medzi krásou bohatými vrchmi, po vrchu Banstola; po dolinkách vinúce sa potôčiky hučali svoju pieseň plnú bôľu a milosti. Banstol bol mnoho ráz svedkom krvavých bojov, teraz však rodí hrozno a púta oko cestujúceho svojou krásou. Z Banstola je veľkolepý výhľad na vrchy Srbska, na Báčku a na milé roviny Sriemu. Kochajúc sa cestou v svätyni myšlienok, prišli sme do dediny Indija, v ktorej bývajú Nemci. Nemci zasluhujú pochvalu pre svoju pracovitosť. Len to musíme želieť, že najmä v Báčke odkupujú srbské statky, a tak Srbi hynú. Nemci by sa aj väčšmi rozmnožili, keby deti už v matkinom živote nevraždili. Nemci majú v jednom dome dve-tri deti a ostatné neviniatka takým podlým spôsobom ničia! A táto neľudskosť známa je už i Srbom i Slovanom.

Z Indije sme sa chytro dostali do Starej Pazovy. Tu medzi hraničiarmi Srbmi a Slovákmi sme si na fare oddýchli.

Cez Pazovu voz za vozom uháňal do Zemuna. Pred večerom stál na dvore sriemsky záprah: koníčky malé, ale rýchle ako vreteno. Vyšvihli sme sa do koča, zasa len tí istí, a ponáhľali sme sa cez Novú Pazovu a Batajnicu do Zemuna.

Večer nám už dobrý večer vinšoval. Hviezdy sa ligotali a nad Srbskom nebo osvecovali blesky.

— Nebude pršať, — potešovali sme sa a mali sme pravdu.

— Kde je ten Zemun? — spytuje sa jeden.

— Už sme hneď tam, — povie druhý.

— Zaspievajme si, — povie tretí.

Spievali sme Bývali Čechové statní junáci. Pred nami blýskavice lietali do výšky; boli sme blízo Belehradu. Zajtrajšia slávnosť bola oznámená.

Už sme v Zemune. Hneď sme sa ponáhľali na breh Dunaja. Starý mesiac ožaruje vodu Dunaja, ktorá sa tak skvie ako strieborná. Spomenuli sme si i na tých, ktorí niekde pri mesiačiku vili vence o budúcnosti.

Loď sa v ten večer do Belehradu neplavila.

Bol pekný večer!

Na náprotivnej strane ležal ožiarený Belehrad. Rozličné osvetlenia a pochod s fakľami po Belehrade pomáhali dnes mesiačiku svietiť. Škoda, že sa mesiac na chvíľu neschoval, aby bol videl, či fakle sú schopné osvietiť tmavú noc. Ako ohnivá čiara pohyboval sa po meste pochod s fakľami. Vtom sa ku katedrálnemu kostolu, v ktorom mal byť Milan vyhlásený za plnoletého, priblížili faklonosiči a chrám sa nám ukázal osvetlený v celej svojej velebe.

V diaľke bolo počuť temné výkriky: „Živeli a urrá!“ To tak burácal večerný pochod pred kňazovým konakom.

— Poďme sa občerstviť.

— Na zdravie večeru.

— Zahrajme si ešte jednu partiu kolkov.

— Poďme spať.

— Dobrú noc.

Svitaj, svitaj, aby sme sa mohli čím skôr dostať do Belehradu.

*

Svitlo.

Bolo 22. augusta.

Ráno nás pod stromami nad Dunajom vítalo slnko.

Pútnici hrnuli sa na breh. Pre náramný stisk nemohli sme si pri pokladnici kúpiť prievozné lístky. Loď sa plaví preč, a my sme ostali na brehu.

— Hneď sa doplaví druhá loď, ktorá nás preplaví do Belehradu, — potešuje nás jeden muž. Vysúkaj rukávy, človeče, ak chceš dostať prievozný lístok. Ani bryndza nebýva tak miesená, ako sa miesili ľudia pri pokladnici. I tu mocnejší mal pravdu. Lístky sme už mali.

— Prosím si pas, — hovorí nám jeden muž od bezpečnosti.

— Tu je, — hovoríme. — My sme hraničiari.

— Nech sa páči nastúpiť na loď.

Sadli sme si na loď a milo, ticho sme sa plavili do Belehradu. Výhľad na Belehrad je utešený. Pevnosť spočívala pred nami ako bdiaci lev.

Z Dunaja plavili sme sa do Sávy a po chvíli zastali sme pri brehu voľného Srbska.

Popod bránu, okrášlenú korunou a mnohými drobnosťami, vystúpili sme na breh.

Už stojíme na krvou poliatej zemi Srbo-Slavov.

Po ulici okrášlenej zástavami a vencami prišli sme ku katedrálnemu kostolu.

Vstúpime dnu; kostol je už preplnený divákmi. Po uliciach mrvilo sa ľudstvo a len v tých uliciach sa upokojilo, po ktorých mal ísť kňaz do kostola. I my sme si zastali v takej uličke. Boli sme netrpezliví! — Už pôjde! — len tým sme sa upokojili. Našou ulicou išlo ku kostolu vojsko, potom drobné, do bieleho oblečené dievčatká, za nimi kočiare konzulov.

— To je grécky, tam je anglický, tamto ruský konzul; tento tu je gróf Hunyady, to sú čiernohorskí poslanci, tamten, ktorého ľud pozdravil, je vojvoda Vukitič atď., — hovoril nám pri nás stojaci sused.

Ide.

Ticho!

Ulicou sa k nám približovali výkriky: „Živeli!“ „Sláva!“ „Urrá!“

Pred nami sa ticho viezol na vozíku kňaz Milan; sprevádzali ho Blaznavac, Ristič a Gavrilovič.

— Sláva! — slovenské ústa pozdravili mladého kňaza.

Žiadosť ducha: „Buď teda plnoletý na otcom podobné skutky a carstvuj na slávu svojho národa,“ sprevádzala kňaza pri jeho vážnom kroku.

Kňaza sprevádzali rozličné panstvá, vyslanci, diváci, ktorí sa všetci hrnuli ku katedrálnemu kostolu.

Milan je pekný mladý človek. Je pevný ako mladá lipa, tvár má červeno-bielu ako Čiernohorka, oči čierno-srbské plné ohňa. Smelo sa díval na všetky strany a pokojne sa poďakoval za výkriky radosti.

My sme išli blúdiť po meste.

Vyhľadali sme pruskou vládou podporovaný malý kostolík. Je to chutný kostolíček. Pri ňom stojí opustená turecká mošea (džamia), dvere ktorej sú zamúrané. Prešla sláva. — Dotárali sme sa na ulicu, ktorá vedie od pevnosti rovno ku konaku. Ľudstvo sa po nej hmýrilo sem i ta; pekári ponúkali pečivo a trgovci svoje utešené ovocie, gajdoši gajdovali, po ulici kráčalo vojsko s delami a pešiaci pod velením. Bola to trma-vrma.

Zrazu sa po ulici ozýva „Živio!“ „Urrá!“ a „Sláva!“ Milan, vracajúc sa z kostola, poberal sa do svojho konaku (rezidencie), kde od svojich ctiteľov prijímal rozličné dary a poklony.

My sme išli do pevnosti.

Ulica bola okrášlená slávnostnými bránami, erbmi rozličných slovanských krajín, krížom-krážom povešanými vencami, lampami a kde-tu i kňazovým obrazom. Po domoch bol popriliepaný Milanov manifest, v ktorom hovorí: „Budem verne pokračovať v národnej myšlienke svojho jasného predchodcu nesmrteľného kniežaťa Michajla; duch Michajlov bude nám hviezdou, ktorá nás povedie ku krásnej budúcnosti Srbska; národ môj ma má svojím vlastenectvom v mojich snahách podporovať.“

Zastavili sme sa pri utešenom srbskom divadle.

Beseda odbavovala sa v ňom večer, ale dnu sa dostali len tí šťastnejší. Tu sme sa dívali i na univerzitu, dom, konkurujúci viedenským palácom, dar jedného Srba, na ktorom je tento nápis: „Miša Anastasievič svom otečestvu 1863.“

Krásny je to pomník!

Vstúpili sme do pevnosti.

Okolo tejto pevnosti vinie sa história Európy. Tu padali junáci za vieru, za vlasť a slobodu. Tu stál Hunyady, Kapistran, Eugen a Laudon — víťazi a hrôza Turkov! A ten duch milujúci slobodu a vieru, srbský rod, zvíťazil konečne nad bisurmanom. V hrade je umiestená malá srbská stráž. V jednej polosklenej búdke v truhle leží Srbmi ubitá devojka,[1] ktorá Turkom pevnosť a tým aj národ svoj zradila. Turci ju zbožňujú. Videli sme tu na jednej vežičke i hodiny s tureckými číslicami; je tam aj mošea s vežičkou (minaret), z ktorej voľakedy volal hlásnik: „Alah je veľký! Mohamed je prorok boží…“

Na hrade veje i malá červená turecká zástava s mesiacom a hviezdou.

Z pevnosti je pekný výhľad na Zemun, na žiaľny Topčider a okolité kraje. Pod pevnosťou vteká do Dunaja Sáva, ktorej vodu, rovnako ako rieky Moravy, ďaleko poznať v Dunaji.

V pevnosti okolo domov sú rozložené krásne záhradky s nevídanými kvetinami. Prechádzali sa tu a kochali rozliční hostia. Zasmiali sme sa dvom srbským (šesť a sedemročnému) v národnom kroji oblečeným chlapcom, ktorí si tak pyšno vykračovali po chodníčkoch, akoby boli oni pevnosť dobyli.

Pri vystúpení z pevnosti videli sme Čiernohorca a Čiernohorku, ktorí sa nám veľmi páčili. Len nám? Nie, Čiernohorka, ktorá bola oblečená v bielom a drahom rúchu, mala toľkých divákov, ako Mekka máva pútnikov. Každý zastal a obdivoval ju; každý hovoril: — Ova je lepa Crnogorka. — Bolo to milé stvoreniatko, tá kráska Crnej Gory.

V hostinci Pri Paríži dávalo belehradské mešťanstvo svojim hosťom hostinu.

Prišli sme ta, keď sa už zdravkalo. Boli vám to zdravice. Milo hovoriacich rečníkov tak vybozkávali, že len tak „cupkalo“. Na jednu zdravicu odpovedali s „Hej Slované, ešte naša slovanská reč žije“.

V druhej ulici počuli sme spievať: Všetci sme Slovania.

Pred kňazovým na jedno poschodie vysokým a záhradou otočeným konakom bolo živo. V konaku hrala hudba, pred ním dvaja gajdoši gajdovali a Srbi tancovali „kolo“.

Boliže to gajdoši a bol to tanec! Ešte i starci si zadrobčili.

Blížil sa večer.

Po krásnej topčiderskej ceste išli sme na vrch Vračar. Krásna je tá topčiderská cesta a nie div, že Michajlo rád sa po nej vozieval do Topčideru.

Na vrchu Vračar bolo rozostavané vojsko.

Asi o deviatej hodine začal sa ohňostroj, ktorý dopadol skvele.

Už som dorozprával.

Podotýkam ešte toto: Belehrad má krásnu polohu; pri celej slávnosti bol taký poriadok, že môže slúžiť za vzor Pešti, Viedni i Parížu. Ľud sa na slávnosti správal veľmi pekne a v Belehrade som nepočul nieže spurné, ale ani len špatné slovo.

*

Už sme zasa doma.

— Bože dobrý, bože svätý, dopraj nám života!



[1] dievčina





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.