ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

FEDOR:
Žiadal bych si, aby vás anjelská
Vychvátila peruť v lepšie svety
Z valiacich sa na nás hrozných pohrôm.

MÁRIA:
Matka božia, zmiluj sa nad nami.
(Prežehnajúc sa vstane so Kseniou.)

FEDOR:
Áno, matka, u boha samého
Záštita a jeho uhodníkov,
Bo ľudia nás opúšťajú všetci.
Poslané v vzbúrené Nové Selo
Nami pluky strhly sa na nás zradne
A pridaly sa ku mätežníkom.
Už i Moskva kypí, pobúrená
Mosaľským a zradným Basmanovým.
Shromažďujú ľud na Lobnom mieste,^[50]
Čítajú mu príhlas samozvancov,
Oznamujú lživé jeho sľuby.
Sľubujú každému, čoho žiada,
Dvoranom česť, bojarom majetky,
Kupcom tržbu bez daní a pošlín,
Všetkým pokoj, blahodejstvovanie.^[51]
Ohnusujú naše panovanie,
Spomínajú zdierstva a opaly.^[52]
Dokazujú nezákonnosť nášho
Dobytého zločinom vládnutia.
Omámený ľud im prisvedčuje
A reve: čas Godunových prešiel!
Celé mesto vo búrlivom hnutí.

MÁRIA:
Mal by vyjsť si patriarcha k ľudu,
Poučiť ho, priviesť ku rozumu.
Ale ten muž, ktorý nám pomáhal
Na výšinu túto nebezpečnú,
Zatvoril sa teraz do paláca
A nejde utíšiť víchricu
Zdúvajúcu vo hroznú nás priepasť.
Bol priateľom, keď sme boli šťastní;
Priazeň jeho končí sa so šťastím.

FEDOR:
Patriarcha prosí so slzami
Bojarov, by vyšli ukrotiť ľud;
On sám nechce vydať v porúhanie
Nové hodnosť svoju svätiteľskú.

MÁRIA:
Bo nechce ju utratiť, môj synu.
Čo mu do nás? Nech len jemu starú
Hodnosť nový potvrdí panovník.
Bol v Tule biť čelom koňušnému.^[53]

SEMEN:
Mätež vzbĺkla. Množstvo rozzúrené
Valí s desným sa ku Kremľu vreskom.

KSENIA:
Ach, bože! Ach bože! Už zhynieme.

FEDOR:
Pozatvárať, zatarasiť brány.
Vyviesť Nemcov, i ryndov i žilcov.

ŠUJSKÝ:
Všetko darmo. Zrada všeobecná.
Dvorec spustol. Bojari, dvoriani
Vykrádajú sa jeden za druhým.
Mužstvo slúchať nechce.

FEDOR:
Ani Nemci?

SEMEN:
Zradili ťa i tu ako u Krôm.

FEDOR:
Ha, to teda tá vernosť nemecká!

MÁRIA:
Na jazyku vernosť, zrada v srdci.
Ako menia otčiny tak služby.
Oni vždy tam, kde istejší prospech.

SEMEN:
Osamotnel si, biedny Fedore.
Si súkromným už mužom na tróne.

FEDOR:
A brat tvoj kde, Dimitrije Šujský?

ŠUJSKÝ:
Nechce plávať sám oproti prúdu.

FEDOR:
Teda niet viac vernosti v Rosii,
Ani studu. Iďte i vy skloniť
Čelá, žobrať od paholka milosť.
Mňa nech svlečú bezstydní poddaní,
Čo nedávno mi prisahali vernosť,
So prestola vo príznakoch cárskej
Hodnosti.
(Odíde.)

MÁRIA:
Načo sme vyšly, sestra!
(Chopí Ekaterine ruku a odíde so Kseniou.)

SEMEN:
Ó presmutné, žalostné divadlo!

EKATERINA:
Fedor zhynul. My čo učiníme?
Zhynieme s ním? A či sa spasíme?

ŠUJSKÝ:
Rozhodnutie ťažké. Tu príbuznosť,
Tam však istá smrť, Ekaterina.

EKATERINA:
Nespasíme sestru ani deti,
Keď zhynieme s nimi.

SEMEN:
Smutná pravda.
Naša skaza nebude ich spásou.

EKATERINA:
Nečakajme teda, až prikvapí
Valiaca sa nezastavne láva.

JÓB:
Niet spôsobu skrotiť zlobu ľudu.
Musím aspoň posvätnú osobu
Gosudara zaštítiť svätyňou.

SEMEN:
To pekne od teba, patriarcha.

JÓB:
To povinnosť moja. Vy prekazte,
Koľko možno, výstupkom vo dvorci.
Bo na odpor už ani pomyslieť.

Uzriem aspoň, či už ruskí ľudia
Všetku úctu vyvrhli zo srdca
Proti bohu i proti cárovi.
Nešťastní ma prijmú s nedôverou
Pre tú cestu v Tulu. Budú myslieť,
Že preto sa sbližujem zas ku nim,
Pretože ma odvrhol paholok.

MÁRIA:
Teda predsa, otče patriarcha,
Predsa už raz. To div.

JÓB:
Je čas divov.

MÁRIA:
Ako prijal ťa nový cár v Tule?

JÓB:
Povýšenca spupného dôstojne.

MÁRIA:
Či poznal si v ňom svojho pisára?

JÓB:
Istinný on.^[54]

MÁRIA:
Bolo teda veľké
Pokorenie tebe, triumf jemu,
Keď pokľakol si pred ním s pokorou.
Budeš teraz držať zase s nami.

JÓB:
Slovo to má preostré žihadlo.
Odpúšťam však ti, gosudarina,
Bo zdanlivosť vraví oproti mne.
To ale vedz, že som nešiel v Tulu
Žobrať milosť, ale presvedčiť sa,
Či obluda tá vskutku môj pisár,
A vzbudiť stud v jeho prívržencoch.

MÁRIA:
I slušne máš akýkoľvek s nami
Deliť osud. Bo nie bez tvojeho
Povedomia stal sa onen skutok,
Ktorý túto pripravil nám neresť.

JÓB:
Mýliš sa i v tom, gosudarina.
Pomáhal som len ukrývať zločin
Po osudnom jeho vykonaní.
Dopomáhal som vám k povýšeniu;
Či však teraz ochránim vás, bohvie.
Môžem ja dať svoj rozum zmámeným?
Príde čas, kde oľutujú blud svoj;
Teraz si ho sotva dajú odňať.
Sprevádzajú ako židia Krista
Modlu svoju s jasaním na prestol.
Prichádzajú mu v ústrety s darmi,
Bozkávajú nohy, rúcho jeho,
Vítajú ho ako spasiteľa.
Opili sa všetci, ľud i kňazi,
Vínom drzých lží a klamných sľubov.
Donucujú druh druha k pokrytstvu.
Kto príčina, že sa toto deje?
Boris zrušil úctu proti trónu,
Keď vyhubil panujúce plemä,
Slúchané bez protirečia každým.
On, Boris, povýšil na trón zradu
A potom chcel, aby jemu ľudia
Nepodvratnú dodržali vernosť.
Jeho dielo je ten rozvrat umov,
Ktorý vznikol v chalupách, palácoch.
On priviedol i ľud ku zúfalstvu,
Dav ho vcele do moci bojarom.
Nenašiel tým vďačnosti u týchto,
Ľud však hľadá oproti domácim
Útlakom u susedov úľavu,
Hotový je oddať sa každému,
Kto mu lživú sľubuje ochranu.
Dychtivosť sedliactva po novotách
Núti vyššie stavy k oklamcovi,
Bo u neho hľadajú bezpečnosť.
Použili dobre nájazdníci
Zloústrojstvo našej spoločnosti.

FEDOR:
Patriarcha obnažil pred nami
Tajné vzpruhy divných udalostí
A vysvetlil svoje obcovanie.
Ďaky, otče, že nás neopúšťaš.
Hoc k ochrane nepostačí plášť tvoj,
No ľahšie nám bude aspoň zhynúť,
Keď ty s nami.

MÁRIA:
Ha, Grigorij! Ako si vysvetliť
V tak žalostnej hodine príchod tvoj,
Ktorýs’ v lepších bočil od nás časoch.
Príbuzný súc, bol si nám cudzejším
Odo všetkých cudzích: teraz, keď nás
Opustilo všetko, ty sa blížiš.

GRIGORIJ:
Lživí v šťastí priatelia, Mária,
Úprimní však vo nebezpečenstve.
S Borisom som nechcel mať ničoho:
Vy nevinní, preto pri boku chcem
Zhynúť vašom v búrke, ktorá ide
Smiesť vo priepasť všetkých Godunových.
Pripravte sa ku smrti. Basmanov
A Mosaľský zaujali Kremľ,
Dva zlostníci, akých sotva viacej.
A ku nim sa pridal i Golicin.

KSENIA:
Matka, brate, kam sa podejeme?

MÁRIA:
Ach, akú nám pripravil hodinu,
Aký výjav nešťastný ten otec!

FEDOR:
Kde strýc Semen?

GRIGORIJ:
Zavŕšil dôstojne
Dielo svoje nečestný zbabelec.
Keď šlo o smrť chlapca, bol pri rukách;
Keď však ide o ochranu, prchol.

MÁRIA:
A moja sestra Ekaterina?

GRIGORIJ:
Prchla s mužom Dimitrijom Šujským.

MÁRIA:
Ó, tak teda i sestra, i sestra!

FEDOR:
Spas sa i ty, strýče Grigorije.
Načo by si mal zahynúť s nami?

GRIGORIJ:
S vami chcem zahynúť, neviniatka.

FEDOR:
(Tasí meč.)
V tebe bije srdce ušľachtilé.
Mečom teda zaštítim vás, matka,
Sestra. Cezo trup môj prístup ku vám.

GRIGORIJ:
To vec márna, keď dôstojnosť cárska
Vyhasla na hlave tvojej vcele.

JÓB:
Skry meč v pošvu a posaď sa na trón.

Počakáme tuto mätežníkov
Snáď vzbudí v nich úctu miesto toto
A posvätné príznaky hodnosti
Svrchovanej duchovnej i svetskej.

FEDOR:
Čo žiadate?

BASMANOV:
Prihotoviť miesto
Zákonnému cáru na prestole.

FEDOR:
Ten som ja.

BASMANOV:
Ty syn pochvatiteľa
A tyrana nenávideného.

FEDOR:
Hlásaš nové zásady, Basmanov.
Ináče si hovoril nedávno.

BASMANOV:
Vtedy ústa, teraz vraví srdce.

MÁRIA:
Kde sú oči tvoje, nevďačníku?
Požíval si u nás takú priazeň
A toliké prijal dobrodenia.
Že až závisť vzbudily vo mnohých.

FEDOR:
Nebohý cár, otec môj, sa nazdal,
Že tak všetkých prevýšiš vernosťou,
Ako on ťa obdaril nad všetkých.
Tak som i ja myslel. Preto vrchné
Sveril som ti veliteľstvo vojska;
Ty však si ho previedol k brodiage.

MÁRIA:
Ty si zrušil plot studu a bázne.
Za zhynulých nás považovali
Po ohavnej tvojej zrade všetci,
A spechali žobrať o milosti
K blížiacemu sa samozvancovi.

BASMANOV:
Vravíte o vašich dobrodeniach.
Povinnosti vďačnosti proti vám
Niet, lebo ste šafárili v cudzom.
Vravíte o mojom povýšení.
Poslali ste ma za veliteľa
A hneď za mnou tajných vyzvedačov,
Ktorí by na moje striehli kroky.

FEDOR:
Neposlali sme žiadnych.

BASMANOV:
Čo tajíš?
Lapil som naskutku vyzvedača.

FEDOR:
Bude s tým tak, ako s tými listy,
Ktoré môjho vrhly vo hrob otca.
Tajný dáky vrah našeho domu
Dal sa ti uloviť zúmyselne.

BASMANOV:
Darmo tajiť. Vy ste ľudia špatní.
Nemáte ku nikomu dôveru.
Ako Boris, tak vy. U nás samé
Dozeranie a hnusné donosy.
Teraz koniec vášmu šafáreniu.

FEDOR:
Prisahal si mi poddanskú vernosť,
Prisahali ste ju vy, bojari,
S celým vojskom i s celým dvorianstvom.

GOLICIN:
Prísaha tá neplatí, keď žije
Syn Ivanov.

MOSAĽSKÝ:
Keď sa dedič hlási,
Pochvatiteľ povinný ustúpiť.

JÓB:
Vravíte zlým svedomím, bojari,
Čomu sami smejete sa v srdci.
Pocíťte stud a bojte sa boha.
On nenechá bez pomsty tak mnohé
Vierolomstvá a krivoprísahy.
Všemohúca ruka jeho ťažko
Doľahne na zem tú poškvrnenú.
Ako podlosť vaša bezpríkladná,
Tak istotne bude i trest boží.

BASMANOV:
Toho sa boj ty, starý hriešniku.
Sostúp s miesta, ktoréhos’ nehodný.
Patriarchu v tebe viac nectíme.
Zapredaný sluha Godunových
Nemôže byť prvosvätiteľom.^[55]

MOSAĽSKÝ:
Preč s ním!

GOLICIN:
Nehodný byť patriarchom.

BASMANOV:
Čuješ vôľu všeobecnú. Sostúp!
(Strhne ho s prestola.)
Odveďte ho.

JÓB:
Čakajte. Pred týmto
Obrazom som bol arcipastierskej
Udôstojnen hodnosti, a celosť
Viery plných devätnásť liet chránil.^[56]
Tuto teda skladám jej príznaky,
Keď vidím nesmierne biedstvo cirkvi,
Víťazstvo kacírstva a obmanu.^[57]
(Pokladá na stolík kríž a panagiu,^[58] potom vrhne sa na kolená.)
Matka božia, ó spas pravoslávie
A ktorí ho zradzujú, tých obráť
Ku pokániu alebo potresci.

GRIGORIJ:
Teraz vidím, že budete hodné
Nástroje vo rukách cudzozemcov.
Prísaha vám hračka, česť neznáme
Zbožie, viera a otčina tovar.
Bezo studu, bázne a svedomia
Všetko sväté šliapete nohami.

BASMANOV:
Tvojich kázní nepotrebujeme.
(Postrčí ho a vojaci ho vyvedú; k Fedorovi:)
Ty preč s trónu, ktorý si poškvrnil.

FEDOR:
Ustúpim len sile.

BASMANOV:
Keď tak žiadaš:
Dolu cárskej príznaky hodnosti.

MÁRIA:
Vyzuli ste ho zo cárskej moci,
Majte na tom dosť. Nebude v ceste
Stáť nikomu. Zatvorí dni svoje
Vo kláštore, kam ho postrčíte.

FEDOR:
Zabite ma, len matke a sestre
Neublížte. Ony gosudaru
V ničom škodiť novému nemôžu.

BASMANOV:
Nepredpisuj. Stúpaj! Hybaj i ty,
Ty Maljutu Skuratova dcéra.^[59]

VOJAK 1.:
Kto to bol ten Maljuta Skuratov?

VOJAK 2.:
Tatarin, náčelník opričníkov.

VOJAK 1.:
A opričníci čo?

VOJAK 2.:
Telesná stráž
Hrozného, Tatári z väčšej časti.
Maljutom bol zahrdúsen Filip
Metropolit, z rodu Kolyčevých.

VOJAK 1.:
Možno, že sa toto teraz jeho
Svedie dcére. (Slúcha). Vskutku. Hrdúsia ich.

VOJAK 3.:
Mosaľského čuť: „Kúše ako pes.“

VOJAK 1.:
Hja i červ sa bráni. Škoda muža
Tak mladého.

VOJAK 2.:
Škoda i cárice.
Bola dobrá, láskavá to pani,
Pravý opak rodnej svojej sestry.

VOJAK 3.:
Šujskej? He, to zlostná ježibaba.

VOJAK 2.:
(nad Kseniou):
Keby aspoň tejto roztomilej
A nevinnej stvore odpustili.
Leží ako dáky spiaci anjel.

VOJAK 3.:
Mohol by si ju nový gosudar
Za manželku vziať.

VOJAK 1.:
Skončili, idú.

BASMANOV:
Gosudar si ju kázal zachovať.
Ksenia, vstaň.
(Pozdvihne jej hlavu.)

KSENIA:
Kde matka?

BASMANOV:
Spí.

KSENIA:
Kde brat?

BASMANOV:
Nemaj oňho starosti, dobre mu.
(Pozdvihne ju vcele.)
Vy vojaci neopovážte sa
Vziať alebo zhubiť dač vo dvorci.
Všetko je nového gosudara.