ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Preletel sokolík nad tichým Dunajom,
Zaplakalo dievča za svojím šuhajom.
Vyšvihla sa rybka nad tichou vodičkou,
Smutno šuhajkovi za svojou Aničkou.
Dve srdiečka plačú, v slzách sa kúpajú,
Bolestne sa lúčia, že sa neshliadajú.
Tri rôčky minuly, čo sme sa poznali,
Ako matka s deťmi sme sa milovali.
Či čuješ tie hlasy aj shora, aj zdola?
To mňa vlasť strápená do tábora volá.
Milo vernô dievča čisto je milovať,
Ale ešte milšie za národ bojovať.
Srdce je do smrti, ale potom zhnije,
A vlasť život hodný večným vencom zvije.
Ty si len samotná, a tam národ celý —
Vidíš, jak lietajú nad ním divé strely!
Keď sa z boja vrátim, vlasti muky stenčím,
Potom ťa svadobným venčekom ovenčím.
Šuhaj sa odbiera, sadne na koníka,
A milá len plače a boľno si fiká.
Jej plač sa ozieva temno po doline,
Až medzi jedľami docela zahynie.