Zlatý fond > Diela > Slovák a Nemec


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Slovák a Nemec

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Simona Reseková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 54 čitateľov


 

Slovák a Nemec

[1]

Bol pekný jesenný večer roku 1811.

V požonských viniciach stála už vtedy neúhľadná, neobielená krčma z nepálených tehál. Mala dve izby a medzi nimi priestrannú kuchyňu s vchodom zo dvora. Krčmu túto už vtedy nazýval ,Batzenhäusel‘. Bol to obyčajný cieľ výletov požonského žiactva, tak katolíckeho ako i evanjelického.

Vtedy ešte cit národného povedomia neprebudený spočíval v mládeneckých hrudiach, a preto ani nedelilo sa žiactvo na tri tábory, ako dialo sa to potom, asi o dvadsať rokov pozdejšie, keď žiactvo výlety svoje už v skupinách podľa národnosti rozdelených robievalo.

Spomenutého jesenného večera zišla sa nádejná mládež do menovanej krčmy v hojnom počte. Bol to prvý výlet žiactva po dvojročnom prerušení, zapríčenenom francúzskymi vojnami. V roku 1809 — 10 boli totiž zatvorené obe požonské školy. Pri šramote bubnov a zbrane a pri hromovom durkote diel museli zatíchnuť i múzy podunajské.

Tým rezkejší ruch, tým bystrejší život nastal teraz po opätovnom otvorení požonských škôl. Zblízka i zďaleka hrnuli sa synovia Ugrie sem, aby dobehli to, čo nemilým dvojročným odpočinkom premeškali.

A hneď prvá sobota po otvorení škôl sa využila na výlet medzi krásne vinice požonské.

Poďme teda i my za nimi, vstúpme do krčmy a buďme svedkami nevinnej zábavy našich drahých otcov.

Päť dovedna zložených dlhých stolov v podobe písmena U stojí v chyži a za nimi sedia bystrí šuhaji od Tisy, Váhu, Hrona, Dunaja, ba i od ďalekej Sávy. Vzdor nedávnej devalvácii majú ešte pár červených toliarov a dávajú si za ne niektorí už vtedy známe biele virštle, iní kus pečienky alebo dákeho syra a všetci obligátny žiacky nápoj — pivo.

Pri peci sedia štyria cigáni a hrajú takú, akú si väčšina žiakov zanôti. Ak je skočná, hneď oblapia sa zo dva tri páry šuhajcov a krepčia jeden s druhým, akoby mali tie najkrajšie tanečnice. Hja, mladosť — radosť i pochabosť. Kým tie žilky hrajú ako mušky na slnci, kým neťažia dušu muža strastné starosti, dotiaľ usmieva sa človeku zem i nebo a úzky býva mu svet.

„Krčmár, piva!“

„Mne štvrtku husaciny.“

„Neikem gulasos husz!“[2]

„Laci, tú Biharyho nôtu!“

A v okamihu sklepník beží s krčahom piva, nalieva do prázdnych pohárov, krčmár nesie žiadané jedlá a Laci hrá tú Biharyho nôtu akoby si miesto živice žlčou bol namastil sláčik. Na posmuhlých tvárach synov dolnozemských pustatín utkvie akýsi zvláštny výraz blahého žiaľu, dajedni z nich podoprú si hlavu rukami a nemo hľadia pred seba na stôl, sťaby v tých pivových barinách dáke dumy čítali.

„Pista, mit csináls?“[3] pýta sa Palóc B. svojho zadumaného kamaráta.

„Daj mu pokoj,“ povie sused, „látod, hogy buszul.“[4]

„Ej Laci, Laci! Nože dáku bystrejšiu!“ kričí Vilo Žigmondovič. A Laci v okamihu skočil do friškého a rezal ho, len sa tak kúrilo z husieľ. Naraz, akoby na udretie čarovného prúta začali ožívať posmuhlé tváre dolnozemcov a nastala veselosť ešte väčšia, ešte neviazanejšia.

Sotva dokončil Laci svoju friškú, zanôtil jeden zo žiakov obľúbenú vtedy pieseň ,Ja som páter minorita‘ a žiactvo spievalo za ním v rozpustnej veselosti až sa od veľkého hluku otriasali okná v krčme.

Kým dialo sa toto, v pravom rohu zložených stolov sedeli dvaja šuhajci, ktorí nebrali na všeobecnej radosti takmer žiadneho podielu. Vidno bolo z ich tvárí, že sú tu len preto, lebo vtedajší tón študentský žiadal, aby sa neodťahovali od spoločných výletov a radovánok. Obaja mali asi dvadsať rokov, obaja boli belohlaví a modrookí, lenže jeden mal tvár okrúhlu a druhý podlhovastú. Tamten menoval sa Janko Vavrín, tento Gustáv Westheim. Zviedla ich dovedna číra náhoda, dosiaľ sa nepoznali.

„Vy neberiete podiel na všeobecnej veselosti?“ pýta sa Westheim svojho suseda po nemecky.

„Tuším sa jej v rovnakej miere zúčastňujeme,“ vetí Vavrín.

„Vy nezdáte sa byť priateľom hlučných zábav.“

„Nemôžem za to. Je to tuším už v ľudskej krvi.“

„I mne sa vodí v tomto ohľade práve tak ako vám. Pre mňa niet milšej zábavy nad samotu.“

„A čo tak v samote robievate?“

„Čítam, píšem, dumám,“ a po malej prestávke doložil: „Vy všakver nie ste Nemec?“

„Nie.“

„A predsa dosť dobre po nemecky vravíte.“

„My, Slováci, radi sa učíme reči svojich susedov, Maďarov a Nemcov. A ja som mal k tomu dobrú príležitosť. Môj otec bol za čas učiteľom v nemeckej cirkvi.“

„Neobrazím vás, keď sa opýtam, odkiaľ ráčite pochádzať?“

„Z požonskej župy. Menujem sa Janko Vavrín. A vy?“

„Ja som Gustáv Westheim z Budína.“

„Teší ma,“ a podali si ruky. Potom utíchli.

Vprostred izby zhŕklo sa asi dvadsať šuhajov, ktorí intonovali známu Študentskú pieseň ,Gaudeamus igitur‘[5], a všetci žiaci spievali ju za nimi. Len Vavrín a Westheim mlčali.

„Vy ani študentskú hymnu nespievate?“ pýtal sa Nemec Slováka.

„Nie som dnes na spev naladený,“ vetil Vavrín, „a vôbec nie som veľký priateľ hlučného spevu.“

„Smiem vás o voľačo poprosiť?“

„Ráčte.“

„Neviem si to vysvetliť. Akýsi zvláštny cit tiahne ma k vám. Nepohŕdnete mojím priateľstvom?“

„Prosím,“ vetil Vavrín a pozrel skúmavým okom na Nemca. Ale keď pohliadol na jeho otvorenú tvár a jasné oči, zdalo sa mu, akoby poznával dávno nevideného priateľa.

Uprostred izby tiež už štrngali poháre. Šuhajci kamarátili sa, pili z pohárov v rukách krížom preložených, na to sa bozkávali a tykali si. Aj Vavrín a Westheim vstali, preložili si krížom pravé ramená a pili. Keď vyprázdnili čaše piva, bozkali sa horúcim bozkom, v ktorom sa dve rovnako cítiace duše poznali a stopili.

Po všeobecnom skamarátení nastali rozličné produkcie, ktoré opakovali sa takmer každoročne a mnohé z nich udržali sa i do novších čias.

Juraj M. vedel napodobňovať hlasy rozličných zverov. Štefan T. poznal šľajfiarsku pieseň, v ktorej hrčanie brúsiaceho stroja veľmi verne napodobnil. Jozef R. napodobňoval tanec a pohyby opíc. Ján N. predával židovi haluz miesto koňa a starý kabát i s quasi zabudnutými v ňom hodinkami. Viacej žiakov produkovalo tú starú anekdotu, ako sedliaka predávajúceho na jarmoku kravu kapacitovali, že to nie je krava, lež koza. A kto by to všetko vyrátal, čo bujará mládež v bezuzdnej veselosti svojej navymýšľala. Dosť na tom, že smiechu a chachotu po každom predstavení konca a kraja nebolo a že zabávalo sa všetko znamenite. Ba čo viac, napokon ešte i v našich dvoch melancholikoch, vo Vavrínovi a Westheimovi, začali žilky hrať, bo keď sa asi o polnoci spievalo ,Mihi est propositum‘[6], vtedy už i oni stáli v kruhu spevákov a za ostatnými ťahajúc spievali a spievajúc ťahali, to jest ,Ibant, qua poterant‘[7]. Duša oboch našla dušu súcitnú. Porozumeli si vzájomne, a preto keď srdcia ich necítili sa už opustené v tlupe veseliaceho sa žiactva, i oni zúčastnili sa všeobecnej veselosti.

O jednej po polnoci bol daný znak k odchodu a žiactvo, vedené svojimi veteránmi, navracalo sa spievajúc do mesta.

*

„Amsi,[8] bol jarmok. Cigán koňa predával. I našiel sa, amsi, kupec naň. Čo má za chybu?“ pýta sa kupec Cigána. „Nemá ten chyby, uram!“[9] povie Cigán, „csak hogy nem másik fara.“[10] Kupec pozrie, amsi, na Cigána. Ký čert že vraj bude s koňom na strom loziť? I zjednal sa s Cigánom a kúpil koňa. Spočiatku, amsi, všetko dobre bolo. Kôň bol pekný, mladý, dobre išiel a znamenite nosil. Avšak prišli k mostu, amsi, a kôň zastal. I šibne ho nový gazda, — nič, ani sa len nehne. Šibne ho ešte raz a zas pár ráz. Zas len nič, kôň sa vzopne, amsi, a len nejde ďalej. — Čo je? — Hm, čo je, drevený most. Až teraz, amsi, porozumel gazda slovám Cigánovým, čo je to, amsi, ,nem másik fara‘.“

S touto anekdotou zakončil profesor Pavel Bilnica[11] svoju prelekciu dňa 20. apríla 1812. Rozosmiate žiactvo s hlučným chachotom hrnulo sa dolu schodmi zo školy. Výjav tento sa každoročne opakoval. Bilnica totiž každý rok rozprával medzi mnohými inými i túto anekdotu a študenti sa z chuti zasmiali. Tí statoční starosvetskí profesori vôbec ľúbili takéto anekdotky. Vedeli nimi príjemne okoreniť i svoje najvážnejšie prednášky. Hlavne ,theologia pastoralis‘ poprepletaná bývala podobnými výletmi rozmarných vtipkov. A veru lepší to spôsob na spríjemnenie prednášok, ako chcieť svoje prednášky urobiť pikantnými jedom nevery a racionalizmu, ako sa to dialo už vtedy, keď som ja ,Ammona‘[12] pod pazuchou vláčil. Profesori, Daniel Stanislaides,[13] Štefan Fábry,[14] Pavel Bilnica a Ján Grosz[15] neboli ešte tak presiaknutí novomódnymi teóriami Straussa, Darwina, Renana[16] a iných ako terajší nositelia západnej kultúry, a preto aj vychovali Kollárov a Šafárikov. Odvtedy, čo dostali sa Greguš,[17] Boleman[18] a im podobní páni na profesorské kreslá, rozmnožili sa blochovci,[19] a kto teraz oratoval dušu svoju z bahna nevery, ten za to môže ďakovať sčiastky zásadám pravovery, vštepovaným mu v útlom veku do srdca v rodičovskom dome, sčiastky svojej vlastnej duševnej sile.

Lež vráťme sa do koľají rozprávočky našej. S chachotom rozchodili sa žiaci z Bilnicovej prednášky, bo ľúbila sa im anekdota jeho o prešibanom Cigánovi. Panenskou ulicou kráčali Janko Vavrín a Gustáv Westheim, ktorí tiež boli v najlepšom rozmare pod vplyvom práve počutej prelekcie. Na konci ulice dobehol ich Viliam Žigmondovič.

„Kamže sa strojíte, vy Damon a Pythias?“[20] Takto prezývalo žiactvo Vavrína a Westheima pre ich nápadne verné priateľstvo. „Deň je utešený, či nepôjdete sa trochu prejsť do viníc?“

„Ba i my strojíme sa von,“ vetil Vavrín.

„No počkajte kus, len čo si knihy zanesiem domov a vezmem palicu, hneď som tuná.“ A s tým vbehol do rožného domu. Kým vráti sa späť, oboznámme sa bližšie s terajšími pomerami Vavrína a Westheima.

Len asi polroka tomu, čo zoznámili sa títo synovia rozdielnych národov, a hľa, semeno ich priateľstva vzrástlo v mohutný strom, ktorý istotne bude vstave vzdorovať i najbúrlivejším víchrom.

Ako už vieme, Janko Vavrín bol rodený Slovák, syn rechtora, šuhaj veľmi chudobný. Gustáv Westheim ale bol synom nadmieru bohatého budínskeho kupca. Hneď pri prvom stretnutí tiahla ich jedného k druhému akási nepremožiteľná moc a zakrátko po svojom zoznámení najali si i spoločné bývanie. Včas ráno vstávali, spolu tašli medzi vinice so zväzočkami svojich štúdií, spolu sa učili, o predmetoch učenia viedli dlhé rozprávky, spolu prežívali radosti jesene i radosti teraz kriesiacej sa jari. Spolu chodili na prechádzky i na školské prednášky. A pretože v tých časoch nebolo žiaka, ktorému by dáky quincus nebol dal nejaké priezvisko, primerané jeho telu, postave alebo duchu, o pár týždňov po opísanom výlete dostali Vavrín a Westheim meno Damona a Pythiasa. A skutočne si títo dvaja šuhajci i zaslúžili to čestné meno, bo nemožno si ani predstaviť úprimnejšieho, vrelšieho a nezištnejšieho priateľstva, aké jestvovalo medzi Jankom a Gustávom. Divná to moc božia, ktorá neraz zvedie dovedna i duše vonkajším svetom najvzdialenejšie, ba vnútorne často i celkom proti sebe stojace a dovoľuje z takéhoto ich splynutia vyrásť kvetu lásky, blaha, mieru a spokojnosti.

Starý Westheim, ktorý na jeseň roku 1811 navštívil na ceste do Viedne svojho syna, nemálo sa tešil novej Gustávovej známosti. Pretože videl, že je Janko veľmi chudobný, požiadal ho, aby prevzal pri Gustávovi úlohu korepetítora, pretože nechcel uraziť šľachetný cit šuhaja čírou almužnou. Vavrín síce namietal, že jeho priateľ je i tak veľmi usilovný a naskrze nepotrebuje žiadneho vodcu v škole, avšak na mnohé naliehanie kupcovo konečne prijal ponúkanú úlohu, čím značne napravil svoje položenie v materiálnom ohľade. A tak priateľský zväzok medzi zápalistými šuhajcami sa ešte väčšmi utužil. Vavrín a Westheim stali sa teraz už naozaj nerozlučnými priateľmi.

Divné! Tamten bol Slovák a chudák, tento Nemec a boháč a predsa boli takými úprimnými a vernými priateľmi. Nahliadnite teraz do ktorejkoľvek školskej siene, či nájdete podobný vzor bezzištného priateľstva. Veru sotva. Ovšem, skamaráti sa Nemec s Nemcom, Maďar s Maďarom, Slovák so Slovákom, ale nie je to rýdze priateľstvo dvoch seberovných duší, nie ten svätý cit dvoch nezištných sŕdc, lež je to tuším len cit totožných záujmov, je to povedomie rovnakého zmýšľania a povolania na poli svetského života. Ó, keby len vydržalo takéto priateľstvo tú ohnivú próbu rýdzosti! Keby sa nerozpadalo hneď pri prvej skúške priateľskej vernosti! Lež teraz už jeden žiak na druhého veľa ráz iba pre číre svetácke daromnice zanevrie. Štefan dostal nový kabát a už len tak cez plece hľadí na svojho najvernejšieho kamaráta pre jeho ošumelý kabát. Janko dostal geletku liptovskej bryndze, čo je ho teraz po ostatných? On ju všetku samojediný mieni zjesť a rád je, keď môže byť sám. Karol náhodou dostal lepší kalkul ako Jožo a k tomu azda nejakou protekciou i dajaké štipendium, a hľa, už mu je jeho najoddanejší súdruh prichatrným. To, hľa, máte v školách, a ako to vyzerá potom ešte v živote! Nie súcitenie duší, ale rozličné svetské ohľady, ba často i číre hmotné záujmy zvedú dovedna pár duší, ktoré sú si verné a jedna druhej úprimne oddané, pokým to tieto záujmy vyžadujú. Akonáhle rozchádza sa paralela záujmov, hynie priateľstvo, ba neraz, keď tie záujmy nadobudnú protivné stanoviská, i to domnelé najvrelejšie priateľstvo sa mení na zášť a zúrivú nenávisť. A čo je príčina tohto všeobecného úpadku lepších a šľachetnejších citov ľudského srdca? Materializmus a racionalizmus, sebectvo a nevera. Jedno nás učí podriadiť osobnému zisku i tie najsvätejšie záujmy cirkvi, národa, vlasti a človečenstva. Druhé nás učí cit duše učiniť otrokom rozumu, neveriť v boha a tým menej v obraz, ku ktorému je duša človeka stvorená. — Wechsle[21], obligácie, hypotéky, konkurzy, to je poézia terajšieho sveta, to je jediný základ priateľstva novomódnych Damonov a Pythiasov.

Odvráťme sa od tohto nemilého obrázku a vráťme sa k našim požonským priateľom.

„No, kam pôjdeme?“ pýtal sa Westheim navrátivšieho sa Žigmondoviča.

„Bračekovci, ja vám volačo zvláštne ukážem.“

„Nuž?“

„Neboli ste tohto roku na prechádzke tam hore pri zámku, tým chodníkom, ako sa ide ku mlynom?“

„Nie.“

„A čo je tam?“

„Povážte si, toť raz večer vraciam sa tade domov z prechádzky a už zďaleka počujem dosť príjemnú hru na husle. Idem bližšie, prídem na jeden vŕšok a tu videl som vám, bračekovci, čo som ani sám nezmyslel, netrúfal ani neočakával.“

„Nuž?“ pýta sa Westheim.

„Na jednom briežku pri chodníku sedel šedivý slepý starček. Husle mu vtedy už spočívali pod pazuchou, opretý bol o palicu, pred ním ležal pekný psíček a pri ňom, bračekovci moji, — —“

„Nuž?“ doráža naň zvedavý Gustáv.

„Pri ňom mladé dievčatko, krásne, aké som ešte nikdy vo svojom živote nevidel.“

„Ej, ej,“ poznamenal Westheim, „vari si sa hneď doňho zaľúbil.“

„Veru, braček, málo chýbalo. To mi môžeš veriť, že som v Požoni ešte dač takého krásneho nevidel. Obleč ju do iných šiat a bude z nej prvá krásavica požonská.“

„A ako bola oblečená?“

„Veľmi jednoducho, po meštiansky.“

„A ten starec?“

„Ten vyzeral ako dáky starý rechtor.“

„A ona je barnuša, či belanka?“ spytuje sa Westheim.

„Barnuška, amice, akej som ešte nikdy nevidel. Viete čo, poďme teraz v tú stranu na prechádzku, uvidíme ju.“

Janko Vavrín, ktorý dosiaľ mlčal, namietol, že je už pripozde pred obedom tajsť, aby si teda odložili ten výlet na druhý deň. A tak i urobili. V najbližšiu nedeľu vybrali sa naši šuhajci na dlhšiu prechádzku, a to v tú stranu, kde vraj starý slepec s krásnou dievkou sedával. Prišli ta, starca s husľami našli tam, ale pri ňom už nebolo ani spomínanej panny, ani psíka. Vrátili sa teda domov bez toho, žeby boli videli, čo túžili vidieť. Žigmondovič sa domnieval, že snáď len vtedy náhodou tam nebola krásna devica i šiel teda každý deň podvečer tade na prechádzku, že ju snáď zase zočí, avšak vždy nadarmo. Ba raz, keď dával slepcovi almužnu, sa osmelil, prihovoril sa mu a narážal na neprítomnosť dievčatka. Slepý hudec ho však nakrátko odpravil a mal potom svätý pokoj.

*

Asi o päť týždňov po spomenutej prechádzke, keď navrátili sa priatelia naši, Janko a Gustáv z výletu, ktorý až hen za Kozí vrch spravili, riekol Vavrín Westheimovi: „Odpusť, brat môj drahý, musím ešte na chvíľu voľakde odísť.“

Od toho času, čo priatelia spolu bývali, toto bolo prvý raz, že jeden bez druhého dakde chcel ísť. Prekvapený Gustáv pozrel na Janka, akoby sa ho chcel pýtať, čo je to za zvláštnu záležitosť, ktorú bez neho mieni pokonať. Tento ale rýchle doložil:

„Prevzal som dnes komisiu, musím ju ešte dnes opatriť.“ S tým sa obrátil a išiel von dvermi. Gustáv nechcel byť dotieravý, vošiel do svojej chyžky, zapálil si sviečku a roztvoril svojho milého Bürgera.[22]

Na druhý deň zabudol už na to a malý obláčik nedôvery, ktorý zahalil na okamih jasný blankyt priateľskej lásky, zmizol. Priatelia zase žili v blahých citoch vzájomnej náklonnosti ako predtým.

Avšak netrvalo to dlho. Týždeň nato, keď prišli priatelia domov z kúpačky, Vavrín sa zase zmienil, že ešte musí dakam odísť, aby sa priateľ nehneval, že ho samého necháva.

„To je reč,“ vetí rozmrzený Gustáv s trpkým úsmevom, „vari si mi len nie povinný účtovať sa zo svojich skutkov!“

„Gustáv môj, ty sa mrzíš.“

„Nemrzím sa, braček, ale priznávam, bolí ma, že máš predo mnou tajomstvá.“

Janko miesto odpovede objal svojho priateľa a slza hlbokého žiaľu zablysla sa mu v oku. Nato sa obrátil a zmizol von dvermi.

Od tej chvíle vtiahol sa do pŕs Gustáva červ nedôvery, ktorý počal hlodať bujarý strom ich priateľstva. Táto nedôvera sa rozmohla tým viac, keď o týždeň nato večerné prechádzky Jankove počali sa denne opakovať. A najzvláštnejšie pri tom bolo to, že čím častejšie chodieval Janko sám preč, tým sa stával smutnejším, zarazenejším a svojmu priateľovi nedostupnejším. Takto veci stáli, keď raz Janko hneď po obede zmizol a neprišiel domov len ráno. Keď útlocitý Gustáv zazrel priateľa, zarazil ho jeho biedny výzor, avšak zbadal, že mu v očiach ustavične slzy hrajú, a preto sa ho nevypytoval na príčiny celodennej neprítomnosti a jeho hlbokého žiaľu. Na druhý deň nato Janko zase celé popoludnie strávil mimo domu a večer, keď sa vrátil tajným bôľom umorený, bez slova sa vrhol na posteľ a bez spánku strávil celú noc. Až ráno zatlačil mu krátky sen dlhým bdením ukonané oči. Gustáv, znepokojený neobyčajným stavom svojho priateľa, tiež celú noc oka nezažmúril a dobre počul ťažké Jankove vzdychy. I predsavzal si, že sa konečne dozvie, čo je vo veci, alebo ak by snáď Janko k nemu nemal dôveru, roztrhá ten zväzok, ktorý ho pútal dosiaľ k nemu. Včas ráno, keď spozoroval, že Janko zaspal, vstal, obliekol sa a sám tašiel na prechádzku. Dal sa previezť do zadunajskej lužiny, tu sa dlho prechádzal a dumal o príčinách priateľovej nedôvery a o jeho hlbokom žiali. Avšak naskrze ničoho sa nemohol dopátrať všetkým svojím hĺbaním, trudením mysle a napínaním rozumu. Pár ráz vznikla v ňom už i tá myšlienka, že potajme pôjde za Jankom, aby sa dozvedel, kam chodí. Avšak predsa sa hanbil takýmto prostriedkom stopovať tajomstvá svojho priateľa, preto si umienil, že dnes, akonáhle príde domov, prerečie s ním o tejto záležitosti prvé a ostatné, ale rázne slovo. S tým pevným úmyslom obrátil kroky svoje k Dunaju a prevezúc sa cez rieku, ponáhľal sa na Panenskú ulicu, aby zastihol Janka ešte doma. Avšak Vavrína už doma nebolo. Namrzený touto novou nehodou vrhol sa na pohovku a dumal. — Naraz klope ktosi na dvere.

„Herein!“[23] ozve sa Westheim, vytrhnutý zo svojich myšlienok, a dnu vstúpi známy študentský bankár Dávid.

„S dovolením,“ počal židáčik s obligátnym úsmevom a pokornou poklonou.

„Čo chcete?“

„Maličký geschäft[24] mám tuná.“

„So mnou?“

„Nie, ale s tým milosťpánom, čo s vami tuná bývať ráči.“

„Môj priateľ teraz, ako vidíte, nie je doma. Musíte druhý raz prísť.“

„Wie heisst,[25] druhý raz prísť? Ja potrebujem moje peniaze. Dnes mi mal zaplatiť. Ja žalujem u pána rektora.“

„Čo vám je môj priateľ dlžen?“

„Perse,[26] že dlžen.“

„Ale Janko Vavrín je vám dlžen dačo?“

„Nuž a čože! Janko Vavrín je mi dlžeň dvadsať zlatých. Nech mi oni zaplatia zaňho a bude pokoj. Ak ale moje peniaze dnes nedostanem, žalovať budem a vyhodia ho zo škôl. Áno, ich priateľa vyhodia zo škôl.“

Westheima nemálo prekvapila táto novinka. Nepochopiteľné mu bolo, na čo Vavrín takú značnú sumu potreboval, prečo sa nezdôveril jemu a neobrátil sa na neho s prosbou o peniaze. „Tu dač zvláštneho väzí,“ myslel si a veľkými krokmi chodil po izbe.

„To je nemožné!“ zvolal naraz sám pre seba, „som tu jeho priateľ a mne slova neriekol.“ Obrátil sa k Dávidovi a pýtal sa ho: „Máte dajaké písmo?“

„Mám aj písmo a veľmi dobré písmo,“ a s tým vytiahol z mastnej tobolky Jankov úpis a ukázal ho Westheimovi. „Hja, milosťpán môj, sú veci s ktorými naposledy zdôverí sa človek najlepšiemu priateľovi. Inu, darmo je, každý človek má svoje slabosti.“

„A vy znáte tie jeho slabosti?“

„Inu, človek sa domnieva.“

„Teda istotne i to viete, na čo pán Vavrín tie peniaze potreboval?“

„Prosím ponížene, sľúbil som mu, že budem mlčať.“

„Choďte teda spánombohom. Hľadajte ho a keď ho nájdete, pýtajte si od neho peniaze.“

„A ja ho zažalujem u pána rektora.“

„Nedbám.“

„A vyhodia ho zo škôl.“

„Nedbám.“

„A ja predsa moje peniaze nedostanem.“

„Nedbám.“

„Auve, milosťpán! Ako to hovoria? Ja mám pre nič za nič dvadsať pekných, horko ťažko zaslúžených zlatých stratiť? Nie je im ľúto starého človeka? Mám sedem detí. — Počujú, milosťpán, a či mi zaplatia, keď im poviem, načo mu boli tie peniaze?“

„Zaplatím.“

„Auve, ja som statočný človek, sľúbil som, že budem mlčať a predsa musím hovoriť. Nuž teda poviem im, pán Vavrín si vydržiava — nie, nie, on podporuje jednu sirotu.“

„Dievča?“

„Akéže inakšie siroty páni podporujú? Pravdaže, dievča.“

„Teda tak?! A o tom som ja nesmel vedieť! Hm, hm.“ A zas pustil sa hore dolu do chodenia. „A či je pekná?“ pýtal sa žida, zastanúc pred ním.

„Auve! Ani Ráchel nebola krajšia.“

„Ale chudobná?“

„Ako kostolná myš. Nemá ničoho, vyjmúc čo zarobí si prácou svojich rúk.“

„Vskutku nepochopiteľné, ako sa mohol Vavrín tak ďaleko zabudnúť.“

„Čo je na tom divného? Pekná je, má sedemnásť rokov, pán Vavrín dvadsať.“

„Či mi môžete poskytnúť dáku príležitosť, aby som ju mohol vidieť?“

„Nič ľahšie ako to. Moja Rebeka má krámec na bielizeň a ona šije a robí nám doňho. Každú sobotu večer príde k nám, donesie prácu a berie si za ňu svoju výplatu. Zajtra je sobota, nech sa im páči o siedmej večer uponížiť sa do môjho bývania.“

„Dobre, prídem. Tu máte dvadsať zlatých a dajte sem úpis. Ale pánu Vavrínovi nepovedzte, že som vás vyplatil, lež mu radšej rieknite, že mu ešte počkáte. Teda zajtra večer som u vás. Sám sa presvedčím, či to dievča je hodné lásky môjho priateľa. Dotiaľ mlčte.“

„Mlčať budem, pán môj, ako ryba,“ sľuboval žid a s hlbokými poklonami odišiel. Westheim ale nezišiel sa so svojím priateľom, nešiel ani do školy, lež vybral sa medzi vinice.

„Tajne milostné záležitosti odťahujú ho odo mňa a odcudzujú ho od môjho srdca. Ale prečo to všetko tak veľmi tají? Či sa azda hanbí za predmet svojej lásky? Nie, to je nemožné. Vavrín môj sa iste natoľko nezabudol. A či snáď —? Nie, to je nemožné! A predsa, či snáď len z podlej žiarlivosti nemlčí? Ó, Janko, Janko môj! Ako veľmi som sa v tebe sklamal!“ Podobné myšlienky preháňali sa mu skormútenou dušou, keď naraz neočakávane sa stretol s rozmarným Žigmundovičom.

„No, čože je to?“ — okríkne ho tento.

„Nuž?“

„Či len sám? Kdeže je Vavrín?“

„Neviem.“

„Čo, ty nevieš, kde je Vavrín? Braček Gusto, ak je tak, máme sa čo báť, že zajtra Dunaj od Budína k Prešporku potečie.“

„Ty si naveky dobrej vôle. A čože tvoj slepý hudec robí?“

„Braček, zmizol. Od dvoch týždňov nebol tam, ani som ho odvtedy nevidel.“

„Teda si stratil aj stopu tej krásavice?“

„Celkom. Už som i zabudol na ňu.“

„A kamže ideš?“

„Na obed. Či nevieš, že je poludnie?“

„Hej? No poďme teda.“ A šuhajci sa spolu vrátili do mesta.

Na druhý deň o siedmej večer dostavil sa Westheim do Dávidovho bytu. Žid bol doma sám. Gustáv si sadol a s napätím čakal na príchod priateľovej milenky.

„Ona istotne príde,“ poznamenal po chvíli žid, zbadajúc Westheimovu netrpezlivosť. A sotva vyriekol tieto slová, zaklopal ktosi na dvere. Dvere sa otvorili a dnu vstúpila panna s malým balíčkom v rukách. Jej neobyčajná krása tak mocne účinkovala na Westheima, že tento sa zabudol príchodzej i pokloniť.

„Pekne vítam, Mariška,“ prívetivo oslovil ju domáci pán, „no, nesú mi zas svoje práce?“

„Áno,“ šeptalo dievča s ľahkým úsmevom, prikročilo k stolíku, položilo naň balík, rozviazalo biely ručníček a vyňalo z neho rozličné drobnejšie ženské práce.

Westheim teraz mal príležitosť obdivovať neobyčajnú krásu devy. Tvár mala peknú bielu, okrúhlu, líca trochu preblednuté, veľké čierne oči trochu vpadnuté, pery ako dva riadky korálov, utešené tmavobarnavé kaderavé vlasy, ktoré sa jej milo vlnili spod slameného klobúčika. Šaty mala čierne, čo celú jej štíhlu postavu ešte zaujímavejšou robilo. Na bielom krku visel jej na čiernej stužke malý biely krížik, bezpochyby dáka milá pamiatka.

Westheim stál ako očarený. Nikdy nič krajšieho nevidel. Zdalo sa mu, že o tomto zjave sa mu už snívalo kedysi v blažených dobách duševného mieru, že pred sebou vidí svoj stelesnený ideál krás a vnád panenských. Všemožne sa bránil proti vznikajúcemu novému citu, avšak darmo. Cit ten, ktorý bol v prvom okamihu len iskra, mocne vzrastal a šíril sa sťa víchrom rozdúchaný skazonosný požiar a vo chvíli jeho žeravý plameň celkom ovládol mladíkovu dušu.

Kým Westheimov láskou pútaný zrak utkvel na krásnej devinej postave, oddala táto svoje práce, odobrala peniaze a bystrým krokom opustila izbu, pokloniac sa nemo stojacemu Westheimovi.

„No, milosťpán môj, čo povedia na toto dievča?“ pýtal sa Dávid, keď sa za Marínou zavreli dvere. „No, či je nie pekná? Či pán Vavrín nemá znamenitý vkus?“

„Krásna je ako anjel, Dávid. Verte mi, ešte som nikdy dač krajšieho nevidel.“

„Ale to mi vyznať treba, že aká je krásna, taká je i cnostná. Asi polroka už tomu, čo tu v meste býva, ale tí, čo ju znajú, vravia, že je čistá ako perla rannej rosy na ľalii. A preto, ak pán dáke zvláštne úmysly s ňou majú, neverím.“

„Mlčte!“ velil Gustáv s pohľadom opovrhnutia a tašiel von z izby.

Už temer celé dva dni nepreriekli Vavrín a Westheim jeden k druhému, ba ani z očí v oči sa nevideli. Rozžialený Janko vyhýbal sa Gustávovi a Gustáv, rozmrzený priateľovou nedôverou zas Jankovi. Okrem toho ale teraz Gustáv zase mal novú príčinu uťahovať sa. Cítil, že jeho posledný krok nie je bezúhonný. „On istotne má vážne príčiny,“ rozumoval sám so sebou, „pre ktoré chce zatajiť i predo mnou svoj pomer k tomu dievčatku, a ja, domnelý jeho priateľ som sa násilne votrel do svätyne jeho tajomstva. Bol som dotieravý, nedôverčivý, nešľachetný. Avšak, či len sám nesiem na tom vinu? Či on svojou uzavretosťou, svojou nezodpovednou nedôverou nestal sa hlavnou príčinou mojej dotieravosti? Či som ako jeho verný priateľ mohol konať inak, ako som konal? A čím som sa previnil? Vidieť milenku priateľa vari len nie je dajaký neobyčajný priestupok! Že sa mi páčila? Pravda, páčila sa mi, lebo je pekná. Koľko pekných obrazov sa mi už páčilo, či je to vari dáka vina? Eh pletky! On, on sa previnil proti mne, keď sa vyhýbal priateľovej pomoci. Jemu sa treba zodpovedať predo mnou pre tú hroznú nedôveru, že radšej k židovi šiel než ku mne. Hej, vážne, ešte dnes mu celú tú vec rozpoviem, a ak i naďalej zotrvá pri terajšom spôsobe svojho chovania, rozídeme sa, hej, navždy sa rozídeme. Takto to ďalej ostať nemôže.“

S podobnými úmyslami vstúpil do svojho bývania. Vavrín sedel zadumaný na pohovke s hlavou sklonenou v ruke.

„Janko,“ oslovil rozčúlený Gustáv svojho priateľa, „odpusti, ja som sa vtisol do tvojho tajomstva. Videl som i tvoju milenku.“

„Moju milenku?“ pýtal sa Janko. „Koho to myslíš?“

„Koho myslím! To pekné dievča myslím, ktoré ťa tak veľmi očarilo svojimi pôvabmi, že naraz stal si sa melancholikom, čudákom, začal si nenávidieť ľudí a zradil si svojho najvernejšieho priateľa.“

„Ale koho myslíš?“

„Marišku, tú štíhlu barnušu, čo do Dávidovho krámu šije.“

„Marišku!“

„Ty sa čuduješ? Braček, i ja som sa čudoval, keď z tretej ruky som sa dozvedel, že som stratil tvoju dôveru.“

„Gustáv môj!“ zvolal Vavrín bôľnym hlasom, „možno, že zdám sa ti vinným, že okolnosti svedčia proti mne, ale prisahám ti na naše priateľstvo, že som úplne nevinný.“

„To teraz neskúmajme, braček môj. Dosť na tom, že ja mám v hrsti dôkazy tvoje veľkej nedôvery.“ Vytiahol z vrecka Jankov úpis a doložil: „Či poznáš toto písmo?“

„Ako ti to prišlo do ruky?“ pýtal sa nemilo prekvapený a až po uši zapýrený Janko.

„Veru podivným spôsobom. Tvoj veriteľ mal ku mne viac dôvery ako ty, môj priateľ Vavrín.“

„Ha, to podlé židisko!…“

„Nie tak podlé ako obozretné. On mi vyjavil, že si jeho dlžníkom a že súrne potrebuješ priateľovu pomoc. Vidíš, on ma lepšie pozná ako môj najlepší priateľ.“

„Ten oplan pekne zadržal slovo!“

„Nuž a povedz mi, či nebolo múdrejšie, že s tou záležitosťou sa zdôveril mne. Čo keby tak bol do tvojho tajomstva vtiahol dakoho nevhodného, alebo keby práve k rektorovi bol tašiel? Aké by to bolo mohlo mať nepríjemné následky!!! Ale len mi už aspoň povedz, Janko môj, čo ťa pohlo k tomu, že namiesto k svojmu priateľovi, obrátil si sa k tomu židovskému úžerníkovi?“

„Gustáv môj, už tak často si mi pomohol.“

„Pletky!… To nespomínaj, vieš, že to nerád počujem. Ale už keď sme raz v tomto rozhovore, aspoň to mi povedz, aké máš úmysly s Marínou?“

„Najstatočnejšie a najšľachetnejšie.“

„Veru skoro by som o tom pochyboval, keď takú veľkú tajnosť robíš zo svojho pomeru k nej.“

„Na prsiach matere nebola by bezpečnejšia ako na mojich,“ uisťoval Vavrín a položil si pravicu na srdce.

„Či si sa bál, že by som ťa ja snáď zradil? Či je to len číra žiarlivosť —?“

„Boh ti odpusť i toto slovo!“ vzdychol Vavrín s hlbokým žiaľom a odvrátil sa.

„Nuž prečo si mi teda svoj pomer k Maríne ani len slovíčkom nespomenul? Prečo si ho tak zatvrdilo ukrýval predo mnou?“

„Pretože mi tak kázal cit priateľskej povinnosti. Teraz vidíš, poznáš už čiastku môjho tajomstva, a ja predsa nemôžem, nesmiem roztvoriť pred tebou svoje utrápené srdce. A predsa ti prisahám, že pritom všetkom nie som zradcom nášho priateľstva. Príde čas, istotne príde čas, keď otvorene budem môcť s tebou hovoriť, a potom sa, Gustáv môj, presvedčíš, že nemohol som konať inak. Dotiaľ ale, duša moja drahá, dovoľ mi, aby som mlčal, lebo mlčanie je teraz ešte mojou povinnosťou. Ver mi, že moja láska a moje priateľstvo je a zostane vždy úprimné, srdečné, verné.“

V hlase Vavrína bola vyjadrená taká hĺbka citu, výraz celej jeho tvári bol taký srdečný, že Westheim nemohol ďalej pochybovať o pravde jeho slov. Podal mu ruku a priatelia sa vrúcne objali a zmierili. Avšak toto zmierenie predsa už nebolo v stave úplne očistiť kalom nedôvery zamútený prameň priateľstva, hoci i jeden i druhý sa všemožne usilovali dostať sa zase do predošlých koľají žitia a bytia svojho. Nešlo to už teraz vzdor všetkým námahám. Pokoj a duševný mier, ktorý predtým blahocitom napĺňal prsia priateľov, úplne teraz vystal a viac sa nevrátil. Westheim si musel priznať, že Marína urobila naňho nezmazateľný dojem. Čím viac sa usiloval udúšať city, ktoré vznikali mu v hrudi, tým väčšmi cítil svoju slabosť v boji s náruživosťou, rozmáhajúcou sa mu v srdci a v mysli. Obraz Márie ustavične mu bol pred duševným zrakom. Myslel na ňu ustavične, o nej snil, o nej dumal i v blúznivom polosnení. Videl ju sedieť pod kvitnúcou lipou, počul vrnkot usilovných včiel a v ďalekej húšti ľúbostný spev slávika. Videl vlny čiernych kadier i rajský blesk tmavého oka, videl pôvabnú štíhlu postavu krásnej devy a ako zo šerej diaľky ustavične sa mu belel malý kríž na cudne zakrytých ňadrách. Priblížil sa tíško k nej, kľakol k nohám panny a zjavil jej svoju vrúcnu lásku. Ona žiaľne pozrela naňho, pozdvihla pravicu a ukázala mu na druhý zjav, vznikajúci v šerej diaľke sťa vzdušné dolnozemské malovidlá (fatamorgána). Gustáv pozrel ta a zhrozil sa toho, čo videl. Malú tmavú chyžku, naprostred izby máry obložené dvanástimi horiacimi voskovicami, ktoré svojím bledým svetlom osvetľovali zožltnutú tvár mŕtveho priateľa — Vavrína. A čo bolo najhroznejšie pri tom, podobné sny opakovali sa takmer každú noc a morili nielen ducha, ale i jeho telo.

Gustáv sa vzchopil jatý hrôzou a prebudil sa. Studený pot vystúpil mu na čelo. — Sen ten zatriasol mu všetkými čuvami, strachom prenikol jeho dušu.

Ostrozraký Vavrín videl, čo sa deje s Gustávom a tušil, aké duševné útrapy musí znášať jeho šľachetný priateľ. Obával sa, veľmi sa obával, nie zo žiarlivosti, ale z najčistejšieho priateľského citu, že v tom duševnom boji Gustáv podľahne a miesto palmy víťazstva a mieru ovenčí mu mládenecké skráne peruť rozmarínu. Tieto Jankove obavy mali svoje príčiny. Veľmi dobre poznal prudkosť Gustávových citov a žeravý plameň jeho vášne a preto čím viac sa bál o pokoj a zdravie svojho priateľa, tým pevnejšie bol odhodlaný postaviť sa rozhodne oproti všetkému, na čokoľvek by sa Westheim bol mienil podujať, aby dosiahol zámery a túžby svojho srdca.

*

Blížili sa školské skúšky. Žiaci sa usilovali, usilovne sa učili, aby dobre obstáli na nich. Janko Vavrín sa utíšil. Žiaľ jeho prešiel v tichú zádumčivosť a pokoj vyjadrený na jeho tvári svedčil, že prestali už bôľne útrapy pŕs, že tichý mier rozbil si stan v jeho duši. Jediné, čo ho ešte znepokojovalo, bol smutný, ba vážny stav jeho priateľa Westheima. Gustáv žil iba svojej láske. Zanedbával priateľa a zanedbával i školu. Ak tašiel medzi vinice, vzal si zväzočky svojich štúdií, ale nikdy ani len nenazrel do nich. Janko mu láskave a jemne zopár ráz pripomenul jeho žiacke povinnosti, avšak darmo. Gustáv sa neučil, jeho bujná obrazotvornosť bola úplne zaujatá obrazom krásnej Maríny.

Takto stáli veci, keď naraz došiel z Budína list, v ktorom starý Westheim synovi rozkázal, aby ani skúšky nedočkal a zaraz sa vrátil do otcovského domu, bo vraj náhle ochorel. Umienil si, že prenesie vedenie svojich kupeckých záležitostí na Gustáva ešte pokým sa jeho stav nezhorší.

„Pozri, čo mi otec píše“, riekol Gustáv Jankovi a podal mu otcov list.

Janko s chladným pokojom prečítal písmo. Gustáv ostro hľadel naňho, akoby chcel vniknúť do jeho myšlienok. Zdalo sa mu, že Jankovi je táto zpráva vítaná. Ten chladný pokoj priateľov ho mrzel, ,Hm,‘ myslel si, ,jemu teda ľahko rozlúčiť sa so mnou,‘ a trpký úsmev rozlial sa mu po tvári. Avšak mlčal, bo znal príčinu, pre ktorú je Vavrínovi vítaná táto neočakávaná zpráva.

Deň pred svojím odchodom bol Weistheim ešte zadumanejší, uzavretejší. Ťažké vzdychy vinuli sa mu z pŕs a nebol vstave ukryť bôľ, ktorého ťarcha ležala mu na srdci. Naraz sa vzchopil, objal Vavrína a riekol: „Janko môj, mám ešte jednu prosbu, jednu horúcu žiadosť, ktorú priateľ priateľovi istotne neodoprie. Všakver nie?“

„Čo žiadaš, brat môj drahý?“

„Smiem tvojej Maríne zbohom povedať? Veľmi drahá je ona mojej duši, no iba pre teba.“

„Ľúto mi, braček zlatý, že nemožno mi vyplniť tvoju žiadosť,“ vetil Janko, „včera tašla do Modry navštíviť svoju tetku a až o týždeň sa vráti.“

„Dobre,“ riekol Gustáv s priduseným vzdychom, „si tuším až priveľmi prozreteľný.“ Nato zahryzol si do pier, vzal klobúk a tašiel odobrať sa od niektorých známych.

Na druhý deň sa rozlúčili nie s celkom rovnakými citmi. Vavrín srdečne žalostil nad odchodom svojho priateľa, no vedel, že to ináč nemôže byť. Vo Westheimovej duši ale bol okrem bôľu lúčenia i akýsi zvláštny pocit rozmrzenosti a nedôvery, ktorý ani Jankove úprimné slzy neboli vstave zapudiť. Zdalo sa mu ešte vždy, že Janko sa teší jeho odchodu a že mu z čírej žiarlivosti nedoprial rozlúčiť sa s Marínou, ideálom jeho blahých i strastných snov. Nemo sa vytrhol z priateľovho náručia a skočil do voza.

Gustávova nedôvera voči Jankovi nebola celkom neopodstatnená, bo Janko sa dopustil na svojom priateľovi malej zrady. Keď videl totižto márny Gustávov boj s vášnivým citom beznádejnou láskou rozžatej hrudi a keď videl, že v tomto boji priateľ telesne chradne, písal starému Westheimovi a upozornil ho na nebezpečenstvo, nad ktorého desnou priepasťou jeho syn stojí. Starý Westheim, ktorý mal so synovou ženbou veľmi ligotavé plány, bol Jankovi veľmi povďačný za toto starostlivé upozornenie. Zaraz mu odpovedal a ďakoval mu vo svojom liste za veľkú službu, ktorú mu vykonal. Súčasne mu sľúbil i to, že nikdy nevyjaví svojmu synovi, že ho zo škôl domov povolal následkom Jankovho listu.

Človek mieni a pán boh mení. Človek kuje plány a vôľa božia mu ich križuje. Človek nepovolanou rukou neraz zasahuje do kolesa osudov. Z minulosti a prítomnosti robí kombinácie na budúcnosť a smelým prstom chce jej vykázať koľaj, ktorou sa má pohybovať napred a pozde, neraz pripozde uvedomuje si svoju detskú malomoc. Tak pochodil i starý Westheim. V Pešti mal priateľa, bohatého majiteľa pozemkov, pána R., ktorý mal jedinú dcéru Luciu. Lucia bola krásna ako rozvíjajúci sa ružový púčok. Ako by aj nie, keď jej len toť v máji minulo šestnásť rokov. Starý Westheim pevne veril, že keď Gustáv teraz uvidí Luciu a keď mu povedia, že podľa vôle rodičov má byť z nej a z neho jeden pár, poslušný syn s radosťou privolí k tomu sobášu. Tak rátal kupec Westheim. No sklamal sa veľmi, bo srdce človeka nie je tovar, s ktorým sa šachruje ako s vlnou oviec.

Gustáv tíško vypočul svojho otca a na jeho dlhé reči odvetil jediným krátkym slovom ,nemožno‘. A keď Westheim neprestal naňho naliehať a upozorňoval ho na krásu devy, syn odpovedal: „Pravda je, že je pekná, ale je i dobrá, a preto si zaslúži, aby bola šťastná. So mnou, otče môj, šťastná nebude, ja ju ľúbiť nemôžem.“

Otec prestal ďalej na syna doliehať, domnievajúc sa, že snáď čas vylieči jeho duševnú chorobu. Ale i v tomto sa sklamal. Gustáv myslel, dumal, snil jedine o Márii a jej milý obraz ho nikdy nezanechával. On sám neraz sa zhrozil nad prudkosťou svojej nešťastnej náruživosti a v takých časoch predsavzal si ukrotiť a udusiť svoju vášeň. Myslel, že najľahšie to docieli ustavičnou prácou pri vedení kupeckých záležitostí, ktoré prevzal od svojho otca. Sotva sa ráno zobudil, tašiel do pisárne, rátal a písal a rátal celý boží deň, dohliadal na sklady, na otcove továrne, na lode plaviace sa horedolu po Dunaji od jednej hranice k druhej, no všetko darmo. City svojich pŕs neohlušil ani týmito namáhavými prácami. Rana jeho srdca krvácala a zo dňa na deň stávala sa povážlivejšou. Túžba za Marínou ustavične morila jeho utrápenú dušu. Tieto ťažké duševné boje odrážali sa výrazne na jeho poblednutej tvári, ba na celom tele. Chradol ako mladý strom, ktorého drevo červík rozhrýza. S miznutím telesných síl začali upadať i duševné. Stal sa nadmieru zábudlivým a následkom toho úplne neschopným viesť otcov závod. Starému Westheimovi pukalo srdce od žiaľu, keď pozrel na svojho syna. Len pred rokom bol ešte zdravý, svieži ako mladý buk, teraz poblednutý, schradnutý, ledva chodil. Kto ho od roka nevidel, nepoznal by ho teraz. A preto, keď sa už presvedčil, že synove city nie sú len ľahko pominuteľný vplyv devinej krásy na zápalisté srdce dvadsaťročného šuhaja, keď videl, že city tieto nie sú len študentskou náklonnosťou, keď zvedel, že i sám Gustáv sa s nimi všemožne borí, že predsa len rozum nad srdcom zvíťaziť nemôže, ba že snáď jeho jediné dieťa padne boju tomu za obeť, písal Vavrínovi, s ktorým si pravidelne dopisoval. Písal mu asi toto:

„Vaše obavy neboli neopodstatnené. Vy ste lepšie znali môjho syna než ja. Už vidím, že nemá dosť síl k víťazstvu, ktoré si on i my želáme. Náruživosť jeho nie žeby mizla, lež tuším zo dňa na deň vzrastá a rozmáha sa. Oko jeho vyhaslo, strmý krok zoslabol, štíhla, rovná postava jeho sa zhrbila a po tvári sa mu rozliala mátožná bledosť. Verte mi, nieto nádeje na obrat k lepšiemu a zaiste musíme siahnuť k poslednému prostriedku, aby sme ratovali moje jediné dieťa, radosť mojej staroby. Pre boha vás prosím, neprotivte sa ďalej, neučiňte ma nešťastným vašou prílišnou skromnosťou. Nestranne preskúmajte srdce vašej dobrej Maríny a ak je vstave milovať môjho syna, priveďte ju do náručia vášho priateľa, ktorého, verte, teraz už jedine takto možno zachrániť.“

*

Tam, kde je teraz v Požoni Kozia ulica, bol roku 1813 len prostý východ, vedúci medzi záhradami a cintorínom do viníc. V celej terajšej Kozej ulici stáli vtedy len tri domčeky. Jeden z týchto domčekov, vyšný, bol na zeleno zafarbený a mal tri okná na ulicu asi na siahu od zeme, opatrené pevnými mrežami. Nad prostredným oknom bol výklenok a v ňom soška svätého Floriána, ako vodu leje z hrotka na horiaci dom. Nad ľavým oknom bol namaľovaný veniec a vo venci meno prvého majiteľa domu a rok stavby. Nad pravým oknom bola nemeckými písmenami napísaná krátka priepoveď zo svätého písma.

Bol pozdný jesenný večer a v tomto prvom okienku sa ešte svietilo. Na prostriedku chyže stál malý orechový stolík, pri ktorom sedeli oproti sebe mladý belohlavý šuhaj a pekná barnavá dievčina. On usilovne písal pri bledom svetle malej lampy, ona šila.

Konečne prestal šuhaj písať, odložil pero a prizeral sa, ako jeho družka s dobrou vôľou šije.

„Marínka moja!“ začal po dlhom mlčaní, „odlož už to šitie, šanuj si oči.“

„Oh, mám ja zdravé oči, neškodí mi to,“ vetila deva s ľúbym úsmevom, ani len nezdvihla oči od šitia.

„Chcem o voľačom s tebou hovoriť.“

„No len vrav teda. Ja počúvam.“

„Je to veľmi vážne.“

„Ej, ej, na to som veľmi zvedavá.“

„Odlož teda, prosím ťa, to šitie.“

Deva zaraz odložila šitie, zložila ruky do lona a krásnym okom svojím napnuto hľadela na šuhaja. „No, ja počúvam.“

„Či si ty znala Westheima?“

Deva sa zapýrila a rozpačite sa pýtala: „Ale toho kupca?“

„Nie, lež jeho syna, môjho priateľa Gustáva.“

„Videla som ho viac ráz, keď stato okolo chodieval do viníc. Však si mi ho raz sám ukázal.“

„Pravda. — A nevravela si s ním nikdy?“

„Nie. Ale čo to za exámen naraz?“ so smiechom doložila Marínka, cítiac, že krv jej už zase prúdi do líc a skočila zo stolice.

I Janko Vavrín vstal, chytil Marišku za ruku, láskavo jej pozrel do očí a ešte raz sa jej spýtal, či hovorila dakedy s Gustávom, alebo nie.

„Vravela i nevravela,“ prehodilo dievča so šelmovským úsmevom.

„Ako to mám rozumieť?“

„Tak, že raz som sa s ním zišla u Dávida, ja som povedala dobrý večer a on mi ani len nezaďakoval.“

„Počuj, Mariška,“ začal Vavrín zase po dlhej prestávke, „ty vieš, že je Gustáv môj priateľ, to je tuším dostatočný dôkaz, že musí byť dobrý človek, statočná duša. Povedz mi, Mariška, vedela by si ho ľúbiť?“

„Ale choď, nerob nevhodné žarty so mnou!“ — Zvolalo dievča, objalo Janka a pobozkalo ho na líce.

„Nežartujem,“ vetil Janko vážnym hlasom. „Vedz teraz už, Mariška, že teba Gustáv ľúbi vrele, srdečne, verne, ako len ľúbiť možno človeka. Odvtedy, čo ťa prvý raz videl u Dávida, zahorel láskou k tebe, odvtedy ťa skutočne vrúcne miluje. Otec mal s ním iné plány, ba i sám Gustáv udusiť chcel v srdci svojom náruživosť prvej lásky, avšak darmo. Srdce jeho v tomto ťažkom duševnom boji vždy víťazí nad rozumom a teraz už i otcova láska k jedinému dieťaťu víťazí nad hmotnými výhodami a jeho doterajšími skvelými plánmi. Starý Westheim žiada ťa o srdce a ruku pre svojho syna. Tu, hľa, prečítaj si jeho posledný list a presvedčíš sa sama.“ S tým vyňal z vrecka list starého Westheima a dal ho prekvapenej deve.

Marína vzala list, triasla sa ako osika a líca jej horeli ako obzor nebies nad Tatrami, keď spoza nich vychodí letné slnko.

Rýchle ho prebehla. Mysľou hltala mihotajúce sa jej pred očami písmená, slová, odstavce. A keď už prečítala, ešte dlho nemo hľadela do listu, písmená ožívali v ňom, menili sa dúhovými farbami a hýbali sa ako klasy na roliach, rozkývané vetrom.

Jankovo oko s citom hlbokej radosti utkvelo na spanilej dievčine. Dlho, dlho díval sa na ňu. Ešte nikdy nebola taká krásna ako teraz. Konečne položil svoju pravicu na jej plece a znovu sa jej opýtal: „Mariška, či môžeš ľúbiť Gustáva?“

Dievča sa zase rozpálilo a miesto odpovede obvinulo svoje labutie ramená okolo krku naradovaného šuhaja.

*

Poďme do Budína. Vo „vodnom meste“ vstúpme do pekného domu pána Westheima. V prízemných priestoroch veľkej budovy boli sklady tovaru a sklepy a na poschodí pisáreň a ubytovanie rodiny. Ostatne celá rodina pána Westheima sa už teraz skladala len z troch členov, bo i manželka jeho i dve dietky ešte asi pred desiatimi rokmi pomreli. Zostal mu iba jediný syn Gustáv. Otcova sestra, bezdetná vdova po pánovi N., bývala tu už asi šesť rokov a obozretne spravovala vnútorné záležitosti domu a kuchyne. Ona hlavne primäla svojho brata utrápeného nad stavom Gustáva, aby upustil od plánov, ktoré pôvodne mal so svojím synom a aby nerozlučoval to, čo tuším už sám boh nevyspytateľným osudom na veky spojil.

„Čo máš z bohatstva,“ vravela, „keď niet šťastia pri ňom? Čo zo slávy sveta, keď niet spokojnosti a duševného mieru? Tvoj syn bude dedičom dosť veľkého majetku, ktorý postačí na výživu nie jednej ale desiatich rodín. Či ty potrebuješ bohatú nevestu? Daj mu Marišku, ak s ňou bude šťastný, tak i zdvoj i strojnásobiť môže zdedený majetok.“

„Ale veď keby sme ju aspoň znali?“

„A čo ju my znať potrebujeme. Gustáv ju zná a nám ručí za jej dobrotu a ušľachtilosť meno Vavrínovo.“

Takto hovorievala sestra Westheimova a konečne zvíťazila, bo Westheim napísal prvý list, narážajúci zrejme na túto záležitosť.

Janko hneď odpovedal a veru ani Westheim, ani jeho sestra neočakávali takú odpoveď. Bola srdečná, písaná s hlbokým citom sústrasti nad stavom Gustávovým. Potešoval však, že dá boh a azda nebude treba pre zachránenie Gustáva siahať k poslednému prostriedku, čomu by sa vraj i on veľmi rád vyhol už i z hmotných záujmov domu Westheimovho. Mariška je vraj veľmi chudobná, nemá ničoho, ba ani by sa vraj nehodila — skromne vychovaná do postavenia tak skvelého. A potom, kto vraj vie, či by aj vstave bola milovať Gustáva, ktorého vraj dosiaľ tuším ani nevidela.

Keď táto Jankova odpoveď došla, starý Westheim zase čakal asi štrnásť dní, a keď len nijako nelepšil sa stav jeho syna, ba zo dňa na deň sa zhoršoval, napísal posledný list, ktorý Janko Maríne ukázal.

Odpoveď na tento list neprišla v očakávaný čas. Starý Westheim bol veľmi nepokojný, rozmrzený. Ani len do viníc nešiel, kde práve teraz boli veselé oberačky. I jemu oberali ľudia v jeho pekných dvoch viniciach na ,Orlovom‘ a on sám ta ani nenazrel. Zadumaný chodil hore-dolu vo svojej chyži a tu i tu pozrel s utajeným citom hlbokého žiaľu na svojho schradnutého syna, ktorý sedel tíško a nemo pri hrejúcom kamíne učupený v mäkkom kresle.

Naraz otvoria sa dvere a dnu vstúpi Janko Vavrín.

Prekvapený Gustáv zoberie všetky svoje sily, skočí na rovné nohy a priatelia, ktorí sa takmer polroka nevideli, ležali si v okamihu v náručí.

„Je to možné!? Ty si to, Janko? Teda ešte si nezabudol na svojho priateľa, ktorý už pochyboval o tvojom srdci a len-len že sa nestal zradcom nášho priateľstva?“

„Nechajme to, Gustáv môj drahý,“ vetil Janko. Poklonil sa a podal pravicu starému Westheimovi. „Trochu zrady je aj na mojej strane. Ostatne, vďaku vzdávam Hospodinu, že to, čím previnil som sa podľa tvojho zdania voči tebe, môžem teraz zasa s pomocou božou a s dovolením tvojho pána otca ponaprávať. Prišiel som totižto, aby som ti do náručia priviedol tvoju milovanú Máriu.“

„Máriu, že Máriu!“ vykríkol prekvapený Gustáv a kŕčovite chytil priateľa za ruku. „Ach, nie, to nie je možné, to nesmie byť. Odpusť braček, že som sa dal uniesť svojou náruživosťou. Darmo je, topiaca sa nádej človeka i slamky sa lapá.“

„Tebe, Gustáv môj drahý, netreba sa slamky lapať. Ty lap sa skutočnosti, ona ťa teraz neklame. Vedz, braček môj zlatý, že Marína ma splnomocnila, aby som ti priniesol zvesť, že ťa vrúcne miluje a že chce byť tvojou.“

„Mňa že Mária miluje? Či je to možné? Teda aspoň túto potechu vezmem so sebou ta do lepších stanov bytia. Oj, s týmto povedomím teraz už vďačne strasiem z uradovanej duše mojej putá tohto sveta.“

„Na to teraz už nemysli, ale okrej láskou svojej Maríny, na jej ňadrách nájdi zas stratený mier duše a rozkvitni zase k novému mohutnému životu.“

„A ty? Ty myslíš, že som ja natoľko zištný, že by som od teba takú obeť priateľstva prijal? Či snáď má moje sebavedomie podľahnúť pod ťarchou tvojej veľkodušnosti?“

„Nie je to žiadna obeť, čo ja prinášam nášmu priateľstvu. Je to tichý tón na strunách mojej duše, je to tajné želanie môjho srdca, udusenie ktorého som doteraz pokladal za svoju svätú povinnosť. Ty sa divíš? Vidíš, toť pán otec tvoj sa ani mak nediví tomu, čo hovorím. Počuj teda a hneď i ty porozumieš všetkému. Môj otec bol chudobný dedinský učiteľ, ktorého páni patróni cirkvi na starosť mocou svojho patronátu vyhodili a pustili na žobrotu, pretože oslepol. Ja som vtedy, keď sa toto stalo, už v Prešporku chodil do školy. Najprimeranejšie sa mi zdalo zavolať otca tiež do Prešporku a tu ho už ako tak opatriť. Toto sa mi zdalo najvhodnejšie, tým viac, že musel som sa starať o dve osoby, nielen o otca, ale i o sestru. Ten slepec, čo ho Vilo Žigmondovič spomenul, že vo viniciach na husliach hráva, bol môj otec a dievča, čo ho včas ráno na miestečko zaviedlo, bola moja sestra. Keď ma tvoj pán otec za korepetítora ustanovil, vtedy mi hodne starostí odbudlo. No, bohužiaľ, len na veľmi krátky čas. Prv ale, než ti svoje nové starosti spomeniem, musím poznamenať, že som ti všetko toto jedine preto nepovedal, bo keby si sa bol dozvedel o mojom otcovi, nepochybne by si bol poznal i moju sestru. A keď som videl zo dňa na deň rastúcu nevšednú krásu svojej sestry a poznal tvoju zápalistú dušu a myseľ, nemohol som nijako dopustiť ako priateľ, tým menej ako korepetítor, aby si mal nejakú príležitosť vidieť ju. Ba keď som uvažoval o tvojich telesných a pekných duševných vlastnostiach, obával som sa i o pokoj vlastnej sestry. Tým viac som sa obával o tvoj pokoj, lebo ty si dedičom zámožného otca a už vtedy zmienil sa tvoj pán otec predo mnou o Lucii, ktorú ti určil. Keby som ťa bol oboznámil s otcom a sestrou, bol by to snáď dakto i za podlú špekuláciu považoval, keď i nie práve na tvoju ruku, istotne aspoň na tvoje štedré vrecko. To, hľa, sú príčiny prvej mojej zrady. Po prvej sama od seba nasledovala druhá. Môj otec zanedlho v Požoni následkom prechladnutia ochorel a zomrel. Hanbil som sa i bál som sa pýtať od teba peniaze, ktoré som v čase jeho choroby a potom na pohreb súrne potreboval. Hanbil som sa pýtať a luhať na čo peniaze potrebujem a bál som sa, že sám ti ukážem cestu k mojej osirelej sestre. A tak, hľa, dostal som sa do rúk úžerníka Dávida, u ktorého si videl prvý a posledný raz moju sestru.“

„Teda Marína je tvoja sestra?“

„Moja sestra, ktorá mi vyznala, že tvoj obraz na ňu hneď prvý raz tiež veľký dojem urobil a že ťa často vídavala, keď si šiel do viníc na prechádzku. Ona pozná dokonale i dušu tvoju, šťastnou cíti sa v láske tvojej a mojimi ústami ti ponúka srdce svoje.“

„Otče môj, ty privoľuješ?“

„S radosťou, len mi vyzdrav.“

„Vyzdraviem od radosti, vyzdraviem!“ a klesol šťastnému otcovi v náruč.

O dva týždne nebol mladý Westheim k poznaniu. Rýchle sa zotavil, ako keď dlhým letným sparom vyschnuté pole zvlaží požehnaný dážď nebeskej oblohy. Kvitol ako ruža, postava sa mu narovnala, krok sa zrýchlil a tvár vyjasnila.

Po oberačkách tašiel s dovolením otcovým do Prešporku a sám prijal z úst švárnej Maríny vyznanie vrúcnej lásky. V novembri bola svadba, tichá síce, bez hurtu a kriku, ale tým väčšie radovánky rozbili si stan v štyroch dušiach, ktoré urobilo toto manželstvo šťastnými a blahými. Šťastný bol hlavne starý Westheim, ktorý omladol v milých dietkach svojich a ešte v pozdnej starobe dožil sa mnohých a pekných radostí otcovských a starootcovských.



[1] „Slovák a Nemec“ — slovenská obmena motívov známej hry českého dramatika Jana M. Štěpánka (1783 — 1844) Čech a Nemec.

[2] (maď.) Mne guláš!

[3] (maď.) Pišta, čo robíš?

[4] (maď.) Vidíš, že smúti.

[5] (lat.) Redukujme sa teda (začiatok starej študentskej piesne)

[6] (lat.) Predsavzal som si.

[7] (lat.) Išli, pokiaľ mohli.

[8] Amsi — má byť skrátené z lat. slova „amantissimi“ — najdrahší priatelia (pozn. autora).

[9] (maď.) Pane.

[10] (maď.) Že nelezie na strom.

[11] Bilnica — Pavol (1773 — 1834). Od roku 1800 bol profesorom na bratislavskom lýceu. Po smrti Michala Inštitórisa-Mošovského stal sa bratislavským ev. farárom a od roku 1829 superintendentom.

[12] Ammon — roku 1844 — 46 (pozn. autora).

[13] Daniel Stanislaides — (1762 — 1823) po štúdiách v Nemecku učil v Modre a v Šoproni, od roku 1796 prednášal na bratislavskom lýceu klasickú filológiu.

[14] Štefan Fábry — (1751 — 1817), profesor, neskôr rektor bratislavského lýcea.

[15] Ján Grosz — (1775 — 1839) po štúdiách v zahraničí bol profesorom na pravoslávnom gymnáziu v Karlovciach, potom riaditeľom gymnázia v Modre. Od roku 1803 bol profesorom filozofie, dejín a rétoriky na bratislavskom lýceu. — Profesor bratislavského lýcea Gottfried Schröer vo svojich spomienkach charakterizoval menovaných profesorov dosť záporne. Fábry nadŕžal zemianskym synkom a snažil sa byť podľa ich vkusu slobodomyseľným. Stanislaides pestoval formalizmus — prísne vyžadoval mená a letopočty. Grosz všetko čítal z pripravených poznámok. Bilnica prednášal rôzne náuky, často odbočoval od veci, ale k študentom sa správal priateľsky (Lebenserinnerungen, Stuttgart 1933, s. 22 — 26).

[16] Dávid F. Strauss, Charles Darwin, Ernest Renan — predstavitelia mechanistického materializmu a racionalizmu v histórii prírodných vied v prvej polovici 19. storočia. Štúrovci, odchovanci heglovského idealizmu, neprijímali ich ateizmus a zásadne s ním polemizovali z konzervatívnych pozícií.

[17] Michal Greguš — (1793 — 1838) bol najprv profesorom v Prešove. Roku 1833 stal sa profesorom filozofie na bratislavskom lýceu. Jeho zásluhou stala sa maďarčina vyučovacou rečou.

[18] Štefan Boleman — (1795 — 1882), profesor v Lučenci, v Štiavnici, v rokoch 1840 — 1874 na bratislavskom lýceu.

[19] Blochovci — dr. Móric Bloch (Ballaghy) vydal spis, v ktorom poprel zmŕtvychvstanie Krista (pozn. autora).

[20] Damon a Pythias — správne Phintias, postavy dvoch verných priateľov zo Schillerovej básne Die Bürgschaft — (Občianstvo) (pozn. autora).

[21] (nem.) zmenky

[22] Bürger — Gottfried August (1718 — 1794), nemecký básnik, príslušník revolučného hnutia „Sturm und Drang“, autor populárnej básne Lenóra (1774) a Divý poľovník (1775).

[23] (nem.) Ďalej!

[24] (nem.) obchod

[25] (nem.) ako to

[26] (maď.) pravdaže





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.