ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď ktorési panie už dlho ohovárali a hrýzli aj v neprítomnosti, aj do očí ktoréhosi mládenca, že je v obličaji nepekný, odpovedal im raz v najväčšom zhromaždení:

„To,“ vraví, „čo toľkokrát osievate, som ja nikdy nezaprel. Ale to isté vám o vás povedajú aj vaše nemé zrkadlá toľkokrát, koľkokrát sa v nich pozeráte. A dosvedčia, ak nechcú zaprieť pravdu, všetci prítomní páni.“

Našiel niekto na vysokom rovnom dube uprostred hory vrabčie hniezdo. Pretože nemohol k nemu vyliezť, šiel domov a vzal dlhší rebrík. Ale keď tento niesol na pleci šikmo a zapieral ho do stromov, vrátil sa ešte raz a vzal sekeru. Touto potom vytínal i pred sebou i za sebou každý strom, do ktorého bisol.

Ktorási manželka bola z nemiernej lásky k svojmu manželovi bojazlivá a tohto manžela mala jedine z takej lásky v podozrení, že on cudzie miluje, lebo niekedy prichádzal domov neskoršie večer. Umienila si, že ho zostraší, aby bol doma v taký čas. Obliekla sa teda do strašidlového rúcha a zastala mu na ceste.

Ale on zbadal lesť, a ako k nej prišiel, povedal:

„Bár dobrý, bár zlý duch si, nebojím sa ťa. Lebo ak si dobrý, nemôžeš mi uškodiť; a keď si zlý, hoci i sám rarášok z pekla, ani tak mi neublížiš, lebo tvoju sestru mám za manželku.“

Čo je to, čo všetkému dobrú chuť robí, vyjmúc seba samého? Hlad.

Ktoré lode sú najbezpečnejšie — dlhoké alebo okrúhle? Ktoré sa privezú k brehu.

Ktorá voda je po celom svete rozliata, a predsa je spolu najredšia? Rosa.

Povedával niekto, že nemôže pochopiť, ako sa jedni v čas ohňa tak uľakávajú, že sú temer pravdiví blázni, lebo nevedia, čo vravia alebo činia; a že by on nemohol ostať takým pochabým, hoci by aj horelo už nad jeho hlavou.

Ale raz sa stalo, že v noci povstal oheň, keď aj on spal. Tu však na prvé počutie hlasu, že horí (hoci nevidel svetlo, a preto mohol súdiť, že nešťastie je ďalej), zostrašil sa natoľko, že zo stolice pri posteli, na ktorej mal (ako obyčajne všetci mávame) poskladané rúcho, namiesto nohavíc uchytil najprv kabát a do jeho rukávov votkol nohy. Potom nemohol utekať, ako v nejakých putách, museli ho teda vyniesť. A aby konečne mohol vyňať nohy, museli už párať rukávy, do ktorých tie nohy predtým akosi ľahko vbehli.

^[246]

Istá manželka, koľkokrát sa nahnevala na manžela, vždy ho nazývala všivavým. Manžel to nestrpel a bil ju, mnoho ráz až do pokrvavenia. Ale darmo bolo, lebo ostával v jej ústach jedine všivavý.

Raz veľmi nahnevaný sa hrozil, že ju zatopí v studni, ak mu neprestane vravieť tú potupu. Aj poviazal a spúšťal, aby ju nastrašil.

Ona však stále kričala:

„Všivavý! Všivavý!“

Zahrúžil ju teda až vyše hlavy. Keď už nemohla kričať, vytískala nad hlavu ruky, koľko mohla, a skladala nechty palcov, aby tak znamenala, že je všivavý.

Stavali v nejakej dedine obecný dom. Aj vystavali, ale bez okien, pretože ich nechceli pozaťahovať pre poctivosť šliamom^[247] alebo papierom, ako mali gazdovia vo svojich vlastných; a sklo sa zdalo pre nich byť veľký náklad — i v prvom zaopatrení i v budúcom poprávaní. Každý chlapec ho totiž môže vždy vytĺcť kameňom, ako sa zhovárali vo svojej rade, a kto za ním pobeží z toho domu, obyčajne prázdneho?

Tu potom jeden riekol:

„Ale odkiaľ bude svetlo? Keď doň príde nejaký oficier, či mu bude aj vo dne aj v noci horieť alebo svieca alebo trieska?“

„Ej, je to ozaj za ťažkosť!“ odpovedal druhý menom všetkých ostatných. „A na čo je rozum? Veď bár stoličný, bár vojenský oficier má prísť, vždy sa vopred odkáže, aby sme dali obecný dom vymiesť a obieliť. Koľkú prácu preto bude koštovať, aby sa zvonku vnieslo dovnútra niekoľko mechov svetla? A keď aj bude vyvrzané dvermi, aby sa zas tak učinilo? Nebude toto menšia útrova?“

Zaňuchal Cigán kdesi na povale visiacu slaninu a hneď robil počty, koľko topeničiek^[248] z nej zožerie so svojimi purdami.^[249] Neskoro v noci teda vyliezol poľahúčky na povalu. A keď ju vonkoncom prematal, zbadal, že je ťažká, aby ju mohol zadržať jednou rukou, keď ju bude druhou rezať z motúza, aby nepadla a nenarobila buchot. Ale ako sú oni chytrí v myslení, našiel na to spôsob. Vykrojil uprostred nej kolo pre vtisnutie hlavy, aby mu potom jeden koniec ostal visieť na prsiach, druhý padol na chrbát.

Ináč sa však stalo pre neočakávané nešťastie. Keď už totiž mal hlavu vnútri a naťahoval hore ruky, aby rezal motúz, vykĺzol sa mu spod nôh klát, ktorý si podložil, a ráno ho našla gazdiná zahrdúseného na slanine.

Nejaký pastier nejakého stáda nahabal na spiaceho zajaca. Podoprel sa nad ním na svoju palicu a vravel si, ale šuškom:

„Chytím ja tohto zajaca, a nedám ho lacnejšie, než za cenu, za ktorú budem môcť kúpiť ovcu. Za tú ovcu a jej jahňa kúpim kozu a za kozu s dvoma kozlencami kúpim kravu. Kravu potom už nepredám, lež budem ju dobre napásať tu-tam po medzníkoch; dopustím jej miestami aj z obilia uštiknúť. Tá krava mi bude hojne dojiť, bude maslo, bude syr. Býčky od nej vždy predám, teličky prisadím, aby som mal i na tridsať kráv, a tak nazhromažďoval masla a syra celé veličizné sudy. Draho ich vypredám a naberiem z nich peňazí, kúpim si dom, kúpim role, lúky, záhrady. A ožením sa. Hej, budem ja potom gazda!“

Tieto posledné slová hlasno skríkol, a vtedy zajac do úteku. Vytrčil on síce za ním ruku, ale ten mal krátky chvost.

Keď Demostenes^[250] karhal nejakého lepkorukého pre krádež a ten sa mu vyhováral a vravel: „Nevedel som, že je to tvoje!“, povedal: „Ale si vedel, že nie je tvoje!“

Služobník viedol svojho slepého pána, ktorému ukrivovali kolená, a raz riekol pred nejakým obrazom:

„Pane, dnes tu urobme dve poklony: za dnešok jednu, za včerajšok druhú, lebo sme včera zabudli jednu obyčajnú.“

Ktorýsi dobre stojaci, majetný sedliak povedal raz svojej manželke:

„Ale, babo, navarme si my tiež už tej kávy! Veď aj máme chválabohu za čo, aj sa dosť narobíme. Môžeme preto aj my niekedy niečo lepšieho schlupnúť!“

„No len ju kúp,“ riekla žena.

Pri prvej príležitosti teda kúpil dva funty^[251] a žena vsypala do hrnca všetku naraz tak, ako bola, a pretože nemäkla, varila ju od rána až do veľkého obeda. Potom vykydala na misu aj s vodou a jedli ju lyžicami ako bôbovú polievku.

Manžel dlho krútil hlavou a naposledy riekol:

„Tí páni majú predsa čudnú chuť!“

Šli traja Slováci z Kysúc či na staré sáry^[252] či na nejaký iný krám po svete a zašli až do horných Rakús. Pretože úplne nerozumeli nemeckej reči, nekupovali tam veci ináč, jedine ako nemí. Tú vec totiž chytili do jednej ruky a priťahovali k sebe, že ju chcú mať, a druhou rukou zatiaľ toľko peňazí čítali, koľko mienili dať. Ak Nemec krútil hlavou, že za to nedá, a oni súdili, že obstoja, bár viac dajú, prihadzovali po babke, po peniažku. Pripravovali spolu tvár na pokoru, na prosby a pohládzali predavača, aby takýmto spôsobom doplácali, čo malo chýbať v peniazoch. Keď už kývol predavač hlavou dolu, bolo dobre. Brali vec a šli ďalej. Takto oni kupovali na pľaci aj svoj pokrm.

Ale raz sa stalo v istej osade, že na pľaci, na rínku nestálo nič na jedenie. Preto chodili z ulice do ulice, aby videli niekoho, kto nesie chlieb, a chytali ho rukou, že chcú kúpiť. Ale darmo. Naposledy po mnohom unovaní predsa zazreli na svoje šťastie (ako mysleli) visieť z jedného domu na drúčku vytrčené cínové misky, z čoho uzavreli, že je tam hostinec, v ktorom vždy býva hotové i varené i pečené. Preto ochotne dovnútra. Keď však ani tam nebolo vidieť, čo by mohli rečeným spôsobom chytať, a úfali, že aspoň tu snáď budú niečo po slovensky rozumieť, jeden sa pýtal:

„Za akú,“ vraví, „cenu nám dáte obed?“

Pán domu nevedel, čo chcú, vyjmúc, že si podľa mena cenu myslel, že vraví čosi o zuboch, lebo Nemci nazývajú zuby céne (Zähne). Krútil však hlavou, že nerozumie. Tu ten, ktorý to povedal, ukazoval zuby, že na ne niečo žiadajú. Ale Nemec, pán domu, ktorý bol barbierom a felčiarom, ako znamenali už tie visiace misky, držal za najspravodlivejšie, že ho bolia zuby. Preto vzal kliešte a šiel mu nimi k ústam. Keď to Kysučan videl a badal, kam cieli, metal hlavu. A felčiar sa domnieval, že on to činí jedine preto, že sa náhle zostrašil. I chcel mu srdečne pomôcť, dal ho teda držať tovarišmi a učňami a všelijako, aj veľkým ručaním sa brániacemu násilne vyvalil zdravý čereňový zub.^[253]

Tamtí dvaja medzitým vyskočili, aby podobne nepochodili. A tento, keď ho pustili z rúk, nehľadal miešok, aby zaplatil, lež za nimi! Keď ich dohonil, riekol:

„Hej, bohupris! Je ci^[254] že len toto za krajinu! Kedz^[255] v nej na zuby pýtaš, zuby ci trhajú!“

Koľko rífov^[256] potrebuje boh na rúcho? Koľko chudobný nahý.

Ktoré manželky sú svojim manželom najosožnejšie? Staré bohaté.

Čo je to, čo blúdi vyše diery a v diere, a predsa nerobí nijaký tresk ani šust? Dym, svetlo a povetrie.

Obžalovali nejakú dedinu u hlavného duchovného,^[257] že ani na ráno, ani na poludnie, ani na večer, ani pri pochovávaní — slovom: nikdy nezvonieva. Túto chybu vyčitoval ten hlavný zavolanému richtárovi a niektorým starším a vravel:

„Veď nie ste kacíri, hoci aj kacíri nás už vo zvonení nasledujú!“

Richtár odpovedal:

„Pravdaže, my sme katolíci, a chceme takými stále zotrvávať. Máme však predsa mnohé ťažké príčiny, pre ktoré nezvonievame. Prvá je, že nemáme zvony. Druhá…“

„Dosť!“ riekol duchovný správca. „Viac ich netreba!“

Keď jeden na nohy nezdravý videl, že vedú na šibenicu ktoréhosi čerstvého chlapíka, riekol:

„Ej, ako by som bol rád, keby tvoje nohy boli moje!“

Ten to počul a odpovedal:

„Zaiste i ja by som bol rád, keby tvoje hrdlo bolo moje!“

Dva poštové koče bežali prudko jeden za druhým. V prvom sedel jeden veľkonosý človek, v druhom taký, ktorý bol temer beznosý, lebo ho nemal väčší ako odkvitnutá uhorka.

Niekto, čo stál pri ceste, vravel:

„Kam títo dvaja čudní ľudia tak ponáhľajú?“

Druhý, ktorý išiel po tej ceste, odpovedal:

„Predný zadnému,“ vraví, „ukradol kus nosa. Preto tento za ním náhli, aby ho mohol dohoniť.“

Stavil sa niekto, že za dve hodiny uvedie do najväčšieho nepriateľstva medzi sebou dvanásť paní, ktoré sa ináč veľmi milovali. Uviedol a vyhral stávku.

Ale niekto riekol:

„V tom žiadne umenie neukázal, ale bolo by, keby ich včuľ tak ľahko a skoro zmieril.“

„To,“ odpovedal on, „ani za dvanásť rokov nie je možné.“

Istému maliarovi nechcelo slúžiť šťastie. Každý zapovrhoval všetky obrazy, ktoré on schystal, nech boli akéhokoľvek spôsobu a akejkoľvek farby. Pravdaže, nie pre inú príčinu, ale že nerozumel maliarskemu umeniu, ako bolo treba. Umienil si teda, že bude lekárom. A keď sa ho pýtali, prečo, vraví:

„Lebo tak budú pochované všetky moje chyby.“

Keď Aristippos^[258] u kráľa^[259] dlho o čosi orodoval, ale stojačky, a kráľ mu stále odopieral, kľakol si naposledy a objímal jeho nohy. A obsiahol tak hneď svoju žiadosť. Keď potom vstal, riekol kráľovi:

„Prečo si mi hneď spočiatku nepovedal, že máš uši na nohách?“

Medzi inými učedlníkmi mal Pytagoras^[260] jedného šibala, ktorému bolo meno Euatlos.^[261] Tento zasľúbil Pytagorovi veľkú mzdu, ak ho naučí vyhrať istý spor, ktorý s kýmsi držal pred sudcami.

Pytagoras ho naučil.

Vyhral. Ale zasľúbenú mzdu odoprel dať.

Pytagoras sa mu teda hrozil súdom a vravel mu:

„Musíš platiť, bár ťa na súde premôžem, bár nie. Ak premôžem, musíš, že som ťa premohol. Ak nepremôžem, potom preto, že som ťa vyučil tak, aby si aj mňa samého premohol.“

Euatlos odpovedal:

„Bár ma premôžeš, bár nie, nikdy ti nebudem dlžen platiť. Ak nepremôžeš, preto, že si ma nepremohol. Ak premôžeš, potom preto, že si ma zle vyučil.“

Prišiel k cisárovi Rudolfovi^[262] nejaký pocestný so žalobou, že mu taký a taký mešťan nechce navrátiť peniaze, ktoré uňho zložil pre bezpečnosť. Rudolf zavolal mešťana. Ale ten zapieral pocestnému do očí, žeby mu niekedy bol dal pod ochranu nejaké peniaze; a aby seba tým viac ospravedlňoval, smelo mnoho plúznil^[263] proti tomu nevoľnému,^[264] ktorý samozrejme nemal žiadneho svedka.

Cisár Rudolf nielenže trpezlivo všetko počúval, lež aj tvárou ukazoval, akoby mešťanovi viac veril. Keďže bol žartovný pán, riekol medzitým tomuto mešťanovi:

„Tvoj širák sa mi zaľúbil. Premeň ho s mojím.“

Keď to bezpochyby ochotne učinil, Rudolf ho hneď potajomne odoslal jeho manželke, ale menom manžela, a odkázal:

„Posielam ti,“ vraví „môj širák na znamenie, aby si vydala ten mešec s peniazmi, ktorý má u nás onen pocestný.“

Manželka to dôverne učinila.

Peniaze doniesli, kým bol manžel ešte u cisára, lebo on ho dotiaľ od seba neprepustil.

Dohovorili sa dvaja vojaci v čase potýkania, keď bude jeden ranený, aby sa druhý oňho staral. Dosť skoro potom jednému odstrelili nohy. Ten preto kričal na tamtoho:

„Hej, kamarát! Nes ma k felčiarovi!“

A ten ho hneď zdvihol na chrbát a šiel s ním. Medzitým ale zahvižďala druhá guľa a beznohému aj hlavu odtrhla. Ten, čo niesol, to nezbadal, a len šiel.

„Kam, kam s tým telom, čo nemá ani spodku ani vrchu?“ volali po chvíli naňho druhí.

„K felčiarovi,“ odpovedal on.

„A čo tam? Azda on vie aj hlavy nasádzať?“ vraveli ďalej.

Tu ho zložil z chrbta a hľadel naňho a konečne zakrútil hlavou a riekol:

„To je zaiste pekné! Povedal o nohách, a on hlavu nemá.“

Keď Thales,^[265] jeden zo siedmich gréckych mudrcov, išiel po ceste a pozeral pilnejšie na nebo, znenazdajky spadol do jamy.

Nejaká dievka to uzrela a riekla:

„Ó blázon, a nie mudrc! Chceš pochopiť nesmierne vzdialené veci, keď nevidíš, čo máš pred nohami!“

Po smrti istého krajinského sudcu v nejakom zhromaždení hádali, kto bude vyvolený na tú hodnosť. Keď jeden o tomto barónovi, druhý o tamtom grófovi, tretí o inom atď. hádali, počúval ich nejaký obyčajný človiečik z neďaleka. A keď sa ho jeden s posmechom pýtal: „A tvoja,“ vraví, „hlava, čo súdi?“ rýchlo odpovedal: „To, že ak nechce nikto byť ani z vás pánov, ani nikto iný nijako nebude, učinia ním násilne mňa.“

Šli dve staré baby po ulici proti sebe už v neskorú noc — jedna z priadok, druhá snáď, že volala manžela z krčmy. Ako sa k sebe priblížili, i táto tamtú, i tamtá túto držala za strašidlo a zastali; a boli ako okopané až do bieleho svitu, lebo sa nesmeli prv pohnúť pre veľký strach.

Cisár Jozef II.^[266] šiel na koči do viedenského predmestia a sám hnal kone podľa svojej častej obyčaje. Keď sa obzrel, videl, ako akýsi ševcovský učeň nadskakuje a nič nedbá, že ho opätkom štíble odháňal kočiš, ktorý stál vzadu. Chcel sa ulepiť hore. Cisár nato postál a volal chlapca k sebe. Ten neznal, kto to je, šiel a dôverne si sadol k nemu.

Potom sa ho cisár vyzvedal:

„Čo si,“ vraví, „jedol na obed?“

Bolo poobede.

„Vtáčie mäso,“ odpovedal chlapec.

„Z akých vtákov?“

„Hádajte,“ riekol on.

„Azda,“ vraví, „z vrabcov?“

„Ej, vyššie myslieť!“

„Azda zo strnádok?“

„Vyššie!“

„Azda z jarabíc?“

„Vyššie!“

„Azda z bažantov?“

„Vyššie!“

„Azda ozaj až z oných cisárskych? Zo slúk?“

„Uhádli pán.“

Cisár potom riekol:

„Včuľ ty hádaj, kto som ja.“

Chlapec na ňom videl vojenské rúcho, ktoré mu bolo najmilšie, tak povedal:

„Sú lajtinant.“

„Ej, vyššie myslieť!“ riekol cisár.

„Azda sú kapitáň?“

„Vyššie!“

„Azda oberšter?“^[267]

„Vyššie!“

„Azda generál?“

„Vyššie!“

„Azda ozaj až sám cisár?“

„Uhádol si!“

Tu mu chlapec pozrel bystrejšie, ale krátko do očí, a skok z koča! Zostrašil sa pre svoju dôvernosť. Cisár by ho bol rád mal, a preto dosť za ním kričal, aby sa nebál a postál. On sa však bral na bok uličkou, ktorá bola najužšia.

Ako unesieš v jednej ruke plný voz dreva? Ak ho spáliš na popol.

Akých litier je viac v ABCDe? Krivých než rovných.

Ako človeka ľahko prehodíš cez krov domu? Ak ho napíšeš na papier a do papiera zavinieš kameň.

Ktorýsi dordrechtský^[268] syn pomárnil všetko otcovské dedičstvo a povyše toho sa až po krky vbil do dlhov. Nič on o to všetko nedbal, kým ešte chceli požičiavať. Ale keď aj to už odopierali, vtedy otvoril oči nad svojou neprávosťou, pochopil jej veľkosť a prišiel do tých myšlienok, z ktorých je najkratší krok k zúfaniu. Pre veľký nepokoj mysle od neho odstúpil už aj sen.

Po veľkom utrápení však raz zaspal a snívalo sa mu, že pri ňom stojí akýsi človek a radí mu, aby šiel do Kampenu a potom učinil to, čo mu povie človek, s ktorým sa zíde na moste a ktorý sa s ním pustí do reči, lebo toto je ten jedinký prostriedok, ktorým si môže pomôcť.

Núdzny, utisnutý mládenec prijal túto snovú radu neináč, než ako nebeské zjavenie. Hneď šiel a prišiel do mesta Kampenu. Ale tam chodil temer celý deň hore dolu po moste, a nebolo nikoho, kto by sa s ním chcel dať do reči.

Naposledy ho podvečer oslovil istý žobrák, ktorý tam sedel a pýtal od mimoidúcich almužnu a ktorý najviac naňho pozeral a vtedy vstal zo svojho miesta, lebo už mienil ísť domov:

„Čo ste vy,“ vraví, „mladý pán, taký opustený? Čo je to také veľké, aké z očí vyzerá, čo trápi vaše srdce?“

Mládenec nechcel spočiatku zjaviť vec. Keď však ďalej povážil, že i žobrák je človek a že skrze tých sa radšej páchajú niekedy čudné skutky, vyložil všetko aj so svojím snom a doložil:

„Ja som dokonale preč, ak jedine boh nejakým divným spôsobom nepomôže môjmu stavu.“

Keď žobrák všetko vypočul, odpovedal:

„Ale pane, ako môžete byť taký pochabý, že veríte snu? Nás žobrákov nazývajú najpoverčivejšími, a ja by som tomu nemohol veriť ani prvým hnutím mysle. Lebo čože je nad sen nespravodlivejšie, keď aj tak každú klamajúcu pravdu pripodobňujeme snu? Nepočuli ste o onom nájdení pokladu v sne?“

Tu mu rozprával nasledujúcu príhodu:

„Snívalo sa tiež,“ vraví, „jednému, ktorý ustavične myslieval o peniazoch skrytých v zemi a žiadal zbohatnúť, až ich vykope, snívalo sa mu raz, že skutočne našiel na širokom poli veľký kotol tých peňazí. Nemal pri sebe motyku, rýľ, ani nič také, čím by ich mohol vyhrabať. Preto musel ísť najprv domov. Ale bolo treba poznamenať miesto — ako však? Kus rúcha tam nechcel zložiť, aby ho niekto nevzal, a všetko iné sa zdalo také, z čoho by mohol aj druhý súdiť, že je tam čosi. Všetko iné sa mu zdalo také — okrem tohto jediného: aby sa tam, úctivo povediac, vys… Dobre. S tým ešte ani domov neprišiel vo svojom sne a prebudený z neho našiel to znamenie vskutku pod sebou v posteli. Takéto sú sny, mladý pán! A iste ten ich viac nebude platiť ako tento môj, ktorý som mal len v predošlú noc: aby som totiž bežal do Dordrechtu, odkiaľ — ako vravia — sú oni, tam v takej a takej štepnici, pod takým a takým stromom kopal, že nájdem, z čoho aj moji prepotomci budú bohato živí.“

S týmto žobrák krivkal do mesta.

A mládenec čo? Pretože mu tým posledným vykladaním svojho sna jasne opísal jeho otcovskú štepnicu so všetkými okolnosťami, náhlil domov, chytil motyku, kopal pod poznamenaným stromom; a ani raz ešte nebol zotrel pot z čela, keď pravdivo naďabil na veľký poklad zo striebra a zo zlata, ktorý bol zakopal jeho otec, ako pozoroval z istých znamení.

Nejaký mäsiar chcel zhospodáriť, obišiel teda s nakúpenými volmi mýto, na ktoré sa ináč bol dlžen ustanoviť. Ale zbadali ho, dohonili, aj mu zajali všetku kúpu.

Keď sa potom veľmi staral, ako by sa mohol od toľkej škody oslobodiť, jeden prokurátor mu povedal:

„Ja ti,“ vraví, „pomôžem, keď mi toľkoto dáš.“

Mäsiar sľúbil.

„No,“ vravel prokurátor, „čiň sa na práve hluchým. Čokoľvek sa ťa niekto bude pýtať, ty stoj, akoby si nepočul. Niekedy-niekedy vykríkni to isté: ,Čo povedáte? Lepšie volajte!‘ Sudcovia iste zunujú rozdrapovať na teba hrdlá.“

Mäsiar sa tak držal, aj vyhral.

Ale prokurátor prehral; lebo on pýtal od mäsiara sľúbený plat, aj jemu sa mäsiar urobil hluchým a chvíľami vykrikoval to jedno:

„Čo povedáte? Lepšie volajte!“

A aj prokurátor ustal rozdrapovať hrdlo o svojej mzde.

Stretli sa dve krvné priateľky, z ktorých jedna nedávno vstúpila do manželstva.

„Ako si, ako, moja milá sestrička?“ pýtala sa slobodná.

„Veľmi zle,“ odpovedala tamtá, „lebo môj muž tuším nie je človek, lež vtelený diabol.“

„Í, to by bolo pekné!“ vravela slobodná. „Tak má azda aj rohy!“

„Ešte to síce nie je,“ vravela dožena, „ale sa obávam, aby mu aj tie nenarástli o krátky čas.“

Jedna kráľovná prišla niekedy do takého kraja, kde ju nevedeli slušne na jej hodnosť zabávať panie, ktoré prichádzali, aby jej vzdali úctu. Ona sa však s nimi chcela zhovárať predsa aspoň z poctivosti, pýtala sa teda jednej mladej, koľko má dietok.

„Troje,“ odpovedala tá.

Pretože nebolo o čom držať dlhšiu reč a kráľovná zabudla na prvú otázku, po krátkom čase sa zas pýtala tej istej dámy, koľko má už dietok.

Tu ona:

„Ešte som od prvého opýtania,“ vraví, „neporodila, jasnosť kráľovná, a preto mám ešte jedine to troje.“

Hoci to bola priostrá odpoveď, ale múdrej kráľovnej sa tak zaľúbila, že tú paniu potom za mnoho počitovala.^[269]

Ktorýsi obyčajný vojak si kupoval niečo od žida. Keď nemohol obsiahnuť vec tak, ako chcel, sypal proti nemu kratšie, dlhšie, aj štvrťhodinové zlorečenie. Prezýval ho všelijako, i všivákom.

Na to posledné židák riekol:

„Ja neviem, či vás už dnes česal kaprál.“

Nejaký superintendent, ináč rečený starší, chodil s takzvanou vizitáciou, čiže navštevoval predikantov^[270] svojho okršleku a ich ľud, lebo chcel vedieť, čo je kde a v akom poriadku. Aby ale nebol niekde oklamaný pokrytectvom, všade bol prítomný znenazdania.

Jedného večera tak prišiel k jednému zo spomenutých predikantov a našiel, že ten alebo nemal ešte od rána pripravenú posteľ, alebo už bola odokrytá, akoby sa malo do nej hneď ľahnúť. A všetko v izbe stálo síce na svojom mieste, nie však vo svojom poriadku. Keď nad tým superintendent zjavoval nechuť, on chcel ukázať, že ako evanjelik zná evanjelium a hájil svoju chybu evanjeliom, vraviac:

„Keby hospodár vedel,^[271] v ktorú hodinu by mal zbojník prísť, bedlil by prirodzene a nedopustil by vylámať svoj dom.“

Ktosi daroval dve alebo tri polená dreva ktorémusi pyšnému, ale psotnému mestskému muzikantovi, aby nezamrzol v zime na svojej hospode. On ich niesol po ulici z hanby pod plášťom. Kričal na nejakého, čo niesol bremeno a s ktorým sa mal stretnúť, lebo sa obával, aby doňho nezaprel:

„Nevyhni mi, nie, ty daromník! Zlom mi niečo na mojej barbore!^[272] Veru slano poplatíš!“

Ten človiečik držal za pravé, že nesie tie veľké husle, a vykročil mu aj na siahu, aby s ním nemusel mať žiadnu potržku.^[273] Sotva však prešiel mimo neho, vypadlo mu na kamenie jedno poleno. Na čo sa tamten obzrel a volal:

„Pán fidlikár! Jedna struna sa vám z tej barbory odtrhla, na kamene s cingom odpadla. Zdvihnite ju!“

Keď sa začali mudrci domnievať a učiť, že Slnko stojí a Zem sa okolo neho krúti, ktorýsi dominikánsky rehoľník^[274] v Ríme jednému takému učiteľovi z Anglicka do očí šplihal a vravel:

„Pane, vy ste snáď blázon, že nám chcete nahovoriť, aby sme verili, že slnko stojí. A čo znamená, že Jozue^[275] to slnko zastavil?“

„Nech sa nepohoršujú, velebný otec,“ povedal Angličan, „lebo stojí jedine od toho času, ako ho ten vodca zastavil, a zem vôkol neho chodí.“

Bol nejaký slepý hospodárček, ktorý menšiu čiastku svojich dôchodčekov trovil a väčšiu odkladal zatiaľ, až narástol nie najmenší kapitál. Tento však nedal na zisk, lež zakopal do zeme a nepovedal o tom žiadnemu živému duchovi — okrem jedného suseda, ktorý sa mu vždy ukazoval najvernejším. Niekedy-niekedy ten svoj poklad prematal. A raz našiel jedine jeho miesto. Spočiatku myslel na to, že ho niekto prezrel, lebo takéhoto svojho verného suseda nevzal ani do najmenšieho podozrenia. Ten, čo nemal oči, sa však chytil rozumu. Raz mu vravel:

„Buď bohu chvála,“ vraví, „zas som nazbieral sto dvojzlatníčkov. Zajtra ich položím k ostatným do zeme. Či tak, susedko, dobre urobím?“

„Bezpochyby,“ odpovedal sused, ktorý bol ten prezerač aj pojímač tých mŕtvych kostí.

Pretože však chcel obsiahnuť aj tieto druhé, a myslel, že ich slepý nevloží, ak tam nenájde tamtie, zahrabal ich naspäť v celkosti a tak, ako boli predtým. Keď o dva dni išiel, aby vzal oboje, nenašiel ani kvočku ani kura, lebo slepý nepoložil druhé peniaze, lež vzal prvé a povedal susedovi:

„Ja som slepý, ale vidím viac než ty.“

Ako urobíš skôr črievice než švec, a ešte ti aj remeň ostane? Ak z bôt sáry odrežeš.

Ktoré stvorenie je človeku najvernejšie? Vši, lebo sa dopustia s pánom aj obesiť.

Kedy je žena najlepšia? Keď ju nesú mŕtvu, lebo vtedy sa nikomu neprotiví.

Kto je, ktorý sa nikdy nenarodil a žije i žiť bude naveky? Anjeli.

Istý lakomý stratil mešec s dvoma tisícmi dukátov. Keď dal tú škodu vyhlásiť, sľuboval, že dá dvesto dukátov tomu, kto nájde a navráti tie peniaze.

Našiel ich nejaký chudáčik, aj doniesol. Ale lakomý, aby nič nedal, zmyslel, že pri tých peniazoch bol i jeden veľmi drahý kameň, a ten že nálezca zadržal.

Keď to sudca počul, učinil lakomcovi výpoveď:

„Pretože,“ vraví, „pri pánových dvoch tisícoch dukátov bola aj drahá perla, peniaze, ktoré našiel tento chudobný, nie sú ich. Nech si preto on svoj nález drží jeden týždeň. Keď sa za ten čas nebude hlásiť nikto, ktorý stratil takú sumu, ale bez perly, ostane všetka nálezcovi.“

Alexander Veľký chytil mesto Lampsak a chcel ho až do koreňa zrušiť. Keď to počul Anaximenes, ktorého si ctil Filip,^[276] Alexandrov otec, aj sám Alexander, šiel k tomuto Alexandrovi, aby ukrotil tú vôľu.

Keď ho ale Alexander zďaleka videl, volal:

„Navráť sa, lebo na Jupitera prisahám, že neučiním, o čo budeš prosiť!“

„Mocnár,“ riekol Anaximenes,^[277] „skynož lampsacké^[278] mesto až do základov!“

Alexander zakrútil hlavou a povedal:

„Chytil^[279] si ma.“

Dvaja sedliacki mládenci museli losovať, ktorý má ostať doma a ktorý ísť na vojnu. Jeden bol syn bohatého, druhý chudobného otca. A bohatý otec dobre potrel ruku oficiera, aby bol jeho synovi milostivý, čo aj pevne sľúbil. Vložil teda do širáka dve ceduľky čierno naznačené a povedal, že ten bude vojakom, ktorý vytiahne čierno naznačenú. S tým rozkázal prvému ťahať synovi chudobného otca. Ťahal, a ceduľku hneď do úst vhodil a prehltol.

„Čo robíš, bohaprázdny!“ kričal oficier.

„Pane,“ odpovedal on, vediac o nastrojenej lži, „pane, ak ceduľka, ktorú som ja zhltol, bola čierna, tá, ktorá je ešte v širáku, musí byť biela — a tak ja veru musím byť vojakom. Ale ak ceduľka, ktorá ostala v širáku, je čierna, moja pohltnutá bola biela, a vtedy henten boháč nech bojuje — ja budem doma orať, siať, žať, mlátiť. Pozrite jedine, pane, na tú druhú ceduľku a hneď poznáte pravdu.“

Ľstivý oficier takto dochytený bol prinútený oboch prepustiť: bohatého pre sľub za dar, chudobného pre lós.

Pýtal sa istý svojho priateľa, že prečo si vzal takú drobnú, malú manželku — práve on, ktorý sa ukazuje byť pozorným a opatrným vo všetkom, na čo sa podujíma.

„Preto, môj milý,“ odpovedal on, „lebo z mnohého zlého si každý múdry vyvoľuje menšie ako lepšie.“

Nejaký vyhladený, vylízaný panáčik chcel vyviesť na berlínsku hvezdársku vežu nejaké panie a panny a s nimi vidieť v prítomnosti oného vychýreného hvezdára Eulera^[280] nadchádzajúce zatmenie Slnka. Ale tak dlho kdesi s nimi zuby vyceroval, že keď prišli k veži, druhí, ktorí už išli dolu, povedali, že je už tej udalosti koniec.

„Ó, to nič neprekáža,“ riekol on. „Len nech sa ľúbi paniam hore, lebo pán Euler je ku mne dobrý. Z lásky ku mne učiní, aby sa ešte raz Slnko zatmelo.“

Dvaja dvorania, z ktorých mladší staršieho podlizovaním zložil u kráľa a postavil sa na jeho miesto, stretli sa na schodoch, keď ten starší išiel od kráľa a tento ku kráľovi.

„Čo nové?“ pýtal sa tento.

„Nič,“ odpovedal tamten, „jedine čo vidíte, že totiž ja dolu, vy hore idete.“

Ktorýsi kalvínsky rechtor, ktorý niekedy aj kázaval ľudu, keď bol predikant zaneprázdnený, sedel raz pri holbičke vína v krčme odlúčený od iných, čo tam boli zhromaždení, bár že miloval samotnosť, bár že zapovrhoval druhých pre svoju hodnosť.

Nejaký zurval si z neho chcel urobiť posmech, vystúpil z tanečného kola, prišiel k nemu a pýtal sa ho:

„Či sú,“ vraví, „pán učiteľ, tej mienky, že koho udrú na jedno líce,^[281] má otrčiť aj druhé?“

Sotva na toto pravdažemom odpovedal nevoľný rechtor, a už cítil na svojom líci dlaň spytovača. A pretože bol, ako sa rieklo, polpredikantom, bol by držal za potupu odvolať svoje dosvedčenie, nepobúrený teda podal aj druhé líce, na ktoré ešte lepšie pleštil tanečník. Potom sa ten nebral naspäť do tanca, lež von. Rechtor ho však rýchlo nasledoval. Nič nedbal o ostatok vína, ktoré nechal na stole. A keď ho dohonil, mrštil ho o zem na ulici a bil, tĺkol, vláčil zo všetkej sily, kričiac:

„Aj to leží písané, že ktorou mierou budete merať,^[282] i vám bude odmerané!“

Keď tamten volal: „Tak! Ty však, zlostný učiteľ, už prevyšuješ mieru!“, odpovedal: „Nezapieram. Počuj však, čo je ďalej písané: Mierou natrasenou a vytekajúcou vám budú merať.“^[283]

A chniapal ho ešte po vôli, až keď sa zbehlo množstvo ľudu. Tu ho opustil a k zbehnutým riekol kázňovým hlasom:

„Nečudujte sa, najmilší, lebo my si len tlmočíme jeden pár riadkov zo Svätého písma!“

Sedel sedliak v kostole za istým, ktorý bol v parochni, a videl, že mu spod tej parochne vyzízajú oné hoviadka, ktoré majú hnilého človeka najradšej: vši. A pretože spolu videl, že pod tou parochňou sú rozviazané motúzky, myslel si, že ten človek tam tú lichvu dobrovoľne nosí pre jemu známu príčinu. Preto ho kumol a povedal:

„Zaviažte si, pane, tú vlasovú čiapku tuhšie, lebo vám všetky vši vylezú.“

Ktorási osada si dala spraviť pekné pozlátené slnečné hodiny. Aby ale pozlátku dážď neobmyl, jeden z úradu kázal nad ne urobiť strechu.

Niekto sa niekomu posmieval pre veľké uši.

Na čo on:

„Netajím,“ vraví, „že moje uši sú pre človeka niečo väčšie, ale vašej milosti sú menšie, než slušia na osla.“

Keď nejaký kráľ pri prehliadke krajiny prišiel k nejakému mestečku a už vchádzal do jeho brány, jeden z úradu, ktorý tam stál a mal pripravenú dlhšiu reč, začal:

„Vladár! Obyvatelia tohto mesta sa tvojmu šťastnému príchodu tak tešia, tak…“

Tu umĺkol, nevediac ďalej ani slovo preriecť.

Preto jeden dvoran veselých myšlienok, ktorý šiel s kráľom, takto doplnil:

„…že nemôžu vypovedať.“

Šťastlivejší bol druhý Cigán pri kradnutí slaniny, než vyššie spísaný. Tento ju totiž i odrezal bez nebezpečenstva v noci na povale, i zniesol ticho po rebríku do kuchyne. Ale tam namiesto dverí na dvor otvoril dvere do izby, kde ešte pri svieci bedlil, nespal gazda s manželkou a celou čeliadkou. Vynašiel sa však svojím začadeným vtipom, lebo vravel:

„Či nekúpite slaninu, gazdíčko?“

„I hybaj s tvojou slaninou!“ skríkol gazda. „To si ty z nejakej skapatej mršiny vzal, a ja mám dosť slaniny pre seba!“

„No, no, nepohoršujte sa, gazdíčko!“ povedal Cigán a šiel preč cez kuchynské dvere, ktoré už videl.