Zlatý fond > Diela > Duch môjho strýka


E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Duch môjho strýka

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Katarína Janechová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 57 čitateľov


 

Duch môjho strýka

Veru je málo utrápenejších ľudí, ako je taký dedinský lekár. Keby ho už nič iné neobťažovalo, to mu aspoň obedy a trakty u statkárov a farárov ničia život. To sú totižto všetko ľudia, majúci nazvyš všetkého, i času. Keď chytia takého úbohého lekára, tak ho nikdy nevypustia prv, dokiaľ nemôže dýchať od znamenitých jedál, ktoré musel pojesť a dokiaľ mu hlava nejde ani na kolotoči od výborných nápojov, ktoré musel ten nešťastník vypiť. K tomu ho vždy prinútia hrať ferbľu[1] alebo inú podobnú hru, a či chce, či nechce, natisnú mu niekoľkostokorunovú výhru. Pred polnocou ho nikdy nevypustia. Aj to „už“ o polnoci len preto, lebo o takomto čase lekár obyčajne zaspí, bez apelátu[2] zaspí a skoro vždy chrápe. Nie je to pekné, že chrápe, ale darmo je: pravda je pravda. Chrápe už i preto, aby neodvolateľne dokázal, že spí. A keďže chrápajúci lekár ani neje, ani nepije, ba ani karty nehrá, tak ho posadia na vozík a pošlú v čer… domov.

Netajím, že takto nešľachetne i so mnou pokračoval jeden-druhý z pánov spomínaných stavov. Nespomínam to preto, aby som im to s hnevom chcel vyčítať, to nie, lebo ja som duša šľachetná a odpúšťam ľahko svojim nepriateľom, ale preto, lebo sa mi pri takýchto nočných potulkách neschodnými cestami, divými dolinami, i taká príhoda stala, ktorú mám za zvrchovane poučnú a pre mravnú výchovu čitateľovu veľmi cennú.

Pán farár Tomica býval vo veľkej, ale veľmi odľahlej obci. Podobrotky sa tu zriedka zatáral upotrebiteľný človek, a tak bol pán farár odkázaný len na tartlík, alebo piket s kaplánom. Veď ani tartlík nie je práve mrzká hra, ale taká tichá ferblička jednako lepšie rozoberie človeka.

Keďže pán boh svojich neopustí, nuž ochorela gazdinka pána farára. Bolo to stvoreníčko asi dvadsaťpäťročné, bielo-ružové, okrúhlasté, ani z cukru. Musel by to byť veľmi prieberčivý človek, ktorý by nebol mľaskol jazykom, keď ju videl. N-na!

I dostalo to zlato, ten poklad, chrípočku a keďže ľúbomilnosť a ľútostivosť pána farára bola veľmi živá, musel som zo dva týždne každý deň chodiť, kým viac nebolo možné nijakým nahováraním a nijakým strašením hroznými následkami pacientku primäť k tomu, aby sa považovala ešte za chorú. Pred polnocou ma pán farár nikdy nevypustil zo svojich drápov. So mnou sa tam mnoho nenagahoval,[3] ale hneď, ako som prišiel, mi opojili kočiša tak, že sa ten chlap musel vyspať. Keď som chcel odísť, to vždy pán farár alebo pán kaplán vošli do izby s rozhorčenou tvárou a hlásili, že je Mišo alebo Maťo opitý ako snop. Keď som zbadal tento fortieľ, vzal som si kočiša, ktorý musel ísť so mnou k miestnemu farárovi a tvrdo odprisahať, zvolávajúc na seba všetky pokuty najhorúcejšieho pekla, každý druh alkoholu. Ani tým som nevyhral nič, celkom nič. Pán farár mal také hriate, ktoré by bolo po jeho sebavstúpení podlomilo nohy i svätému Augustínovi. Najmä keď pán kaplán — lebo obyčajne on to robieval — rozriešením ad hoc[4] — len na ten jeden raz — vzal z človeka i prípadný strach pred následkami hriechu.

Tak sa vezieme s Maťom nocou, po strašne zlej ceste úzkou dolinou pri divom potoku. Z okolitých skalísk sa knísali nad nami storočné smreky, ktorých konáre otriasal polnočný vietor. Húklo to vše, že len tak srdce preniklo. Rozmýšľajúc mimovoľne o konečných veciach, dostali sme sa asi do pol doliny, kde sa cesty križovali a kde na jednej skale stála malá kaplnka s obrazom posledného súdu. Poznal som ten obraz naspamäť: svätí sa z neho všetci odsťahovali, len na lepšie krytom spodku vzdorovali počasiu diabli s vidlicami, rohami a chvostmi. Tí svätí mali pravdu, keď odtiaľ odišli. Veru to nebolo miesto pre lepších ľudí.

Maťo (ten lotor nikdy nesnímal klobúk pred žiadnym krížom) sa teraz skrúšene prežehnal a priznám sám, že som si i ja pomyslel, že neškodí s pánom bohom žiť na priateľskej nohe a vzdychol som si ponížene, že odteraz už budem dobrý. A veru bolo naše pokánie i potrebné, lebo sa ti nám zrazu zablysli dve svetlá, ani z automobilových lampášov. Ďaleko bolo vidieť v ich záblesku každú trávičku a skalku na zemi.

— Ľala, auto, kde sa to tu teraz berie v tých horách, — zvolal radostne Maťo, že sme sa zišli so živou dušou.

— Auto? — riekol som trošku zvláštnym hlasom, — neverím, lebo ani motor nepočuť, a potom, čo by to muselo byť za auto, čo by touto cestou prešlo!

Vytriešťali sme obidvaja oči smerom k svetlu a tu vidíme z hory vyjsť muža s kučmou,[5] s vysokým perom na nej, a v krišpíne[6] s dvanástimi goliermi, aké nosili naši prastarí otcovia. Tomu vychádzali z očí tie svetelné lúče. — Júj! — zreval Maťo, — pre Kristove rany, ved je to duch. — I hodil sa na kolená a opakoval chytro, ako vedel: — Chváľ každý duch Hospodina, chváľ každý duch Hospodina!

Ja som sa nezľakol, lebo som človek smelý, a preto doteraz nerozumiem, prečo som sa vpratal pod sedadlo bričky, takže nebolo zo mňa vidieť ani vlas.

— Stojte! — bolo počuť temný hlas, ktorý jednako až do srdca prenikal, ako to už duchovia zvyknú hovoriť, a súčasne chytilo čosi i drobinku vozík, že hneď zastal.

— Ty, ty jeden zasr…, — povedal duch nemóresne, — vylez spod toho zicu,[7] veď ja som tvoj starootcovský strýko, nezjem ťa!

— Á, teší ma, pán strýčko, že mám to šťastie. Veď ja som nie od strachu vliezol pod to sedadlo, ale, lebo mám slabé oči, ktoré neznesú také neprirodzene veľké svetlo. Nemohli by trocha zošraubovať?

— Keď len to; — i stisol elektrický gombík na prsiach a zmiernil svetlo, ako dobre vychované auto, keď vidí policajta.

— No, tak už hej, to je reč. Nuž tak ráčia byť mojím starootcovským strýkom. No, no. Veď som počul o nich jedno-druhé, oj, počul: aj dnes ich ešte ľudia spomínajú. Ale že sa v takýto čas ráčia po takýchto miestach potĺkať. Hm, hm, no, no. Ale to ráčia byť k tomu najskôr pre vysokomravný život komandovaný?

— Netáraj hlúposti, pomkni sa mi, čo si k tebe prisadnem. Cestou ti všetko rozpoviem.

Pomkol som sa tej krišpíne a strýko vyliezol ku mne. Obzrel som ho zboku, veru to bol on, strýko Jonáš, poznal som ho podľa obrazu, visiaceho u jednoho strýka.

Keď sedel pri mne, trocha som ho mimovoľne ovoňal.

Pán strýčko posmrdkávali nielen stuchlinou, ale i smoľou a zápalkou. Z toho som usúdil, že sa musia na akomsi háklivom mieste zdržovať.

— Hm, pán strýčko, — riekol som, odtiahnuc sa trocha od neho, — oni neráčia nateraz bývať v nebi?

— Ty chumaj, — zvolal na mňa a fúkol mi do očí dym z dobrého verpelítskeho[8] (fajčil z tajtíčky), — čo myslíš, že som hádam v pekle?

— Ja neviem, ako sa volá to miesto, kde toľko, eh, eh, no, so smoľou a zápalkou narábajú. Ako to teraz volajú?

— Vidím, že nemáš o tom ani pochop, ako na druhom svete žijeme. Poviem ti to, ale najprv ti poviem, prečo som striehol tu na teba.

— Nuž nech sa páči, počúvam ich.

— Ja som tu na teba pre toto striehol. Vieš, že som pochovaný v tej časti Oravy, ktorú nám Poliaci odobrali. Chcel by som ležať v našej staroslávnej uhorskej pôde, a preto som ťa vyhľadal, aby si ma dal ta preniesť a síce na naše rodinné pohrebisko. Uhor len k Uhrovi patrí!

Mne sa táto žiadosť vonkoncom nevidela. Bože môj, čo je to oštary s takým vykopávaním a prevážaním mŕtvoly. A potom, čo to stojí! I povedal som mu toto:

— Počujú, pán strýko, veď keď chcú, ja im to urobím, ale by mali jednako na to pomýšľať, že sú už nie Uhri páni na Orave, ale Česi a Slováci. No a to je čeliadka, ktorá takému poriadnemu maďaremberovi,[9] akým oni boli, nikdy nevoňala. Kým Poliak, Venger dva bratranki, i do boja i do skľanky…[10] Mali by radšej len tam zostať.

Strýko potriasol hlavou a zahuhmal: — Veru čosi hovoríš. A čo je to za národ tí Česi?

— Strýčko, neviem, či by sa im tí videli. Hneď ich prvá veľká chyba je, že pijú len pivo.

— Brrr, — striasol sa strýko, spomenúc si na pivo, aké za jeho čias varievali v Trstenej, — veď je to ločprda.

Rozumie sa, že som s plzenským a s druhými malváziami nevyrukoval, lebo by sa ten starý lump iste bol za nimi ťahal.

— A potom, nech si len pomyslia, u nich je každý rovný, pán — nepán!

— Prepánajána, nuž, čože je to za národ!

— Rozprávať im ďalej? Karty málo hrajú, ferbľu máloktorý z nich pozná, hoci sa nájde i taký medzi nimi, oj, nájde. Radšej robia kadejaké športy: behajú, vykrúcajú údy a lámu boky. A to ženy-chlapi rovnako.

— Teraz rozumiem, prečo sme my Uhri vždy tak nenávideli tých Čechov, oj, rozumiem. No, no, ale ste sa len dostali, no dostali vy biedni Slováčikovia!

— Veru, veru, to už nie je viac taký život, aký bol pod Maďarmi. Zato v Poľsku sú páni vždy pánmi a vínko a jarzabinky[11] a iné lepšie páleničky tam ešte vždy vedia oceniť. Česi to volajú všetko alkoholom a alkohol je vraj otrava, ukrutná otrava.

— Hovoríš mi pravdu? — zvolal strmo. — Veď je to do neuverenia, aby niekto mohol byť taký hlupák.

— Nuž veď sa môžu presvedčiť. Jeden duch predsa môže ísť, kde sa mu páči.

— Diabla môže. Tak sa zdá, že i na druhom svete začínajú zavádzať české spôsoby. I duch musí mať povolenie od prednostu svojho oddelenia, keď chce ísť von zo svojho obvodu. Ale možno, že ma môj prednosta pustí, keď mu rozumne vyložím, o čo sa jedná. No, ale teraz zostaň zbohom. O deň-dva tu zase počkám. — I skočil z voza a stratil sa čochvíľa v hore, zasvietiac si na cestu tými reflektormi.

Rozumie sa, že som o tomto dobrodružstve rozprával svojmu priateľovi farárovi, ktorý krútil nad tým veľmi hlavou. Povedal mi, lebo duchovi nehodno veriť, aby som pre istotu vzal so sebou kropáč, on vraj má jeden starý, ten naplní extra frišnou svätenou vodou a keď bude prichádzať ten duch, aby som mu poriadne fľusol ňou medzi oči. Iste zmizne ako gáfor. Na všetky prípady som vzal ten kropáč so sebou.

O dve noci neskoršie som strýka zďaleka zazrel pod kaplnkou na krížnych cestách. Ležal si komótne na krišpíne a pukal si z fajočky.

— Dobrý večer, pán strýčko, nuž čože poskusovali?

Strýko vybil popol z fajky a naplnil si ju znova a potom vyskočil na vozík.

— Veru to s tými Čechmi máš svätú pravdu. S tými sa poriadny a statočný Uhor nikdy neskamaráti.

— Ale pravdaže. Ja vôbec neviem, ako tu môžete s nimi vydržať.

— Veď, veď. Veru nám je dosť krušno. Hej, kde je náš starý, dobrý život, ako bol pod Maďarmi! Nech poradia niečo pán strýčko, ako by sme ich mohli odtiaľto dostať?

— To ti je ľahká vec. Len si preveďte takú malú autonomičku a budete zase žiť ako prasatá v bahne.

Mne sa síce to porovnanie veľmi nevidelo, ale vo veci mal pravdu. — Hľa: rovný cit, rovné myšlienky.

— Ale, pán strýčko, sľúbili mi, že mi rozpovedia, ako je tam na tom druhom svete.

— No, veľká objedza to nie je, to ti môžem povedať.

— Nuž, akože je to s nimi?

— Tu ti je, syn môj, obrátený svet. Čo som ja zaživa robil druhému, to robí tu mne ten druhý. A podľa toho, či som bol veľmi mrchavý, alebo veľmi dobrý, musím celý svoj život tak prežiť i niekoľko sto alebo tisíc ráz. Kto bol dobrý, tomu všetci dobre robia a kto bol zlý k ľuďom, tomu to tiež naraz povracajú. Hoj, hoj, to ti je veru bieda. — I škrabal sa rozľútene za ušami.

— Veru verím, veru verím. Však pán strýčko boli za živa slúžny?

— Slúžny, bohdaj to parom vzal!

— A za ich čias ešte bili ľudí na dereši?

— Sto striel do toho páralo, veru bili.

— A to každý deň dali niekoho vytrepať?

— Niektorý deň i piatich-šiestich!

— Prepánajána, a to teraz tí…

— Dobre hádaš, mňa a mojich hajdúchov mlátia.

— Júj, to musí byť južná časť ich chrbta hotový rostbraten.[12]

— Bieda je to, že sa duchovi hneď všetko zahojí. Ináč by som mohol ísť do špitála. Ale takto, tisíc hrmených! Jedine svätená voda mierni trochu tie bôle. A tento život musím päťsto ráz prežiť, pomysli si!

— Pán strýko, to oni museli byť fajná fialka za živa!

— Bol som taký ako všetci. Neboj sa, ani moji vicišpáni, ani hlavní župani sa tu veľmi nenafukujú a s tebou tiež tu nebude najlepšie, lebo je tu lekárom vôbec zle-nedobre. Všetky medicíny, čo predpísali, musia sami užiť, a všetky kúry, ktoré previedli s chorými, musia sami pretrpieť. A najhoršie je to, že najmä na nepodarené dajú pozor. Pomysli si, ako ty budeš pískať.

Poviem pravdu, že mi od hrôzy vlasy stáli dupkom a studený pot zalial celé telo. No, namojpravdu, pekne vyzeráme!

— Pre Kristove rany, ale je to ozaj pravda?

— A či. Všetky medicíny vypiješ, hovorím ti, ani kvapky ti neodpustia. A pomysli si, že tvoj pacient bude stáť nad tebou a sám ich bude so škodoradosťou liať do teba.

— Strýčko, preboha ich prosím, nech ma nestrašia!

— Ja len pravdu hovorím: lekári sa na druhom svete zle majú, veľmi zle.

— Nuž ale spomeň si, že svätená voda pomôže.

— Hej, aspoň na chvíľu, dokiaľ neuschne. Keby si mi doniesol z nej aspoň za žajdlík,[13] bol by som ti vďačný.

Utrel som si pot z čela a pomyslel, že bude dobre zaviesť vodovod do cmitera, ktorý každý deň bude musieť posvätiť ako spoľahlivejší farár, aby sa tí duchovia mohli celý deň vo svätenej vode čľupkať. Tak ešte akosi obudneme.

— Nuž, pán strýčko, a s fiškálmi ako je to na druhom svete?

— Tak ako s ostatnými. Pomer je obrátený: fiškál je stránkou a stránka fiškálom a stránka mu vyráta, čo musí platiť. Toľko stobohovania nepočuť nikde, ako pred fiškálskymi kanceláriami.

— Hehe, — zasmial som sa, pomysliac si na svojho priateľa fiškála Jožka Slopovského, ktorému som, priznám sa, trochu závidel ľahké zárobky. A s úradníkmi ako to bude?

— Nižší bude brýzgať vyššiemu a bude ho execírovať, ako to s ním robili. A so stránkami to tiež bude podľa spravodlivosti. Vôbec musím uznať, že celé to zariadenie je ukrutne spravodlivé, protekcia nepomôže nič.

— No to je veru zle, to je už raz zle. Ale čo ako, ďakujem im za upozornenie. Budem sa podľa toho držať. Z vďaky im oddávam tu tento kropáč so svätenou vodou. Dal mi ho pán farár Tomica, aby som sa s ním proti nim bránil.

— To by si bol práve naopak pochodil. My ideme za svätenou vodou ani neviem za čím, — i vychytil mi ten kropáč z ruky a pritisol si ho k srdcu.

— A ozaj, s farármi ako to bude na tom druhom svete? — pýtal som sa chytro, chytajúc ho za krišpínu, lebo si už rozsvietil tie reflektory a zliezal z vozíka.

Už odchádzajúc zvolal: — S farármi bude naopak ako s druhými ľuďmi. Tí teraz žijú na druhom svete a po smrti budú žiť ako druhí ľudia na tomto.

— Nerozumiem, ako to myslia. Hej, pán strýčko, nechže tak neutekajú. Haló!

Ale darmo som volal za ním, neobrátil sa, zmizol v hore.

A bol by som sa tak rád ešte jedno-druhé od neho dozvedel. Napríklad, čo sa robí s mnohými politikmi a generálmi?

Ja myslím, že bez pekla sa sotva obídu na takom druhom svete, o akom strýko rozprával.



[1] ferbľa, piket, tartlík — hry v karty

[2] bez apelátu — bez odvolania

[3] nenagahoval — v zmysle nepresviedčal

[4] ad hoc (lat.) — pre daný prípad

[5] kučma (z maď.) — kožušinová čiapka, baranica

[6] krišpín — dobový dlhý kabát

[7] zic (zastar.) — sedadlo, sedisko

[8] verpelítsky tabak — podľa maď. obce Verpelét v jágerskom okrese; na okolí sa pestoval tabak veľmi dobrej akosti

[9] maďarember (z maď.) — maďarský človek, Maďar

[10] Poliak, Venger dva bratanki i do boja i do skľanky — poľský veršík, vyjadrujúci blízkosť pováh Maďarov a Poliakov (Poliak a Maďar — dvaja bratranci, i v boji i v pijatike.)

[11] jarzabinka — (jarzębiak), poľský likér

[12] rostbraten (nem.) — roštenka

[13] žajdlík — nádoba na vodu, asi trištvrte litra




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.